Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 470/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., S., zastúpenej advokátom Mgr. T. A.,

Advokátska kancelária, S., vo veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 12. januára 2011 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. zo 14. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta

2011 doručená sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 12. januára 2011 a postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v konaní vedenom

pred okresným súdom o zaplatenie 155,66 € s príslušenstvom ako žalovaná. Okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 12. januára 2011 zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalovanú

sumu s príslušenstvom, ako aj trovy konania. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd

rozsudkom sp. zn. zo 14. apríla 2011 prvostupňový rozsudok potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že proti tomuto rozsudku krajského súdu podala

dovolanie, pretože podľa jej názoru týmto rozhodnutím jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom [ v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“)].

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom

a vyslovil porušenie jej označených práv postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 12. januára 2011 a postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 14. apríla 2011. Zároveň sťažovateľka žiadala priznať finančné

zadosťučinenie v sume 5 000 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K predloženej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že

sťažovateľka v samotnom návrhu na rozhodnutie (petit) nedostatočným spôsobom

identifikovala základné práva a iné práva (označením korešpondujúcim s príslušným

článkom alebo medzinárodnej zmluvy, pozn.), ako aj rozhodnutia orgánov verejnej

moci, ktorými mali byť porušené jej základné práva a iné práva (neuviedla príslušné spisové

značky súdnych konaní, pozn.), hoci z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sa domáha vyslovenia

porušenia základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 12. januára 2011 a postupom, ktorý mu

predchádzal, a rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 14. apríla 2011

a postupom, ktorý mu predchádzal. Ďalším nedostatkom sťažnosti je to, že sťažovateľka

k sťažnosti nepripojila plnú moc právneho zástupcu na zastupovanie pred ústavným súdom,

ako aj kópie právoplatných rozhodnutí súdov, ktoré napáda.

Takéto zistenia štandardne vedú ústavný súd k výzve adresovanej sťažovateľke na

doplnenie jej podania s poučením, v akom smere je potrebné podanie doplniť, v akej lehote

a aké sú prípadné následky nevyhovenia výzve.

V posudzovanom prípade však ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti

konania podľa ( v spojení s )

od výzvy adresovanej sťažovateľke upustil a ustálil predmet tohto konania tak, ako to je

uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia. Dôvodom zvoleného postupu bolo samotné

rozhodnutie o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania. Ústavný súd

totiž na základe podkladov, ktorými disponoval, a svojich zistení dospel k záveru, že ani

prípadné doplnenie petitu sťažnosti sťažovateľky a doloženie plnej moci právnemu

zástupcovi, ako aj kópií právoplatných rozhodnutí súdov (ktoré sťažovateľka napáda), by

nemohlo za daných okolností viesť k prijatiu jej sťažnosti na ďalšie konanie.

1. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku okresného súdu

poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v .

Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Napadnutý rozsudok okresného súdu a postup súdu, ktorý mu predchádzal, bol

napadnuteľný odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom. Túto možnosť (podať

odvolanie) sťažovateľka aj využila. Ochranu jej označeným právam poskytoval

v odvolacom konaní krajský súd, a tak ústavný súd už nemôže podrobiť svojmu prieskumu

napadnutý rozsudok okresného súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie

svojich označených práv postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 12. januára 2011, odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. Vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu ústavný súd

opätovne poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v .

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľkiných práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré jej zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie, že okresný súd vo veci samej rozhodol

v neprítomnosti sťažovateľky, čím jej odňal možnosť konať pred súdom, a krajský súd

svojím postupom a rozsudkom nenapravil toto pochybenie okresného súdu, čím došlo

k porušeniu jej označených práv.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla informáciu, že proti napadnutému rozsudku

krajského súdu podala dovolanie, ktoré odôvodnila tým, že jej postupom vo veci konajúcich

súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom. Na základe zistení ústavného súdu

sťažovateľka doručila svoje dovolanie okresnému súdu 21. júla 2011, ktorý po vykonaní

nevyhnutných procesných úkonov predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) súdny spis pre účely rozhodnutia o podanom dovolaní 6. septembra

2011. V čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti najvyšší súd o podanom dovolaní

nerozhodol.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka totožné námietky uplatnila v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase

rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť

odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie

namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený

princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až

po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného , konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba možnosť podať sťažnosť

na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011