Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 470/2011
PDF · 157.93 KB
No categories available
III. ÚS 470/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., S., zastúpenej advokátom Mgr. T. A.,
Advokátska kancelária, S., vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
9 C 189/2010 z 12. januára 2011 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 16 Co 92/2011 zo 14. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta
2011 doručená sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 9 C 189/2010 z 12. januára 2011 a postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 92/2011 zo 14. apríla 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v konaní vedenom
pred okresným súdom o zaplatenie 155,66 € s príslušenstvom ako žalovaná. Okresný súd
rozsudkom sp. zn. 9 C 189/2010 z 12. januára 2011 zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalovanú
sumu s príslušenstvom, ako aj trovy konania. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd
rozsudkom sp. zn. 16 Co 92/2011 zo 14. apríla 2011 prvostupňový rozsudok potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že proti tomuto rozsudku krajského súdu podala
dovolanie, pretože podľa jej názoru týmto rozhodnutím jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom [§ 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“)].
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom
a vyslovil porušenie jej označených práv postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn.
9 C 189/2010 z 12. januára 2011 a postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn.
16 Co 92/2011 zo 14. apríla 2011. Zároveň sťažovateľka žiadala priznať finančné
zadosťučinenie v sume 5 000 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K predloženej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že
sťažovateľka v samotnom návrhu na rozhodnutie (petit) nedostatočným spôsobom
identifikovala základné práva a iné práva (označením korešpondujúcim s príslušným
článkom ústavy alebo medzinárodnej zmluvy, pozn.), ako aj rozhodnutia orgánov verejnej
moci, ktorými mali byť porušené jej základné práva a iné práva (neuviedla príslušné spisové
značky súdnych konaní, pozn.), hoci z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sa domáha vyslovenia
porušenia základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 C 189/2010 z 12. januára 2011 a postupom, ktorý mu
predchádzal, a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 92/2011 zo 14. apríla 2011
a postupom, ktorý mu predchádzal. Ďalším nedostatkom sťažnosti je to, že sťažovateľka
k sťažnosti nepripojila plnú moc právneho zástupcu na zastupovanie pred ústavným súdom,
ako aj kópie právoplatných rozhodnutí súdov, ktoré napáda.
Takéto zistenia štandardne vedú ústavný súd k výzve adresovanej sťažovateľke na
doplnenie jej podania s poučením, v akom smere je potrebné podanie doplniť, v akej lehote
a aké sú prípadné následky nevyhovenia výzve.
V posudzovanom prípade však ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti
konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (§ 6 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde)
od výzvy adresovanej sťažovateľke upustil a ustálil predmet tohto konania tak, ako to je
uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia. Dôvodom zvoleného postupu bolo samotné
rozhodnutie o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania. Ústavný súd
totiž na základe podkladov, ktorými disponoval, a svojich zistení dospel k záveru, že ani
prípadné doplnenie petitu sťažnosti sťažovateľky a doloženie plnej moci právnemu
zástupcovi, ako aj kópií právoplatných rozhodnutí súdov (ktoré sťažovateľka napáda), by
nemohlo za daných okolností viesť k prijatiu jej sťažnosti na ďalšie konanie.
1. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku okresného súdu
poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Napadnutý rozsudok okresného súdu a postup súdu, ktorý mu predchádzal, bol
napadnuteľný odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom. Túto možnosť (podať
odvolanie) sťažovateľka aj využila. Ochranu jej označeným právam poskytoval
v odvolacom konaní krajský súd, a tak ústavný súd už nemôže podrobiť svojmu prieskumu
napadnutý rozsudok okresného súdu.
Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie
svojich označených práv postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 C 189/2010
z 12. januára 2011, odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
2. Vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu ústavný súd
opätovne poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľkiných práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré jej zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie, že okresný súd vo veci samej rozhodol
v neprítomnosti sťažovateľky, čím jej odňal možnosť konať pred súdom, a krajský súd
svojím postupom a rozsudkom nenapravil toto pochybenie okresného súdu, čím došlo
k porušeniu jej označených práv.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla informáciu, že proti napadnutému rozsudku
krajského súdu podala dovolanie, ktoré odôvodnila tým, že jej postupom vo veci konajúcich
súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom. Na základe zistení ústavného súdu
sťažovateľka doručila svoje dovolanie okresnému súdu 21. júla 2011, ktorý po vykonaní
nevyhnutných procesných úkonov predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) súdny spis pre účely rozhodnutia o podanom dovolaní 6. septembra
2011. V čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti najvyšší súd o podanom dovolaní
nerozhodol.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka totožné námietky uplatnila v sťažnosti
podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase
rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť
odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie
namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.
Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený
princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až
po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba možnosť podať sťažnosť
na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2011