Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 105/2012
PDF · 167.95 KB
No categories available
IV. ÚS 105/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť I. B., P., zastúpeného B. advokátska kancelária, s. r. o., P.,
konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. B., ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 13/2011 z 20. októbra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára
2012 doručená sťažnosť I. B., P. (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného B. advokátska
kancelária, s. r. o., Františkánske námestie 4, Prešov, konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta JUDr. P. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 13/2011 z 20. októbra
2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Mesto K. ako žalobca (ďalej len „žalobca“) sa
žalobou z 21. októbra 2008 domáhalo voči sťažovateľovi zaplatenia sumy 1 800 Sk
(59,75 €) a prísl. z dôvodu nezaplatenia nákladov za odtiahnutie motorového vozidla, ktoré
bolo zaparkované na vyhradenom parkovisku pre invalidov. Konanie bolo vedené
Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 151/2009.
Okresný súd o žalobe rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 C 151/2009 z 22. januára 2010
tak, že ju zamietol. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 19 Co 26/2010 zo 6. júla 2010 tak, že
zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Následne bol sťažovateľ rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C 151/2009
z 10. novembra 2010 zaviazaný zaplatiť žalobcovi 59,75 € s príslušenstvom. Proti tomuto
rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. O odvolaní rozhodol krajský súd
rozsudkom sp. zn. 19 Co 13/2011 z 20. októbra 2011, ktorým odvolaním napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil.
Podľa tvrdenia sťažovateľa nie je namietaný rozsudok riadne odôvodnený, keďže
v ňom „absentuje odôvodnenie týkajúce sa najpodstatnejšej skutočnosti v sťažovateľovej
veci a to, prečo nie je dôležité preukázanie, kto bol prevádzkovateľom motorového vozidla,
ktoré bolo odtiahnuté, keď náklady spojené s odťahom motorového vozidla má znášať
v zmysle § 40 ods. 4 písm. b/ zák. č. 315/1996 Z. z. (v znení účinnom v čase odtiahnutia
motorového vozidla) práve prevádzkovateľ vozidla“.
Sťažovateľ vyslovuje v sťažnosti tiež nesúhlas „s tvrdením krajského súdu, že
sťažovateľ vytýka súdu prvého stupňa, napriek tomu, že bol poučený podľa § 120 ods. 4
OSP, že nevykonal ďalšie dôkazy. V odvolaní sťažovateľ uvádza, že kto bol v čase odťahu
vozidla jeho prevádzkovateľom vyplýva z evidencie motorových vozidiel DI OR PZ Prešov.
Táto evidencia je však súčasťou priestupkového spisu, ktorý bol ku spisu okresného súdu
sp. zn. 10 C 151/2009 pripojený“ (z priestupkového spisu vyplýva, že v relevantnom čase
bol prevádzkovateľom motorového vozidla I. B., I..., P., pozn.).
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo I. B. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 13/2011 z 20. októbra 2011 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 13/2011 z 20. októbra 2011 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na nové konanie a rozhodnutie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť I. B. trovy právneho zastúpenia v sume
269,60 € na účet jeho právneho zástupcu v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m.
Kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v tvrdení, že namietaný rozsudok krajského
súdu nie je riadne odôvodnený, keďže v ňom absentuje odôvodnenie týkajúce sa
skutočnosti, kto bol v relevantnom čase prevádzkovateľom motorového vozidla,
a zodpovedanie toho, prečo nie je otázka osoby prevádzkovateľa motorového vozidla
v danej veci dôležitá.
V odôvodnení namietaného rozsudku sa okrem iného uvádza:
«Je treba súhlasiť s tvrdením odvolateľa iba v tom, že v konaní nebolo preukázané,
kto je prevádzkovateľom motorového vozidla zn..., evidenčné číslo..., nakoľko takýto dôkaz v
konaní nikto nežiadal vykonať, ani vykonaný nebol. Súd prvého stupňa pri svojom
rozhodovaní vychádzal z toho, že odporca bol vodičom predmetného motorového vozidla v
čase, keď bolo na 20. 08. 2007 zaparkované na mieste odkiaľ bolo dotiahnuté. Uvedené
vyplýva aj z listín v spise napr. zo Záznamu o vyjadrení podozrivého z priestupku z 20. 08.
2007 a tiež z toho, že si prišiel auto v uvedený deň prevziať. Jeho obranou, že neviedol v
rozhodnom období motorové vozidlo, ale jeho vedenie zveril inej osobe, nepreukázal. V
tejto súvislosti je treba dať do pozornosti obsah priestupkového spisu Okresného
riaditeľstva PZ v Košiciach č. ORP – P – 1940/1 – ODI – 2007, z ktorého vyplýva jednak,
že odporca sám uviedol „videl som značku a čo má byť teraz. Ja môžem parkovať, kde ja
chcem.“ Z uvedeného spisu ďalej vyplýva, že I. B. – I..., P. oznámil Okresnému riaditeľstvu
PZ, že pracovníkom zodpovedným za prevádzku motorového vozidla evidenčné číslo... je I.
B. a dané vozidlo sa nepoužíva na podnikanie ani v súvislosti s podnikaním, preto sa
nevedie žiadna evidencia o prevádzke vozidla. Osoba zodpovedná za prevádzku motorového
vozidla, oprávnená rozhodovať o jeho použití, zverení vedenia vozidla v súlade so zákonom
č. 315/1996 Z. z. je I. B., P. Všetky tieto údaje vyplývajúce z priestupkového spisu
potvrdzujú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa o tom, že povinnou osobou
zodpovednou za sumu uplatnenú navrhovateľom v tomto konaní je odporca označený ako I.
B., P. Odporca nepreukázal, že nie je pasívne legitimovaný v tomto spore.»
V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako
odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. 19 Co 13/2011 z 20. októbra 2011 primeraným
spôsobom odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska
za neakceptovateľný a neudržateľný.
Z už citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku je zrejmé, že krajský súd sa
vysporiadal s otázkou, kto je prevádzkovateľom motorového vozidla s evidenčným
číslom..., pričom vychádzal práve z pripojeného priestupkového spisu. Krajský súd nijakým
spôsobom nepochybil, keď ustálil (v súlade so súdom prvého stupňa), že prevádzkovateľom
sporného motorového vozidla je živnostník I. B., I..., IČO:..., pričom z tvrdenia samotného
sťažovateľa vyplývalo, že osobou zodpovednou za prevádzku motorového vozidla
evidenčné číslo... je I. B., teda sťažovateľ, ktorý toto vozidlo nepoužíva na podnikanie ani v
súvislosti s podnikaním.
Nezrozumiteľné v kontexte celkového odôvodnenia namietaného rozsudku vyznieva
tvrdenie krajského súdu, v zmysle ktorého „Je treba súhlasiť s tvrdením odvolateľa iba
v tom, že v konaní nebolo preukázané, kto je prevádzkovateľom motorového vozidla zn...,
evidenčné číslo..., nakoľko takýto dôkaz v konaní nikto nežiadal vykonať, ani vykonaný
nebol.“, keďže z ďalšieho odôvodnenia zjavne vyplýva, že krajský súd sa touto otázkou
zaoberal, a zrejmý a jasný je aj záver, ku ktorému krajský súd v tejto súvislosti dospel. V
kontexte celého odôvodnenia namietaného rozsudku možno usudzovať, že krajský súd mal
v citovanej vete zrejme na mysli nie prevádzkovateľa motorového vozidla v zmysle
v relevantnom čase platného a účinného § 6 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na
pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov, ale vodiča motorového vozidla,
ktorý v rozhodnom okamihu motorové vozidlo riadil.
Napriek uvedenému nedostatku v citovanej vete odôvodnenia namietaného rozsudku
ústavný súd považuje tento rozsudok krajského súdu ako celok (najmä s poukazom na jeho
ďalšie odôvodnenie) za ústavne akceptovateľný, keďže je primeraným spôsobom
odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto
názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu
svojimi vlastnými.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným
rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označeným základným právom neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa
spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na
základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je
oprávnený ani povinný nahrádzať.
Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že v zmysle ustálenej judikatúry
všeobecných súdov zánikom živnostenského oprávnenia fyzickej osoby – podnikateľa, táto
fyzická osoba nestráca spôsobilosť mať práva a povinnosti a nezbavuje ju to ani prípadných
záväzkov z dovtedajšej podnikateľskej činnosti. Preto neexistuje z hľadiska jednoznačnosti
identifikácie subjektu na účely predmetného súdneho konania zásadný rozdiel medzi
fyzickou osobou podnikateľom a nepodnikateľom.
Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. marca 2012