Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 105/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť I. B., P., zastúpeného B. advokátska kancelária, s. r. o., P.,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. B., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 20. októbra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára

2012 doručená sťažnosť I. B., P. (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného B. advokátska

kancelária, s. r. o., Františkánske námestie 4, Prešov, konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta JUDr. P. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. októbra

2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Mesto K. ako žalobca (ďalej len „žalobca“) sa

žalobou z 21. októbra 2008 domáhalo voči sťažovateľovi zaplatenia sumy 1 800 Sk

(59,75 €) a prísl. z dôvodu nezaplatenia nákladov za odtiahnutie motorového vozidla, ktoré

bolo zaparkované na vyhradenom parkovisku pre invalidov. Konanie bolo vedené

Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Okresný súd o žalobe rozhodol rozsudkom sp. zn. z 22. januára 2010

tak, že ju zamietol. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. zo 6. júla 2010 tak, že

zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne bol sťažovateľ rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 10. novembra 2010 zaviazaný zaplatiť žalobcovi 59,75 € s príslušenstvom. Proti tomuto

rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. O odvolaní rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 20. októbra 2011, ktorým odvolaním napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa tvrdenia sťažovateľa nie je namietaný rozsudok riadne odôvodnený, keďže

v ňom „absentuje odôvodnenie týkajúce sa najpodstatnejšej skutočnosti v sťažovateľovej

veci a to, prečo nie je dôležité preukázanie, kto bol prevádzkovateľom motorového vozidla,

ktoré bolo odtiahnuté, keď náklady spojené s odťahom motorového vozidla má znášať

v zmysle (v znení účinnom v čase odtiahnutia

motorového vozidla) práve prevádzkovateľ vozidla“.

Sťažovateľ vyslovuje v sťažnosti tiež nesúhlas „s tvrdením krajského súdu, že

sťažovateľ vytýka súdu prvého stupňa, napriek tomu, že bol poučený podľa § 120 ods. 4

, že nevykonal ďalšie dôkazy. V odvolaní sťažovateľ uvádza, že kto bol v čase odťahu

vozidla jeho prevádzkovateľom vyplýva z evidencie motorových vozidiel DI OR PZ Prešov.

Táto evidencia je však súčasťou priestupkového spisu, ktorý bol ku spisu okresného súdu

sp. zn. pripojený“ (z priestupkového spisu vyplýva, že v relevantnom čase

bol prevádzkovateľom motorového vozidla I. B., I..., P., pozn.).

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo I. B. podľa rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 20. októbra 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 20. októbra 2011 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na nové konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť I. B. trovy právneho zastúpenia v sume

269,60 € na účet jeho právneho zástupcu v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m.

).

Kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v tvrdení, že namietaný rozsudok krajského

súdu nie je riadne odôvodnený, keďže v ňom absentuje odôvodnenie týkajúce sa

skutočnosti, kto bol v relevantnom čase prevádzkovateľom motorového vozidla,

a zodpovedanie toho, prečo nie je otázka osoby prevádzkovateľa motorového vozidla

v danej veci dôležitá.

V odôvodnení namietaného rozsudku sa okrem iného uvádza:

«Je treba súhlasiť s tvrdením odvolateľa iba v tom, že v konaní nebolo preukázané,

kto je prevádzkovateľom motorového vozidla zn..., evidenčné číslo..., nakoľko takýto dôkaz v

konaní nikto nežiadal vykonať, ani vykonaný nebol. Súd prvého stupňa pri svojom

rozhodovaní vychádzal z toho, že odporca bol vodičom predmetného motorového vozidla v

čase, keď bolo na 20. 08. 2007 zaparkované na mieste odkiaľ bolo dotiahnuté. Uvedené

vyplýva aj z listín v spise napr. zo Záznamu o vyjadrení podozrivého z priestupku z 20. 08.

2007 a tiež z toho, že si prišiel auto v uvedený deň prevziať. Jeho obranou, že neviedol v

rozhodnom období motorové vozidlo, ale jeho vedenie zveril inej osobe, nepreukázal. V

tejto súvislosti je treba dať do pozornosti obsah priestupkového spisu Okresného

riaditeľstva PZ v Košiciach č. ORP – P – 1940/1 – ODI – 2007, z ktorého vyplýva jednak,

že odporca sám uviedol „videl som značku a čo má byť teraz. Ja môžem parkovať, kde ja

chcem.“ Z uvedeného spisu ďalej vyplýva, že I. B. – I..., P. oznámil Okresnému riaditeľstvu

PZ, že pracovníkom zodpovedným za prevádzku motorového vozidla evidenčné číslo... je I.

B. a dané vozidlo sa nepoužíva na podnikanie ani v súvislosti s podnikaním, preto sa

nevedie žiadna evidencia o prevádzke vozidla. Osoba zodpovedná za prevádzku motorového

vozidla, oprávnená rozhodovať o jeho použití, zverení vedenia vozidla v súlade so zákonom

č. je I. B., P. Všetky tieto údaje vyplývajúce z priestupkového spisu

potvrdzujú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa o tom, že povinnou osobou

zodpovednou za sumu uplatnenú navrhovateľom v tomto konaní je odporca označený ako I.

B., P. Odporca nepreukázal, že nie je pasívne legitimovaný v tomto spore.»

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako

odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. z 20. októbra 2011 primeraným

spôsobom odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska

za neakceptovateľný a neudržateľný.

Z už citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku je zrejmé, že krajský súd sa

vysporiadal s otázkou, kto je prevádzkovateľom motorového vozidla s evidenčným

číslom..., pričom vychádzal práve z pripojeného priestupkového spisu. Krajský súd nijakým

spôsobom nepochybil, keď ustálil (v súlade so súdom prvého stupňa), že prevádzkovateľom

sporného motorového vozidla je živnostník I. B., I..., IČO:..., pričom z tvrdenia samotného

sťažovateľa vyplývalo, že osobou zodpovednou za prevádzku motorového vozidla

evidenčné číslo... je I. B., teda sťažovateľ, ktorý toto vozidlo nepoužíva na podnikanie ani v

súvislosti s podnikaním.

Nezrozumiteľné v kontexte celkového odôvodnenia namietaného rozsudku vyznieva

tvrdenie krajského súdu, v zmysle ktorého „Je treba súhlasiť s tvrdením odvolateľa iba

v tom, že v konaní nebolo preukázané, kto je prevádzkovateľom motorového vozidla zn...,

evidenčné číslo..., nakoľko takýto dôkaz v konaní nikto nežiadal vykonať, ani vykonaný

nebol.“, keďže z ďalšieho odôvodnenia zjavne vyplýva, že krajský súd sa touto otázkou

zaoberal, a zrejmý a jasný je aj záver, ku ktorému krajský súd v tejto súvislosti dospel. V

kontexte celého odôvodnenia namietaného rozsudku možno usudzovať, že krajský súd mal

v citovanej vete zrejme na mysli nie prevádzkovateľa motorového vozidla v zmysle

v relevantnom čase platného a účinného o premávke na

pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov, ale vodiča motorového vozidla,

ktorý v rozhodnom okamihu motorové vozidlo riadil.

Napriek uvedenému nedostatku v citovanej vete odôvodnenia namietaného rozsudku

ústavný súd považuje tento rozsudok krajského súdu ako celok (najmä s poukazom na jeho

ďalšie odôvodnenie) za ústavne akceptovateľný, keďže je primeraným spôsobom

odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu

svojimi vlastnými.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označeným základným právom neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa

spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na

základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je

oprávnený ani povinný nahrádzať.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že v zmysle ustálenej judikatúry

všeobecných súdov zánikom živnostenského oprávnenia fyzickej osoby – podnikateľa, táto

fyzická osoba nestráca spôsobilosť mať práva a povinnosti a nezbavuje ju to ani prípadných

záväzkov z dovtedajšej podnikateľskej činnosti. Preto neexistuje z hľadiska jednoznačnosti

identifikácie subjektu na účely predmetného súdneho konania zásadný rozdiel medzi

fyzickou osobou podnikateľom a nepodnikateľom.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012