Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 90/2012
PDF · 188.15 KB
No categories available
III. ÚS 90/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ú., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., pre
namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
14 Co/97/2011-30 z 28. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ú. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára
2012 doručená sťažnosť Ú., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M.
K., M., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co/97/2011-30 z 28. októbra
2011 o upustenie od protiprávneho konania.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:
«... A/ KS Bratislava v konaní sp. zn.: 14 Co/97/2011 porušil moje základne právo
na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, nakoľko riadne nezdôvodnil svoje
rozhodnutie v zmysle § 157 ods. (2) v spojení s § 211 O. s. p., takto boli porušené moje
subjektívne práva, bolo povinnosťou odvolacieho súdu svoje rozhodnutie odôvodniť tak, aby
spĺňalo náležitosti v citovaných ustanoveniach, čo sa nestalo a rozhodnutie je
nepreskúmateľné, čím došlo k odňatiu práva účastníka konať v súdnom konaní. V zmysle
citovaného v zákonných ustanoveniach sťažovateľ má právo na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom porušovateľ KS Bratislava
v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil vecné argumenty zásadného významu, ktoré som
deklaroval v odvolaní zo dňa 28. februára 2011 konkrétne:
- na strane -3- bod 1./ Budem konkrétny: „Súd prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia sa relevantne nevysporiadal s faktami, ktoré sú deklarované
jednak v žalobnom návrhu zo dňa 12. 11. 2010 a doručeným súdu skutočne bol 18. 11. 2010
a v upresnení žalobného návrhu zo dňa 8. 2. 2011.
Takže :
V napadnutom rozhodnutí sa OS vôbec nevysporiadal, citujem „sme zistili, že
opakovane žalovaný účtuje prepravcom úseky :
Identifikátor, Začiatok úseku, Križovanie, Koniec úseku, Križovanie, Celková, Spoplatnená
I 068-005a, K., I III/068030, I/68, I MK-b,I/68, 0,694 , 0,621
I 050-001a, K., I/50, III/050196, MK-a, I/50, 2,652 , 1,029
v situácii keď ho neprejdú celý (dôkaz + mapka boli predložené v súdnom podaní). Takéto
konanie je v príkrom rozpore s Vyhláškou č. 27/2010 Z. z. § 21 odseky 2 a 3 Z. z.
Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky z 1. februára 2010
citujem:
„(2) Mýto sa platí na základe príslušnej sadzby mýta po prejdení všetkých podúsekov
v rovnakom smere jazdy v rámci jedného vymedzeného úseku bez jeho opustenia.
V petite sme sa domáhali vážne a slobodne, určito a zrozumiteľne, bol urobený tak,
ako to deklaruje ustanovenie § 37 OZ v spojení s § 79 O. s. p. komentár – autor J. Mazák
citujem:
„... Pri formulovaní návrhov na rozhodnutie vo veci samej sa treba spravovať
niektorými všeobecnými pravidlami:
- petit sa musí formulovať v súlade s predpismi hmotného práva, ktoré dávajú oporu
pre znenie petitov aj súdnych výrokov,
- ak niet pre znenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej opory v hmotnom alebo
procesnom práve, návrh sa musí formulovať tak, aby sa dosiahol účel požadovanej súdnej
ochrany v súlade s predmetom konania...“
V danom prípade hmotného práva sme sa domáhali v zmysle citovaných ustanovení
ako aj ustanovení Vyhlášky č. 27/2010 Z. z. § 21 odseky 2 a 3.
- Odporca je s okamžitou platnosťou povinný prestať účtovať dopravcom mýtne
poplatky na vymedzených úsekoch ciest, ktoré sú v rozpore s Vyhláškou č. 27/2010 Z. z.
Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky z 1. februára 2010.
- Odporca je povinný vrátiť dopravcom všetky neoprávnene účtované mýtne
transakcie do do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku .
Podotýkam ústavnému súdu na ustanovenie § 41 ods.(2) O. s. p. Každý úkon
posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený.
Nakoľko Mýtnym Softwarom disponuje len žalovaný, preto v dôkazoch sme navrhli
vypočuť účastníkov konania, kde by bolo povinnosťou žalovaného na svoju obranu predložiť
software a tak by sa jasnejšie a zreteľnejšie ustálil skutkový stav a následne upravil petit
návrhu...
Keď všeobecný súd nepostupoval v zmysle zákonných ustanovení podľa O. s. p.
nenariadil a nepredvolal na súdne pojednávanie účastníkov konania a neaplikoval
ustanovenia na uplatnenie svojich subjektívnych práv účastníkov konania porušil zákon
a Ústavu SR – právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie v zmysle
medzinárodného dohovoru základných ľudských práv a slobôd.
Porušovateľ vôbec nezdôvodnil naše vecné argumenty deklarované v tomto bode
sťažnosti, a ďalej nezdôvodnil, ktoré dôkazy považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
vykonal a ktoré nevykonal a prečo ich nevykonal, preto boli odňaté procesné práva
sťažovateľa na súdnu ochranu garantované v citovaných procesných ustanoveniach § 123-
Púhe konštatovanie všeobecného súdu, že vady návrhu neboli odstránené, nemožno
považovať za právo na súdnu ochranu a sú neakceptovateľné ani na spravodlivé súdne
konanie...»
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 14 Co/97/2011-30
z 28. októbra 2011 porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že potvrdil
uznesenie Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C/221/2010-21
z 21. februára 2011, ktorý návrh sťažovateľky na začatie konania odmietol z dôvodu, že ani
napriek výzve súdu neodstránila nedostatky svojho návrhu. Z tohto dôvodu bol návrh
sťažovateľky na začatie konania odmietnutý ako neurčitý, nezrozumiteľný a nevykonateľný.
Sťažovateľka považuje uznesenie krajského súdu za arbitrárne a podľa jej názoru krajský
súd predmetné uznesenie aj nedostatočne odôvodnil.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
na súdnu ochranu ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením KS Bratislava
sp. zn.: 14 Co/97/2011 zo dňa 28. 10. 2011 porušené.
2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušuje
uznesenie KS Bratislava sp. zn.: 14 Co/97/2011 zo dňa 28. 10. 2011 a vec mu vracia
na ďalšie konanie.
3. KS Bratislava je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pre JUDr.
M. K. v celkovej sume 314,18 € (dvestodeväťesiatdva eur) do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za
porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)
v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04,
Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľka namietané uznesenie
krajského súdu č. k. 14 Co/97/2011-30 z 28. októbra 2011 za ústavne nekonformné, je to, že
podľa názoru sťažovateľky uznesenie krajského súdu má arbitrárny charakter z dôvodu, že
krajský súd sa nezaoberal návrhom sťažovateľky na začatie konania v merite veci, ale iba
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 10 C/221/2010-21 z 21. februára 2011, ktorý návrh
sťažovateľky na začatie konania odmietol z dôvodu neurčitosti, nezrozumiteľnosti
a nevykonateľnosti, keďže sťažovateľka ani napriek výzve súdu nedostatky návrhu
na začatie konania neodstránila. Podľa názoru sťažovateľky jej návrh na začatie konania
mal všetky náležitosti a z tohto dôvodu odmietnutie jej návrhu považuje za arbitrárne.
Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu č. k. 14 Co/97/2011-30
z 28. októbra 2011 a zistil, že námietky sťažovateľky nie sú opodstatnené. V danom prípade
krajský súd rozhodujúc o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu č. k.
10 C/221/2010-21 z 21. februára 2011, ktorý návrh sťažovateľky na začatie konania
odmietol, vyslovil svoj právny názor a riadne aj vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, prečo
odmietol návrh na začatie konania.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. 14 Co/97/2011-30
z 28. októbra 2011 okrem iného uviedol:
«... Zo spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa návrhom z 18. 11. 2010 domáhal
vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil odporcovi „povinnosť upustiť od protiprávneho
konania a nespoplatňovať úseky ciest, bez využitia všetkých ich podúsekov v rovnakom
smere jazdy na celom území SR a nahradiť doterajší mýtny systém na vyberanie mýta za
nový, bezchybný a dokonalý“. Na výzvu súdu na odstránenie vád návrhu na začatie konania
reagoval navrhovateľ podaním z 8. 2. 2011, doručeným súdu dňa 11. 2. 2011 (v uznesení je
nesprávne uvedené doplnenie zo dňa 13. 12. 2010, doručené súdu dňa 16. 12. 2010),
v ktorom žiadal, aby súd uložil odporcovi „povinnosť s okamžitou platnosťou prestať
účtovať dopravcom mýtne poplatky na vymedzených úsekoch ciest, ktoré sú v rozpore
s vyhláškou č. 27/2010 Z. z. Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii SR z 1. 2. 2010
a povinnosť vrátiť dopravcom všetky neoprávnene účtované mýtne transakcie“, eventuálne,
ak odporca nie je schopný uvedené podmienky splniť, aby mu bola uložená „povinnosť
pozastaviť výber mýta na všetkých úsekoch v rámci Slovenskej republiky po dobu, kým
nepreukáže, že je schopný ho prevádzkovať bezchybne a dokonale v súlade s cit. vyhláškou
č. 27/2010 Z. z. Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii SR z 1. 2. 2010.
Odvolací súd napriek stručnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia dospel
k záveru, že odvolacie námietky navrhovateľa, podľa ktorých sa súd prvého stupňa
nevysporiadal s jeho tvrdeniami uvedenými v žalobe, neobstoja. Neobstoja z dôvodu, že
k prejednaniu veci v jej merite ani nedošlo, keďže súd návrh odmietol pre neurčitosť,
nejasnosť a zjavnú nevykonateľnosť žalobného petitu. Pritom všetky judikáty, ktoré
navrhovateľ vo svojom odvolaní cituje, sa týkajú odôvodňovania rozhodnutí v merite veci
(hodnotenie dôkazov, vysporiadanie sa s námietkami strán, hodnotenie skutkových zistení).
Takéto očakávania navrhovateľa však nemôžu platiť tam, kde vec nebola vôbec meritórne
prejednaná pre vady návrhu na začatie konania - nezrozumiteľnosť a nevykonateľnosť
žalobného petitu, t. j. keď v ňom nie sú uvedené konkrétne úseky ciest, ktoré žiada
nespoplatňovať a nie je jasné, konkrétne ktorému, dopravcovi a akú konkrétnu sumu by mal
mať odporca povinnosť vrátiť. Navrhovateľ neurčitosť svojho žalobného petitu „zavŕšil“
svojim eventuálnym petitom. Veľmi zjednodušene možno povedať, že navrhovateľ sa
žalobou domáha, aby odporca účtoval mýto podľa predpisu, to čo na mýte vybral
neoprávnene, aby vrátil bližšie neurčitým dopravcom a ak mýto nevie riadne účtovať -
vyberať, aby ho neúčtoval vôbec. Z takéhoto žalobného petitu je zjavné, že sa o takejto
žalobe rozhodnúť nedá. Preto aj stručné odôvodnenie súdu prvého stupňa možno za týchto
okolností akceptovať, nakoľko toto je dostatočne zrozumiteľné a odôvodnené a pre
účastníka konania (navyše zastúpeného advokátom) nemôže byť napriek svojej stručnosti
nezrozumiteľné. Preto postupom súdu prvého stupňa nemohlo ani dôjsť k odňatiu možnosti
pre účastníkov konať pred súdom.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa odvolací súd stotožnil s postupom súdu prvého
stupňa, nakoľko návrh navrhovateľa odmietol v súlade so zákonom, a keďže navrhovateľ
vady svojho návrhu neodstránil ani dodatočne (vo svojom odvolaní), odvolací súd
napadnuté uznesenie podľa §219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil...»
Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že
jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu
dostačujúco vysvetlil, prečo sa stotožnil s rozhodnutím okresného súdu o odmietnutí návrhu
sťažovateľky na začatie konania pre nedostatky jej podania. Závery krajského súdu možno
považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd konštatuje, že
odmietnutie návrhu na začatie konania z dôvodu, že sťažovateľka neodstránila ani napriek
výzve súdu nedostatky návrhu na začatie konania, ktorý bol neurčitý, nezrozumiteľný
a nevykonateľný, neporušuje základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľkou v jej
sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov
a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná
interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd s poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), sťažnosť sťažovateľky
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2012