Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 117/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

g

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť V. G., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. februára

2012 doručená sťažnosť V. G., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

D. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp.

zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania

doručeným okresnému súdu 12. júla 2010 „domáhal, aby súd určil odporcovi v 1. a 2. rade

(odporca v 1. rade V. a odporca v 2. rade S., pozn.) povinnosť započítať štúdium

navrhovateľa v období od 01. 09. 1970 do 01. 08. 1972 na V. v N. ako činnosť, počas ktorej

mali žiaci a študenti v dôchodkovom zabezpečení také práva a povinnosti ako zamestnanci v

pracovnom pomere, ktorý sa na účely dôchodkového zabezpečenia hodnotil ako

zamestnanie I. kategórie funkcií. Svoj návrh odôvodnil tým, že navrhovateľ doručil

odporcovi v 1. rade dňa 15. 02. 2006 žiadosť o priznanie výsluhového dôchodku. Odporca

rozhodnutím č. VÚSZ-8827/2006 zo dňa 10. 03. 2006 žiadosť navrhovateľa o výsluhový

dôchodok zamietol s odôvodnením, že… Z výkazu dôb a kategórií funkcií vedeného V.

vyplýva, že doba trvania štúdia na vojenskej škole od 01. 09. 1970 do 31. 07. 1972 je

započítaná do III. kategórie, ktorá patrí do doby občianskeho zamestnania, nie do doby

vojenskej služby. Navrhovateľ preto nesplnil podmienku nároku na výsluhový dôchodok

podľa vykonaním služby 20 rokov v I. alebo II. kategórii.

Proti uvedenému rozhodnutiu sa navrhovateľ odvolal, o odvolaní rozhodol odporca v 2.

rade tak, že odvolanie navrhovateľa zamietol a rozhodnutie odporcu v 1. rade potvrdil s

odôvodnením, že v rozhodnutí odporcu v 1. rade nezistil nedostatky. Podľa navrhovateľa

(sťažovateľa pozn.) obdobie štúdia na vojenskej strednej škole od 01. 09. 1970 do 01. 08.

1972 má byť zahrnuté v I. kategórii, potom celková doba vojenskej činnej služby je u

navrhovateľa 20 rokov a 1 mesiac.“. Konanie o návrhu sťažovateľa bolo vedené okresným

súdom pod sp. zn. .

Okresný súd rozsudkom č. k. -65 z 13. apríla 2011 konanie o návrhu

sťažovateľa zastavil a v odôvodnení svojho uznesenia uviedol: „Odporcovia v 1. a 2. rade

namietali nedostatok právomoci súdu rozhodovať o tejto spornej skutočnosti

a to s poukazom na ust. o sociálnom zabezpečení

policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého dávky

výsluhového zabezpečenia priznáva, vypláca, zastavuje a odníma profesionálnemu vojakovi

a pozostalým po ňom a vojakovi prípravnej služby a pozostalým po ňom Vojenský úrad

sociálneho zabezpečenia. Súd sa stotožnil s názorom odporcov v 1. a 2. rade o nedostatku

právomoci súdu rozhodovať o návrhu navrhovateľa, keď predmetom návrhu navrhovateľa

je posúdenie otázky, podmieňujúcej vznik nároku navrhovateľa na výsluhový dôchodok,

pričom podľa vyššie uvedeného ustanovenia zákona o sociálnom zabezpečení policajtov

a vojakov dávky výsluhového zabezpečenia priznáva odporca v 1. rade. Z uvedeného

dôvodu súd konanie zastavil a keďže rozhodovanie o nároku navrhovateľa na výsluhový

dôchodok bolo právoplatne skončené, neprichádzalo do úvahy postúpenie veci

kompetentnému orgánu na rozhodnutie.

Súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľ po tom, čo odporca v 1. rade

nevyhovel jeho žiadosti o výsluhový dôchodok a odporca v 2. rade ako odvolací orgán

podľa potvrdil rozhodnutie odporcu v 1. rade mal možnosť

v súlade s ust. obrátiť sa na súd so žalobou o preskúmanie

rozhodnutia správneho orgánu. Navrhovateľ však túto možnosť, ako sám v konaní uviedol,

nevyužil, pričom je potrebné konštatovať, že zákonná dvojmesačná lehota na podanie

správnej žaloby uplynula, keď rozhodnutie o odvolaní bolo navrhovateľovi doručené dňa

24. 04. 2006...“

Krajský súd uznesením č. k. -86 z 30. septembra 2011 na odvolanie

sťažovateľa zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho uznesenia krajský súd uviedol: „… ustanovenie , ktoré

vymedzuje právomoc súdov treba vykladať v súvislosti s ustanovením § 104 ods. 1 vety

druhej , ktoré predpokladá, aby súd zastavil konanie v prípade nedostatku

právomoci a zároveň mu ukladá rozhodnúť o postúpení veci inému orgánu, ktorého

právomoc konať vo veci je daná (výnimkou je právomoc cudzozemského orgánu). Z

uvedeného vyplýva, že pokiaľ súd pri skúmaní procesných podmienok konania dospeje k

záveru, že nie je daná jeho právomoc na konanie vo veci v zmysle ust. a nie je

daná ani právomoc žiadneho iného orgánu na jej prejednanie a rozhodnutie, potom v

intenciách ústavne zaručeného práva každého na súdnu ochranu, nemôže konanie pre tento

nedostatok bez ďalšieho postupu zastaviť, ale otázku právomoci musí riešiť pozitívne, vo

svoj prospech, teda vec musí prejednať sám, nemôže odmietnuť výkon súdnictva s

odôvodnením, že predmetný vzťah nie je upravený právnym predpisom, pretože v opačnom

prípade by konal v rozpore so zásadou zákazu denegatio iustitiae.

Nedostatok právomocí súdov nemožno zamieňať s nedostatkom hmotnoprávnej

úpravy (občianskoprávnej, pracovnej, rodinnej, obchodnej a pod.) brániacej súdu

o konkrétne uplatnenom nároku rozhodnúť. Tento nedostatok musí súd vyriešiť len

meritórnym rozhodnutím vo veci...

Súd prvého stupňa sa v prvom rade dopustil procesného pochybenia v tom, keď

o zastavení konania pre nedostatok právomoci rozhodol v rozpore s ust. § 152 ods. 1 O. s.

p. rozsudkom keďže vzhľadom na to, že nerozhodoval o veci samej, mal rozhodnúť o

zastavení konania podľa uznesením.

Súd prvého stupňa nepostupoval správne ani v tom, že pokiaľ aj konanie zastavil pre

nedostatok právomoci, mal vec postúpiť orgánu do právomoci ktorého podľa neho vec

patri, hoci aj o nej už malo byť právoplatne rozhodnuté a nemožno ju znova pre prekážku

res iudicata prejednať; s touto sa totiž rovnako prináleží vysporiadať orgánu príslušnému

na konanie vo veci samej...

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že vo veci žiadosti navrhovateľa o výsluhový

dôchodok bolo v správnom konaní podľa § 83 a § 84 cit. zákona už právoplatne

rozhodnuté… Navrhovateľ sa žalobou na súde nedomáhal preskúmania zákonnosti

rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti.

V danej veci je však predmetom konania žaloba o uloženie povinnosti započítania

doby štúdia na účely dôchodkového zabezpečenia (vzniku nároku na priznanie výsluhového

dôchodku), o ktorej sa nerozhoduje v správnom konaní podľa § 83, § 84 cit. zákona ako

o dávkach sociálneho zabezpečenia, resp. o žiadosti o priznanie výsluhového dôchodku, ale

je žalobou podľa na plnenie, o ktorej prináleží súdu rozhodovať podľa

tretej časti , s ohľadom na uvedené dospel odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého

stupňa, k záveru, že v danej veci (vzhľadom na znenie žalobného petitu návrhu) neprichádza

do úvahy jej postúpenie orgánu sociálneho zabezpečenia vojakov na správne konanie podľa

šiestej časti cit. zákona.

V danej veci bolo preto úlohou súdu prvého stupňa zaoberať sa navrhovateľom

uplatňovaným nárokom z hľadiska existencie takého hmotnoprávneho podkladu, na základe

ktorého by odporcom v 1. a 2. rade mala vzniknúť povinnosť, ktorej plnenia sa navrhovateľ

domáha, teda či táto povinnosť započítania pre odporcov vyplýva z noriem občianskeho

hmotného práva alebo z občianskoprávneho vzťahu účastníkov konania či z porušenia

normy občianskeho práva (§ 489, § 494 Obč. zák.), s prihliadnutím na tú právne významnú

skutočnosť, že otázka započítania doby štúdia bola, ako predbežná, už záväzne vyriešená

právoplatným rozhodnutím správneho orgánu o zamietnutí žiadosti navrhovateľa

o priznanie výsluhového dôchodku, z ktorého musí súd prvého stupňa aj pri rozhodovaní

v danej veci vychádzať ( )...“

Sťažovateľ priebeh namietaných konaní v sťažnosti opísal takto:

„Dňa 12. 7. 2010 podal sťažovateľ návrh... na začatie konania na Okresný súd

Bratislava I, súdy vo veci sťažovateľa postupovali nasledovne...

dňa 9. 9. 2010 bolo sťažovateľovi doručené vyjadrenie odporcu 2/ k návrhu, ktoré

bolo Okresnému súdu Bratislava I doručené 2. 8. 2010...

na deň 28. 2. 2011 súd nariadil vo veci prvé pojednávanie, pojednávanie sa nekonalo

pretože súd oznámil právnej zástupkyni navrhovateľa, že pojednávanie sa odročuje /

7 mesiacov po podaní návrhu/… na deň 13. 4. 2011... teda prvýkrát súd konal na tomto

pojednávaní na ktorom aj rozhodol /9 mesiacov po podaní návrhu/...

podaním zo dňa 2. 6. 2011 sa sťažovateľ odvolal…

Krajský súd Bratislava o odvolaní navrhovateľa rozhodol uznesením dňa 30. 9.

2011 /zhruba 3 mesiace po podaní odvolania/, toto rozhodnutie bolo doručené Okresnému

súdu Bratislava I 28. 10. 2011 a právnej zástupkyni navrhovateľa dňa 6. 2. 2011, čiže

Okresný súd Bratislava I rozhodnutie Krajského súdu Bratislava doručil sťažovateľovi… až

po troch mesiacoch a sťažovateľ sa o obsahu tohto rozhodnutia dozvedel až po štyroch

mesiacoch.

Sťažovateľ listom zaslal dňa 13. 12. 2011… na Okresný súd Bratislava I sťažnosť na

prieťahy v konaní pričom táto jeho sťažnosť nebola k dnešnému dňu vybavená, teda

neobdržal žiadne vyrozumenie o vybavení tejto sťažnosti...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , prikázal

okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie 3 000 € od okresného súdu a 300 € od krajského súdu a náhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. .

Sťažovateľ videl porušenie ním označeného základného práva v nečinnosti, resp.

neefektívnej činnosti okresného súdu a krajského súdu v namietaných konaniach.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený

prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (,

, , ). V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup

všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné

kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle , nevyslovil porušenie

základného práva zaručeného v tomto článku (napr. , ), prípadne

návrhu buď nevyhovel (napr. ), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený

(napr. , , , ).

Ústavný súd konštatuje, že síce postup okresného súdu vzhľadom na zrušenie jeho

uznesenia krajským súdom a vrátenie veci na ďalšie konanie je možné charakterizovať ako

neefektívny, uvedené však vzhľadom na celkovú dĺžku konania (v trvaní od 12. júla 2010,

t. j. jeden rok a sedem mesiacov), ako aj vzhľadom na samotné dôvody, pre ktoré krajský

súd zrušil uznesenie okresného súdu, a priebeh konania pred okresným súdom a tam

vykonané dôkazy nie je možné hodnotiť ako taký prieťah v konaní, ktorý by mohol viesť

k porušeniu označeného práva sťažovateľa okresným súdom.

Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí

sťažnosti podľa je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať

proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu

funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,

a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo

(napr. , , ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu (29. februára 2012) krajský súd už vo veci nekonal, z čoho vyplýva, že zo strany

krajského súdu objektívne nemohlo dochádzať k prieťahom v konaní, a tým k porušeniu

základného práva sťažovateľa.

Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosť, obsahom ktorej bolo namietané

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. a krajským

súdom v konaní vedenom pod sp. zn. , odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2012