Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 117/2012
PDF · 166.01 KB
No categories available
I. ÚS 117/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
g
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť V. G., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 122/2010 a postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 248/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. februára
2012 doručená sťažnosť V. G., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.
D. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp.
zn. 19 C 122/2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 248/2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania
doručeným okresnému súdu 12. júla 2010 „domáhal, aby súd určil odporcovi v 1. a 2. rade
(odporca v 1. rade V. a odporca v 2. rade S., pozn.) povinnosť započítať štúdium
navrhovateľa v období od 01. 09. 1970 do 01. 08. 1972 na V. v N. ako činnosť, počas ktorej
mali žiaci a študenti v dôchodkovom zabezpečení také práva a povinnosti ako zamestnanci v
pracovnom pomere, ktorý sa na účely dôchodkového zabezpečenia hodnotil ako
zamestnanie I. kategórie funkcií. Svoj návrh odôvodnil tým, že navrhovateľ doručil
odporcovi v 1. rade dňa 15. 02. 2006 žiadosť o priznanie výsluhového dôchodku. Odporca
rozhodnutím č. VÚSZ-8827/2006 zo dňa 10. 03. 2006 žiadosť navrhovateľa o výsluhový
dôchodok zamietol s odôvodnením, že… Z výkazu dôb a kategórií funkcií vedeného V.
vyplýva, že doba trvania štúdia na vojenskej škole od 01. 09. 1970 do 31. 07. 1972 je
započítaná do III. kategórie, ktorá patrí do doby občianskeho zamestnania, nie do doby
vojenskej služby. Navrhovateľ preto nesplnil podmienku nároku na výsluhový dôchodok
podľa § 91 ods. 2 zák. č. 114/1998 Z. z. vykonaním služby 20 rokov v I. alebo II. kategórii.
Proti uvedenému rozhodnutiu sa navrhovateľ odvolal, o odvolaní rozhodol odporca v 2.
rade tak, že odvolanie navrhovateľa zamietol a rozhodnutie odporcu v 1. rade potvrdil s
odôvodnením, že v rozhodnutí odporcu v 1. rade nezistil nedostatky. Podľa navrhovateľa
(sťažovateľa pozn.) obdobie štúdia na vojenskej strednej škole od 01. 09. 1970 do 01. 08.
1972 má byť zahrnuté v I. kategórii, potom celková doba vojenskej činnej služby je u
navrhovateľa 20 rokov a 1 mesiac.“. Konanie o návrhu sťažovateľa bolo vedené okresným
súdom pod sp. zn. 19 C 122/2010.
Okresný súd rozsudkom č. k. 19 C 122/2010-65 z 13. apríla 2011 konanie o návrhu
sťažovateľa zastavil a v odôvodnení svojho uznesenia uviedol: „Odporcovia v 1. a 2. rade
namietali nedostatok právomoci súdu rozhodovať o tejto spornej skutočnosti
a to s poukazom na ust. § 81 ods. 3 písm. b) zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení
policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého dávky
výsluhového zabezpečenia priznáva, vypláca, zastavuje a odníma profesionálnemu vojakovi
a pozostalým po ňom a vojakovi prípravnej služby a pozostalým po ňom Vojenský úrad
sociálneho zabezpečenia. Súd sa stotožnil s názorom odporcov v 1. a 2. rade o nedostatku
právomoci súdu rozhodovať o návrhu navrhovateľa, keď predmetom návrhu navrhovateľa
je posúdenie otázky, podmieňujúcej vznik nároku navrhovateľa na výsluhový dôchodok,
pričom podľa vyššie uvedeného ustanovenia zákona o sociálnom zabezpečení policajtov
a vojakov dávky výsluhového zabezpečenia priznáva odporca v 1. rade. Z uvedeného
dôvodu súd konanie zastavil a keďže rozhodovanie o nároku navrhovateľa na výsluhový
dôchodok bolo právoplatne skončené, neprichádzalo do úvahy postúpenie veci
kompetentnému orgánu na rozhodnutie.
Súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľ po tom, čo odporca v 1. rade
nevyhovel jeho žiadosti o výsluhový dôchodok a odporca v 2. rade ako odvolací orgán
podľa § 84 ods. 3 zák. č. 328/2002 Z. z. potvrdil rozhodnutie odporcu v 1. rade mal možnosť
v súlade s ust. § 84 ods. 5 zák. č. 328/2002 Z. z. obrátiť sa na súd so žalobou o preskúmanie
rozhodnutia správneho orgánu. Navrhovateľ však túto možnosť, ako sám v konaní uviedol,
nevyužil, pričom je potrebné konštatovať, že zákonná dvojmesačná lehota na podanie
správnej žaloby uplynula, keď rozhodnutie o odvolaní bolo navrhovateľovi doručené dňa
24. 04. 2006...“
Krajský súd uznesením č. k. 8 Co 248/2011-86 z 30. septembra 2011 na odvolanie
sťažovateľa zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V odôvodnení svojho uznesenia krajský súd uviedol: „… ustanovenie § 7 O. s. p., ktoré
vymedzuje právomoc súdov treba vykladať v súvislosti s ustanovením § 104 ods. 1 vety
druhej O. s. p., ktoré predpokladá, aby súd zastavil konanie v prípade nedostatku
právomoci a zároveň mu ukladá rozhodnúť o postúpení veci inému orgánu, ktorého
právomoc konať vo veci je daná (výnimkou je právomoc cudzozemského orgánu). Z
uvedeného vyplýva, že pokiaľ súd pri skúmaní procesných podmienok konania dospeje k
záveru, že nie je daná jeho právomoc na konanie vo veci v zmysle ust. § 7 O. s. p. a nie je
daná ani právomoc žiadneho iného orgánu na jej prejednanie a rozhodnutie, potom v
intenciách ústavne zaručeného práva každého na súdnu ochranu, nemôže konanie pre tento
nedostatok bez ďalšieho postupu zastaviť, ale otázku právomoci musí riešiť pozitívne, vo
svoj prospech, teda vec musí prejednať sám, nemôže odmietnuť výkon súdnictva s
odôvodnením, že predmetný vzťah nie je upravený právnym predpisom, pretože v opačnom
prípade by konal v rozpore so zásadou zákazu denegatio iustitiae.
Nedostatok právomocí súdov nemožno zamieňať s nedostatkom hmotnoprávnej
úpravy (občianskoprávnej, pracovnej, rodinnej, obchodnej a pod.) brániacej súdu
o konkrétne uplatnenom nároku rozhodnúť. Tento nedostatok musí súd vyriešiť len
meritórnym rozhodnutím vo veci...
Súd prvého stupňa sa v prvom rade dopustil procesného pochybenia v tom, keď
o zastavení konania pre nedostatok právomoci rozhodol v rozpore s ust. § 152 ods. 1 O. s.
p. rozsudkom keďže vzhľadom na to, že nerozhodoval o veci samej, mal rozhodnúť o
zastavení konania podľa § 167 ods. 1 O. s. p. uznesením.
Súd prvého stupňa nepostupoval správne ani v tom, že pokiaľ aj konanie zastavil pre
nedostatok právomoci, mal vec postúpiť orgánu do právomoci ktorého podľa neho vec
patri, hoci aj o nej už malo byť právoplatne rozhodnuté a nemožno ju znova pre prekážku
res iudicata prejednať; s touto sa totiž rovnako prináleží vysporiadať orgánu príslušnému
na konanie vo veci samej...
Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že vo veci žiadosti navrhovateľa o výsluhový
dôchodok bolo v správnom konaní podľa § 83 a § 84 cit. zákona už právoplatne
rozhodnuté… Navrhovateľ sa žalobou na súde nedomáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti.
V danej veci je však predmetom konania žaloba o uloženie povinnosti započítania
doby štúdia na účely dôchodkového zabezpečenia (vzniku nároku na priznanie výsluhového
dôchodku), o ktorej sa nerozhoduje v správnom konaní podľa § 83, § 84 cit. zákona ako
o dávkach sociálneho zabezpečenia, resp. o žiadosti o priznanie výsluhového dôchodku, ale
je žalobou podľa § 80 písm. b/ O. s. p. na plnenie, o ktorej prináleží súdu rozhodovať podľa
tretej časti O. s. p., s ohľadom na uvedené dospel odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého
stupňa, k záveru, že v danej veci (vzhľadom na znenie žalobného petitu návrhu) neprichádza
do úvahy jej postúpenie orgánu sociálneho zabezpečenia vojakov na správne konanie podľa
šiestej časti cit. zákona.
V danej veci bolo preto úlohou súdu prvého stupňa zaoberať sa navrhovateľom
uplatňovaným nárokom z hľadiska existencie takého hmotnoprávneho podkladu, na základe
ktorého by odporcom v 1. a 2. rade mala vzniknúť povinnosť, ktorej plnenia sa navrhovateľ
domáha, teda či táto povinnosť započítania pre odporcov vyplýva z noriem občianskeho
hmotného práva alebo z občianskoprávneho vzťahu účastníkov konania či z porušenia
normy občianskeho práva (§ 489, § 494 Obč. zák.), s prihliadnutím na tú právne významnú
skutočnosť, že otázka započítania doby štúdia bola, ako predbežná, už záväzne vyriešená
právoplatným rozhodnutím správneho orgánu o zamietnutí žiadosti navrhovateľa
o priznanie výsluhového dôchodku, z ktorého musí súd prvého stupňa aj pri rozhodovaní
v danej veci vychádzať (§ 135 ods. 2 O. s. p.)...“
Sťažovateľ priebeh namietaných konaní v sťažnosti opísal takto:
„Dňa 12. 7. 2010 podal sťažovateľ návrh... na začatie konania na Okresný súd
Bratislava I, súdy vo veci sťažovateľa postupovali nasledovne...
dňa 9. 9. 2010 bolo sťažovateľovi doručené vyjadrenie odporcu 2/ k návrhu, ktoré
bolo Okresnému súdu Bratislava I doručené 2. 8. 2010...
na deň 28. 2. 2011 súd nariadil vo veci prvé pojednávanie, pojednávanie sa nekonalo
pretože súd oznámil právnej zástupkyni navrhovateľa, že pojednávanie sa odročuje /
7 mesiacov po podaní návrhu/… na deň 13. 4. 2011... teda prvýkrát súd konal na tomto
pojednávaní na ktorom aj rozhodol /9 mesiacov po podaní návrhu/...
podaním zo dňa 2. 6. 2011 sa sťažovateľ odvolal…
Krajský súd Bratislava o odvolaní navrhovateľa rozhodol uznesením dňa 30. 9.
2011 /zhruba 3 mesiace po podaní odvolania/, toto rozhodnutie bolo doručené Okresnému
súdu Bratislava I 28. 10. 2011 a právnej zástupkyni navrhovateľa dňa 6. 2. 2011, čiže
Okresný súd Bratislava I rozhodnutie Krajského súdu Bratislava doručil sťažovateľovi… až
po troch mesiacoch a sťažovateľ sa o obsahu tohto rozhodnutia dozvedel až po štyroch
mesiacoch.
Sťažovateľ listom zaslal dňa 13. 12. 2011… na Okresný súd Bratislava I sťažnosť na
prieťahy v konaní pričom táto jeho sťažnosť nebola k dnešnému dňu vybavená, teda
neobdržal žiadne vyrozumenie o vybavení tejto sťažnosti...“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 122/2010
a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 248/2011, prikázal
okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie 3 000 € od okresného súdu a 300 € od krajského súdu a náhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 19 C 122/2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 Co 248/2011.
Sťažovateľ videl porušenie ním označeného základného práva v nečinnosti, resp.
neefektívnej činnosti okresného súdu a krajského súdu v namietaných konaniach.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup
všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie
základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne
návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený
(napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).
Ústavný súd konštatuje, že síce postup okresného súdu vzhľadom na zrušenie jeho
uznesenia krajským súdom a vrátenie veci na ďalšie konanie je možné charakterizovať ako
neefektívny, uvedené však vzhľadom na celkovú dĺžku konania (v trvaní od 12. júla 2010,
t. j. jeden rok a sedem mesiacov), ako aj vzhľadom na samotné dôvody, pre ktoré krajský
súd zrušil uznesenie okresného súdu, a priebeh konania pred okresným súdom a tam
vykonané dôkazy nie je možné hodnotiť ako taký prieťah v konaní, ktorý by mohol viesť
k porušeniu označeného práva sťažovateľa okresným súdom.
Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať
proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu
funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,
a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo
(napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu (29. februára 2012) krajský súd už vo veci nekonal, z čoho vyplýva, že zo strany
krajského súdu objektívne nemohlo dochádzať k prieťahom v konaní, a tým k porušeniu
základného práva sťažovateľa.
Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosť, obsahom ktorej bolo namietané
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 122/2010 a krajským
súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 248/2011, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. marca 2012