Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 23/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť R. K., L., zastúpeného advokátkou Mgr. V. H., L., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s a

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Lučenec č. k. -76

z 10. októbra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra

2011 doručená sťažnosť R. K., L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) v spojení s a a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-76 z 10. októbra 2011 (ako to vyplýva z obsahu sťažnosti) a ktorou žiadal

vydať tento nález:

„- postupom Okresného súdu v Lučenci v konaní číslo 13 Er/885/2010 došlo

k porušeniu práva sťažovateľa garantovaného v článku 46

ods. 1 a článku 6 ods. 1 Dohovoru.

- postupom Okresného súdu v Lučenci v konaní číslo 13 Er/885/2010 bol porušený

.

- postupom Okresného súdu v Lučenci v konaní číslo 13 Er/885/2010 bol porušený

.

- sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania na odmene advokátky za

zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky za dva úkony právnej

služby v hodnote určenej podľa vyhlášky číslo v platnom znení.“

Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh, sťažovateľ je ako povinný

účastníkom exekučného konania vedeného proti nemu súdnym exekútorom JUDr. Ing. J. G.,

Exekútorský úrad, R. (ďalej len „súdny exekútor“), pod sp. zn. EX 530/2010 (na okresnom

súde pod sp. zn. ) na návrh maloletého L. K. a maloletej R. K. (ďalej len

„oprávnení“) pre vymoženie výživného na maloleté deti. Oprávnení navrhli súdnemu

exekútorovi vykonať exekúciu návrhom z 24. augusta 2010 na základe rozsudku okresného

súdu č. k. -66 z 12. marca 2010. Okresný súd týmto rozsudkom zmenil

predchádzajúcu úpravu výživného vykonanú rozsudkom okresného súdu č. k.

-31 z 10. augusta 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 16. novembra 2007,

tak, že zvýšil výživné na maloletého L. K. zo sumy 1 400 Sk (46,47 €) na sumu 70 €

mesačne a na maloletú R. K. zo sumy 1 500 Sk (49,79 €) na sumu 80 € mesačne, počnúc

1. septembrom 2009 s tým, že takto určené bežné výživné je sťažovateľ povinný zasielať

k rukám matky vopred do 15. dňa kalendárneho mesiaca a súčasne zročné výživné za

obdobie od 1. septembra 2009 do 28. februára 2010 v celkovej sume 322,44 € povolil otcovi

splácať v mesačných splátkach po 10 € na každé dieťa zvlášť spolu s bežným výživným pod

hrozbou straty výhody splátok od 1. marca 2010. Tento rozsudok v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -96 z 12. marca 2010 nadobudol

právoplatnosť 29. júna 2010. Oprávnení navrhli súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu na

vymoženie

- 322,44 € s odôvodnením, že sťažovateľ do 24. augusta 2010 neuhradil žiadnu

z povolených mesačných splátok (teda neuhradil celú sumu dlžného výživného za obdobie

od 1. septembra 2009 do 28. februára 2010),

- 214,96 € za mesiace marec až jún 2010 s odôvodnením, že sťažovateľ za

obdobie od 1. marca 2010 do 30. júna 2010 uhrádzal sumu 96,26 € mesačne spolu na oboch

oprávnených (podľa skoršej úpravy výživného rozsudkom okresného súdu č. k.

-31 z 10. augusta 2007), hoci bol povinný uhrádzať 150 € mesačne spolu na

oboch oprávnených (t. j. rozdiel sumy 150 € a 96,26 € x 4 mesiace) podľa rozsudku

okresného súdu č. k. -66 z 12. marca 2010,

- 36,55 € za mesiac júl 2010 s odôvodnením, že sťažovateľ za obdobie 1. júla až

31. júla 2010 uhradil oprávneným spolu iba sumu 113,45 €, hoci bol povinný uhradiť sumu

150 € (t. j. rozdiel oboch súm),

- 69,88 € za mesiac august 2010 s odôvodením, že sťažovateľ uhradil za

obdobie 1. augusta 2010 až 31. augusta 2010 iba sumu 80,12 €, hoci bol povinný uhradiť

sumu 150 € (t. j. rozdiel oboch súm),

teda spolu na vymoženie sumy 643,83 € (a navyše aj na vymoženie náhrady za

overenie exekučných titulov 7,91 € a trov právneho zastúpenia oprávnených advokátom

v exekučnom konaní 66,54 €). Na základe tohto návrhu, exekučného titulu (rozsudok

okresného súdu č. k. -66 z 12. marca 2010) a poverenia na vykonanie

exekúcie okresným súdom č. 5606*076248 z 13. septembra 2010 vydal súdny exekútor

22. septembra 2010 upovedomenie o začatí exekúcie č. k. EX 530/2010/KA-S, ktorým

upovedomil sťažovateľa o začatí exekúcie na vymoženie pohľadávky oprávnených

643,83 €, trov právneho zastupovania v exekučnom konaní 66,54 € a nákladov na overenie

exekučných titulov 7,91 € a upovedomil sťažovateľa aj o výške predbežných trov exekúcie

ku dňu vydania tohto upovedomenia (132,53 €).

Sťažovateľ vzniesol proti exekúcii námietky 15. októbra 2010 a tvrdil, že exekúcia

nie je prípustná, pretože na základe exekučného titulu oprávnenej riadne plnil, do omeškania

sa nedostal ani s plnením riadnej vyživovacej povinnosti a ani so splátkou zročného

výživného. V závere svojich námietok sťažovateľ uviedol, že exekúcia bola dôvodná, iba

pokiaľ ide o sumu 55,01 €, ktorú však uhradil 30. septembra 2010. Podľa jeho názoru mal

plniť na základe exekučného titulu po prvý raz 15. júla 2010 (teda až po právoplatnosti

exekučného titulu) a vtedy mal zaplatiť oprávneným za mesiac júl 2010 sumu 160 € (150 €

na výživnom a 10 € splátku na zročnom výživnom) a sumu 214,96 €, t. j. rozdiel medzi

priebežne plateným pôvodne určeným výživným (ktoré platil) a výživným určeným

exekučným titulom za obdobie od 1. marca 2010 do 30. júna 2010. K 15. júlu 2010 mal

preto sťažovateľ zaplatiť oprávneným spolu 374,96 € a následne mal v auguste 2010

uhradiť za august 2010 sumu 160 €, v septembri 2010 za september 2010 sumu 160 € atď.

Sťažovateľ ďalej v námietkach poukázal na to, že na úhradu výživného oprávneným na

základe uznesenia okresného súdu sp. zn. z 25. apríla 2005 mu boli vykonané

Colným riaditeľstvom Slovenskej republiky zrážky z výsluhového dôchodku, pričom za

obdobie od 1. júna 2007 do 31. mája 2007 mu bola nad rámec rozsahu jeho povinnosti

zrazená suma 66,92 €, za obdobie od 1. augusta 2008 do 30. októbra 2009 suma 122,40 €,

za obdobie od 1. novembra 2009 do 30. júna 2009 suma 113,04 € a za obdobie od 1. júla

2010 do 30. septembra 2010 suma 63,07 €. Do dňa právoplatnosti exekučného titulu (8. júla

2010) mu bolo takto zrazených navyše 319,41 €, po zohľadnení povinnosti sťažovateľa

plniť doplatok za máj až júl 2010 po 33,19 € jeho preplatok k 8. júlu 2010 predstavoval

219,83 €. Keďže podľa názoru sťažovateľa k 15. júlu 2010 mal zaplatiť oprávneným

374,96 €, avšak oproti povinnosti uloženej mu súdom skorším rozhodnutím navyše im

uhradil 299,95 € (uvedený preplatok 219,83 € a ďalšiu zrážku 80,12 €), zaplatil oprávneným

k tomuto dňu iba o 75,01 € menej, než bol povinný. Stratu výhody splátok dlžného

výživného sťažovateľ nestratil, pretože za mesiac júl 2010 zaplatil oprávneným viac než

určené bežné výživné 150 € mesačne a zaplatil aj splátku zročného výživného za obdobie

od 1. septembra 2009 do 28. februára 2010, pretože zaplatil viac ako 160 €. Čiastočné

plnenie dlžníka treba započítať (ak dlžník neoznačí, akú pohľadávku plní) na jeho najstarší

dlh (v tomto prípade splátku zo sumy 322,44 €). V mesiaci august 2010 plnil sťažovateľ

oprávneným spolu 180 € (80,12 € zrážkou z výsluhového dôchodku a 100 € poštovou

poukážkou), teda znova zaplatil viac než 160 €. Ostala iba nezaplatená časť rozdielu

výživného po zvýšení 55,01 €. V mesiaci september 2010 plnil sťažovateľ oprávneným

sumu 92,23 € a 53,20 € poštovou poukážkou a zrážkou z výsluhového dôchodku 80,12 €.

O námietkach sťažovateľa rozhodol okresný súd uznesením č. k. -76

z 10. októbra 2011 tak, že im vyhovel v časti o vymoženie sumy 54,82 € (prvý výrok),

nevyhovel v časti o vymoženie sumy 589,01 € (druhý výrok) a exekúciu v časti

o vymoženie sumy 145,42 € zastavil (tretí výrok). Vychádzal z toho, že exekučný titul –

rozsudok okresného súdu č. k. -66 z 12. marca 2010 – ukladá povinnosť

platiť výživné na maloleté deti a je predbežne vykonateľný doručením sťažovateľovi

(23. apríla 2010), sťažovateľ bol povinný počnúc mesiacom marec 2010 platiť oprávneným

mesačne spolu 160 €, a ku dňu podania námietok mal preto zaplatiť oprávneným spolu

1 120 € (7 x 160 €). Na plnenia sťažovateľa spredo dňa vyhlásenia rozsudku okresného súdu

č. k. -66 z 12. marca 2010 prihliadať nemožno, pretože išlo o dobrovoľné

plnenie nad rámec určeného bežného výživného. Po zohľadnení preukázaných plnení

sťažovateľa za obdobie po vyhlásení tohto rozsudku dospel okresný súd k záveru, že za

obdobie marec – august 2010 vznikol sťažovateľovi nedoplatok 160,14 € a nesplnená ostala

i povinnosť sťažovateľa uhradiť výživné za obdobie od 1. septembra 2009 do 28. februára

2009 (322,44 €). Návrh matky na vykonanie exekúcie bol dôvodný, okrem sumy 54,82 €

(rozdiel nedoplatku na výživnom oproti vyčísleniu v návrhu na začatie exekúcie, pretože dlh

na bežnom výživnom za mesiace marec – jún 2010 predstavuje 160,14 €). Pokiaľ tretím

výrokom okresný súd zastavil exekúciu v časti 145,43 €, v tejto časti išlo o dobrovoľné

plnenie otca po jej začatí (30. septembra 2010).

Uznesenie okresného súdu č. k. -76 z 10. októbra 2011 nadobudlo

právoplatnosť 31. októbra 2011.

Ako výslovne uviedol sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, k porušeniu

ním označených ustanovení a dohovoru malo dôjsť v konaní pred okresným súdom

vydaním uznesenia okresného súdu č. k. -76 z 10. októbra 2011, a to jeho

druhým výrokom, ktorým okresný súd nevyhovel námietkam sťažovateľa v exekučnom

konaní, pokiaľ ide o vedenie exekúcie v ostávajúcej časti.

V sťažnosti sťažovateľ poukázal najprv na to, že v dôsledku nesprávne vedeného

skoršieho konania o výkon rozhodnutia okresným súdom pod sp. zn. plnil

v období od júna 2007 až do dňa rozhodnutia okresného súdu o ním podaných námietkach

oprávneným výživné vo väčšom rozsahu, ako bol na to zaviazaný skorším rozhodnutím

o úprave výživného. Ku dňu doručenia rozsudku okresného súdu z 12. marca 2010 č. k.

-66 (t. j. 23. apríla 2010) prijali oprávnení o 274,10 € viac, než im patrilo.

Ústavne nekonformne vyložil príslušné ustanovenia okresný súd, ak toto plnenie považoval

za dobrovoľné plnenie sťažovateľa nad rámec jeho vyživovacej povinnosti, a preto ho

nezohľadnil, keďže nešlo o plnenie dobrovoľné, ale vynútené. Takto poskytnuté plnenie

treba považovať za preddavok výživného, ktorého splatnosť nastane v budúcnosti. Ak by to

tak nebolo, oprávnení by sa na úkor sťažovateľa bezdôvodne obohatili.

Tvrdené porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru druhým výrokom uznesenia okresného súdu č. k. -76

z 10. októbra 2011 odôvodnil sťažovateľ tým, že výklad a aplikácia dotknutých ustanovení

[sťažovateľ citoval ustanovenie , , ,

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), § 451, § 456 Občianskeho

zákonníka] okresným súdom popreli účel a zmysel právnej úpravy, sú ústavne nesúladným

výkladom práva, ktorý nastoľuje nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Podstatou

a zmyslom právnej úpravy vyživovacej povinnosti rodičov k maloletým deťom je to, aby

rodičia boli zaviazaní plniť túto svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť vo výške určenej

súdom po vykonaní dokazovania. Naplnením zmyslu a účelu právnej úpravy potom nie je,

ak je od rodiča vynucované plnenie vyššej čiastky nad rámec rozhodnutia súdu bez

možnosti povinného rodiča slobodne sa rozhodnúť o poskytovaní vyššieho výživného (ktorú

sťažovateľ nemal, pretože vyššie plnenie bolo od neho vynútené). Pri rozhodovaní o veci

sťažovateľa mal okresný súd prihliadnuť aj na ustanovenie § 1 Občianskeho súdneho

poriadku a postupovať tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov konania.

V závere svojej sťažnosti poukázal sťažovateľ na teoretický problém následkov

predbežnej vykonateľnosti rozsudkov upravujúcich výživné na maloleté deti spočívajúci

v zložitosti postupu pri domáhaní sa vrátenia plnenia, ktoré poskytol povinný rodič na

základe exekúcie vedenej na základe predbežne vykonateľného rozsudku, ktorý bude

následne zrušený alebo zmenený odvolacím súdom tak, že bude povinnému rodičovi určené

nižšie výživné, než ho určil prvostupňový súd. Riešením (aj takýchto) situácií sa javí byť

rozumné rozhodovanie súdov (aj) v exekučnom konaní, pri ktorom súdy preskúmajú vec

účastníkov aj s ohľadom na základné ľudské práva a slobody, ako aj princíp spravodlivosti

v konkrétnom prípade.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru druhým výrokom uznesenia okresného súdu

č. k. -76 z 10. októbra 2011, ktorým okresný súd nevyhovel námietkam

sťažovateľa v exekučnom konaní v ostávajúcej časti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených základných práv došlo tým,

že okresný súd nevyhovel v celom rozsahu jeho námietkam proti exekúcii a svojím

výkladom poprel účel a zmysel relevantnej zákonnej právnej úpravy, túto vykladal ústavne

nesúladne a nastolil tak nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Pripustil ďalšie

vedenie exekúcie proti sťažovateľovi aj v časti, v ktorej sťažovateľ už prv pred vydaním

exekučného titulu plnil oprávneným nad rámec dovtedy určenej vyživovacej povinnosti na

maloleté deti, a to iba v dôsledku nesprávne vedeného skoršieho konania o výkon

rozhodnutia, a tým okresný súd nepostupoval tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov sťažovateľa ako účastníka exekučného konania.

Okresný súd odôvodnil uznesenie č. k. -76 z 10. októbra 2011 takto:

„Exekúcia sa vykonáva na základe rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k.

-66 zo dňa 12.03.2010, ktorým súd zmenil rozsudok č. k. -31

zo dňa 10.08.2007 s tým, že vyživovaciu povinnosť otca R. K. na maloletú R. K. zvýšil zo

sumy 1.500,00 Sk na sumu 80,00 € mesačne a na maloletého L. K. zo sumy 1.400,00 Sk na

sumu 70,00 € mesačne počnúc 01.09.2009. Súd rozhodol o povinnosti platiť výživné otcovi

k rukám matky vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred s tým, že zročné výživné od

01.09.2009 do 28.02.2010 v celkovej výške 322,44 € povolil otcovi splácať v mesačných

splátkach po 10,00 €. Rozsudok sa stal právoplatným dňa 08.07.2010 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -96.

Podľa §-u 162 ods. 1 , pri rozsudkoch predbežne vykonateľných plynie lehota

na plnenie od ich doručenia.

Podľa §-u 162 ods. 2 , predbežne vykonateľné sú rozsudky odsudzujúce na

plnenie výživného alebo pracovnej odmeny za posledné tri mesiace pred vyhlásením

rozsudku.

Vo veci výkonu rozhodnutia vymožením výživného maloletých detí je potrebné

poukázať na skutočnosť, že takéto rozhodnutie je rozhodnutím predbežne vykonateľným, t. z.

že právne účinky tohto rozhodnutia nastávajú bez ohľadu na to, kedy rozhodnutie

nadobudne právoplatnosť. Rozhodnutím je potrebné sa riadiť bez ohľadu na to, kedy

samotné rozhodnutie právoplatnosť nadobudne. Exekučný titul bol vyhlásený súdom dňa

12.03.2010, otcovi maloletých detí dňa 23.04.2010 doručený. Z uvedeného teda vyplýva, že

otec maloletých detí mal počnúc mesiacom marec 2010 platiť na maloleté deti výživné

vo výške 80,00 € na maloletú R., 70,00 € na maloletého L. a zároveň zameškané zročné

výživné za obdobie od 01.09.2009 do 28.02.2010 vo výške 322,44 € v splátkach po 10,00 €

od 01.03.2010. Súd poukazuje na exekučný titul, v zmysle ktorého bežné výživné bol povinný

otec maloletých detí platiť vždy mesačne vopred, t. z. v mesiaci marec na mesiac apríl,

v mesiaci apríl na mesiac máj, atď. Z uvedeného teda vyplýva, že otec maloletých detí mal

uhrádzať bežné výživné počnúc 01.03.2010 matke maloletých detí vo výške 150,00 €

a taktiež od 01.03.2010 v 10,00 € splátkach výživné zameškané až do úplného uhradenia

sumy 322,44 €. Z uvedeného teda vyplýva, že až do mesiaca august 2010 mal otec

maloletých detí zaplatiť celkovo sumu 6 x 160,00 €, teda 960,00 € (dňa 30. 08.2010 podala

matka maloletých detí návrh na vykonanie exekúcie).

Ku dňu podania námietok, t. z. za obdobie 01.03.2010 – 15.09.2011 mal otec

maloletých detí uhradiť sumu 7 x 160,00 €, t. z. 1.120,00 €.

Otec maloletých detí teda uhrádzal počnúc 01.03.2010 až 30.06.2010, teda 4

mesiace po 77,20 € (formou zrážok zo mzdy) spolu 308,80 € a dobrovoľným plnením sumu

131,06 € (dňa 03.05.2010 suma 33,20 € ako platba za mesiac marec 2010, dňa 04.05.2010

suma 33,20 € ako platba za mesiac apríl 2010, dňa 13.08.2010 suma 33,33 € ako platba za

mesiac máj 2010 a dňa 13.08.2010 suma 33,20 € ako platba za mesiac jún 2010). Otec

maloletých detí zaplatil teda za obdobie mesiacov marec 2010 až jún 2010 sumu 439,86 €,

pričom zaplatiť mal sumu 600,00 €, teda za uvedené obdobie predstavuje dlh na

nezaplatenom výživnom sumu 160,14 €. Matka maloletých detí v návrhu na vykonanie

exekúcie uviedla sumu 214,96 €. V mesiaci júl 2010 mal otec maloletých detí uhradiť na

bežnom výživnom sumu 150,00 € spolu so splátkou zameškaného výživného 10,00 €. Matke

maloletých detí bola v mesiaci júl poukázaná platba vo výške 80,12 € formou zrážky zo

mzdy otca maloletých detí a dobrovoľne dňa 13.08.2010 uhradená zo strany otca suma

33,33 €. Otec maloletých detí teda za mesiac júl 2010 uhradil sumu 113,45 €, hoci mal

uhradiť na bežnom výživnom sumu 150,00 € a z tohto dôvodu jeho nedoplatok predstavuje

36,55 €. Otec maloletých detí za mesiac august 2010 mal uhradiť bežné výživné vo výške

150,00 €, pričom matke maloletých detí bola poukázaná suma vo výške 80,12 € formou

zrážky zo mzdy povinného, pričom ku dňu podania návrhu na vykonanie exekúcie žiadna

ďalšia platba uskutočnená nebola. Z uvedeného vyplýva, že za mesiac august dlh otca na

výživnom predstavoval sumu 69,88 €.

Po podaní návrhu na vykonanie exekúcie (30.08.2010) otec maloletých detí dňa

30. 09. 2010 uhradil dobrovoľne sumu 92,23 € označenú ako doplatok výživného za august

2010 a sumu 53,20 € ako doplatok výživného za mesiac september 2010.

Pokiaľ otec maloletých detí poukazuje na platby výživného spred obdobia vyhlásenia

rozsudku, ktorý je exekučným titulom a ktorý komplexne rieši otázku zameškaného

výživného, je súd toho názoru, že sumy uhradené otcom nad rámec jemu určenej

vyživovacej povinnosti, ktoré priebežne splácal, nie je možné považovať za preplatok na

výživnom. Pokiaľ otec maloletých detí plnil dobrovoľne nad rámec určeného bežného

výživného, tieto platby boli zo strany oprávnených maloletých detí pribežne spotrebovávané

a nie je ich možné považovať za preplatok vo vzťahu k výživnému, ktorého splatnosť

nastala, resp. nastane v budúcnosti.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že na bežnom výživnom za mesiace marec – august 2010

otcovi maloletých detí vznikol nedoplatok vo výške 160,14 €, spolu s povinnosťou uhradiť

zameškané výživné od 01.09.2009 do 28.2.2009 spolu vo výške 322,44 €.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že návrh na vykonanie exekúcie zo strany matky

maloletých detí bol dôvodný s výnimkou sumy 54,82 €, čo predstavuje rozdiel nedoplatku na

výživnom oproti vyčísleniu uvádzanému v návrhu na začatie exekúcie, keďže dlh na bežnom

výživnom za mesiac marec – jún 2010 predstavuje sumu 160,14 €.

Z vyššie uvedených dôvodov súd preto námietkam povinného v časti 54,82 € vyhovel

a v časti prevyšujúcej námietky ako nedôvodné zamietol.

Podľa §-u 57 ods. 1 písm. f) , exekúciu súd zastaví, ak po

vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané.

Po podaní návrhu na vykonanie exekúcie a podaní námietok povinný dňa 30.09.2010

dobrovoľne uhradil sumu 92,23 € a sumu 53,20 €, súd preto v tejto časti konanie zastavil,

nakoľko exekúcia prebieha ďalej pre vymoženie tak bežného výživného ako aj nedoplatku

na výživnom zameškanom. Uvedené platby je preto potrebné považovať za platby

dobrovoľne vykonané v rámci exekúcie nad rámec súm, ktoré by inak boli formou exekúcie

od otca maloletých detí vymožené.

Z predmetného rozhodnutia je teda zrejmé, že exekúcia bude naďalej prebiehať

v časti o vymoženie sumy 443,05 €, nakoľko súd vyhovel námietkam v časti o zaplatenie

sumy 54,82 € a taktiež exekúciu zastavil pre dobrovoľné plnenie v časti o zaplatenie

145,43 €.“

Ústavný súd konštatuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia okresného

súdu dospel k záveru, že okresný súd dal dostatočnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a rovnako

takýmto spôsobom reagoval aj na námietky sťažovateľa, ktoré posúdil podľa ich obsahu.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce

zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu

súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ však za dôvod porušenia ním označených práv označil spôsob aplikácie

zákonných ustanovení na vec sa vzťahujúcich okresným súdom, ktorý podľa jeho

presvedčenia treba považovať za taký, ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu, a preto je

ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (, , ,

) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii sa musí každému

zaručiť prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu

záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku dochádza iba vtedy,

ak všeobecný súd koná objektívne, vylúči náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných

možností na rozhodnutie a ak prijme konečné rozhodnutie vychádzajúc z toho, čo

objektívne zistil.

Základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany,

ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Aj na

vydanie rozhodnutia o námietkach povinného, resp. rozhodnutia o zastavení exekúcie sú

primerane kladené požiadavky, ktoré vyplývajú zo základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa . Znamená to, že aj takéto rozhodnutie musí mať zákonný

podklad, musí byť dostatočne skutkovo a právne odôvodnené a nemôže byť prejavom

svojvôle.

Podstata argumentácie sťažovateľa, ktorou odôvodňuje tvrdenú neústavnú aplikáciu

zákonných ustanovení okresným súdom, spočíva v jeho tvrdení, podľa ktorého okresný súd

pri rozhodovaní v konaní vedenom pod sp. zn. mal zohľadniť plnenia

sťažovateľa, ktoré sťažovateľ poskytol oprávneným pred vydaním rozsudku okresného súdu

č. k. -66 z 12. marca 2010. Okresný súd tieto plnenia nevzal do úvahy

argumentujúc jednak tým, že „exekučný titul komplexne rieši otázku zameškaného

výživného“, a jednak tým, že „sumy uhradené otcom nad rámec jemu určenej vyživovacej

povinnosti, ktoré priebežne splácal, nie je možné považovať za preplatok na výživnom,

pretože pokiaľ otec maloletých detí plnil dobrovoľne nad rámec určeného bežného

výživného, tieto platby boli zo strany oprávnených maloletých detí priebežne

spotrebovávané a nie je ich možné považovať za preplatok vo vzťahu k výživnému, ktorého

splatnosť nastala, resp. nastane v budúcnosti“. Sťažovateľ tvrdí, že táto argumentácia

neobstojí preto, že on neposkytoval pred vydaním exekučného titulu plnenia nad rámec

jemu právoplatne určenej vyživovacej povinnosti dobrovoľne – naopak, tieto plnenia mu

boli zrážané z jeho príjmov na základe právoplatne nariadeného súdneho výkonu

rozhodnutia, čo sťažovateľ považuje za významnú okolnosť.

Ústavný súd po preskúmaní veci dospel k záveru, podľa ktorého aplikácia ustanovení

Exekučného poriadku a zákona o rodine okresným súdom nebola arbitrárna, je vyhovujúca

požiadavke ústavnekonformného výkladu jednoduchého zákona a navyše súladná

so stabilnou rozhodovacou praxou všeobecných súdov.

Predmetom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. bolo

rozhodovanie súdu o zvýšení výživného na maloleté deti za obdobie od 1. septembra 2009

do budúcnosti. Okresný súd vo veci rozhodoval 12. marca 2010 a z výroku jeho rozsudku je

zrejmé, že rozhodol aj o zročnom výživnom za obdobie od 1. septembra 2009

do 28. februára 2010, ktoré vyčíslil sumou 322,44 €. „Ak sa určuje vyživovacia povinnosť

za dobu minulú, potom sa musí zistiť, aké čiastky boli (povinným) rodičom na výživnom už

poskytnuté... pričom treba zvážiť, či nešlo iba o príležitostné plnenie..., ktoré by nebolo

možné na výživné započítať, či iné podobné plnenie“ (R 44/1966). Z uvedeného je zrejmé,

že v prípade, ak sťažovateľ v období, ktoré bolo predmetom rozhodovania okresného súdu

vo veci sp. zn. , plnil maloletým deťom nad rámec v tom čase právoplatne

určenej vyživovacej povinnosti (a nešlo iba o príležitostné plnenie), tieto plnenia mohli byť

započítané na zročné výživné, ktoré mu bolo uložené zaplatiť. Pri rozhodovaní o dlžnom

výživnom je však súd (pri jeho vyčíslení) povinný vziať do úvahy iba tie plnenia, o ktorých

má za preukázané, že ich povinný rodič poskytol oprávnenému v posudzovanom období,

a započítať ich s určenou sumou výživného. Správne preto okresný súd v uznesení č. k.

-76 z 10. októbra 2011 poukázal na to, že exekučný titul komplexne rieši

otázku zameškaného výživného.

Ako vyplýva zo stabilnej judikatúry všeobecných súdov, „v konaní o výkon

rozhodnutia sa žiadny z rodičov nemôže dovolávať započítania čiastočného plnenia

vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu urobeného pred rozhodnutím o určení rozsahu

vyživovacej povinnosti, či už súd, ktorý rozhodoval o rozsahu vyživovacej povinnosti, na

takéto plnenie neprihliadol z akýchkoľvek dôvodov, alebo ho započítal akýmkoľvek

spôsobom“ (R 46/1970). Tento záver je jednak dôsledkom už uvedeného princípu, podľa

ktorého rieši súd pri rozhodovaní o rozsahu vyživovacej povinnosti túto otázku komplexne,

a jednak dôsledkom toho, že právoplatné rozhodnutie súdu o rozsahu vyživovacej

povinnosti do minulosti bráni opätovnému posudzovaniu tejto otázky. Ako zároveň

z uvedeného vyplýva, je pritom nerozhodné, či plnenia, ktoré by mali byť takto podľa

názoru povinného rodiča započítané na zročné výživné, poskytol dobrovoľne alebo ako

dôsledok výkonu rozhodnutia nad rámec rozsahu právoplatne uloženej povinnosti skorším

rozhodnutím o určení vyživovacej povinnosti. V zásade nebolo preto svojvoľné, keď

okresný súd konštatoval, že takéto plnenia nemožno považovať za preplatok vo vzťahu

k výživnému, ktorého splatnosť nastala, resp. nastane v budúcnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012