Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 23/2012
PDF · 239.71 KB
No categories available
II. ÚS 23/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť R. K., L., zastúpeného advokátkou Mgr. V. H., L., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Lučenec č. k. 13 Er 885/2010-76
z 10. októbra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra
2011 doručená sťažnosť R. K., L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) č. k.
13 Er 885/2010-76 z 10. októbra 2011 (ako to vyplýva z obsahu sťažnosti) a ktorou žiadal
vydať tento nález:
„- postupom Okresného súdu v Lučenci v konaní číslo 13 Er/885/2010 došlo
k porušeniu práva sťažovateľa garantovaného Ústavou Slovenskej republiky v článku 46
ods. 1 a článku 6 ods. 1 Dohovoru.
- postupom Okresného súdu v Lučenci v konaní číslo 13 Er/885/2010 bol porušený
článok 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
- postupom Okresného súdu v Lučenci v konaní číslo 13 Er/885/2010 bol porušený
článok 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
- sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania na odmene advokátky za
zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky za dva úkony právnej
služby v hodnote určenej podľa §11 vyhlášky číslo 655/2004 Z. z. v platnom znení.“
Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh, sťažovateľ je ako povinný
účastníkom exekučného konania vedeného proti nemu súdnym exekútorom JUDr. Ing. J. G.,
Exekútorský úrad, R. (ďalej len „súdny exekútor“), pod sp. zn. EX 530/2010 (na okresnom
súde pod sp. zn. 13 Er 885/2010) na návrh maloletého L. K. a maloletej R. K. (ďalej len
„oprávnení“) pre vymoženie výživného na maloleté deti. Oprávnení navrhli súdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu návrhom z 24. augusta 2010 na základe rozsudku okresného
súdu č. k. 11 P 330/2009-66 z 12. marca 2010. Okresný súd týmto rozsudkom zmenil
predchádzajúcu úpravu výživného vykonanú rozsudkom okresného súdu č. k.
11 P 257/2007-31 z 10. augusta 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 16. novembra 2007,
tak, že zvýšil výživné na maloletého L. K. zo sumy 1 400 Sk (46,47 €) na sumu 70 €
mesačne a na maloletú R. K. zo sumy 1 500 Sk (49,79 €) na sumu 80 € mesačne, počnúc
1. septembrom 2009 s tým, že takto určené bežné výživné je sťažovateľ povinný zasielať
k rukám matky vopred do 15. dňa kalendárneho mesiaca a súčasne zročné výživné za
obdobie od 1. septembra 2009 do 28. februára 2010 v celkovej sume 322,44 € povolil otcovi
splácať v mesačných splátkach po 10 € na každé dieťa zvlášť spolu s bežným výživným pod
hrozbou straty výhody splátok od 1. marca 2010. Tento rozsudok v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 CoP 30/2010-96 z 12. marca 2010 nadobudol
právoplatnosť 29. júna 2010. Oprávnení navrhli súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu na
vymoženie
- 322,44 € s odôvodnením, že sťažovateľ do 24. augusta 2010 neuhradil žiadnu
z povolených mesačných splátok (teda neuhradil celú sumu dlžného výživného za obdobie
od 1. septembra 2009 do 28. februára 2010),
- 214,96 € za mesiace marec až jún 2010 s odôvodnením, že sťažovateľ za
obdobie od 1. marca 2010 do 30. júna 2010 uhrádzal sumu 96,26 € mesačne spolu na oboch
oprávnených (podľa skoršej úpravy výživného rozsudkom okresného súdu č. k.
11 P 257/2007-31 z 10. augusta 2007), hoci bol povinný uhrádzať 150 € mesačne spolu na
oboch oprávnených (t. j. rozdiel sumy 150 € a 96,26 € x 4 mesiace) podľa rozsudku
okresného súdu č. k. 11 P 330/2009-66 z 12. marca 2010,
- 36,55 € za mesiac júl 2010 s odôvodnením, že sťažovateľ za obdobie 1. júla až
31. júla 2010 uhradil oprávneným spolu iba sumu 113,45 €, hoci bol povinný uhradiť sumu
150 € (t. j. rozdiel oboch súm),
- 69,88 € za mesiac august 2010 s odôvodením, že sťažovateľ uhradil za
obdobie 1. augusta 2010 až 31. augusta 2010 iba sumu 80,12 €, hoci bol povinný uhradiť
sumu 150 € (t. j. rozdiel oboch súm),
teda spolu na vymoženie sumy 643,83 € (a navyše aj na vymoženie náhrady za
overenie exekučných titulov 7,91 € a trov právneho zastúpenia oprávnených advokátom
v exekučnom konaní 66,54 €). Na základe tohto návrhu, exekučného titulu (rozsudok
okresného súdu č. k. 11 P 330/2009-66 z 12. marca 2010) a poverenia na vykonanie
exekúcie okresným súdom č. 5606*076248 z 13. septembra 2010 vydal súdny exekútor
22. septembra 2010 upovedomenie o začatí exekúcie č. k. EX 530/2010/KA-S, ktorým
upovedomil sťažovateľa o začatí exekúcie na vymoženie pohľadávky oprávnených
643,83 €, trov právneho zastupovania v exekučnom konaní 66,54 € a nákladov na overenie
exekučných titulov 7,91 € a upovedomil sťažovateľa aj o výške predbežných trov exekúcie
ku dňu vydania tohto upovedomenia (132,53 €).
Sťažovateľ vzniesol proti exekúcii námietky 15. októbra 2010 a tvrdil, že exekúcia
nie je prípustná, pretože na základe exekučného titulu oprávnenej riadne plnil, do omeškania
sa nedostal ani s plnením riadnej vyživovacej povinnosti a ani so splátkou zročného
výživného. V závere svojich námietok sťažovateľ uviedol, že exekúcia bola dôvodná, iba
pokiaľ ide o sumu 55,01 €, ktorú však uhradil 30. septembra 2010. Podľa jeho názoru mal
plniť na základe exekučného titulu po prvý raz 15. júla 2010 (teda až po právoplatnosti
exekučného titulu) a vtedy mal zaplatiť oprávneným za mesiac júl 2010 sumu 160 € (150 €
na výživnom a 10 € splátku na zročnom výživnom) a sumu 214,96 €, t. j. rozdiel medzi
priebežne plateným pôvodne určeným výživným (ktoré platil) a výživným určeným
exekučným titulom za obdobie od 1. marca 2010 do 30. júna 2010. K 15. júlu 2010 mal
preto sťažovateľ zaplatiť oprávneným spolu 374,96 € a následne mal v auguste 2010
uhradiť za august 2010 sumu 160 €, v septembri 2010 za september 2010 sumu 160 € atď.
Sťažovateľ ďalej v námietkach poukázal na to, že na úhradu výživného oprávneným na
základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 Em 32/05 z 25. apríla 2005 mu boli vykonané
Colným riaditeľstvom Slovenskej republiky zrážky z výsluhového dôchodku, pričom za
obdobie od 1. júna 2007 do 31. mája 2007 mu bola nad rámec rozsahu jeho povinnosti
zrazená suma 66,92 €, za obdobie od 1. augusta 2008 do 30. októbra 2009 suma 122,40 €,
za obdobie od 1. novembra 2009 do 30. júna 2009 suma 113,04 € a za obdobie od 1. júla
2010 do 30. septembra 2010 suma 63,07 €. Do dňa právoplatnosti exekučného titulu (8. júla
2010) mu bolo takto zrazených navyše 319,41 €, po zohľadnení povinnosti sťažovateľa
plniť doplatok za máj až júl 2010 po 33,19 € jeho preplatok k 8. júlu 2010 predstavoval
219,83 €. Keďže podľa názoru sťažovateľa k 15. júlu 2010 mal zaplatiť oprávneným
374,96 €, avšak oproti povinnosti uloženej mu súdom skorším rozhodnutím navyše im
uhradil 299,95 € (uvedený preplatok 219,83 € a ďalšiu zrážku 80,12 €), zaplatil oprávneným
k tomuto dňu iba o 75,01 € menej, než bol povinný. Stratu výhody splátok dlžného
výživného sťažovateľ nestratil, pretože za mesiac júl 2010 zaplatil oprávneným viac než
určené bežné výživné 150 € mesačne a zaplatil aj splátku zročného výživného za obdobie
od 1. septembra 2009 do 28. februára 2010, pretože zaplatil viac ako 160 €. Čiastočné
plnenie dlžníka treba započítať (ak dlžník neoznačí, akú pohľadávku plní) na jeho najstarší
dlh (v tomto prípade splátku zo sumy 322,44 €). V mesiaci august 2010 plnil sťažovateľ
oprávneným spolu 180 € (80,12 € zrážkou z výsluhového dôchodku a 100 € poštovou
poukážkou), teda znova zaplatil viac než 160 €. Ostala iba nezaplatená časť rozdielu
výživného po zvýšení 55,01 €. V mesiaci september 2010 plnil sťažovateľ oprávneným
sumu 92,23 € a 53,20 € poštovou poukážkou a zrážkou z výsluhového dôchodku 80,12 €.
O námietkach sťažovateľa rozhodol okresný súd uznesením č. k. 13 Er 885/2010-76
z 10. októbra 2011 tak, že im vyhovel v časti o vymoženie sumy 54,82 € (prvý výrok),
nevyhovel v časti o vymoženie sumy 589,01 € (druhý výrok) a exekúciu v časti
o vymoženie sumy 145,42 € zastavil (tretí výrok). Vychádzal z toho, že exekučný titul –
rozsudok okresného súdu č. k. 11 P 330/2009-66 z 12. marca 2010 – ukladá povinnosť
platiť výživné na maloleté deti a je predbežne vykonateľný doručením sťažovateľovi
(23. apríla 2010), sťažovateľ bol povinný počnúc mesiacom marec 2010 platiť oprávneným
mesačne spolu 160 €, a ku dňu podania námietok mal preto zaplatiť oprávneným spolu
1 120 € (7 x 160 €). Na plnenia sťažovateľa spredo dňa vyhlásenia rozsudku okresného súdu
č. k. 11 P 330/2009-66 z 12. marca 2010 prihliadať nemožno, pretože išlo o dobrovoľné
plnenie nad rámec určeného bežného výživného. Po zohľadnení preukázaných plnení
sťažovateľa za obdobie po vyhlásení tohto rozsudku dospel okresný súd k záveru, že za
obdobie marec – august 2010 vznikol sťažovateľovi nedoplatok 160,14 € a nesplnená ostala
i povinnosť sťažovateľa uhradiť výživné za obdobie od 1. septembra 2009 do 28. februára
2009 (322,44 €). Návrh matky na vykonanie exekúcie bol dôvodný, okrem sumy 54,82 €
(rozdiel nedoplatku na výživnom oproti vyčísleniu v návrhu na začatie exekúcie, pretože dlh
na bežnom výživnom za mesiace marec – jún 2010 predstavuje 160,14 €). Pokiaľ tretím
výrokom okresný súd zastavil exekúciu v časti 145,43 €, v tejto časti išlo o dobrovoľné
plnenie otca po jej začatí (30. septembra 2010).
Uznesenie okresného súdu č. k. 13 Er 885/2010-76 z 10. októbra 2011 nadobudlo
právoplatnosť 31. októbra 2011.
Ako výslovne uviedol sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, k porušeniu
ním označených ustanovení ústavy a dohovoru malo dôjsť v konaní pred okresným súdom
vydaním uznesenia okresného súdu č. k. 13 Er 885/2010-76 z 10. októbra 2011, a to jeho
druhým výrokom, ktorým okresný súd nevyhovel námietkam sťažovateľa v exekučnom
konaní, pokiaľ ide o vedenie exekúcie v ostávajúcej časti.
V sťažnosti sťažovateľ poukázal najprv na to, že v dôsledku nesprávne vedeného
skoršieho konania o výkon rozhodnutia okresným súdom pod sp. zn. 5 Em 32/05 plnil
v období od júna 2007 až do dňa rozhodnutia okresného súdu o ním podaných námietkach
oprávneným výživné vo väčšom rozsahu, ako bol na to zaviazaný skorším rozhodnutím
o úprave výživného. Ku dňu doručenia rozsudku okresného súdu z 12. marca 2010 č. k.
11 P 330/2009-66 (t. j. 23. apríla 2010) prijali oprávnení o 274,10 € viac, než im patrilo.
Ústavne nekonformne vyložil príslušné ustanovenia okresný súd, ak toto plnenie považoval
za dobrovoľné plnenie sťažovateľa nad rámec jeho vyživovacej povinnosti, a preto ho
nezohľadnil, keďže nešlo o plnenie dobrovoľné, ale vynútené. Takto poskytnuté plnenie
treba považovať za preddavok výživného, ktorého splatnosť nastane v budúcnosti. Ak by to
tak nebolo, oprávnení by sa na úkor sťažovateľa bezdôvodne obohatili.
Tvrdené porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru druhým výrokom uznesenia okresného súdu č. k. 13 Er 885/2010-76
z 10. októbra 2011 odôvodnil sťažovateľ tým, že výklad a aplikácia dotknutých ustanovení
[sťažovateľ citoval ustanovenie § 162 Občianskeho súdneho poriadku, § 65, § 76 ods. 2,
§ 78 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), § 451, § 456 Občianskeho
zákonníka] okresným súdom popreli účel a zmysel právnej úpravy, sú ústavne nesúladným
výkladom práva, ktorý nastoľuje nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Podstatou
a zmyslom právnej úpravy vyživovacej povinnosti rodičov k maloletým deťom je to, aby
rodičia boli zaviazaní plniť túto svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť vo výške určenej
súdom po vykonaní dokazovania. Naplnením zmyslu a účelu právnej úpravy potom nie je,
ak je od rodiča vynucované plnenie vyššej čiastky nad rámec rozhodnutia súdu bez
možnosti povinného rodiča slobodne sa rozhodnúť o poskytovaní vyššieho výživného (ktorú
sťažovateľ nemal, pretože vyššie plnenie bolo od neho vynútené). Pri rozhodovaní o veci
sťažovateľa mal okresný súd prihliadnuť aj na ustanovenie § 1 Občianskeho súdneho
poriadku a postupovať tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov konania.
V závere svojej sťažnosti poukázal sťažovateľ na teoretický problém následkov
predbežnej vykonateľnosti rozsudkov upravujúcich výživné na maloleté deti spočívajúci
v zložitosti postupu pri domáhaní sa vrátenia plnenia, ktoré poskytol povinný rodič na
základe exekúcie vedenej na základe predbežne vykonateľného rozsudku, ktorý bude
následne zrušený alebo zmenený odvolacím súdom tak, že bude povinnému rodičovi určené
nižšie výživné, než ho určil prvostupňový súd. Riešením (aj takýchto) situácií sa javí byť
rozumné rozhodovanie súdov (aj) v exekučnom konaní, pri ktorom súdy preskúmajú vec
účastníkov aj s ohľadom na základné ľudské práva a slobody, ako aj princíp spravodlivosti
v konkrétnom prípade.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru druhým výrokom uznesenia okresného súdu
č. k. 13 Er 885/2010-76 z 10. októbra 2011, ktorým okresný súd nevyhovel námietkam
sťažovateľa v exekučnom konaní v ostávajúcej časti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených základných práv došlo tým,
že okresný súd nevyhovel v celom rozsahu jeho námietkam proti exekúcii a svojím
výkladom poprel účel a zmysel relevantnej zákonnej právnej úpravy, túto vykladal ústavne
nesúladne a nastolil tak nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Pripustil ďalšie
vedenie exekúcie proti sťažovateľovi aj v časti, v ktorej sťažovateľ už prv pred vydaním
exekučného titulu plnil oprávneným nad rámec dovtedy určenej vyživovacej povinnosti na
maloleté deti, a to iba v dôsledku nesprávne vedeného skoršieho konania o výkon
rozhodnutia, a tým okresný súd nepostupoval tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov sťažovateľa ako účastníka exekučného konania.
Okresný súd odôvodnil uznesenie č. k. 13 Er 885/2010-76 z 10. októbra 2011 takto:
„Exekúcia sa vykonáva na základe rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k.
11P/330/2009-66 zo dňa 12.03.2010, ktorým súd zmenil rozsudok č. k. 11P/257/2007-31
zo dňa 10.08.2007 s tým, že vyživovaciu povinnosť otca R. K. na maloletú R. K. zvýšil zo
sumy 1.500,00 Sk na sumu 80,00 € mesačne a na maloletého L. K. zo sumy 1.400,00 Sk na
sumu 70,00 € mesačne počnúc 01.09.2009. Súd rozhodol o povinnosti platiť výživné otcovi
k rukám matky vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred s tým, že zročné výživné od
01.09.2009 do 28.02.2010 v celkovej výške 322,44 € povolil otcovi splácať v mesačných
splátkach po 10,00 €. Rozsudok sa stal právoplatným dňa 08.07.2010 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13CoP/30/2010-96.
Podľa §-u 162 ods. 1 O. s. p., pri rozsudkoch predbežne vykonateľných plynie lehota
na plnenie od ich doručenia.
Podľa §-u 162 ods. 2 O. s. p., predbežne vykonateľné sú rozsudky odsudzujúce na
plnenie výživného alebo pracovnej odmeny za posledné tri mesiace pred vyhlásením
rozsudku.
Vo veci výkonu rozhodnutia vymožením výživného maloletých detí je potrebné
poukázať na skutočnosť, že takéto rozhodnutie je rozhodnutím predbežne vykonateľným, t. z.
že právne účinky tohto rozhodnutia nastávajú bez ohľadu na to, kedy rozhodnutie
nadobudne právoplatnosť. Rozhodnutím je potrebné sa riadiť bez ohľadu na to, kedy
samotné rozhodnutie právoplatnosť nadobudne. Exekučný titul bol vyhlásený súdom dňa
12.03.2010, otcovi maloletých detí dňa 23.04.2010 doručený. Z uvedeného teda vyplýva, že
otec maloletých detí mal počnúc mesiacom marec 2010 platiť na maloleté deti výživné
vo výške 80,00 € na maloletú R., 70,00 € na maloletého L. a zároveň zameškané zročné
výživné za obdobie od 01.09.2009 do 28.02.2010 vo výške 322,44 € v splátkach po 10,00 €
od 01.03.2010. Súd poukazuje na exekučný titul, v zmysle ktorého bežné výživné bol povinný
otec maloletých detí platiť vždy mesačne vopred, t. z. v mesiaci marec na mesiac apríl,
v mesiaci apríl na mesiac máj, atď. Z uvedeného teda vyplýva, že otec maloletých detí mal
uhrádzať bežné výživné počnúc 01.03.2010 matke maloletých detí vo výške 150,00 €
a taktiež od 01.03.2010 v 10,00 € splátkach výživné zameškané až do úplného uhradenia
sumy 322,44 €. Z uvedeného teda vyplýva, že až do mesiaca august 2010 mal otec
maloletých detí zaplatiť celkovo sumu 6 x 160,00 €, teda 960,00 € (dňa 30. 08.2010 podala
matka maloletých detí návrh na vykonanie exekúcie).
Ku dňu podania námietok, t. z. za obdobie 01.03.2010 – 15.09.2011 mal otec
maloletých detí uhradiť sumu 7 x 160,00 €, t. z. 1.120,00 €.
Otec maloletých detí teda uhrádzal počnúc 01.03.2010 až 30.06.2010, teda 4
mesiace po 77,20 € (formou zrážok zo mzdy) spolu 308,80 € a dobrovoľným plnením sumu
131,06 € (dňa 03.05.2010 suma 33,20 € ako platba za mesiac marec 2010, dňa 04.05.2010
suma 33,20 € ako platba za mesiac apríl 2010, dňa 13.08.2010 suma 33,33 € ako platba za
mesiac máj 2010 a dňa 13.08.2010 suma 33,20 € ako platba za mesiac jún 2010). Otec
maloletých detí zaplatil teda za obdobie mesiacov marec 2010 až jún 2010 sumu 439,86 €,
pričom zaplatiť mal sumu 600,00 €, teda za uvedené obdobie predstavuje dlh na
nezaplatenom výživnom sumu 160,14 €. Matka maloletých detí v návrhu na vykonanie
exekúcie uviedla sumu 214,96 €. V mesiaci júl 2010 mal otec maloletých detí uhradiť na
bežnom výživnom sumu 150,00 € spolu so splátkou zameškaného výživného 10,00 €. Matke
maloletých detí bola v mesiaci júl poukázaná platba vo výške 80,12 € formou zrážky zo
mzdy otca maloletých detí a dobrovoľne dňa 13.08.2010 uhradená zo strany otca suma
33,33 €. Otec maloletých detí teda za mesiac júl 2010 uhradil sumu 113,45 €, hoci mal
uhradiť na bežnom výživnom sumu 150,00 € a z tohto dôvodu jeho nedoplatok predstavuje
36,55 €. Otec maloletých detí za mesiac august 2010 mal uhradiť bežné výživné vo výške
150,00 €, pričom matke maloletých detí bola poukázaná suma vo výške 80,12 € formou
zrážky zo mzdy povinného, pričom ku dňu podania návrhu na vykonanie exekúcie žiadna
ďalšia platba uskutočnená nebola. Z uvedeného vyplýva, že za mesiac august dlh otca na
výživnom predstavoval sumu 69,88 €.
Po podaní návrhu na vykonanie exekúcie (30.08.2010) otec maloletých detí dňa
30. 09. 2010 uhradil dobrovoľne sumu 92,23 € označenú ako doplatok výživného za august
2010 a sumu 53,20 € ako doplatok výživného za mesiac september 2010.
Pokiaľ otec maloletých detí poukazuje na platby výživného spred obdobia vyhlásenia
rozsudku, ktorý je exekučným titulom a ktorý komplexne rieši otázku zameškaného
výživného, je súd toho názoru, že sumy uhradené otcom nad rámec jemu určenej
vyživovacej povinnosti, ktoré priebežne splácal, nie je možné považovať za preplatok na
výživnom. Pokiaľ otec maloletých detí plnil dobrovoľne nad rámec určeného bežného
výživného, tieto platby boli zo strany oprávnených maloletých detí pribežne spotrebovávané
a nie je ich možné považovať za preplatok vo vzťahu k výživnému, ktorého splatnosť
nastala, resp. nastane v budúcnosti.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že na bežnom výživnom za mesiace marec – august 2010
otcovi maloletých detí vznikol nedoplatok vo výške 160,14 €, spolu s povinnosťou uhradiť
zameškané výživné od 01.09.2009 do 28.2.2009 spolu vo výške 322,44 €.
Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že návrh na vykonanie exekúcie zo strany matky
maloletých detí bol dôvodný s výnimkou sumy 54,82 €, čo predstavuje rozdiel nedoplatku na
výživnom oproti vyčísleniu uvádzanému v návrhu na začatie exekúcie, keďže dlh na bežnom
výživnom za mesiac marec – jún 2010 predstavuje sumu 160,14 €.
Z vyššie uvedených dôvodov súd preto námietkam povinného v časti 54,82 € vyhovel
a v časti prevyšujúcej námietky ako nedôvodné zamietol.
Podľa §-u 57 ods. 1 písm. f) zákona č. 233/1995 Z. z., exekúciu súd zastaví, ak po
vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané.
Po podaní návrhu na vykonanie exekúcie a podaní námietok povinný dňa 30.09.2010
dobrovoľne uhradil sumu 92,23 € a sumu 53,20 €, súd preto v tejto časti konanie zastavil,
nakoľko exekúcia prebieha ďalej pre vymoženie tak bežného výživného ako aj nedoplatku
na výživnom zameškanom. Uvedené platby je preto potrebné považovať za platby
dobrovoľne vykonané v rámci exekúcie nad rámec súm, ktoré by inak boli formou exekúcie
od otca maloletých detí vymožené.
Z predmetného rozhodnutia je teda zrejmé, že exekúcia bude naďalej prebiehať
v časti o vymoženie sumy 443,05 €, nakoľko súd vyhovel námietkam v časti o zaplatenie
sumy 54,82 € a taktiež exekúciu zastavil pre dobrovoľné plnenie v časti o zaplatenie
145,43 €.“
Ústavný súd konštatuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia okresného
súdu dospel k záveru, že okresný súd dal dostatočnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a rovnako
takýmto spôsobom reagoval aj na námietky sťažovateľa, ktoré posúdil podľa ich obsahu.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce
zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu
súdneho rozhodnutia.
Sťažovateľ však za dôvod porušenia ním označených práv označil spôsob aplikácie
zákonných ustanovení na vec sa vzťahujúcich okresným súdom, ktorý podľa jeho
presvedčenia treba považovať za taký, ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu, a preto je
ústavne nekonformný.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02,
IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii sa musí každému
zaručiť prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu
záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavy dochádza iba vtedy,
ak všeobecný súd koná objektívne, vylúči náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných
možností na rozhodnutie a ak prijme konečné rozhodnutie vychádzajúc z toho, čo
objektívne zistil.
Základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany,
ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Aj na
vydanie rozhodnutia o námietkach povinného, resp. rozhodnutia o zastavení exekúcie sú
primerane kladené požiadavky, ktoré vyplývajú zo základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Znamená to, že aj takéto rozhodnutie musí mať zákonný
podklad, musí byť dostatočne skutkovo a právne odôvodnené a nemôže byť prejavom
svojvôle.
Podstata argumentácie sťažovateľa, ktorou odôvodňuje tvrdenú neústavnú aplikáciu
zákonných ustanovení okresným súdom, spočíva v jeho tvrdení, podľa ktorého okresný súd
pri rozhodovaní v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Er 885/2010 mal zohľadniť plnenia
sťažovateľa, ktoré sťažovateľ poskytol oprávneným pred vydaním rozsudku okresného súdu
č. k. 11 P 330/2009-66 z 12. marca 2010. Okresný súd tieto plnenia nevzal do úvahy
argumentujúc jednak tým, že „exekučný titul komplexne rieši otázku zameškaného
výživného“, a jednak tým, že „sumy uhradené otcom nad rámec jemu určenej vyživovacej
povinnosti, ktoré priebežne splácal, nie je možné považovať za preplatok na výživnom,
pretože pokiaľ otec maloletých detí plnil dobrovoľne nad rámec určeného bežného
výživného, tieto platby boli zo strany oprávnených maloletých detí priebežne
spotrebovávané a nie je ich možné považovať za preplatok vo vzťahu k výživnému, ktorého
splatnosť nastala, resp. nastane v budúcnosti“. Sťažovateľ tvrdí, že táto argumentácia
neobstojí preto, že on neposkytoval pred vydaním exekučného titulu plnenia nad rámec
jemu právoplatne určenej vyživovacej povinnosti dobrovoľne – naopak, tieto plnenia mu
boli zrážané z jeho príjmov na základe právoplatne nariadeného súdneho výkonu
rozhodnutia, čo sťažovateľ považuje za významnú okolnosť.
Ústavný súd po preskúmaní veci dospel k záveru, podľa ktorého aplikácia ustanovení
Exekučného poriadku a zákona o rodine okresným súdom nebola arbitrárna, je vyhovujúca
požiadavke ústavnekonformného výkladu jednoduchého zákona a navyše súladná
so stabilnou rozhodovacou praxou všeobecných súdov.
Predmetom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 11 P 330/2009 bolo
rozhodovanie súdu o zvýšení výživného na maloleté deti za obdobie od 1. septembra 2009
do budúcnosti. Okresný súd vo veci rozhodoval 12. marca 2010 a z výroku jeho rozsudku je
zrejmé, že rozhodol aj o zročnom výživnom za obdobie od 1. septembra 2009
do 28. februára 2010, ktoré vyčíslil sumou 322,44 €. „Ak sa určuje vyživovacia povinnosť
za dobu minulú, potom sa musí zistiť, aké čiastky boli (povinným) rodičom na výživnom už
poskytnuté... pričom treba zvážiť, či nešlo iba o príležitostné plnenie..., ktoré by nebolo
možné na výživné započítať, či iné podobné plnenie“ (R 44/1966). Z uvedeného je zrejmé,
že v prípade, ak sťažovateľ v období, ktoré bolo predmetom rozhodovania okresného súdu
vo veci sp. zn. 11 P 330/2009, plnil maloletým deťom nad rámec v tom čase právoplatne
určenej vyživovacej povinnosti (a nešlo iba o príležitostné plnenie), tieto plnenia mohli byť
započítané na zročné výživné, ktoré mu bolo uložené zaplatiť. Pri rozhodovaní o dlžnom
výživnom je však súd (pri jeho vyčíslení) povinný vziať do úvahy iba tie plnenia, o ktorých
má za preukázané, že ich povinný rodič poskytol oprávnenému v posudzovanom období,
a započítať ich s určenou sumou výživného. Správne preto okresný súd v uznesení č. k.
13 Er 885/2010-76 z 10. októbra 2011 poukázal na to, že exekučný titul komplexne rieši
otázku zameškaného výživného.
Ako vyplýva zo stabilnej judikatúry všeobecných súdov, „v konaní o výkon
rozhodnutia sa žiadny z rodičov nemôže dovolávať započítania čiastočného plnenia
vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu urobeného pred rozhodnutím o určení rozsahu
vyživovacej povinnosti, či už súd, ktorý rozhodoval o rozsahu vyživovacej povinnosti, na
takéto plnenie neprihliadol z akýchkoľvek dôvodov, alebo ho započítal akýmkoľvek
spôsobom“ (R 46/1970). Tento záver je jednak dôsledkom už uvedeného princípu, podľa
ktorého rieši súd pri rozhodovaní o rozsahu vyživovacej povinnosti túto otázku komplexne,
a jednak dôsledkom toho, že právoplatné rozhodnutie súdu o rozsahu vyživovacej
povinnosti do minulosti bráni opätovnému posudzovaniu tejto otázky. Ako zároveň
z uvedeného vyplýva, je pritom nerozhodné, či plnenia, ktoré by mali byť takto podľa
názoru povinného rodiča započítané na zročné výživné, poskytol dobrovoľne alebo ako
dôsledok výkonu rozhodnutia nad rámec rozsahu právoplatne uloženej povinnosti skorším
rozhodnutím o určení vyživovacej povinnosti. V zásade nebolo preto svojvoľné, keď
okresný súd konštatoval, že takéto plnenia nemožno považovať za preplatok vo vzťahu
k výživnému, ktorého splatnosť nastala, resp. nastane v budúcnosti.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2012