Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 150/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. marca 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2011

doručená sťažnosť Ing. M. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P.

A., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. marca 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom

z 1. novembra 1993 v tom čase na Obvodnom súde Bratislava 4 domáhal proti pôvodnému

odporcovi – S., B., v súčasnosti Ú., B. (ďalej len „odporca“), určenia, že okamžité zrušenie

pracovného pomeru z 2. septembra 1993 je neplatné, jeho pracovný pomer trvá, a žiadal

zaviazať odporcu na náhradu mzdy.

Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

z 11. mája 2006 žalobný návrh sťažovateľa zamietol. Proti označenému rozsudku podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

uznesením sp. zn. z 19. marca 2007 tak, že ho odmietol ako oneskorene

podané. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 30. júna 2008 zrušil označené

uznesenie krajského súdu z dôvodu, že v predmetnej veci boli v rozsudku súdu prvého

stupňa nesprávne aplikované ustanovenia o náhradnom doručovaní (fikcie doručenia), a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd následne rozhodol o odvolaní

sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 10. júna 2009 tak, že rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2011 odmietnuté ako procesne

neprípustné.

Sťažovateľ podrobne opisuje udalosti, ktoré predchádzali podaniu jeho sťažnosti

ústavnému súdu v jeho právnej veci. V súvislosti s namietaným porušením svojich

základných práv v rámci konania pred súdmi jednotlivých stupňov poukázal najmä na tieto

skutočnosti:

„Predovšetkým prvostupňový súd nerešpektoval ospravedlnenie sťažovateľa

z neúčasti na pojednávaní a jeho žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu zdravotného

stavu navrhovateľa. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava IV

zo dňa 11. 5. 2006, č. k. , súd nerešpektoval žiadosti sťažovateľa o odročenie

pojednávania dňa 11. 5. 2006 a vo veci pojednával a rozhodol bez jeho prítomnosti.

Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu pritom vyplýva, že súd si bol vedomý

lekárskeho potvrdenia, podľa ktorého mobilita sťažovateľa mimo domu bola (a dodnes je)

možná iba s pomocou inej osoby. Súd považoval nevyužitie možnosti pohybu mimo domova

zo strany sťažovateľa za jeho pochybenie, pritom však ani náznakom neuviedol, akým

spôsobom si mal nevyhnutnú asistenciu sťažovateľ sám zabezpečiť. Sťažovateľ je toho

názoru, že pokiaľ účastník nie je schopný pohybu mimo domova bez pomoci inej osoby,

nemôže mu byť pričítané na ťarchu, keď nemá možnosť si takúto asistenciu zabezpečiť.

Naopak, je to súd, kto mal pristúpiť k opatreniam, vďaka ktorým mohla byť účasť účastníka

zabezpečená, pričom súd má v tejto otázke širokú právomoc − a to od jednoduchej žiadosti

o súčinnosť ÚPSVaR až po príkaz Policajnému zboru SR na predvedenie predvolanej

osoby.“

Sťažovateľ namieta, že „v konaní pred všeobecnými súdmi bola sťažovateľovi

opakovane odňatá možnosť konať pred súdom... odvolací súd bez bližšieho odôvodnenia iba

skonštatoval, že k porušeniu procesných práv sťažovateľa v konaní na prvom stupni

nedošlo. Sťažovateľ má za to, že pokiaľ odvolací súd potvrdí konanie súdu prvého stupňa,

ktorým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, ako správne, navyše v podstate

ako prvá inštancia rozhodujúca o tomto porušení procesných práv (nezákonný postup

okresného súdu viedol k vydaniu rozhodnutia a ukončeniu prvostupňového konania,

v ktorom tak už tento postup a ani jeho následky nebolo možné napraviť) a to dokonca bez

riadneho odôvodnenia, je nevyhnutné považovať aj toto rozhodnutie odvolacieho súdu

za postup súdu, ktorým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „aj v samotnom konaní pred odvolacím súdom sa súd

dopustil konania, ktorým bola odňatá možnosť sťažovateľa konať pred súdom.

Na pojednávaní dňa 10. 6. 2009 vzniesol sťažovateľ námietku zaujatosti rozhodujúceho

senátu, čo však predsedkyňa senátu odmietla zaprotokolovať do zápisnice a túto námietku

ignorovala. Námietka bola podaná včas ( prvá veta ) a bola

riadne odôvodnená. Proti postupu súdu na pojednávaní podal sťažovateľ sťažnosť aj dňa

14. 6. 2009... Sťažovateľ má za to, že neodôvodnené nezaprotokolovanie námietky zaujatosti

znamená aj odňatie možnosti vyjadriť sa pred súdom. Navyše jej nezaprotokolovanie bráni

aj posúdeniu jej prípadnej dôvodnosti, resp. možnosti postupu súdu bez prihliadnutia

na túto námietku. Ignorovanie námietky zaujatosti bez určenia, prečo na ňu súd neprihliada

(bez čoho nemožno dôvodiť, že na ňu súd neprihliadol zo zákonných dôvodov), je potom

podľa sťažovateľa celkom zrejme postupom súdu, ktorým bola účastníkovi odňatá možnosť

konať pred súdom.“.

Rovnako aj postup dovolacieho súdu pri posudzovaní prípustnosti dovolania

sťažovateľ považoval za postup, ktorým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, „keď

dovolací súd mal pri svojom rozhodovaní k dispozícii kompletný spisový materiál (vrátane

vyššie uvedenej sťažnosti zo dňa 14. 6. 2009) a bol v zmysle ust.

zo zákona sám povinný predchádzajúce konania za účelom zistenia vád uvedených v § 237

preskúmať, a napriek existencii vady podľa v oboch stupňoch

konania, podané dovolanie odmietol ako neprípustné.

V dôsledku nezákonného posúdenia prípustnosti podaného dovolania sa potom

dovolací súd ďalej nezaoberal v dovolaní uplatnenými vadami podľa § 241 ods. 2 písm. b)

a c) , čím bola sťažovateľovi taktiež odňatá možnosť konať pred súdom.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd vydal nález „o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

v zmysle , článku 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 3. 2011, č. k. zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie“.

Sťažovateľ si zároveň uplatnil nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom

v sume 314,18 € za 2 úkony právnej služby.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 11. mája 2006, rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 10. júna 2009, ako aj

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2011 v konaní o určenie

neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru, trvania pracovného pomeru a náhrady

mzdy došlo k porušeniu jeho základného práva podľa a podľa

ods. 1 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.

, ).

Sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petite) v súvislosti s porušením

označených základných práv namietal len rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. marca 2011, žiadal ho zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie

konanie. Keďže v zmysle je ústavný súd viazaný

návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie

je tento prípad), ústavný súd ďalej preskúmaval a rozhodoval o sťažnosti len v tom rozsahu,

v ktorom sťažovateľ namietal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. marca 2011.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ v sťažnosti vychádzal

v zásade z dôvodov, ktoré uviedol aj v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd

zaoberal pri jeho prerokúvaní. Dovolací súd ich posúdil ako také, ktoré smerujú proti

rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto

ho odmietol.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Takýmto predpisom je v znení neskorších

právnych predpisov (ďalej aj „OSP“).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné,

len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239

ods. 1 a 2 .

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považoval za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, m. m. , ).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2011, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľa.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv oboznámil s podstatnými

časťami rozhodnutí súdov pred súdmi prvého a druhého stupňa, ako aj obsahom podaného

dovolania, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol: „Okresný súd Bratislava IV rozsudkom

z 11. mája 2006 č. k. -266 zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal určenia

neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru, určenia, že pracovný pomer trvá

a náhrady mzdy. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým,

že právny predchodca žalovaného listom z 2. septembra 1993 doručeným

22. septembra 1993 okamžite zrušil pracovný pomer so žalobcom pre zvlášť hrubé

porušenie pracovnej disciplíny ( ), pretože žalobca

nenastúpil do práce od 23. júna 1993 do 2. septembra 1993 napriek výzve žalovaného

zo 14. júla 1993. Príčinu neprítomnosti žalobca žalovanému neoznámil a nepredložil doklad

zdôvodňujúci jeho neprítomnosť. Žalobca nepožiadal ani o poskytnutie pracovného voľna...

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. júna 2009 sp. zn. rozsudok

prvostupňového súdu potvrdil a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že s prihliadnutím na výsledky dokazovania

vykonaného súdom prvého stupňa považoval aj odvolací súd jeho skutkové zistenia a z neho

vyplývajúce závery, právne posúdenie veci za úplné, vystihujúce podstatu prejednávanej

veci. Námietky žalobcu v odvolaní vyhodnotil ako námietky bez právneho významu

s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorých

odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dávať odpoveď na všetky otázky a námietky

nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam, či už pre

rozhodnutie vo veci samej, alebo pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné, alebo

nevyhnutné na objasnenie skutkového stavu a právneho základu rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu bez zjavného súvisu s prejednávanou vecou

uvádzanou účastníkmi konania.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Prípustnosť a dôvodnosť

dovolania vyvodzoval z Ako dôvod dovolania ďalej uviedol, že

konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.“

Svoje skutkové a právne závery najvyšší súd odôvodnil takto:

„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo

rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po

právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

Vzhľadom k tomu, že rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených

rozhodnutí, dovolanie nie je podľa prípustné.

S prihliadnutím na námietky dovolateľa a tiež vzhľadom na zákonnú povinnosť

dovolacieho súdu ( ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie nebolo

vydané v konaní postihnutom niektorou z vád uvedených v až g/ ,

dovolací súd sa zaoberal aj otázkou, či sa v konaní na súde nižšieho stupňa nevyskytla

niektorá z týchto vád. V zmysle je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e)

sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený

sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samo sudcu rozhodoval senát.

Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia pritom nie je založená už tým,

že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou

, ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou

v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí. Vady v zmysle a/ až e/, g/

dovolateľ nenamietal tieto v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

Dovolateľ namietal procesnú vadu v zmysle V čom túto vadu

dovolateľ videl, neuviedol (napriek výzve súdu).

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu,

ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Vada

v zmysle nebola v dovolacom konaní zistená. Prípustnosť dovolania

z ustanovenia nemožno vyvodiť.

Žalobca v podanom dovolaní zároveň namietal inú vadu konania, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/

a nesprávne právne posúdenie v zmysle ustanovenia

Na tieto vady v odvolacom konaní môže dovolací súd prihliadnuť len v prípade, ak je

splnený základný predpoklad prípustnosti dovolania, v dôsledku ktorého sa preň otvorí

možnosť prieskumnej činnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Pretože prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovenia ,

ani z , Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jeho dovolanie v súlade

s v spojení s , ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom riadiac

sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd sa v namietanom

uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými

dovolacími dôvodmi sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol

ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu nemožno namietané uznesenie najvyššieho

súdu považovať za neodôvodnené, pričom ústavný súd nezistil ani žiadnu skutočnosť, ktorá

by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti

dovolania, pozn.), t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

(resp. listiny) nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody

prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto

postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje,

preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu

sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu

a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by

odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní.

Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2011 podľa názoru

ústavného súdu nemožno (z už uvedených dôvodov) považovať za arbitrárne a nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami .

Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny, ako aj práva podľa dohovoru z dôvodu, že

najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ním uvádzané dôvody prípustnosti dovolania

podľa , a keďže súčasťou označených práv nie je aj povinnosť uznať dôvody

prípustnosti dovolania uvádzané sťažovateľom, ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva podľa a podľa

listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012