Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)IV. ÚS 150/2012
PDF · 211.75 KB
No categories available
IV. ÚS 150/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 51/2011 z 30. marca 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2011
doručená sťažnosť Ing. M. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P.
A., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 51/2011 z 30. marca 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom
z 1. novembra 1993 v tom čase na Obvodnom súde Bratislava 4 domáhal proti pôvodnému
odporcovi – S., B., v súčasnosti Ú., B. (ďalej len „odporca“), určenia, že okamžité zrušenie
pracovného pomeru z 2. septembra 1993 je neplatné, jeho pracovný pomer trvá, a žiadal
zaviazať odporcu na náhradu mzdy.
Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 7 C 189/1993
z 11. mája 2006 žalobný návrh sťažovateľa zamietol. Proti označenému rozsudku podal
sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
uznesením sp. zn. 4 Co 321/2006 z 19. marca 2007 tak, že ho odmietol ako oneskorene
podané. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 132/2007 z 30. júna 2008 zrušil označené
uznesenie krajského súdu z dôvodu, že v predmetnej veci boli v rozsudku súdu prvého
stupňa nesprávne aplikované ustanovenia o náhradnom doručovaní (fikcie doručenia), a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd následne rozhodol o odvolaní
sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 4 Co 230/2008 z 10. júna 2009 tak, že rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 51/2011 z 30. marca 2011 odmietnuté ako procesne
neprípustné.
Sťažovateľ podrobne opisuje udalosti, ktoré predchádzali podaniu jeho sťažnosti
ústavnému súdu v jeho právnej veci. V súvislosti s namietaným porušením svojich
základných práv v rámci konania pred súdmi jednotlivých stupňov poukázal najmä na tieto
skutočnosti:
„Predovšetkým prvostupňový súd nerešpektoval ospravedlnenie sťažovateľa
z neúčasti na pojednávaní a jeho žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu zdravotného
stavu navrhovateľa. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava IV
zo dňa 11. 5. 2006, č. k. 7 C 189/1993, súd nerešpektoval žiadosti sťažovateľa o odročenie
pojednávania dňa 11. 5. 2006 a vo veci pojednával a rozhodol bez jeho prítomnosti.
Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu pritom vyplýva, že súd si bol vedomý
lekárskeho potvrdenia, podľa ktorého mobilita sťažovateľa mimo domu bola (a dodnes je)
možná iba s pomocou inej osoby. Súd považoval nevyužitie možnosti pohybu mimo domova
zo strany sťažovateľa za jeho pochybenie, pritom však ani náznakom neuviedol, akým
spôsobom si mal nevyhnutnú asistenciu sťažovateľ sám zabezpečiť. Sťažovateľ je toho
názoru, že pokiaľ účastník nie je schopný pohybu mimo domova bez pomoci inej osoby,
nemôže mu byť pričítané na ťarchu, keď nemá možnosť si takúto asistenciu zabezpečiť.
Naopak, je to súd, kto mal pristúpiť k opatreniam, vďaka ktorým mohla byť účasť účastníka
zabezpečená, pričom súd má v tejto otázke širokú právomoc − a to od jednoduchej žiadosti
o súčinnosť ÚPSVaR až po príkaz Policajnému zboru SR na predvedenie predvolanej
osoby.“
Sťažovateľ namieta, že „v konaní pred všeobecnými súdmi bola sťažovateľovi
opakovane odňatá možnosť konať pred súdom... odvolací súd bez bližšieho odôvodnenia iba
skonštatoval, že k porušeniu procesných práv sťažovateľa v konaní na prvom stupni
nedošlo. Sťažovateľ má za to, že pokiaľ odvolací súd potvrdí konanie súdu prvého stupňa,
ktorým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, ako správne, navyše v podstate
ako prvá inštancia rozhodujúca o tomto porušení procesných práv (nezákonný postup
okresného súdu viedol k vydaniu rozhodnutia a ukončeniu prvostupňového konania,
v ktorom tak už tento postup a ani jeho následky nebolo možné napraviť) a to dokonca bez
riadneho odôvodnenia, je nevyhnutné považovať aj toto rozhodnutie odvolacieho súdu
za postup súdu, ktorým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom.“.
Podľa tvrdenia sťažovateľa „aj v samotnom konaní pred odvolacím súdom sa súd
dopustil konania, ktorým bola odňatá možnosť sťažovateľa konať pred súdom.
Na pojednávaní dňa 10. 6. 2009 vzniesol sťažovateľ námietku zaujatosti rozhodujúceho
senátu, čo však predsedkyňa senátu odmietla zaprotokolovať do zápisnice a túto námietku
ignorovala. Námietka bola podaná včas (§ 15a ods. 2 prvá veta O. s. p.) a bola
riadne odôvodnená. Proti postupu súdu na pojednávaní podal sťažovateľ sťažnosť aj dňa
14. 6. 2009... Sťažovateľ má za to, že neodôvodnené nezaprotokolovanie námietky zaujatosti
znamená aj odňatie možnosti vyjadriť sa pred súdom. Navyše jej nezaprotokolovanie bráni
aj posúdeniu jej prípadnej dôvodnosti, resp. možnosti postupu súdu bez prihliadnutia
na túto námietku. Ignorovanie námietky zaujatosti bez určenia, prečo na ňu súd neprihliada
(bez čoho nemožno dôvodiť, že na ňu súd neprihliadol zo zákonných dôvodov), je potom
podľa sťažovateľa celkom zrejme postupom súdu, ktorým bola účastníkovi odňatá možnosť
konať pred súdom.“.
Rovnako aj postup dovolacieho súdu pri posudzovaní prípustnosti dovolania
sťažovateľ považoval za postup, ktorým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, „keď
dovolací súd mal pri svojom rozhodovaní k dispozícii kompletný spisový materiál (vrátane
vyššie uvedenej sťažnosti zo dňa 14. 6. 2009) a bol v zmysle ust. § 242 ods. 1 O. s. p.
zo zákona sám povinný predchádzajúce konania za účelom zistenia vád uvedených v § 237
O. s. p. preskúmať, a napriek existencii vady podľa § 237 písm. f) O. s. p. v oboch stupňoch
konania, podané dovolanie odmietol ako neprípustné.
V dôsledku nezákonného posúdenia prípustnosti podaného dovolania sa potom
dovolací súd ďalej nezaoberal v dovolaní uplatnenými vadami podľa § 241 ods. 2 písm. b)
a c) O. s. p., čím bola sťažovateľovi taktiež odňatá možnosť konať pred súdom.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd vydal nález „o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 3. 2011, č. k. 2 Cdo 51/11 zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie“.
Sťažovateľ si zároveň uplatnil nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom
v sume 314,18 € za 2 úkony právnej služby.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 189/1993
z 11. mája 2006, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 230/2008 z 10. júna 2009, ako aj
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 51/2011 z 30. marca 2011 v konaní o určenie
neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru, trvania pracovného pomeru a náhrady
mzdy došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.
Sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petite) v súvislosti s porušením
označených základných práv namietal len rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
2 Cdo 51/2011 z 30. marca 2011, žiadal ho zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie
konanie. Keďže v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný
návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie
je tento prípad), ústavný súd ďalej preskúmaval a rozhodoval o sťažnosti len v tom rozsahu,
v ktorom sťažovateľ namietal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 51/2011
z 30. marca 2011.
V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ v sťažnosti vychádzal
v zásade z dôvodov, ktoré uviedol aj v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd
zaoberal pri jeho prerokúvaní. Dovolací súd ich posúdil ako také, ktoré smerujú proti
rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto
ho odmietol.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.
Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
právnych predpisov (ďalej aj „OSP“).
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
§ 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné,
len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia.
Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239
ods. 1 a 2 OSP.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považoval za potrebné
uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,
patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej
štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd
vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri
ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu
označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré
upravujú výkon ich právomoci.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom
skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 51/2011 z 30. marca 2011, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľa.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv oboznámil s podstatnými
časťami rozhodnutí súdov pred súdmi prvého a druhého stupňa, ako aj obsahom podaného
dovolania, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol: „Okresný súd Bratislava IV rozsudkom
z 11. mája 2006 č. k. 7 C 189/1993-266 zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal určenia
neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru, určenia, že pracovný pomer trvá
a náhrady mzdy. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým,
že právny predchodca žalovaného listom z 2. septembra 1993 doručeným
22. septembra 1993 okamžite zrušil pracovný pomer so žalobcom pre zvlášť hrubé
porušenie pracovnej disciplíny (§ 53 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce), pretože žalobca
nenastúpil do práce od 23. júna 1993 do 2. septembra 1993 napriek výzve žalovaného
zo 14. júla 1993. Príčinu neprítomnosti žalobca žalovanému neoznámil a nepredložil doklad
zdôvodňujúci jeho neprítomnosť. Žalobca nepožiadal ani o poskytnutie pracovného voľna...
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. júna 2009 sp. zn. 4 Co 230/2008 rozsudok
prvostupňového súdu potvrdil a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že s prihliadnutím na výsledky dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa považoval aj odvolací súd jeho skutkové zistenia a z neho
vyplývajúce závery, právne posúdenie veci za úplné, vystihujúce podstatu prejednávanej
veci. Námietky žalobcu v odvolaní vyhodnotil ako námietky bez právneho významu
s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorých
odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dávať odpoveď na všetky otázky a námietky
nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam, či už pre
rozhodnutie vo veci samej, alebo pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné, alebo
nevyhnutné na objasnenie skutkového stavu a právneho základu rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu bez zjavného súvisu s prejednávanou vecou
uvádzanou účastníkmi konania.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Prípustnosť a dôvodnosť
dovolania vyvodzoval z § 237 písm. f/ O. s. p. Ako dôvod dovolania ďalej uviedol, že
konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.“
Svoje skutkové a právne závery najvyšší súd odôvodnil takto:
„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238
O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo
rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po
právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Vzhľadom k tomu, že rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených
rozhodnutí, dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné.
S prihliadnutím na námietky dovolateľa a tiež vzhľadom na zákonnú povinnosť
dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie nebolo
vydané v konaní postihnutom niektorou z vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.,
dovolací súd sa zaoberal aj otázkou, či sa v konaní na súde nižšieho stupňa nevyskytla
niektorá z týchto vád. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e)
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený
sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samo sudcu rozhodoval senát.
Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O. s. p. pritom nie je založená už tým,
že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou
§ 237 O. s. p., ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou
v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí. Vady v zmysle § 237 a/ až e/, g/ O. s. p.
dovolateľ nenamietal tieto v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
Dovolateľ namietal procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. V čom túto vadu
dovolateľ videl, neuviedol (napriek výzve súdu).
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu,
ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Vada
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. nebola v dovolacom konaní zistená. Prípustnosť dovolania
z ustanovenia § 237 O. s. p. nemožno vyvodiť.
Žalobca v podanom dovolaní zároveň namietal inú vadu konania, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p. a nesprávne právne posúdenie v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
Na tieto vady v odvolacom konaní môže dovolací súd prihliadnuť len v prípade, ak je
splnený základný predpoklad prípustnosti dovolania, v dôsledku ktorého sa preň otvorí
možnosť prieskumnej činnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu.
Pretože prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p.,
ani z § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jeho dovolanie v súlade
s § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom riadiac
sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd sa v namietanom
uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými
dovolacími dôvodmi sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol
ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu nemožno namietané uznesenie najvyššieho
súdu považovať za neodôvodnené, pričom ústavný súd nezistil ani žiadnu skutočnosť, ktorá
by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti
dovolania, pozn.), t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.
Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody
prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné
dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto
postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje,
preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu
sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu
a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by
odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní.
Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 51/2011 z 30. marca 2011 podľa názoru
ústavného súdu nemožno (z už uvedených dôvodov) považovať za arbitrárne a nezlučiteľné
s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že
najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ním uvádzané dôvody prípustnosti dovolania
podľa § 237 OSP, a keďže súčasťou označených práv nie je aj povinnosť uznať dôvody
prípustnosti dovolania uvádzané sťažovateľom, ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1
listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. marca 2012