Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 152/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. N. P., Š. B., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. súvisiacim

s rozhodovaním o nariadení predbežného opatrenia a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. N. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra

2011 doručená sťažnosť JUDr. N. P., Š. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

súvisiacim s rozhodovaním o nariadení predbežného opatrenia (ďalej aj

„namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «Sťažovateľka sa žalobou zo dňa 07. 5. 2010

domáhala od Okresného súdu Prešov /ďalej len „súd“/ súdnej a právnej ochrany svojich

porušených základných, ľudských, ústavných a zákonných práv na ochranu osobnosti,

na vyslovenie porušenia práva na ochranu osobných údajov, na vyslovenie neoprávnenosti

zhromažďovania, spracovania, rozširovania, zverejnenia a iného zneužívania údajov

o osobe, na uloženie povinnosti odstrániť protiprávny stav. Pričom so žalobou bol spojený

návrh na nariadenie predbežného opatrenia súvisiaceho so zneužívaním rôznymi osobami,

medzi ktorými sú aj obvinení v obzvlášť závažnom trestnom čine podvodu a obzvlášť

závažnom falšovaní a pozmeňovaní cenných papierov, práv vyplývajúcich z neústavného

a nezákonného rozhodcovského rozsudku...».

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že okresný súd uznesením

č. k. -7 z 25. júna 2010 konanie o návrhu sťažovateľky na nariadenie

predbežného opatrenia, ktorým sa sťažovateľka domáhala, aby „okresný súd odložil

vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku č. k. RKCb/1/2007 zo dňa 07. 05. 2007

do právoplatného skončenia súdneho sporu“, zastavil. O odvolaní proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -7 z 25. júna 2010 rozhodol Krajský súd v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -81 z 15. februára 2011 tak, že toto

uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

Podľa sťažovateľky „Súd nevykonával v namietanom období úkony stanovené

Krajským súdom a zákonom, ktoré by viedli k nadobudnutiu právnej istoty.

Neopodstatnenými prieťahmi v konaní Okresný súd Prešov zapríčinil, že nebol dosiahnutý

cieľ – poskytnutie súdnej a právnej ochrany porušeným právam. Neopodstatnenými

prieťahmi v konaní Okresný súd Prešov spôsobil sťažovateľke stav právnej neistoty, odoprel

prístup k realizácii práva a porušil týmto základné právo sťažovateľky na včasnú

spravodlivosť, čím zavinil sťažovateľke zvýšený stres, poníženie a morálnu ujmu.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. N. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu prešov v konaní vedenom pod

sp. zn. porušené bolo.

2. Základné právo JUDr. N. P. na spravodlivé prejednanie veci zaručené v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

3. Základné právo JUDr. N. P. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1

postupom Okresného súdu Košice I (správne má byť

Okresného súdu Prešov, pozn.) v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

4. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Prešov, aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

5. JUDr. N. P. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva finančné zadosťučinenie

v sume 2 tisíc Eur, ktoré jej Okresný súd Prešov povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo

dňa vyhlásenia tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie

opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorého postupom okresného súdu súvisiacim

s rozhodovaním o jej návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v konaní vedenom

pod sp. zn. malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejedanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

, ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd pri preskúmavaní sťažností, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru, v súlade so svojou ustálenou judikatúrou vyžaduje, aby sťažovatelia preukázali,

či podali sťažnosť proti porušovaniu svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov adresovanú predsedovi príslušného všeobecného súdu podľa § 62 a nasl. zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch totiž ústavný súd považuje v zmysle

za účinný prostriedok ochrany takých základných práv,

ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom

na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. , ). Účinnosť

takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní

potvrdzuje aj znenie o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach

zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy

aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1 v spojení s § 116 ods. 1

písm. b)]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania

sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety

druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť,

je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa tretieho

odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti

zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie

nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám

dôsledky.“.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných

prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho

základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa

osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd

pred ústavným súdom. Špecifickosť sťažnosti podľa totiž spočíva

okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel

zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci

nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej

moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých

ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje (m. m. ,

, ), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom

podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám

odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, koná iba

za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý má

k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa ( ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka v súvislosti s postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. nepodala sťažnosť podľa § 62

a nasl. zákona o súdoch, t. j. nevyužila účinný právny prostriedok ochrany proti postupu

okresného súdu súvisiacemu s rozhodovaním o nariadení predbežného opatrenia

a nepreukázala ani to, že uvedenú podmienku konania o jej sťažnosti pred ústavným súdom

nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa ( ),

pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti sťažovateľky.

Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti z dôvodu jej

neprípustnosti podľa v spojení s .

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). Za iné

dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne

okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery,

ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho

strany príslušnému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska

požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta ().

Pre účely preskúmania opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis

okresného súdu vedený pod sp. zn. a zistil z neho tieto skutočnosti:

1. Dňa 12. mája 2010 sťažovateľka okresnému súdu doručila podanie označené ako

„žaloba na vyslovenie porušovania ľudských práv a základných slobôd, na vyslovenie

porušovania práva na súdnu a inú právnu ochranu, na vyslovenie porušovania práva

na informáciu, na vyslovenie porušenia povinnosti doručiť žalobný návrh a rokovací

poriadok, na ochranu osobnosti a o priznanie primeraného zadosťučinenia“, ktorého

súčasťou bol návrh na vydanie predbežného opatrenia; vec bola pridelená Mgr. A. V. a je

vedená pod sp. zn. .

2. Dňa 25. júna 2010 okresný súd uznesením č. k. -7 konanie o návrhu

sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia zastavil.

3. Uznesením č. k. -8 z 28. júna 2010 okresný súd

ustanovil prekladateľku do ruského jazyka na preklad uznesenia okresného súdu

č. k. -7 z 25. júna 2010; preklad bol prekladateľkou okresnému súdu

predložený 12. júla 2010 a sťažovateľke bol doručený 12. augusta 2010.

4. Dňa 30. augusta 2010 sťažovateľka doručila okresnému súdu odvolanie proti

uzneseniu okresného súdu č. k. -7 z 25. júna 2010, ktoré 6. októbra 2010

doplnila o listinný dôkaz.

5. Okresný súd uznesením č. k. -29 z 29. novembra 2010 rozhodol

o priznaní odmeny prekladateľke za preklad a zároveň uznesením č. k. -30

uložil prekladateľke povinnosť preložiť do ruského jazyka podania sťažovateľky

z 30. augusta 2010 a 6. októbra 2010 a následne uznesením z 12. januára 2011 priznal

prekladateľke za preklad odmenu.

6. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 20. januára 2011 ďalšie podanie označené

ako „doloženie dôkazov“.

7. Dňa 21. januára 2011 okresný súd predložil krajskému súdu spis na rozhodnutie

o odvolaní sťažovateľky, ktorý 24. januára 2011 doplnil o podanie sťažovateľky

z 20. januára 2011.

8. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 11. februára 2011 podanie označené ako

„upresnenie petitu“; okresný súd ho postúpil krajskému súdu 15. februára 2011.

9. Krajský súd uznesením č. k. -81 z 15. februára 2011 zrušil odvolaním

napadnuté uznesenie okresného súdu z 25. júna 2010 a vrátil vec na ďalšie konanie; spis bol

vrátený okresnému súdu 21. februára 2011.

10. Dňa 21. februára 2011 okresný súd uložil prekladateľke preložiť do ruského

jazyka uznesenie krajského súdu č. k. -81 z 15. februára 2011; preklad

uvedeného uznesenia krajského súdu bol predložený okresnému súdu 31. marca 2011.

11. Dňa 8. apríla 2011 okresný súd uznesením č. k. -103 priznal

prekladateľke odmenu, pričom preložené uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľke

doručené 14. apríla 2011.

12. Dňa 4. júla 2011 sťažovateľka doručila okresnému súdu podanie označené

ako „Doloženie dôkazov“.

13. Okresný súd 14. júla 2011 zaslal verejnému ochrancovi práv, ktorého

sťažovateľka v žalobe z 12. mája 2010 označila ako vedľajšieho účastníka konania na strane

žalobkyne (sťažovateľky), listinnú dokumentáciu v zmysle uznesenia krajského súdu

č. k. -81 z 15. februára 2011 a následne ho 25. augusta 2011 vyzval, aby

oznámil, či súhlasí s tým, aby v namietanom konaní vystupoval ako vedľajší účastník

na strane sťažovateľky podľa (ďalej len „OSP“).

14. Dňa 14. októbra 2011 bolo okresnému súdu doručené oznámenie verejného

ochrancu práv k výzve okresného súdu, že nemá žiadny právny záujem na výsledku

občianskoprávneho sporu a nesúhlasí s vedľajším účastníctvom v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. .

15. Dňa 29. novembra 2011 okresný súd uznesením č. k. -112 vylúčil

„návrh na určenie, že základné právo žalobkyne na slobodný prístup k informáciám

zaručené Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR,

základné právo žalobkyne na súdnu a inú právnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky, základné právo žalobkyne na spravodlivý proces zaručené čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo žalobkyne

na neprípustnosť uloženia povinnosti nie na základe zákona a nie v medziach zákona,

zaručené č. 13 ods. 1 písm. a) , základné právo žalobkyne

na účinné právne prostriedky nápravy zaručené č. 13 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom žalovaného v rozhodcovskom

konaní porušené bolo, a priznanie nemajetkovej ujmy, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť

žalobkyni do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť žalobkyni trovy konania do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku“ z 12. mája 2010 doplnený podaním z 10. februára 2011

na samostatné konanie.

16. Dňa 5. decembra 2011 okresný súd uznesením č. k. -113 uložil

prekladateľke povinnosť preložiť do ruského jazyka uznesenie okresného súdu

č. k. -112 z 29. novembra 2011; prekladateľka preklad doručila okresnému

súdu 2. januára 2012, pričom okresný súd ho sťažovateľke doručil 23. januára 2012.

17. Dňa 27. januára 2012 sťažovateľka doručila okresnému súdu odvolanie proti

uzneseniu okresného súdu č. k. -112 z 29. novembra 2011 a zároveň doručila

„návrh na neodkladne vydanie predbežného opatrenia“.

18. Okresný súd uznesením č. k. -137 z 30. januára 2012 vyzval

sťažovateľku, aby v lehote 10 dní od jeho doručenia doplnila a opravila svoje podanie

označené ako „návrh na neodkladne vydanie predbežného opatrenia“ z 27. januára 2012,

a zároveň uznesením č. k. -136 z 30. januára 2012 uložil prekladateľke

preložiť do ruského jazyka uznesenie č. k. -137 z 30. januára 2012.

19. Dňa 31. januára 2012 krajský súd doručil okresnému súdu podanie sťažovateľky

totožné s jej podaním doručeným okresnému súdu 27. januára 2012.

20. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 14. februára 2012 podanie označené

ako „Doloženie dôkazov k námietke postúpenia veci doručenej do KS v Prešove dňa 27. 1.

2012. Doplnenie námietky postúpenia veci“; krajský súd 15. februára 2012 doručil

okresnému súdu podanie sťažovateľky totožné s podaním doručeným okresnému súdu

14. februára 2012.

Ústavný súd sumarizujúc svoje zistenia z príslušného súdneho spisu poukazuje

na skutočnosť, že okresný súd uznesením č. k. -7 z 25. júna 2010 konanie

o návrhu sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia zastavil z dôvodu zistenia

existencie litispedencie ako neodstrániteľnej prekážky konania, keď dospel k záveru, že

sťažovateľka podala dva totožné návrhy na nariadenie predbežného opatrenia týkajúce sa

tých istých účastníkov konania. Krajský súd ako súd odvolací uznesením

č. k. -81 z 15. februára 2011 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu

zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým,

že okresný súd sa dopustil pochybenia, ktoré malo za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci; pochybenie spočívalo v tom, že okresný súd neskúmal vôbec totožnosť skutkových

okolností ako základu návrhu na vydanie predbežného opatrenia, hoci predmetné návrhy

podľa názoru krajského súdu neboli totožné. Z uvedeného dôvodu krajský súd uznesením

č. k. -81 z 15. februára 2011 okresnému súdu okrem iného uložil povinnosť

„preskúmať návrh na vydanie predbežného opatrenia vzhľadom na skutočnosť, že

sťažovateľka žiada, aby na jej strane vstúpil do konania verejný ochranca práv ako vedľajší

účastník konania, ktorému je potrebné doručovať všetky listiny a rozhodnutia“. V ďalšom

období okresný súd vykonával procesné úkony smerujúce k zabezpečeniu úloh uložených

mu uznesením krajského súdu č. k. -81 z 15. februára 2011 v nadväznosti

na skutočnosť, že sťažovateľka označila verejného ochrancu práv ako vedľajšieho účastníka

namietaného konania na strane žalobkyne (sťažovateľky).

Pred právnym posúdením svojich skutkových zistení ústavný súd poukázal na § 75

ods. 2 a 4 .

Podľa návrh (na vydanie predbežného opatrenia, pozn.) má okrem

náležitostí návrhu podľa § 79 ods. 1 obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností

odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku,

ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne

hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom

vo veci samej. ...

Podľa o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý má

náležitosti podľa odseku 2, rozhodne súd bezodkladne najneskôr do 30 dní po doručení

návrhu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sa otázka, či v konkrétnom prípade

mohlo dôjsť k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

v zmysle , resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

prípadu, a to najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania

a postup súdu (napr. ). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý

zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru (, ,

).

Sťažovateľka zakladá tvrdenie o porušení svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru v danom prípade len na tom, že okresný

súd pri nariadení predbežného prerokovania nedodržal lehotu ustanovenú v § 75 ods. 4

. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý

v je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len

s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie jednotlivých úkonov všeobecného

súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posudzovaní, či mohlo dôjsť k porušeniu základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v ,

ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nekvalifikuje

ako porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce

všetky okolnosti danej veci. Rovnako podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

nerešpektovanie lehoty podľa zákona samo osebe nemá za následok porušenie práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (Wiesinger c. Rakúsko, rozsudok z 30. októbra 1991,

§ 60), môže však byť faktorom pri hodnotení, či sa konanie ako celok skončilo v primeranej

lehote.

S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v prípadoch nedodržania lehôt

ustanovených zákonom postup príslušného štátneho orgánu, v danom prípade okresného

súdu, nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať

ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle (napr. ). Ústavný súd

na jednej strane nespochybňuje, že všeobecný súd (v posudzovanom prípade okresný súd) je

viazaný zákonom ustanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu, ale na druhej

strane musí vziať do úvahy, že úsilie o dodržanie týchto lehôt nemôže ísť na úkor

(mať za následok) porušenia základných zásad civilného procesu, ktoré sú nevyhnutným

predpokladom realizácie širšieho základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré

majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy

a v príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť

pred zákonom. V tomto zmysle právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe ani ich od seba oddeľovať, a to aj

preto, že nemožno úspešne namietať porušenie určitého alebo medzinárodnou

zmluvou garantovaného práva alebo slobody takým postupom dotknutého všeobecného

súdu, ktorý by mohol mať za následok porušenie iného , resp. medzinárodnou

zmluvou garantovaného práva alebo slobody (). Porušenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku

nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval

v zákonom ustanovených lehotách (m. m. ).

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že namietané konanie nie je poznačené

obdobiami dlhodobejšej neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu. Na jeho priebeh

podstatným spôsobom vplývala skutočnosť, že návrh (návrhy) sťažovateľky na nariadenie

predbežného opatrenia nebol formulovaný v požadovanej kvalite, pričom navyše tento svoj

návrh sťažovateľka viackrát dopĺňala a zároveň sa v súvislosti so svojím právom konať

pred všeobecným súdom vo svojom materinskom jazyku (keďže neovláda dostatočne

slovenský jazyk) domáhala, aby jednotlivé rozhodnutia okresného súdu boli prekladané

do ruského jazyka, čo si objektívne vyžiadalo určitý čas (zabezpečovanie prekladov súdom

ustanovenou prekladateľkou). Navyše, ústavný súd zistil, že okresný súd popri rozhodovaní

o nariadení predbežného opatrenia vykonáva priebežne aj procesné úkony vo veci samej,

keďže rozhodovanie o predbežnom opatrení nie je takémuto postupu na prekážku

(napr. , ). Za daných okolností možno na ťarchu okresného súdu

v zásade pripísať len skutočnosť, že vyhodnotil dva podobné návrhy sťažovateľky

na nariadenie predbežného opatrenia ako totožné, hoci podľa názoru krajského súdu

vyjadreného v jeho zrušovacom uznesení z 15. februára 2011 ich za totožné nemožno

považovať.

Z uvedeného vyplýva, že doterajší priebeh namietaného konania sa zjavne

nevyznačuje takými nedostatkami, ktoré by bolo možné po prípadnom prijatí sťažnosti

sťažovateľky na ďalšie konanie považovať za porušenie jej základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , prípadne práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresný súd

postupuje v čase predbežného prerokovania sťažnosti v intenciách uznesenia krajského súdu

č. k. -81 z 15. februára 2011 tak, aby „skutočne zistil, že navrhovateľka chce

vydať predbežné opatrenie“ (citované z uznesenia krajského súdu, pozn.), a dá sa reálne

predpokladať, že vo veci v dohľadnej dobe meritórne rozhodne.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto

časť sťažnosti odmietol podľa z dôvodu neprípustnosti,

ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Sťažovateľka tvrdí, že „neopodstatnenými prieťahmi v konaní Okresný súd Prešov

zapríčinil, že nebol dosiahnutý cieľ – poskytnutie súdnej a právnej ochrany porušeným

právam“.

Zo sťažovateľkou stroho formulovaného odôvodnenia vyplýva, že vyslovenie

porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru viaže na vyslovenie porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd odmietol časť sťažnosti, ktorou sa

sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj táto časť sťažnosti podľa

názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa

.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

o ďalších návrhoch uvedených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012