Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 182/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť S., so sídlom Spojené Kráľovstvo Veľkej Británie

a Severného Írska, registrovaného v registri spoločností pre Anglicko a Wales, zastúpeného

Mgr. D. M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a základných práv podľa a

Listiny základných práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. mája 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť S., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta

2011 doručená sťažnosť S., so sídlom Spojené Kráľovstvo Veľkej Británie a Severného

Írska, registrovaného v registri spoločností pre Anglicko a Wales (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného Mgr. D. M., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a základných práv

podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na Okresnom súde

Bratislava III žalobu, ktorou sa domáha náhrady škody a vydania bezdôvodného obohatenia

proti žalovaným v 1. rade: MVDr. J. O., v 2. rade: A. K., v 3. rade: J. T., vo 4. rade: I. T., v

5. rade: M. B., v 6. rade: S., a. s. (ďalej len „žalovaní“). Predmetné konanie bolo vedené na

Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. .

Žalovaný v 1. rade podal 5. októbra 2010 námietku miestnej nepríslušnosti, ktorou

namietal miestnu príslušnosť Okresného súdu Bratislava III s poukazom na § 85 ods. 1

a (ďalej aj „OSP“) s tým, že podľa neho je

miestne príslušným Okresný súd Žilina. Sťažovateľ v podaní z 11. januára 2011 namietal

postúpenie veci Okresnému súdu Žilina. Rovnako tak Okresný súd Žilina uviedol, že

vo veci nie je miestne príslušným v predmetnej veci. Krajský súd v Žiline rozhodol v konaní

vedenom pod sp. zn. tak, že miestne príslušným je Okresný súd

Bratislava III s tým, že veci bola pridelená nová spisová značka .

Dňa 17. marca 2011 bol na Krajský súd v Žiline doručený návrh žalovaných v 1. až

5. rade na prikázanie veci inému súdu toho istého stupňa z dôvodu vhodnosti, ktorý

odôvodnili takto:

„Prevažná časť žalovaných má svoj trvalý pobyt v obvode Okresného súdu ZA,

- Uplatnený nárok sa v prevažnej miere týka zmluvných vzťahov, ktoré boli

uzatvárané a dojednávané v rámci organizačnej zložky žalovaného v 6. rade nachádzajúcej

sa v Žiline,

- Účasť na predpokladanom pojednávaní, ktoré sa uskutoční v tejto právnej veci,

bude pre žalovaných v 1. až 5. rade spojená s nie malou finančnou záťažou a časovou

stratou,

- Z hľadiska vykonávania dokazovania by bolo vhodnejšie, aby bolo konanie

v predmetnej právnej veci vedené na Okresnom súde ZA, nakoľko väčšina svedkov, ktorých

predvolanie a vypočutie je dôvodné očakávať, má trvalý pobyt v obvode Okresného súdu ZA

a zároveň mnohé relevantné listiny súvisiace s predmetnou právnou vecou sa na

nachádzajú na Okresnom súde ZA.“

Okresnému súdu Bratislava III bolo následne 29. apríla 2011 doručené podanie

žalovaného v 6. rade, ktorým vyslovil súhlas s postúpením veci z dôvodu vhodnosti

Okresnému súdu Žilina na základe tých istých dôvodov.

Sťažovateľ doručil 19. mája 2011 najvyššiemu súdu vyjadrenie k návrhu žalovaných

v 1. až 5. rade na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti s tým, že s týmto prikázaním

nesúhlasil, pretože podľa neho neboli splnené zákonné podmienky na tento postup.

O návrhu žalovaných v 1. až 5. rade rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

3 z 24. mája 2011 tak, že „Vec sp. zn. vedenú na Okresnom

súde Bratislava III prikazuje Okresnému súdu Žilina. ... Výrok Uznesenia o prikázaní veci je

zjavne nesprávny, lebo predmetná vec nie je a ani nikdy nebola vedená na Okresnom súde

BA III pod sp. zn. .“.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že predmetným uznesením najvyššieho súdu z 24. mája

2011 bolo porušené jeho základné právo na zákonného sudcu podľa

a podľa čl. 38 ods. 1 listiny z dôvodu, že „... neboli splnené podmienky na prikázanie veci

z dôvodu vhodnosti Okresnému súdu ZA,

... Najvyšší súd SR nezohľadnil stanovisko sťažovateľa k prikázaniu veci z dôvodu

vhodnosti. ...

Pri rozhodovaní o prikázaní veci z dôvodu vhodnosti je súd povinný mať vždy na

zreteli, že k prikázaniu veci z dôvodu vhodnosti má dochádzať len výnimočne a zo

závažných dôvodov, nakoľko prikázaním veci inému než miestne príslušnému súdu

dochádza k zásahu do ústavného práva na zákonného sudcu ako jednej zo základných

garancii práva na súdnu ochranu. Z tohto dôvodu sa v súdnej praxi ustálil reštriktívny

výklad ust. .“.

Citovaný právny názor sťažovateľ podporil podrobnou argumentáciou, odkazom

na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky

a na právnu vedu. V tejto súvislosti vo svojej sťažnosti uviedol:

„Súd rozhodujúci o prikázaní veci z dôvodu vhodnosti je, okrem existencie

podmienok pre prikázanie veci z dôvodu vhodnosti, povinný skúmať a pri rozhodovaní

zohľadniť aj stanovisko ostatných účastníkov konania ako aj prípadný negatívny dopad na

ostatných účastníkov konania, a to takým spôsobom, aby bola zabezpečená rovnosť strán

sporu. Uvedený právny názor potvrdzuje tiež ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR ako

aj právna veda...

Najvyšší súd SR pri rozhodovaní o prikázaní veci z dôvodu vhodnosti vôbec

neprihliadal na Vyjadrenie k Návrhu na prikázanie veci, v ktorom sťažovateľ jasne

formuloval a náležite odôvodnil svoje nesúhlasné stanovisko s prikázaním veci Okresnému

súdu ZA. Najvyšší súd SR vôbec nezohľadnil stanovisko a relevantné argumenty

sťažovateľa, čím bola výrazným spôsobom narušená rovnosť strán sporu.

Nakoľko neboli naplnené podmienky na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti

a Najvyšší súd SR úplne odignoroval negatívne stanovisko sťažovateľa k prikázaniu veci

z dôvodu vhodnosti, sťažovateľ tvrdí, že ústavná sťažnosť je dôvodná a že Najvyšší súd SR

Uznesením o prikázaní veci porušil právo sťažovateľa na zákonného sudcu.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež tvrdí, že predmetným uznesením najvyššieho súdu

z 24. mája 2011 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny, pretože „... rozhodnutie súdu nebolo riadne

odôvodnené,

... Súd sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa.“.

Sťažovateľ svoju argumentáciu ďalej konkretizuje týmto spôsobom:

„Pokiaľ ide o jednotlivé zákonom predpísané náležitosti, odôvodnenie Uznesenia

o prikázaní veci podrobnejšie analyzuje len Návrh na prikázanie veci a opis skutočností,

akými žalovaní v 1. až 5. rade navrhované prikázanie veci z dôvodu vhodnosti zdôvodnili.

Najvyšší súd SR v odôvodnení Uznesenia o prikázaní veci vôbec neuvádza, že

sťažovateľ na navrhované prikázanie veci z dôvodu vhodnosti reagoval Vyjadrením

k Návrhu na prikázanie veci, v ktorom vyjadril a náležite odôvodnil svoje nesúhlasné

stanovisko k prikázaniu veci Okresnému súdu ZA. Najvyšší súd SR úplne opomenul čo i len

uviesť procesnú obranu sťažovateľa.

Odôvodnenie Uznesenia o prikázaní veci len čiastočne vysvetľuje, ktoré skutočnosti

považoval Najvyšší súd SR za preukázané a ktoré nie. Vo vysvetlení relevantných

skutočností sa Najvyšší súd SR obmedzil len na stručné zhrnutie obsahu Návrhu na

prikázanie veci a konštatovanie, že sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v Návrhu na

prikázanie veci. Takúto formuláciu, s prihliadnutím na skutočnosť, že Najvyšší súd SR

vôbec nepoukázal na procesnú obranu sťažovateľa a relevantné skutočnosti v nej uvedené,

sťažovateľ nepovažuje za dostatočné ujasnenie základu sporu. ...

Z odôvodnenia Uznesenia o prikázaní veci vyplýva, že Najvyšší súd SR pri

rozhodovaní vo veci vychádzal z úvahy, podľa ktorej s prihliadnutím na sídlo sťažovateľa,

bydlisko žalovaných v 1. až 5. rade, umiestnenie organizačnej zložky žalovaného v 6. rade

a skutočnosť, že Okresný súd BA III vo veci samej ešte nekonal, Okresný súd ZA prejedná

vec hospodárnejšie. Podľa názoru sťažovateľa okolnosti, ktorými Najvyšší súd SR odôvodnil

hospodárnejšie prejednanie veci pred Okresným súdom ZA, pri reštriktívnom výklade ust.

, neposkytujú dostatočný podklad pre prikázanie veci z dôvodu vhodnosti,

a to odhliadnuc od skutočnosti, že z Uznesenia o prikázaní veci nie je vôbec zrejmé,

na základe čoho Najvyšší súd SR dospel k tomu, že žalovaný v 6. rade má organizačnú

zložku umiestnenú v obvode Okresného súdu ZA. Zároveň Najvyšší súd SR neuviedol, či boli

naplnené aj ďalšie podmienky vhodnosti, ktoré súdna prax pre prikázanie veci z dôvodu

vhodnosti vyžaduje, najmä rýchlejšie prejednanie veci, alebo prejednanie veci po skutkovej

stránke spoľahlivejšie a dôkladnejšie. Vymedzenie úvah, ktorými Najvyšší súd SR zhodnotil

uvedené skutočnosti, sťažovateľ považuje za nedostatočné, pričom, vo všeobecnosti, práve

vymedzenie úvah, akými sa súd pri hodnotení dôkazov spravoval v nadväznosti na zhrnutie

dôkaznej situácie, poskytuje v najväčšej miere záruku toho, že rozhodnutie nie je arbitrárne,

ale že vychádza zo starostlivého zváženia všetkých relevantných skutočností.

Sťažovateľ je toho názoru, že odôvodnenie Uznesenia o prikázaní veci neuvádza,

z ktorého dôkazu Najvyšší súd SR vyvodil záver, že žalovaný v 6. rade má v obvode

Okresného súdu ZA umiestnenú organizačnú zložku, a ani neposkytuje odpovede na všetky

právne a ani skutkovo relevantné otázky súvisiace s prikázaním veci inému než miestne

príslušnému súdu z dôvodu vhodnosti, z čoho vyplýva, že Uznesenie o prikázaní veci nie je

zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené, čo je v rozpore s princípom práva na

spravodlivý proces. ...

Sťažovateľ vo Vyjadrení k Návrhu na prikázanie veci reagoval relevantnými

argumentmi na jednotlivé okolnosti, ktorými žalovaní v 1. až 5. rade odôvodňovali

prikázanie veci z dôvodu vhodnosti. Relevanciu argumentov sťažovateľa potvrdzuje aj

skutočnosť, že vo vyššie citovanej judikatúre rovnaké argumenty mali, resp. mali mať za

následok zamietnutie návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti.

Skutočnosť, že prevažná časť žalovaných má trvalý pobyt v obvode Okresného súdu

ZA sťažovateľ nepovažoval, s poukazom na právny názor uvedený vo vyššie citovanom

uznesení Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 23. 02. 2001, sp. zn. , za

skutočnosť natoľko závažnú, aby odôvodňovala prikázanie veci z dôvodu vhodnosti

Okresnému súdu ZA.

Žalovaní v 1. až 5. rade uviedli v Návrhu na prikázanie veci argument, ktorým

poukázali na existenciu možnosti založiť miestnu príslušnosť Okresného súdu ZA ako

osobitnú miestnu príslušnosť danú na výber. Sťažovateľ uvedený argument vyvrátil s tým, že

podstatou inštitútu osobitnej miestnej príslušnosti danej na výber je právo voľby miestnej

príslušnosti medzi všeobecným súdom žalovaného a súdom daným na výber, pričom právo

patrí výlučne žalobcovi a nikdy nie procesnej strane, voči ktorej žaloba smeruje.

Taktiež skutočnosť, že účasť na pojednávaní bude pre žalovaných v 1. až 5. rade

spojená s nie malou finančnou záťažou a časovou stratou, sťažovateľ nepovažoval za

opodstatnený. Svoje tvrdenie podporil rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu Českej

republiky, sp. zn. Nad 167/2004...

Argument, podľa ktorého z hľadiska vykonávania dokazovania by bolo vhodnejšie

prejednanie veci pred Okresným súdom ZA, sťažovateľ považoval rovnako za

neopodstatnený, nakoľko sťažovateľ takmer všetky navrhované dôkazy v žalobe označil

a predložil Okresnému súdu BA III spolu so žalobou, ako aj z dôvodu, že hypotetické

polemizovanie o možných ďalších dôkazných prostriedkoch nie je dôvodom pre prikázanie

veci z dôvodu vhodnosti.

Najvyšší súd SR sa v odôvodnení Uznesenia o prikázaní veci so žiadnym z uvedených

argumentov, ktoré sťažovateľ uviedol vo Vyjadrení k Návrhu na prikázanie veci, nie len že

náležitým a presvedčivým spôsob nevysporiadal, ale sa nimi vôbec nezaoberal. Najvyšší súd

SR úplným opomenutím procesnej obrany sťažovateľa vytvoril neprípustný právny stav, pri

ktorom prihliadal len na skutočnosti tvrdené žalovanými v 1. až 5. rade.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. mája 2011, sp. zn.

3 bolo porušené základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd

a základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Napadnuté Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. mája 2011,

sp. zn. sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,-

EUR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ si tiež uplatnil právo na úhradu trov konania, pričom navrhol, aby ústavný

súd takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi na účet jeho

právneho zástupcu trovy konania, a to do siedmych dní od doručenia tohto nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Návrh na primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľ odôvodnil takto:

„Sťažovateľ tvrdí, že Uznesením o prikázaní veci bolo porušené jeho právo na

zákonného sudcu a jeho právo na spravodlivý súdny proces. Porušením týchto práv vznikla

sťažovateľovi nemajetková ujma spočívajúca v udržiavaní sťažovateľa v stave právnej

neistoty ohľadom súdneho konania vo veci samej.

Z tohto dôvodu sa sťažovateľ domnieva, že mu vznikol nárok na primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež navrhol, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení,

ktorým:

„Ústavný súd Slovenskej republiky odkladá vykonateľnosť napadnutého Uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. mája 2011, sp. zn. až do

právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci porušenia práva

sťažovateľa na zákonného sudcu a práva sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.“

Čo sa týka návrhu na rozhodnutie o dočasnom opatrení, sťažovateľ tvrdil, že boli

splnené zákonné podmienky na takéto rozhodnutie, pretože namietané uznesenie

najvyššieho súdu je právoplatné a vykonateľné, nie je mu známy dôvod, pre ktorý by

odloženie vykonateľnosti tohto uznesenia bolo v rozpore s verejným záujmom. Sťažovateľ

ďalej uviedol:

„... neodložením vykonateľnosti Uznesenia o prikázaní veci a prejednaním

a rozhodnutím veci Okresným súdom ZA by bolo závažným spôsobom zasiahnuté do práva

sťažovateľa na zákonného sudcu.

Sťažovateľ si je vedomý, že odložením vykonateľnosti Uznesenia o prikázaní veci až

do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky môžu vzniknúť

prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi. Ujma v podobe prieťahov v konaní však v

rovnakej miere postihuje sťažovateľa a žalovaných v 1. až 6. rade. Navyše je zrejmé, že

prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi sú primárne zapríčinené právnymi krokmi

žalovaných v 1. až 5. rade, ktorí vyvíjajú zjavné úsilie o dosiahnutie toho, aby vec prejednal

a rozhodol Okresný súd ZA.

S výnimkou prieťahov v konaní sťažovateľovi nie je známa žiadna ujma, ktorá by

mohla vzniknúť sťažovateľovi prijatím dočasného opatrenia o odložení vykonateľnosti

Uznesenia o prikázaní veci.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Sťažovateľ tvrdí, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

3 a jeho uznesením z 24. mája 2011 došlo k porušeniu jeho základných práv

podľa a a a listiny.

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa a podľa listiny nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Z citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných

práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené

v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

O arbitrárnosti, resp. svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu uvažovať vtedy,

ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel alebo význam (napr. , ).

Opierajúc sa o uvedené bolo úlohou ústavného súdu už pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti posúdiť, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý mu predchádzal,

nie sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň má za následok porušenie označených práv

sťažovateľa.

Najvyšší súd napadnutým uznesením na návrh žalovaných v 1., 3., 4. a 5. rade

v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. prikázal vec

Okresnému súdu Žilina.

Podľa ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia

sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa

aj z dôvodu vhodnosti.

Podľa o prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne

nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať.

Z vyplýva, že o návrhu sťažovateľa na prikázanie predmetnej veci

Okresnému súdu Žilina bol príslušný rozhodnúť najvyšší súd.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že súd určený

podľa je povinný prikázať vec inému súdu len vtedy, ak nemôže príslušný

súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení podľa (), zatiaľ čo

z iných dôvodov môže vec prikázať inému súdu toho istého stupňa vtedy, ak dospeje

k záveru, že je to v konkrétnych okolnostiach vhodné (§ 12 ods. 2). Pri posudzovaní

„vhodnosti“ prikázania veci inému súdu musí súd určený podľa

zohľadňovať popri dôvodoch uvedených v návrhu aj ďalšie okolnosti veci, ktorá sa má

prikázať, napr. doterajší priebeh konania v predmetnej veci z hľadiska zásady hospodárnosti

konania, trvalý pobyt, resp. sídlo účastníkov konania vrátane ich právnych zástupcov a pod.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd najbližšie spoločne nadriadený súdu, na

ktorom konanie doposiaľ prebiehalo a ktorému sa má vec prikázať, prihladnuc na sídlo

žalobcu, bydlisko žalovaných v 1 až 5 rade, umiestnenie organizačnej zložky žalovaného

v 6. rade, ktorej sa spor týka a skutočnosť, že Okresný súd Bratislava III ešte vo veci samej

ani nekonal, dospel k záveru, že hospodárnejšie bude ak vec prejedná Okresný súd Žilina.

Podľa mu preto vec prikázal.“

V danom prípade podľa názoru ústavného súdu nemožno hodnotiť napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu ako arbitrárne, keďže právny názor, o ktorý ho „oprel“,

korešponduje so znením , a nemožno dospieť k záveru, že by zásadne

poprel jeho účel alebo význam. Bolo totiž v právomoci najvyššieho súdu posúdiť, či dôvody

uvedené v návrhu sťažovateľa vyvolávajú potrebu prikázať vec Okresnému súdu Žilina.

Vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

predovšetkým poukazuje na to, že uznesenie o prikázaní veci je procesným uznesením, na

ktorého odôvodnenie nemôžu byť kladené také požiadavky, ako na rozhodnutie vo veci

samej. V danom prípade je odôvodnenie napadnutého uznesenia nesporne stručné, avšak sú

z neho zrejmé dôvody, ktoré viedli najvyšší súd k prikázaniu veci Okresnému súdu Žilina,

ktoré ústavný súd nemá dôvod spochybňovať.

Za daných okolností stručné odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za pochybenie najvyššieho súdu, ktoré

by umožňovalo dospieť k záveru, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. mája 2011 a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, je z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neakceptovateľné a má zároveň za následok porušenie základných

práv sťažovateľa podľa a a podľa a

ods. 1 listiny. Vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základných práv a slobôd podľa by navyše opačný záver vo veci

sťažovateľa poprel doterajšiu judikatúru ústavného súdu vo vzťahu k podmienkam

ústavného preskúmavania rozhodnutí všeobecných súdov a postavil ho do pozície (štvrtej)

opravnej inštancie, ktorá je priamo nadriadená celej sústave všeobecných súdov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že okolnosti uvádzané v sťažnosti sťažovateľa nenaznačujú, že by napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu malo také nedostatky, ktoré by mohli viesť k záveru o porušení

sťažovateľom označených základných práv, a na základe toho sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012