Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 484/2011
PDF · 297.26 KB
No categories available
II. ÚS 484/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2012 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť G. F., K., M. S., K., M. S., K., K. F., K., zastúpených
advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 C 3/99 a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 3/99 p o r u š i l
základné právo G. F., M. S., M. S. a K. F., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných
prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Košice I vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 3/99, v súčasnosti
vedenej pod sp. zn. 15 C 1/2012, p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. G. F., M. S., M. S. a K. F. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie
každej v sume po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I
p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. G. F., M. S., M. S. a K. F. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume
995,88 € (slovom deväťstodeväťdesiatpäť eur a osemdesiatosem centov), ktorú j e Okresný
súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť na účet ich advokátky JUDr. I. R., K., do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
5. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 484/2011-16 z 26. októbra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť G. F., M. S., M. S. a K. F. (ďalej aj
„sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
17 C 3/99 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: «(...) Návrh na začatie konania bol podaný na
Okresný súd Košice I dňa 30. 12. 1998 a za celý čas trvania tohto konania, teda za viac ako
12 a pol roka, nevydal súd v predmetnom spore jediné meritórne rozhodnutie. (...)
Sporná vec je súčasťou štandardnej agendy všeobecných súdov. Podľa názoru
sťažovateliek(...) v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 17C 3/99,
ktorého účastníčkami sú aj sťažovateľky, dochádza k prieťahom. (...)
Za významnú považujú sťažovateľky skutočnosť, že sa prvé pojednávanie
v predmetnej veci uskutočnilo takmer 2 roky po podaní návrhu na začatie konania. Ďalšie
dve pojednávania sa uskutočnili v roku 2001, pričom pojednávanie zo dňa 21. 11. 2001
bolo odročené na neurčito. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo v roku 2002 a bolo
odročené na neurčito a následne ďalšie pojednávanie konané dňa 8. 10. 2003 bolo
odročené na neurčito. Dňa 02. 02. 2004 vydal súd uznesenie o prerušení konania. Ďalšie
pojednávanie sa uskutočnilo až v roku 2011, teda až po 7 rokoch. Doposiaľ toto konanie nie
je právoplatne skončené.
Predmetom konania je náhrada za dočasné užívanie nehnuteľnosti a zmluvné
majetkoprávne vyrovnanie zabratej časti nehnuteľnosti. Súd mal postupovať v súdnom
konaní tak, aby ochrana práv sťažovateliek bola rýchla a účinná, čomu však nezodpovedá
dĺžka tohto konania, ktoré trvá už viac ako 12 a pol roka.
Sťažovateľky vidia nesprávnosť postupu okresného súdu predovšetkým v tom, že
nepostupoval dostatočne dôrazne, nevyužíval opatrenia, ktoré má k dispozícii na to, aby
zabezpečil plynulosť konania a jeho efektívnosť.
Sťažovateľky sú presvedčené o tom, že konanie Okresného súdu Košice I nesmeruje
k odstráneniu ich právnej neistoty, teda k právoplatnému skončeniu sporu, ale súd svojim
postupom a rozhodnutiami naopak konanie nedôvodne predlžuje a odďaľuje tým
poskytnutie právnej istoty rozhodnutej veci sťažovateľkám. Neprimeraná dĺžka konania
pritom nie je odôvodnená právnou, resp. faktickou zložitosťou veci alebo, správaním
sťažovateliek. (...)
Sťažovateľky sú toho názoru, že súd v konaní sp. zn. 17C 3/99 nevyužíval prostriedky
dané mu zákonom, ktoré súdu slúžia v rámci vedenia konania na to, aby využitím týchto
nástrojov mohol viesť konanie tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Vec nemožno považovať za skutkovo ani za právne zložitú, preto sa sťažovateľky
domnievajú, že doba, ktorá uplynula od podania návrhu, teda viac ako 12 a pol roka, je
neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná. (...)
Sťažovateľky považujú za primerané, aby im bolo v tejto veci priznané finančné
zadosťučinenie. (...)
Predmetom konania je náhrada za dočasné užívanie nehnuteľnosti a zmluvné
majetkoprávne vyrovnanie zabratej časti nehnuteľnosti.
S prihliadnutím na to, že to bol práve okresný súd, orgán, ktorého úlohou je ochrana
zákonnosti a zmyslom činnosti, ktorého je postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana
práv bola rýchla a účinná, je dôsledok - pocit márnosti, snahy dovolať sa spravodlivosti,
ktorý sťažovateľky nezvratne nadobudli, neospravedlniteľný.
Vzhľadom na tie skutočnosti, že v predmetnej veci okresný súd neurobil dostatok
úkonov smerujúcich k rozhodnutiu vo veci samej, ako aj na celkovú dĺžku konania
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17C 3/99, berúc do úvahy konkrétne okolnosti
prípadu, význam uplatňovaných práv a nárokov sťažovateliek, ako aj skutočnosť, že toto
konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené, sťažovateľky G. F., M. S., M. S. a K. F.
považujú za primerané, aby im bolo priznané finančné zadosťučinenie, a to sťažovateľke
G. F. vo výške 10 000,- Eur, sťažovateľke M. S. vo výške 10 000,- Eur, sťažovateľke M. S.
vo výške 10 000,- Eur a sťažovateľke K. F. vo výške 10 000,- Eur. (...)»
2.1 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľky navrhujú, aby ústavný
súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateliek na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené
v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej
lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, bolo postupom Okresného súdu Košice I
vo veci sp. zn. 17C 3/99 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci
vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 17C 3/99 bez prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice I pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateliek.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľkám finančné zadosťučinenie,
a to sťažovateľke G. F. vo výške 10 000,- Eur, sťažovateľke M. S. vo výške 10 000,- Eur,
sťažovateľke M. S. vo výške 10 000,- Eur a sťažovateľke K. F. vo výške 10 000,- Eur.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľkám všetky trovy tohto konania.“
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. 1SprV/483/2011
z 28. novembra 2011 a právna zástupkyňa sťažovateliek stanoviskom k uvedenému
vyjadreniu okresného súdu z 21. decembra 2011.
3.1 Predseda okresného súdu popísal chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej
veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:
«(...) Po právnej stránke vec nie je náročná. Dĺžku konania v danom prípade
nemožno pripísať len na ťarchu súdu. Žalobný návrh spočiatku nespĺňal všetky podstatné
náležitosti, upresnený a rozšírený bol až dňa 23. 1. 2001. Neskôr účastníci konania
opakovane žiadali súd o poskytnutie primeranej lehoty na mimosúdne vyriešenie sporu.
K predĺženiu konania prispelo rozširovanie počtu účastníkov konania (z pôvodných 7 na
24) a zisťovanie právnych nástupcov zomrelých účastníkov konania. Konanie bolo
prerušené po dobu 5 rokov, čo mohlo u sťažovateliek vyvolať mylný dojem, že súd po dobu
prerušenia konania ignoroval ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. K predĺženiu konania prispela čiastočne aj zmena v osobe zákonného sudcu.
Žiadame upustiť od ústneho prejednania sťažnosti, pretože od tohto prejednania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. (...)»
3.2 Právna zástupkyňa sťažovateliek vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu
predsedu okresného súdu uviedla, že:
«(...) Sťažovateľky týmto(...) oznamujú, že súhlasia s tým, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.
K vyjadreniu Okresného súdu Košice I, zo dňa 28. 11. 2011 zaujímam v mene
sťažovateliek toto stanovisko:
Predseda Okresného súdu Košice I vo svojom vyjadrení zo dňa 28. 11. 2011 uvádza
chronológiu konania. Uvádza tiež, že žalobný návrh spočiatku nespĺňal všetky podstatné
náležitosti, a dĺžku konania v danom prípade nemožno pripísať len na ťarchu súdu. Ako
ďalej uvádza „Konanie bolo prerušené po dobu 5 rokov, čo mohlo u sťažovateliek vyvolať
mylný dojem, že súd po dobu prerušenia konania ignoroval ich základné právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“
So závermi predsedu Okresného súdu Košice I sa nemôžu sťažovateľky stotožniť,
keďže aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základnou
povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo
najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou
o jeho rozhodnutie. Preto dĺžku predmetného konania, t. j. v rozmedzí takmer 13 rokov,
ktoré začalo podaním návrhu dňa 30. 12. 1998, a ktoré nie je doposiaľ právoplatne
skončené, nemožno považovať za primeranú, ani za predpokladu, že Ústavný súd bude
prihliadať na prerušenie konania po spomínanú dobu 5 rokov. (...)
Predmetom namietaného konania vedeného okresným súdom je žalobný návrh
o vyplatenie náhrady za neoprávnené užívanie nehnuteľnosti žalovaným a o povinnosti
žalovaného zmluvne sa vyporiadať ohľadom časti ním užívanej nehnuteľnosti. To znamená,
že sporná vec je súčasťou štandardnej agendy súdov a jedná sa o nároky, ktoré nie sú
právne zložité a ku ktorým existuje aj stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov. Vyplýva
to aj z vyjadrenia Okresného súdu k sťažnosti „Po právnej stránke vec nie je náročná.“
Vo svojom vyjadrení k sťažnosti Okresný súd namietal, že k predĺženiu konania
prispelo aj rozširovanie počtu účastníkov konania a zisťovanie právnych nástupcov
zomrelých účastníkov konania.
Hoci nemožno vylúčiť faktickú zložitosť a časovú náročnosť dokazovania, keďže
k mimosúdnemu riešeniu sporu, alebo inej dohode medzi účastníkmi konania nedošlo,
napriek tomu by však pri sústredenom postupe okresného súdu nemalo dochádzať k takým
prieťahom, ktoré by mali znaky zbytočných prieťahov v konaní. (...)
Pri hodnotení doterajšieho postupu okresného súdu v namietanom konaní poukazujú
sťažovateľky hlavne na to, že v jeho priebehu sa vyskytli väčšie obdobia nečinnosti. Okrem
nečinnosti na začiatku konania, takmer 2 roky, zistenej v období od 30. 12. 1998, keď bola
podaná žaloba, až do 13. 12. 2001, keď okresný súd prvýkrát v predmetnej veci pojednával
(v tomto období okresný súd urobil len jednoduché úkony, a to keď vyzval navrhovateľov na
odstránenie vád žaloby, vyzval na zaplatenie súdneho poplatku a zaslal návrh na vyjadrenie
žalovanému), bola zistená aj nečinnosť v trvaní viac ako 8 mesiacov - od 1. 2. 2001, keď
Okresný súd vydal uznesenie, ktorým pripustil vstup ďalších účastníkov do konania až do
obdobia, kedy dňa 10. 10. 2001 nariadil druhé pojednávanie. Následné pojednávania
konané dňa 13. 11. 2002, 8. 10. 2003, 02. 02. 2004, ktoré prebiehali v ročných intervaloch
boli sústavne odročované na dobu neurčitú. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo až v roku
2011, teda až po 7 rokoch od uznesenia o prerušení konania.
Zbytočné prieťahy v konaní priznal aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti,
hoci nepriamo: „Dĺžku konania v danom prípade nemožno pripísať len na ťarchu súdu“.
Okrem toho okresný súd konal aj neefektívne. O neefektívnom postupe okresného
súdu svedčí to, že aj keď mal už vyjadrenie žalobkýň k žalobnému návrhu, výzvu či
žalobkyne trvajú na podanej žalobe zopakoval viacnásobne, raz 28. 1. 2002 a následne
25. 3. 2002. Neefektívnosť konania sa však predovšetkým prejavila v tom, že dosiaľ v merite
veci ešte nerozhodol.
Obrana súdu spočívajúca takisto v tvrdení že k predĺženiu konania prispela čiastočne
aj zmena zákonného sudcu, je vzhľadom na dlhoročné konanie neadekvátna. Sťažovateľky
sú si vedomé, že v niekoľkých prípadoch došlo k odročeniu pojednávania na základe ich
žiadosti o mimosúdne vyriešenie sporu, takáto potreba však vyvstávala na základe
objektívnych skutočností. V porovnaní s dlhodobou nečinnosťou súdu je potrebné považovať
tieto odročenia za zanedbateľné a také, ktoré nemôžu odôvodniť neprimeranú dĺžku
konania, ktorou takmer 13 rokov trvajúce konanie nepochybne je.
Sťažnosť sťažovateliek na prieťahy v konaní okresného súdu na Ústavný súd
Slovenskej republiky je sťažnosťou z dôvodu ich presvedčenia, že postup okresného súdu
v uvedenom konaní nesmeruje k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateliek.
Sťažovateľky považujú za dôležitú skutočnosť, že prvé pojednávanie bolo súdom
nariadené až takmer po 2 rokoch od podania návrhu. Sťažovateľky vo svojej sťažnosti
poukázali taktiež na okolnosť, že aj ďalšie pojednávania boli nariaďované po viac ako roku.
Nemožno teda nijako ospravedlniť čas, v priebehu ktorého odporca vo veci právoplatne
nerozhodol. Podľa ich názoru je teda doba 12 rokov a 11 mesiacov neprimeraná a ničím
nezdôvodniteľná.
Okresný súd Košice I vo veci podľa názoru sťažovateliek nekoná plynulo
a predovšetkým neorganizuje svoju činnosť tak, aby prispel k odstráneniu právnej neistoty
účastníkov konania.
Po takmer 13 rokoch sú sťažovateľky v rovnakej právnej neistote ako na začiatku
konania. V súvislosti s predmetom sporu, ako aj s vyššie uvedenými argumentami, z ktorých
vyplýva zodpovednosť okresného súdu za neprimeranú dĺžku konania a zbytočné prieťahy
v ňom, považujú sťažovateľky svoju sťažnosť za odôvodnenú.
Sťažovateľky považujú za potrebné uviesť, že aj keby bol ústavný súd toho názoru, že
odporca v predmetnej veci v súčasnosti koná, skutočnosť, že konanie trvá ku dňu podania
sťažnosti viac ako 12 rokov a 11 mesiacov, to nijakým spôsobom nemení ani neovplyvňuje.
Sťažovateľky si vyčísľujú trovy zastupovania v konaní pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky, za 3 úkony právnej služby podľa ustanovenia § 11 ods. 3 Vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. v platnom znení(...), spolu vo výške 995,88 EUR.»
4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Dňa 30. decembra 1998 bol okresnému súdu doručený návrh na začatie konania
sťažovateliek G. F., M. S., M. S. a K. F. (jej predchodca J. F., zomr. ...) proti J. S.,
majiteľovi C., a. s. (ďalej len „žalovaný“), o vyplatenie náhrady za neoprávnené užívanie
nehnuteľnosti žalovaným a o určenie povinnosti žalovaného zmluvne sa vysporiadať, čo sa
týka časti ním užívanej predmetnej nehnuteľnosti, eventuálne odstrániť stavby a zabezpečiť
nerušený prístup na nehnuteľnosť.
Dňa 2. februára 1999 okresný súd vyzval sťažovateľky na odstránenie nedostatkov
návrhu na začatie konania. Uložil im, aby spresnili, či žalujú žalovaného ako fyzickú osobu
alebo ako právnickú osobu, a aby uviedli, akú konkrétnu sumu z celej žalovanej sumy si
uplatňuje každý zo žalobcov.
Dňa 1. marca 1999 okresný súd vyzval žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku
z návrhu na začatie konania.
Dňa 24. júna 1999 okresný súd odoslal žalobcom tlačivo o osobných, majetkových
a zárobkových pomeroch s tým, aby ho riadne vyplnené a potvrdené predložili okresnému
súdu, aby mohol rozhodnúť o ich žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.
Dňa 15. júna 1999 okresný súd zaslal žalovanému žalobu na vyjadrenie.
Dňa 2. novembra 2000 okresný súd stanovil termín pojednávania na 13. december
2000.
Dňa 13. decembra 2000 bolo pojednávanie odročené na neurčito na písomnú žiadosť
právnej zástupkyne žalobcov, ktorá zároveň požiadala súd o poskytnutie 20-dňovej lehoty
na spresnenie žaloby.
Dňa 15. decembra 2000 okresný súd písomne vyzval právnu zástupkyňu žalobcov na
spresnenie žalobného petitu.
Okresný súd uznesením č. k. 17 C 3/99-51 z 1. februára 2001 pripustil vstup ďalších
účastníkov do konania na strane žalobcov a pripustil zmenu žalobného návrhu. Toho istého
dňa okresný súd vyzval každého z „pristúpených“ žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku
z návrhu na začatie konania.
Dňa 11. septembra 2001 okresný súd stanovil termín pojednávania na 10. október
2001.
Dňa 10. októbra 2001 okresný súd odročil pojednávanie na 21. november 2001 s tým,
že účastníci sa pokúsia vyriešiť spor mimosúdne.
Dňa 21. novembra 2001 okresný súd odročil pojednávanie na neurčito z dôvodu
neustanovenia zástupcov účastníkov konania s tým, že okresný súd upovedomí účastníkov
konania o ďalšom postupe.
Dňa 28. januára 2002 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu žalobcov, aby
oznámila, či trvá na podanej žalobe, resp. či prebiehajú mimosúdne rokovania účastníkov
konania.
Dňa 18. septembra 2002 okresný súd stanovil termín pojednávania na 13. november
2002.
Dňa 13. novembra 2002 okresný súd po prerokovaní veci odročil pojednávanie
na neurčito pre účely zadováženia listinných dôkazov.
Dňa 28. januára 2003 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu žalobcov na oznámenie,
či trvá na žalobnom návrhu. V ten istý deň súd požiadal Správu Katastra K. o zaslanie
výpisu z listu vlastníctva.
Dňa 10. marca 2003 okresný súd písomne vyzval právneho zástupcu žalovaného na
oznámenie významnej skutočnosti. Keďže na túto výzvu vôbec nereagoval, okresný súd ho
14. apríla 2003 opätovne vyzval na oznámenie požadovanej skutočnosti.
Dňa 16. mája 2003 okresný súd požiadal Správu Katastra K. o zaslanie ďalšieho
výpisu z listu vlastníctva.
Dňa 2. júla 2003 okresný súd stanovil termín pojednávania na 8. október 2003.
Dňa 8. októbra 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd uznesením
nepripustil zmenu žalobného návrhu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito pre účely
oznámenia právneho zástupcu žalobcov v 1. až 4. rade o dispozícii so žalobným návrhom.
Dňa 5. novembra 2003 okresný súd odoslal účastníkom konania písomné
vyhotovenie uznesenia č. k. 17 C 3/99-151 z 8. októbra 2003 o nepripustení zmeny návrhu.
V ten istý deň okresný súd vyzval právneho zástupcu žalobcov v 1. až 4. rade na oznámenie,
či mienia podať samostatnú určovaciu žalobu, a ak tak urobili, nech oznámia spisovú
značku, ktorá jej bola pridelená. Okresný súd zároveň vyzval Správu katastra K. na zaslanie
výpisu z listu vlastníctva.
Dňa 23. decembra 2003 okresný súd opätovne vyzval právneho zástupcu žalobcov
v 1. až 4. rade na oznámenie, či mienia podať samostatnú určovaciu žalobu, a ak tak urobili,
nech oznámia spisovú značku, ktorá jej bola pridelená.
Dňa 2. februára 2004 okresný súd uznesením č. k. 17 C 3/99-166 prerušil konanie
do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 27/2004.
Dňa 5. júna 2007 bola vec náhodným výberom pridelená inému zákonnému sudcovi
z dôvodu postupu zákonného sudcu na súd vyššieho stupňa.
Dňa 4. decembra 2009 okresný súd zistil, že vo veci sp. zn. 9 C 27/2004
(do právoplatného skončenia ktorej bolo prerušené konanie vedené pod sp. zn. 17 C 3/99)
bol 9. októbra 2009 vyhlásený rozsudok.
Dňa 21. decembra 2010 okresný súd vyzval žalobcov oznámiť, či trvajú na podanej
žalobe.
Dňa 26. januára 2011 okresný súd stanovil termín pojednávania na 12. apríl 2011.
Dňa 12. apríla 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom prítomní
žalobcovia zobrali žalobu späť a žiadali konanie zastaviť. Pojednávanie okresný súd odročil
na neurčito pre účely zistenia, či žalobcovia v 1. až vo 4. rade trvajú na podanom žalobnom
návrhu.
Dňa 14. apríla 2011 okresný súd písomne vyzval žalobcov v 1. až vo 4. rade
na oznámenie, či trvajú na podanej žalobe.
Dňa 21. novembra 2011 okresný súd uznesením č. k. 17 C 3/99-243 zastavil konanie
vo vzťahu medzi žalobcami v 5. až v 23. rade a žalovaným. Nárok žalobkýň v 1. až 4. rade
vylúčil na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 15 C 1/2012.
Dňa 13. decembra 2011 bol spísaný úradný záznam, podľa ktorého okresný súd
z pripojeného spisu sp. zn. 9 C 27/2004 zistil, že tento rozhodol o zamietnutí žaloby
rozsudkom z 9. októbra 2009. Na odvolanie vo veci rozhodoval Krajský súd v Košiciach,
ktorý uznesením č. k. 5 Co 249/2011-320 z 29. novembra 2011 odvolanie odmietol.
Dňa 20. novembra 2011 okresný súd nariadil termín pojednávania na 15. december
2011.
Dňa 15. decembra 2011 okresný súd na pojednávaní stanovil termín pojednávania
na 12. január 2012.
Dňa 12. januára 2012 okresný súd po prerokovaní veci odročil pojednávanie
na 24. január 2012.
Dňa 17. januára 2012 okresný súd oznámil účastníkom konania odročenie
pojednávania na 6. marec 2012.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 3/99 dochádzalo k porušovaniu základného práva
sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr.
II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno
porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach
a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej
neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP
ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho
význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých
kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie
v napadnutom konaní môže predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci s viacerými
účastníkmi konania, avšak doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd
nemôže pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Po právnej stránke
pritom vec nemožno považovať za zložitú, čo napokon potvrdil aj sám predseda okresného
súdu vo svojom vyjadrení.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateliek
v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil také významné okolnosti, ktoré by mali byť
osobitne zohľadnené na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom, aj keď neušlo pozornosti ústavného súdu, že
sťažovateľky sa obrátili na okresný súd nie celkom kvalifikovaným návrhom na začatie
konania, ktorý museli opakovane doplňovať a upresňovať, pričom kvôli odstraňovaniu
týchto nedostatkov nemohol okresný súd vždy plynulo postupovať. V tejto súvislosti už
ústavný súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie
konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (pozri
I. ÚS 41/02). A fortiori mohol ústavný súd na túto okolnosť prihliadnuť v danej veci aj
vzhľadom na to, že sťažovateľky boli v danej veci v podstate v každom štádiu napadnutého
konania kvalifikovane právne zastúpené. Okrem uvedeného sťažovateľky nereagovali vždy
riadne a včas na výzvy súdu (napr. na výzvu z 28. januára 2002). Napriek uvedenému
v danom prípade podiel sťažovateliek na vzniknutých prieťahoch podľa názoru ústavného
súdu neospravedlňuje neúmerne dlhé konanie okresného súdu. Na uvedené negatívne
správanie sťažovateliek však ústavný súd nemohol neprihliadnuť pri úvahe o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci
a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie tohto konania už viac ako 13 rokov (začaté bolo
30. decembra 1998) je neprimerané, aj keď napadnuté konanie bolo od 2. februára 2004
do 29. novembra 2011 prerušené. Za obdobie viac ako sedem rokov prerušenia konania
však okresný súd objektívne nemohol postupovať vo veci, pretože v prerušovanom konaní
nemohol vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty
účastníkov, a tým nemohlo dôjsť k naplneniu účelu označeného základného práva tak, ako
to už bolo uvedené. Sťažovateľky netvrdili ani neuviedli žiadnu skutočnosť, z ktorej by
vyplývalo, že v danej veci neexistoval zákonný dôvod na prerušenie konania, pričom proti
uzneseniu o prerušení konania č. k. 17 C 3/99-166 z 2. februára 2004 odvolanie ani
nepodali. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie
prekážky jeho postupu na základe právoplatného rozhodnutia, tak ako to bolo v danom
prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (mutatis mutandis
Oproti uvedenému ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v danej veci nečinný aj
okrem obdobia, kedy bolo napadnuté konanie prerušené, a to od 15. júna 1999 do
2. novembra 2000 (šestnásť mesiacov), od 1. februára 2001 do 11. septembra 2001 (sedem
mesiacov) a od 28. januára 2002 do 18. septembra 2002 (osem mesiacov). Uvedený postup
okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľný, pretože počas najmenej dvoch rokov
a siedmich mesiacov súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu
právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľky v predmetnej veci počas súdneho konania
nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy
a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). Vzhľadom na uvedenú skutočnosť ústavný súd
konštatuje, že v napadnutom konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou
veci ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu súdu. V tejto súvislosti
ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov
spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda
vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov (pozri napr. I. ÚS 119/03).
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateliek na
prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
a v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľkám ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci
bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na to, že okresný súd vo vzťahu k sťažovateľkám
uznesením č. k. 17 C 3/99-243 vec vylúčil na konanie vedené pod sp. zn. 15 C 1/2012,
príkaz sa, prirodzene, vzťahuje už na toto konanie.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľky navrhli priznať im primerané finančné zadosťučinenie každej po
10 000 € s prihliadnutím najmä na celkovú dĺžku konania a „na to, že to bol práve okresný
súd, orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti a zmyslom činnosti, ktorého je
postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, je dôsledok -
pocit márnosti, snahy dovolať sa spravodlivosti, ktorý sťažovateľky nezvratne nadobudli,
neospravedlniteľný“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre
sťažovateľky. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné
zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad
spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateliek,
najmä vzhľadom na celkovo dlhé trvanie napadnutého konania považuje za primerané
každej zo sťažovateliek v sume po 2 000 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľkám do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľkám vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou
za tri účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie
sťažnosti a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu). Za tri úkony vykonané v roku
2011 patrí odmena v sume trikrát po 123,50 €, teda 370,50 €, a trikrát režijný paušál v sume
po 7,41 €, teda 22,23 €, preto trovy právneho zastúpenia pre jednu sťažovateľku predstavujú
sumu 392,73 €. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo
o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 314,19 €
v prípade jednej sťažovateľky. V prípade 4 sťažovateliek tvorí náhrada trov právnej služby
advokátkou celkovú sumu 1 256,76 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu
251,35 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateliek predstavujú celkovú sumu 1 508,11 €
v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov.
Vzhľadom na to, že sťažovateľky si prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby a tieto trovy vyčíslili
celkove v sume 995,88 €, ústavný súd – keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi
predpismi – im priznal náhradu trov právneho zastúpenia v uplatnenej výške.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateliek
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2012