Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 484/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2012 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť G. F., K., M. S., K., M. S., K., K. F., K., zastúpených

advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo G. F., M. S., M. S. a K. F., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných

prieťahov, zaručené v a právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Košice I vo veci vedenej pod sp. zn. , v súčasnosti

vedenej pod sp. zn. , p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. G. F., M. S., M. S. a K. F. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie

každej v sume po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I

p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. G. F., M. S., M. S. a K. F. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume

995,88 € (slovom deväťstodeväťdesiatpäť eur a osemdesiatosem centov), ktorú j e Okresný

súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť na účet ich advokátky JUDr. I. R., K., do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-16 z 26. októbra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť G. F., M. S., M. S. a K. F. (ďalej aj

„sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: «(...) Návrh na začatie konania bol podaný na

Okresný súd Košice I dňa 30. 12. 1998 a za celý čas trvania tohto konania, teda za viac ako

12 a pol roka, nevydal súd v predmetnom spore jediné meritórne rozhodnutie. (...)

Sporná vec je súčasťou štandardnej agendy všeobecných súdov. Podľa názoru

sťažovateliek(...) v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. ,

ktorého účastníčkami sú aj sťažovateľky, dochádza k prieťahom. (...)

Za významnú považujú sťažovateľky skutočnosť, že sa prvé pojednávanie

v predmetnej veci uskutočnilo takmer 2 roky po podaní návrhu na začatie konania. Ďalšie

dve pojednávania sa uskutočnili v roku 2001, pričom pojednávanie zo dňa 21. 11. 2001

bolo odročené na neurčito. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo v roku 2002 a bolo

odročené na neurčito a následne ďalšie pojednávanie konané dňa 8. 10. 2003 bolo

odročené na neurčito. Dňa 02. 02. 2004 vydal súd uznesenie o prerušení konania. Ďalšie

pojednávanie sa uskutočnilo až v roku 2011, teda až po 7 rokoch. Doposiaľ toto konanie nie

je právoplatne skončené.

Predmetom konania je náhrada za dočasné užívanie nehnuteľnosti a zmluvné

majetkoprávne vyrovnanie zabratej časti nehnuteľnosti. Súd mal postupovať v súdnom

konaní tak, aby ochrana práv sťažovateliek bola rýchla a účinná, čomu však nezodpovedá

dĺžka tohto konania, ktoré trvá už viac ako 12 a pol roka.

Sťažovateľky vidia nesprávnosť postupu okresného súdu predovšetkým v tom, že

nepostupoval dostatočne dôrazne, nevyužíval opatrenia, ktoré má k dispozícii na to, aby

zabezpečil plynulosť konania a jeho efektívnosť.

Sťažovateľky sú presvedčené o tom, že konanie Okresného súdu Košice I nesmeruje

k odstráneniu ich právnej neistoty, teda k právoplatnému skončeniu sporu, ale súd svojim

postupom a rozhodnutiami naopak konanie nedôvodne predlžuje a odďaľuje tým

poskytnutie právnej istoty rozhodnutej veci sťažovateľkám. Neprimeraná dĺžka konania

pritom nie je odôvodnená právnou, resp. faktickou zložitosťou veci alebo, správaním

sťažovateliek. (...)

Sťažovateľky sú toho názoru, že súd v konaní sp. zn. nevyužíval prostriedky

dané mu zákonom, ktoré súdu slúžia v rámci vedenia konania na to, aby využitím týchto

nástrojov mohol viesť konanie tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vec nemožno považovať za skutkovo ani za právne zložitú, preto sa sťažovateľky

domnievajú, že doba, ktorá uplynula od podania návrhu, teda viac ako 12 a pol roka, je

neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná. (...)

Sťažovateľky považujú za primerané, aby im bolo v tejto veci priznané finančné

zadosťučinenie. (...)

Predmetom konania je náhrada za dočasné užívanie nehnuteľnosti a zmluvné

majetkoprávne vyrovnanie zabratej časti nehnuteľnosti.

S prihliadnutím na to, že to bol práve okresný súd, orgán, ktorého úlohou je ochrana

zákonnosti a zmyslom činnosti, ktorého je postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana

práv bola rýchla a účinná, je dôsledok - pocit márnosti, snahy dovolať sa spravodlivosti,

ktorý sťažovateľky nezvratne nadobudli, neospravedlniteľný.

Vzhľadom na tie skutočnosti, že v predmetnej veci okresný súd neurobil dostatok

úkonov smerujúcich k rozhodnutiu vo veci samej, ako aj na celkovú dĺžku konania

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , berúc do úvahy konkrétne okolnosti

prípadu, význam uplatňovaných práv a nárokov sťažovateliek, ako aj skutočnosť, že toto

konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené, sťažovateľky G. F., M. S., M. S. a K. F.

považujú za primerané, aby im bolo priznané finančné zadosťučinenie, a to sťažovateľke

G. F. vo výške 10 000,- Eur, sťažovateľke M. S. vo výške 10 000,- Eur, sťažovateľke M. S.

vo výške 10 000,- Eur a sťažovateľke K. F. vo výške 10 000,- Eur. (...)»

2.1 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľky navrhujú, aby ústavný

súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateliek na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené

v článku 48 ods. 2 a právo na prerokovanie veci v primeranej

lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, bolo postupom Okresného súdu Košice I

vo veci sp. zn. porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci

vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice I pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateliek.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľkám finančné zadosťučinenie,

a to sťažovateľke G. F. vo výške 10 000,- Eur, sťažovateľke M. S. vo výške 10 000,- Eur,

sťažovateľke M. S. vo výške 10 000,- Eur a sťažovateľke K. F. vo výške 10 000,- Eur.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľkám všetky trovy tohto konania.“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn.

z 28. novembra 2011 a právna zástupkyňa sťažovateliek stanoviskom k uvedenému

vyjadreniu okresného súdu z 21. decembra 2011.

3.1 Predseda okresného súdu popísal chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej

veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

«(...) Po právnej stránke vec nie je náročná. Dĺžku konania v danom prípade

nemožno pripísať len na ťarchu súdu. Žalobný návrh spočiatku nespĺňal všetky podstatné

náležitosti, upresnený a rozšírený bol až dňa 23. 1. 2001. Neskôr účastníci konania

opakovane žiadali súd o poskytnutie primeranej lehoty na mimosúdne vyriešenie sporu.

K predĺženiu konania prispelo rozširovanie počtu účastníkov konania (z pôvodných 7 na

24) a zisťovanie právnych nástupcov zomrelých účastníkov konania. Konanie bolo

prerušené po dobu 5 rokov, čo mohlo u sťažovateliek vyvolať mylný dojem, že súd po dobu

prerušenia konania ignoroval ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. K predĺženiu konania prispela čiastočne aj zmena v osobe zákonného sudcu.

Žiadame upustiť od ústneho prejednania sťažnosti, pretože od tohto prejednania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. (...)»

3.2 Právna zástupkyňa sťažovateliek vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu

predsedu okresného súdu uviedla, že:

«(...) Sťažovateľky týmto(...) oznamujú, že súhlasia s tým, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.

K vyjadreniu Okresného súdu Košice I, zo dňa 28. 11. 2011 zaujímam v mene

sťažovateliek toto stanovisko:

Predseda Okresného súdu Košice I vo svojom vyjadrení zo dňa 28. 11. 2011 uvádza

chronológiu konania. Uvádza tiež, že žalobný návrh spočiatku nespĺňal všetky podstatné

náležitosti, a dĺžku konania v danom prípade nemožno pripísať len na ťarchu súdu. Ako

ďalej uvádza „Konanie bolo prerušené po dobu 5 rokov, čo mohlo u sťažovateliek vyvolať

mylný dojem, že súd po dobu prerušenia konania ignoroval ich základné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

So závermi predsedu Okresného súdu Košice I sa nemôžu sťažovateľky stotožniť,

keďže aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základnou

povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo

najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou

o jeho rozhodnutie. Preto dĺžku predmetného konania, t. j. v rozmedzí takmer 13 rokov,

ktoré začalo podaním návrhu dňa 30. 12. 1998, a ktoré nie je doposiaľ právoplatne

skončené, nemožno považovať za primeranú, ani za predpokladu, že Ústavný súd bude

prihliadať na prerušenie konania po spomínanú dobu 5 rokov. (...)

Predmetom namietaného konania vedeného okresným súdom je žalobný návrh

o vyplatenie náhrady za neoprávnené užívanie nehnuteľnosti žalovaným a o povinnosti

žalovaného zmluvne sa vyporiadať ohľadom časti ním užívanej nehnuteľnosti. To znamená,

že sporná vec je súčasťou štandardnej agendy súdov a jedná sa o nároky, ktoré nie sú

právne zložité a ku ktorým existuje aj stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov. Vyplýva

to aj z vyjadrenia Okresného súdu k sťažnosti „Po právnej stránke vec nie je náročná.“

Vo svojom vyjadrení k sťažnosti Okresný súd namietal, že k predĺženiu konania

prispelo aj rozširovanie počtu účastníkov konania a zisťovanie právnych nástupcov

zomrelých účastníkov konania.

Hoci nemožno vylúčiť faktickú zložitosť a časovú náročnosť dokazovania, keďže

k mimosúdnemu riešeniu sporu, alebo inej dohode medzi účastníkmi konania nedošlo,

napriek tomu by však pri sústredenom postupe okresného súdu nemalo dochádzať k takým

prieťahom, ktoré by mali znaky zbytočných prieťahov v konaní. (...)

Pri hodnotení doterajšieho postupu okresného súdu v namietanom konaní poukazujú

sťažovateľky hlavne na to, že v jeho priebehu sa vyskytli väčšie obdobia nečinnosti. Okrem

nečinnosti na začiatku konania, takmer 2 roky, zistenej v období od 30. 12. 1998, keď bola

podaná žaloba, až do 13. 12. 2001, keď okresný súd prvýkrát v predmetnej veci pojednával

(v tomto období okresný súd urobil len jednoduché úkony, a to keď vyzval navrhovateľov na

odstránenie vád žaloby, vyzval na zaplatenie súdneho poplatku a zaslal návrh na vyjadrenie

žalovanému), bola zistená aj nečinnosť v trvaní viac ako 8 mesiacov - od 1. 2. 2001, keď

Okresný súd vydal uznesenie, ktorým pripustil vstup ďalších účastníkov do konania až do

obdobia, kedy dňa 10. 10. 2001 nariadil druhé pojednávanie. Následné pojednávania

konané dňa 13. 11. 2002, 8. 10. 2003, 02. 02. 2004, ktoré prebiehali v ročných intervaloch

boli sústavne odročované na dobu neurčitú. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo až v roku

2011, teda až po 7 rokoch od uznesenia o prerušení konania.

Zbytočné prieťahy v konaní priznal aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti,

hoci nepriamo: „Dĺžku konania v danom prípade nemožno pripísať len na ťarchu súdu“.

Okrem toho okresný súd konal aj neefektívne. O neefektívnom postupe okresného

súdu svedčí to, že aj keď mal už vyjadrenie žalobkýň k žalobnému návrhu, výzvu či

žalobkyne trvajú na podanej žalobe zopakoval viacnásobne, raz 28. 1. 2002 a následne

25. 3. 2002. Neefektívnosť konania sa však predovšetkým prejavila v tom, že dosiaľ v merite

veci ešte nerozhodol.

Obrana súdu spočívajúca takisto v tvrdení že k predĺženiu konania prispela čiastočne

aj zmena zákonného sudcu, je vzhľadom na dlhoročné konanie neadekvátna. Sťažovateľky

sú si vedomé, že v niekoľkých prípadoch došlo k odročeniu pojednávania na základe ich

žiadosti o mimosúdne vyriešenie sporu, takáto potreba však vyvstávala na základe

objektívnych skutočností. V porovnaní s dlhodobou nečinnosťou súdu je potrebné považovať

tieto odročenia za zanedbateľné a také, ktoré nemôžu odôvodniť neprimeranú dĺžku

konania, ktorou takmer 13 rokov trvajúce konanie nepochybne je.

Sťažnosť sťažovateliek na prieťahy v konaní okresného súdu na Ústavný súd

Slovenskej republiky je sťažnosťou z dôvodu ich presvedčenia, že postup okresného súdu

v uvedenom konaní nesmeruje k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateliek.

Sťažovateľky považujú za dôležitú skutočnosť, že prvé pojednávanie bolo súdom

nariadené až takmer po 2 rokoch od podania návrhu. Sťažovateľky vo svojej sťažnosti

poukázali taktiež na okolnosť, že aj ďalšie pojednávania boli nariaďované po viac ako roku.

Nemožno teda nijako ospravedlniť čas, v priebehu ktorého odporca vo veci právoplatne

nerozhodol. Podľa ich názoru je teda doba 12 rokov a 11 mesiacov neprimeraná a ničím

nezdôvodniteľná.

Okresný súd Košice I vo veci podľa názoru sťažovateliek nekoná plynulo

a predovšetkým neorganizuje svoju činnosť tak, aby prispel k odstráneniu právnej neistoty

účastníkov konania.

Po takmer 13 rokoch sú sťažovateľky v rovnakej právnej neistote ako na začiatku

konania. V súvislosti s predmetom sporu, ako aj s vyššie uvedenými argumentami, z ktorých

vyplýva zodpovednosť okresného súdu za neprimeranú dĺžku konania a zbytočné prieťahy

v ňom, považujú sťažovateľky svoju sťažnosť za odôvodnenú.

Sťažovateľky považujú za potrebné uviesť, že aj keby bol ústavný súd toho názoru, že

odporca v predmetnej veci v súčasnosti koná, skutočnosť, že konanie trvá ku dňu podania

sťažnosti viac ako 12 rokov a 11 mesiacov, to nijakým spôsobom nemení ani neovplyvňuje.

Sťažovateľky si vyčísľujú trovy zastupovania v konaní pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky, za 3 úkony právnej služby podľa ustanovenia § 11 ods. 3 Vyhlášky

č. v platnom znení(...), spolu vo výške 995,88 EUR.»

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a v dohovoru.

II.

Dňa 30. decembra 1998 bol okresnému súdu doručený návrh na začatie konania

sťažovateliek G. F., M. S., M. S. a K. F. (jej predchodca J. F., zomr. ...) proti J. S.,

majiteľovi C., a. s. (ďalej len „žalovaný“), o vyplatenie náhrady za neoprávnené užívanie

nehnuteľnosti žalovaným a o určenie povinnosti žalovaného zmluvne sa vysporiadať, čo sa

týka časti ním užívanej predmetnej nehnuteľnosti, eventuálne odstrániť stavby a zabezpečiť

nerušený prístup na nehnuteľnosť.

Dňa 2. februára 1999 okresný súd vyzval sťažovateľky na odstránenie nedostatkov

návrhu na začatie konania. Uložil im, aby spresnili, či žalujú žalovaného ako fyzickú osobu

alebo ako právnickú osobu, a aby uviedli, akú konkrétnu sumu z celej žalovanej sumy si

uplatňuje každý zo žalobcov.

Dňa 1. marca 1999 okresný súd vyzval žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku

z návrhu na začatie konania.

Dňa 24. júna 1999 okresný súd odoslal žalobcom tlačivo o osobných, majetkových

a zárobkových pomeroch s tým, aby ho riadne vyplnené a potvrdené predložili okresnému

súdu, aby mohol rozhodnúť o ich žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 15. júna 1999 okresný súd zaslal žalovanému žalobu na vyjadrenie.

Dňa 2. novembra 2000 okresný súd stanovil termín pojednávania na 13. december

2000.

Dňa 13. decembra 2000 bolo pojednávanie odročené na neurčito na písomnú žiadosť

právnej zástupkyne žalobcov, ktorá zároveň požiadala súd o poskytnutie 20-dňovej lehoty

na spresnenie žaloby.

Dňa 15. decembra 2000 okresný súd písomne vyzval právnu zástupkyňu žalobcov na

spresnenie žalobného petitu.

Okresný súd uznesením č. k. -51 z 1. februára 2001 pripustil vstup ďalších

účastníkov do konania na strane žalobcov a pripustil zmenu žalobného návrhu. Toho istého

dňa okresný súd vyzval každého z „pristúpených“ žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku

z návrhu na začatie konania.

Dňa 11. septembra 2001 okresný súd stanovil termín pojednávania na 10. október

2001.

Dňa 10. októbra 2001 okresný súd odročil pojednávanie na 21. november 2001 s tým,

že účastníci sa pokúsia vyriešiť spor mimosúdne.

Dňa 21. novembra 2001 okresný súd odročil pojednávanie na neurčito z dôvodu

neustanovenia zástupcov účastníkov konania s tým, že okresný súd upovedomí účastníkov

konania o ďalšom postupe.

Dňa 28. januára 2002 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu žalobcov, aby

oznámila, či trvá na podanej žalobe, resp. či prebiehajú mimosúdne rokovania účastníkov

konania.

Dňa 18. septembra 2002 okresný súd stanovil termín pojednávania na 13. november

2002.

Dňa 13. novembra 2002 okresný súd po prerokovaní veci odročil pojednávanie

na neurčito pre účely zadováženia listinných dôkazov.

Dňa 28. januára 2003 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu žalobcov na oznámenie,

či trvá na žalobnom návrhu. V ten istý deň súd požiadal Správu Katastra K. o zaslanie

výpisu z listu vlastníctva.

Dňa 10. marca 2003 okresný súd písomne vyzval právneho zástupcu žalovaného na

oznámenie významnej skutočnosti. Keďže na túto výzvu vôbec nereagoval, okresný súd ho

14. apríla 2003 opätovne vyzval na oznámenie požadovanej skutočnosti.

Dňa 16. mája 2003 okresný súd požiadal Správu Katastra K. o zaslanie ďalšieho

výpisu z listu vlastníctva.

Dňa 2. júla 2003 okresný súd stanovil termín pojednávania na 8. október 2003.

Dňa 8. októbra 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd uznesením

nepripustil zmenu žalobného návrhu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito pre účely

oznámenia právneho zástupcu žalobcov v 1. až 4. rade o dispozícii so žalobným návrhom.

Dňa 5. novembra 2003 okresný súd odoslal účastníkom konania písomné

vyhotovenie uznesenia č. k. -151 z 8. októbra 2003 o nepripustení zmeny návrhu.

V ten istý deň okresný súd vyzval právneho zástupcu žalobcov v 1. až 4. rade na oznámenie,

či mienia podať samostatnú určovaciu žalobu, a ak tak urobili, nech oznámia spisovú

značku, ktorá jej bola pridelená. Okresný súd zároveň vyzval Správu katastra K. na zaslanie

výpisu z listu vlastníctva.

Dňa 23. decembra 2003 okresný súd opätovne vyzval právneho zástupcu žalobcov

v 1. až 4. rade na oznámenie, či mienia podať samostatnú určovaciu žalobu, a ak tak urobili,

nech oznámia spisovú značku, ktorá jej bola pridelená.

Dňa 2. februára 2004 okresný súd uznesením č. k. -166 prerušil konanie

do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. .

Dňa 5. júna 2007 bola vec náhodným výberom pridelená inému zákonnému sudcovi

z dôvodu postupu zákonného sudcu na súd vyššieho stupňa.

Dňa 4. decembra 2009 okresný súd zistil, že vo veci sp. zn.

(do právoplatného skončenia ktorej bolo prerušené konanie vedené pod sp. zn. )

bol 9. októbra 2009 vyhlásený rozsudok.

Dňa 21. decembra 2010 okresný súd vyzval žalobcov oznámiť, či trvajú na podanej

žalobe.

Dňa 26. januára 2011 okresný súd stanovil termín pojednávania na 12. apríl 2011.

Dňa 12. apríla 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom prítomní

žalobcovia zobrali žalobu späť a žiadali konanie zastaviť. Pojednávanie okresný súd odročil

na neurčito pre účely zistenia, či žalobcovia v 1. až vo 4. rade trvajú na podanom žalobnom

návrhu.

Dňa 14. apríla 2011 okresný súd písomne vyzval žalobcov v 1. až vo 4. rade

na oznámenie, či trvajú na podanej žalobe.

Dňa 21. novembra 2011 okresný súd uznesením č. k. -243 zastavil konanie

vo vzťahu medzi žalobcami v 5. až v 23. rade a žalovaným. Nárok žalobkýň v 1. až 4. rade

vylúčil na samostatné konanie vedené pod sp. zn. .

Dňa 13. decembra 2011 bol spísaný úradný záznam, podľa ktorého okresný súd

z pripojeného spisu sp. zn. zistil, že tento rozhodol o zamietnutí žaloby

rozsudkom z 9. októbra 2009. Na odvolanie vo veci rozhodoval Krajský súd v Košiciach,

ktorý uznesením č. k. -320 z 29. novembra 2011 odvolanie odmietol.

Dňa 20. novembra 2011 okresný súd nariadil termín pojednávania na 15. december

2011.

Dňa 15. decembra 2011 okresný súd na pojednávaní stanovil termín pojednávania

na 12. január 2012.

Dňa 12. januára 2012 okresný súd po prerokovaní veci odročil pojednávanie

na 24. január 2012.

Dňa 17. januára 2012 okresný súd oznámil účastníkom konania odročenie

pojednávania na 6. marec 2012.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. dochádzalo k porušovaniu základného práva

sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov(...)

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že

účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr.

). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno

porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach

a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej

neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (, ).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantované v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníka konania a postup súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP

ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho

význam pre sťažovateľa (napr. , , ). Podľa rovnakých

kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie

v napadnutom konaní môže predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci s viacerými

účastníkmi konania, avšak doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd

nemôže pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Po právnej stránke

pritom vec nemožno považovať za zložitú, čo napokon potvrdil aj sám predseda okresného

súdu vo svojom vyjadrení.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateliek

v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil také významné okolnosti, ktoré by mali byť

osobitne zohľadnené na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo

v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom, aj keď neušlo pozornosti ústavného súdu, že

sťažovateľky sa obrátili na okresný súd nie celkom kvalifikovaným návrhom na začatie

konania, ktorý museli opakovane doplňovať a upresňovať, pričom kvôli odstraňovaniu

týchto nedostatkov nemohol okresný súd vždy plynulo postupovať. V tejto súvislosti už

ústavný súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle

môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie

konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (pozri

). A fortiori mohol ústavný súd na túto okolnosť prihliadnuť v danej veci aj

vzhľadom na to, že sťažovateľky boli v danej veci v podstate v každom štádiu napadnutého

konania kvalifikovane právne zastúpené. Okrem uvedeného sťažovateľky nereagovali vždy

riadne a včas na výzvy súdu (napr. na výzvu z 28. januára 2002). Napriek uvedenému

v danom prípade podiel sťažovateliek na vzniknutých prieťahoch podľa názoru ústavného

súdu neospravedlňuje neúmerne dlhé konanie okresného súdu. Na uvedené negatívne

správanie sťažovateliek však ústavný súd nemohol neprihliadnuť pri úvahe o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci

a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie tohto konania už viac ako 13 rokov (začaté bolo

30. decembra 1998) je neprimerané, aj keď napadnuté konanie bolo od 2. februára 2004

do 29. novembra 2011 prerušené. Za obdobie viac ako sedem rokov prerušenia konania

však okresný súd objektívne nemohol postupovať vo veci, pretože v prerušovanom konaní

nemohol vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty

účastníkov, a tým nemohlo dôjsť k naplneniu účelu označeného základného práva tak, ako

to už bolo uvedené. Sťažovateľky netvrdili ani neuviedli žiadnu skutočnosť, z ktorej by

vyplývalo, že v danej veci neexistoval zákonný dôvod na prerušenie konania, pričom proti

uzneseniu o prerušení konania č. k. -166 z 2. februára 2004 odvolanie ani

nepodali. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie

prekážky jeho postupu na základe právoplatného rozhodnutia, tak ako to bolo v danom

prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (mutatis mutandis

, ).

Oproti uvedenému ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v danej veci nečinný aj

okrem obdobia, kedy bolo napadnuté konanie prerušené, a to od 15. júna 1999 do

2. novembra 2000 (šestnásť mesiacov), od 1. februára 2001 do 11. septembra 2001 (sedem

mesiacov) a od 28. januára 2002 do 18. septembra 2002 (osem mesiacov). Uvedený postup

okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľný, pretože počas najmenej dvoch rokov

a siedmich mesiacov súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu

právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľky v predmetnej veci počas súdneho konania

nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku

a dohovoru (pozri napr. ). Vzhľadom na uvedenú skutočnosť ústavný súd

konštatuje, že v napadnutom konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou

veci ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu súdu. V tejto súvislosti

ústavný súd už uviedol, že v zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov

spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda

vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov (pozri napr. ).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateliek na

prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

a v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany

sťažovateľkám ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu

podľa a konať vo veci

bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na to, že okresný súd vo vzťahu k sťažovateľkám

uznesením č. k. -243 vec vylúčil na konanie vedené pod sp. zn. ,

príkaz sa, prirodzene, vzťahuje už na toto konanie.

5. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľky navrhli priznať im primerané finančné zadosťučinenie každej po

10 000 € s prihliadnutím najmä na celkovú dĺžku konania a „na to, že to bol práve okresný

súd, orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti a zmyslom činnosti, ktorého je

postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, je dôsledok -

pocit márnosti, snahy dovolať sa spravodlivosti, ktorý sťažovateľky nezvratne nadobudli,

neospravedlniteľný“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre

sťažovateľky. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné

zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia , ktoré podľa zásad

spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateliek,

najmä vzhľadom na celkovo dlhé trvanie napadnutého konania považuje za primerané

každej zo sťažovateliek v sume po 2 000 €.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľkám do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľkám vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou

za tri účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie

sťažnosti a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu). Za tri úkony vykonané v roku

2011 patrí odmena v sume trikrát po 123,50 €, teda 370,50 €, a trikrát režijný paušál v sume

po 7,41 €, teda 22,23 €, preto trovy právneho zastúpenia pre jednu sťažovateľku predstavujú

sumu 392,73 €. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo

o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 314,19 €

v prípade jednej sťažovateľky. V prípade 4 sťažovateliek tvorí náhrada trov právnej služby

advokátkou celkovú sumu 1 256,76 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu

251,35 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateliek predstavujú celkovú sumu 1 508,11 €

v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov.

Vzhľadom na to, že sťažovateľky si prostredníctvom svojej právnej zástupkyne

uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby a tieto trovy vyčíslili

celkove v sume 995,88 €, ústavný súd – keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi

predpismi – im priznal náhradu trov právneho zastúpenia v uplatnenej výške.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateliek

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012