Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 153/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., S., zastúpenej advokátom Mgr. I. L., K., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2

zo 4. marca 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca

2012 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2

zo 4. marca 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. novembra 2011, ktorým zamietol jej

dovolanie vo veci obnovy konania.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trebišov (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 12. marca 2007 zaviazal sťažovateľku

(v spore žalovaná, pozn.) zaplatiť žalobcovi sumu 8 912,57 € (268 500 Sk)

s príslušenstvom. Sťažovateľka sa návrhom z 13. novembra 2007 podaným okresnému súdu

domáhala obnovy už uvedeného konania, v ktorom bola z dôvodu jej neznámeho pobytu

zastúpená opatrovníkom. Okresný súd uznesením z 29. mája 2009 povolil obnovu konania

[z dôvodu podľa „228 ods. 1 písm. a) a b) “]. Krajský súd na odvolanie žalobcu

uznesením zo 4. marca 2010 sp. zn. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

zmenil tak, že návrh na obnovu konania zamietol (čo odôvodnil „nesplnením podmienok

obnovy konania v zmysle “). Sťažovateľka podala proti uzneseniu

odvolacieho súdu dovolanie, domáhala sa jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu

na ďalšie konanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 24. novembra 2011

dovolanie sťažovateľky zamietol.

3. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„... je nepochybné, že právne závery dovolaním napadnutého uznesenia sú

nesprávne, pretože zo spisového materiálu je nepochybné, že prvostupňový súd vykonal

všetky úkony, ktoré smerovali k zisteniu pobytu žalovanej a že to bol práve policajný orgán,

ktorý porušil neuskutočnil riadne pokyn

súdu, nezistil dostatočne pobyt žalovanej, čím táto nemohla vykonať dôkaz výsluchom,

všetko bez svojej viny. Z uvedeného plynie, že sa v posudzovanom prípade jedná

o jednoznačnú subsumpciu posudzovanej veci pod ust. o prípustnosti obnovy konania.

Z uvedeného plynie, že jednoznačné dôvody na podanie návrhu na obnovu konania

krajský súd nesprávne subsumoval pod odvolacie dôvody, čím jeho rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci...

Obidva napadnuté uznesenia Krajského súdu v Košiciach i Najvyššieho súdu SR

ignorujú jednoznačnú skutočnosť prezentovanú v tomto podaní na predchádzajúcich

stranách i v samotnom uznesení Okresného súdu v Trebišove o povolení obnovy konania.

Touto skutočnosťou je preukázané porušenie zákonnej povinnosti štátneho orgánu, ktorým

je PZ SR tak, ako je to prezentované vyššie a skutočnosť existencie právneho zastúpenia

sťažovateľky advokátom v čase pred začatím prvostupňového konania.

Tým, že sťažovateľka bola zastúpená advokátom generálnym splnomocnením,

nemôže mať žiadnu vinu na procesné defekty v konaním pred všeobecným súdom.

Tým, že štátny orgán /PZ SR/ má ústavnú a zákonnú povinnosť konať v zmysle čl. 2

ods. 2 SR, je táto ústavná povinnosť významovo nad povinnosťou občana podľa

i podľa zákona, ktorý uvádza NS SR - o hlásení pobytu občanov, pretože pre každého

/ i občana / platí .

Tým, že Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd SR ignorujú vyššie uvedené

ustanovenia SR a uvedených zákonov o policajnom zbore, , advokácii etc,

spôsobujú vydanie napadnutých rozhodnutí, ktorými sa sťažovateľke bráni k výkone jej

ústavného práva v zmysle SR...“

4. Podľa názoru sťažovateľky

„ - Rozhodnutím oboch súdov došlo k porušeniu mojich práv chránených ...

- Porušenie mojich práv bolo osobitne svojvoľné a hrubé, keď odporcovia v I. a II.

rade (t. j. krajský súd a najvyšší súd, pozn.) účelovo vynechávali časti zákonných ustanovení

a ignorovali jestvujúcu zákonnú úpravu.

- Porušenie práva vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom znamená pre

sťažovateľku byť neúspešnou v sporovom konaní...

- K porušeniu práv sťažovateľa došlo v rozhodnutiach súdov, ktorých úlohou je práve

naopak, a to ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb...

- Rozhodnutím odporcov sa negoval u sťažovateľa princíp právnej istoty...“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd... svojim uznesením sp. zn. zo dňa 4. marca 2010,

ktorým zmenil uznesenie Okresného súdu... sp. zn. o povolení obnovy konania

a zamietol obnovu konania, porušil základné právo sťažovateľa na vyjadrenie sa k všetkým

vykonávaným dôkazom podľa ... a ods. l Dohovoru...

Najvyšší súd... svojim uznesením sp. zn. zo dňa 24. 11. 2011 ktorým

zamietol dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu... sp. zn. zo dňa 4. 3.

2010, porušil základné právo sťažovateľa na vyjadrenie sa k všetkým vykonávaným

dôkazom podľa ... a ods. l Dohovoru...

Rozhodnutie Krajského súdu... sp. zn. zo dňa 4. marca 2010, sa

zrušuje.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu... sp. zn. zo dňa 24. novembra 2011

sa zrušuje.

Ústavný súd... vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú

sumu vo výške 5.000,-...

Krajský súd... a Najvyšší súd... sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy

konania... spolu vo výške 261,82 eur...“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je návrh zjavne neopodstatnený, ak sa

ním namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktorý vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. ,

, , ).

9. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv sťažovateľky

uznesením krajského súdu sp. zn. zo 4. marca 2010 a uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 24. novembra 2011, ktorým zamietol jej dovolanie vo veci

obnovy konania.

II.A

K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 4. marca 2010

10. V ja zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že

ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať

sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred

všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie.

11. Pokiaľ ide o predmetné rozhodnutie krajského súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka

dovolanie, ktoré vecne preskúmal najvyšší súd. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti

odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.B

K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 24. novembra 2011

12. Sťažovateľka namietala aj porušenie v petite označených práv napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý ako dovolací súd zamietol dovolanie sťažovateľky

vo veci obnovy konania, lebo „po preskúmaní dovolania dospel k záveru, že dovolanie nie

je dôvodné“.

13. Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(mutatis mutandis , ). Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

alebo neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo

slobody (, ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie

rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti

medzi základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným

rozhodnutím všeobecného súdu, prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.

14. Ústavný súd v tejto spojitosti uvádza, že podľa svojej stabilnej judikatúry

() je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných

súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania

( až ). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom

oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto

dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, v tomto prípade ustanovení

(ďalej aj „OSP“), ktoré upravujú prípustnosť obnovy

konania, tak ako sa toho domáha sťažovateľka. Súčasne ústavný súd zdôrazňuje, že reálne

garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie v konaní o obnovu konania neznamená, aby všeobecné súdy

preberali skutkové a právne názory účastníka konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

15. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

16. Sťažovateľka videla porušenie označených práv v tom, že najvyšší súd sa riadne

nevysporiadal s jej námietkami vznesenými v dovolacom konaní proti rozhodnutiu

krajského súdu, ktorý zamietol jej návrh na obnovu konania vedeného pred okresným

súdom o zaplatenie vymáhanej sumy s príslušenstvom, ktoré skončilo v jej neprospech.

Sťažovateľka je toho názoru, že najvyšší súd nenapravil pochybenia krajského súdu,

ktorého zmeňujúce uznesenie vychádzalo „z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 241

ods. 2 písm. c) ]“, a namietala tiež, že „vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá

v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní...“.

17. Ústavný súd preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu a zistil, že s v dovolaní

uvedenými námietkami sťažovateľky sa vysporiadal jasne a zrozumiteľne v rámci

posudzovania dôvodov dovolania (zisťovanie podmienok prípustnosti obnovy konania)

a zisťovaní prípadných vád konania ( a ).

18. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po oboznámení okresným súdom

zisteného skutkového stavu a právnych záverov z neho vyplývajúcich uviedol vecné

a právne dôvody zmeny uznesenia prvostupňového súdu a zamietnutia návrhu na obnovu

konania odvolacím súdom:

„Zamietnutie návrhu na povolenie obnovy konania odôvodnil nesplnením podmienok

obnovy konania v zmysle a vyjadril sa aj k jednotlivým dôkazom, na

podklade ktorých žalovaná navrhovala obnovu konania. Pokiaľ ide o výsluch žalovanej

uviedol, že tento dôkaz nie je spôsobilý privodiť priaznivejšie rozhodnutie, pretože účastník

nemusí vypovedať pravdu, čo je jeho právom v konaní. Tiež výsluch matky žalovanej nie je

dôkazom, ktorý by nebolo možné vykonať v pôvodnom konaní, pretože v prípade vedomosti

žalovanej o prebiehajúcom konaní, by jej nič nebránilo navrhnúť aj vykonanie tohto

dôkazu.“

Sťažovateľka po uvedení dovolacej argumentácie a vyjadrení žalobcu k dovolaniu

„... Prípustnosť dovolania odôvodnila , pretože

dovolaním je napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu. Dovolanie odôvodnila

nesprávnym právnym posúdením veci ( ) a namietala, že

vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom

dokazovaní ( v znení účinnom do 31. augusta 2003). Tvrdila, že

svoje postavenie v sporovom konám nezapríčinila neoznámením zmeny trvalého pobytu

pošte, pretože takú povinnosť jej právne predpisy neukladajú. Opätovne poukázala na to, že

pred odchodom do zahraničia udelila plnú moc právnemu zástupcovi, ktorý ju mal v danej

právnej veci zastupovať a opätovne poukázala na nedostatočné preverovanie jej pobytu

v základnom konaní príslušníkmi policajného zboru v rámci šetrenia miesta jej pobytu

súdom. V súvislosti s argumentáciou odvolacieho súdu, že jej výpoveď ako účastníčky

konania nemôže privodiť priaznivejšie rozhodnutie, poukázala na R 6/1968, podľa ktorého

stačí, ak sa javí pravdepodobným, že dôkazy môžu privodiť pre navrhovateľa priaznivejšie

rozhodnutie, teda nie je treba, aby v tomto smere dospel súd celkom k bezpečnému záveru.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že s právnym zástupcom, ktorému

žalovaná udelila plnomocenstvo na zastupovanie v pôvodnom konaní, nikdy nekomunikoval

a ani nemal vedomosť o tom, že žalovaná mu udelila plnomocenstvo na zastupovanie.

Stotožnil sa správnym názorom odvolacieho súdu, že žalovaná sa sama zbavila možnosti

navrhovať dôkazy v základnom konaní tým, že nezanechala adresu na pošte a neoznámila ju

ani jej matka policajným orgánom...“.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená

advokátom ( ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) po preskúmaní dovolania dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

V zmysle môže byt' dovolanie podané iba z dôvodov, že a/

v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta

dovolací súd skúmal, či v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania nedošlo

k procesnej vade v zmysle a k tzv. inej vade konania majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Vady zmätočnosti konania

podľa a existenciu tzv. inej vady konania podľa

dovolateľka nenamietala a existenciu týchto vád nezistil ani dovolací súd.

Žalovaná v dovolaní namietala naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2

písm. c/ , t. j. že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V danom prípade je teda predmetom dovolacieho prieskumu právny záver

odvolacieho súdu, že v danom prípade neboli naplnené podmienky obnovy konania podľa

Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok

ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom

konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať

nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej

povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru

namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku

napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú

prípustnosť obnovy konania podľa (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 15/2000).

Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd

skúma, či je obnova konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd

buď vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové

prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu

na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je medziiným

existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania,

bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní ( ods. I písm. a/ ), a ďalej

možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1 písm.

b/ ).

Dôvod prípustnosti obnovy konania podľa sa uplatňuje

v tých prípadoch, keď účastník konania nemohol bez svojej viny tvrdiť určitú skutočnosť

alebo navrhnúť vykonanie určitého dôkazu, ktoré by pre neho mohli privodiť priaznivejšie

rozhodnutie vo veci. Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej

viny v pôvodnom konaní, sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní

alebo nemožnosť označiť či predložiť tieto skutočnosti, dôkazy alebo rozhodnutia

účastníkom konania voči súdu (R 19/1975). Tak isto platí, že pokiaľ účastník zo svojej viny

neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčený z ďalšieho jej uplatňovania aj

s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať (porovnaj napr. R 72/1954). Ustanovenie

má ako dôvod obnovy konania na zreteli také skutočnosti

a dôkazy, ktoré sú v porovnaní s pôvodným konaní nové, teda v dobe pôvodného konania

objektívne existujúce, ale z pohľadu účastníka konania vtedy nepoužiteľné bez toho, aby

niesol vinu na tom, že o nich nevedel, prípadne nesplnil si povinnosť tvrdenia alebo

povinnosť dôkaznú.

O možnosť vykonania dôkazov, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 228

ods. 1 písm. b/ ) ide vtedy, keď účastník v pôvodnom konaní síce označil dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení, avšak ním navrhnuté dôkazy nemohol súd vykonať z dôvodu

prekážok objektívneho charakteru. Ustanovenie sa vzťahuje na

prípady, v ktorých účastník konania tieto dôkazy voči súdu v pôvodnom konaní použil

(dôkazy označil a navrhol ich vykonanie), nemohli byť ale súdom (ktorý vykonáva

dokazovanie - viď ) vykonané preto, lebo tomu bránila nejaká

objektívna prekážka.

V danom prípade žalovaná ani netvrdila, že ňou navrhovaný jej výsluch ako

účastníčky konania a výsluch jej matky ako svedkyne sú novými dôkazmi a skutočnosťami,

o ktorých nevedela počas pôvodného konania a ktoré vyšli najavo (stali sa jej známymi) až

po skončení pôvodného konania. Žalovanou navrhovaný jej výsluch ako účastníčky konania

a aj dôkaz v podobe svedeckej výpovede jej matky, nie sú nielen „novými“ skutočnosťami

a dôkazmi v zmysle a zároveň nie sú ani dôkazmi

a skutočnosťami, ktoré nemohla v pôvodnom konaní bez svojej viny použiť (§ 228 ods. 1

písm. b/ ). Žalovaná tvrdila, že tieto skutočnosti a dôkazy nemohla použiť preto, že

o pôvodnom konaní nevedela z dôvodu pobytu v cudzine. K tejto argumentácii dovolací

dodáva, že vina žalovanej na ich nepoužití spočíva v tom, že vycestovala do zahraničia na

dlhšiu dobu ako 3 mesiace bez toho, aby túto skutočnosť (pobyt v zahraničí dlhší ako

3 mesiace vrátane uvedenia štátu, miesta pobytu a predpokladanej doby pobytu) podľa § 9

o hlásení pobytu občanov SR oznámila príslušnej ohlasovni

pobytu, v dôsledku čoho sa stal jej pobyt pre štátne orgány neznámy a v pôvodnom konaní

jej bol ustanovený opatrovník v zmysle Pokiaľ vedel účastník konania

zastúpený opatrovníkom, ktorého mu ustanovil súd, o skutočnostiach alebo dôkazoch

v dobe, kedy prebiehalo pôvodné konanie, nemôže sa ani v návrhu na obnovu konania

dovolávať ich novosti, aj keď jeho opatrovník o nich nevedel. Námietka účastníka konania,

že mu nemal byť ustanovený opatrovník, ktorý ju v konaní zastupoval, lebo predpoklady pre

takéto opatrenie neboli splnené, je uplatniteľná riadnym opravným prostriedkom proti

rozhodnutiu súdu vydanom v konaní vedenom s opatrovníkom, t. j. v konaní pôvodnom.

Dôvodom obnovy, ako už bolo uvedené, nemôže byť nesprávny procesný postup súdu

(či ustanovenie opatrovníka bez náležitého prešetrenia rozhodujúcich okolností) v konaní,

obnovy ktorého sa účastník domáha. Nedostatok riadneho zastúpenia účastníka v pôvodnom

konaní môže predstavovať iba procesnú vadu pôvodného konania, ktoré nielenže nie je

relevantne prenositeľné do konania o jeho obnovu, predovšetkým však o nej platí, že

skutočnosť v zmysle skutkovom (podľa ) nezakladá.

O pôvodnom konaní teda nevedela žalovaná vlastnou vinou v dôsledku nesplnenia

hlasovacej povinnosti svojho dlhodobého pobyt v zahraničí a nesie aj vinu na tom, že ňou

uvádzané skutočnosti a dôkazy jej známe v čase pôvodného konania, neboli použité v tomto

pôvodnom konaní. So zreteľom na uvedené dovolací súd sa stotožňuje s právnym záverom

odvolacieho súdu o nenaplnení podmienok pre obnovu konania podľa ,

pretože; dôkazy a skutočnosti uvádzané žalovanou v návrhu na obnovu konania, nie sú

skutočnosťami a dôkazmi, ktoré bez svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní.

K dovolateľkou namietanému ďalšiemu dôvodu jej dovolania, že napadnuté

rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo

vykonanom dokazovaní, dovolací súd dodáva, že tento dovolací dôvod bol s účinnosťou už

od 1. septembra 2003 () vypustený z procesnej úpravy dovolacieho

konania, preto sa ani dovolací súd nezaoberal otázkou, či tento dovolací dôvod

v prejednávanej veci bol naplnený. Podľa totiž platí, že dovolanie

možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v tomto ustanovení a dovolateľkou vyššie

uvádzaný dôvod od 1. septembra 2003 už nepredstavuje relevantný dovolací dôvod.

Vzhľadom na obsah dovolania, z ktorého možno vyvodiť, že žalovaná poukazuje aj

na to, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre ustanovenie jej

opatrovníka podľa z dôvodu jej neznámeho pobytu, dodáva dovolací súd

nasledovné. Návrh na obnovu konania je mimoriadnym opravným prostriedkom,

prostredníctvom ktorého je možné dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej skutkový stav v

pôvodnom, základnom konaní nebol zistený úplne alebo správne; návrhom na obnovu

konania ale nie je možné domáhať sa nápravy prípadných pochybení v právnom posúdení

veci (pozri aj ZSP č. 15/2002, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

) alebo nápravy procesných pochybení, ku ktorým prípadne v pôvodnom konaní

došlo. Ak aj v danom prípade neboli naplnené zákonné podmienky pre ustanovenie

opatrovníka žalovanej z dôvodu jej neznámeho pobytu, nie je toto procesné pochybenie

relevantné v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania, pretože prekračuje rámec účelu

tohto mimoriadneho opravného prostriedku slúžiaceho na nápravu nedostatkov v zisteniach

skutkového stavu.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolací súd sa stotožnil s právnym posúdením veci

odvolacím súdom a jeho záverom, že nie sú naplnené podmienky povolenia obnovy konania

podľa , , a preto dovolanie podľa zamietol.»

19. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia dovolacieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne, logickým výkladom

a vyčerpávajúcim odôvodnením dospel k záveru o nenaplnení podmienok dôvodnosti

dovolania podľa a prípustnosti dovolania podľa , ako aj

o nenaplnení podmienok obnovy konania podľa , a preto dovolanie podľa

zamietol. Tomuto záveru predchádzal ústavne súladný výklad relevantnej

právnej úpravy. Ústavný súd nezistil preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti žiadnu

možnosť porušenia sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

v súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. novembra 2011.

20. Z uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala

svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne

predstavil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k zamietnutiu dovolania, a preto jeho

závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, ale ako také, ktoré (v posudzovanom prípade, pozn.) sú v súlade s obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu

ochranu podľa ).

21. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces) nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. ).

22. Ústavný súd zároveň dodáva, že takisto nezistil ani žiadnu príčinnú súvislosť

medzi označeným uznesením najvyššieho súdu (predchádzajúcim postupom všeobecných

súdov) a namietaným porušením základného práva sťažovateľky, aby sa mohla vyjadriť ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa , v dôsledku čoho aj túto časť

sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky (bod 5 – zrušením predmetných súdnych rozhodnutí, priznaním primeraného

finančného zadosťučinenia a úhradou trov konania) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012