Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 178/2012
PDF · 168.52 KB
No categories available
III. ÚS 178/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. M., Ž., vo veci namietaného porušenia práva na
prejednanie jeho záležitosti verejne v jeho prítomnosti a verejné vyhlásenie rozsudku
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 340/2009 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 289/2010 z 31. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. R. M. o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2012
doručená sťažnosť Ing. R. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie práva
na prejednanie svojej záležitosti verejne v jeho prítomnosti a verejné vyhlásenie rozsudku
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Co 340/2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 289/2010 z 31. mája 2011.
Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ sa žalobou podanou na Okresnom súde Žilina
(ďalej len „okresný súd“) domáhal „spolu so svojimi sestrami náhrady škody voči
Slovenskej republike, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, spôsobenej nesprávnym
postupom Štátneho notárstva v Žiline v konaní pod sp. zn. RI 557/69 o registrácii kúpnej
zmluvy N501/69 NZ697/69 a následne nesprávnym postupom Krajského súdu v Banskej
Bystrici v konaní pod sp. zn. 13 Co/370/91“. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 18 C 350/1994
z 8. júna 2009 žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že v rámci
odvolacieho konania „v odvolaní zo 4. 9. 2009 navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že
okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy a teda ani nemohol dospieť k správnym skutkovým
zisteniam“. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti vyjadruje presvedčenie, že krajský súd bol povinný
nariadiť pojednávanie pri prerokovaní jeho odvolania a tým, že tak neurobil, mu mal odňal
možnosť konať pred súdom. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 340/2009
z 30. marca 2010 rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ nespokojný s rozhodnutím
odvolacieho súdu podal dovolanie, v ktorom namietal, že „mu postupom súdu bola odňatá
možnosť konať pred súdom, že žiaden zo súdov nevykonal ním predložené dôkazy,
že odvolací súd nenariadil pojednávanie, aby sa na ňom vykonali ešte aj ďalšie dôkazy“.
Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 Cdo 289/2010 z 31. mája 2011 dovolanie
sťažovateľa odmietol. Sťažovateľ najvyššiemu súdu vyčíta, že „odmietnutie môjho
dovolania zo strany Najvyššieho súdu nie je založené na žiadnych skutočných skutkových
zisteniach a preto ho považujem za nenáležité, tendenčné a nezákonné“. Na základe
uvedeného sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené
jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V závere sťažnosti preto sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa, Ing. R. M., aby sa jeho vec verejne prerokovala
v jeho prítomnosti a verejne bol vyhlásený rozsudok podľa Čl. 6, ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd, postupom Krajského súdu v Žiline pod
zn. 8 Co/340/2009 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR pod zn. 2 Cdo 289/2010 bolo
porušené.
2. Navrhovateľovi Ing. R. M. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5 tis. Eur,
ktoré mu bude vyplatené do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ nepriložil k predloženej sťažnosti žiadne relevantné prílohy a nie je
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Vzhľadom na nepriaznivú finančnú situáciu
požiadal o ustanovenie právneho zástupcu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K predloženej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť,
že táto nespĺňa povinné obsahové náležitosti. Sťažovateľ k sťažnosti nepripojil kópiu
právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré označil ako porušujúce jeho právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Takéto zistenie štandardne vedie ústavný súd k výzve sťažovateľovi na doplnenie
jeho podania s poučením, v akom smere je potrebné podanie doplniť, v akej lehote a aké sú
prípadné následky nevyhovenia výzve.
Sťažovateľ ďalej žiadal ústavný súd, aby mu „ustanovil právneho zástupcu, ak je to
potrebné...“.
V posudzovanom prípade však ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti
konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (§ 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde) od výzvy
adresovanej sťažovateľovi upustil a sťažovateľa ani neodkázal na Centrum právnej pomoci,
ktoré je oprávnené rozhodnúť o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy. Dôvodom zvoleného postupu bolo
samotné rozhodnutie o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania.
Ústavný súd totiž na základe podkladov, ktorými disponoval, dospel k záveru, že ani
prípadné doplnenie sťažnosti sťažovateľa o povinné náležitosti by nemohlo za žiadnych
okolností viesť k prijatiu jeho sťažnosti na ďalšie konanie.
1. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd na okresnom súde
zistil, že napadnuté uznesenie sp. zn. 2 Cdo 289/2010 z 31. mája 2011 sa stalo
právoplatným 19. júla 2011.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd stabilne zotrváva na stanovisku, že nedodržanie uvedenej lehoty je
zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí
zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty
odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje
(napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z 31. mája 2011 nadobudlo právoplatnosť
19. júla 2011. Sťažnosť odoslal sťažovateľ na poštovú prepravu ústavnému súdu
2. marca 2012, čo je zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej zákonom o ústavnom súde
na podanie sťažnosti. V tejto časti tak ústavný súd posúdil predloženú sťažnosť ako
oneskorene podanú.
2.Vzhľadom na to, že ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal
porušenie svojich označených práv dovolacím rozhodnutím najvyššieho súdu, odmietol
z dôvodu jej oneskorenosti, nebolo podľa názoru ústavného súdu možné aplikovať
judikatúru ústavného súdu (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,
IV. ÚS 49/2010) vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 Co 340/2009, podľa ktorej lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí
o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne
vylučujú. V posudzovanom prípade táto okolnosť, že sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu
k dovolaciemu rozhodnutiu bola odmietnutá ako oneskorené podaná, bráni zachovaniu
lehoty aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, pretože v opačnom
prípade by sa možnosť podania ústavnej sťažnosti vo vzťahu k odvolaciemu rozhodnutiu
po rozhodnutí o dovolaní stala časovo neohraničenou. Keďže nebolo možné aplikovať už
uvedenú judikatúru, ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že postup krajského súdu bolo
možné namietať podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozsudku krajského súdu z 30. marca 2010 (nadobudol právoplatnosť
18. mája 2010, pozn.), teda do 18. júla 2010, a sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštovú
prepravu ústavnému súdu 2. marca 2012, čo je zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej
zákonom o ústavnom súde na podanie sťažnosti, ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti
sťažovateľa ako oneskorene podanú.
3. Vzhľadom na odôvodnenie odmietnutia predloženej sťažnosti nepovažoval
ústavný súd za nevyhnutné odstraňovať nedostatky a vady podania sťažovateľa,
pretože taký postup by nemohol viesť k inému rozhodnutiu pri predbežnom prerokovaní
predloženej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2012