Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 96/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-75

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. apríla 2012 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti V., a. s., , B., zastúpenej advokátom JUDr. R.

M., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , základného práva na rovnosť účastníkov

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Bratislava III č. k. -198 z 21. marca 2011 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -267 zo 14. decembra 2011

takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti V., a. s., podľa Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. -198 z 21. marca 2011

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -267 zo 14.

decembra 2011 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. -198 z 21. marca 2011 a

rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -267 zo 14. decembra 2011

z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti V., a. s., trovy

právneho zastúpenia v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťťtri eur a päťdesiat centov) na

účet advokáta JUDr. R. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. R. M., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -198 z 21. marca 2011 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-267 zo 14. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo V., a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, princíp rovnosti

zbraní účastníkov súdneho konania podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. -198 zo dňa

21. 3. 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava, č. k. -267 zo

dňa 14. 12. 2011 porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. -198 a rozsudok

Krajského súdu Bratislava č. k. -267 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému

súdu Bratislava III na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava III sú spoločne a nerozdielne

povinní uhradiť V., a. s. trovy konania v sume 323,50 EUR do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu JUDr. R. M., advokáta so

sídlom B.“

Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením

č. k. -46 z 29. februára 2012 ju prijal na ďalšie konanie a odložil

vykonateľnosť rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril okresný súd podaním sp. zn.

Spr. 3193/2012 z 13. marca 2012 a krajský súd podaním sp. zn. Spr. 3207/12 zo 16. marca

2012.

Právny zástupca sťažovateľky sa podaním z 26. marca 2012 vyjadril k stanovisku

okresného súdu a krajského súdu k sťažnosti.

Predseda okresného súdu, podpredsedníčka krajského súdu a právny zástupca

sťažovateľky ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Ústavnému súdu bol 21. marca 2012 doručený návrh obchodnej spoločnosti G., s. r.

o., v ktorom žiadala o jej pripustenie do konania ako vedľajšieho účastníka na strane

okresného súdu a krajského súdu. Ústavný súd nepochybuje o tom, že označená spoločnosť

môže mať právny záujem na výsledku tohto konania pred ústavným súdom, a preto jej

aplikujúc ústavne konformný výklad zákona (m. m. ) priznal postavenie

vedľajšieho účastníka konania, ďalej s ňou konal ako s vedľajším účastníkom a na jej

vyjadrenie k sťažnosti pri svojom rozhodovaní prihliadal.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že predmetom namietaného konania boli

nároky žalobcu – obchodnej spoločnosti G., s. r. o., proti sťažovateľke ako žalovanej na

vrátenie plnení z neplatnej kúpnej zmluvy uzavretej 14. marca 2007 (ktorou sťažovateľka

previedla vlastníctvo k nehnuteľnostiam v B. k. ú. N. na žalobcu a žalobca jej za prevod

zaplatil kúpnu cenu 4 740 092 €) z dôvodu relatívnej neplatnosti tejto zmluvy podľa § 49a

(uzavretie kúpnej zmluvy žalobcom v omyle). Konajúce súdy

vyhoveli nárokom žalobcu a v rámci posudzovania prejudiciálnej otázky posúdili kúpnu

zmluvu ako neplatnú z dôvodu podľa a v nadväznosti na to

rozhodli o povinnosti účastníkov vrátiť si plnenia poskytnuté podľa tejto zmluvy a

sťažovateľku zaviazali na náhradu trov súdneho konania žalobcu.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku predmet konania vymedzený žalobou

žalobcu vymedzil takto: «Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril

dňa 14. 03. 2007 kúpnu zmluvu na predaj... nehnuteľnosti s kúpnou cenou vo výške

142.800.000,- Sk, t. j. 4.740.092,- EUR..., pričom tak urobil v omyle vychádzajúcom

zo skutočnosti, že na nehnuteľnosti neviaznu žiadne vady právneho alebo faktického

charakteru. Kúpnu zmluvu žalobca podľa jeho vyjadrenia uzatvoril po ubezpečení zo strany

žalovaného obsiahnutom v ustanovení čl. III ods. 2 kúpnej zmluvy, v zmysle ktorého

žalovaný ako predávajúci vyhlásil že „vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nie je a po ich

prevode na kupujúceho nebude obmedzené žiadnym zmluvným vzťahom alebo inou dohodou

medzi predávajúcim a treťou osobou, či už písomnou alebo ústnou, na základe ktorých by

mohlo dôjsť k akémukoľvek ovplyvneniu vlastníckeho práva kupujúceho k nehnuteľnostiam,

budúcej držby a užívania nehnuteľností, prevodu vlastníctva k nim z kupujúceho na ním

určenú osobu, alebo by mohli iným spôsobom nepriaznivo ovplyvniť transakciu

so zamýšľanou zmluvou alebo s jej priebehom; nie je ani a ani nebolo začaté žiadne súdne,

rozhodcovské, správne, exekučné či daňové konanie, ktoré sa týka nehnuteľností, ich častí,

či práv tretích osôb k nehnuteľnostiam, že nepostúpil tretím osobám žiadne práva, ktoré by

mohli mať za následok obmedzenie vlastníckeho práva kupujúceho k nehnuteľnostiam.“

Podľa vyjadrenia žalobcu bolo predmetné ustanovenie základným a rozhodujúcim

predpokladom uzatvorenia kúpnej zmluvy a žalobca by nikdy kúpnu zmluvu neuzatvoril,

keby vedel o skutočnostiach nasledujúcich po uzatvorení kúpnej zmluvy, a to o nariadení

predbežného opatrenia tunajšieho súdu zo dňa 01. 02. 2008, sp. zn. , ktorým sa

mu zakázalo s nehnuteľnosťou nakladať, civilných sporoch a trestných konaniach majúcich

súvislosť s nehnuteľnosťou, obmedzujúcich jeho vlastnícke a užívacie právo. O uvedených

skutočnostiach majúcich za následok obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu sa žalobca

dozvedel až od príslušných orgánov konajúcich vo veci, pri podpise kúpnej zmluvy o nich

nemal vedomosť.

Ďalej podľa vyjadrenia žalobcu je nepochybné, že žalovaný v čase uzatvárania

kúpnej zmluvy vedel o skutočnostiach, ktoré boli predmetom konania č. k. ...

musel žalovaný vedieť o okolnostiach, ktoré sú predmetom prebiehajúcich trestných

konaní...

Žalobca sa domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy pre omyl podľa ustanovenia

s odôvodnením, že ubezpečenie žalovaného obsiahnuté

v ustanovení čl. III. ods. 2 kúpnej zmluvy o neexistencii právnych a faktických vád

a o nemožnosti obmedzenia vlastníckeho a užívacieho práva žalobcu sa ukázalo ako

nepravdivé, pričom žalovaný o nepravdivosti tohto ubezpečenia pri uzatváraní kúpnej

zmluvy vedel a o týchto skutočnostiach, ktoré boli z pohľadu uzavretia kúpnej zmluvy pre

žalobcu rozhodujúce, žalobcu neinformoval...»

Okresný súd na základe vykonaného dokazovania ustálil tento skutkový stav

a vyvodil z neho tieto právne závery:

„Dňa 14. 03. 2007 žalobca a žalovaný uzatvorili kúpnu zmluvu na predaj

nehnuteľnosti, ktorou žalovaný ako predávajúci previedol na žalobcu ako kupujúceho

nehnuteľnosti..., ktorej vklad bol povolený... 02. 04. 2007. Kúpna cena vrátane DPH

nehnuteľnosti bola určená dohodou na 142.800.000,- Sk, t. j. 4.740.092,- EUR (pri

konverznom kurze 1 euro = 30,1260 Sk).

Uzatvoreniu kúpnej zmluvy predchádzal leasingový vzťah, v zmysle Lízingovej

zmluvy č. 170043, uzatvorený dňa 4. 4. 2006 medzi žalovaným a spoločnosťou M., s. r. o...

predmetom ktorého bol lízing predmetnej nehnuteľnosti. Podľa tvrdenia žalobcu sa

spoločnosť M., s. r. o. neskôr dostala do finančných ťažkostí, pričom na základe viacerých

pôžičiek sa jej veriteľmi stali okrem iného aj jej spoločníci, ktorí v októbri 2006 previedli

svoje obchodné podiely v tejto spoločnosti na spoločnosť G. a. s... s podmienkou

ubezpečenia o uspokojení ich pohľadávok.

Ako vyplynulo z vyjadrenia účastníkov sporu, k realizácii uspokojenia pohľadávok

veriteľov napriek uvedenej konštrukcii nedošlo a ešte v ten istý deň, t. j. 30. 11. 2006 boli

obchodné podiely v spoločnosti M., s. r. o. prevedené zo spoločnosti G. a. s. na Mgr. M.,

ktorý vzápätí na to požiadal o mimoriadne ukončenie Lízingovej zmluvy č. 170043, ku

ktorému došlo dňa 31. 1. 2007. Uvedené skutočnosti nie sú medzi účastníkmi sporné...

Po ukončení lízingovej zmluvy došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi žalobcom

a žalovaným...

Platnosť kúpnej zmluvy zo dňa 14. 03. 2007 súd v konaní posúdil ako predbežnú

otázku...“

Podľa právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba

urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca,

a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť.

Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke

nerobí právny úkon neplatným.

Podľa ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu

podľa ustanovení § 49a, § 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2,

považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý,

neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám

spôsobil.

V kúpnej zmluve zo 14. marca 2007, predmetom ktorej bol prevod vlastníctva

k nehnuteľnostiam zo sťažovateľky ako predávajúcej na žalobcu ako kupujúceho si žalobca

vyhradil zakotvenie ustanovenia čl. III ods. 2 v znení: „vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

nie je a po ich prevode na kupujúceho nebude obmedzené žiadnym zmluvným vzťahom

alebo inou dohodou medzi predávajúcim a treťou osobou, či už písomnou alebo ústnou,

na základe ktorých by mohlo dôjsť k akémukoľvek ovplyvneniu vlastníckeho práva

kupujúceho k nehnuteľnostiam, budúcej držby a užívania nehnuteľností, prevodu vlastníctva

k nim z kupujúceho na ním určenú osobu, alebo by mohli iným spôsobom nepriaznivo

ovplyvniť transakciu so zamýšľanou zmluvou alebo s jej priebehom; nie je ani a ani nebolo

začaté žiadne súdne, rozhodcovské, správne, exekučné či daňové konanie, ktoré sa týka

nehnuteľností, ich častí, či práv tretích osôb k nehnuteľnostiam, že nepostúpil tretím

osobám žiadne práva, ktoré by mohli mať za následok obmedzenie vlastníckeho práva

kupujúceho k nehnuteľnostiam.“

Okresný súd na základe vykonaného dokazovania mal „za preukázané, že v danom

prípade žalobca uzatvoril právny úkon v omyle spočívajúcom v nepravdivom ubezpečení

žalovaného o bezvadnosti predmetu plnenia, žalovaný o tomto omyle vedel v čase už pred

uzatvorením právneho úkonu, avšak žalobcu naň neupozornil a o potencionálnych sporoch

a trestných konaniach žalobcu neinformoval, pričom tento nemal pri vynaložení všetkej

opatrnosti možnosť sa o omyle inak dozvedieť“.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu je zrejmé, že tzv. nepravdivosť ubezpečenia

v čl. III ods. 2 kúpnej zmluvy bola daná existenciou hrozby „potencionálnych súdnych

sporoch a trestných konaniach majúcich za cieľ obmedziť nakladanie s nehnuteľnosťou

v čase pred podpisom kúpnej zmluvy ako aj ohrozujúcich platnosť úkonov žalovaného pri

prípadnom nakladaní s nehnuteľnosťou“.

Okresný súd považoval „ubezpečenie obsiahnuté v ustanovení čl. III. ods. 2

za podstatnú skutočnosť, ktorá primäla žalobcu k uzatvoreniu kúpnej zmluvy na prevod

nehnuteľnosti“, keďže žalobca si dôvodne vyhradil zahrnutie ustanovenia čl. III ods. 2

do kúpnej zmluvy, čím sledoval svoju ochranu a „zabezpečenie zrejmého stavu

nehnuteľnosti bez právnych a faktických vád, tak aby bola zabezpečená ochrana realizácie

developerského projektu“. Podľa okresného súdu „bolo výsluchom svedka Ing. J. K.

preukázané, že pokiaľ by bol žalobca informovaný, že nehnuteľnosť má právne vady

a existujú skutočnosti, ktoré by moli ohroziť realizáciu developerského projektu žalobcu,

kúpna zmluva by zo strany žalobcu nebola nikdy podpísaná“.

Vedomosť sťažovateľky pred uzatváraním kúpnej zmluvy „o omyle žalobcu“, resp.

o „potencionálnych súdnych sporoch a trestných konaniach majúcich za cieľ obmedziť

nakladanie s nehnuteľnosťou v čase pred podpisom kúpnej zmluvy ako aj ohrozujúcich

platnosť úkonov žalovaného pri prípadnom nakladaní s nehnuteľnosťou“ mal súd

za preukázanú z výpovede svedka JUDr. J. R. (právneho zástupcu bývalej spoločníčky

spoločnosti M., s. r. o., p. K.) a z výpovede svedka Ing. J. P. (bývalého spoločníka a veriteľa

spoločnosti M., s. r. o.).

Podľa výpovede svedka JUDr. J. R. „obchodné podiely spoločnosti M., s. r. o., boli

prevedené na spoločnosť G. a. s., a vzápätí hneď v ten deň prevedené na p. M., ktorý sa v

rozpore s dohodou medzi pôvodnými spoločníkmi rozhodol ukončiť leasingovú zmluvu... sa

p. M. ponúkol riešiť vzniknutú situáciu a sprostredkoval stretnutie v leasingovej spoločnosti

B. (v spoločnosti žalovaného) s p. V.

Na uvedenom stretnutí JUDr. R. predniesol predstavu riešenia o tom, že ak by

zostatok akontácie bol vyplatený jeho klientke p. K., považoval by situáciu za vyriešenú.

Vypracoval návrh žiadosti, ktorý poslal p. V. (svedok uvedenú žiadosť krátkou cestou založil

do spisu spolu s emailovou komunikáciou s p. V.) a požiadal o stretnutie, na ktorom opísal

celú situáciu okolo ukončenia lízingu, kde videl riziko potencionálneho trestného činu

poškodzovania veriteľa a okolností spôsobujúcich neplatnosť predmetných transakcií. Na to

sa v zmysle jeho výpovede rozišli s tým, že p. V. dokument zváži, nakoľko ho treba interne

schváliť a ozve sa mu. Nikto ho však nekontaktoval a až od p. M. sa dozvedel, že leasingová

spoločnosť nehnuteľnosť predala. Spolu s jeho klientkou p. K. teda začali podnikať kroky,

podávali trestné oznámenia a snažili sa napadnúť všetky kroky, ktoré boli podniknuté

zo strany p. M.“. Podľa výpovede svedka Ing. J. P. „sa v roku 2007 konalo stretnutie v B.

leasingovej spoločnosti s p. V., týchto stretnutí sa nezúčastňoval, vypovedal však, že v

danom čase p. K. začala cez svojho právneho zástupcu oznamovať, že celú situáciu začne

riešiť podávaním trestným oznámení“.

Okresný súd v tejto súvislosti uviedol:

„V zmysle uvedeného súd považuje za dostatočne preukázané tvrdenie žalobcu, že sa

uskutočnilo stretnutie medzi JUDr. J. R., zástupcom Ing. K. a Ing. V. V., predstaviteľom

žalovaného, kde došlo k sumarizácii právnej situácie a popísaniu možných konzekvencií pre

žalovaného v prípade, ak spoločnosť neakceptuje riešenie navrhované JUDr. R., a teda

k oboznámeniu žalovaného s pripravovaným obmedzením v nakladaní s nehnuteľnosťou...“,

„žalovaný bol zo strany Ing. K. a jej právneho zástupcu výslovne upozornený, že Ing.

K. bude podnikať všetky kroky, aby získala späť finančné prostriedky, ktoré poskytla do

spoločnosti M., s. r. o. Návrh vyriešenia situácie zo strany právneho zástupcu Ing. K.

žalovaný neakceptoval a aj napriek vedomosti o zamýšľaných krokoch zo strany Ing. K.,

previedol žalovaný celú sumu zostatku akontácie z predčasného ukončenia leasingovej

zmluvy priamo na účet spoločnosti M., s. r. o., pričom žalovaný mal vedomosť o tom, že

finančné prostriedky z akontácie sú jedinou možnosťou uspokojenia Ing. K., nakoľko

spoločnosť M., s. r. o., v danom čase už nemala žiaden majetok. Nehnuteľnosti, ktoré sú

predmetom tohto konania spoločnosť M., s. r. o. nikdy nevlastnila, boli len v nájme a za

užívanie platila žalovanému mesačné splátky...“ a

„považuje z výpovede svedkov JUDr. J. R. a Ing. J. P. za preukázané, že žalovaný o

omyle vedel už pred uzatvorením právneho úkonu, bol o ňom informovaný na stretnutí

začiatkom marca 2007, pred uzatvorením kúpnej zmluvy...“

Okresný súd ustálil, že žalobca o „omyle“, resp. o „potencionálnych súdnych

sporoch a trestných konaniach majúcich za cieľ obmedziť nakladanie s nehnuteľnosťou

v čase pred podpisom kúpnej zmluvy ako aj ohrozujúcich platnosť úkonov žalovaného pri

prípadnom nakladaní s nehnuteľnosťou“ nevedel a ani pri vynaložení všetkej opatrnosti

vedieť nemohol.

Okresný súd svoje závery v tomto smere odôvodnil takto: „Námietka žalovaného

o tom, že žalobca pri podpise kúpnej zmluvy vedel o všetkých skutočnostiach, nakoľko bol

o nich informovaný cestou D. M., konateľa žalobcu, neobstojí, nakoľko D. M. bol len

jedným z konateľov žalobcu a v zmysle výpisu z obchodného registra žalobcu súd zistil, že v

čase uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy žalobcu zaväzoval prejav vôle najmenej 2

konateľov konajúcich spoločne. Keďže je žalobca právnickou osobou, je vedomosť potrebné

skúmať u jeho štatutárneho orgánu, v danom prípade u 2 konateľov spoločnosti.

Z vykonaných výsluchov však vyplynulo, že D. M. mohol vedieť len o skutočnostiach, ktoré

predchádzali uzavretiu zmlúv o prevode obchodných podielov v spoločnosti M., s. r. o. na

spoločnosť G., s. r. o., avšak nemohol mať žiadnu vedomosť o skutočnostiach, ktoré

bezprostredne predchádzali uzavretiu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, keďže sa

nezúčastnil rokovania medzi JUDr. R. a Ing. V., zástupcom žalovaného pred uzavretím

kúpnej zmluvy, na ktorom bol žalovaný detailne oboznámený s celou situáciou ohľadne

ukončenia leasingu, o potencionálnych rizikách trestného činu poškodzovania veriteľa, ako

aj o úmysle Ing. K. podnikať kroky spočívajúce v podávaní trestných oznámení, napádaní

všetkých krokov, ktoré boli uskutočnené zo strany p. M.

V konaní sa žiadnym spôsobom nepreukázala vedomosť žalobcu o skutočnostiach,

ktoré namieta žalovaný. Súd považuje v tejto súvislosti poukázať na skutočnosť, že udalosti

predchádzajúce prevodom obchodných podielov v spoločnosti M., s. r. o., na G., s. r. o. nie

sú totožné s udalosťami, ktoré predchádzali uzavretiu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a

žalovaným zo dňa 14. 03. 2007, ktoré sú pre posudzovanie veci smerodajné. Pre úplnosť

súd pripomína, že sa jedná o odlišné udalosti, ktoré delia cca 4 mesiace. Takže aj prípadná

vedomosť D. M. o skutočnostiach predchádzajúcich prevodom obchodných podielov nemá

dopad na vedomosť žalobcu o skutočnostiach týkajúcich sa uzavretia kúpnej zmluvy. Len

samotná identita jedného z konateľov žalobcu v oboch prípadoch neznamená subjektívnu

vedomosť žalobcu o skutočnostiach dôležitých pre uzavretie kúpnej zmluvy...

Súd sa v konaní zaoberal tiež otázkou vedomosti žalobcu a žalovaného

o skutočnostiach, ktoré ohrozili vlastnícke právo žalobcu, a to trestnými konaniami

vedenými na Okresnom riaditeľstve policajného zboru SR BA III – č. k. ORP-356/OEK-B3-

2008 a na Okresnom riaditeľstve policajného zboru SR BA II – č. k. ORP-1124/OEK-B2-

2007 a konaním vedeným na Okresnom súde Bratislava III pod č. k.

o nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa žalobcovi zakázalo nakladať

s nehnuteľnosťou. Žiadnymi dôkazmi zo strany žalovaného nebola preukázaná vedomosť

žalobcu o potencionálnom nebezpečenstve týchto skutočností v čase podpisu kúpnej zmluvy,

nakoľko ako bolo uvedené už vyššie stretnutí so žalovaným, Ing. K., jej právnym zástupcom

a p. M. sa žalobca nezúčastňoval, pričom posledné stretnutie so žalovaným a Ing. K. ako

vyplynulo z dokazovania sa konalo tesne pred podpisom kúpnej zmluvy. Tvrdenie

žalovaného o vedomosti žalobcu na základe predchádzajúceho vystupovania jeho materskej

žalobcu – spoločnosti G. a. s. ako spoločníka spoločnosti M., s. r. o., nemožno považovať za

relevantné odôvodnenie vedomosti žalobcu. Súd má za to, že materská spoločnosť žalobcu

ako spoločník spoločnosti M., s. r. o., nemohla predpokladať, že nároky bývalých

spoločníkov tejto spoločnosti nebudú uspokojené a svojich nárokov sa budú títo domáhať

prostredníctvom konaní obmedzujúcich vlastnícke právo budúceho predávajúceho. Nebolo

preukázané, že by materská spoločnosť žalobcu alebo sám žalobca mali vedomosť

o neuspokojení nárokov bývalých spoločníkov spoločnosti M., s. r. o. po prevode

obchodných podielov tejto spoločnosti na Mgr. L. M. a o ich záujme obmedziť vlastnícke

právo k nehnuteľnosti; naopak z výpovede Ing. J. K. možno potvrdiť predchádzajúcu

nevedomosť žalobcu o skutočnostiach, ktoré obmedzili žalobcovo vlastnícke právo.

Nakoľko, v zmysle vyjadrenia Ing. J. K., preverením stavu nehnuteľnosti bola poverená

advokátska kancelária G. s. r. o. s ubezpečením konateľa spoločnosti žalobcu p. Malého, že

právnici v ničom nevidia problém, má súd za to, že žalobca vyvinul pri uzatváraní právneho

úkonu obvyklú pozornosť a stav nehnuteľnosti si riadne preveril. Nehnuteľnosť bola po celú

dobu lízingu vo vlastníctve žalovaného a vlastníctvo malo prejsť na spoločnosť M., s. r. o.

až po ukončení doby lízingu, t. j. 12 rokov, a to odplatným prevodom vlastníckeho práva za

dohodnutú kúpnu cenu vo výške 0,- Sk. Žalobca bol zo strany žalovaného výslovne

informovaný, že k ukončeniu leasingovej zmluvy došlo z dôvodu, že spoločnosť M., s. r. o.,

porušila ustanovenia leasingovej zmluvy a nebola schopná uhrádzať leasingové splátky.

Žalovaný sa pri uzatváraní kúpnej zmluvy ani len nezmienil o potenciálnych rizikách, ktoré

vyplynuli zo stretnutí žalovaného s Ing. K., tesne predchádzajúcich uzatvoreniu kúpnej

zmluvy...“.

Ďalej okresný súd uviedol: „Pre úspech žalobcu dovolať sa neplatnosti právneho

úkonu pre omyl súdna prax predpokladá, že táto osoba predtým využila možnosť overiť si

skutočnosti rozhodné pre urobenie právneho úkonu, t. j. využila možnosť vyhnúť sa tohto

omylu. V konaní vyplynulo, že žalobca nemohol, ani pri vynaložení náležitej pozornosti,

ktorú vyvinul, zistiť potenciálnu vadnosť nehnuteľnosti. Pokiaľ bolo v jeho možnostiach,

náležite verifikoval stav nehnuteľnosti, a to poverením advokátskej kancelárie, ktorá podľa

výpovede svedka Ing. K. nepotvrdila právne alebo faktické vady nehnuteľnosti. Ako bolo

uvedené už vyššie, nehnuteľnosť bola po celý čas vo vlastníctve žalovaného a žalovaný

žalobcu ubezbečil, že došlo k riadnemu ukončeniu leazingovej zmluvy z dôvodu, že

spoločnosť M., s. r. o., nebola schopná ďalej platiť leasingové splátky. Skutočnosť, že

žalobca ako kupujúci zo zmluvy nemohol pri vynaložení obvyklej pozornosti, ktorú je možné

od neho vzhľadom ku všetkým okolnostiam požadovať, poznať skutočný stav veci, t. j. že

Ing. K. sa bude podaním trestných oznámení a civilných žalôb domáhať získania späť

finančných prostriedkov, ktoré vložila do spoločnosti M., s. r. o., zakladá ospravedlniteľný

omyl. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. je

ospravedlniteľným pritom len taký omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že konajúca

(mýliaca sa osoba) postupovala s obvyklou mierou opatrnosti, teda vyvinula obvyklú

starostlivosť, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu od každého

vyžadovať, aby sa takému omylu vyhol, ide teda o situáciu, ak nemohla konajúca (mýliaca

sa) osoba rozpoznať skutočný stav veci (zistiť existenciu omylu) ani potom, keby

postupovala s obvyklou mierou opatrnosti (potom, čo by vyvinula obvyklú starostlivosť),

ktorú od nej možno požadovať.“

Okresný súd na odôvodnenie svojho záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy taktiež

uviedol:

„Omyl vo vôli je právne významnou skutočnosťou majúcou za následok neplatnosť

právneho úkonu, ak právny úkon urobila osoba konajúca v omyle vychádzajúcom

zo skutočnosti, ktorá je pre právny úkon podstatná a bez ktorej by k právnemu úkonu

nedošlo. V konaní vyšlo najavo, že podstatnou skutočnosťou, ktorá viedla žalobcu

k uzatvoreniu kúpnej zmluvy bolo ubezpečenie žalovaným o neexistencii právnych

a faktických vád nehnuteľnosti. V zmysle výkladových pravidiel právnych úkonov je

potrebné tieto vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale tiež podľa vôle toho, kto

právny úkon urobil. Súd považuje za preukázané, zhodným vyjadrením žalobcu

a žalovaného, že zámerom žalobcu pri uzatváraní právneho úkonu bolo široké vymedzenie

rozsahu potencionálnych nebezpečenstiev a poskytnutie čo najväčšej ochrany zo strany

žalovaného tak, ako si to žalobca pred uzatvorením zmluvy vymienil. S prihliadnutím na

vôľu strán pri prijímaní právneho úkonu je nevyhnutné vykladať ustanovenie čl. III. ods. 2

kúpnej zmluvy extenzívne. V zmysle ustanovenia sa

prejav vôle vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je

prejav určený známy alebo jej musel byť známy. Súd akcentoval princíp zmluvnej

autonómie v zmysle ustanovenia , t. j. platí predovšetkým

to, čo si účastníci zmluvy dohodli, pokiaľ to zákon výslovne nezakazuje, alebo pokiaľ z

povahy príslušného zákonného ustanovenia nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.

Pokiaľ ustanovenie čl. III. ods. 2 kúpnej zmluvy vymedzuje široký rozsah ubezpečení o

právnej bezvadnosti nehnuteľnosti, je odôvodnené, aby sa žalobca s úspechom domáhal

neplatnosti právneho úkonu pre omyl, v prípade, ak sa dané ubezpečenie ukázalo ako

nepravdivé...

Omyl žalobcu tak podľa názoru súdu zakladá neplatnosť právneho úkonu – kúpnej

zmluvy zo dňa 14. 03. 2007, ktorou žalovaný ako predávajúci previedol na žalobcu ako

kupujúceho nehnuteľnosti...

Nakoľko súd posúdil kúpnu zmluvu za neplatnú, sú strany povinné vrátiť si to, čo

v zmysle neplatného právneho úkonu jeden druhému plnili – žalovaný je povinný vrátiť

kúpnu cenu nehnuteľnosti žalobcovi a žalobca je povinný na vrátenie nehnuteľnosti

žalovanému tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Súd súčasne priznal žalobcovi úrok z omeškania.“

Na odvolanie sťažovateľky krajský súd rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu

a s odvolacími námietkami o nesprávnosti skutkových a právnych záverov okresného súdu

sa vysporiadal tak, že sa v celom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu. Vo vzťahu

k ostatným odvolacím námietkam sťažovateľky krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku

uviedol:

„Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia so zreteľom na dôvody

uvedené v odvolaní, odvolací súd posudzoval, či došlo k splneniu hmotnoprávnej podmienky

– dovolania sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo strany žalobcu a vznesenými

námietkami premlčania.

Z obsahu predloženého spisu odvolací súd zistil, že došlo k splneniu hmotnoprávnej

podmienky stanovenej v § 40a Obč. zák. – dovolania sa neplatnosti právneho úkonu

a to z dôvodu podľa § 49a Obč. zák. a to podaním žaloby o určenie neplatnosti kúpnej

zmluvy uzavretej 14. 3. 2007 na predaj nehnuteľností, dňa 9. 7. 2010. Forma dovolania sa

relatívnej neplatnosti nie je zásadne stanovená, preto tak možno urobiť akýmkoľvek

spôsobom. Možno tak urobiť aj v konaní pred súdom v návrhu na začatie konania

a dovolaním neplatnosti právneho úkonu sa možno brániť aj v konaní proti návrhu. Otázku

relatívnej neplatnosti právneho úkonu možno riešiť v súdnom konaní ako predbežnú otázku,

preto v danej veci je právne irelevantné či došlo k zmene návrhu na začatie konania. Podľa

ustálenej judikatúry sa, relatívnej neplatnosti právneho úkonu vymedzenej v ustanovení

§ 40a Obč. zák, nie je potrebné dovolať v samostatnom súdnom spore.

Pokiaľ sa týka vznesených námietok premlčania odvolací súd poukazuje na to, že

medzi účastníkmi sa jedná v zmysle o záväzkový vzťah

medzi podnikateľmi, na ktorý sa v zmysle citovaného zákonného ustanovenia vzťahuje

právna úprava podľa Obch. zák.. Tento zákonník je lex specialis oproti Občianskemu

zákonníku. Rozsah pôsobnosti upravuje § 1 tak, že je primárnym prameňom obchodného

práva a len ak niektoré otázky (nie celý právny vzťah) nemožno riešiť podľa neho, možno

použiť predpisy občianskeho práva ako sekundárny prameň obchodného práva, ide tu teda

o vzťah osobitného a všeobecného. Ak nerieši právnu úpravu

zmluvných typov upravených len v (napr. zmluva o prevode

nehnuteľností, bezdôvodné obohatenie), spravuje sa tento vzťah ,

ale z tohto dôvodu sa nestáva vzťahom občianskoprávnym. Právny vzťah svojou podstatou

si aj naďalej zachová svoj obchodnoprávny charakter, z čoho vyplýva nevyhnutnosť na

zostávajúcu časť záväzkového vzťahu aplikovať ustanovenie (

ods. 6 Obch. zák.). V danej veci z toho vyplýva, že ak na zmluvu o prevode nehnuteľností a

bezdôvodné obohatenie súd prvého stupňa správne aplikoval právnu úpravu obsiahnutú v

Obč. zák. (pretože Obch. zák. tieto inštitúty neupravuje), na premlčanie v tomto záväzkovom

vzťahu treba aplikovať Obch. zák.. Vzťah Obch. zák. k Obč. zák. je založený na zásade

subsidiarity a na zásade lex specialis derogat legi generali (osobitný zákon ruší všeobecný

zákon) a keďže otázku premlčania upravuje lex specialis komplexne, nie je možné použiť

ustanovenia všeobecného predpisu o premlčaní.

Podľa ustanovenia § 387 Obch. zák. právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby

ustanovenej zákonom. Začiatok a trvanie premlčacej doby upravuje ustanovenie § 391 až

401 cit. zák.. Pre právo dovolať sa relatívnej neplatnosti zmluvy a právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia nie je stanovená osobitná lehota a preto v súlade s § 397 cit. zák.

premlčacia doba je štyri roky a začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde

resp. odo dňa, keď sa právny úkon mohol urobiť (§ 391). Kúpna zmluva medzi účastníkmi

bola uzavretá 14. 3. 2007 a kúpna cena bola zaplatená 30. 3. 2007, pričom obe práva si

žalobca uplatnil najneskôr 9. 7. 2010, teda pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby.

Odvolací súd preto obe vznesené námietky premlčania považoval za nedôvodné.

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že

námietku premlčania nemožno účinne vzniesť až v odvolacom konaní. Námietka premlčania

je námietkou právnou a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný tvrdiť

najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým sa končí dokazovanie.

Z povahy námietky premlčania vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek

štádiu konania až do právoplatného skončenia veci a netýka sa jej koncentračná zásada

konania vyjadrená v ustanoveniach a ..“

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: „Arbitrárne rozhodnutie všeobecných

súdov znamená najmä:

• extrémny nesúlad právnych záverov s vykonanými skutkovými a právnymi

zisteniami,

• interpretáciu, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od

ustálenej judikatúry bez toho, aby boli dostatočne uvedené dôvody, na základe ktorých súd

odmietol stabilizovanú výkladovú prax),

• nerešpektovanie kogentnej normy (interpretáciu), ktorá je v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti,

• hodnotenie dôkazov vykonaných bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho

základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery.

Sťažovateľ je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie napĺňa všetky vyššie uvedené

základné znaky arbitrárneho rozhodnutia súdu a to aj čo sa týka prvostupňového

rozhodnutia, ako aj rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý neodstránil svojvoľný postup

a výklad súdu prvého stupňa.“

Sťažovateľka s poukazom na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zastáva názor, že nebola splnená ani jedna

zo zákonných podmienok na posúdenie právneho úkonu ako neplatného z dôvodu podľa

v spojení s . Zároveň sťažovateľka uvádza podrobnú

argumentáciu vo vzťahu k nesprávnym skutkovým a právnym záverom okresného súdu

a krajského súdu, ktoré sú podľa nej arbitrárne a porušujúce jej základné právo podľa čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru.

Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3

spočívajúceho v spochybňovaní dôveryhodnosti svedka JUDr. J. R. s poukazom na

jeho prepojenosť so žalobcom.

Okresný súd a krajský súd vo svojich vyjadreniach k sťažnosti uviedli, že sa

pridržiavajú svojich rozsudkov a ich zdôvodnenia a sťažnosť považujú za nedôvodnú.

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu

a rozsudkom krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa

ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tomuto základnému právu podľa aj právu podľa

dohovoru zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý

ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb,

pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri

uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich

právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp.

plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických

osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy

v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných

základných práv a slobôd (, ). Ústavný súd v tejto súvislosti

dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať

vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu

tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek

vyplývajúcich jednak z , ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a

základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Podľa (ďalej aj „OSP“) súd

v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov,

ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy

a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé

a ústavne akceptovateľné.

V súlade s uvedeným ustanovením je teda

povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,

na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí

týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Ústavný súd po preskúmaní skutkových a právnych záverov vyslovených v rozsudku

okresného súdu a rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že tieto sú ústavne

nekonformné.

Pokiaľ okresný súd pri svojich právnych záveroch argumentoval aplikáciou tzv.

extenzívného výkladu ustanovenia čl. III ods. 2 spornej kúpnej zmluvy, je nutné

konštatovať, že ním aplikovaný výklad nie je možné z ústavného hľadiska akceptovať ako

výklad extenzívny a ústavne udržateľný.

Podľa názoru ústavného súdu ani pri prihliadnutí „na vôľu strán pri prijímaní

právneho úkonu“ nie je možné aplikovať taký výklad zmluvných dojednaní, ktorý odporuje

ich samotnému jazykovému vyjadreniu.

Preto v danom prípade nie je možné ústavne akceptovateľným spôsobom

z vyhlásenia sťažovateľky ako predávajúcej uvedeného v čl. III ods. 2 spornej kúpnej

v znení: „vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nie je a po ich prevode na kupujúceho nebude

obmedzené žiadnym zmluvným vzťahom alebo inou dohodou medzi predávajúcim a treťou

osobou, či už písomnou alebo ústnou, na základe ktorých by mohlo dôjsť k akémukoľvek

ovplyvneniu vlastníckeho práva kupujúceho k nehnuteľnostiam, budúcej držby a užívania

nehnuteľností, prevodu vlastníctva k nim z kupujúceho na ním určenú osobu, alebo by mohli

iným spôsobom nepriaznivo ovplyvniť transakciu so zamýšľanou zmluvou alebo s jej

priebehom; nie je ani a ani nebolo začaté žiadne súdne, rozhodcovské, správne, exekučné či

daňové konanie, ktoré sa týka nehnuteľností, ich častí, či práv tretích osôb

k nehnuteľnostiam, že nepostúpil tretím osobám žiadne práva, ktoré by mohli mať

za následok obmedzenie vlastníckeho práva kupujúceho k nehnuteľnostiam.“ ustáliť, že by

sa vzťahovalo aj na hrozbu iniciovania občianskoprávnych i trestnoprávnych konaní

zo strany právneho zástupcu bývalej spoločníčky (p. K.) bývalého lízingového nájomcu

(M., s. r. o.,) nehnuteľností tvoriacich predmet zmluvy, o ktorej hrozbe mala sťažovateľka

podľa okresného súdu preukázane vedomosť pred uzatváraním kúpnej zmluvy. Osobitne, ak

dôvodom tejto hrozby malo byť to, že sťažovateľka neakceptovala návrh zástupcu p. K., aby

sťažovateľka plnenie, ktoré by bola povinná poskytnúť z titulu vyrovnania po ukončení

lízingu spoločnosti M., s. r. o., neposkytla tejto spoločnosti, ale jej ako veriteľke tejto

spoločnosti.

Vzhľadom na uvedené nie je akceptovateľný záver okresného súdu odobrený aj

krajským súdom, že vzhľadom na existenciu takejto hrozby vedomosť sťažovateľky

(o takejto hrozbe, pozn.) a neupozornenie žalobcu na túto hrozbu bolo vyhlásenie

sťažovateľky uvedené v čl. III ods. 2 kúpnej zmluvy nepravdivé, a preto žalobca zmluvu

uzatvoril v omyle.

Ani skutočnosť, že p. K. po uzavretí kúpnej zmluvy a uhradení vyrovnania

z ukončenia lízingu priamo bývalému lízingovému nájomcovi iniciovala civilné konanie

(v ktorom dokonca došlo k vydaniu predbežného opatrenia zakazujúceho žalobcovi

nakladať s nadobudnutou nehnuteľnosťou) a podala trestné oznámenie, nemôže spochybniť

arbitrárnosť záverov vyslovených v danej veci všeobecnými súdmi. Rovnako arbitrárnosť

týchto záverov nie je spôsobilá spochybniť ani okolnosť, že „zámerom žalobcu pri

uzatváraní právneho úkonu bolo široké vymedzenie rozsahu potencionálnych

nebezpečenstiev a poskytnutie čo najväčšej ochrany zo strany žalovaného tak, ako si to

žalobca pred uzatvorením zmluvy vymienil“.

Aj keď „ustanovenie čl. III. ods. 2 kúpnej zmluvy vymedzuje široký rozsah

ubezpečení o právnej bezvadnosti nehnuteľnosti“, v ňom vymedzený rozsah ubezpečení sa

vzťahuje na stav existujúci v čase uzatvárania zmluvy, pokiaľ ide o vedenie civilných či

trestných konaní, ktoré by mohli ovplyvniť vlastníctvo žalobcu ako kupujúceho, resp.

do budúcnosti po uzavretí kúpnej zmluvy sa vzťahuje len vyhlásenie sťažovateľky, že

„vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nie je a po ich prevode na kupujúceho nebude

obmedzené žiadnym zmluvným vzťahom alebo inou dohodou medzi predávajúcim a treťou

osobou“.

Vzhľadom na uvedené sa posudzovanie ďalších čiastkových záverov okresného súdu

v spojení s odobrujúcimi závermi krajského súdu javí ako bezpredmetné.

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že za neodôvodnený a ústavne

nekonformný je nutné považovať aj záver (hoci vychádzajúci vzhľadom na už uvedené

z nesprávnej premisy), že žalobca nemohol ani pri náležitej starostlivosti zistiť, že právny

zástupca p. K. prezentoval svoju pripravenosť podniknúť rôzne právne postupy vrátane

iniciovania civilných či trestných konaní súvisiacich s nehnuteľnosťou tvoriacou predmet

kúpnej zmluvy na účely dosiahnutia uspokojenia svojej pohľadávky proti spoločnosti M., s.

r. o. Práve pri vyhodnotení náležitej starostlivosti okresný súd opomenul správne

vyhodnotiť vedomosť žalobcu o existencii záväzku M., s. r. o., voči p. K. z dôvodu

personálneho prepojenia a totožnosti v osobe štatutára žalobcu a materskej spoločnosti

žalobcu, ktorá nadobudla obchodné podiely v spoločnosti lízingového nájomcu M., s. r. o.

Práve táto vedomosť pri náležitej obozretnosti a starostlivosti a pri dôslednom právnom

preverení všetkých potencionálnych rizík spojených s nadobudnutím nehnuteľnosti zakladá

dôvodné očakávanie zistiť aj stav uspokojenia tejto pohľadávky a zamýšľané kroky jej

veriteľa.

Ústavný súd preto konštatuje dôvodnosť argumentácie sťažovateľky o nesplnení

žiadnej zo zákonných podmienok na vyslovenie neplatnosti právneho úkonu – kúpnej

zmluvy z dôvodu omylu žalobcu ako kupujúceho.

Vzhľadom na arbitrárnosť záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy nebol naplnený

zákonný predpoklad na vyhovenie nárokom žalobcu na vrátenie si vzájomných plnení

z kúpnej zmluvy a ústavný súd poznamenáva, že splnenie predpokladov na uloženie takejto

povinnosti činí rozporným aj skutočnosť, že na nehnuteľnostiach viazne záložné

právo zriadené žalobcom po nadobudnutí vlastníctva na zabezpečenie splnenia jeho

záväzkov z úveru poskytnutého mu bankou.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že rozsudok okresného súdu

a rozsudok krajského súdu sú rozhodnutia, ktoré nie sú z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné, a preto rozhodol, že označenými rozhodnutiami bolo porušené

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Argumentácia sťažovateľky o namietanom porušení jej základného práva na rovnosť

zbraní podľa spočívajúca v spochybňovaní dôveryhodnosti svedka

JUDr. J. R. s poukazom na jeho prepojenosť so žalobcom v čase jeho výpovede, ako i v

súčasnosti (keď zastupuje, resp. je uvádzaný ako kontaktná osoba pri uplatňovaní plnenia

napadnutých rozsudkov zo strany žalobcu) nebola spôsobilá pre ustálenie aj porušenia

označeného základného práva okresným súdom a krajským súdom. Ústavný súd preto

sťažnosti sťažovateľky v časti namietaného porušenia nevyhovel.

Rovnako je podľa názoru ústavného súdu nedôvodná aj ďalšia námietka

sťažovateľky, ktorou namietala „závery (osobitne zdôvodnené v rozsudku krajského súdu)

o splnení hmotnoprávnej podmienky stanovenej v dovolania

sa neplatnosti právneho úkonu a to z dôvodu podľa a závery

o vysporiadaní sa s námietkou premlčanosti žalobcom uplatňovaných nárokov“.

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže napadnutým rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, ústavný súd tieto rozsudky zrušil ( v spojení s

ods. 2 ) a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie [

ods. 2 v spojení s ].

Okresný súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnym názorom

ústavného súdu vyjadreným v III. časti tohto nálezu.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci

úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania. Ústavný súd priznal

sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom pozostávajúce

z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 (prevzatie

a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Vychádzal pritom

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena

advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2012 1/6 z výpočtového základu zo sumy 763 €, čo predstavuje za jeden

úkon právnej služby odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál, teda za dva úkony

právnej služby sumu 269,58 €. Odmena za poskytnuté právne služby v konaní pred

ústavným súdom je zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát sťažovateľky je jej

platcom) a predstavuje celkovú sumu 323,50 € (269,58 € plus 20 % daň z pridanej hodnoty

zo sumy 269,58 €, t. j. plus 53,92 € = 323,50 €). Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012