Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 195/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. S., F., zastúpenej advokátom JUDr. J. B., F., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 19 ods. 3, čl. 46 ods. 1, 2 a 4, čl. 47

ods. 3, v spojení s , a a 3

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. januára 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2012

doručená sťažnosť M. S., F. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. B.,

F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 3, čl. 46 ods. 1, 2 a

4, , v spojení s , a a 3

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. januára 2012

(ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“) a jemu

predchádzajúcim postupom.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva:

„… 16. októbra 2002 som bola uznaná čiastočne invalidnou podľa zákona

č. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. Kontrolná lekárska

prehliadka bola určená na október 2004.

Ako poberateľka čiastočného invalidného dôchodku dňa 27. apríla 2004… som

podala žiadosť o invalidný dôchodok podľa Z. z o sociálnom poistení

v znení neskorších predpisov s dátumom uplatnenia od 27. apríla 2004…

Z posudzovania zdravotného stavu posudkovým lekárom S.–pobočka L. … Lekárskej

správy zo dňa 5. 5. 2004… som bola uznaná invalidnou podľa §71 ods. 1 zákona č.

s MPSVZČ 80% od 5. 5. 2004. Následná KLP stanovená na 05/2008…

Rozhodnutím S.– ústredie B., zo dňa 30. júna 2004 mi bol zvýšený invalidný

dôchodok od 17. mája 2004. Proti rozhodnutiu som nepodala opravný prostriedok…

Od roku 17. 12. 1998 mám uzatvorenú investičné životné postenie a okrem iného som

poistená aj o Oslobodenie od platenia poistného...

Tak na základe invalidity, od 17. 5. 2004 som bola oslobodená od platenia poistného,

ktoré sa predlžovalo vždy o jed rok...

Dňa 13. decembra 2004, PhDr. E. T., riaditeľka sekcie nemocenského poistenia v

nezamestnanosti a garančného poistenia a lekárskej posudkovej činnosti v prílohe listu č.

, všetkým riaditeľom pobočiek S. zasiela kópiu zmluvy o spolupráci č.

622-5651-AE03/2004 uzatvorenou medzi S. so sídlom B. a S. so sídlom B..“

Sťažovateľka uvádza, že rozsudku najvyššieho súdu predchádzalo „Preskúmanie

trvanie invalidity posudkovým lekárom S.– pobočka L., a na to nadväzujúce rozhodnutie o

znížení invalidného dôchodku S. - ústredie B., a o úprave súbehu invalidných dôchodkov a

konanie o opravnom prostriedku, pred správnym orgánom a pred Krajským súdom v

Banskej Bystrici“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že „… Dávkové konanie vo veciach invalidného

dôchodku, kde výsledok konania je závislý aj na Lekárskej správe - Posudku, je zvláštnym

druhom konaní, ktoré má výrazne odlišné vlastnosti, ako obvyklé a ostatné správne

konania...

Organizačná zložka S., ústredie B., ktorá konečné rozhodnutie vyhotovuje, nie je

miestne príslušná na vykonania kontrolnej alebo zisťovacej lekárskej prehliadky. Na to

miestne príslušné sú jednotlivé pobočky S. podľa bydliska posudzovanej, ktorá stanovuje

mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť a aj o to či je potrebné stanoviť

ďalšiu lehotu na KLP. (Kontrolná lekárska prehliadka).

Lekárska správa má predpísané náležitosti napríklad v prílohe č. 8 k metodickému

pokynu S. č. 26/2003 z znení ďalších interných predpisov (vykonávací predpis vydaný na

základe zákona ZSP), musí obsahovať aj výrok s uvedeným právnych predpisov, na základe

ktorých rozhodovalo.

Napriek tomu Lekárska správa II. Časť – Posudok nie rozhodnutím, proti ktorým by

bolo možné samostatne podať opravný prostriedok, lebo nie je uvedené v § 210 ods. 1 ZSP,

ale je záväzným podkladom pre konečné rozhodnutie ústredie. Ústredie pri rozhodovaní

o vzniku, zániku, trvanie alebo zmene dávky je viazaný celým výrokom posudku.

Neprávoplatné rozhodnutie o invalidných dávkach možno napadnúť opravným

prostriedkom. Zákonnosť rozhodnutí v správnom súdnictve preskúmavajú, Krajské súdy

podľa tretej hlavy piatej časti

Aj konanie o opravnom prostriedku má svoje zvláštnosti.

Podaním opravného prostriedku ešte nenastáva devolutívny účinok.

Ako vyplýva z a ZSP, ako aj z , správny orgán je

oprávnený o podanom opravnom prostriedku meritórne rozhodnúť, ak podanému

opravnému prostriedku v celom rozsahu vyhovuje. Aj v takom prípade však vec podlieha

kontrole súdu, ktorý rozhoduje o tom či konanie zastaví alebo nie.“.

Podľa sťažovateľky «K porušovaniu namietaných garantovaných práv došlo

v dávkovom konaní v zmysle a v znení

neskorších predpisov, (ďalej len ZSP) ktoré začalo na základe podnetu na kontrolnú

lekársku prehliadku (ďalej len KLP) zo dňa 30.4.2008, ktorú podala MUDr. … T.–

posudková lekárka S., pobočky L. …

30. 5. 2008 v S. pobočky L. som… odovzdala vyplnené tlačivo od ošetrujúceho lekára

spolu s novými lekárskymi nálezmi.

Na kontrolnú lekársku prehliadku ma MUDr. … T., predvolala na deň 3. septembra

2008.

V kancelárií LPČ MUDr. ... T., dostala som informáciu že, daný deň nerobia

posudkovú činnosť, posudok bude robiť MUDr. M. Č.

Odovzdané predvolanie z posudkového spisu bolo odstránené.

K porušeniu základného práva na ochranu pred neoprávneným iným zneužívaním

údajov o svojej osobe, zaručené článkom 19. ods. 3. …

O tom, že S. pobočka L. dňa 16. 3. 2009 vyhotovila ďalší lekársky posudok (a ktorý

bol podkladom pre rozhodnutie S. ústredie – B. podľa prílohy č. 9) som sa dozvedela… z

listu Odmietnutie poistného plnenia zo dňa 21. 5. 2009, od I., a. s., s poukazom na to, že dňa

21. 05. 5009 obdržali zo S. pobočky L. kópiu lekárskej správy a Rozhodnutím s. zo dňa

16. 3. 2009, na základe posudku posudkového lekára s. bola uznaná za invalidného

dôchodcu z dôvodu, že má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 50 % v

porovnaní so zdravou fyzickou osobou... a následne z opravného prostriedku…

Pritom aktuálne znenie poistnej zmluvy neobsahuje výslovné splnomocnenie pre

komerčnú poisťovňu, vyžiadať si Lekársku správu z poisťovne, podľa čl. II. bod 2. zmluvy

o spolupráci podľa Prílohy č. 15.

Priamym dôsledkom konania pobočky L. je porušenie základného práva na ochranu

pred neoprávneným iným zneužívaním údajov o svojej osobe, zaručené článkom 19. ods. 3.

.

Od počiatku som domáhala, aby moja vec bola posudzovaná podľa relevantnej

právnej normy, t. j. podľa Z. z v znení neskorších predpisov, viď:

1) Námietky voči obsahu zápisnice, voči priebehu zasadnutia, voči obsahu a výroku

posudku dňa 04. 10. 2008,

2) Námietky voči obsahu zápisnice, voči priebehu zasadnutia, voči obsahu a výroku

posudku a voči postupu pobočky pri oprave posudku dňa 25. 01. 2009,

3) Námietky voči obsahu zápisnice, voči priebehu zasadnutia, voči obsahu a výroku

posudku a voči postupu pobočky pri oprave posudku dňa 8. 3. 2009,

4) Opravný prostriedok zo dňa 29. 10. 2009, strana 6/30...

Od počiatky som predkladala dôkazy o mojom zdravotnom stave a domáhala aby

boli riadne posúdené. Posudková lekárka pobočky L. zotrvala na posudkovom závere, bez

ohľadu na to čo uviedla ako podklady pre posudok. Zjavne konala v rozpore s § 195 ZSP.

Najvyšší súd Slovenskej republiky neposkytla súdnu ochranu pred nezákonným

postupom S. pobočky L., S. ústredie, ktorá postupovala v rozpore so zákonom a vydávala

protiprávne rozhodnutie... Protiprávnym a zmätočným postupom a rozhodnutím ústredie B.

ako aj Krajského súdu v Banskej Bystrici však bolo zmarené, aby na základe lekárskej

správy z 10. 3. 2010 bolo vydané zákonné rozhodnutie o trvaní invalidného dôchodku od 03.

9. 2008.

Už porovnaním obsahu odvolania strana 2 a 3 a odôvodnenie Rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky je zrejmá jeho zmätočnosť.

Na začiatku odvolania som stručne a jasne uviedla v akom rozsahu, z akých dôvodov

podávam odvolanie ako aj to čoho sa domáham:

„Na základe , , , podávam

Odvolanie

- proti všetkým výrokom, to znamená:

proti výroku 1: Rozhodnutie odporkyne č. 586 103 7083 z 29. júla 2009 potvrdzuje,

proti výroku 2: Rozhodnutie odporkyne č. 586 103 7083 z 25. februára 2010

potvrdzuje,

proti výroku 3: Rozhodnutie odporkyne č. 586 103 7083 zo 6. apríla 2010 potvrdzuje,

proti výroku o trovách: Navrhovateľke náhradu trovy konania nepriznáva.

ako aj

- proti všetkým dôvodom

rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -126

z 30. septembra 2010, doručený 19. 11. 2010, v lehote s ohľadom na § 57 ods. 2 veta

posledná , z nasledujúcich dôvodov:

1) Navrhovateľke sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom;

2) krajský súd vec nesprávne právne posúdil, odôvodnenie rozsudku trpí vnútornými

rozpormi, výroky krajského súdu nerešpektujú zásadu, že každé správne konanie môže mať

len jediného konca;

3) rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov,

odôvodnenie rozsudku nie je presvedčivé;

4) zistenie skutkového stavu uvedeného v odôvodnení rozsudku je v rozpore

s obsahom spisov;

5) krajský súd prekročil svoju právomoc, v konaní pred súdom ako aj v odôvodnení

rozsudku sa zaoberal aj otázkami, čo nebol predmetom konania o opravnom prostriedku

a nepatrí do právomoci správneho súdu;

6) krajský súd neúplne zistil skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutých

rozhodnutí, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na posúdenie všetkých dôvodov

z opravných prostriedkov;

7) Výrok „Rozhodnutie odporkyne č. 586 103 7083 z 29. júla 2009 potvrdzuje.“

je vecne nesprávny, výrok rozsudku má byť zrušený podľa § 221 ods. 1 písmeno f)

a písmeno h) , a sú dôvody na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu podľa

ods. 2 písmeno e), písmeno a), písmeno b), písmeno c) a písmeno d)

8) Výrok „Rozhodnutie odporkyne č. 586 103 7083 z 25. februára 2010 potvrdzuje.“

je vecne nesprávny, lebo výrok nie je dostatočne jednoznačný:

1. Ak sa týka rozhodnutie z 25 februára 2010 s výrokom:

„Podľa o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov Vám zvyšujeme od 1. januára 2010 invalidný dôchodok na 269,50 EUR

mesačne.“, tak súd potvrdzuje právoplatné rozhodnutie správneho orgánu

(č. k. -107), preto je daný dôvod na zrušenie tohto výroku krajského súdu podľa

písmeno d)

2. Ak sa týka rozhodnutie z 25 februára 2010 s výrokom:

„Podľa o sociálnom poistení rušíme

rozhodnutie S., ústredie, č. 586 103 7083 z 11. augusta 2009 o znížení sumy invalidného

dôchodku a súčasne vyhovujeme Vášmu opravnému prostriedku v plnom rozsahu.“,

tak výrok je vecne nesprávny, výrok rozsudku má byť zrušený podľa § 221 ods. 1

písmeno f) a písmeno h) , a sú dôvody na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu

podľa § 250j ods. 2 písmeno e), písmeno a), písmeno b), písmeno c) a písmeno d).

Odporca nebol oprávnený vydať rozhodnutie na základe lekárskej správy

z 8. februára 2010 bez súhlasu Navrhovateľky.

9) Výrok „Rozhodnutie odporkyne č. 586 103 7083 zo 6. apríla 2010 potvrdzuje.“ je

vecne nesprávny, výrok rozsudku má byť zrušený podľa § 221 ods. 1 písmeno d), písmeno f)

a písmeno h) , a sú dôvody na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu podľa

ods. 2 písmeno e), písmeno a), písmeno b) a písmeno d).

Po vykonaní autoremedúry, Odporca už nebol oprávnený vydať nové rozhodnutie

vo veci samej v konaní o opravnom prostriedku č. k. v tomto dávkovom

konaní až do rozhodnutia súdu o opravnom prostriedku,

Navrhujem,

aby odvolací súd bez nariadenia pojednávania

Zrušil

v celom rozsahu rozsudok krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -126

z 30. septembra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom rozhodne aj o náhrade

trov odvolacieho konania.

(Výrok 3 podľa § 221 ods. 1 písmeno d), výrok 1, výrok 2, ako aj výrok 3 podľa § 221

ods. 1 písmeno f) a písmeno h), v spojení )

Krajskému súdu v Banskej Bystrici uložil, aby vec znovu prejednal a rozhodol, dbal

na to, aby boli zachované procesné práva a rovnosť zbraní účastníkov, postup

a rozhodnutia odporcu dôsledne preskúmal v rozsahu a zo všetkých dôvodov uplatnené

v opravných prostriedkov písomne alebo ústne do zápisnice, vrátane dôvodoch uvedené

v odvolaní proti rozsudku.

Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia Odporcu, dôsledne dbal na to, že pre súd je

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia,

a rozhodnutie musí byť preskúmateľné už ohľadom na jeho odôvodnenia, dbal na to, aby

odôvodnenie bolo presvedčivé, mal všetky náležitosti podľa “

Z nepochopiteľných dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky po potvrdzujúcim

výrokom odôvodňuje potvrdenie 4!!!, rozhodnutie odporcu.

V odôvodnení rozsudku NSSR uvádza: Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom

z 30. septembra 2010, č. k. -126, podľa potvrdil: ...

2/ rozhodnutie odporkyne z 25 februára 2010 číslo 586 103 7083 0, ktorým podľa

§ 112 ods. 1 zákona o sociálnom poistení zrušila rozhodnutie z 11. augusta 2009 číslo

586 103 7083 0 o znížení sumy invalidného dôchodku a súčasne vyhovela opravnému

prostriedku navrhovateľky v plnom rozsahu;

3/ rozhodnutie z 25. februára 2010 číslo 586 103 7083 0, ktorým podľa § 82 zákona

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov zvýšila navrhovateľke invalidný

dôchodok na sumu 269,50 EUR mesačne s účinností od 1. januára 2010; ...

Pritom bez akýkoľvek pochybností z odvolanie vyplýva, že proti rozhodnutiu ad 3/

som nepodala odvolanie, naopak som uviedla, že ide o právoplatné rozhodnutie. Pozri.

vzdanie sa práva, späťvzatie opravného prostriedku zo dňa 20. 1. 2010…

NSSR podané odvolanie vecne neprejednal, rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. -126 preskúmal podľa svojvoľne stanovených vlastných

kritérií a nie podľa dôvodov uvedené v odvolaní, čím zmaril účel odvolanie.

Neskúmal podmienky konania.

Podľa § 103 o. s. p… § 83: …

V podanom odvolaní som… namietala zmätočný priebeh konania a zmätočný

rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, s ktorým NSSR vecným spôsobom nezaoberal.

Odporca – S.– ústredie B., bez právneho dôvodu, pred tým, ako môj zdravotný stav

posúdila posudková lekárka ústredie, vo veci opravného prostriedku, návrhu na

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 586 103 7083 0 z 11. 08. 2009, podľa prílohy č. 18.,

dňa 25. 2. 2010 vydala nové rozhodnutie podľa prílohy č. 4 s výrokom „Podľa § 112 ods. 1

o sociálnom poistení rušíme rozhodnutie S., ústredie, č. 586 103

7083 z 11. augusta 2009 o znížení sumy invalidného dôchodku a súčasne vyhovujeme

Vášmu opravnému prostriedku v plnom rozsahu.“

Už aj odporca postupovala svojvoľne, ktorému všeobecné súdy nadržujú.

Ako vyplýva z administratívneho spisu a z prílohy č. 7 odvolanie, pokyn na vydanie

rozhodnutie o invalidnom dôchodku je napísané na liste, v ktorom je výslovne uvedené, že

posudková lekárka pobočky L., podanému opravnému prostriedku v celom rozsahu

nevyhovela, z uvedeného dôvodu, právny názor všeobecných súdov, ktoré uvedené

rozhodnutie považujú za vecne správne, postráda akýkoľvek racionálny a právny základ, je

zjavne svojvoľné. Nevysporiadali žiadnou námietkou vznesené voči lekárskej správy

z 8. 2. 2010, uvedené v písomnom dodatky z 5. 3. 2010 k opravnému prostriedku, zaradené

do súdneho spisu ako č. l. 39-43.

Po doručení (expedovaní) tohoto rozhodnutie, aj správny orgán, odporca je viazaný

svojim rozhodnutím. Bez zákonného dôvodu, svoje rozhodnutie nemôže zrušiť, zmeniť alebo

v tej istej veci vydať ďalšie rozhodnutie. Môže robiť len úkony podľa § 209 ods. 7 ZSP.

Správny súd – Krajský súd v Banskej Bystrici – z úradnej povinnosti mal skúmať,

či s uvedeným rozhodnutím bolo/alebo nebolo vyhovené opravnému prostriedku v plnom

rozsahu ( ). Podľa názoru sťažovateľky, súd tak môže postupovať po uplynutí

lehoty na podania opravného prostriedky proti novému rozhodnutiu (právoplatnosti

rozhodnutia a k zániku predmetu konania dochádza až po uplynutí lehoty na podania

opravného prostriedku), ktoré stále je prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu, proti

ktorému je možný podať opravný prostriedok.

má kogentný charakter, z ktorého vyplýva, že súd konanie zastaví bez

ohľadu na tom, či bol, alebo nebol proti nemu podaný opravný prostriedok. Rozhodujúci

skutočností je, či zanikol, alebo nezanikol predmet konania. Prípadne podaný opravný

prostriedok by musel odmietnuť, ako podaný neoprávnenou osobou. Nie je možné podať

opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktorým opravnému prostriedku bolo vyhovené

v plnom rozsahu.

Ak súd konanie nezastaví (opravnému prostriedku nebolo vyhovené v plnom

rozsahu), už nastane devolutívny účinok opravného prostriedku, vo veci bude rozhodovať

správny súd, na základe kasačného princípu.

Napriek tomu, odporca vo veci, ktorá na Krajskom súde v Banskej Bystrici bola

zaevidovaná pod sp. zn. , dňa 6. 4. 2010 znovu vydal ďalšie rozhodnutie.

Podľa Čl .47 ods. 3 SR: Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Čl. 48 ods. 2. SR: zaručuje: Každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku

všetkým vykonávaným dôkazom.

Správny súd, nové rozhodnutie odporcu s poukazom na § 246c, § 103, § 104, § 83

mal rušiť, od toho okamžiku, konanie všeobecných súdov je potrebné posúdiť, ako

zbytočné prieťahy, lebo ich činnosť už nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty, v tej

istej veci paralelne prejednajú a potvrdzujú dve odlišné rozhodnutie, čo popiera zmysel

každého súdneho konania, t. j. právoplatným a vykonateľným rozhodnutím odstrániť právnu

neistotu.

Všeobecné súdy nekonali neutrálne, nepostupovali podľa zákona, ale len podľa

želania odporcu.

Prejednanie veci je verejné a ústne. Je ústavne neakceptovateľný, že Krajský súd

v Banskej Bystrici s Odporcom po nariadenie pojednávanie komunikuje písomne, o ktorom

navrhovateľa v rozpor s až 3. neinformuje.

Napr. List -53 a -106 adresované odporcovi, odpoveď

odporcu z 20. 7. 20110. Tým je aj zmarené právo navrhovateľky, aby som mohla reagovať

na argumenty odporcu.

Právo vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom, okrem toho, čo už bolo uplatnené

v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu, bolo zmarené aj odporcom:

Na pojednávaní 13. 5. 2010, okrem iného súdu som predložil ďalšie prílohy:

- žiadosť (22) o oznámenie podkladov a žiadosť o vyhotovenie kópie zo spisov

a odpoveď odporcu:

- list odporcu z 12. 4. 2010, v ktorom odporca tvrdil, že

po 29. júli 2009 nespracovával žiadny dotazník kontrolnej lekárskej prehliadky, pritom

z prílohy č. 23 vyplýva, že pobočka L., dňa 8. 2. 2010 ústrediu zasiela vyplnený dotazník

KLP, ktorý ústrediu došlo 12. 03. 2010, a ktorý bol spracovaný, bola zaevidovaná nová

lehota KLP na 02/11.

Podľa ustálenej judikatúry ESĽP, prístup k administratívnemu spisu je podmienkou

spravodlivému súdnemu konaniu.

Je zjavne svojvoľné a arbitrárne, je aj odôvodnenie NSSR, že potvrdzuje rozhodnutie

odporkyne č. 586 103 7083 z 29. júla 2009, uvedené na strane 4 a 5 rozsudku NSSR.

Z prílohy č. 6, Rozhodnutie S. ústredie B. číslo 586 103 7083 0 z 4. 08. 2009, ako aj z

písomného vyjadrenia odporcu, rozsudku KS BB, bez akejkoľvek pochybnosti vyplýva, že

invalidný dôchodok podľa O sociálnom zabezpečení v znení

neskorších predpisov vo výške 5 393 Sk mesačne s účinností od 17. mája 2004. Odporca

priznala rozhodnutím z 4. 08. 2009 a nie rozhodnutím, z 29. júla 2009, ako svojvoľne tvrdí

NSSR, tam bola aj zdôvodnená výška invalidného dôchodku.

Odôvodnenie je aj zjavne arbitrárne, lebo absentuje akýkoľvek skutkové tvrdenie

odporcu, KS, ako aj NS SR o tom, že kedy bolo preskúmané trvanie invalidného dôchodku

navrhovateľky podľa § 263 ods. 2. zo žiadnou námietkou navrhovateľky NS SR

nevysporiadal.».

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„- Základné právo M. S. na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 a ods. 4,

čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 všetko v spojení s čl. 144 ods. 1, čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2, ods. 3

postupom a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. januára 2011 porušené bolo.

- Základné právo M. S. na ochranu pred neoprávneným iným zneužívaním údajov o

svojej osobe, zaručené článkom 19. ods. 3. postupom a

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. januára 2011

porušené bolo.

- Základné právo M. S. na prerokovanie jej veci spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. sp. zn. z 26. januára

2011 porušené bolo.

- Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. januára 2011 a vec vrací Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie

a rozhodovanie.

- Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť M. S. do 15 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania na účet advokáta JUDr. J. B.,

- M. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 7500,- EUR, ktoré je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť ju do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia jej

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť aj

sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 19

ods. 3, , 2 a 4, a a dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“). Rozsudkom krajského súdu boli potvrdené rozhodnutia S.– ústredia (ďalej len „S.“)

č. 586 103 7083 0 z 29. júla 2009, č. 586 103 7083 0 z 25. februára 2010 a č. 586 103

7083 0 zo 6. apríla 2010 (ďalej len „rozhodnutia S.“).

K namietanému porušeniu rozsudkom najvyššieho súdu

a jemu predchádzajúcim postupom

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na princípe subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ).

Z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom v zmysle

a vyplýva, že v prípade konania pred

všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane

argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred

ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd

uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak

nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá

právomoc.

Po preskúmaní opravných prostriedkov sťažovateľky proti rozhodnutiam S., o

ktorých rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. , a odvolania

proti rozsudku krajského súdu z 30. septembra 2010 ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľka porušenie svojho základného práva podľa , ktoré malo

spočívať v tom, že S.– pobočka L. poskytla I., a. s., kópiu lekárskej správy a rozhodnutie S.

zo 16. marca 2009, rozhodnutiami S. a im predchádzajúcom postupom a rozsudkom

krajského súdu nenamietala.

Keďže sťažovateľka namietala v sťažnosti konkrétnou argumentáciou porušenie

svojich základných a iných práv rozsudkom najvyššieho súdu, ale svoju argumentáciu

neuplatnila v konaní pred krajským súdom, resp. v konaní pred najvyšším súdom (aby mu

dala tiež možnosť v prípade opodstatnenosti argumentácie vyvarovať sa porušeniu jej práv),

ústavný súd musel v tejto časti jej sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie ( ).

K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2 a 4

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a jemu

predchádzajúcim postupom

Sťažovateľka namietala porušenie uvedených základných a iných práv zmätočným,

svojvoľným a arbitrárnym postupom najvyššieho súdu a zjavne zmätočným, svojvoľne

a arbitrárne odôvodneným rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Článok 46 ods. 2 je vo svojej podstate lex specialis k

na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým

práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje

aj dohovoru. Účelom v spojení s je

zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu

základného práva podľa by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola

odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby () alebo v prípade opravných konaní by

všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho

meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím

(, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa dohovoru namietaným rozsudkom krajského

súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov, pričom krajský súd, resp. najvyšší súd neodmietli konať a rozhodovať

o sťažovateľkou podaných opravných prostriedkoch.

V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o odvolaní sťažovateľky proti

rozsudku krajského súdu nie sú v rozpore s označenými článkami a dohovoru.

Najvyšší súd v relevantnej časti svojho rozsudku uviedol: „Úlohou súdu v správnom

súdnictve na základe podaného opravného prostriedku je preskúmať zákonnosť rozhodnutí

správnych orgánov podľa a nasl. ustanovení , teda či pri riešení konkrétnych vecí

rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy. Súd nie je povinný v písomnom

vyhotovení rozhodnutia reagovať na všetky námietky, uvedená v opravnom prostriedku ale

jeho povinnosťou je riešiť také námietky, ktoré sú rozhodujúce pre preskúmanie zákonnosti

a postupu správnych orgánov. Odvolací súd sa preto stotožňuje s právnym názorom súdu

prvého stupňa, že pre vznik, zmenu prípadne zánik právnych vzťahov a nárokov z nich

vyplývajúcich je rozhodujúci výrok rozhodnutia, jeho odôvodnenie, ktoré má podklad

v obsahu spisov nemá za následok nezákonnosť rozhodnutia, aj keď podľa subjektívneho

názoru účastníka malo byť formulované inak, alebo malo reagovať na iné právne alebo

skutkové okolnosti. Pokiaľ odôvodnenie rozhodnutia nevyvoláva pochybnosti o vecnej

správnosti rozhodnutia vo veci samej, nie je jeho stručnosť alebo aj prípadná nesprávnosť

dôvodom na jeho zrušenie. Rozhodnutie však musí spĺňať zákonné náležitosti, uvedené

v § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení. Musí teda byť z neho zrejmé, na základe akých

skutkových a právnych okolností orgán sociálneho zabezpečenia rozhodol, ktoré skutočnosti

boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri

použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Ustanovenie § 209 zákona o sociálnom poistení upravuje náležitosti rozhodnutia

odporkyne. Podľa § 209 ods. 3 zákona o sociálnom poistení výrok obsahuje rozhodnutie

vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj

rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi

konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka S. určí pre ňu lehotu.

Odvolací súd vzhľadom na rozsiahle námietky uvedené v odvolaní sa zaoberal

predovšetkým, či rozhodnutia odporkyne spĺňajú zákonné náležitosti v zmysle § 209 zákona

o sociálnom poistení a dospel k nasledujúcemu záveru:

Rozhodnutím z 29. júla 2009 číslo 586 103 7083 0 (č. l. 23 súdneho spisu) odporkyňa

podľa o sociálnom poistení v znení zákona

č. priznala navrhovateľke nárok na invalidný dôchodok podľa zákona

č. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov vo výške 5 393 Sk

mesačne s účinnosťou od 17. mája 2004.

Súčasne určila, že v súlade s § 263a ods. 5 zákona o sociálnom poistení (v znení

) navrhovateľke zaniká nárok na invalidný dôchodok podľa zákona

o sociálnom zabezpečení od 17. mája 2004 a naďalej jej patrí invalidný dôchodok vo výške

5 534 Sk mesačne podľa zákona o sociálnom poistení, lebo je vyšší.

Predmetné rozhodnutie vo výroku spĺňa všetky obsahové náležitosti v zmysle § 209

ods. 3 zákona o sociálnom poistení, pretože je uvedený právny predpis podľa ktorého

odporkyňa rozhodla ako aj spôsob jej rozhodnutia.

Odporkyňa rozhodla o výške invalidného dôchodku v súlade s § 263a ods. 5 zákona

o sociálnom poistení, podľa ktorého v prípade, ak poistenec uvedený v odsekoch 1 a 2 má

nárok na invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa zákona účinného

do 31. decembra 2003 a súčasne má nárok na výplatu invalidného dôchodku podľa zákona

účinného od 1. januára 2004, vypláca sa invalidný dôchodok, ktorý je vyšší alebo najvyšší.

Pri rovnakej sume týchto dôchodkov vypláca sa dôchodok, ktorý si poistenec zvolil. Dňom

úpravy výplaty invalidných dôchodkov pre súbeh nárokov na ich výplatu zaniká nárok

na invalidný dôchodok, ktorý sa nevypláca.

V odôvodnení rozhodnutia je určená suma invalidného dôchodku 5 393 Sk mesačne,

ktorá patrí navrhovateľke od 17. mája 2004 určená podľa § 29 zákona o sociálnom

zabezpečení a súčasne aj suma invalidného dôchodku 5 534 Sk mesačne, ktorá patrí

navrhovateľke určená podľa zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.

Z uvedeného je zrejmé, že suma určená podľa zákona o sociálnom poistení je vyššia, preto

odporkyňa v súlade so zákonom rozhodla o vyplácaní vyššej sumy invalidného dôchodku

s tým, že nárok na výplatu nižšieho dôchodku zaniká.

Rozhodnutím z 25. februára 2010 číslo 586 103 7083 0 (č. l. 56 súdneho spisu)

odporkyňa podľa § 112 ods. 1 zákona o sociálnom poistení zrušila rozhodnutie

z 11. augusta 2009 číslo 586 103 7083 o znížení sumy invalidného dôchodku a súčasne

vyhovela opravnému prostriedku navrhovateľky v plnom rozsahu.

Odporkyňa rozhodla podľa § 218 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, keď

v odvolacom konaní proti rozhodnutiu z 11. augusta 2009, číslo 586 103 7083 0, ktorým

podľa § 73, § 112 ods. 4 a § 82 zákona o sociálnom poistení znížila navrhovateľke sumu

invalidného dôchodku od 16. septembra 2009 na 151,20 € mesačne dospela k záveru, že je

potrebné ho zrušiť, lebo dodatočne zistila, že sa dávka priznala a vyplácala v nižšej sume

ako patrí (§ 112 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení).

Podľa odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia z 25. februára 2010 bol zdravotný

stav navrhovateľky po podaní opravného prostriedku proti rozhodnutiu odporkyne

z 11. augusta 2009 opätovne posudzovaný a podľa lekárskeho posudku posudkového lekára

sociálneho poistenia S., pobočka L. z 8. februára 2010 bola určená 90 % miera poklesu

schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní so zdravou fyzickou osobou podľa

zákona o sociálnom poistení. Odporkyňa preto výplatu invalidného dôchodku uvoľnila v

sume 261,50 € mesačne.

Rozhodnutím číslo 586 103 7083 0 z 25. februára 2010 (č. l. 37 súdneho spisu)

odporkyňa podľa § 82 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov

navrhovateľke od 1. januára 2010 zvýšila invalidný dôchodok na sumu 269,50 € mesačne.

Z odôvodnenia rozhodnutia odporkyne vyplýva, že zvýšila navrhovateľke dôchodkovú

dávku o 3,05 % mesačnej sumy dôchodku, čo je o 8,00 €, ktoré percento zvýšenia

zodpovedá opatreniu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky

číslo v zmysle zákona o sociálnom poistení.

Zvyšovanie dôchodkových dávok je zo zákona obligatórne. Uvedené rozhodnutie

bolo vydané v zmysle § 82 ods. 1 a ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorých

dôchodkové dávky vyplácané k 1. januáru príslušného kalendárneho roka a dôchodkové

dávky priznané od 1. januára do 31. decembra príslušného kalendárneho roka sa zvyšujú

v závislosti od priemerného medziročného rastu spotrebiteľských cien a od medziročného

rastu priemernej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky vykázaných štatistickým úradom

za prvý polrok kalendárneho roka, ktorý predchádza príslušnému kalendárnemu roku.

Príslušný kalendárny rok je rok, v ktorom sa zvýšenie dôchodkových dávok vykonáva,

ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 1). Dôchodkové dávky sa zvyšujú od 1. januára

príslušného kalendárneho roka o percento určené ako súčet jednej polovice percenta

medziročného rastu spotrebiteľských cien a jednej polovice percenta medziročného rastu

priemernej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky zistených podľa odseku 1. Percento

zvýšenia dôchodkovej dávky sa ustanoví opatrením, ktoré vydá ministerstvo podľa údajov

štatistického úradu a vyhlási jeho úplné znenie uverejnením v Zbierke zákonov najneskôr

do 31. októbra kalendárneho roka, ktorý predchádza príslušnému kalendárnemu roku.

Dôchodkové dávky, ktoré sú priznané od 1. januára do 31. decembra príslušného

kalendárneho roka, sa zvyšujú odo dňa ich priznania (ods. 2).

Podľa § 82 ods. 3 zákona o sociálnom poistení na zvýšenie dôchodkovej dávky je

rozhodujúca mesačná suma dôchodkovej dávky vyplácaná ku dňu, od ktorého sa zvyšuje.

V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia nie je síce uvedená mesačná suma

dôchodkovej dávky vyplácaná ku dňu, od ktorého sa zvyšuje, ale táto suma 261,50 € je

v rozhodnutí odporkyne z 25. februára 2010 číslo 586 103 7083 0 (č. l. 56 súdneho spisu)

v jeho dôvodovej časti.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie odporkyne z 25. februára 2010 číslo

586 103 7083 0 zodpovedá § 172 až § 225 zákona o sociálnom poistení (Tretia časť,

Konanie vo veciach sociálneho poistenia), preto dôvod na jeho zrušenie nebol daný.

Ďalším rozhodnutím zo 6. apríla 2010 číslo 586 103 7083 0 (č. l. 69 súdneho spisu)

odporkyňa podľa § 73 a § 112 ods. 4 zákona o sociálnom poistení navrhovateľke priznala

od 3. septembra 2008 invalidný dôchodok v sume 7 365 Sk (244,50 €) mesačne.

Z jeho odôvodnenia vyplýva, že podkladom pre rozhodnutie bol záver posudkového

lekára sociálneho poistenia pobočky S. v B. z 10. marca 2010, ktorý na základe podaného

opravného prostriedku opätovne posúdil zdravotný stav navrhovateľky a zmenil od 3.

septembra 2008 mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní so

zdravou fyzickou osobou z viac ako 70 % na 90 %. Výšku sumy priznaného invalidného

dôchodku tiež odôvodnil s poukazom na § 73 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a na

skutočnosť, že v predchádzajúcom posúdení zdravotného stavu bol určený pokles schopnosti

vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 %, preto výška invalidného dôchodku je v

nezmenenej sume. Súčasne v odôvodnení uviedol, že zákonné zvýšenia dôchodkovej dávky

boli priznané rozhodnutiami o zvýšení invalidného dôchodku za príslušné kalendárne roky.

Navrhovateľka nenamietala výšku priznaného invalidného dôchodku.

Na pojednávaní súdu prvého stupňa 16. septembra 2010 vyslovila spokojnosť s určenou

mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť ako aj s dátumom priznania tejto

miery.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako ako súd prvého stupňa nezistili dôvod

na zrušenie rozhodnutia zo 6. apríla 2010 číslo 586 103 7083 0.

Súd prvého stupňa sa s jednotlivými námietkami navrhovateľky, ktoré by mohli mať

vplyv na zákonnosť rozhodnutí vysporiadal a odvolací súd na ne poukazuje.“

Je potrebné poukázať na to, že jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej

istoty v demokratickom a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo

právnická osoba, využijúc svoje základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím

návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj

právny názor vyjadril vo forme zákonného rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá

aj generálna právna norma civilného procesu () v ustanovení

§ 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné

z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou

je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz

v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé

a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže

meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej

veci. Ústavný súd zdôrazňuje, že táto povinnosť v žiadnom prípade neznamená, že

odôvodnenie musí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s uvedenými princípmi

a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, a preto nie je možné konštatovať, že

rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny, svojvoľný a zmätočný, ako to tvrdí sťažovateľka.

Najvyšší súd v rozsudku reagoval na podstatné odvolacie námietky sťažovateľky

a relevantne sa s nimi vysporiadal.

Ústavný súd konštatuje, že postup S. pri vydávaní jednotlivých rozhodnutí, ktoré boli

predmetom preskúmavania pred krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Sd

30/2010 a následne na najvyššom súde v konaní vedenom pod sp. zn. , bol

poznačený viacerými pochybeniami. Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva aj z rozsudku

krajského súdu, na ktorý odkazuje aj najvyšší súd.

Ako je však zrejmé zo sťažnosti a aj z vyjadrení sťažovateľky, resp. jej zástupcu

v konaní pred krajským súdom a najvyšším súdom, sťažovateľka so sumou invalidného

dôchodku, ktorý jej bol priznaný a je jej vyplácaný, súhlasí, avšak nesúhlasí s postupom,

ktorý predchádzal vydaniu jednotlivých rozhodnutí S., resp. nesúhlasí s ich odôvodnením.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sa stotožňuje s právnym názorom

vyjadreným v rozsudku krajského súdu a v rozsudku najvyššieho súdu, podľa ktorého pre

vznik, zmenu, prípadne zánik právnych vzťahov a nárokov z nich je rozhodujúci výrok,

odôvodnenie rozhodnutí nevyvoláva žiadne právne následky.

Taktiež je potrebné poukázať aj na nasledovnú časť odôvodnenia rozsudku krajského

súdu:

«V ustanovení -4 sú upravené zásady

súdneho prieskumu rozhodnutí správnych orgánov. Vyplýva z neho, že pri preskúmavaní

zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania

rozhodnutia. Preto sa v správnom súdnictve dokazovanie zásadne nevykonáva. Vykonáva

sa len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Sú

to predovšetkým dôkazy na posúdenie odbornej otázky, otázky na posúdenie podstaty

námietok žalobcu proti napadnutému rozhodnutiu alebo dôkazy na posúdenie tvrdení

žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach. Správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je

súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu

verejnej správy. To našlo odraz v ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia, podľa ktorého

pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady

konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia. Znamená to, že dôvodom zrušenia rozhodnutia správneho orgánu by malo byť

len také porušenie zákona, ktoré má alebo by mohlo mať za následok ujmu na právach

účastníkov konania. Rovnako sa toto pravidlo vzťahuje aj na prípady porušenia procesných

predpisov. Dôvodom i v takom prípade by malo byť len také porušenie zákona, ktoré

má alebo by mohlo mať vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Rozhodnutie sa

nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť

vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.»

Zo sťažnosti, z opravných prostriedkov proti jednotlivým rozhodnutiam S. a ani z

odvolania proti rozsudku krajského súdu však nevyplýva, žeby prípadné zrušenie

napadnutých rozhodnutí S. a následné opätovné rozhodnutie prinieslo pre sťažovateľku

výhodnejšie rozhodnutie, resp. rozhodnutie s iným výrokom.

Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie posudzoval len

z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd.

Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach

daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý

rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných

pochybení najvyššieho súdu, po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla

spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s .

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (, ).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje

spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu sťažnosti

dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné

pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok

bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov

verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná

súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku

nemala podstatný dosah.

Najvyšší súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľkou nastolenému

problému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia

a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom

na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký

jeho výklad a aplikáciu ustanovení a zákona

č. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktoré by mohli vyvolať

účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami .

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým najvyšší súd

dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho

súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu a rozsudkom

najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným

dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Sťažovateľka je toho názoru, že postupom najvyššieho súdu došlo k prieťahom

v konaní, keďže napriek tomu, že nepodala odvolanie proti rozhodnutiu S. z 25. februára

2010 č. 586 103 70830, ktorým zvýšila sťažovateľke invalidný dôchodok na sumu 269,50 €

mesačne s účinnosťou od 1. januára 2010, najvyšší súd toto rozhodnutie preskúmaval

a napadnutým rozsudkom ho potvrdil.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

V konaní o sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa považuje ústavný

súd za účinný prostriedok nápravy namietaného protiprávneho stavu, ktorý má sťažovateľ

k dispozícii pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, sťažnosť proti porušovaniu práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podanú predsedovi súdu podľa § 62 ods. 1

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Zo sťažnosti nevyplýva, že predsedovi najvyššieho súdu sťažnosť na prieťahy

v konaní sťažovateľkou bola podaná.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti konštatoval, že sťažovateľka nevyužila pred podaním sťažnosti ústavnému súdu

účinný právny prostriedok nápravy proti prieťahom v konaní na najvyššom súde

a nepreukázala ani to, že uvedenú podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného

zreteľa ( ), pričom existenciu takýchto dôvodov

nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti. Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod

na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v tejto časti pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2

.

Sťažovateľka ďalej namieta porušenie základných práv na verejné prerokovanie veci

a na vyjadrenie ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a tiež

základného práva podľa , z ktorého vyplýva, že všetci účastníci sú si

v konaní podľa odseku 2 rovní.

K porušeniu tohto základného práva malo dôjsť tým, že krajský súd mal so S.

komunikovať písomne, pričom jej vyjadrenia neboli sťažovateľke krajským súdom zaslané,

a to list S. z 20. júla 2010. V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd konštatuje, že

ide o postup krajského súdu, ktorý mal byť predmetom preskúmavania najvyšším súdom na

základe odvolania sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu. Z odvolania sťažovateľky

ústavný súd nezistil, žeby sťažovateľka krajskému súdu takýto nedostatok vytýkala.

Ústavný súd poukazuje na už spomínaný princíp subsidiarity pri rozhodovaní

ústavného súdu a konštatuje, že ak sťažovateľka namieta v sťažnosti porušenie svojich

základných a iných práv postupom krajského súdu, ale svoju argumentáciu však neuplatnila

v odvolaní proti rozsudku krajského súdu (aby dala najvyššiemu súdu možnosť posúdiť

opodstatnenosť jej argumentácie), ústavný súd musel v tejto časti jej sťažnosť odmietnuť

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012