Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 188/2012
PDF · 142.05 KB
No categories available
I. ÚS 188/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. D., T. zastúpeného advokátom JUDr. P. N., L.,
ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 101/2011
z 23. februára 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca
2012 doručená sťažnosť Ing. J. D. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
2 Co 101/2011 z 23. februára 2012, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 27 C 8/2003-509 z 26. januára 2011, ktorým zamietol žalobu
sťažovateľa.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou «domáhal vrátenia
peňazí poukazovaných J. K.(ďalej len „žalovaný“) na základe troch písomných zmlúv
o pôžičke zo dňa 4.10.2000, zo dňa 25.10.2000 a zo dňa 4.12.2000, podľa ktorých postupne
poskytol žalovanému peniaze spolu 8.600.000,- Sk. Žalovaný tieto peniaze ďalej poukazoval
zmluvami o pôžičke D. F..». Sťažovateľ uviedol, že z celkovo požičaných peňazí vo výške
8 600 000 Sk, mu žalovaný do dňa podania žaloby nevrátil sumu 6 875 000 Sk.
3. Krajský súd v napadnutom rozsudku posúdil zmluvy o pôžičke uzatvorené medzi
účastníkmi predmetného súdneho konania a D. F., z titulu ktorých sa sťažovateľ domáhal
vrátenia peňazí, ako simulované právne úkony a považoval ústne uzatvorenú zmluvu
o združení, uzatvorenú medzi rovnakými osobami ako dissimulovaný právny úkon.
Z týchto dôvodov potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí žaloby o vrátenie pôžičky,
čím mal za preukázané, že ku vzniku právneho vzťahu pôžičky medzi sťažovateľom
a žalovaným nikdy nedošlo.
4. Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil
jeho základné práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, najmä tým, že považoval
právne závery krajského súdu za nesúladné s vykonanými skutkovými zisteniami.
Z uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol takto:
„Základné právo Ing. J. D., T., podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co/101/2011-575 zo dňa
23.2.2012 porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co/101/2011-575 zo dňa 23.2.2012 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
5. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
7. Sťažovateľ porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy videl v tom, že
krajský súd dospel z vykonaných skutkových zistení k nesprávnym právnym záverom, preto
podľa jeho názoru bolo súdne konanie postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
8. Ústavný súd je v prvom rade nútený pripomenúť, že jeho úlohou je len ochrana
ústavnosti (čl. 124 ústavy), a nie „bežnej“ zákonnosti. Aj napriek tomu, že ústavný súd je
súčasťou súdnej moci upravenej v 7. hlave ústavy, je vyčlenený zo sústavy všeobecných
súdov; nie je im preto nadriadený a neprislúcha mu spravidla prehodnocovať nimi
vykonávané dôkazy ani právne závery na ich základe urobené, pokiaľ tým nedošlo
k porušeniu ústavou (Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd)
zaručených základných práv alebo slobôd sťažovateľa.
9. Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva zaručeného čl. 46
ústavy nie je posúdenie správnosti a relevantnosti právnych záverov všeobecných súdov, ale
podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá
možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by
všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej a právnickej osoby
(II. ÚS 8/01), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný
prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol
o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 115/03), alebo ak by
rozhodnutie všeobecného súdu bolo nepreskúmateľné či zjavne nespravodlivé.
Po preskúmaní sťažnosti a jej príloh ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým
rozhodnutím krajského súdu nedošlo k zásahu do základných práv sťažovateľa zaručených
v čl. 46 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, že sa sťažovateľ so závermi krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe založiť odôvodnenosť ústavnej sťažnosti.
10. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). O takýto
prípad aplikácie práva však v tomto prípade zjavne nejde, napadnuté rozhodnutie je riadne
odôvodnené, pričom právne závery v ňom obsiahnuté sú logicky konzistentné.
11. Jadrom sťažovateľovej argumentácie je zjavný nesúhlas s právnym posúdením
krajského súdu o povahe komplexu zmlúv o pôžičkách uzatváraných medzi účastníkmi
konania ako predstieraných právnych úkonoch, z ktorých neplynie žalovanému záväzok
voči sťažovateľovi na uspokojenie ich predmetu.
12. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne
a podrobne rozoberá dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o zamietnutí žaloby, a to
aj v spojení s rozhodnutím prvostupňového súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ má na dané
okolnosti iný názor, nijako neindikuje porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu,
resp. základného práva na spravodlivý proces.
13. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu
a sťažovateľom namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu, resp.
základného práva na spravodlivý proces, v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukazoval na to, že postupom krajského súdu došlo
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že absencia porušenia
ústavno-procesných princípov zásadne vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti
všeobecného súdu za porušenie práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru upraveného
v čl. 20 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 201/04, IV. ÚS 184/05, IV. ÚS 189/07). Ústavný súd
totiž v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 ústavy.
15. Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť,
je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
16. Zo všetkých uvedených dôvodov bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2012