Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 188/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. D., T. zastúpeného advokátom JUDr. P. N., L.,

ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 23. februára 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca

2012 doručená sťažnosť Ing. J. D. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 23. februára 2012, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -509 z 26. januára 2011, ktorým zamietol žalobu

sťažovateľa.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou «domáhal vrátenia

peňazí poukazovaných J. K.(ďalej len „žalovaný“) na základe troch písomných zmlúv

o pôžičke zo dňa 4.10.2000, zo dňa 25.10.2000 a zo dňa 4.12.2000, podľa ktorých postupne

poskytol žalovanému peniaze spolu 8.600.000,- Sk. Žalovaný tieto peniaze ďalej poukazoval

zmluvami o pôžičke D. F..». Sťažovateľ uviedol, že z celkovo požičaných peňazí vo výške

8 600 000 Sk, mu žalovaný do dňa podania žaloby nevrátil sumu 6 875 000 Sk.

3. Krajský súd v napadnutom rozsudku posúdil zmluvy o pôžičke uzatvorené medzi

účastníkmi predmetného súdneho konania a D. F., z titulu ktorých sa sťažovateľ domáhal

vrátenia peňazí, ako simulované právne úkony a považoval ústne uzatvorenú zmluvu

o združení, uzatvorenú medzi rovnakými osobami ako dissimulovaný právny úkon.

Z týchto dôvodov potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí žaloby o vrátenie pôžičky,

čím mal za preukázané, že ku vzniku právneho vzťahu pôžičky medzi sťažovateľom

a žalovaným nikdy nedošlo.

4. Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil

jeho základné práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, najmä tým, že považoval

právne závery krajského súdu za nesúladné s vykonanými skutkovými zisteniami.

Z uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol takto:

„Základné právo Ing. J. D., T., podľa a Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -575 zo dňa

23.2.2012 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -575 zo dňa 23.2.2012 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

7. Sťažovateľ porušenie základného práva podľa videl v tom, že

krajský súd dospel z vykonaných skutkových zistení k nesprávnym právnym záverom, preto

podľa jeho názoru bolo súdne konanie postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

8. Ústavný súd je v prvom rade nútený pripomenúť, že jeho úlohou je len ochrana

ústavnosti ( ), a nie „bežnej“ zákonnosti. Aj napriek tomu, že ústavný súd je

súčasťou súdnej moci upravenej v 7. hlave , je vyčlenený zo sústavy všeobecných

súdov; nie je im preto nadriadený a neprislúcha mu spravidla prehodnocovať nimi

vykonávané dôkazy ani právne závery na ich základe urobené, pokiaľ tým nedošlo

k porušeniu (Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd)

zaručených základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

9. Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva zaručeného čl. 46

nie je posúdenie správnosti a relevantnosti právnych záverov všeobecných súdov, ale

podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa by došlo vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá

možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by

všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej a právnickej osoby

(), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný

prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol

o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (), alebo ak by

rozhodnutie všeobecného súdu bolo nepreskúmateľné či zjavne nespravodlivé.

Po preskúmaní sťažnosti a jej príloh ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

rozhodnutím krajského súdu nedošlo k zásahu do základných práv sťažovateľa zaručených

v . Skutočnosť, že sa sťažovateľ so závermi krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe založiť odôvodnenosť ústavnej sťažnosti.

10. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, m. m. , , ,

). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ). O takýto

prípad aplikácie práva však v tomto prípade zjavne nejde, napadnuté rozhodnutie je riadne

odôvodnené, pričom právne závery v ňom obsiahnuté sú logicky konzistentné.

11. Jadrom sťažovateľovej argumentácie je zjavný nesúhlas s právnym posúdením

krajského súdu o povahe komplexu zmlúv o pôžičkách uzatváraných medzi účastníkmi

konania ako predstieraných právnych úkonoch, z ktorých neplynie žalovanému záväzok

voči sťažovateľovi na uspokojenie ich predmetu.

12. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne

a podrobne rozoberá dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o zamietnutí žaloby, a to

aj v spojení s rozhodnutím prvostupňového súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ má na dané

okolnosti iný názor, nijako neindikuje porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu,

resp. základného práva na spravodlivý proces.

13. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu

a sťažovateľom namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu, resp.

základného práva na spravodlivý proces, v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

14. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukazoval na to, že postupom krajského súdu došlo

k porušeniu jeho základného práva podľa .

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že absencia porušenia

ústavno-procesných princípov zásadne vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti

všeobecného súdu za porušenie práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru upraveného

v (m. m. , , ). Ústavný súd

totiž v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. ) zastáva názor, že

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavno-procesné princípy vyplývajúce z .

15. Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia

základného práva podľa odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť,

je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva

podľa .

16. Zo všetkých uvedených dôvodov bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá (§ 25

ods. 2 ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012