Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 201/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť V. P., Ch., zastúpeného JUDr. M. T., pre namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 15. decembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012

doručená sťažnosť V. P., Ch. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. M. T., pre

namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 15. decembra 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

«... Sťažovateľ spolu s P. P. boli podielovými spoluvlastníkmi, každý v podiele 1/2

pozemkov parc. č. 1798 a parc č. 1744/69, oba v kat. území K. (ďalej len „Pozemky“), ktoré

mali záujem spoločne predať. Celkový výťažok získaný spoločným predajom Pozemkov si

následne mali v úmysle rozdeliť po zohľadnení nákladov na reštitučné konanie, v ktorom

tieto Pozemky získali. Dňa 28. 9. 1998 bolo spísané čestné vyhlásenie, ktorým P. P. udelil

plnú moc a podpisové právo sťažovateľovi a spoločne s ním aj manželke A. P., pričom

rozsah plnej moci bol obmedzený na účasť pri konzultačných rokovaniach a všetkých

jednaniach ohľadom odpredaja Pozemkov a prevzatie celej finančnej čiastky v hotovosti za

tento odpredaj. Dňa 10. 6. 2004 bolo spísané splnomocnenie, ktorým sťažovateľ vo svojom

mene a tiež v mene P. P. splnomocnil M. D. ku všetkým právnym úkonom spojeným

s predajom predmetných Pozemkov za cenu nie nižšiu ako 11.000.000,- Sk, vrátane

prevzatia zálohy na kúpnu cenu v sume 3.000.000,- Sk.

Dňa 21. 6. 2004 spoločnosť C., s. r. o., so sídlom B., ako budúci kupujúci a pani M.

D. ako zástupkyňou sťažovateľa a pána P. P. ako budúcich predávajúcich podpísali zmluvu

o budúcej zmluve o prevode vlastníctva k Pozemkom. Predmetom zmluvy o budúcej zmluve

bol záväzok budúcich predávajúcich uzavrieť najneskôr do 15. 7. 2004 s budúcim

kupujúcim kúpnopredajnú zmluvu, na základe ktorej budúci kupujúci odkúpi Pozemky od

budúcich predávajúcich za sumu 11.000.000,- Sk. Podľa zmluvy o budúcej zmluve mal byť

pri jej podpise vyplatený zástupcovi budúcich predávajúcich preddavok vo výške

2.000.000,- Sk a pri uzavretí riadnej kúpnej zmluvy mal byť zástupcovi predávajúcich

vyplatený zostatok kúpnej ceny vo výške 9.000.000,- Sk. Preddavok vo výške 2.000.000,- Sk

mal byť podľa zmluvy o budúcej zmluve uhradený na účet predávajúceho vedený v... v deň

podpisu zmluvy o budúcej zmluve.

Dňa 23. 6. 2004 bola spísaná Generálna plná moc, ktorou pán P. P. splnomocnil

sťažovateľa spoločne s jeho manželkou A. P., pričom rozsah plnomocenstva bol vymedzený

tak, že splnomocnenci sú oprávnení na všetky vecné a právne úkony spojené s predajom

Pozemkov, pričom splnomocnenci sú oprávnení, okrem iného, dohodnúť podmienky kúpnej

zmluvy, podpísať v jeho mene kúpnu zmluvu a prevziať kúpnu cenu.

Dňa 22. 6. 2004 uhradila spoločnosť C., s. r. o. sumu 2.000.000,- Sk na účet vedený

v..., ktorého majiteľom je syn sťažovateľa M. P., ktorý predmetnú sumu v ten istý deň

poukázal na účet dcéry pani M. D. – S. D. K uzavretiu realizačnej kúpnej zmluvy o prevode

Pozemkov nikdy nedošlo.

Spoločnosť C., s. r. o. listom zo dňa 15. 7. 2004 adresovaným Realitnej kancelárii B.,

p. M. D. odstúpila od predmetnej zmluvy o budúcej zmluve a požadovala vrátenie

preddavku vo výške 2.000.000,- Sk. Nakoľko preddavok na kúpnu cenu vrátený nebol,

spoločnosť C., s. r. o. uplatnila nárok na vrátenie preddavku na kúpnu cenu žalobou, a to

spoločne a nerozdielne voči sťažovateľovi ako žalovanému v 1. rade a voči p. P. P. ako

žalovanému v 2. rade. Žalovaný v 2. rade p. P. P. v priebehu súdneho konania zomrel a na

jeho miesto účastníka konania nastúpila jeho dedička Ing. D. K.

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 7. 3. 2007, č. k. -130

žalobu v celom rozsahu zamietol. Dospel k záveru, že k uzavretiu zmluvy o budúcej zmluve

o prevode vlastníctva k Pozemkom platne nedošlo, nakoľko p. M. D., ktorá zmluvu

podpisovala za budúcich predávajúcich nebola na tento úkon zo strany jedného z budúcich

predávajúcich (p. P. P.) splnomocnená. Okresný súd vyhodnotil zmluvu o budúcej zmluve

ako absolútne neplatnú. Zároveň konštatoval, že spoločnosti C., s. r. o. ako žalobcovi

nevzniklo voči žalovaným právo na zaplatenie sumy 2.000.000,- Sk ani zo samotnej zmluvy

o budúcej zmluve a ani ako právny následok odstúpenia od zmluvy žalobcom, z dôvodu, že

žalobca sumu preddavku na kúpnu cenu nezaplatil žalovaným, ale tretej osobe - synovi

sťažovateľa, ktorý peňažné prostriedky vzápätí previedol na účet dcéry M. D. Okresný súd

tak uzavrel, že o vzniku bezdôvodného obohatenia by bolo možné uvažovať na strane tretích

osôb, nie však na strane sťažovateľa či žalovaného v 2. rade.

Krajský súd v Bratislave na základe odvolania žalobcu rozsudkom zo dňa 30. 3.

2010, sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v časti, ktorou bola

zamietnutá žaloba voči žalovanému v 2. rade a v časti, ktorou bola zamietnutá žaloba voči

sťažovateľovi, rozsudok zmenil tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi

v lehote 3 dní sumu 66.387,84 € s 9% úrokom z omeškania od 14. 10. 2004 do zaplatenia

a vo zvyšku žalobu voči sťažovateľovi zamietol. Odvolací súd sa po doplnení dokazovania

stotožnil so záverom súdu prvého stupňa ohľadne neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve,

nesúhlasil však so záverom, že plnenie v sume 2.000.000,- Sk nebolo vyplatené

sťažovateľovi a že ten na úkor žalobcu nezískal bezdôvodné obohatenie. Dospel k záveru, že

preddavok na kúpnu cenu bol poukázaný na účet, ktorý cestou svojej splnomocnenej

zástupkyne určil sťažovateľ a tak sa tento preddavok dostal do jeho dispozície. Sťažovateľa

tak zaviazal na vrátenie bezdôvodného obohatenia.

Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou súd zaviazal sťažovateľa na

zaplatenie 66.387,84 € s prísl., podal sťažovateľ v zákonnej lehote dovolanie. Sťažovateľ

s poukazom na namietal, že rozhodnutie v napadnutej časti

spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci. Zdôraznil najmä, že absolútne neplatná

zmluva o budúcej zmluve nemohla vyvolať žiadne právne následky a preto aj s plnením

poskytnutým na jej základe iným osobám ako sťažovateľovi nemôže byť na základe takejto

zmluvy spojený právny následok plnenia sťažovateľovi...

Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 15. 12. 2011, sp. zn. dovolanie

sťažovateľa zamietol. Stotožnil sa so závermi súdov nižšieho stupňa o neplatnosti zmluvy

o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 21. 6. 2004. Ohľadne otázky, či plnením žalobcu na základe

neplatnej zmluvy vzniklo na strane sťažovateľa bezdôvodné obohatenie a jeho povinnosť ho

vydať žalobcovi, dovolací súd konštatoval, že posúdenie danej otázky odvolacím súdom

považoval za správne a zodpovedajúce zistenému skutkovému stavu. Podľa dovolacieho

súdu, pokiaľ žalobca poukázal preddavok na kúpnu cenu na bankový účet určený

sťažovateľom prostredníctvom jeho splnomocnenej zástupkyne, plnil priamo sťažovateľovi

v súlade so zmluvou a suma zaplateného preddavku sa dostala do jeho dispozície; ďalšia

dispozícia s touto sumou je vo vzťahu medzi žalobcom a sťažovateľom právne irelevantná.

Dovolací súd uzavrel, že nakoľko zmluva o budúcej kúpnej zmluve bola neplatná, sťažovateľ

sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil. Odvolací súd mu tak správne v zmysle

uložil povinnosť vydať žalobcovi plnenie prevzaté na základe neplatného právneho úkonu

a zaviazal ho na zaplatenie úroku z omeškania. Dovolací súd dovolanie zamietol podľa

dôvodiac, že dovolaním napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu

nespočíval na nesprávnom právnom posúdení veci a neboli zistené ani ďalšie dôvody podľa

, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu...

Po oboznámení sa s dovolacím rozsudkom sťažovateľ zistil, že dovolací súd sa

s viacerými jeho právnymi námietkami v dovolaní vôbec nezaoberal. V odôvodnení

rozhodnutia pritom ani len nespomenul prečo sa s nimi nevysporiadal a nepovažoval ich za

relevantné. Dovolací súd sa vôbec nezaoberal argumentáciou sťažovateľa ohľadne toho, že

za právneho stavu neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve by s poskytnutím preddavku

dcére M. D. za použitia účtu syna sťažovateľa, mohli byť spojené právne účinky poskytnutia

tohto plnenia sťažovateľovi iba vtedy, ak by existovala iná právna skutočnosť, s ktorou by

bol takýto následok spojený, avšak žiadna takáto iná právna skutočnosť neexistovala.

Dovolací súd sa taktiež vôbec nevysporiadal s námietkou, že takouto právnou skutočnosťou

nemohla byť plná moc zo dňa 10. 6. 2004, nakoľko táto bola podľa sťažovateľa absolútne

neplatná z rovnakých dôvodov ako zmluva o budúcej zmluve a akékoľvek úkony

uskutočnené na jej základe nemohli sťažovateľovi založiť žiadne práva a ani záväzky. V

neposlednom rade dovolací súd ponechal absolútne nepovšimnutý aj argument sťažovateľa,

že pokiaľ by aj predmetná plná moc nebola neplatná, na jej základe mohla za sťažovateľa

preddavok prevziať iba p. M. D., čo sa však nestalo a taktiež sa nezaoberal námietkou, že p.

M. D. nemohla platne konať v mene sťažovateľa aj z dôvodu konfliktu jej záujmov so

záujmami sťažovateľa a p. P. P. s poukazom na ...»

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 15. decembra 2011 porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru tým, že zamietol

jeho dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. marca 2010. Sťažovateľ považuje rozhodnutie najvyššieho súdu za

arbitrárne a nepreskúmateľné. Najvyšší súd sa podľa názoru sťažovateľa nevysporiadal

so všetkými jeho námietkami.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 15. 12. 2010, sp. zn.

porušil základné právo sťažovateľa V. P., bytom Ch., na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. 12. 2010, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za

porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ,

).

Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ namietaný rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 15. decembra 2011 za ústavne nekonformné, je

to, že podľa názoru sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu má arbitrárny charakter

z dôvodu, že najvyšší súd sa nevysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa. Podľa

názoru sťažovateľa absolútne neplatná zmluva o budúcej zmluve nemohla vyvolať žiadne

právne následky, a preto aj s plnením poskytnutým na jej základe iným osobám ako

sťažovateľovi nemôže byť na základe takejto zmluvy spojený právny následok plnenia

sťažovateľovi.

Ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. decembra 2011 a zistil, že námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené. V danom

prípade najvyšší súd rozhodujúc o dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 30. marca 2010 vyslovil svoj právny názor a riadne aj vysvetlil dôvody

svojho rozhodnutia, prečo zamietol dovolanie sťažovateľa.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn.

z 15. decembra 2011 okrem iného uviedol:

«... Žalovaný 1/ vychádzajúc z obsahu jeho dovolania namieta, že zmeňujúci

rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorým bolo žalobe voči nemu vyhovené, spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou

práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci

odvolacím súdom, ktoré ho viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa a vyhoveniu

žalobe vo vzťahu k žalovanému 1/, treba považovať za správne.

Podľa účastníci sa môžu písomne zaviazať, že do

dohodnutej doby uzavrú zmluvu; musia sa však pritom dohodnúť o jej podstatných

náležitostiach.

Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným

obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením

z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj

majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov ( ).

Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť

druhému všetko, čo podľa nej dostal ( ).

V danej veci závery súdov nižších stupňov ohľadom neplatnosti zmluvy o budúcej

kúpnej zmluve z 21. júna 2006 z dôvodov v rozhodnutiach uvedených považuje aj dovolací

súd za správne, v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Spornou otázkou zostalo posúdiť, či plnením žalobcu na základe uvedenej neplatnej zmluvy,

keď uhradil preddavok na kúpnu cenu vo výške 2 000 000 Sk podľa bodu II. zmluvy, vzniklo

na strane žalovaného 1/ bezdôvodné obohatenie a tým povinnosť vydať ho žalobcovi.

Dovolací súd považuje posúdenie danej otázky odvolacím súdom za správne, zodpovedajúce

skutkovému stavu zistenému po doplnení dokazovania odvolacím súdom.

Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že preddavok na kúpnu cenu vo výške 2 000 000 Sk

uhradil žalobca na účet označený v bode II. zmluvy o budúcej zmluve ako účet

predávajúceho. O skutočnosti, že vlastníkom účtu nebol žalovaný 1/ ale jeho syn M. P.,

žalobca však zo všetkých okolností pri uzatváraní zmluvy o budúcej zmluve nemohol vedieť

a nemal dôvod ani pochybovať, keď naviac ani sám žalovaný 1/ nespochybňoval v zmluve

označené miesto plnenia ani prípadnými ďalšími ústnymi či písomnými výhradami.

Výpoveďami svedkov syna žalovaného 1/ M. P., M. D. ako i výpoveďami samotného

žalovaného 1/ bolo jednoznačne preukázané, že miesto plnenia - číslo účtu syna žalovaného

1/ bolo v zmluve o budúcej zmluve určené so súhlasom samotného žalovaného 1/; číslo účtu

oznámil syn žalovaného 1/ M. D. po súhlase samotného žalovaného 1/, ktorá následne číslo

účtu označila v bude II. zmluvy o budúcej zmluve. Keďže žalovaný 1/ vyjadril súhlas

s takýmto určením miesta plnenia preddavku kúpnej ceny žalobcom, jeho následné tvrdenia,

že mu plnenie nebolo priamo vyplatené, správne odvolací súd považoval za účelové v snahe

vyhnúť sa zodpovednosti za vrátenie poskytnutého preddavku na kúpnu cenu. Skutočnosť, že

preddavok na kúpnu cenu bol žalovanému 1/ zaplatený, vyplýva z jeho listu z 12. augusta

2004 (č. l. 106 spisu) adresovaným M. D., v ktorom uvádza, že „vyplatený preddavok

kúpnej ceny mal zostať u nás v plnej výške až do uzavretia kúpnej zmluvy.“, ako i z jeho

výpovedí na súde prvého stupňa (č. l. 83, 115 spisu) a odvolacom súde (č. l. 187 spisu),

ktorými potvrdil, že číslo účtu jeho syna, na ktorý mal žalobca zaplatiť preddavok na kúpnu

cenu, bolo do zmluvy o budúcej zmluve uvedené s jeho vedomím a súhlasom, že celá

vyplatená suma bola následne s jeho súhlasom za spoluúčasti jeho syna prevedená na účet

označený M. D.

Dovolací súd je zhodného názoru ako odvolací súd, že žalobca poukázaním

preddavku na kúpnu cenu na účet, ktorý cestou svojej splnomocnenej zástupkyne určil

samotný žalovaný 1/, plnil priamo žalovanému 1/ v zmysle dohody strán (bod II. zmluvy

o budúcej zmluve) a zaplatená suma sa dostala do dispozície žalovanému 1/, ktorý následne

s ňou aj disponoval tým, že vyslovil súhlas, aby jeho syn ju poukázal na iný účet. Táto

ďalšia žalovaným 1/ uskutočnená dispozícia s uvedenými finančnými prostriedkami je, ako

správne uzavrel aj odvolací súd, vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/ právne

irelevantná; žalovaný 1/ vedome prijal od žalobcu preddavok kúpnej ceny a následne

vedome na základe vlastného rozhodnutia celú sumu previedol na ďalší s M. D. dohodnutý

účet.

Vzhľadom k tomu, že zmluva o budúcej zmluve je neplatná, žalovaný 1/ sa na úkor

žalobcu bezdôvodne obohatil, preto správne odvolací súd mu v zmysle § 457 Občianskeho

zákonníka uložil povinnosť vydať žalobcovi na základe neplatného právneho úkonu prevzaté

plnenie v celkovej výške 66 387,84 €. Správne tiež žalovaného 1/ zaviazal na zaplatenie

úroku z omeškania ( ); s určením času odvolacím

súdom, odkedy sa žalovaný 1/ dostal do omeškania ako aj s jeho určením výšky úroku

z omeškania, sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a osvojuje si dôvody uvedené

odvolacím súdom v odôvodnení rozsudku.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je zrejmé, že žalovaný 1/ neopodstatnene

napadol zmeňujúci žalobe vyhovujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ) a keďže neboli zistené

ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali za následok nesprávnosť

dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie žalovaného 1/ podľa zamietol...»

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. decembra 2011 ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné

a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo

zamietol dovolanie sťažovateľa, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska

za akceptovateľné a udržateľné.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho

sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov

a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak

by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, ,

, , ), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2012