Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 201/2012
PDF · 210.14 KB
No categories available
III. ÚS 201/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť V. P., Ch., zastúpeného JUDr. M. T., pre namietané
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 160/2010 z 15. decembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012
doručená sťažnosť V. P., Ch. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. M. T., pre
namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Cdo 160/2010 z 15. decembra 2011.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
«... Sťažovateľ spolu s P. P. boli podielovými spoluvlastníkmi, každý v podiele 1/2
pozemkov parc. č. 1798 a parc č. 1744/69, oba v kat. území K. (ďalej len „Pozemky“), ktoré
mali záujem spoločne predať. Celkový výťažok získaný spoločným predajom Pozemkov si
následne mali v úmysle rozdeliť po zohľadnení nákladov na reštitučné konanie, v ktorom
tieto Pozemky získali. Dňa 28. 9. 1998 bolo spísané čestné vyhlásenie, ktorým P. P. udelil
plnú moc a podpisové právo sťažovateľovi a spoločne s ním aj manželke A. P., pričom
rozsah plnej moci bol obmedzený na účasť pri konzultačných rokovaniach a všetkých
jednaniach ohľadom odpredaja Pozemkov a prevzatie celej finančnej čiastky v hotovosti za
tento odpredaj. Dňa 10. 6. 2004 bolo spísané splnomocnenie, ktorým sťažovateľ vo svojom
mene a tiež v mene P. P. splnomocnil M. D. ku všetkým právnym úkonom spojeným
s predajom predmetných Pozemkov za cenu nie nižšiu ako 11.000.000,- Sk, vrátane
prevzatia zálohy na kúpnu cenu v sume 3.000.000,- Sk.
Dňa 21. 6. 2004 spoločnosť C., s. r. o., so sídlom B., ako budúci kupujúci a pani M.
D. ako zástupkyňou sťažovateľa a pána P. P. ako budúcich predávajúcich podpísali zmluvu
o budúcej zmluve o prevode vlastníctva k Pozemkom. Predmetom zmluvy o budúcej zmluve
bol záväzok budúcich predávajúcich uzavrieť najneskôr do 15. 7. 2004 s budúcim
kupujúcim kúpnopredajnú zmluvu, na základe ktorej budúci kupujúci odkúpi Pozemky od
budúcich predávajúcich za sumu 11.000.000,- Sk. Podľa zmluvy o budúcej zmluve mal byť
pri jej podpise vyplatený zástupcovi budúcich predávajúcich preddavok vo výške
2.000.000,- Sk a pri uzavretí riadnej kúpnej zmluvy mal byť zástupcovi predávajúcich
vyplatený zostatok kúpnej ceny vo výške 9.000.000,- Sk. Preddavok vo výške 2.000.000,- Sk
mal byť podľa zmluvy o budúcej zmluve uhradený na účet predávajúceho vedený v... v deň
podpisu zmluvy o budúcej zmluve.
Dňa 23. 6. 2004 bola spísaná Generálna plná moc, ktorou pán P. P. splnomocnil
sťažovateľa spoločne s jeho manželkou A. P., pričom rozsah plnomocenstva bol vymedzený
tak, že splnomocnenci sú oprávnení na všetky vecné a právne úkony spojené s predajom
Pozemkov, pričom splnomocnenci sú oprávnení, okrem iného, dohodnúť podmienky kúpnej
zmluvy, podpísať v jeho mene kúpnu zmluvu a prevziať kúpnu cenu.
Dňa 22. 6. 2004 uhradila spoločnosť C., s. r. o. sumu 2.000.000,- Sk na účet vedený
v..., ktorého majiteľom je syn sťažovateľa M. P., ktorý predmetnú sumu v ten istý deň
poukázal na účet dcéry pani M. D. – S. D. K uzavretiu realizačnej kúpnej zmluvy o prevode
Pozemkov nikdy nedošlo.
Spoločnosť C., s. r. o. listom zo dňa 15. 7. 2004 adresovaným Realitnej kancelárii B.,
p. M. D. odstúpila od predmetnej zmluvy o budúcej zmluve a požadovala vrátenie
preddavku vo výške 2.000.000,- Sk. Nakoľko preddavok na kúpnu cenu vrátený nebol,
spoločnosť C., s. r. o. uplatnila nárok na vrátenie preddavku na kúpnu cenu žalobou, a to
spoločne a nerozdielne voči sťažovateľovi ako žalovanému v 1. rade a voči p. P. P. ako
žalovanému v 2. rade. Žalovaný v 2. rade p. P. P. v priebehu súdneho konania zomrel a na
jeho miesto účastníka konania nastúpila jeho dedička Ing. D. K.
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 7. 3. 2007, č. k. 8 C 208/2005-130
žalobu v celom rozsahu zamietol. Dospel k záveru, že k uzavretiu zmluvy o budúcej zmluve
o prevode vlastníctva k Pozemkom platne nedošlo, nakoľko p. M. D., ktorá zmluvu
podpisovala za budúcich predávajúcich nebola na tento úkon zo strany jedného z budúcich
predávajúcich (p. P. P.) splnomocnená. Okresný súd vyhodnotil zmluvu o budúcej zmluve
ako absolútne neplatnú. Zároveň konštatoval, že spoločnosti C., s. r. o. ako žalobcovi
nevzniklo voči žalovaným právo na zaplatenie sumy 2.000.000,- Sk ani zo samotnej zmluvy
o budúcej zmluve a ani ako právny následok odstúpenia od zmluvy žalobcom, z dôvodu, že
žalobca sumu preddavku na kúpnu cenu nezaplatil žalovaným, ale tretej osobe - synovi
sťažovateľa, ktorý peňažné prostriedky vzápätí previedol na účet dcéry M. D. Okresný súd
tak uzavrel, že o vzniku bezdôvodného obohatenia by bolo možné uvažovať na strane tretích
osôb, nie však na strane sťažovateľa či žalovaného v 2. rade.
Krajský súd v Bratislave na základe odvolania žalobcu rozsudkom zo dňa 30. 3.
2010, sp. zn. 6 Co 271/2007 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v časti, ktorou bola
zamietnutá žaloba voči žalovanému v 2. rade a v časti, ktorou bola zamietnutá žaloba voči
sťažovateľovi, rozsudok zmenil tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
v lehote 3 dní sumu 66.387,84 € s 9% úrokom z omeškania od 14. 10. 2004 do zaplatenia
a vo zvyšku žalobu voči sťažovateľovi zamietol. Odvolací súd sa po doplnení dokazovania
stotožnil so záverom súdu prvého stupňa ohľadne neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve,
nesúhlasil však so záverom, že plnenie v sume 2.000.000,- Sk nebolo vyplatené
sťažovateľovi a že ten na úkor žalobcu nezískal bezdôvodné obohatenie. Dospel k záveru, že
preddavok na kúpnu cenu bol poukázaný na účet, ktorý cestou svojej splnomocnenej
zástupkyne určil sťažovateľ a tak sa tento preddavok dostal do jeho dispozície. Sťažovateľa
tak zaviazal na vrátenie bezdôvodného obohatenia.
Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou súd zaviazal sťažovateľa na
zaplatenie 66.387,84 € s prísl., podal sťažovateľ v zákonnej lehote dovolanie. Sťažovateľ
s poukazom na § 241 ods. 2 písm. c) OSP namietal, že rozhodnutie v napadnutej časti
spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci. Zdôraznil najmä, že absolútne neplatná
zmluva o budúcej zmluve nemohla vyvolať žiadne právne následky a preto aj s plnením
poskytnutým na jej základe iným osobám ako sťažovateľovi nemôže byť na základe takejto
zmluvy spojený právny následok plnenia sťažovateľovi...
Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 15. 12. 2011, sp. zn. 3 Cdo 160/2010 dovolanie
sťažovateľa zamietol. Stotožnil sa so závermi súdov nižšieho stupňa o neplatnosti zmluvy
o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 21. 6. 2004. Ohľadne otázky, či plnením žalobcu na základe
neplatnej zmluvy vzniklo na strane sťažovateľa bezdôvodné obohatenie a jeho povinnosť ho
vydať žalobcovi, dovolací súd konštatoval, že posúdenie danej otázky odvolacím súdom
považoval za správne a zodpovedajúce zistenému skutkovému stavu. Podľa dovolacieho
súdu, pokiaľ žalobca poukázal preddavok na kúpnu cenu na bankový účet určený
sťažovateľom prostredníctvom jeho splnomocnenej zástupkyne, plnil priamo sťažovateľovi
v súlade so zmluvou a suma zaplateného preddavku sa dostala do jeho dispozície; ďalšia
dispozícia s touto sumou je vo vzťahu medzi žalobcom a sťažovateľom právne irelevantná.
Dovolací súd uzavrel, že nakoľko zmluva o budúcej kúpnej zmluve bola neplatná, sťažovateľ
sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil. Odvolací súd mu tak správne v zmysle § 457 OZ
uložil povinnosť vydať žalobcovi plnenie prevzaté na základe neplatného právneho úkonu
a zaviazal ho na zaplatenie úroku z omeškania. Dovolací súd dovolanie zamietol podľa
§ 243b ods. 1 OSP dôvodiac, že dovolaním napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu
nespočíval na nesprávnom právnom posúdení veci a neboli zistené ani ďalšie dôvody podľa
§ 241 ods. 2 OSP, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu...
Po oboznámení sa s dovolacím rozsudkom sťažovateľ zistil, že dovolací súd sa
s viacerými jeho právnymi námietkami v dovolaní vôbec nezaoberal. V odôvodnení
rozhodnutia pritom ani len nespomenul prečo sa s nimi nevysporiadal a nepovažoval ich za
relevantné. Dovolací súd sa vôbec nezaoberal argumentáciou sťažovateľa ohľadne toho, že
za právneho stavu neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve by s poskytnutím preddavku
dcére M. D. za použitia účtu syna sťažovateľa, mohli byť spojené právne účinky poskytnutia
tohto plnenia sťažovateľovi iba vtedy, ak by existovala iná právna skutočnosť, s ktorou by
bol takýto následok spojený, avšak žiadna takáto iná právna skutočnosť neexistovala.
Dovolací súd sa taktiež vôbec nevysporiadal s námietkou, že takouto právnou skutočnosťou
nemohla byť plná moc zo dňa 10. 6. 2004, nakoľko táto bola podľa sťažovateľa absolútne
neplatná z rovnakých dôvodov ako zmluva o budúcej zmluve a akékoľvek úkony
uskutočnené na jej základe nemohli sťažovateľovi založiť žiadne práva a ani záväzky. V
neposlednom rade dovolací súd ponechal absolútne nepovšimnutý aj argument sťažovateľa,
že pokiaľ by aj predmetná plná moc nebola neplatná, na jej základe mohla za sťažovateľa
preddavok prevziať iba p. M. D., čo sa však nestalo a taktiež sa nezaoberal námietkou, že p.
M. D. nemohla platne konať v mene sťažovateľa aj z dôvodu konfliktu jej záujmov so
záujmami sťažovateľa a p. P. P. s poukazom na § 22 ods. 2 OZ...»
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 160/2010
z 15. decembra 2011 porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že zamietol
jeho dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
6 Co 271/2007 z 30. marca 2010. Sťažovateľ považuje rozhodnutie najvyššieho súdu za
arbitrárne a nepreskúmateľné. Najvyšší súd sa podľa názoru sťažovateľa nevysporiadal
so všetkými jeho námietkami.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 15. 12. 2010, sp. zn.
3 Cdo 160/2010 porušil základné právo sťažovateľa V. P., bytom Ch., na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. 12. 2010, sp. zn.
3 Cdo 160/2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania
do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za
porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)
v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04,
III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04,
Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ namietaný rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 160/2010 z 15. decembra 2011 za ústavne nekonformné, je
to, že podľa názoru sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu má arbitrárny charakter
z dôvodu, že najvyšší súd sa nevysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa. Podľa
názoru sťažovateľa absolútne neplatná zmluva o budúcej zmluve nemohla vyvolať žiadne
právne následky, a preto aj s plnením poskytnutým na jej základe iným osobám ako
sťažovateľovi nemôže byť na základe takejto zmluvy spojený právny následok plnenia
sťažovateľovi.
Ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 160/2010
z 15. decembra 2011 a zistil, že námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené. V danom
prípade najvyšší súd rozhodujúc o dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
6 Co 271/2007 z 30. marca 2010 vyslovil svoj právny názor a riadne aj vysvetlil dôvody
svojho rozhodnutia, prečo zamietol dovolanie sťažovateľa.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn. 3 Cdo 160/2010
z 15. decembra 2011 okrem iného uviedol:
«... Žalovaný 1/ vychádzajúc z obsahu jeho dovolania namieta, že zmeňujúci
rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorým bolo žalobe voči nemu vyhovené, spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci
odvolacím súdom, ktoré ho viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa a vyhoveniu
žalobe vo vzťahu k žalovanému 1/, treba považovať za správne.
Podľa § 50 ods. 1 Občianskeho zákonníka účastníci sa môžu písomne zaviazať, že do
dohodnutej doby uzavrú zmluvu; musia sa však pritom dohodnúť o jej podstatných
náležitostiach.
Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným
obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj
majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 Občianskeho zákonníka).
Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal (§ 457 Občianskeho zákonníka).
V danej veci závery súdov nižších stupňov ohľadom neplatnosti zmluvy o budúcej
kúpnej zmluve z 21. júna 2006 z dôvodov v rozhodnutiach uvedených považuje aj dovolací
súd za správne, v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Spornou otázkou zostalo posúdiť, či plnením žalobcu na základe uvedenej neplatnej zmluvy,
keď uhradil preddavok na kúpnu cenu vo výške 2 000 000 Sk podľa bodu II. zmluvy, vzniklo
na strane žalovaného 1/ bezdôvodné obohatenie a tým povinnosť vydať ho žalobcovi.
Dovolací súd považuje posúdenie danej otázky odvolacím súdom za správne, zodpovedajúce
skutkovému stavu zistenému po doplnení dokazovania odvolacím súdom.
Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že preddavok na kúpnu cenu vo výške 2 000 000 Sk
uhradil žalobca na účet označený v bode II. zmluvy o budúcej zmluve ako účet
predávajúceho. O skutočnosti, že vlastníkom účtu nebol žalovaný 1/ ale jeho syn M. P.,
žalobca však zo všetkých okolností pri uzatváraní zmluvy o budúcej zmluve nemohol vedieť
a nemal dôvod ani pochybovať, keď naviac ani sám žalovaný 1/ nespochybňoval v zmluve
označené miesto plnenia ani prípadnými ďalšími ústnymi či písomnými výhradami.
Výpoveďami svedkov syna žalovaného 1/ M. P., M. D. ako i výpoveďami samotného
žalovaného 1/ bolo jednoznačne preukázané, že miesto plnenia - číslo účtu syna žalovaného
1/ bolo v zmluve o budúcej zmluve určené so súhlasom samotného žalovaného 1/; číslo účtu
oznámil syn žalovaného 1/ M. D. po súhlase samotného žalovaného 1/, ktorá následne číslo
účtu označila v bude II. zmluvy o budúcej zmluve. Keďže žalovaný 1/ vyjadril súhlas
s takýmto určením miesta plnenia preddavku kúpnej ceny žalobcom, jeho následné tvrdenia,
že mu plnenie nebolo priamo vyplatené, správne odvolací súd považoval za účelové v snahe
vyhnúť sa zodpovednosti za vrátenie poskytnutého preddavku na kúpnu cenu. Skutočnosť, že
preddavok na kúpnu cenu bol žalovanému 1/ zaplatený, vyplýva z jeho listu z 12. augusta
2004 (č. l. 106 spisu) adresovaným M. D., v ktorom uvádza, že „vyplatený preddavok
kúpnej ceny mal zostať u nás v plnej výške až do uzavretia kúpnej zmluvy.“, ako i z jeho
výpovedí na súde prvého stupňa (č. l. 83, 115 spisu) a odvolacom súde (č. l. 187 spisu),
ktorými potvrdil, že číslo účtu jeho syna, na ktorý mal žalobca zaplatiť preddavok na kúpnu
cenu, bolo do zmluvy o budúcej zmluve uvedené s jeho vedomím a súhlasom, že celá
vyplatená suma bola následne s jeho súhlasom za spoluúčasti jeho syna prevedená na účet
označený M. D.
Dovolací súd je zhodného názoru ako odvolací súd, že žalobca poukázaním
preddavku na kúpnu cenu na účet, ktorý cestou svojej splnomocnenej zástupkyne určil
samotný žalovaný 1/, plnil priamo žalovanému 1/ v zmysle dohody strán (bod II. zmluvy
o budúcej zmluve) a zaplatená suma sa dostala do dispozície žalovanému 1/, ktorý následne
s ňou aj disponoval tým, že vyslovil súhlas, aby jeho syn ju poukázal na iný účet. Táto
ďalšia žalovaným 1/ uskutočnená dispozícia s uvedenými finančnými prostriedkami je, ako
správne uzavrel aj odvolací súd, vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/ právne
irelevantná; žalovaný 1/ vedome prijal od žalobcu preddavok kúpnej ceny a následne
vedome na základe vlastného rozhodnutia celú sumu previedol na ďalší s M. D. dohodnutý
účet.
Vzhľadom k tomu, že zmluva o budúcej zmluve je neplatná, žalovaný 1/ sa na úkor
žalobcu bezdôvodne obohatil, preto správne odvolací súd mu v zmysle § 457 Občianskeho
zákonníka uložil povinnosť vydať žalobcovi na základe neplatného právneho úkonu prevzaté
plnenie v celkovej výške 66 387,84 €. Správne tiež žalovaného 1/ zaviazal na zaplatenie
úroku z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka); s určením času odvolacím
súdom, odkedy sa žalovaný 1/ dostal do omeškania ako aj s jeho určením výšky úroku
z omeškania, sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a osvojuje si dôvody uvedené
odvolacím súdom v odôvodnení rozsudku.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je zrejmé, že žalovaný 1/ neopodstatnene
napadol zmeňujúci žalobe vyhovujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a keďže neboli zistené
ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O. s. p., ktoré by mali za následok nesprávnosť
dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie žalovaného 1/ podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol...»
Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 160/2010
z 15. decembra 2011 ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné
a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo
zamietol dovolanie sťažovateľa, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska
za akceptovateľné a udržateľné.
K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho
sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov
a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak
by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky
nevykazuje.
S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. mája 2012