Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 214/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej

spoločnosťou A., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. D. C.,

vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre

sp. zn. a jeho uznesením z 22. decembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej spoločnosťou A., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky

JUDr. D. C., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. a jeho uznesením z 22. decembra 2011

(ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v lízingovej zmluve uzavretej medzi

sťažovateľkou ako lízingovým prenajímateľom a M. C. ako lízingovým nájomcom bola

dojednaná tzv. rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory súvisiace s touto

lízingovou zmluvou budú riešené pred tam označeným rozhodcovským súdom.

Sťažovateľka si následne pred týmto rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči

lízingovému nájomcovi a tieto jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom, na základe

ktorého ako exekučného titulu podala návrh na vykonanie exekúcie proti lízingovému

nájomcovi ako povinnému.

Okresný súd Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v exekučnej veci sťažovateľky

o vymoženie sumy 5 653,38 € s príslušenstvom svojím uznesením č. k. -53

z 29. septembra 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zamietol žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie z dôvodu, že rozhodcovskú doložku obsiahnutú v lízingovej zmluve posúdil ako

neprijateľnú podmienku, a tým za neplatné zmluvné dojednanie. K svojim záverom dospel

„s odkazom na Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, s odkazom na ustanovenia § 52, § 53 ods. 4 písm. r) a § 3

o spotrebiteľských úveroch

a tiež s odvolaním sa na rozhodnutie ESD (C-168/05) Elisa María Mostaza Claro

vs. Centro Móvil Millenium SL...“ a posúdil „formát leasingovej zmluvy a uskutočnil

skutkový záver podľa, ktorého ide o zmluvy, vrátane zmluvných podmienok, ktoré boli

vopred pripravené pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť ich

obsah a zmluva uzatváraná medzi sťažovateľom a povinným je typizovanou, štandardnou

zmluvou... dospel k záveru, že obsah rozhodcovskej doložky, aj keď vyplýva zo zmluvy bol

vopred pripravený, povinný si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber

ako ju akceptovať... predpokladal, že si povinný nebol vedomý dôsledkov, ktoré so sebou

dojednanie rozhodcovskej doložky nesie.“

Na odvolanie sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie

okresného súdu stotožniac sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu.

Sťažovateľka vidí porušenie svojho práva v nesprávnych skutkových a právnych

záveroch všeobecných súdov, ako aj v nevysporiadaní sa s jej odvolacími dôvodmi

v napadnutom uznesení krajského súdu.

Podľa sťažovateľky všeobecné súdy dospeli k nesprávnemu a dostatočne

nepodloženému skutkovému záveru o tom, že „v prípade leasingovej zmluvy ide

o formulárovú zmluvu, a ďalej k záveru, že povinný nemal možnosť ovplyvniť podstatným

spôsobom obsah predmetnej zmluvy a podmienky v nej obsiahnuté neboli dojednané

individuálne“, keď takýto záver prijali bez náležitého skúmania okolností, za ktorých bola

lízingová zmluva uzavretá, a bez zachovania zásady kontradiktórnosti konania a možnosti

sťažovateľky „tvrdiť, argumentovať, uvádzať pripomienky, navrhovať dôkazy na podporu

a preukázanie svojich tvrdení“. Sťažovateľka k tomu okrem iného uviedla: „Skutočnosť, že

leasingová zmluva obsahuje z dôvodu jej inominátnosti podrobnú úpravu vzájomných práv

a povinností jej účastníkov alebo skutočnosť, že sťažovateľ uzatvára čo do počtu niekoľko

leasingových zmlúv (je to jeho hlavný predmet činnosti) nezakladá automaticky záver, že jej

účastník nemohol ovplyvniť jej obsah. Nie je možné automaticky prijať záver, že všetky

leasingové zmluvy sú čo do obsahu zhodné. Pokiaľ je sťažovateľovi známe súdy žiadne iné

leasingové zmluvy, ktoré uzatvoril sťažovateľ nemali k dispozícii, napriek tomu urobili

skutkový záver o neurčitom počte leasingových zmlúv s rovnakým obsahom...“

Sťažovateľka namieta aj tie závery okresného súdu, ktoré sú založené

na posudzovaní materiálnej správnosti exekučného titulu, t. j. závery, podľa ktorých

povinnosti uložené exekučným sú právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi.

Sťažovateľka aj v tejto súvislosti namieta odňatie možnosti vyjadriť sa k veci a navrhovať

dôkazy.

Sťažovateľka v ďalšej časti svojej argumentácie uvádza:

„Rozhodcovská doložka nie je vždy neprijateľnou podmienkou, ako to automaticky

ustálili súdy. Ustanovenia, ktoré sú neprijateľnými podmienkami sú demonštratívne

vymenované v ust. . Avšak aj tieto demonštratívne

vymenované ustanovenia je potrebné posúdiť vždy individuálne v spojení s ust. § 53 ods. 1

, teda posúdiť či spôsobujú v konkrétnom prípade značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Keďže

cieľom zákonodarcu v tomto prípade bolo zrejme ochrániť spotrebiteľa vo sfére právnej

ochrany, je potrebné posúdiť v konkrétnom prípade, či táto zmluvná podmienka je v hrubom

nepomere v neprospech spotrebiteľa. Preukázať individuálnosť dojednania rozhodcovskej

doložky nebolo sťažovateľovi v konaní pred súdmi umožnené. Súdy rozhodli bez zisťovania

skutkového stavu.

Ani smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, písm. (q) jej prílohy 1 nemá za cieľ zakázať rozhodcovské

doložky v spotrebiteľských zmluvách en bloc, ale zakazuje len také ustanovenia, ktoré nútia

spotrebiteľa domáhať sa svojich nárokov v rozhodcovskom konaní neupravenom právnym

poriadkom. To znamená, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil

výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde

rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však

zjavne nie je prípad rozhodcovského konania podľa

o rozhodcovskom konaní. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi

a v zmysle § 31 ods. 2 ZRK sa v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej

republiky.

Európsky súdny dvor (ESD) vo veci Elisa María Claro vs. Centro Móvil Millenium

SL (Case C-168/05) uviedol, že je v kompetencii príslušného súdu členského štátu

rozhodnúť, či konkrétne ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy (v tomto prípade rozhodcovská

doložka) predstavuje neprijateľnú podmienku. V kauze Eco Swiss China Time Ltd vs.

Benetton International NV (Case C-126/97) v bode 35 svojho odôvodnenia ESD

konštatoval, že preskúmavanie rozhodcovských nálezov musí byť v záujme efektivity

rozhodcovského konania ako ekvivalentného alternatívneho riešenia sporov limitované

a možnosť zrušenia rozhodcovského nálezu by mala existovať len vo výnimočných

prípadoch. Odklon Súdneho dvora od ochrany spotrebiteľa, ak ten ignoruje svoje možnosti

ochrany, je zrejmý z rozsudku Súdneho dvora z 6. 10. 2009 vo veci Asturcom

Telecomunicaciones SL vs. Cristina Rodríguez Nogueira (Case C-40/08), kde v bode 47

odôvodnenia Súdny dvor konštatuje, že v každom prípade dodržiavanie zásady efektivity si

za okolností ako v spore vo veci samej nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd

kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje

práva, ako tomu bolo vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Mostaza Claro, už

citovaného, ale taktiež aby úplne nahradil celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa, akou je

pasívny prístup žalovanej v spore vo veci samej, ktorá sa nezúčastnila na rozhodcovskom

konaní, ani nepodala žalobu o neplatnosť proti rozhodcovskému rozsudku, ktorý sa z tohto

dôvodu stal právoplatným...“

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti

rozhodol týmto nálezom:

„1/ Základné práva spoločnosti T., s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Krajského súdu v Nitre č. k. -71 z 22. 12. 2011 porušené boli

2/ Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. -71 z 22. 12. 2011 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3/ Krajský súd v Nitre sú povinní uhradiť spol. T., s. r. o. trovy konania vo výške

269,58 € k rukám advokáta A., s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej argumentácie nespochybňuje oprávnenie

exekučného súdu posudzovať formálnu a materiálnu správnosť exekučného titulu, ale

namieta porušenie zásady kontradiktórnosti konania pri posudzovaní exekučného titulu

všeobecnými súdmi v danom prípade.

Krajskému súdu sťažovateľka vyčíta (ktorý napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu)

nesprávne skutkové a právne závery, v dôsledku ktorých došlo k porušeniu práva

sťažovateľky vyjadriť sa k veci, predkladať a navrhovať dôkazy, nedostatočné odôvodnenie

napadnutého uznesenia a nevysporiadanie sa s odvolacími dôvodmi sťažovateľky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd dostatočne vysporiadal s odvolacími

dôvodmi sťažovateľky a náležite odôvodnil svoje skutkové a právne závery, keď

v napadnutom uznesení uviedol: «Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu

prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, preto

odvolací súd potvrdzuje vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, pričom uvádza, že

exekučný prvostupňový súd správne vyhodnotil svoje oprávnenie preskúmavať exekučný

titul v rozsahu a za podmienok uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní...

Súd v zásade postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nepreskúmava vecnú

správnosť exekučných titulov, pretože by sa tým nezákonným spôsobom fakticky rozširovala

pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom je v rámci nachádzacieho konania

preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu, ktorý rozhodnutie vydal.

S prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v európskom priestore však dochádza,

prostredníctvom normatívnych aktov európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných

orgánov jednotlivých členských štátov, k prelamovaniu uvedenej zásady

„nepreskúmateľnosti“ vecnej správnosti niektorých rozhodnutí – exekučných titulov. Tak

tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd ale aj iný

povolaný orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej

povinnosti prihliadať na všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré

znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom zmysle je potrebné považovať za takúto zákonnú

úpravu príslušné ustanovenia , ktoré okrem iného vymedzujú

charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny výpočet

charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok, na ktorých neprijateľnosť

(neplatnosť) prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje.

Zákonnou úpravou umožňujúcou prehĺbenie uvedenej ochrany je aj činnosť súdu výkonu

rozhodnutia alebo exekučného súdu pri nútenom výkone rozhodcovského rozsudku

vydaného orgánmi a postupom podľa o rozhodcovskom konám.

V procesnom postupe exekučného súdu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

ustanovenie § 45 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje

a zároveň súd v exekučnom konám zaväzuje (ex offo), aby v prípade, ak rozhodcovský

rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo ak rozhodcovský rozsudok

zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, aby toto konanie zastavil. Exekučný

súd pritom nemôže byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane iba čo

do objektívne nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré

odporuje dobrým mravom, výroku rozhodnutia samotného, ale pre naplnenie cieľov

aproximačných právnych nástrojov Európskej únie (Smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.

4. 1993) a postupom v súlade so zákonom sa vyžaduje, aby toto posudzovanie prekročilo

rámec skúmania len formálnej stránky právoplatnosti a vykonateľnosti predmetného

rozhodcovského rozsudku... Z preskúmavanej pôsobnosti exekučného súdu v tomto prípade

nemôže byť vylúčená vecná správnosť rozhodcovského rozsudku (vo veciach na ktoré musí

príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti, pričom do skúmania vecnej správnosti patrí

aj posudzovanie existencie právomoci orgánu konať a rozhodnúť)...

Uvedený právny vzťah bol súdom prvého stupňa správne posúdený ako vzťah

ochraňovaný kogentnými ustanoveniami spotrebiteľského práva. Predpokladom postupu

exekučného súdu pri vecnom preskúmaní exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku je,

že právny vzťah, resp. obsah právneho vzťahu je možno charakterizovať ako vzťah

spotrebiteľský. Pri posudzovaní charakteru právneho vzťahu treba mať na zreteli jednak

subjekty, ktoré vstupujú do tohto vzťahu a tiež účel, smerovanie vôle subjektov k založeniu

a pretrvávaniu právneho vzťahu.

Predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia,

ktoré má byť exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom ktorý koná

a rozhoduje v súlade so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel.

Prvostupňový súd teda posudzoval právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť, pričom

vo výsledku vyhodnotil, že rozhodcovská doložka je neprijateľná v zmysle § 53 ods. 4

písm. r) a podľa je neplatná. Odvolací súd uvádza, že nie každá

rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskom právnom

vzťahu. Nerovnovážny stav nevyvolávajúca rozhodcovská doložka je prípustná.

Rozhodcovský súd v tejto veci odvodil svoju právomoc od rozhodcovskej doložky, ktorá je

obsiahnutá v bode VIII. (záverečné ustanovenia) leasingovej zmluvy zo dňa 31. 01. 2008.

V zmysle doložky zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vzniknú

z právnych vzťahov vzniknutých na základe zmluvy alebo súvisiacich so zmluvou, vrátane

sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy predložia na rozhodnutie v rozhodcovskom konaní

Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s.

Zmluvné strany sa zaviazali podriadiť rozhodnutiu vydanému v rozhodcovskom konaní

s tým, že takéto rozhodnutie bude pre zmluvné strany konečné a záväzné. Takto

koncipovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a to

na škodu spotrebiteľa. Problematickým sa zdá byť skutočnosť, že predmetná doložka ako

podmienka vylučuje uplatnenie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Vzhľadom na podstatu

úverového plnenia oprávneného (veriteľa – dodávateľa), je viac ako predpokladané, že

subjektom, ktorý bude uplatňovať svoje, nároky pred povolaným orgánom, bude práve

oprávnený a povolaným orgánom pre možné efektívnejšie dovolanie sa svojho nároku bude

rozhodcovský orgán podľa výberu určeného subjektu. V danej veci je rozhodcovská doložka

súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti

používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah tejto

zmluvy nemal povinný ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto

doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5

neplatná. Na základe takto koncipovanej doložky je nutné

konštatovať, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského

súdu teda, na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, založená platne nebola. Takto vydal

rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie síce

existuje kauzálne, je normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné. Na základe

uvedeného prvostupňový súd správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

zamietol. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

podľa ako vecne správne potvrdil...»

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné

a dostatočne odôvodnené vrátane vysporiadania sa s podstatnými odvolacími dôvodmi

sťažovateľky. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, aktuálnej judikatúry

Súdneho dvora Európskej únie, ako aj obsahu relevantných dôkazov je napadnuté

rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd totiž konštatoval, že nebol

splnený jeden z elementárnych predpokladov vedenia exekučného konania z dôvodu,

že neexistoval relevantný exekučný titul, na základe ktorého by bolo možné exekúciu

vykonať. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia

okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec

použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie práva sťažovateľky podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka namieta skutkové a právne závery krajského súdu, ako aj porušenie

zásady kontradiktórnosti konania a v súvislosti s touto argumentáciou ústavný súd v celom

rozsahu poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (pozri , ).

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom sťažovateľky na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto

práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2012