Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)I. ÚS 214/2012
PDF · 204.22 KB
No categories available
I. ÚS 214/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej
spoločnosťou A., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. D. C.,
vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 5 CoE 106/2011 a jeho uznesením z 22. decembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej spoločnosťou A., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky
JUDr. D. C., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoE 106/2011 a jeho uznesením z 22. decembra 2011
(ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v lízingovej zmluve uzavretej medzi
sťažovateľkou ako lízingovým prenajímateľom a M. C. ako lízingovým nájomcom bola
dojednaná tzv. rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory súvisiace s touto
lízingovou zmluvou budú riešené pred tam označeným rozhodcovským súdom.
Sťažovateľka si následne pred týmto rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči
lízingovému nájomcovi a tieto jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom, na základe
ktorého ako exekučného titulu podala návrh na vykonanie exekúcie proti lízingovému
nájomcovi ako povinnému.
Okresný súd Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v exekučnej veci sťažovateľky
o vymoženie sumy 5 653,38 € s príslušenstvom svojím uznesením č. k. 4 Er 127/2011-53
z 29. septembra 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie z dôvodu, že rozhodcovskú doložku obsiahnutú v lízingovej zmluve posúdil ako
neprijateľnú podmienku, a tým za neplatné zmluvné dojednanie. K svojim záverom dospel
„s odkazom na Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, s odkazom na ustanovenia § 52, § 53 ods. 4 písm. r) a § 3
Občianskeho zákonníka a s odkazom na z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a tiež s odvolaním sa na rozhodnutie ESD (C-168/05) Elisa María Mostaza Claro
vs. Centro Móvil Millenium SL...“ a posúdil „formát leasingovej zmluvy a uskutočnil
skutkový záver podľa, ktorého ide o zmluvy, vrátane zmluvných podmienok, ktoré boli
vopred pripravené pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť ich
obsah a zmluva uzatváraná medzi sťažovateľom a povinným je typizovanou, štandardnou
zmluvou... dospel k záveru, že obsah rozhodcovskej doložky, aj keď vyplýva zo zmluvy bol
vopred pripravený, povinný si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber
ako ju akceptovať... predpokladal, že si povinný nebol vedomý dôsledkov, ktoré so sebou
dojednanie rozhodcovskej doložky nesie.“
Na odvolanie sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie
okresného súdu stotožniac sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu.
Sťažovateľka vidí porušenie svojho práva v nesprávnych skutkových a právnych
záveroch všeobecných súdov, ako aj v nevysporiadaní sa s jej odvolacími dôvodmi
v napadnutom uznesení krajského súdu.
Podľa sťažovateľky všeobecné súdy dospeli k nesprávnemu a dostatočne
nepodloženému skutkovému záveru o tom, že „v prípade leasingovej zmluvy ide
o formulárovú zmluvu, a ďalej k záveru, že povinný nemal možnosť ovplyvniť podstatným
spôsobom obsah predmetnej zmluvy a podmienky v nej obsiahnuté neboli dojednané
individuálne“, keď takýto záver prijali bez náležitého skúmania okolností, za ktorých bola
lízingová zmluva uzavretá, a bez zachovania zásady kontradiktórnosti konania a možnosti
sťažovateľky „tvrdiť, argumentovať, uvádzať pripomienky, navrhovať dôkazy na podporu
a preukázanie svojich tvrdení“. Sťažovateľka k tomu okrem iného uviedla: „Skutočnosť, že
leasingová zmluva obsahuje z dôvodu jej inominátnosti podrobnú úpravu vzájomných práv
a povinností jej účastníkov alebo skutočnosť, že sťažovateľ uzatvára čo do počtu niekoľko
leasingových zmlúv (je to jeho hlavný predmet činnosti) nezakladá automaticky záver, že jej
účastník nemohol ovplyvniť jej obsah. Nie je možné automaticky prijať záver, že všetky
leasingové zmluvy sú čo do obsahu zhodné. Pokiaľ je sťažovateľovi známe súdy žiadne iné
leasingové zmluvy, ktoré uzatvoril sťažovateľ nemali k dispozícii, napriek tomu urobili
skutkový záver o neurčitom počte leasingových zmlúv s rovnakým obsahom...“
Sťažovateľka namieta aj tie závery okresného súdu, ktoré sú založené
na posudzovaní materiálnej správnosti exekučného titulu, t. j. závery, podľa ktorých
povinnosti uložené exekučným sú právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi.
Sťažovateľka aj v tejto súvislosti namieta odňatie možnosti vyjadriť sa k veci a navrhovať
dôkazy.
Sťažovateľka v ďalšej časti svojej argumentácie uvádza:
„Rozhodcovská doložka nie je vždy neprijateľnou podmienkou, ako to automaticky
ustálili súdy. Ustanovenia, ktoré sú neprijateľnými podmienkami sú demonštratívne
vymenované v ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Avšak aj tieto demonštratívne
vymenované ustanovenia je potrebné posúdiť vždy individuálne v spojení s ust. § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, teda posúdiť či spôsobujú v konkrétnom prípade značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Keďže
cieľom zákonodarcu v tomto prípade bolo zrejme ochrániť spotrebiteľa vo sfére právnej
ochrany, je potrebné posúdiť v konkrétnom prípade, či táto zmluvná podmienka je v hrubom
nepomere v neprospech spotrebiteľa. Preukázať individuálnosť dojednania rozhodcovskej
doložky nebolo sťažovateľovi v konaní pred súdmi umožnené. Súdy rozhodli bez zisťovania
skutkového stavu.
Ani smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, písm. (q) jej prílohy 1 nemá za cieľ zakázať rozhodcovské
doložky v spotrebiteľských zmluvách en bloc, ale zakazuje len také ustanovenia, ktoré nútia
spotrebiteľa domáhať sa svojich nárokov v rozhodcovskom konaní neupravenom právnym
poriadkom. To znamená, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil
výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde
rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však
zjavne nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi
a v zmysle § 31 ods. 2 ZRK sa v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej
republiky.
Európsky súdny dvor (ESD) vo veci Elisa María Claro vs. Centro Móvil Millenium
SL (Case C-168/05) uviedol, že je v kompetencii príslušného súdu členského štátu
rozhodnúť, či konkrétne ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy (v tomto prípade rozhodcovská
doložka) predstavuje neprijateľnú podmienku. V kauze Eco Swiss China Time Ltd vs.
Benetton International NV (Case C-126/97) v bode 35 svojho odôvodnenia ESD
konštatoval, že preskúmavanie rozhodcovských nálezov musí byť v záujme efektivity
rozhodcovského konania ako ekvivalentného alternatívneho riešenia sporov limitované
a možnosť zrušenia rozhodcovského nálezu by mala existovať len vo výnimočných
prípadoch. Odklon Súdneho dvora od ochrany spotrebiteľa, ak ten ignoruje svoje možnosti
ochrany, je zrejmý z rozsudku Súdneho dvora z 6. 10. 2009 vo veci Asturcom
Telecomunicaciones SL vs. Cristina Rodríguez Nogueira (Case C-40/08), kde v bode 47
odôvodnenia Súdny dvor konštatuje, že v každom prípade dodržiavanie zásady efektivity si
za okolností ako v spore vo veci samej nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd
kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje
práva, ako tomu bolo vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Mostaza Claro, už
citovaného, ale taktiež aby úplne nahradil celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa, akou je
pasívny prístup žalovanej v spore vo veci samej, ktorá sa nezúčastnila na rozhodcovskom
konaní, ani nepodala žalobu o neplatnosť proti rozhodcovskému rozsudku, ktorý sa z tohto
dôvodu stal právoplatným...“
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti
rozhodol týmto nálezom:
„1/ Základné práva spoločnosti T., s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Krajského súdu v Nitre č. k. 5CoE/106/2011-71 z 22. 12. 2011 porušené boli
2/ Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 5CoE/106/2011-71 z 22. 12. 2011 zrušuje
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3/ Krajský súd v Nitre sú povinní uhradiť spol. T., s. r. o. trovy konania vo výške
269,58 € k rukám advokáta A., s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka v podstatnej časti svojej argumentácie nespochybňuje oprávnenie
exekučného súdu posudzovať formálnu a materiálnu správnosť exekučného titulu, ale
namieta porušenie zásady kontradiktórnosti konania pri posudzovaní exekučného titulu
všeobecnými súdmi v danom prípade.
Krajskému súdu sťažovateľka vyčíta (ktorý napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu)
nesprávne skutkové a právne závery, v dôsledku ktorých došlo k porušeniu práva
sťažovateľky vyjadriť sa k veci, predkladať a navrhovať dôkazy, nedostatočné odôvodnenie
napadnutého uznesenia a nevysporiadanie sa s odvolacími dôvodmi sťažovateľky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je
ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd dostatočne vysporiadal s odvolacími
dôvodmi sťažovateľky a náležite odôvodnil svoje skutkové a právne závery, keď
v napadnutom uznesení uviedol: «Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu
prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, preto
odvolací súd potvrdzuje vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, pričom uvádza, že
exekučný prvostupňový súd správne vyhodnotil svoje oprávnenie preskúmavať exekučný
titul v rozsahu a za podmienok uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní...
Súd v zásade postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nepreskúmava vecnú
správnosť exekučných titulov, pretože by sa tým nezákonným spôsobom fakticky rozširovala
pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom je v rámci nachádzacieho konania
preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu, ktorý rozhodnutie vydal.
S prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v európskom priestore však dochádza,
prostredníctvom normatívnych aktov európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných
orgánov jednotlivých členských štátov, k prelamovaniu uvedenej zásady
„nepreskúmateľnosti“ vecnej správnosti niektorých rozhodnutí – exekučných titulov. Tak
tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd ale aj iný
povolaný orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej
povinnosti prihliadať na všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré
znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom zmysle je potrebné považovať za takúto zákonnú
úpravu príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré okrem iného vymedzujú
charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny výpočet
charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok, na ktorých neprijateľnosť
(neplatnosť) prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje.
Zákonnou úpravou umožňujúcou prehĺbenie uvedenej ochrany je aj činnosť súdu výkonu
rozhodnutia alebo exekučného súdu pri nútenom výkone rozhodcovského rozsudku
vydaného orgánmi a postupom podľa Zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konám.
V procesnom postupe exekučného súdu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
ustanovenie § 45 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje
a zároveň súd v exekučnom konám zaväzuje (ex offo), aby v prípade, ak rozhodcovský
rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo ak rozhodcovský rozsudok
zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, aby toto konanie zastavil. Exekučný
súd pritom nemôže byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane iba čo
do objektívne nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré
odporuje dobrým mravom, výroku rozhodnutia samotného, ale pre naplnenie cieľov
aproximačných právnych nástrojov Európskej únie (Smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.
4. 1993) a postupom v súlade so zákonom sa vyžaduje, aby toto posudzovanie prekročilo
rámec skúmania len formálnej stránky právoplatnosti a vykonateľnosti predmetného
rozhodcovského rozsudku... Z preskúmavanej pôsobnosti exekučného súdu v tomto prípade
nemôže byť vylúčená vecná správnosť rozhodcovského rozsudku (vo veciach na ktoré musí
príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti, pričom do skúmania vecnej správnosti patrí
aj posudzovanie existencie právomoci orgánu konať a rozhodnúť)...
Uvedený právny vzťah bol súdom prvého stupňa správne posúdený ako vzťah
ochraňovaný kogentnými ustanoveniami spotrebiteľského práva. Predpokladom postupu
exekučného súdu pri vecnom preskúmaní exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku je,
že právny vzťah, resp. obsah právneho vzťahu je možno charakterizovať ako vzťah
spotrebiteľský. Pri posudzovaní charakteru právneho vzťahu treba mať na zreteli jednak
subjekty, ktoré vstupujú do tohto vzťahu a tiež účel, smerovanie vôle subjektov k založeniu
a pretrvávaniu právneho vzťahu.
Predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia,
ktoré má byť exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom ktorý koná
a rozhoduje v súlade so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel.
Prvostupňový súd teda posudzoval právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť, pričom
vo výsledku vyhodnotil, že rozhodcovská doložka je neprijateľná v zmysle § 53 ods. 4
písm. r) OZ a podľa § 53 ods. 5 OZ je neplatná. Odvolací súd uvádza, že nie každá
rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskom právnom
vzťahu. Nerovnovážny stav nevyvolávajúca rozhodcovská doložka je prípustná.
Rozhodcovský súd v tejto veci odvodil svoju právomoc od rozhodcovskej doložky, ktorá je
obsiahnutá v bode VIII. (záverečné ustanovenia) leasingovej zmluvy zo dňa 31. 01. 2008.
V zmysle doložky zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vzniknú
z právnych vzťahov vzniknutých na základe zmluvy alebo súvisiacich so zmluvou, vrátane
sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy predložia na rozhodnutie v rozhodcovskom konaní
Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s.
Zmluvné strany sa zaviazali podriadiť rozhodnutiu vydanému v rozhodcovskom konaní
s tým, že takéto rozhodnutie bude pre zmluvné strany konečné a záväzné. Takto
koncipovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a to
na škodu spotrebiteľa. Problematickým sa zdá byť skutočnosť, že predmetná doložka ako
podmienka vylučuje uplatnenie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Vzhľadom na podstatu
úverového plnenia oprávneného (veriteľa – dodávateľa), je viac ako predpokladané, že
subjektom, ktorý bude uplatňovať svoje, nároky pred povolaným orgánom, bude práve
oprávnený a povolaným orgánom pre možné efektívnejšie dovolanie sa svojho nároku bude
rozhodcovský orgán podľa výberu určeného subjektu. V danej veci je rozhodcovská doložka
súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti
používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah tejto
zmluvy nemal povinný ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto
doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka neplatná. Na základe takto koncipovanej doložky je nutné
konštatovať, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského
súdu teda, na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, založená platne nebola. Takto vydal
rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie síce
existuje kauzálne, je normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné. Na základe
uvedeného prvostupňový súd správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietol. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil...»
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné
a dostatočne odôvodnené vrátane vysporiadania sa s podstatnými odvolacími dôvodmi
sťažovateľky. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, aktuálnej judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie, ako aj obsahu relevantných dôkazov je napadnuté
rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd totiž konštatoval, že nebol
splnený jeden z elementárnych predpokladov vedenia exekučného konania z dôvodu,
že neexistoval relevantný exekučný titul, na základe ktorého by bolo možné exekúciu
vykonať. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia
okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec
použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie práva sťažovateľky podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka namieta skutkové a právne závery krajského súdu, ako aj porušenie
zásady kontradiktórnosti konania a v súvislosti s touto argumentáciou ústavný súd v celom
rozsahu poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (pozri I. ÚS 162/2011, I. ÚS 389/2011).
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom sťažovateľky na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto
práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. mája 2012