Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 205/2012
PDF · 192.44 KB
No categories available
III. ÚS 205/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť L. R., R., zastúpenej advokátkou JUDr. A. H., K., vo veci
namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Ružomberok
sp. zn. 2 P/34/2011 z 31. augusta 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.
9 CoP/93/2011 z 1. decembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2012
doručená sťažnosť L. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich
práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 2 P/34/2011 z 31. augusta 2011 a rozsudkom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoP/93/2011 z 1. decembra 2011 (ďalej len
„dohovor“). Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu
5. apríla 2012.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „bola účastníčkou konania v právnej veci
starostlivosti súdu o maloletého K. R... ako matka dieťaťa, v konaní o zmenu úpravy styku
otca dieťaťa V. Š...“, v ktorom konaní „v podobe rozsudku Okresného súdu Ružomberok zo
dňa 31. 08. 2011, č. k. 2 P/34/2011-36, bola schválená dohoda rodičov o úprave styku otca
s maloletým a po podaní odvolania matkou maloletého tomuto nebolo nadriadeným
odvolacím súdom vyhovené a prvostupňové rozhodnutie ním bolo potvrdené rozsudkom zo
dňa 01. 12. 2011, sp. zn. 9 CoP/93/2011...“.
V odôvodnení sťažnosti uviedla, že v tomto konaní všeobecné súdy „nerešpektovali
základné práva a slobody sťažovateľky a jej maloletého syna konkretizované v čl. 6 ods. 1,
čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru..., v spojení so znením § čl. 1 ods. 1, čl. 10 ods. 2, čl.
36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 2b., ktorým sa uvádza
Listina základných práv a slobôd... a znením čl. 10 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavného zákona č. 460/1992...
V právnej veci starostlivosti súdu o maloletého K... sa sťažovateľka dňa 31. 08. 2011
zúčastnila súdom nariadeného ústneho pojednávania, ktoré viedol zákonný sudca JUDr. B.
K.. Napriek opakovanej snahe uplatniť právo na vyjadrenie sa k predneseným tvrdeniam
otca maloletého sťažovateľke nebolo konajúcim súdom v tomto smere vyhovené, čím sudca
Okresného súdu Ružomberok opakovane nerešpektoval základné práva sťažovateľky bližšie
upravené ako medzinárodnou zmluvou v podobe čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak vnútroštátnou
úpravou v podobe čl. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a
slobôd a čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
S prihliadnutím na obsah vyjadrení zákonného sudcu, ktoré sťažovateľka považuje za
prinajmenšom neetické, ktoré prezentoval na súdnom pojednávaní, táto nadobudla
pochybnosti aj o nestrannosti zákonného sudcu. Ten pod vplyvom nepravdivých tvrdení otca
maloletého, na ktoré sťažovateľke uprel základné právo reagovať a ktoré ako súd, tak
kolízny opatrovník žiadnym hodnoverným spôsobom nepreverili, túto nepriamo donútili
uzavrieť dohodu rodičov o úprave styku otca s maloletým. Uvádzaným postupom, ktorý sa
stal dôvodom podania sťažnosti sťažovateľky predsedovi prvostupňového súdu, bez výkonu
relevantných dôkazov, ktoré boli vo veci sťažovateľkou navrhované, neoprávnene,
nezákonne a v rozpore s vyššie konkretizovanou právnou úpravou tiež zasiahol do
základného práva, ktoré je sťažovateľke a jej maloletému synovi, ktorý jej bol zverený do
osobnej starostlivosti, garantované čl. 8 ods. 1 dohovoru, v spojení s čl. 10 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 10 ods. 2 Ústavy SR...
Rozhodnutie prvostupňového súdu vo veci starostlivosti súdu o maloletého K. R.
preto nepovažuje sťažovateľka za zákonné, nakoľko bolo podľa jej názoru vydané súdom,
ktorý nie je nestranným, ktorý vo veci nevykonal relevantné dôkazy, ktoré by mu umožnili v
nej rozhodnúť zákonným spôsobom a na základe poznania skutkového stavu veci. Nielenže
sa pritom uspokojil s tvrdeniami otca maloletého, ktoré žiadnym spôsobom nepreveril ale
navyše bezprávnou vyhrážkou a slovným nátlakom na osobu sťažovateľky dosiahol
uzatvorenie dohody rodičov v otázke starostlivosti o maloletého, nerešpektujúc jej
požiadavku na uloženie povinnosti otcovi strpieť jej osobnú prítomnosť na stretnutiach s
maloletým synom, ktorej dôvodnosť a oprávnenosť ani žiadnym relevantným spôsobom
neskúmal a nepreveril. Vylúčil tak možnosť sťažovateľky ako matky chrániť práva a záujmy
maloletého, o ktorého sa otec do iniciácie súdneho konania zaujímal iba sporadicky,
napriek tomu mu však sťažovateľka nikdy v osobnom kontakte s maloletým synom
nebránila.
Krajský súd Žilina sa pritom s postupom Okresného súdu Ružomberok stotožnil,
pričom ním vydané rozhodnutie odôvodnil v zásade konštatovaním, že sťažovateľka
uzavrela s otcom maloletého dohodu rodičov o úprave styku s maloletým, ktorú súd iba
schválil. Opomenul pritom prihliadnuť na skutočnosť, že aj dohoda rodičov o úprave styku s
maloletým musí spĺňať všeobecné požiadavky deklarované v rámci právneho poriadku
Slovenskej republiky. Tieto však v danom prípade neboli a ani nemohli byť naplnené pre
neetické správanie sa zákonného sudcu, ktoré hraničí s nátlakom, jednak pre
nerešpektovanie procesných predpisov a mojich základných práv a slobôd ako účastníčky
súdneho konania. Neoprávnený zásah do základných práv sťažovateľky a jej syna
garantovaných čl. 8 ods. 1 dohovoru, v spojení s čl. 10 ods. 2 Listiny... a čl. 10 ods. 2
Ústavy SR, vidím v zistení, že prvostupňový súd vedome a úmyselne obišiel jej požiadavku
na jej osobnú prítomnosť na stretnutiach sa otca s maloletým...
S prihliadnutím na zistenie, že maloletý má s otcom po viac, ako piatich rokoch
sporadických návštev V. Š. stráviť značne dlhé obdobie bez osobnej prítomnosti matky a v
podmienkach, ktoré ani súd, ani kolízny opatrovník hodnoverným spôsobom nepreverili,
dovoľuje si tiež sťažovateľka navrhnúť vo veci postup podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom
súde a dočasným opatrením tak odložiť vykonateľnosť právoplatného rozsudku Okresného
súdu Ružomberok zo dňa 31. 08. 2011, č. k. 2 P/34/2011-36, v spojení s rozsudkom
Krajského súdu Žilina zo dňa 01. 12. 2011, sp. zn. 9 CoP/93/2011.
Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd... vyslovil, že základné
právo sťažovateľky konkretizované v čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru...
bolo porušené a zároveň, aby podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde zrušil napádané
rozhodnutia o to rozsudok Okresného súdu Ružomberok zo dňa 31. 08. 2011, sp. zn.
2 P/34/2011-36, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoP/93/2011 a vec podľa § 56
ods. 3 písm. b) zákona o Ústavnom súde vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,
z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti sťažovateľky, ktorá v petite sťažnosti namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6
ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 17 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 P/34/2011
z 31. augusta 2011 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 CoP/93/2011 z 1. decembra 2011.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania. Mimo petitu, ktorý je jasne oddelený od ostatných častí sťažnosti,
sťažovateľka uvádza aj porušenie „čl. 1 ods. 1, čl. 10 ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl.
38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 2b., ktorým sa uvádza Listina základných práv
a slobôd... a... čl. 10 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992...“,
ale tieto námietky ústavný súd považuje len za súčasť jej argumentácie.
1. Z obsahu sťažnosti a návrhu na rozhodnutie vyplýva, že sťažovateľka ako matka
maloletého dieťaťa namieta porušenie svojich práv podľa dohovoru najprv rozhodnutím
okresného súdu v konaní o zmenu úpravy styku otca s maloletým dieťaťom, v ktorom bola
schválená dohoda rodičov na pojednávaní 31. augusta 2011.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti daná
len vtedy, ak o ochrane tých práv a slobôd, ktorých ochrany sa sťažovateľ domáha pred
ústavným súdom, nekoná iný súd. Spomínané ustanovenie ústavy určuje hranice právomoci
ústavného súdu a zakotvuje podstatnú časť princípu subsidiarity, podľa ktorého sa možno
ochrany práva pred ústavným súdom domáhať až vtedy, keď v Slovenskej republike
neexistuje iný orgán verejnej moci, na ktorý sa môže sťažovateľ priamo obrátiť a tento má
právomoc mu aj účinnú ochranu poskytnúť.
Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že zásadne nie je
oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, ak existuje všeobecný súd, ktorý v súlade so
všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc
konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Prijatie takej sťažnosti
vylučuje nedostatok právomoci ústavného súdu vyjadrenú v čl. 127 ods. 1 ústavy ako
princíp subsidiarity (napr. II. ÚS 130/02).
Ústavný súd zistil, že proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 P/34/2011
z 31. augusta 2011 sa sťažovateľka mohla brániť na krajskom súde, čo aj urobila v rámci
riadne a včas podaného odvolania a krajský súd o jej odvolaní aj rozhodol rozsudkom
1. decembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoP/93/2011.
Z toho vyplýva, že vo vzťahu k rozsudku okresného súdu sa uplatňuje princíp
subsidiarity právomoci ústavného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti bolo treba odmietnuť
pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
(obdobne I. ÚS 114/08).
Obdobne pre nedostatok svojej právomoci ústavný súd odmietol aj sťažnosť
sťažovateľky na údajný nezákonný priebeh pojednávania na okresnom súde konaného
31. augusta 2011, ktoré viedol zákonný sudca JUDr. B. K., resp. na to, že rozhodnutie bolo
„vydané súdom, ktorý nie je nestranným, ktorý vo veci nevykonal relevantné dôkazy, ktoré
by mu umožnili v nej rozhodnúť zákonným spôsobom a na základe poznania skutkového
stavu veci“, pretože sťažovateľka mala tieto pochybenia možnosť namietať priamo na
okresnom súde alebo vo svojom odvolaní proti tomuto rozhodnutiu, čo aj čiastočne využila.
2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 9 CoP/93/2011 z 1. decembra 2011
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo
štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov
zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo
na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.
Článok 6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivé súdne konanie. Právo
na spravodlivý proces je tvorené radom ďalších práv a záruk. Najhlavnejšie z nich sú
princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórneho prejednania veci, právo byť prítomný
na konaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Medzi jednotlivými zložkami práva
na spravodlivé prejednanie veci je úzka súvislosť a vzájomná podmienenosť. Právo
na spravodlivé prejednanie veci sa vzťahuje na každé konanie, v ktorom sa rozhoduje
o občianskom práve alebo záväzku.
Nejde však o porušenie práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa
predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade
s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový
stav (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení, po výklade a použití relevantných právnym
noriem), a za predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné
alebo neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces.
Krajský súd svoje rozhodnutie po opísaní právnych záverov okresného súdu,
odvolacích námietok sťažovateľky a vyjadrení otca maloletého dieťaťa založil na tom, že „v
danom prípade okresný súd nerozhodoval autoritatívne, ale schválil dohodu rodičov o
úprave styku otca s maloletým. Preto v prvom rade je potrebné zobrať zodpovednosť za
obsah dohody na strane rodičov, ktorí sú obaja dospelí, spôsobilí k právnym úkonom a
zrejme predtým ako predložili obsah dohody na schválenie súdu, museli byť s jej obsahom
obaja uzrozumení. Z tohto dôvodu za znenie rozsudku, ktorého obsahom je schválenie
rodičovskej dohody o úprave styku otca s mal. dieťaťom nemôže niesť zodpovednosť súd,
ale nesú ho rodičia, ktorí obsah dohody sformulovali a napokon súdu predniesli a ani po
vyhlásení rozhodnutia okresného súdu do zápisnice nežiadali uviesť skutočnosti, ktoré by
viedli k záveru o tom, že konali v omyle, resp. mali k obsahu schválenej dohody nejaké
výhrady, plne si neuvedomovali jej obsah a pod. Pokiaľ i matka maloletého v podanom
odvolaní uvádza, že k schváleniu dohody pristúpila na základe nepriamych vyhrážok
zákonného zástupcu, neuviedla obsah týchto vyhrážok a teda nebolo možné posúdiť ani ich
intenzitu a ani okolnosť, že by takéto vyhrážky mohli ovplyvniť matku v uzatvorení dohody, s
ktorej obsahom nesúhlasí, uvedomujúc, že tak koná v rozpore so záujmami maloletého,
nevyužijúc iné prostriedky ochrany, ktoré jej zákon umožňuje.
Pokiaľ i v podanom odvolaní poukazovala na potrebu svojej osobnej prítomnosti pri
styku maloletého s otcom na podporu svojich tvrdení neuviedla žiadnu relevantnú
skutočnosť, ktorá by naznačovala, že otec maloletého nezvláda svoje rodičovské povinnosti,
resp. sa správa k maloletému spôsobom, ktorý vyžaduje kontrolu a prípadne potrebu
zasiahnuť.
Je pravdou, že rozsudkom Okresného súdu v Ružomberku, pod sp. zn. 5 P 22/2010 v
súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 8 CoP 10/2011 došlo k úprave
styku otca s maloletým za prítomnosti matky. Na druhej strane i dohoda rodičov
kontinuálne nadviazala na predmetné rozhodnutia s tým, že prítomnosť matky pri styku otca
s maloletým ustálil ku dňu 24. 12. 2011 a od tohto dňa umožňuje otcovi stretávať sa s
maloletým v stanovenom rozsahu bez prítomnosti matky maloletého.
Z obsahu spisu nevyplynulo, že by bola takáto dohoda v rozpore so záujmami
maloletého; príp. odporovala platnej právnej úprave.
Za bez významu v tejto súvislosti krajský súd považoval poukaz matky na minulosť
otca maloletého, nakoľko pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia
rozhodnutia, pričom z dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu je možné zistiť, že
pristupoval a pristupuje k práci zodpovedne, plní zverené úlohy presne a bez chýb, v
kolektíve je obľúbený, má deti i z dvoch predchádzajúcich manželstiev, s ktorými sa stretáva
a ani z vyjadrení bývalých manželiek, ktoré súdu v písomnej podobe poskytli je možné
vyvodiť záver, že by sa otec o deti postarať nevedel, resp. že by sa stretnutiam s ním jeho
dcéry z predchádzajúcich manželstiev bránili.
V nadväznosti na uvedené krajský súd nezistil dôvod, pre ktorý by bolo potrebné
naďalej ponechať realizáciu styku otca za prítomnosti matky, nakoľko práve táto môže byť
prekážkou pre bližšie citové zblíženie otca so synom, vytvorenie pocitu bezpečia a istoty zo
strany otca a podobne...
Z týchto dôvodov potom krajský súd rozhodnutie okresného súdu ako správne
potvrdil.“.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu (s prihliadnutím
na obsah rozsudku okresného súdu, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel
k názoru, že zo záverov krajského súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky
nevyplýva jednostrannosť a citované dôvody uvedené v rozhodnutí krajského súdu možno
považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné.
Zo sťažnosti sťažovateľky tiež nevyplýva, že by jej v tomto konaní bola odmietnutá
možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ktorým v danom
prípade bol krajský súd. Krajský súd postupoval a rozhodol v zmysle ústavy a zákonov
upravujúcich výkon rodičovských práv a povinností, keď jeho závery zodpovedajú
príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku a zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a možno vysloviť,
že sledujú predovšetkým záujem maloletého dieťaťa, preto ich nemožno považovať ani za
zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný pripomína, že spravodlivosť je nutné
posudzovať z hľadiska konania ako celku, pričom v danom prípade treba postupovať
v súlade s praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr. v rozhodnutí E. p. v. Italy
zo 16. novembra 1999 (s odkazom aj na rozhodnutie vo veci Olsson v. Sweden
z 27. novembra 1992 a Johansen v. Norway z 23. septembra 1994) vyslovil, že medzi
záujmami dieťaťa a rodičov musí byť zachovaná rovnováha, pričom pri hľadaní tejto
rovnováhy musí byť osobitný význam venovaný najvyšším záujmom dieťaťa, ktoré môžu
prevažovať nad záujmami rodiča.
Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa názoru ústavného
súdu k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa
prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť ani v nesúlade s právom na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti zjavne
neopodstatnená a medzi namietaným porušením práv podľa dohovoru a rozsudkom
krajského súdu nie je žiadna taká súvislosť, ktorá by po prijatí sťažnosti reálne umožnila
prijať záver o ich porušení. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Ústavný súd tiež nezistil žiadnu skutočnosť spochybňujúcu nestrannosť a nezávislosť
konajúcich všeobecných súdov a sťažovateľka ani nevzniesla kvalifikovanú námietku
zaujatosti zákonného sudcu v konaní, preto sa nemôže domáhať jej ochrany v konaní pred
ústavným súdom.
Po odmietnutí sťažnosti v celom rozsahu nie je potrebné rozhodovať o takých
nárokoch na ochranu ústavnosti, ktorých uplatnenie a použitie predpokladá aspoň čiastočnú
úspešnosť sťažnosti. Preto ústavný súd nerozhodoval o odložení vykonateľnosti
rozhodnutia, ktoré požadovala sťažovateľka (čl. 127 ods. 2 ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. mája 2012