Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 205/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť L. R., R., zastúpenej advokátkou JUDr. A. H., K., vo veci

namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Ružomberok

sp. zn. z 31. augusta 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 1. decembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2012

doručená sťažnosť L. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich

práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 31. augusta 2011 a rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 1. decembra 2011 (ďalej len

„dohovor“). Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu

5. apríla 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „bola účastníčkou konania v právnej veci

starostlivosti súdu o maloletého K. R... ako matka dieťaťa, v konaní o zmenu úpravy styku

otca dieťaťa V. Š...“, v ktorom konaní „v podobe rozsudku Okresného súdu Ružomberok zo

dňa 31. 08. 2011, č. k. -36, bola schválená dohoda rodičov o úprave styku otca

s maloletým a po podaní odvolania matkou maloletého tomuto nebolo nadriadeným

odvolacím súdom vyhovené a prvostupňové rozhodnutie ním bolo potvrdené rozsudkom zo

dňa 01. 12. 2011, sp. zn. ...“.

V odôvodnení sťažnosti uviedla, že v tomto konaní všeobecné súdy „nerešpektovali

základné práva a slobody sťažovateľky a jej maloletého syna konkretizované v čl. 6 ods. 1,

čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru..., v spojení so znením § čl. 1 ods. 1, čl. 10 ods. 2, čl.

36 ods. 1, a ústavného 2b., ktorým sa uvádza

Listina základných práv a slobôd... a znením čl. 10 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

ústavného ...

V právnej veci starostlivosti súdu o maloletého K... sa sťažovateľka dňa 31. 08. 2011

zúčastnila súdom nariadeného ústneho pojednávania, ktoré viedol zákonný sudca JUDr. B.

K.. Napriek opakovanej snahe uplatniť právo na vyjadrenie sa k predneseným tvrdeniam

otca maloletého sťažovateľke nebolo konajúcim súdom v tomto smere vyhovené, čím sudca

Okresného súdu Ružomberok opakovane nerešpektoval základné práva sťažovateľky bližšie

upravené ako medzinárodnou zmluvou v podobe čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak vnútroštátnou

úpravou v podobe čl. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a

slobôd a a SR.

S prihliadnutím na obsah vyjadrení zákonného sudcu, ktoré sťažovateľka považuje za

prinajmenšom neetické, ktoré prezentoval na súdnom pojednávaní, táto nadobudla

pochybnosti aj o nestrannosti zákonného sudcu. Ten pod vplyvom nepravdivých tvrdení otca

maloletého, na ktoré sťažovateľke uprel základné právo reagovať a ktoré ako súd, tak

kolízny opatrovník žiadnym hodnoverným spôsobom nepreverili, túto nepriamo donútili

uzavrieť dohodu rodičov o úprave styku otca s maloletým. Uvádzaným postupom, ktorý sa

stal dôvodom podania sťažnosti sťažovateľky predsedovi prvostupňového súdu, bez výkonu

relevantných dôkazov, ktoré boli vo veci sťažovateľkou navrhované, neoprávnene,

nezákonne a v rozpore s vyššie konkretizovanou právnou úpravou tiež zasiahol do

základného práva, ktoré je sťažovateľke a jej maloletému synovi, ktorý jej bol zverený do

osobnej starostlivosti, garantované čl. 8 ods. 1 dohovoru, v spojení s čl. 10 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd a SR...

Rozhodnutie prvostupňového súdu vo veci starostlivosti súdu o maloletého K. R.

preto nepovažuje sťažovateľka za zákonné, nakoľko bolo podľa jej názoru vydané súdom,

ktorý nie je nestranným, ktorý vo veci nevykonal relevantné dôkazy, ktoré by mu umožnili v

nej rozhodnúť zákonným spôsobom a na základe poznania skutkového stavu veci. Nielenže

sa pritom uspokojil s tvrdeniami otca maloletého, ktoré žiadnym spôsobom nepreveril ale

navyše bezprávnou vyhrážkou a slovným nátlakom na osobu sťažovateľky dosiahol

uzatvorenie dohody rodičov v otázke starostlivosti o maloletého, nerešpektujúc jej

požiadavku na uloženie povinnosti otcovi strpieť jej osobnú prítomnosť na stretnutiach s

maloletým synom, ktorej dôvodnosť a oprávnenosť ani žiadnym relevantným spôsobom

neskúmal a nepreveril. Vylúčil tak možnosť sťažovateľky ako matky chrániť práva a záujmy

maloletého, o ktorého sa otec do iniciácie súdneho konania zaujímal iba sporadicky,

napriek tomu mu však sťažovateľka nikdy v osobnom kontakte s maloletým synom

nebránila.

Krajský súd Žilina sa pritom s postupom Okresného súdu Ružomberok stotožnil,

pričom ním vydané rozhodnutie odôvodnil v zásade konštatovaním, že sťažovateľka

uzavrela s otcom maloletého dohodu rodičov o úprave styku s maloletým, ktorú súd iba

schválil. Opomenul pritom prihliadnuť na skutočnosť, že aj dohoda rodičov o úprave styku s

maloletým musí spĺňať všeobecné požiadavky deklarované v rámci právneho poriadku

Slovenskej republiky. Tieto však v danom prípade neboli a ani nemohli byť naplnené pre

neetické správanie sa zákonného sudcu, ktoré hraničí s nátlakom, jednak pre

nerešpektovanie procesných predpisov a mojich základných práv a slobôd ako účastníčky

súdneho konania. Neoprávnený zásah do základných práv sťažovateľky a jej syna

garantovaných čl. 8 ods. 1 dohovoru, v spojení s čl. 10 ods. 2 Listiny... a čl. 10 ods. 2

SR, vidím v zistení, že prvostupňový súd vedome a úmyselne obišiel jej požiadavku

na jej osobnú prítomnosť na stretnutiach sa otca s maloletým...

S prihliadnutím na zistenie, že maloletý má s otcom po viac, ako piatich rokoch

sporadických návštev V. Š. stráviť značne dlhé obdobie bez osobnej prítomnosti matky a v

podmienkach, ktoré ani súd, ani kolízny opatrovník hodnoverným spôsobom nepreverili,

dovoľuje si tiež sťažovateľka navrhnúť vo veci postup podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom

súde a dočasným opatrením tak odložiť vykonateľnosť právoplatného rozsudku Okresného

súdu Ružomberok zo dňa 31. 08. 2011, č. k. -36, v spojení s rozsudkom

Krajského súdu Žilina zo dňa 01. 12. 2011, sp. zn. .

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd... vyslovil, že základné

právo sťažovateľky konkretizované v čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru...

bolo porušené a zároveň, aby podľa zrušil napádané

rozhodnutia o to rozsudok Okresného súdu Ružomberok zo dňa 31. 08. 2011, sp. zn.

-36, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. a vec podľa § 56

ods. 3 písm. b) vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,

z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti sťažovateľky, ktorá v petite sťažnosti namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6

ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 17 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 31. augusta 2011 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 1. decembra 2011.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania. Mimo petitu, ktorý je jasne oddelený od ostatných častí sťažnosti,

sťažovateľka uvádza aj porušenie „čl. 1 ods. 1, čl. 10 ods. 2, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl.

38 ods. 2 ústavného 2b., ktorým sa uvádza Listina základných práv

a slobôd... a... , a ústavného ...“,

ale tieto námietky ústavný súd považuje len za súčasť jej argumentácie.

1. Z obsahu sťažnosti a návrhu na rozhodnutie vyplýva, že sťažovateľka ako matka

maloletého dieťaťa namieta porušenie svojich práv podľa dohovoru najprv rozhodnutím

okresného súdu v konaní o zmenu úpravy styku otca s maloletým dieťaťom, v ktorom bola

schválená dohoda rodičov na pojednávaní 31. augusta 2011.

Podľa je právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti daná

len vtedy, ak o ochrane tých práv a slobôd, ktorých ochrany sa sťažovateľ domáha pred

ústavným súdom, nekoná iný súd. Spomínané ustanovenie určuje hranice právomoci

ústavného súdu a zakotvuje podstatnú časť princípu subsidiarity, podľa ktorého sa možno

ochrany práva pred ústavným súdom domáhať až vtedy, keď v Slovenskej republike

neexistuje iný orgán verejnej moci, na ktorý sa môže sťažovateľ priamo obrátiť a tento má

právomoc mu aj účinnú ochranu poskytnúť.

Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že zásadne nie je

oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, ak existuje všeobecný súd, ktorý v súlade so

všeobecnou právomocou podľa má aj zákonom vymedzenú právomoc

konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Prijatie takej sťažnosti

vylučuje nedostatok právomoci ústavného súdu vyjadrenú v ako

princíp subsidiarity (napr. ).

Ústavný súd zistil, že proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 31. augusta 2011 sa sťažovateľka mohla brániť na krajskom súde, čo aj urobila v rámci

riadne a včas podaného odvolania a krajský súd o jej odvolaní aj rozhodol rozsudkom

1. decembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z toho vyplýva, že vo vzťahu k rozsudku okresného súdu sa uplatňuje princíp

subsidiarity právomoci ústavného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti bolo treba odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa

(obdobne ).

Obdobne pre nedostatok svojej právomoci ústavný súd odmietol aj sťažnosť

sťažovateľky na údajný nezákonný priebeh pojednávania na okresnom súde konaného

31. augusta 2011, ktoré viedol zákonný sudca JUDr. B. K., resp. na to, že rozhodnutie bolo

„vydané súdom, ktorý nie je nestranným, ktorý vo veci nevykonal relevantné dôkazy, ktoré

by mu umožnili v nej rozhodnúť zákonným spôsobom a na základe poznania skutkového

stavu veci“, pretože sťažovateľka mala tieto pochybenia možnosť namietať priamo na

okresnom súde alebo vo svojom odvolaní proti tomuto rozhodnutiu, čo aj čiastočne využila.

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 1. decembra 2011

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo

štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov

zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo

na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Článok 6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivé súdne konanie. Právo

na spravodlivý proces je tvorené radom ďalších práv a záruk. Najhlavnejšie z nich sú

princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórneho prejednania veci, právo byť prítomný

na konaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Medzi jednotlivými zložkami práva

na spravodlivé prejednanie veci je úzka súvislosť a vzájomná podmienenosť. Právo

na spravodlivé prejednanie veci sa vzťahuje na každé konanie, v ktorom sa rozhoduje

o občianskom práve alebo záväzku.

Nejde však o porušenie práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa

predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade

s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový

stav (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení, po výklade a použití relevantných právnym

noriem), a za predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné

alebo neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu

práva na spravodlivý proces.

Krajský súd svoje rozhodnutie po opísaní právnych záverov okresného súdu,

odvolacích námietok sťažovateľky a vyjadrení otca maloletého dieťaťa založil na tom, že „v

danom prípade okresný súd nerozhodoval autoritatívne, ale schválil dohodu rodičov o

úprave styku otca s maloletým. Preto v prvom rade je potrebné zobrať zodpovednosť za

obsah dohody na strane rodičov, ktorí sú obaja dospelí, spôsobilí k právnym úkonom a

zrejme predtým ako predložili obsah dohody na schválenie súdu, museli byť s jej obsahom

obaja uzrozumení. Z tohto dôvodu za znenie rozsudku, ktorého obsahom je schválenie

rodičovskej dohody o úprave styku otca s mal. dieťaťom nemôže niesť zodpovednosť súd,

ale nesú ho rodičia, ktorí obsah dohody sformulovali a napokon súdu predniesli a ani po

vyhlásení rozhodnutia okresného súdu do zápisnice nežiadali uviesť skutočnosti, ktoré by

viedli k záveru o tom, že konali v omyle, resp. mali k obsahu schválenej dohody nejaké

výhrady, plne si neuvedomovali jej obsah a pod. Pokiaľ i matka maloletého v podanom

odvolaní uvádza, že k schváleniu dohody pristúpila na základe nepriamych vyhrážok

zákonného zástupcu, neuviedla obsah týchto vyhrážok a teda nebolo možné posúdiť ani ich

intenzitu a ani okolnosť, že by takéto vyhrážky mohli ovplyvniť matku v uzatvorení dohody, s

ktorej obsahom nesúhlasí, uvedomujúc, že tak koná v rozpore so záujmami maloletého,

nevyužijúc iné prostriedky ochrany, ktoré jej zákon umožňuje.

Pokiaľ i v podanom odvolaní poukazovala na potrebu svojej osobnej prítomnosti pri

styku maloletého s otcom na podporu svojich tvrdení neuviedla žiadnu relevantnú

skutočnosť, ktorá by naznačovala, že otec maloletého nezvláda svoje rodičovské povinnosti,

resp. sa správa k maloletému spôsobom, ktorý vyžaduje kontrolu a prípadne potrebu

zasiahnuť.

Je pravdou, že rozsudkom Okresného súdu v Ružomberku, pod sp. zn. v

súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. došlo k úprave

styku otca s maloletým za prítomnosti matky. Na druhej strane i dohoda rodičov

kontinuálne nadviazala na predmetné rozhodnutia s tým, že prítomnosť matky pri styku otca

s maloletým ustálil ku dňu 24. 12. 2011 a od tohto dňa umožňuje otcovi stretávať sa s

maloletým v stanovenom rozsahu bez prítomnosti matky maloletého.

Z obsahu spisu nevyplynulo, že by bola takáto dohoda v rozpore so záujmami

maloletého; príp. odporovala platnej právnej úprave.

Za bez významu v tejto súvislosti krajský súd považoval poukaz matky na minulosť

otca maloletého, nakoľko pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia

rozhodnutia, pričom z dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu je možné zistiť, že

pristupoval a pristupuje k práci zodpovedne, plní zverené úlohy presne a bez chýb, v

kolektíve je obľúbený, má deti i z dvoch predchádzajúcich manželstiev, s ktorými sa stretáva

a ani z vyjadrení bývalých manželiek, ktoré súdu v písomnej podobe poskytli je možné

vyvodiť záver, že by sa otec o deti postarať nevedel, resp. že by sa stretnutiam s ním jeho

dcéry z predchádzajúcich manželstiev bránili.

V nadväznosti na uvedené krajský súd nezistil dôvod, pre ktorý by bolo potrebné

naďalej ponechať realizáciu styku otca za prítomnosti matky, nakoľko práve táto môže byť

prekážkou pre bližšie citové zblíženie otca so synom, vytvorenie pocitu bezpečia a istoty zo

strany otca a podobne...

Z týchto dôvodov potom krajský súd rozhodnutie okresného súdu ako správne

potvrdil.“.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu (s prihliadnutím

na obsah rozsudku okresného súdu, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel

k názoru, že zo záverov krajského súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky

nevyplýva jednostrannosť a citované dôvody uvedené v rozhodnutí krajského súdu možno

považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné.

Zo sťažnosti sťažovateľky tiež nevyplýva, že by jej v tomto konaní bola odmietnutá

možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ktorým v danom

prípade bol krajský súd. Krajský súd postupoval a rozhodol v zmysle a zákonov

upravujúcich výkon rodičovských práv a povinností, keď jeho závery zodpovedajú

príslušným ustanoveniam a o rodine

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a možno vysloviť,

že sledujú predovšetkým záujem maloletého dieťaťa, preto ich nemožno považovať ani za

zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný pripomína, že spravodlivosť je nutné

posudzovať z hľadiska konania ako celku, pričom v danom prípade treba postupovať

v súlade s praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr. v rozhodnutí E. p. v. Italy

zo 16. novembra 1999 (s odkazom aj na rozhodnutie vo veci Olsson v. Sweden

z 27. novembra 1992 a Johansen v. Norway z 23. septembra 1994) vyslovil, že medzi

záujmami dieťaťa a rodičov musí byť zachovaná rovnováha, pričom pri hľadaní tejto

rovnováhy musí byť osobitný význam venovaný najvyšším záujmom dieťaťa, ktoré môžu

prevažovať nad záujmami rodiča.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa názoru ústavného

súdu k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa

prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť ani v nesúlade s právom na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti zjavne

neopodstatnená a medzi namietaným porušením práv podľa dohovoru a rozsudkom

krajského súdu nie je žiadna taká súvislosť, ktorá by po prijatí sťažnosti reálne umožnila

prijať záver o ich porušení. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Ústavný súd tiež nezistil žiadnu skutočnosť spochybňujúcu nestrannosť a nezávislosť

konajúcich všeobecných súdov a sťažovateľka ani nevzniesla kvalifikovanú námietku

zaujatosti zákonného sudcu v konaní, preto sa nemôže domáhať jej ochrany v konaní pred

ústavným súdom.

Po odmietnutí sťažnosti v celom rozsahu nie je potrebné rozhodovať o takých

nárokoch na ochranu ústavnosti, ktorých uplatnenie a použitie predpokladá aspoň čiastočnú

úspešnosť sťažnosti. Preto ústavný súd nerozhodoval o odložení vykonateľnosti

rozhodnutia, ktoré požadovala sťažovateľka ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2012