Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 235/2012
PDF · 220.03 KB
No categories available
IV. ÚS 235/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Tdo 26/2011 a jeho uznesením z 9. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. B. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2011
doručená sťažnosť P. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), z
obsahu ktorej vyplýva, že ňou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl.
13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 26/2011 a jeho uznesením z 9. júna 2011, ktorý odmietol jeho
dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, ktoré doplnil ďalšími podaniami
doručenými ústavnému súdu 17. augusta 2011 a 20. októbra 2011.
Z obsahu sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že 21. júna
2007 bol sťažovateľ rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len ,,okresný súd“)
sp. zn. 1 T 136/06 uznaný za vinného v bode I z trestného činu nedovolenej výroby a držby
omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187
ods. 1 písm. d) Trestného zákona účinného do 1. januára 2006, v bode II z trestného činu
nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora
a obchodovania s nimi podľa § 186 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 a v bode
III z trestného činu krádeže spolupáchateľstvom podľa § 247 ods. 1, ods. 3 písm. a)
a písm. b) Trestného zákona účinného do 1. januára 2006. Za tieto činy ho okresný súd
odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 9 mesiacov nepodmienečne
a na jeho výkon ho zaradil do II. nápravnovýchovnej skupiny. Proti tomuto rozsudku podal
sťažovateľ odvolanie, o ktorom Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“)
na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2007 rozhodol uznesením sp. zn. 3 To 85/2007, ktorým
odvolanie ako nedôvodné zamietol. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu z 9. októbra
2007 podal sťažovateľ 8. októbra 2010 dovolanie. Najvyšší súd odmietol dovolanie
sťažovateľa uznesením sp. zn. 5 Tdo 26/2011 z 9. júna 2011, ktoré mu bolo doručené
29. júna 2011.
Sťažovateľ k porušeniu ním označených práv najvyšším súdom ako dovolacím
súdom okrem iného uviedol:
„Dovolanie, ktoré som podal aj prostredníctvom obhajcu bolo podľa môjho názoru
dostatočne zdôvodnené a spĺňalo podmienky pre podanie dovolania. ... Najvyšší súd sa
vysporiadal s námietkou zákonného zloženia súdu v jeho prípade alibisticky bez riadneho
zákonného zdôvodnenia, rozhodnutia o odmietnutí dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371
ods. 1 písm. b) Tr. por a naviac odkazoval na § 371 ods. 3 Tr. por. nepravdivým uvedením,
že sťažovateľ vedel o tejto prekážke resp. nedodržaní procesnoprávnych noriem už
v pôvodnom konaní a nenamietal ju. Uvedené sa nezakladá na pravde, pretože na str. 5
môjho dovolania zo dňa 20. 8. 2010 vyslovene uviedol, že v odvolaní proti rozsudku OS-BA
II... túto skutočnosť neuviedol nakoľko o nej nemal vedomosť a... musel sa spoliehať
na zákonný a ústavný postup súdu...
Namiesto toho zlyhal revízny mechanizmus odvolacieho súdu. Aj keď som do
odvolania nenapadol legitímnosť samosudcu rozhodovať vo veci, bolo povinnosťou
odvolacieho súdu (KS-BA) skúmať procesnú zákonnosť, teda dodržanie procesnoprávnych
noriem. Vychádzajúc z § 317 ods. 1 posledná veta (Na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1
Tr. por) a teda toto odporuje zákonnému ustanoveniu § 371 ods. 3 Tr. por. kedy dôvody
podľa ods. 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva
dovolanie známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr pred odvolacím súdom.
Konanie samosudcu je vymedzené zákonom a to konkrétne v § 349 ods. 1 Tr. por.
a zároveň s poukazom na § 10 ods. 2 až ods. 6 Tr. por. a tým nemôžem byť povinný ako
obvinený alebo obžalovaný napádať jeho procesnú legitímnosť. Zákon nikde neuvádza, že
samosudca smie konať nad zákonom stanovenú hranicu 8 – rokov a nemá prihliadať na
zákonné zvýšenie trestnej sadzby, pretože z § 280 ods. 1 vychádza povinnosť súdu skúmať či
je príslušný vo veci o ktorej rozhoduje konať. Z výkladu predmetného ustanovenia § 280
ods. 1 Tr. por. je zrejmé, že záver súdu pre ktorý je potrebné postúpiť vec príslušnému súdu,
musí byť jednoznačný. O toto ustanovenie sa opiera aj rozhodnutie samosudcu, o ktorom
má vykonávať pred súdom senát.“.
Sťažovateľ k tomu ďalej uviedol, že „Už pri podaní obžaloby v prípade uznania viny
bolo povinnosťou súdu v mojom trestnom konaní ukladať trest s použitím asperačnej
zásady, pričom moja trestná sadzba sa touto úpravou pohybovala v rozpätí 6 rokov a 4
mesiace až 10 rokov a 8 mesiacov.
Ak by som abstrahoval z odôvodnenia Najvyššieho súdu SR – (bez ohľadu na to však
treba dodať, že jeho právny názor je nesprávny, keďže podľa ustálenej súdnej praxe
rozlišujúcim kritériom medzi príslušnosťou senátu a samosudcu je trestná sadzba stíhaného
tr. činu uvedená v osobitnej časti tr. zákona, pričom k zákonnému zvýšeniu či zníženiu tr.
sadzby sa neprihliada. Keďže u tr. činu nedovolenej výroby a držby omamnej látky,
psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. d)
Tr. zák. účinného do 1. 1. 2006 bola trestná sadzba 2 až 8 rokov, bol na jej prejednanie
a rozhodnutie o podanej obžalobe príslušný samosudca) tak v tom prípade by muselo
existovať jasne stanovené v zákone dané, že v týchto prípadoch pri použití asperačnej
zásady samosudca smie konať aj v prípadoch kedy pri zvýšení tr. sadzby presahuje vrchná
hranica tr. sadzby aj viacej ako 8 rokov a teda § 349 ods. 1 by musel mať iné znenie.
Poukazujem takisto na skutočnosť, že z dikcie § 371 ods. 3 Tr. por. je možné vyvodiť
aj taký záver, akoby uplatňovanie § 317 ods. 1 posledná veta Tr. por. ani neobsahoval
preskúmavaciu činnosť odvolacieho súdu o dodržaní procesnoprávnych noriem. Ak by som
mal vedomosť o skutočnosti, ktorá je predmetom dovolania už v pôvodnom konaní
s odkazom na moju obranu pred súdom by som určite jeho procesnú zákonnosť napádal.
Som toho názoru, že pokiaľ Najvyšší súd SR tvrdí, že neboli splnené dôvody dovolania
podľa písm. c) § 382 Tr. por. mal toto riadne odôvodniť a uviesť aká zákonná norma
povoľuje neprihliadať súdu na zvýšenie či zníženie trestnej sadzby pri legitímnosti
rozhodovania o mojom trestnom obvinení toto však najvyšší súd vo svojom uznesení
o odmietnutí dovolania nespravil a mám dôvod si myslieť, že mi iba odmietol dovolanie
skôr voľnou úvahou s cieľom zabrániť mi prístupu k súdu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru
a svojím rozhodnutím prispel k predlžovaniu môjho práva na právnu istotu. V dovolaní som
bol zastúpený advokátom teda jeho podanie a odôvodnenie namietaného písmena
dovolacieho dôvodu spĺňalo dostatočný podklad na to, aby súd o veci konal a rozhodol.“
Podľa sťažovateľa ,,odmietnutie dovolania skôr pôsobí akoby samotné dovolanie
bolo založené na voľnej úvahe súdu, či dovolanie povolí alebo nie aj keď účel dovolania je
striktne stanovený v dikciách taxatívnych dôvodov a je mimoriadnym opravným
prostriedkom.
Najvyšší súd SR sa teda ani neobťažoval riadne odôvodniť svoj postup namiesto toho
poukázal na § 371 ods. 3 Tr. por. bez toho aby sa snažil preukázať svoje tvrdenie, že
skutočnosti uvedené pod písm. b) som vedel už v pôvodnom konaní a nejakým úmyslom som
ich nenamietal čo je v tomto prípade podľa môjho názoru neprípustné pretože toto tvrdenie
je založené na abstraktnom vedomí.“.
Napokon sťažovateľ uviedol, že podľa jeho názoru ,,Najvyšší súd SR sa
nevysporiadal s podstatou obsahu dovolania a toto odmietol vykonať, čím mu odňal právo
prezentovať jeho vec pred súdom s riadnym rozhodnutím o veci. Domnieva sa, že takýto súd
nie je konformný a udržateľný pred ústavným súdom.“.
Na základe uvedených skutočností navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel
a nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 26/2011 porušil základné
právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a v čl. 6 ods. 1 v spojitosti s čl. 13 dohovoru o ochrane ľudských práv a zákl. slobôd.
2. Uznesenie NS-SR sp. zn. 5 Tdo 26/2011 zo dňa 9. 6. 2011 sa zrušuje a vec sa mu
vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi Ústavný súd SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
5.300 Eur slovom päťtisíctristo Eur, ktoré mu je Najvyšší súd povinný vyplatiť do 30 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
Po posúdení obsahu sťažnosti a jej dvoch doplnení ústavný súd konštatuje, že
sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 26/2011 a jeho uznesením z 9. júna 2011, hoci na
odôvodnenie namietaného porušenia svojich práv využíva argumenty a skutkové zistenia
z iných procesných etáp trestného konania vedeného proti nemu pred všeobecnými súdmi.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia
orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04,
V konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc ústavnému súdu
zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava
takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou
účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok,
ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému
právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť stav,
ktorý považuje za porušenie svojich základných práv alebo slobôd (I. ÚS 36/96,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli
porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu
na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
Podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak súd
rozhodol v nezákonnom zložení.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 v spojení čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 26/2011 a jeho uznesením z 9. júna 2011.
Ako dovolacie dôvody sťažovateľ označil skutočnosť, že v jeho veci rozhodoval
„nesprávne obsadený súd“ (samosudca), ako aj to, že jeho vec nebola „správne posúdená“
[§ 371 ods. 1 písm. b) a i) Trestného poriadku].
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 26/2011 a jeho
uznesením z 9. júna 2011
Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
došlo namietaným postupom a označeným uznesením najvyššieho súdu tým, že ,,... sa
nevysporiadal s podstatou obsahu dovolania a toto odmietol vykonať...“, čím sťažovateľovi
,,... odňal právo prezentovať svoju vec pred súdom s riadnym rozhodnutím o veci...“, pričom
podľa sťažovateľa ,,takýto postup nie je konformný a udržateľný pred ústavným súdom“.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia k dovolaniu sťažovateľa okrem
iného uviedol:
,,Proti... uzneseniu“ krajského súdu sp. zn. 3 To 85/07 z 9. októbra 2007 „v zákonom
stanovenej lehote podal dovolanie prostredníctvom ustanoveného obhajcu obvinený P. B.,
ktoré odôvodnil jednak sám a jednak prostredníctvom svojho obhajcu, pričom podané
dovolanie oprel o dovolacie dôvody uvedené v § 371 písm. b/, písm. i/ Tr. por.
Pokiaľ išlo o dovolací dôvod podľa § 371 písm. b/ Tr. por., teda že súd rozhodol
v nezákonnom zložení, obvinený P. B. tento dôvod založil na argumentácii, ktorej podstatou
bol jeho právny názor, podľa ktorého o podanej obžalobe mal konať a rozhodnúť senát a
nie samosudca, keďže v rámci použitej asperačnej zásady mu hrozilo uloženie trestu
odňatia slobody vo zvýšenej trestnej sadzbe, ktorá prekračovala hranicu trestnej sadzby, pri
ktorej je príslušný na konanie ešte samosudca.
Čo sa týka dovolacieho dôvodu podľa § 371 písm. i/ Tr. por., teda že rozhodnutie je
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací
súd nemôže skúmať a meniť, dovolateľ len poukázal na doposiaľ platnú judikatúru
vo vzťahu k ustanoveniu § 2 ods. 10 Tr. por. v tom smere, že orgány činné v trestnom konaní
majú postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné
pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, čo sa v posudzovanom prípade
podľa názoru dovolateľa nestalo.
V petite dovolania preto dovolateľ navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky,
aby v zmysle § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Bratislave
z 9. októbra 2007, sp. zn. 3To 85/07 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 21. júna
2007, sp. zn. 1T 136/06, ako aj konaniami im predchádzajúcimi bol porušený zákon v jeho
neprospech v ustanoveniach § 2 ods. 2, § 2 ods. 7, § 2 ods. 9, § 2 ods. 16, § 237 ods. 3,
§ 349 ods. 1 a § 317 ods. 1 a § 319 Tr. por. a aby podľa § 386 ods. 2 Tr. por. napadnuté
uznesenie krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu zruší a podľa § 388 ods. 1
Tr. por. prvostupňovému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval
a rozhodol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) preskúmal
dovolanie obvineného P. B. a zistil, že dovolanie bolo síce podané oprávnenou osobou (§
369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 2 Tr. por.) a na mieste, kde
možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Tr. por.), ale súčasne aj
to, že podané dovolanie je potrebné s použitím § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť na
neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr.
por.
Najvyšší súd Slovenskej republiky pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný
prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale
predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie
nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších
(mimoriadnych) procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú taxatívne uvedené v ustanovení
§ 371 ods. 1 Tr. por. Úlohou dovolacieho súdu je posúdiť, či dovolateľove námietky
obsahovo napĺňajú niektorý z ním uplatnených dovolacích dôvodov.
Podľa § 371 ods. 3 Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až písm. g/ nemožno
použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní
a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva
minister spravodlivosti.“.
a) K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku najvyšší
súd uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací zistil, že obvinený P. B. uvedenú
skutočnosť, i keď mu bola známa, v pôvodnom konaní vôbec nenamietal. Bez ohľadu na to
však treba dodať, že jeho právny názor je nesprávny, keďže podľa ustálenej súdnej praxe
rozlišujúcim kritériom medzi príslušnosťou senátu a samosudcu je trestná sadzba stíhaného
trestného činu uvedená v osobitnej časti trestného zákona, pričom k zákonnému zvýšeniu či
zníženiu trestnej sadzby sa neprihliada. Keďže u trestného činu nedovolenej výroby a držby
omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187
ods. 1 písm. d/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 bola trestná sadzba dva až osem rokov,
bol na prejedanie a rozhodnutie o podanej obžalobe príslušný samosudca.“
b) K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku najvyšší
súd uviedol:
„Pokiaľ ide o druhý dovolací dôvod, z dikcie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je zrejmé,
že dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové
zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať. V rámci
posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu súd skúma, či skutok ustálený súdmi
v pôvodnom konaní bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného
činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto
dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú dve alternatívy a to, že skutok mal byť právne
kvalifikovaný ako iný trestný čin, alebo že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací
dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia.
Obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa
v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu musí skutočne vecne zodpovedať
zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak
nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce
dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného
dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/
Tr. por.“.
V nadväznosti na to „S poukazom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej
republiky konštatuje, že v. trestnej veci obvineného P. B. neboli splnené dôvody dovolania
predpokladané ustanovením § 371 ods. 1 písm. b/,- písm. i/ Tr. por., a preto podľa § 382
písm. c/ Tr. por. uznesením dovolanie obvineného P. B. na neverejnom zasadnutí
odmietol.“.
Podľa názoru ústavného súdu postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní odmietnutia
dovolania sťažovateľa z dôvodu absencie ním označených dovolacích dôvodov nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší
súd sa logicky, jednoznačne a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s posúdením
sťažovateľom označených dovolacích dôvodov uplatnených v dovolacom konaní proti
označenému uzneseniu krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho
súdu nestotožňuje, nemôže sama osobe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti právnych názorov najvyššieho súdu, a preto nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (II. ÚS 390/09). Ústavný súd však
nezistil taký výklad všeobecne záväzných právnych predpisov v napadnutom uznesení
najvyššieho súdu, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 13 dohovoru.
V nadväznosti na uvedené po preskúmaní obsahu odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej
sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že namietané rozhodnutie najvyššieho súdu
nevykazuje také nedostatky, ktoré by zakladali príčinnú súvislosť medzi týmto uznesením
a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný
súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 13
dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 26/2011
a jeho uznesením z 9. júna 2011
Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru označeným
postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením, ústavný súd ju v súlade s konštantnou
judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práva kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú
vzhľadom na neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na „konanie o dovolaní v trestnej
veci“. Toto konanie sa totiž netýka rozhodnutia o „trestnom obvinení“ a ani rozhodnutia
o „občianskych právach a záväzkoch“ (pozri napr. rozhodnutia vo veciach: Plischke c.
Rakúsko zo 7. marca 1964, X. c. Rakúsko z 23. mája 1966, X. c. Rakúsko z 19. júla 1966,
X. c. Spojené kráľovstvo z 13. júla 1970, Helmut Aldrian c. Rakúsko z 7. mája 1990)
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už na predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a o ďalších
požiadavkách sťažovateľa už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2012