Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 235/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. B. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2011

doručená sťažnosť P. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), z

obsahu ktorej vyplýva, že ňou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.

1 (ďalej len ,a“) a práva podľa v spojení s čl.

13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. júna 2011, ktorý odmietol jeho

dovolanie podľa , ktoré doplnil ďalšími podaniami

doručenými ústavnému súdu 17. augusta 2011 a 20. októbra 2011.

Z obsahu sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že 21. júna

2007 bol sťažovateľ rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len ,,okresný súd“)

sp. zn. uznaný za vinného v bode I z trestného činu nedovolenej výroby a držby

omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187

ods. 1 písm. d) účinného do 1. januára 2006, v bode II z trestného činu

nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora

a obchodovania s nimi podľa účinného do 1. januára 2006 a v bode

III z trestného činu krádeže spolupáchateľstvom podľa § 247 ods. 1, ods. 3 písm. a)

a písm. b) účinného do 1. januára 2006. Za tieto činy ho okresný súd

odsúdil na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 9 mesiacov nepodmienečne

a na jeho výkon ho zaradil do II. nápravnovýchovnej skupiny. Proti tomuto rozsudku podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“)

na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2007 rozhodol uznesením sp. zn. , ktorým

odvolanie ako nedôvodné zamietol. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu z 9. októbra

2007 podal sťažovateľ 8. októbra 2010 dovolanie. Najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľa uznesením sp. zn. z 9. júna 2011, ktoré mu bolo doručené

29. júna 2011.

Sťažovateľ k porušeniu ním označených práv najvyšším súdom ako dovolacím

súdom okrem iného uviedol:

„Dovolanie, ktoré som podal aj prostredníctvom obhajcu bolo podľa môjho názoru

dostatočne zdôvodnené a spĺňalo podmienky pre podanie dovolania. ... Najvyšší súd sa

vysporiadal s námietkou zákonného zloženia súdu v jeho prípade alibisticky bez riadneho

zákonného zdôvodnenia, rozhodnutia o odmietnutí dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371

ods. 1 písm. b) Tr. por a naviac odkazoval na nepravdivým uvedením,

že sťažovateľ vedel o tejto prekážke resp. nedodržaní procesnoprávnych noriem už

v pôvodnom konaní a nenamietal ju. Uvedené sa nezakladá na pravde, pretože na str. 5

môjho dovolania zo dňa 20. 8. 2010 vyslovene uviedol, že v odvolaní proti rozsudku OS-BA

II... túto skutočnosť neuviedol nakoľko o nej nemal vedomosť a... musel sa spoliehať

na zákonný a ústavný postup súdu...

Namiesto toho zlyhal revízny mechanizmus odvolacieho súdu. Aj keď som do

odvolania nenapadol legitímnosť samosudcu rozhodovať vo veci, bolo povinnosťou

odvolacieho súdu (KS-BA) skúmať procesnú zákonnosť, teda dodržanie procesnoprávnych

noriem. Vychádzajúc z § 317 ods. 1 posledná veta (Na chyby, ktoré neboli odvolaním

vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1

Tr. por) a teda toto odporuje zákonnému ustanoveniu kedy dôvody

podľa ods. 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva

dovolanie známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr pred odvolacím súdom.

Konanie samosudcu je vymedzené zákonom a to konkrétne v

a zároveň s poukazom na až ods. 6 a tým nemôžem byť povinný ako

obvinený alebo obžalovaný napádať jeho procesnú legitímnosť. Zákon nikde neuvádza, že

samosudca smie konať nad zákonom stanovenú hranicu 8 – rokov a nemá prihliadať na

zákonné zvýšenie trestnej sadzby, pretože z § 280 ods. 1 vychádza povinnosť súdu skúmať či

je príslušný vo veci o ktorej rozhoduje konať. Z výkladu predmetného ustanovenia § 280

ods. 1 je zrejmé, že záver súdu pre ktorý je potrebné postúpiť vec príslušnému súdu,

musí byť jednoznačný. O toto ustanovenie sa opiera aj rozhodnutie samosudcu, o ktorom

má vykonávať pred súdom senát.“.

Sťažovateľ k tomu ďalej uviedol, že „Už pri podaní obžaloby v prípade uznania viny

bolo povinnosťou súdu v mojom trestnom konaní ukladať trest s použitím asperačnej

zásady, pričom moja trestná sadzba sa touto úpravou pohybovala v rozpätí 6 rokov a 4

mesiace až 10 rokov a 8 mesiacov.

Ak by som abstrahoval z odôvodnenia Najvyššieho súdu SR – (bez ohľadu na to však

treba dodať, že jeho právny názor je nesprávny, keďže podľa ustálenej súdnej praxe

rozlišujúcim kritériom medzi príslušnosťou senátu a samosudcu je trestná sadzba stíhaného

tr. činu uvedená v osobitnej časti tr. zákona, pričom k zákonnému zvýšeniu či zníženiu tr.

sadzby sa neprihliada. Keďže u tr. činu nedovolenej výroby a držby omamnej látky,

psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. d)

Tr. zák. účinného do 1. 1. 2006 bola trestná sadzba 2 až 8 rokov, bol na jej prejednanie

a rozhodnutie o podanej obžalobe príslušný samosudca) tak v tom prípade by muselo

existovať jasne stanovené v zákone dané, že v týchto prípadoch pri použití asperačnej

zásady samosudca smie konať aj v prípadoch kedy pri zvýšení tr. sadzby presahuje vrchná

hranica tr. sadzby aj viacej ako 8 rokov a teda § 349 ods. 1 by musel mať iné znenie.

Poukazujem takisto na skutočnosť, že z dikcie je možné vyvodiť

aj taký záver, akoby uplatňovanie posledná veta ani neobsahoval

preskúmavaciu činnosť odvolacieho súdu o dodržaní procesnoprávnych noriem. Ak by som

mal vedomosť o skutočnosti, ktorá je predmetom dovolania už v pôvodnom konaní

s odkazom na moju obranu pred súdom by som určite jeho procesnú zákonnosť napádal.

Som toho názoru, že pokiaľ Najvyšší súd SR tvrdí, že neboli splnené dôvody dovolania

podľa písm. c) mal toto riadne odôvodniť a uviesť aká zákonná norma

povoľuje neprihliadať súdu na zvýšenie či zníženie trestnej sadzby pri legitímnosti

rozhodovania o mojom trestnom obvinení toto však najvyšší súd vo svojom uznesení

o odmietnutí dovolania nespravil a mám dôvod si myslieť, že mi iba odmietol dovolanie

skôr voľnou úvahou s cieľom zabrániť mi prístupu k súdu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru

a svojím rozhodnutím prispel k predlžovaniu môjho práva na právnu istotu. V dovolaní som

bol zastúpený advokátom teda jeho podanie a odôvodnenie namietaného písmena

dovolacieho dôvodu spĺňalo dostatočný podklad na to, aby súd o veci konal a rozhodol.“

Podľa sťažovateľa ,,odmietnutie dovolania skôr pôsobí akoby samotné dovolanie

bolo založené na voľnej úvahe súdu, či dovolanie povolí alebo nie aj keď účel dovolania je

striktne stanovený v dikciách taxatívnych dôvodov a je mimoriadnym opravným

prostriedkom.

Najvyšší súd SR sa teda ani neobťažoval riadne odôvodniť svoj postup namiesto toho

poukázal na bez toho aby sa snažil preukázať svoje tvrdenie, že

skutočnosti uvedené pod písm. b) som vedel už v pôvodnom konaní a nejakým úmyslom som

ich nenamietal čo je v tomto prípade podľa môjho názoru neprípustné pretože toto tvrdenie

je založené na abstraktnom vedomí.“.

Napokon sťažovateľ uviedol, že podľa jeho názoru ,,Najvyšší súd SR sa

nevysporiadal s podstatou obsahu dovolania a toto odmietol vykonať, čím mu odňal právo

prezentovať jeho vec pred súdom s riadnym rozhodnutím o veci. Domnieva sa, že takýto súd

nie je konformný a udržateľný pred ústavným súdom.“.

Na základe uvedených skutočností navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel

a nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné

právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v SR

a v čl. 6 ods. 1 v spojitosti s čl. 13 dohovoru o ochrane ľudských práv a zákl. slobôd.

2. Uznesenie NS-SR sp. zn. zo dňa 9. 6. 2011 sa zrušuje a vec sa mu

vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi Ústavný súd SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

5.300 Eur slovom päťtisíctristo Eur, ktoré mu je Najvyšší súd povinný vyplatiť do 30 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Po posúdení obsahu sťažnosti a jej dvoch doplnení ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. júna 2011, hoci na

odôvodnenie namietaného porušenia svojich práv využíva argumenty a skutkové zistenia

z iných procesných etáp trestného konania vedeného proti nemu pred všeobecnými súdmi.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia

orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

).

V konaní o sťažnosti podľa prislúcha právomoc ústavnému súdu

zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava

takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ). Podstatou

účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok,

ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému

právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť stav,

ktorý považuje za porušenie svojich základných práv alebo slobôd (,

).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo vzťahu a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli

porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu

na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Podľa dovolanie možno podať, ak súd

rozhodol v nezákonnom zložení.

Podľa dovolanie možno podať, ak

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a práv podľa v spojení dohovoru postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. júna 2011.

Ako dovolacie dôvody sťažovateľ označil skutočnosť, že v jeho veci rozhodoval

„nesprávne obsadený súd“ (samosudca), ako aj to, že jeho vec nebola „správne posúdená“

[ a ].

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 9. júna 2011

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva podľa

došlo namietaným postupom a označeným uznesením najvyššieho súdu tým, že ,,... sa

nevysporiadal s podstatou obsahu dovolania a toto odmietol vykonať...“, čím sťažovateľovi

,,... odňal právo prezentovať svoju vec pred súdom s riadnym rozhodnutím o veci...“, pričom

podľa sťažovateľa ,,takýto postup nie je konformný a udržateľný pred ústavným súdom“.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia k dovolaniu sťažovateľa okrem

iného uviedol:

,,Proti... uzneseniu“ krajského súdu sp. zn. z 9. októbra 2007 „v zákonom

stanovenej lehote podal dovolanie prostredníctvom ustanoveného obhajcu obvinený P. B.,

ktoré odôvodnil jednak sám a jednak prostredníctvom svojho obhajcu, pričom podané

dovolanie oprel o dovolacie dôvody uvedené v ,

Pokiaľ išlo o dovolací dôvod podľa , teda že súd rozhodol

v nezákonnom zložení, obvinený P. B. tento dôvod založil na argumentácii, ktorej podstatou

bol jeho právny názor, podľa ktorého o podanej obžalobe mal konať a rozhodnúť senát a

nie samosudca, keďže v rámci použitej asperačnej zásady mu hrozilo uloženie trestu

odňatia slobody vo zvýšenej trestnej sadzbe, ktorá prekračovala hranicu trestnej sadzby, pri

ktorej je príslušný na konanie ešte samosudca.

Čo sa týka dovolacieho dôvodu podľa , teda že rozhodnutie je

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací

súd nemôže skúmať a meniť, dovolateľ len poukázal na doposiaľ platnú judikatúru

vo vzťahu k ustanoveniu v tom smere, že orgány činné v trestnom konaní

majú postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné

pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, čo sa v posudzovanom prípade

podľa názoru dovolateľa nestalo.

V petite dovolania preto dovolateľ navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky,

aby v zmysle vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Bratislave

z 9. októbra 2007, sp. zn. a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 21. júna

2007, sp. zn. , ako aj konaniami im predchádzajúcimi bol porušený zákon v jeho

neprospech v ustanoveniach § 2 ods. 2, § 2 ods. 7, § 2 ods. 9, § 2 ods. 16, § 237 ods. 3,

a a a aby podľa napadnuté

uznesenie krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu zruší a podľa § 388 ods. 1

prvostupňovému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval

a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) preskúmal

dovolanie obvineného P. B. a zistil, že dovolanie bolo síce podané oprávnenou osobou (§

369 ods. 2 písm. b/ ), v zákonnej lehote ( ) a na mieste, kde

možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať ( ), ale súčasne aj

to, že podané dovolanie je potrebné s použitím odmietnuť na

neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr.

por.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný

prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale

predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v je zrejmé, že dovolanie

nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších

(mimoriadnych) procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú taxatívne uvedené v ustanovení

Úlohou dovolacieho súdu je posúdiť, či dovolateľove námietky

obsahovo napĺňajú niektorý z ním uplatnených dovolacích dôvodov.

Podľa dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až písm. g/ nemožno

použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní

a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva

minister spravodlivosti.“.

a) K dovolaciemu dôvodu podľa najvyšší

súd uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací zistil, že obvinený P. B. uvedenú

skutočnosť, i keď mu bola známa, v pôvodnom konaní vôbec nenamietal. Bez ohľadu na to

však treba dodať, že jeho právny názor je nesprávny, keďže podľa ustálenej súdnej praxe

rozlišujúcim kritériom medzi príslušnosťou senátu a samosudcu je trestná sadzba stíhaného

trestného činu uvedená v osobitnej časti , pričom k zákonnému zvýšeniu či

zníženiu trestnej sadzby sa neprihliada. Keďže u trestného činu nedovolenej výroby a držby

omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187

ods. 1 písm. d/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 bola trestná sadzba dva až osem rokov,

bol na prejedanie a rozhodnutie o podanej obžalobe príslušný samosudca.“

b) K dovolaciemu dôvodu podľa najvyšší

súd uviedol:

„Pokiaľ ide o druhý dovolací dôvod, z dikcie je zrejmé,

že dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové

zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať. V rámci

posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu súd skúma, či skutok ustálený súdmi

v pôvodnom konaní bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného

činu upravenú v . Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto

dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú dve alternatívy a to, že skutok mal byť právne

kvalifikovaný ako iný trestný čin, alebo že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací

dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia.

Obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa

v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu musí skutočne vecne zodpovedať

zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa Pokiaľ tomu tak

nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce

dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného

dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/

“.

V nadväznosti na to „S poukazom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej

republiky konštatuje, že v. trestnej veci obvineného P. B. neboli splnené dôvody dovolania

predpokladané ustanovením ,- písm. i/ , a preto podľa

písm. c/ uznesením dovolanie obvineného P. B. na neverejnom zasadnutí

odmietol.“.

Podľa názoru ústavného súdu postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní odmietnutia

dovolania sťažovateľa z dôvodu absencie ním označených dovolacích dôvodov nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší

súd sa logicky, jednoznačne a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s posúdením

sťažovateľom označených dovolacích dôvodov uplatnených v dovolacom konaní proti

označenému uzneseniu krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho

súdu nestotožňuje, nemôže sama osobe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti právnych názorov najvyššieho súdu, a preto nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (). Ústavný súd však

nezistil taký výklad všeobecne záväzných právnych predpisov v napadnutom uznesení

najvyššieho súdu, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s

v spojení s čl. 13 dohovoru.

V nadväznosti na uvedené po preskúmaní obsahu odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej

sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že namietané rozhodnutie najvyššieho súdu

nevykazuje také nedostatky, ktoré by zakladali príčinnú súvislosť medzi týmto uznesením

a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa . Ústavný

súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 13

dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 9. júna 2011

Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru označeným

postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením, ústavný súd ju v súlade s konštantnou

judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práva kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú

vzhľadom na neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na „konanie o dovolaní v trestnej

veci“. Toto konanie sa totiž netýka rozhodnutia o „trestnom obvinení“ a ani rozhodnutia

o „občianskych právach a záväzkoch“ (pozri napr. rozhodnutia vo veciach: Plischke c.

Rakúsko zo 7. marca 1964, X. c. Rakúsko z 23. mája 1966, X. c. Rakúsko z 19. júla 1966,

X. c. Spojené kráľovstvo z 13. júla 1970, Helmut Aldrian c. Rakúsko z 7. mája 1990)

().

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už na predbežnom

prerokovaní podľa aj v tejto časti odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a o ďalších

požiadavkách sťažovateľa už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012