Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 240/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. S., Č., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., Ž., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2012

doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a podľa Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „podal na Okresný súd v Čadci dňa

8. 3. 2004 návrh na zaplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia s prísl.

Nakoľko súd vo veci nekonal, podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní. Ústavný súd

Slovenskej republiky nálezom č. zo dňa 19. 3. 2009 rozhodol o porušení

základných práv sťažovateľa v konaní.

Prvostupňový súd po ostatnom pojednávaní dňa 4. 8. 2010 rozhodol, že rozsudok

vo veci samej bude vyhlásený dňa 24. 8. 2010. Právny zástupca sťažovateľa následne dňa

5. 8. 2010 vyčíslil trovy konania, aby pri vynesení rozsudku tieto boli súdu známe a tieto

zaslal dňa 5. 8. 2010 súdu doporučenou listovou zásielkou. Súd však i napriek tomu, že mal

v deň vyhlásenia rozsudku dňa 24. 8. 2010 k dispozícii už vyčíslené trovy konania, rozhodol

tak, že o trovách konania rozhodne až samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

Po tom, čo podal odvolanie vedľajší účastník – poisťovňa, ku ktorému sa právny zástupca

sťažovateľa vyjadril a vyčíslil si zároveň aj trovy konania. Krajský súd v Žiline

rozsudkom č. k. zo dňa 15. 3. 2011 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil

a vo výrokovej časti uviedol, že aj o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého

stupňa. Rozsudok odvolacieho súdu prevzal právny zástupca sťažovateľa dňa 12. 5. 2011.

Od uvedeného dňa súd vo veci opätovne nekoná.

Nakoľko prvostupňový súd – Okresný súd v Čadci o trovách konania nerozhodol,

boli mu zaslané dve žiadosti o rozhodnutí o trovách konania a to dňa 27. 10. 2011 a dňa

31. 1. 2012.

Súd však na tieto žiadosti nereagoval a napriek 10 mesačnému obdobiu nečinnosti

do dnešného dňa o trovách konania nerozhodol.“.

Sťažovateľ zastáva názor, „že aj napriek nálezu Ústavného súdu SR č. ,

prvostupňový súd vo veci opäť nekoná, nerešpektuje nález Ústavného súdu SR, spôsobuje

naďalej bezdôvodné prieťahy v konaní, a preto je sťažovateľ opäť nútený sa obrátiť

na Ústavný súd SR so svojou sťažnosťou.

Sťažovateľ si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.500,- eur, ktoré

dôvodí naďalej pretrvávajúcim pocitom neistoty, márnosti a nespravodlivosti po viac ako

7 ročnom spore o náhradu škody na zdraví, súd nie je schopný rozhodnúť o trovách

konania, pričom tieto negatívne pocity vyvolané postupom súdu naďalej spôsobujú

sťažovateľovi stres, ohrozujú aj jeho zdravie, zaťažujú ho aj po finančnej stránke

a sťažovateľ i napriek tomu, že ničím nespôsobil prieťahy v konaní, sa nemôže dočkať

súdneho rozhodnutia. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že i keď súd mal k dispozícii vyčíslené

trovy konania, mohol o nich rozhodnúť v samotnom rozsudku o priznaní náhrady za škodu

na zdraví, avšak súd v rozpore so zaužívanou súdnou praxou o týchto trovách nerozhodol.

Sťažovateľ už vynaložil finančné prostriedky na uplatnenie a obranu svojho práva, súd však

bezdôvodne vo veci nekoná.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„Základné právo M. S., aby súd konal bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd bolo postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod

č. k. porušené.

Okresnému súdu Žilina (zrejmá nesprávnosť, správne má byť Okresnému súdu

Čadca, pozn.) sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k. konal bez

zbytočných prieťahov a rozhodol o trovách konania.“

Ďalej sťažovateľ navrhol, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie

v sume 2 500 € a úhradu trov konania v sume 269,58 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Aj keď sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva

podľa a podľa listiny, ako aj práva podľa

dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ústavný súd konštatuje, že

v danej veci je potrebné pri posudzovaní namietaného porušenia v sťažnosti označených

práv osobitne sa vysporiadať s postupom okresného súdu pri rozhodovaní v merite veci

a osobitne pri rozhodovaní o trovách namietaného konania.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného

súdu v namietanom konaní pri rozhodovaní vo veci samej

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ide

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd)

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva

aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ),

pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa dohovoru

(m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,

rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Zo zistení ústavného súdu, ako aj zo samotnej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že

namietané konanie bolo vo veci samej právoplatne skončené 13. mája 2011, keď nadobudol

právoplatnosť rozsudok okresného súdu sp. zn. z 24. augusta 2010 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 15. marca 2011.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti

ústavnému súdu (8. marec 2012) už okresný súd nemohol porušovať sťažovateľom

označené práva v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej.

Keďže sťažovateľ, ako už bolo uvedené, namietal porušenie svojho základného práva

podľa a podľa listiny a práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu v namietanom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu

až 8. marca 2012, t. j. v čase, keď namietané konanie v merite veci už bolo právoplatne

skončené (13. máj 2011), a teda k porušovaniu ním označených práv už nemohlo

dochádzať, ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa rozhodovania vo veci samej v súlade

s odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného

súdu v namietanom konaní pri rozhodovaní o trovách konania

Vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti meritórneho rozhodnutia v právnej veci

sťažovateľa ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu prichádzalo v danom prípade

v rámci jej predbežného prerokovania do úvahy iba posúdenie možnosti jej prijatia na ďalšie

konanie v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o trovách konania.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je totiž aj právny názor, podľa

ktorého sa aj na súdne konanie v časti týkajúcej sa iba náhrady trov súdneho konania

vzťahuje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(, ).

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Účinným právnym prostriedkom nápravy v súvislosti s námietkou zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní je podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa

a nasl. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. , , ),

že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy

v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav

zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2

, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne

prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že

sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2

).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle

zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv,

ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom

na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. , ). Zákon

o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej

veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného

zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu

veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním

sťažností zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení

na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči

zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov

alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných

práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných

predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa , a teda

podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred

ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa teda spočíva okrem iného aj v

tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „Nakoľko prvostupňový súd – Okresný súd

v Čadci o trovách konania nerozhodol, boli mu zaslané dve žiadosti o rozhodnutí o trovách

konania, a to 27. 10. 2011 a dňa 31. 1. 2012“.

Ústavný súd zo žiadostí pripojených k sťažnosti zistil, že ide o dve „žiadosti“ zaslané

okresnému súdu elektronickou poštou k veci vedenej pod sp. zn. , a nie

sťažnosti predsedovi okresného súdu, ako to vyžaduje § 62 a nasl. zákona o súdoch. Keďže

orgán štátnej správy okresného súdu nemal informáciu o podaných „žiadostiach,“ ktorými

sťažovateľ žiadal, aby okresný súd rozhodol o trovách prvostupňového konania, ako

aj odvolacieho konania v jeho právnej veci, nemohol na ne ani reagovať prijatím

eventuálnych účinných opatrení na účel urýchlenia rozhodnutia o trovách konania.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že postupom sťažovateľa v danej veci

nebola splnená požiadavka namietania prieťahov v konaní na orgáne štátnej správy súdov.

V nadväznosti na to ústavný súd zdôrazňuje, že „povinnosť vyčerpania dostupných

a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ

pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami,

ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri

vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať

dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (m. m. ).

Uvedené závery majú oporu aj v doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu,

súčasťou ktorej je právny názor, že prostriedok nápravy, s ktorým sa ako právny účinok

nespája priame odstránenie opodstatnene namietnutého porušenia základného práva alebo

slobody, nemá povahu účinného právneho prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, teda takého právneho prostriedku, ktorý musí sťažovateľ vyčerpať skôr,

ako sa v konaní pred ústavným súdom môže uchádzať o ochranu svojich práv podľa čl. 127

(m. m. , ).

Ústavný súd, opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. ,

, ), dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti daného prípadu niet

dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti uplatnenej podľa § 62 a nasl. zákona

o súdoch neumožnilo v danej veci účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného

mu podľa a podľa listiny a práva podľa

dohovoru.

Keďže sťažovateľ v okolnostiach danej veci napriek tomu, že v konaní pred

okresným súdom bol kvalifikovane právne zastúpený, sťažnosť na prieťahy podľa § 62

a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy okresného súdu neuplatnil, a keďže

ústavný súd z obsahu sťažnosti a z jej príloh nezistil, že by k nesplneniu podmienky

prípustnosti sťažnosti podľa došlo zo strany

sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol sťažnosť aj v časti týkajúcej

sa rozhodovania o trovách konania podľa ako

neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,

aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia poukazuje na to, že z vyjadrenia podpredsedu

okresného súdu k sťažnosti vyplýva, že okresný súd po podaní sťažnosti na ústavnom súde

(8. marca 2012) uznesením z 10. apríla 2012 o náhrade trov namietaného konania

medzičasom rozhodol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012