Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 249/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť štátneho podniku L., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E.

M., Z., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 23. júna

2010, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z

13. júla 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť štátneho podniku L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra

2011 faxovou správou a 3. októbra 2011 poštou doručená sťažnosť štátneho podniku L., B.

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. M., Z., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. júna 2010, ako

aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2

Sžo 234/2010 z 13. júla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že «Krajský súd v Nitre svojím rozhodnutím zo

dňa 23. júna 2010 sp. zn. potvrdil rozhodnutie správneho orgánu,

Obvodného pozemkového úradu v T. zo dňa 09. marca 2010 vydaného pod číslom PÚ

, ktorým sa priznalo vlastnícke právo na náhradné pozemky alebo náhradu

podľa a ) z. č. oprávneným osobám - dedičom po pôvodnom

pozemkovoknižnom vlastníkovi „M. G.“ dľa záznamom v PKV 11, 555 a 528 pre k. ú. K.,

oprávnené osoby sú voči pozemkovoknižnému vlastníkovi v dedičskej pozícii ako vnuci a

pravnuci, v konaní šlo o rozšírený uplatnený nárok po strýkoch a tete, t. j. bratoch a sestre

ich otca „A. M.“.».

Sťažovateľ uviedol, že „oprávnené osoby si uplatnili právo na základe reštitučného

titulu - odňatia vlastníctva v prospech štátu podľa výmeru ONV, odboru pôdohospodárstva

v T. č. 611-27/6/1950 zo dňa 28. 06. 1950 v zmysle § 10 ods. 1) z. č. 46/1948 Sb. o novej

pozemkovej reforme, s čím sa správny orgán stotožnil a v konaní o reštitučnom nároku

uznal uvádzaný výmer ako právne relevantný dôkaz o existencii reštitučného titulu“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na to,

že:

«• predmetná listina, na základe ktorej sa právne deklarovala existencia reštitučného

titulu a to Výmer ONV T. č. 611-27/6/1950 zo dňa 28. 06. 1950 sama o sebe nemala účinky

prechodu vlastníctva na štát, tieto nastávali až zápisom poznámky o výkupe v príslušnej

PKV a to podľa § 10 ods. 3) z. č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme, čo zodpovedalo

aj právnym predpisom platným do 1. 1. 1951 pre platné nadobúdanie vlastníctva zápisom

do príslušných pozemkových kníh na základe tzv. intabulačného princípu

• vlastníctvo v prospech štátu však v príslušných PKV predkladaného výmeru

zapísané nie je

• samotný výmer z roku 1950 je nejasný a neurčitý, nakoľko nedefinuje určitým

a nezameniteľným spôsobom kto je bývalý vlastník definovaný ako „A. M. a spol v N.“ a ani

bližšie nekonkretizuje nehnuteľnosti, ktoré sú označené číselnou výmerou 564 ha 55 á 18 m

v k. ú. K.

• z ďalších záznamov v PKV vyplýva, že prechod na štát sa udial na základe

prídelovej listiny, vydanej v konaní podľa nar. č. n. SNR na majetok bývalého

pozemkovoknižného vlastníka G. M. (č. d. 1175/1961), správny orgán pri riešení

reštitučného nároku sa uvádzanou skutočnosťou vôbec nezaoberal a to aj napriek tomu, že v

príslušných PKV je to jediný oficiálny dôkaz o prechode vlastníctva k pozemkom v nich

vedených na štát.».

Podľa sťažovateľa sa krajský súd vo svojom rozhodnutí jednoznačne stotožnil

s právnym záverom, že „nehnuteľnosti boli skonfiškované na základe konfiškačného

rozhodnutia ONV v T. č. 611-27/6-1950 zo dňa 28. 06. 1950 podľa z. č. 46/48 Zb., podľa

ktorého boli nehnuteľnosti vykúpené v prospech československého štátu... jednalo sa o

2

nehnuteľnosti v k. ú. K. na celkovej výmere 564 ha 55a a 18 m... na základe zápisnice zo

17. 5. 1951 na MNV v K. boli predmetné nehnuteľnosti pôvodného vlastníka A. M. a spol.

odovzdané novému nadobúdateľovi a to 47.50.00 ha lesnej pôdy Č., n. p. správa v N.

a poľnohospodárska pôda o výmere 2.50.00 ha prevezmú ČSSM... z týchto listinných

dôkazov je zrejmé, že oprávnení dostatočne preukázali reštitučný titul na vrátenie

vlastníctva ku konfiškovaným nehnuteľnostiam, niet pochýb, že dotknuté nehnuteľnosti

prešli na štát na základe konfiškačného rozhodnutia a niet teda pochýb, že spĺňajú

podmienky pre navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v zmysle “.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 13. júla 2011 tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. z 23. júna 2010

potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd „sa stotožnil s právnym stanoviskom o prechode

vlastníctva na štát podľa výmeru ONV v T. z roku 1950 a to už len na základe jeho samotnej

existencie bez ohľadu na to, že v záznamoch PKV nie je vykonaná poznámka podľa § 10

ods. 3 z. č. 46/1948 Sb., tvrdiac, že táto samotná skutočnosť nemôže bez ďalšieho

nasvedčovať tomu, že majetok právneho predchodcu oprávnených na čsl. štát v skutočnosti

neprešiel“.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že „najvyšší súd uznal, že krajský súd

nevyhodnotil niektoré dôkazy a to prídelovú listinu z roku 1961 a ani v rozsudku

nezdôvodnil, prečo sa nimi nezaoberal, toto pochybenie súdu však nepovažoval najvyšší súd

za následok, majúci vplyv na správnosť jeho rozhodnutia, s odôvodnením, že aj keby

pripustil , že k prechodu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam nedošlo podľa výmeru

z roku 1950 v dôsledku nevykonania záznamu v PKV, potom by vlastníctvo najneskôr prešlo

na štát na základe zápisu v PKV z 18. augusta 1961, ktorý odkazuje na prídelové listiny

z roku 1961... v danom prípade by podľa názoru odvolacieho súdu došlo k ich prechodu na

štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu,

z čoho vyplýva, že reštituenti sú oprávnenými osobami, ktorých nehnuteľnosti prešli na štát

spôsobom podľa § 6 ods. l písm. p) zákona o pôde...“.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 23. júna 2010, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 13. júla 2011,

došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože

«a) súdy uznali existenciu reštitučného titulu a teda aj prechod vlastníctva k sporným

nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia z roku 1950, z ktorého právne účinky prechodu

vlastníctva na štát nikdy nenastali a to vzhľadom na skutočnosť, že v príslušných PKV sa

neobjavil záznam poznámky vykonania výkupu v zmysle výmeru z roku 1950, podľa § 10

ods. 3) z. č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme účinky prechodu vlastníctva na štát

k vykúpenej pôde nastali až vyznačením uvádzanej poznámky v pozemkovej knihe

• oba súdy sa nevysporiadali s uvádzaným nedostatkom a absolútne ignorovali

ustanovenie § 10 ods. 3) z. č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme, ktorý i v súčasnosti

tvorí súčasť právneho systému štátu, nakoľko nebol nikdy zrušený, iba podľa ustanovenia

z. č. sa jeho ustanovenia nepoužívajú odo dňa účinnosti zákona o pôde

b) už správny orgán v reštitučnom konaní bol povinný skúmať existenciu reštitučného

titulu a vykonať dokazovanie, ktoré by nezameniteľným spôsobom a pravdivo zodpovedalo

na otázku prechodu vlastníctva nehnuteľností na štát ako jedného zo základných

predpokladov naplnenia úspešnosti reštituentov v celom konaní

• nie je akceptovateľný stav nezistenia a nezabezpečenia listiny označujúcej prechod

vlastníctva na štát v príslušných PKV pod č. d. 1175/1961, keď správny orgán bol povinný

sa touto formou prechodu vlastníctva na štát zaoberať, pri rozhodovaní mal k dispozícii

všetky príslušné PKV

• pod č. d. 1175/61 je v PKV II pre k. ú. K. pod „B“ p. č. 33 uvedený zápis:

... došlo 18. augusta 1961 čd. 1175, Podľa výmeru ONV-odboru pôdohospodárstva

v T. zo dňa 31. júla 1951 čís. Pôd 7598/61 vkladá sa vlastnícke právo pre: Č. v P., L. N....

v časti B pri p. č. 33 je odkaz na záznam ad 31. v tomto stĺpci, v ktorom sú uvedené

deti pôvodného vlastníka G. M., t. j. osoby, po ktorých si oprávnené osoby uplatnili

reštitúciu a teda evidentne zápis sa týka tohoto majetku

c) pod č. d. 1175/61 bola uložená v archívoch katastra prídelová listina, vydaná po

prídelovom konaní podľa nar. č. n. SNR zo dňa 23. augusta 1945

o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako

aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, pričom účinky konfiškácie nastávali dňom

1. marca 1945 na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie alebo Zboru povereníkov (§ 1

ods. 10 nar. č. n. SNR)

• podľa vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva č. 158/1959 Ú. v. zo dňa

12. augusta 1959 o správe neprideleného majetku nadobudnutého z pozemkových reforiem

a to § 1, pôdohospodársky majetok, ktorý štát nadobudol podľa predpisov o konfiškácií

a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku alebo podľa predpisov o pozemkových

reformách a ktorý sa doteraz podľa týchto predpisov nepridelil a ani nie je v správe

organizácií štátneho socialistického sektora, spravujú okresné národné výbory, v obvode

ktorých sa tento majetok nachádza...

podľa § 3 uvádzanej vyhlášky, výkonný orgán okresného národného výboru pri

nehnuteľnom majetku navrhne pozemno-knižnému súdu pozemno-knižné usporiadanie

• vyhláška pod číslicou 1) v znení odkazu je aj na vl. n. č. n. SNR,

t. j. v roku 1961 mal príslušný okresný národný výbor usporiadať pozemnoknižné

vlastníctvo k predmetným pozemkom, čo riešiť vydaním uvádzanej prídelovej listiny

d) správny orgán nevykonal v tomto smere žiadne dokazovanie potrebné v prípade

možnosti použitia postupu podľa ) z. č. a to:

• splnenie podmienky vyňatia majetku z konfiškácie, trvalý pobyt a štátne občianstvo,

odsúdenie podľa nar. SNR č. SNR.».

Sťažovateľ taktiež tvrdí, že napadnutým rozsudkami krajského súdu a najvyššieho

súdu bolo porušené aj jeho základné právo podľa a právo podľa

dodatkového protokolu, a v tejto súvislosti najmä uviedol, že „Krajský súd v Nitre sa vo

svojom rozhodnutí vôbec nezmienil a ani nevysporiadal v odôvodnení s možnosťou

prechodu vlastníctva na štát uvádzanou prídelovou listinou a odvolací najvyšší súd vo

svojom rozhodnutí tento postup krajského súdu síce napadol, ale zároveň obhájil a prijal

záver, v ktorom sa právne stotožnil s názorom krajského súdu na prechod vlastníctva

pozemkov na štát výkupom podľa výmeru z roku 1950 vydaného podľa z. č. 46/1948 Sb.

a zároveň pre prípad, kedy by sa tak nestalo, pripustil existenciu prechodu vlastníctva na

štát bez právneho dôvodu podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. p) prevzatie bez právneho

dôvodu...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ju ústavný súd

prijal na ďalšie konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa, L., štátny podnik, B. podľa č1. 20 ods. 1)

Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa )

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1) Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 13. júla

2011 a Rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 23. júna 2010 sp. zn. -30

porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. júla 2011 sp. zn.

a Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 23. júna 2010 sp. zn.

-30 sa rušia a vracajú na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľa vrátane paušálnej náhrady a DPH v celkovej sume 314,18 eur (za dva úkony

právnej služby - prevzatie veci a príprava právneho zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti

á 123,50 eur + 2x rež. p. á 7,41 eur = 261,82 eur + 20 % DPH vo výške 52,36 eur) platbou

na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 23. júna

2010, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 13. júla 2011 došlo

k porušeniu jeho základných práv podľa a a práv podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 23. júna 2010

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že proti namietanému rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 23. júna 2010, ktorým tento súd potvrdil

rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v T. (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“) č.

PÚ z 9. marca 2010, podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd

rozhodol namietaným rozsudkom tak, že mu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky

okolnosti daného prípadu rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 23. júna 2010 mohol

sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

najvyšší súd ako odvolací súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

v časti, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 23. júna 2010, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. júla 2011

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (sp. zn. , , , II. ÚS

98/06, ).

Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v , podľa ktorého je ústavný súd

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti so svojím ústavným

postavením ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie a , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.) O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež uvádza, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa

riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS

3/97, ).

Uvedené právne názory tvoria základné východiská aj pre predbežné prerokovanie

tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

2.1 Sťažovateľ v prvom rade tvrdí, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu

došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnymi závermi najvyššieho súdu uvedenými

v odôvodnení jeho rozsudku sp. zn. z 13. júla 2011, a to najmä s tým, že

najvyšší súd v súvislosti s posudzovaním samotného reštitučného nároku právnych

nástupcov (dedičov) po pôvodných vlastníkoch nehnuteľností v katastrálnom území K.:

- sa stotožnil s právnym záverom krajského súdu o prechode vlastníctva k sporným

nehnuteľnostiam na štát na základe reštitučného titulu, a to výmeru vtedajšieho Okresného

národného výboru, odboru pôdohospodárstva v T. č. 611-27/6/1950 z 28. júna 1950 (ďalej

len „výmer z roku 1950“),

- skutočnosť, že krajský súd nevyhodnotil dôkaz (prídelovú listinu z roku 1961),

nepovažoval za také pochybenie prvostupňového súdu, ktoré by malo vplyv na správnosť

jeho rozhodnutia,

- rozhodol v odvolacom konaní arbitrárne, pretože pre jeho právne závery chýbali

právne relevantné dôkazy (z doterajších listinných dôkazov vyplýva podľa sťažovateľa iný

skutkový stav, akým zdôvodnil najvyšší súd svoje rozhodnutie).

Najvyšší súd ako súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

a postupu správneho orgánu (obvodného pozemkového úradu) č. PÚ

z 9. marca 2010 rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 23. júna 2010 tak, že tento rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 13. júla 2011 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv

poukázal na obsah rozsudku krajského súdu, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

«Krajský súd v Nitre rozsudkom z 23. júna 2010 č. k. -30... potvrdil

rozhodnutie odporcu v 1. rade č. PÚ z 9. marca 2010, ktorým odporca

v 1. rade nepriznal vlastnícke právo navrhovateľom v 2. až 5. rade ako oprávneným osobám

k nehnuteľnostiam v kat. území K., vedených v PKV č. 11 parc. č. 940 - lesná pôda o výmere

22

2 162 m, parc. č. 942 - lesná pôda o výmere 2 292 m, PKV č. 528 parc. č. 679 - dom a

22

dvor o výmere 320 m, parc. č. 680 - roľa o výmere 2194 m, PKV č. 555 parc. č. 41/1 - dom

22

a dvor o výmere 334 m, parc. č. 41/4 - záhrada o výmere 399 m, pretože oprávnené osoby

spĺňajú podmienky podľa o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon o pôde“), nakoľko

nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu v rozhodnom období na základe výmeru ONV v T.-

odboru pôdohospodárstva č. 611-27/6/1950 z 28. júna 1950 v zmysle § 10 ods. 1 zákona č.

46/48 Zb. o novej pozemkovej reforme, ale oprávneným osobám priznal právo na náhradu

podľa § 11 ods. 2, resp. § 16 ods. 1, 2 zákona o pôde z dôvodu, že vydaniu týchto pozemkov

bránia zákonné prekážky uvedené v § 11 ods. 1 písm. a) a d) zákona o pôde, nasledovne: S.

A., rod. M. v PKV č. 11, 555, 528 v podiele 4/15-iny, K. M. v PKV č. 11, 555, 528 v podiele

4/15-iny, K. M. v PKV č. 11, 555, 528 v podiele 2/15-iny, Ing. I. M., rod. M. v PKV č. 11,

555, 528 v podiele 2/15-iny.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že oprávnené osoby - súrodenci S. A.,

K. M. a Z. M. si uplatnili reštitučné nároky po pôvodnom vlastníkovi predmetných

nehnuteľností - otcovi A. M. a rozšírili uplatnený nárok aj po strýkoch a tete, čiže bratoch a

sestre ich otca, a to L. M., A. M., E. M. a T. M., rod. M..

Správny orgán o podieloch oprávnených po ich otcovi A. a strýkovi E. M. rozhodol

rozhodnutím č. PÚ 2837/93-St z 27. apríla 1993, v spojení s opravným rozhodnutím PU

2837/93- St z 19. februára 2002, rozhodnutiami PU 573/92 z 26. apríla 1993, PU 2331192-

St z 29. apríla 1993 a rozhodnutím PÚ 694/91-Gn z 1. februára 2006. Nebohý strýko L. M.

žil a zomrel v Argentíne, A. M. žil a zomrel v Argentíne a teta T. M. žila a zomrela v

Nemecku.

Oprávnené osoby Z. M. syn pôvodného vlastníka zomrel a jediným oprávneným sa

stal jeho syn K. M. na základe osvedčenia o dedičstve č. D 459/01-41. Druhý syn A. M. – K.

taktiež zomrel v priebehu konania a na základe osvedčenia o dedičstve č. sa

stali dedičmi jeho deti K. M. a Ing. I. M., rod. M..

Správny orgán šetrením zistil, že oprávnená osoba a dedičia po pôvodných

oprávnených osobách spĺňali podmienky podľa § 6 ods. 3 zákona o pôde, podľa ktorého

pôdu, ktorá prešla na štát, alebo inú právnickú osobu možno vydať každej oprávnenej osobe

vo výmere najviac 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy.

Na základe aktuálnej identifikácie parciel zo Správy katastra T. ďalej správny orgán

zistil, že parc. č. 940 o celkovej výmere nie je možné vydať, pretože časť parcely, ktorá

nebola vydaná oprávneným tvorí lesnú komunikáciu, čo podľa GP č. 226 - 257/2005 činí 2

2

162 m. Preto bolo priznané oprávneným osobám právo na náhradu. Takisto aj pokiaľ išlo

2

o parc. č. 942 - časť bola vydaná a časť nehnuteľnosti o výmere 292 mtvorí lesnú

2

komunikáciu, parc. č. 41/1 o výmere 334 mje vo vlastníctve iných fyzických osôb, parc. č.

2

41/4 záhrada o výmere 399 mje vo vlastníctve iných fyzických osôb, parc. č. 679 o výmere

2

320 mje vo vlastníctve iných fyzických osôb, parc. č. 680 je vo vlastníctve iných fyzických

osôb, a preto majú oprávnené osoby právo na náhradu vo svojich zákonných podieloch.

Rozhodnutie odporcu v 1. rade preskúmavané v tomto konaní sa týka vydania

podielov nehnuteľností po súrodencoch otca oprávnených A. M., a to L. M., A. M. a T. M.,

rod. M., ktorým boli nehnuteľnosti skonfiškované na základe konfiškačného rozhodnutia

ONV v T. č. 611/2-6-1950 z 28. júna 1950 podľa , podľa ktorého boli

nehnuteľností vykúpené v prospech československého štátu. Jednalo sa o nehnuteľnosti v

2

kat. území K. o celkovej výmere 564 ha 55 á a 18 m.

Krajský súd poukázal na to, že na základe zápisnice zo 17. mája 1951 spísanej na

MNV v K. boli predmetné nehnuteľnosti pôvodného vlastníka A. M. a spol. odovzdané

novému nadobúdateľovi – Č., n. p., správa v N., 47.50.00 ha lesnej pôdy a ČSSM -

poľnohospodárska pôda o výmere 2.50.00 ha. Z týchto listinných dôkazov je podľa názoru

krajského súdu zrejmé, že oprávnené osoby dostatočne preukázali reštitučný titul na

navrátenie vlastníctva ku skonfiškovaným nehnuteľnostiam, niet pochýb, že dotknuté

nehnuteľnosti prešli na štát na základe konfiškačného rozhodnutia a niet teda pochýb, že

odporcovia v 2. až 5. rade spĺňajú podmienky pre navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam

v zmysle zákona o pôde.

Krajský súd považoval námietky povinnej osoby – L. š. p. za bezpredmetné, pretože z

predložených listinných dôkazov bolo jednoznačne preukázané, že nehnuteľnosti prešli na

štát výmerom z r. 1950 a právny predchodca povinného ich prevzal na základe zápisnice z

17. mája 1951.

Vzhľadom na uvedené považoval krajský súd preskúmavané rozhodnutie odporcu

v 1. rade za vecne správne, pričom poukázal na to, že správny orgán po predchádzajúcom

zrušujúcom rozsudku Krajského súdu v Nitre v konaní -26 z 2. septembra

2009 dostatočne zistil skutkový stav a správne zhodnotil skutočnosti, ktoré sú obsahom

administratívneho spisu.»

Najvyšší súd v ďalšej časti namietaného rozsudku uviedol (citoval) relevantné

ustanovenia o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov [(ďalej len „zákon o pôde“) § 4

ods. 1 a 2, § 6 ods. 1 písm. b) a p)], zákona č. 46/1948 Sb. o nové pozemkové reformě

(trvalé úpravě vlastníctví k zemědelské a lesní půde) [(ďalej len „zákon č. 46/1948 Sb.“) § 1

a § 9], nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení

pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského

národa v znení neskorších predpisov [(ďalej len „nariadenie č. 104/1945 Sb. SNR“) § 1

ods. 3, 4, 5, 6, 7 a 10] a interpretoval ich vo vzťahu k posudzovanej veci.

Po podrobnom oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom

sa najvyšší súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jeho právnym

posúdením a skúmaním, pričom sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa

ktorého prvostupňový súd považoval „výmer z roku 1950 za listinu, ktorá bola reštitučným

nárokom, na základe ktorého boli odporcovia v 2. až 5. rade považovaní za oprávnené

osoby podľa § 4 zákona o pôde“.

Pre účely zdôraznenia správnosti citovaného právneho názoru krajského súdu

najvyšší súd vo svojom rozsudku navyše uviedol, že „§ 6 ods. 1 a 2 zákona o pôde hovorí,

že oprávnenou osobou pre účely tohto zákona je osoba, ktorej nehnuteľný majetok prešiel

na štát v rozhodnom období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990.

Z Výmeru ONV v T. z 28. júna 1950 zn. vyplýva, že Č. vykupuje z

terajšieho pôdohospodárskeho majetku patriaceho A. M. o celkovej výmere 564 ha 55 á 18

2 2

mpodľa § 1 ods. 3 zák. č. 46/1948 Sb. nehnuteľnosti o celkovej výmere 564 ha 55 á 18 m.

Z uvedeného je zrejmé, že štát vykúpil od právneho predchodcu oprávnených osôb celý

poľnohospodársky majetok.

Už táto samotná skutočnosť svedčí o tom, že majetok právneho predchodcu

oprávnených prešiel v rozhodnom období na štát.“.

K námietke sťažovateľa, že na základe výmeru z roku 1950 nemohlo dôjsť

k prechodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam na štát, najvyšší súd

v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Je pravdou, že krajský súd nevyhodnotil niektoré dôkazy predložené navrhovateľom

prídelové listiny z roku 1961, ani v rozsudku nezdôvodnil, prečo sa týmito predloženými

dôkazmi nezaoberal. Toto pochybenie krajského súdu však nemá za následok nesprávnosť

rozhodnutia ako celku...

Je pravdou, že v predložených kópiách PKV sa nenachádza záznam o prechode

vlastníckeho práva na štát na základe tohto výmeru, ani poznámka podľa § 10 ods. 3 zák.

č. 46/1948 Sb., avšak táto samotná skutočnosť nemôže bez ďalšieho nasvedčovať tomu, že

majetok právneho predchodcu oprávnených na čsl. štát v skutočnosti neprešiel. Naopak,

podľa dôkazov založených v spise a napokon aj podľa dôkazov, ktoré krajský súd

nevyhodnotil, je zrejmé, že majetok právneho predchodcu oprávnených na čsl. štát

spomínaným výmerom z roku 1950 prešiel.

Svedčí o tom odvolanie A. M. z 8. augusta 1950 proti vyššie uvedenému výmeru,

ktorým namieta, aby vykúpená pôda bola znížená o 50 ha, ktoré mu boli predtým

ponechané, ako aj zápisnica zo 17. mája 1951, v ktorej sa konštatuje, že aj ponechaná

50 hektárová výmera pôdy sa tiež odníma pôvodnému vlastníkovi v prospech nadobúdateľa:

Č. n. p., závod v N., v ktorej sa o. i. konštatuje, že výmerom ONV v T. z 28. júna 1950 zn.

611-27/6-1950 boli vykúpené nehnuteľnosti podľa zák. č. 46/1948 Sb. a že dňom 17. mája

1951 vstúpili do užívania nehnuteľností Č. n. p., závod v Nitrianskej Strede.

Taktiež podľa kúpnopredajnej zmluvy uzatvorenej 15. mája 1959 Krajská správa

lesov v N. predala nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom výmeru z roku 1950, a to parc.

č. 41/4 a 41/1 v k. ú. K., zapísané v PKV č. 11, kupujúcemu J. S..

... aj keby odvolací súd akceptoval názor navrhovateľa, že predmetným výmerom

z roku 1950 neprešli predmetné nehnuteľnosti na čsl. štát, nakoľko nedošlo k vykonaniu

záznamu v PKV, potom najneskôr prešli na čsl. štát na základe zápisu v PKV z 18. augusta

1961, ktorý odkazuje na prídelové listiny z roku 1961, kde boli Štátnym lesom v P., Lesnému

závodu v N. pridelené aj nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania. V danom

prípade by podľa názoru odvolacieho súdu došlo k ich prechodu na štát alebo na inú

právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu, z čoho vyplýva,

že odporcovia v 2. až 5. rade by boli oprávnenými osobami, ktorých nehnuteľnosti prešli na

štát spôsobom podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde.“

Najvyšší súd sa v súvislosti s posudzovaním predmetného reštitučného nároku

v odôvodnení svojho rozsudku zaoberal aj s ďalšími námietkami sťažovateľa založenými

na tvrdení, že k prechodu vlastníctva nehnuteľností na štát v danom prípade došlo na

základe prídelovej listiny vydanej v konaní podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR:

„O tom, že predmetné nehnuteľnosti právneho predchodcu oprávnených prešli

na štát v rozhodnom období svedčia aj samotné prídelové listy z roku 1961, obsahujúce

podrobný výpočet prideľovaných nehnuteľností s uvedením parcelného čísla, čísla PKV,

kultúry a výmery, podľa ktorých ONV v T. pridelil tam vymenované nehnuteľnosti vlastníka

2

G. M. o celkovej výmere 561 ha 89 á 90 mŠtátnym lesom v P., Lesný závod N., pričom

medzi týmito pridelenými nehnuteľnosťami sú aj pozemky, ktoré sú predmetom tohto

konania. Táto listina však nemôže byť dokladom o odňatí vlastníckeho práva pôvodnému

vlastníkovi, nakoľko prideľovať sa mohla len pôda, ktorá predtým prešla na štát zákonom

uvedeným spôsobom, t. j. v danom prípade buď konfiškáciou (§ 6 a nasl. Nar. 104/1945

Sb.), alebo výkupom bez náhrady (diel VII zák. č. 46/1948 Sb.).“

K námietke sťažovateľa, že uvedený prídel bol uskutočnený podľa nariadenia

č. 104/1945 Sb. SNR, a preto došlo k prechodu vlastníckeho práva na štát k 1. marcu 1945,

odvolací súd uviedol, že „predpokladom takéhoto postupu by muselo byť rozhodnutie

konfiškačnej komisie podľa § 1 ods. 7 tohto nariadenia, v ktorom by konfiškačná komisia

rozhodla, že daná osoba - starý otec oprávnených, spadá pod pôsobnosť tohto nariadenia.

Konfiškačná komisia v sídle ONV v T. však rozhodnutím z 24. júla 1946 č. 99/46-

1I/17 rozhodla, že G. M. nie je osobou, ktorú treba považovať podľa § 1 ods. 1 nar.

105/1945 Sb. za osobu nemeckej, či maďarskej národnosti, alebo za zradcu a nepriateľa

slovenského a českého národa alebo Československej republiky a preto sa naňho

nevzťahujú ustanovenia citovaných nariadení o konfiškácii pôdohospodárskeho majetku.

Z uvedeného je zrejmé, že tento záver navrhovateľa nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní ani vo vtedajších právnych predpisoch.“.

Najvyšší súd v namietanom rozsudku zaujal postoj aj k argumentom sťažovateľa

týkajúcim sa záboru predmetných nehnuteľností, resp. uvalenia úradnej správy na ne, keď

sa stotožnil s názorom odporcov, že „tieto boli z PKV vymazané v rokoch 1928 resp. 1931

a 1950 a pre posúdenie samotného reštitučného nároku oprávnených sú irelevantné“.

Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa v namietanom rozsudku zaoberal

so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa, ktoré uplatnil vo svojom odvolaní

a zopakoval v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti

považoval za potrebné navyše zdôrazniť, že v posudzovanom prípade sťažovateľ namieta

porušenie svojich práv garantovaných , dohovorom a dodatkovým protokolom

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 13. júla 2011, ktorý bol vydaný podľa

piatej časti druhej hlavy (ďalej len „OSP“), t. j. v rámci

správneho súdnictva, ktoré má svoje špecifiká.

V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov

orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov ( ).

Úlohou súdu (či už prvostupňového alebo odvolacieho) v správnom súdnictve nie je

nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov

a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že

správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky

napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vychádzajúc z týchto

špecifických čŕt správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok

sťažovateľa proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom

na podanie žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

(o ktorej v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne. Naopak, podľa

názoru ústavného súdu je namietaný rozsudok najvyššieho súdu ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom odôvodnený, a preto nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie

sťažovateľom označených práv podľa a dohovoru.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne

závery krajského súdu, a to v rozsahu zodpovedajúcom odvolacím námietkam sťažovateľa,

pričom právne názory krajského súdu rozvinul a doplnil vlastnými úvahami a závermi

(predovšetkým vo vzťahu k spornej skutočnosti týkajúcej sa vyhodnotenia reštitučného

titulu, pozn.), ktoré sú podľa názoru ústavného súdu v danom prípade z ústavného hľadiska

konformné, a preto akceptovateľné a udržateľné, keďže korešpondujú právnym normám,

ktoré mali byť v danom prípade aplikované. Z citovaných častí odôvodnenia namietaného

rozsudku najvyššieho súdu zjavne vyplýva, akými právnymi úvahami sa spravoval pri

rozhodovaní, a aj to, ako z právneho hľadiska posúdil kľúčové sťažovateľove námietky

(týkajúce sa predovšetkým ním tvrdenej absencie vyhodnotenia prídelových listín

z roku 1961 a nevysporiadania sa s ním tvrdenou nemožnosťou prechodu vlastníckeho

práva k predmetným nehnuteľnostiam na štát na základe výmeru z roku 1950). Za daných

okolností ústavný súd nemôže súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že namietaný rozsudok

najvyššieho súdu je z hľadiska ním uplatnených námietok nepreskúmateľný.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý súdny proces (m. m. , ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní pritom nemusí odpovedať na každú námietku alebo

argument, ktoré boli uplatnené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní (m. m. ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nenahrádza

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo vzťahu ku všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť

najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú

intenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j.

musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom

chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie

základných práv alebo slobôd (m. m. , , ).

O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v posudzovanej veci nešlo.

Citované časti odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu naopak potvrdzujú, že

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 13. júla 2011 obsahuje ústavne

akceptovateľné a udržateľné odôvodnenie, ktoré vychádza z právnych názorov krajského

súdu (ako prvostupňového súdu), ktoré sú navyše vhodným spôsobom rozvinuté a doplnené.

Za daných okolností sťažovateľom v sťažnosti uplatnené námietky nie sú podľa názoru

ústavného súdu spôsobilé spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov

všeobecných súdov. Svedčí o tom v okolnostiach prípadu najmä to, že s ním všeobecné

súdy (ako aj správne orgány) konali ako s účastníkom správneho konania, jeho návrhmi sa

zaoberali a v rámci týchto konaní sa mal možnosť k veci vyjadriť. Napokon sťažovateľ

v celom konaní nespochybňoval oprávnenosť uplatneného reštitučného nároku právnych

nástupcov oprávnených osôb podľa zákona o pôde a neuviedol ani dôvody, pre ktoré by

jeho zákonná povinnosť vydať im nehnuteľnosti neexistovala. Práve naopak, jediné, čím

sťažovateľ argumentoval a s čím nesúhlasil, bol spôsob prechodu nehnuteľností na štát

alebo inú právnickú osobu, a preto malo byť celé rozhodnutie podľa názoru sťažovateľa

nezákonné.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 13. júla 2011 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa ani jeho práva podľa dohovoru, čo

zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. júla 2011 došlo aj k porušeniu jeho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20

ods. 1 a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu.

V súvislosti s namietaným porušením práv vyplývajúcich z

a čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru

(napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného

charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z a právo

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo

základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až ,

resp. v spojení s ich porušením ().

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť namietaným

rozsudkom najvyššieho súdu k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa v čl. 46

ods. 1 a ani k porušeniu jeho práva podľa dohovoru, neprichádzalo

do úvahy ani vyslovenie porušenia jeho základného práva vyplývajúceho mu z čl. 20 ods. 1

, ani jeho práva podľa dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2012