Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 279/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. augusta 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra

2011 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. augusta 2011.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu, „ktorým tento súd jednomyseľne rozhodol o mojom

odvolaní proti opravnému uzneseniu Okresného súdu v Bardejove pod č. k. 3 C 301/2004-

110, zo dňa 16. XI. 2010, v právnej veci proti OSBD v B., a to tak, že potvrdil toto mnou

napadnuté uznesenie“.

Sťažovateľ uviedol, že «od r. 2004 som viedol súdny spor s Okresným stavebným

družstvom v B. o neplatnosť platobného výmeru s účinnosťou od 1. I. 03, ale celkom

bezúspešne, lebo tento súdny prípad bol našimi kompetentnými orgánmi v rozhodovaní

o ňom dokonale v môj neprospech zmanipulovaný a totálne v rozpore s naším platným

právom dokaličený! Navyše počas jeho vedenia bol som vo veľkej nevýhode v tom, že som

nebol v stave zaplatiť ani súdny poplatok, čím mi na „krku“ sústavne visela hrozba, že súdy

toto konanie zmárnia skôr ako by boli povinné ho rozhodnúť vo veci samej a keď som videl,

že moja obrana je zbytočná, vo vhodnej a takpovediac v poslednej chvíli, som súdny

poplatok za podaný návrh skutočne aj dňa 7. XI. 2007 zaplatil zložením peňazí v hotovosti

priamo na bardejovskej pošte, čo mi ale naše súdy tento nevyvratiteľný fakt neuznali a čo

spečatil svojím právoplatným uznesením prešovský odvolací súd dňa 10. 8. 2011. A to je

vlastne aj dôvod na podanie tejto ďalšej ústavnej sťažnosti.».

V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že „... konečné rozhodnutie odvolacieho

prešovského súdu, zo dňa 10. VIII. 2011, je založené na vyloženej nepravde tohto súdu, lebo

u mňa sa moja právna povinnosť voči bardejovskému súdu, pokiaľ ide o včasnosť

zaplatenia súdneho poplatku vo výške 1 000,- Sk skončila odovzdaním týchto peňazí na...

pošte pri poštovej priehradke a nie až v ďalšie dni, kedy pošta odovzdala tieto moje peniaze

banke ich skutočným pripísaním na bankový účet tohto súdu“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa SR a ods. 1/,

čl. 6 Dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove v súdnom konaní o odvolaní

sťažovateľa proti opravnému uzneseniu Okresného súdu v Bardejove, zo dňa 16. XI. 2010 a

č. k. -110, vyjadrenom v jeho konečnom uznesení sp. zn. , zo dňa

10. VIII. 2011, porušené boli.

2) Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 99 tis. EUR

/slovom deväťdesiatdeväťtisíceur/, ktoré je mu povinný Krajský súd v Prešove uhradiť do 2-

och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

4) Ukladá Krajskému súdu v Prešove uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania,

a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho nálezu.“

Súčasťou sťažnosti bola aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

na konanie pred ústavným súdom odôvodnená poukazom na nepriaznivú finančnú

a sociálnu situáciu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 10. augusta 2011.

Na účely preskúmania námietok sťažovateľa si ústavný súd v súvislosti s prípravou

predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. ,

z ktorého zistil tieto relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ 30. decembra 2004 podal Okresnému súdu Bardejov (ďalej len „okresný

súd“) žalobu o neplatnosť platobného výmeru zo 17. decembra 2002 na platenie nájomného

a služieb spojených s užívaním bytu (ďalej len „platobný výmer“) proti Okresnému

stavebnému bytovému družstvu B. (ďalej len „žalovaný“). Konanie bolo okresným súdom

vedené pod sp. zn. .

Okresný súd 14. januára 2005 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku

v sume 1 000 Sk za podaný návrh. Na výzvu okresného súdu reagoval sťažovateľ podaním

doručeným okresnému súdu 21. januára 2005, v ktorom s poukazom na svoju nepriaznivú

finančnú a sociálnu situáciu požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd

o tejto žiadosti rozhodol uznesením sp. zn. z 21. apríla 2005 tak, že nepriznal

sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, a následne ho 18. mája 2005 opätovne

vyzval na zaplatenie súdneho poplatku.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 21. apríla

2005 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 11. januára 2006 tak, že potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov. Proti označenému uzneseniu krajského

súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 10. augusta 2006 tak, že

dovolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol.

Následne okresný súd v právnej veci o neplatnosť platobného výmeru

(už po tretíkrát, pozn.) výzvou z 27. novembra 2006 vyzval sťažovateľa, aby v určenej

lehote zaplatil súdny poplatok v sume 1 000 Sk, pričom ho zároveň poučil, že po márnom

uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku môže konanie zastaviť. Vzhľadom na

skutočnosť, že sťažovateľ ani v lehote určenej okresným súdom nezaplatil súdny poplatok,

okresný súd uznesením sp. zn. z 8. októbra 2007 konanie zastavil. Sťažovateľ

podal proti označenému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd uznesením sp. zn. z 23. apríla 2008 tak, že sťažovateľovi nepriznal

oslobodenie od súdnych poplatkov a potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa z 8. októbra

2007 o zastavení konania; označené uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť

22. mája 2008.

Uznesenie krajského súdu z 23. apríla 2008 napadol sťažovateľ dovolaním, v ktorom

namietal, že súdny poplatok za návrh zaplatil včas na pošte 7. novembra 2007, deň pred

uplynutím lehoty na podanie odvolania. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 11. marca 2010 dovolacie konanie o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu

z 23. apríla 2008 zastavil pre nesplnenie podmienok dovolacieho konania (povinné

zastúpenie kvalifikovaným zástupcom); označené uznesenie dovolacieho súdu nadobudlo

právoplatnosť 16. marca 2010.

Následne okresný súd z dôvodu právoplatne zastaveného súdneho konania

uznesením sp. zn. zo 14. apríla 2010 rozhodol o vrátení súdneho poplatku

sťažovateľovi v sume 33,19 €. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil uznesením sp. zn. z 30. septembra

2010. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11. októbra 2010.

Opravným uznesením zo 16. novembra 2010 okresný súd opravil výrok uznesenia

zo 14. apríla 2010 v časti ukladajúcej povinnosť príslušnému orgánu vrátiť sťažovateľovi

ním zaplatený súdny poplatok. O odvolaní sťažovateľa proti opravnému uzneseniu

okresného súdu (v ktorom namietal vrátenie zaplateného súdneho poplatku a opätovne

tvrdil, že súdny poplatok zaplatil do konca lehoty na podanie odvolania, a preto konanie

nemalo byť zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku a súd mal v konaní pokračovať)

krajský súd uznesením sp. zn. z 10. augusta 2011 rozhodol tak, že ho potvrdil.

Sťažovateľ 7. septembra 2011 podal dovolanie proti namietanému uzneseniu

krajského súdu z 10. augusta 2011, ktorým bolo potvrdené opravné uznesenie okresného

súdu sp. zn. zo 16. novembra 2010 o vrátení súdneho poplatku.

Uznesením sp. zn. z 15. decembra 2011 okresný súd vyzval

sťažovateľa, aby doplnil svoje podanie zo 7. septembra 2011, ktoré označil ako dovolanie

proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 10. augusta 2011, tak, aby

obsahovalo všetky náležitosti dovolania v súlade s .

Súčasne ho vyzval na predloženie splnomocnenia udeleného advokátovi na jeho

zastupovanie v dovolacom konaní. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie,

ktoré krajský súd uznesením sp. zn. z 15. marca 2012 odmietol ako

neprípustné; označené uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 20. apríla 2012.

V čase predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom okresný súd dovolanie

sťažovateľa ešte nepredložil najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný

( ), preskúmal sťažnosť pri predbežnom prerokovaní

z hľadiska sťažovateľom namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 10. augusta 2011.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietanému uzneseniu krajského súdu

podal sťažovateľ dovolanie (v ňom sťažovateľ tvrdí, že „ja som predmetný súdny poplatok

vo výške vtedajších 1 000,- Sk zaplatil nie dňa 9. XI. 2007, ale včas prostredníctvom pošty

už dňa 7. XI. 2007 a k tomu chcem ešte dodať, že mojou právnou povinnosťou nebolo v

tento deň, resp. nasledujúci odniesť tieto peniaze zložiť pre súd priamo do banky, aby ich

pred mojimi očami ihneď aj pripísala na jeho účet! Takže ja som si svoju povinnosť a

záväzok voči bardejovskému súdu splnil už dňa 7. XI. 2007 odovzdaním mojich peňazí na

prepravu pre neho u poštovej priehradky“), o ktorom do dňa predbežného prerokovania

sťažnosti najvyšší súd ešte nerozhodol.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal zo subsidiarity svojej právomoci

rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel a účel subsidiárneho

postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale

úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc

ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,

ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej

moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie

princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1

().

V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd síce akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie

(7. septembra 2011) ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1

. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m.

), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,

ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním

dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď

by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako

dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp

právnej istoty akceptovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci

dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu,

možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho

súdu ako predčasné (m. m. ).

Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň

aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd

dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,

odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04,

alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012