Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 153/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., právne zastúpenej

advokátom JUDr. R. A., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -285 z 27. novembra 2011

a porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu, slobodné prijímanie,

vyhľadávanie a rozširovanie informácií podľa a 4

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -320 z 5. apríla 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. marca 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., (ďalej len

„sťažovateľ), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -285 z 27. novembra 2011 a

porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu, slobodné prijímanie, vyhľadávanie

a rozširovanie informácií podľa a 4 rozsudkom krajského súdu č. k. 9

Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007 a domáha sa vydania tohto nálezu:

„Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave rozsudkom zn.

z 27. novembra 2011 (pozn.: správne č. k. -285) porušil právo sťažovateľa

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde zakotvené v článku 46 ods. 1 .

Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. -320 z 5. 4.

2007 porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu a slobodné prijímanie, vyhľadávanie

a rozširovanie informácií zakotvené v článku 26 ods. 2 a ods. 4 Slovenskej

republiky.

Rozhodnutie porušiteľa rozsudok z 27. novembra 2011 (pozn.:

správne č. k. -285) sa týmto ruší a vec sa vracia porušiteľovi na ďalšie

konanie.

Porušiteľ je povinný zaplatiť sťažovateľke náklady právneho zastúpenia

sťažovateľky.“

V konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. sa Mgr. J. W.– B. (ďalej len „žalobkyňa“) domáhala proti

sťažovateľovi ako žalovanému žalobou doručenou okresnému súdu 29. decembra 2004

zaplatenia 1 000 000 Sk z titulu ochrany osobnosti. Svoj žalobný návrh odôvodnila tým, že

žalovaný uverejnil v týždenníku P., ktorého je vydavateľom, v č. 38/2004 z 20. septembra

2004 článok s titulkom „Už nie je sám“ a podtitulkom „Rok po tom, čo sa P. W. stal

vdovcom, začal žiť so svojou priateľkou“ (ďalej len „článok“), ktorý obsahuje aj niekoľko

fotografií žalobkyne, fotografie domu a motorového vozidla žalobkyne a tiež jej maloletej

dcéry. V texte článku a popiskách k fotografiám boli uvedené informácie výsostne

osobného charakteru, napr. o dcére žalobkyne a rozvode jej manželstva. Žalobkyňa v žalobe

poukázala na to, že je povolaním sudkyňa, nie je aktívna v oblasti politiky, uverejnené

fotografie a informácie zasiahli do jej súkromia, navyše, s ohľadom na jej povolanie sú

spôsobilé ohroziť jej bezpečnosť. Žalobkyňa na uverejnenie v žalobe označených informácií

nedala sťažovateľovi nikdy súhlas, navyše uverejnenie podobizne sudcu zakazuje aj zákon

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov [ďalej len „zákon o sudcoch a prísediacich“ (§ 34 ods. 7)]. S

odôvodnením, že uverejneným článkom došlo k neoprávnenému zásahu do jej súkromia,

podanou žalobou sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Okresný súd o podanej žalobe rozhodol rozsudkom č. k. -137

zo 16. januára 2006 tak, že zaviazal sťažovateľa z titulu náhrady nemajetkovej ujmy

zaplatiť žalobkyni 350 000 Sk, nahradiť trovy konania 111 262 Sk a vo zvyšku žalobu

zamietol. I. stupňový súd mal za preukázané, že k neoprávnenému zásahu do súkromia

žalobkyne uverejnením článku došlo, na uverejnenie podobizní a údajov zo súkromia nebol

sťažovateľovi udelený súhlas žalobkyňou ( ), nejde

o prípad zákonnej spravodajskej licencie na uverejnenie fotografií, pretože chýba časová

súvislosť ( ), a ani o primeraný spôsob použitia

podobizne žalobkyne rešpektujúci jej oprávnené záujmy (§ 12 ods. 3 Občianskeho

zákonníka). Naopak, považoval za splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch v zmysle , a to s ohľadom na objektívnu

spôsobilosť zásahu privodiť žalobkyni ujmu, intenzitu zásahu, profesijný status žalobkyne

a okolnosti, za ktorých k zásahu došlo. Dospel k záveru, že primeranou výškou náhrady

nemajetkovej ujmy podľa zákonných kritérií je 350 000 Sk.

Krajský súd rozsudkom č. k. -203 z 15. novembra 2007 o odvolaní

oboch účastníkov konania rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej

časti zmenil tak, že žalobu zamietol a potvrdil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku

o zamietnutí žaloby. Zároveň priznal sťažovateľovi náhradu trov konania 123 112,50 Sk.

Poukázal na ustanovenie , ktoré vyžaduje pre priznanie

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch preukázanie, že došlo k zníženiu dôstojnosti

fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti, a nie v bežnej, ale v značnej miere.

Zdôraznil, že pokiaľ ide o vyjadrenie miery a rozsahu ujmy, treba vychádzať z následnej

(preukázanej) reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, spoločenskom a inom

prostredí. Žalobkyňa v konaní na tieto otázky nenavrhla vykonať dokazovanie, neuniesla

v konaní dôkazné bremeno, napriek tomu jej prvostupňový súd priznal náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, uspokojil sa len s tvrdeniami žalobkyne a obmedzil sa

v odôvodnení svojho rozhodnutia len na niekoľko všeobecných úvah bez toho, aby odkázal

v tejto súvislosti na vykonané dokazovanie. Pretože žalobkyňa v konaní nepreukázala, že

došlo k následkom predpokladaným zákonom, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa

zmenil tak, že žalobu zamietol.

Žalobkyňa podala proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol uznesením

č. k. - 253 z 18. februára 2010 tak, že zrušil rozsudok krajského súdu

vo výroku, ktorým bol zmenený výrok rozsudku súdu prvého stupňa zaväzujúci sťažovateľa

zaplatiť žalobkyni 350 000 Sk tak, že návrh bol zamietnutý a vo výroku o trovách konania

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Najvyšší súd zdôraznil,

že neoprávnené zásahy do súkromia fyzickej osoby, do práva na podobu a práva

k podobizni môžu, avšak nemusia mať difamačné následky a tieto zásahy je dôsledne

potrebné odlišovať od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť

a vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti. Pri výklade je

potrebné vychádzať z toho, že priznať právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

možno nielen v prípadoch, keď je preukázané, že došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti

osoby v spoločnosti, pretože ide iba o príkladné kritérium. Takýmito prípadmi sú aj prípady

neoprávnených zásahov do práva na súkromie. Krajský súd vo veci znova rozhodol

rozsudkom č. k. -285 z 27. novembra 2010 tak, že rozsudok okresného súdu

vo výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobkyni z titulu náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch 350 000 Sk ako vecne správny potvrdil a sťažovateľa zaviazal žalobkyni

nahradiť trovy konania 8 840,22 €.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu vo vzťahu k tvrdenému porušeniu čl. 46 ods. 1

odôvodnil sťažovateľ tým, že krajský súd sa nezaoberal právnymi otázkami stretu

práva na slobodu prejavu sťažovateľa a práva na súkromie žalobkyne, a preto je jeho

rozsudok arbitrárny a porušujúci právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46

ods. 1 . Sťažovateľ ďalej poukázal v súvislosti s tvrdením o porušení na

to, že uverejnením článku iba realizoval slobodu prejavu, pričom za významné považuje

závery obsiahnuté v náleze ústavného súdu sp. zn. , najmä požiadavku, aby

všeobecné súdy svoj záver v konaniach o ochranu osobnosti vedených proti médiám založili

na dôslednom porovnaní dvoch chránených hodnôt a vyjadrili ho spôsobom, ktorý

nie je arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, čo vo veci sťažovateľa všeobecné súdy

nevykonali vôbec. Podľa názoru sťažovateľa v jeho veci došlo uložením povinnosti zaplatiť

žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch k neakceptovateľnému obmedzeniu

slobody prejavu, a to aj preto, že nebola zachovaná proporcionalita medzi zásahom

do slobody prejavu sťažovateľa a ústavnými garanciami práva na súkromie žalobkyne.

Proporcionalita nebola podľa názoru sťažovateľa zachovaná z dôvodu, že všeobecné súdy

dostatočne nevzali do úvahy, že pôvodcom zásahu bol vydavateľ periodickej tlače, ktorý má

povinnosť verejnosť informovať o veciach verejného záujmu (hľadisko „kto“ zásah

vykonal); že žalobkyňa je osobou verejného záujmu ako partnerka P. W., ktorý je osobou

verejného záujmu, a tragické úmrtie jeho manželky vyvolalo v spoločnosti reakciu

(hľadisko „o kom“ bol článok); že článok bol predovšetkým informáciou o tom, že P. W. si

našiel partnerku a žijú v spoločnej domácnosti bez uvedenia zbytočných podrobností o

žalobkyni, ktoré by verejnosti aj tak neboli známe (hľadisko „čo“ bolo obsahom článku); že

žalovaný je vydavateľom periodickej tlače, a nie televíznym vysielateľom (hľadisko „kde“

bol článok zverejnený); že článok bol uverejnený na konci leta potom, ako novinári zistili,

že P. W. už nežije sám, ale má priateľku, s ktorou sa vrátili z dovolenky z G. (hľadisko

„kedy“ bol článok uverejnený); že obsah článku je nekonfliktný, neobsahuje kritické,

negativistické hodnotenia, je informatívny, a pokiaľ ide o uverejnený nepravdivý údaj o

tom, že žalobkyňa je vlastníčkou domu, v ktorom býva, toto tvrdenie nie je difamujúce

(hľadisko „ako“ boli informácie podané). V závere sťažnosti sťažovateľ uviedol, že

informácie o súkromí žalobkyne podané v článku len v súvislosti informovaním o novej

životnej situácii P. W. neboli spôsobilé žalobkyni privodiť ujmu v jej súkromnej sfére a pri

posudzovaní proporcionality ústavných práv v tomto prípade mala byť rešpektovaná

prednosť práva na slobodu prejavu sťažovateľa.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva aj rozsudkom krajského

súdu č. k. -320 z 5. apríla 2007, ktorým mal byť porušený čl. 26 ods. 2 a 4

. Dôvody, prečo mali byť porušené ním označené základné práva, bližšie neuviedol.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovateľ sa

domáha jednak vyslovenia porušenia rozsudkom krajského súdu

č. k. -285 z 27. novembra 2010 a taktiež konštatovania porušenia čl. 26

ods. 2 a 4 rozsudkom krajského súdu č. k. -320 z 5. apríla 2007.

K namietanému porušeniu rozsudkom krajského súdu

č. k. -285

Ústavný súd sa predovšetkým zaoberal tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ

namieta, že rozsudkom krajského súdu č. k. -285 z 27. novembra 2010 malo

dôjsť k porušeniu . Svoju sťažnosť odôvodnil tým, že krajský súd sa

nezaoberal právnymi otázkami stretu práva na slobodu prejavu sťažovateľa a práva

na súkromie žalobkyne, jeho rozsudok je arbitrárny a porušujúci právo sťažovateľa

na spravodlivý proces podľa s ohľadom na to, že krajský súd nevykonal

test proporcionality.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Krajský súd napadnutý rozsudok č. k. -285 z 27. novembra 2010

odôvodnil v podstate takto:

«Predmetom odvolacieho konania po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zostal výrok

rozsudku, ktorým súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke

350 000 Sk a trovy konania.

... Podmienkou úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti... je to, že došlo

k neoprávnenému zásahu, a tiež to, že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu

na právach chránených ustanoveniami a nasledujúce . Pritom

obe tieto podmienky musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je

právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú

sankciu znášať. Pre priznanie finančnej náhrady sa okrem iného vyžaduje vznik

nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby predstavujúcich zníženie osobnosti alebo

vážnosti v značnej miere a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom

takejto kvalifikovanej ujmy, kedy nepostačuje vzhľadom na intenzitu zásahu ani v spôsobe

na majetkovú ujmu na osobnosť iba priznanie morálnej satisfakcie, ktorá podľa zákona má

prednosť.

Právo na podobu je právo zachytenia vlastnej podoby zobrazením. Právo k

podobizni je právo, ktorého predmetom je podobizeň, t. j. hmotné zachytenie podoby

človeka. Obsahom práva na podobu je užívacie a dispozičné právo subjektu vo vzťahu k

zachyteniu jeho podoby. Obsahom práva k podobizni a k obrazovému snímku je užívacie a

dispozičné právo vo vzťahu k podobizni. Súhlas k zachyteniu podoby a súhlas k použitiu a

rozširovaniu podobizne vytvorenej zachytením obrazového snímku je potrebné od seba

odlišovať. Pri každom použití podobizne a obrazového snímku, či už k nim dochádza na

základe zákonných licencií, či na základe súhlasu, či iným oprávneným spôsobom, musia

byť zachované dve základné podmienky: použitie sa musí stať vždy primeraným spôsobom a

použitie nesmie byť v rozpore s osobnostnými záujmami oprávneného, ktoré je potrebné

vždy bezpodmienečne zisťovať a ktoré sú za všetkých okolností nedotknuteľné. Primerané

použitie je vtedy, ak čo do formy, rozsahu a obsahu je odôvodnené potrebou použitia

k účelu, ku ktorému dal oprávnený súhlas alebo pre ktorý bola určená zákonná licencia a

ak tomuto účelu vyhovuje i svojim spôsobom. Nedotknuteľné osobnostné záujmy

oprávneného sú dotknuté vtedy, ak použitie obrazového snímku poškodzuje neoprávnene

česť, dôstojnosť alebo dobrú povesť osoby, ktorej sa týka, zásah do jeho súkromia a

súkromného života. Použitie samo o sebe môže vyústiť v závažný zásah do osobnostnej sféry

niekedy i vzhľadom k súvislostiam, za ktorých k nemu došlo, alebo vzhľadom ku komentáru,

ktorý bol k nemu pripojený.

Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že odporca

vo svojom týždenníku P. dňa 20. 9. 2004 uverejnil na svojej úvodnej stránke fotografické

snímky navrhovateľky a P. W. s textom „Ani nie rok po tom, čo sa P. W. stal vdovcom, už

začal žiť so svojou priateľkou“ a na ďalších stránkach tohto týždenníka uverejnil ďalšie

fotografie zachytávajúce navrhovateľku v spoločnosti P. W. a jeho syna, fotografie domu a

motorového vozidla navrhovateľky a tiež maloletú dcéru navrhovateľky. Uviedol informácie

o navrhovateľke, jej dcére, veku jej dcéry. Tieto snímky boli uverejnené bez súhlasu

navrhovateľky.

V danom prípade jednoznačne nešlo o použitie fotografických snímok podľa ods. 2

a 3 .

Ak teda došlo k vytvoreniu alebo použitiu prejavov osobnej povahy uvedených

v odseku 1 bez súhlasu oprávnenej osoby, došlo k neoprávnenému zásahu do práv

oprávnených osôb. Je potrebné tiež uviesť, že ak došlo k neoprávnenému vyhotoveniu,

v praxi najmä podobizní, obrazových snímok alebo obrazových a zvukových záznamov,

súhlas s ich použitím nemôže nahradiť súhlas s ich vytvorením.

Pod neoprávneným zásahom treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ

v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbá podstatu obmedzovaného základného

práva a slobody alebo nie je nevyhnutným, primeraným opatrením na dosiahnutie

ustanoveného cieľa.

Z uvedeného vyššie je nesporné, že odporca zasiahol do osobnostných práv

navrhovateľky tým, že použil jej fotografiu, na ktorej je jasne identifikovateľná, ako aj

fotografie domu, v ktorom v tom čase bývala, jej motorového vozidla, ako aj fotografiu jej

dcéry bez jej súhlasu (a aj súhlasu jej dcéry, prípadne osôb, ktoré boli zverejnené na týchto

fotografiách spolu s navrhovateľkou) a v spojení s článkom, ku ktorej boli fotografie

pripojené.

Do osobnostných práv navrhovateľky zasiahol odporca aj samotným článkom tým, že

o navrhovateľke uverejnil údaje súkromného charakteru, ktoré sa dotýkali jej osobného

a pracovného života. Uverejnenie fotografií len zväčšilo rozsah tohto zásahu.

Odporca v tomto prípade nielenže nepostupoval v súlade s § 11 a § 12 Občianskeho

zákonníka, ale porušil aj

Predmetný článok bol uverejnený v týždenníku P. Na titulnej strane týždenníka, ktorý

vychádza v značnom náklade (cca 200.000 až 300.000 kusov týždenne) bola upútavka v

znení „Ani nie rok po tom, čo sa P. W. stal vdovcom, už začal žiť so svojou priateľkou“ s

fotografiou navrhovateľka a P. W.

Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že

navrhovateľka túto situáciu ťažko znášala. Napriek snahe uchrániť miesto svojho pobytu

bolo toto miesto zverejnené a identifikovateľné. Najmä z pohľadu výkonu povolania takéto

porušenie práv je bezprecedentné, keď sudcu okrem ustanovení

v uvedených sférach chráni aj Zákon o sudcoch a prísediacich (nemožno zverejňovať jeho

tvár a bydlisko, má právo aj na primerané utajenie údajov o jeho osobe a jeho rodine).

V dôsledku porušenia jednak ustanovení , ale aj Zákona

o sudcoch a prísediacich navrhovateľka bola vystavená ako sudca nevhodnému správaniu

sa účastníkov konania voči jej osobe (zastavovanie navrhovateľky na ulici, demonštratívne

ponechanie tlačoviny v pojednávacej miestnosti, kde bolo o navrhovateľke písané a pod.),

bola nútená podávať vysvetlenie o svojich majetkových pomeroch, prípadne rozporoch

uvedených v majetkovom priznaní a tvrdeniach uvedených v článku. Je nesporné, že

sudcovia si dôsledne chránia svoje súkromie, nevystavujú sa zbytočnej medializácii svojej

osoby, najmä pokiaľ ide o ich súkromný život. Uverejnením fotografií spolu s článkom,

ktorý vznesie pochybnosti k plneniu si svojich povinností určených Zákonom o sudcoch

a prísediacich (v majetkových priznaniach uviesť pravdivé skutočnosti) a podávať

vysvetlenie k tomu, čo bolo uvedené v článku považuje odvolací súd za závažný zásah.

Za vážny zásah odvolací súd považuje zásah, ktorý navrhovateľka ako matka musela

prežívať v súvislosti s reakciami jej dcéry. Obavy o zdravý vývoj dieťaťa, či už fyzický, alebo

psychický je vždy veľká záťaž pre každú matku, ale aj každého rodiča. Je nesporné, že

maloletá dcéra navrhovateľky bola v dôsledku týchto zásahov v sledovaní lekárov

a psychológa, čo preukázali lekárske správy, ako aj svedecká výpoveď P.

W. ... Ak v dôsledku takéhoto konania odporcu došlo aj k takýmto úvahám, je to zásah

do psychického rozpoloženia samotnej navrhovateľky a narušenia jej súkromného života.

Všetky tieto následky odvolací súd vyhodnotil ako závažný zásah do osobnostných práv

navrhovateľka.

Okrem uvedeného vyššie predmetný článok s uverejnenými fotografiami

navrhovateľky a jej dcéry, miesta, kde býva, jej motorového vozidla pri odpovediach

na otázky kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovorí bol článkom, ktorý nenapĺňal kritériá

proporcionality medzi slobodou prejavu a práva vyhľadávať a šíriť informácie a ochranou

práv a slobôd iných. V zmysle uvedeného

- článok bol uverejnený v týždenníku, ktorý na Slovensku je najčítanejší

a vychádza v počte výtlačkov v najvyššom počte v porovnaní s inými týždenníkmi (o tom

svedčia aj samotné grafy odporcu, ktoré uverejňuje v týždenníku),

- navrhovateľka bola v spornom článku uvedená plným menom, bola uvedená

jej funkcia, pôsobisko jej činnosti ako sudkyne a zverejnené jej fotografie a to bez jej

súhlasu, podľa ktorých bola jednoznačne identifikovateľná,

- odporca uverejnil údaje o súkromnom živote navrhovateľky hoci nebol

oprávnený uverejniť skutočnosti z jej súkromného života,

- v čase uverejnenia článku už P. W. už nebol politicky činný a okrem toho

článok sa ani nedotýkal jeho politickej činnosti.

Nešlo teda o článok aj s uverejnenými fotografiami, ktorým odporca podal

informácie, lebo išlo o otázku verejného záujmu. Uverejnením údajov zo súkromného života

navrhovateľky, aj keď išlo o zverejňovanie jej vzťahu s bývalým politikom (ktorý

v uvedenom čase nebol už politicky činný) došlo k vážnemu narušeniu proporcionality

medzi slobodou podávania informácií tlačenými médiami a súkromím a tým osobnostných

práv navrhovateľky v neprospech navrhovateľky.

Odvolací súd túto skutočnosť aj zohľadňoval pri rozhodovaní o priznaní výšky

nemajetkovej ujmy, ktorú si pôvodne navrhovateľka uplatnila vo výške 1.000.000,- Sk.

Odvolací súd s poukazom na uvedené vyššie preto rozsudok súdu prvého stupňa už

v zostávajúcej napadnutej časti ako vecne správny podľa potvrdil.»

Ústavný súd konštatuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2

(ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku

súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril

odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec

posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu z uvedených hľadísk. Ústavný súd

na rozdiel od sťažovateľa považuje samotné odôvodnenie rozsudku krajského súdu

za zodpovedajúce ústavnoprávnej požiadavke na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany v súlade s , stručne a jasne objasňuje

skutkový a právny základ rozhodnutia.

Krajský súd zjavne vykonal porovnanie oboch chránených hodnôt, čo

vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia. Jeho záver plynúci z ich porovnávania nie je

arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, a tak súčasne ústavne neudržateľný, a preto ústavný

súd nemá dôvod doň zasahovať.

Krajský súd svoje rozhodnutie podrobne a dostatočne odôvodnil, reagoval v ňom

na sťažovateľom riadne uplatnené odvolacie dôvody primeraným spôsobom. Z jeho

rozhodnutia je zrejmé, z akých dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

potvrdil, ako aj to, z akých dôvodov považoval zásah sťažovateľa do osobnosti žalobkyne,

resp. jej jednotlivých zložiek, za neoprávnený. Hoci to krajský súd výslovne v odôvodnení

svojho rozhodnutia neuviedol spôsobom, ktorý považuje sťažovateľ za jediný

akceptovateľný, z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že test proporcionality

vykonal, pretože vzal do úvahy „kto“ zásah vykonal, „o kom“ bol článok, „čo“ bolo

obsahom článku, „kde“ bol článok zverejnený, „kedy“ bol článok uverejnený a aj to, „ako“

boli informácie podané. Výsledkom testu proporcionality bol ústavne konformný záver

krajského súdu vyjadrený vo výroku jeho rozhodnutia. Iba to, že sťažovateľ sa nestotožňuje

so závermi krajského súdu zistenými testom proporcionality, ešte nemôže zakladať splnenie

podmienok prijateľnosti jeho sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd konštatuje, že rozsudkom krajského súdu

č. k. -285 z 27. novembra 2010 nedošlo k porušeniu .

K namietanému porušeniu a 4 rozsudkom krajského súdu

č. k. -320

Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie

jeho základného práva podľa a 4 rozsudkom krajského súdu

č. k. -320 z 5. apríla 2007.

Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ kvalifikovane zastúpený zvoleným

advokátom (m. m. , , , ,

, ).

Viazanosť ústavného súdu petitom sťažnosti zároveň znamená, že ústavný súd sa

môže zaoberať iba porušením tých základných práv sťažovateľa, ktoré uvedie v petite svojej

sťažnosti, a iba vo vzťahu k tým rozhodnutiam, ktoré sťažovateľ v petite sťažnosti označí.

Nad sťažovateľom vymedzený rámec je ústavnoprávny prieskum vylúčený.

Ústavný súd vychádzajúc z a s poukazom

na svoju striktnú viazanosť petitom sťažnosti sa preto mohol zaoberať sťažnosťou iba

v rozsahu namietaného porušenia a 4 rozsudkom krajského súdu

č. k. -320 z 5. apríla 2007, pričom ústavný súd zistil, že uvedený rozsudok

krajského súdu bol vydaný vo veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava V pod

sp. zn. , v ktorej bol žalobcom sudca Okresného súdu Žilina – JUDr. P. P.

Rozsudok krajského súdu č. k. -320 z 5. apríla 2007 bol predmetom konania

pred ústavným súdom na základe sťažnosti, ktoré bolo právoplatne skončené nálezom

ústavného súdu č. k. -52 z 15. decembra 2009. Týmto nálezom ústavný súd

konštatoval, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné

právo sťažovateľa na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26

ods. 2 a 4 a rozsudok krajského súdu č. k. -320 z 5. apríla 2007 zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Nález ústavného súdu č. k. -52

z 15. decembra 2009 nadobudol právoplatnosť 22. marca 2010.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej už ústavný súd rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ako vyplýva z uvedeného, o návrhu sťažovateľa na konštatovanie porušenia jeho

základného práva podľa a 4 rozsudkom krajského súdu

č. k. -320 z 5. apríla 2007 bolo ústavným súdom už prv právoplatne

rozhodnuté, pričom nešlo iba o rozhodovanie o podmienkach konania, ale o rozhodovanie

vo veci samej.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tej časti, v ktorej sťažovateľ žiadal vysloviť, že rozsudkom krajského súdu

č. k. -320 z 5. apríla 2007 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 26

ods. 2 a 4 , podľa z dôvodu jej neprípustnosti.

Zo všetkých uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012