Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 153/2012
PDF · 255.08 KB
No categories available
II. ÚS 153/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., právne zastúpenej
advokátom JUDr. R. A., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 102/2010-285 z 27. novembra 2011
a porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu, slobodné prijímanie,
vyhľadávanie a rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. marca 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., (ďalej len
„sťažovateľ), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 102/2010-285 z 27. novembra 2011 a
porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu, slobodné prijímanie, vyhľadávanie
a rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 9
Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007 a domáha sa vydania tohto nálezu:
„Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave rozsudkom zn. 3 Co 1025/2010
z 27. novembra 2011 (pozn.: správne č. k. 3 Co 102/2010-285) porušil právo sťažovateľa
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 9 Co 285/2005-320 z 5. 4.
2007 porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu a slobodné prijímanie, vyhľadávanie
a rozširovanie informácií zakotvené v článku 26 ods. 2 a ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky.
Rozhodnutie porušiteľa rozsudok 3 Co 1025/2010 z 27. novembra 2011 (pozn.:
správne č. k. 3 Co 102/2010-285) sa týmto ruší a vec sa vracia porušiteľovi na ďalšie
konanie.
Porušiteľ je povinný zaplatiť sťažovateľke náklady právneho zastúpenia
sťažovateľky.“
V konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 11 C 253/2004 sa Mgr. J. W.– B. (ďalej len „žalobkyňa“) domáhala proti
sťažovateľovi ako žalovanému žalobou doručenou okresnému súdu 29. decembra 2004
zaplatenia 1 000 000 Sk z titulu ochrany osobnosti. Svoj žalobný návrh odôvodnila tým, že
žalovaný uverejnil v týždenníku P., ktorého je vydavateľom, v č. 38/2004 z 20. septembra
2004 článok s titulkom „Už nie je sám“ a podtitulkom „Rok po tom, čo sa P. W. stal
vdovcom, začal žiť so svojou priateľkou“ (ďalej len „článok“), ktorý obsahuje aj niekoľko
fotografií žalobkyne, fotografie domu a motorového vozidla žalobkyne a tiež jej maloletej
dcéry. V texte článku a popiskách k fotografiám boli uvedené informácie výsostne
osobného charakteru, napr. o dcére žalobkyne a rozvode jej manželstva. Žalobkyňa v žalobe
poukázala na to, že je povolaním sudkyňa, nie je aktívna v oblasti politiky, uverejnené
fotografie a informácie zasiahli do jej súkromia, navyše, s ohľadom na jej povolanie sú
spôsobilé ohroziť jej bezpečnosť. Žalobkyňa na uverejnenie v žalobe označených informácií
nedala sťažovateľovi nikdy súhlas, navyše uverejnenie podobizne sudcu zakazuje aj zákon
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov [ďalej len „zákon o sudcoch a prísediacich“ (§ 34 ods. 7)]. S
odôvodnením, že uverejneným článkom došlo k neoprávnenému zásahu do jej súkromia,
podanou žalobou sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Okresný súd o podanej žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 11 C 253/04-137
zo 16. januára 2006 tak, že zaviazal sťažovateľa z titulu náhrady nemajetkovej ujmy
zaplatiť žalobkyni 350 000 Sk, nahradiť trovy konania 111 262 Sk a vo zvyšku žalobu
zamietol. I. stupňový súd mal za preukázané, že k neoprávnenému zásahu do súkromia
žalobkyne uverejnením článku došlo, na uverejnenie podobizní a údajov zo súkromia nebol
sťažovateľovi udelený súhlas žalobkyňou (§ 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka), nejde
o prípad zákonnej spravodajskej licencie na uverejnenie fotografií, pretože chýba časová
súvislosť (§ 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka), a ani o primeraný spôsob použitia
podobizne žalobkyne rešpektujúci jej oprávnené záujmy (§ 12 ods. 3 Občianskeho
zákonníka). Naopak, považoval za splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, a to s ohľadom na objektívnu
spôsobilosť zásahu privodiť žalobkyni ujmu, intenzitu zásahu, profesijný status žalobkyne
a okolnosti, za ktorých k zásahu došlo. Dospel k záveru, že primeranou výškou náhrady
nemajetkovej ujmy podľa zákonných kritérií je 350 000 Sk.
Krajský súd rozsudkom č. k. 3 Co 128/06-203 z 15. novembra 2007 o odvolaní
oboch účastníkov konania rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej
časti zmenil tak, že žalobu zamietol a potvrdil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku
o zamietnutí žaloby. Zároveň priznal sťažovateľovi náhradu trov konania 123 112,50 Sk.
Poukázal na ustanovenie § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré vyžaduje pre priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch preukázanie, že došlo k zníženiu dôstojnosti
fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti, a nie v bežnej, ale v značnej miere.
Zdôraznil, že pokiaľ ide o vyjadrenie miery a rozsahu ujmy, treba vychádzať z následnej
(preukázanej) reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, spoločenskom a inom
prostredí. Žalobkyňa v konaní na tieto otázky nenavrhla vykonať dokazovanie, neuniesla
v konaní dôkazné bremeno, napriek tomu jej prvostupňový súd priznal náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, uspokojil sa len s tvrdeniami žalobkyne a obmedzil sa
v odôvodnení svojho rozhodnutia len na niekoľko všeobecných úvah bez toho, aby odkázal
v tejto súvislosti na vykonané dokazovanie. Pretože žalobkyňa v konaní nepreukázala, že
došlo k následkom predpokladaným zákonom, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil tak, že žalobu zamietol.
Žalobkyňa podala proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol uznesením
č. k. 3 Cdo 137/2008- 253 z 18. februára 2010 tak, že zrušil rozsudok krajského súdu
vo výroku, ktorým bol zmenený výrok rozsudku súdu prvého stupňa zaväzujúci sťažovateľa
zaplatiť žalobkyni 350 000 Sk tak, že návrh bol zamietnutý a vo výroku o trovách konania
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Najvyšší súd zdôraznil,
že neoprávnené zásahy do súkromia fyzickej osoby, do práva na podobu a práva
k podobizni môžu, avšak nemusia mať difamačné následky a tieto zásahy je dôsledne
potrebné odlišovať od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť
a vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti. Pri výklade § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je
potrebné vychádzať z toho, že priznať právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
možno nielen v prípadoch, keď je preukázané, že došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti
osoby v spoločnosti, pretože ide iba o príkladné kritérium. Takýmito prípadmi sú aj prípady
neoprávnených zásahov do práva na súkromie. Krajský súd vo veci znova rozhodol
rozsudkom č. k. 3 Co 102/2010-285 z 27. novembra 2010 tak, že rozsudok okresného súdu
vo výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobkyni z titulu náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch 350 000 Sk ako vecne správny potvrdil a sťažovateľa zaviazal žalobkyni
nahradiť trovy konania 8 840,22 €.
Sťažnosť doručenú ústavnému súdu vo vzťahu k tvrdenému porušeniu čl. 46 ods. 1
ústavy odôvodnil sťažovateľ tým, že krajský súd sa nezaoberal právnymi otázkami stretu
práva na slobodu prejavu sťažovateľa a práva na súkromie žalobkyne, a preto je jeho
rozsudok arbitrárny a porušujúci právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46
ods. 1 ústavy. Sťažovateľ ďalej poukázal v súvislosti s tvrdením o porušení čl. 26 ústavy na
to, že uverejnením článku iba realizoval slobodu prejavu, pričom za významné považuje
závery obsiahnuté v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 390/2011, najmä požiadavku, aby
všeobecné súdy svoj záver v konaniach o ochranu osobnosti vedených proti médiám založili
na dôslednom porovnaní dvoch ústavou chránených hodnôt a vyjadrili ho spôsobom, ktorý
nie je arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, čo vo veci sťažovateľa všeobecné súdy
nevykonali vôbec. Podľa názoru sťažovateľa v jeho veci došlo uložením povinnosti zaplatiť
žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch k neakceptovateľnému obmedzeniu
slobody prejavu, a to aj preto, že nebola zachovaná proporcionalita medzi zásahom
do slobody prejavu sťažovateľa a ústavnými garanciami práva na súkromie žalobkyne.
Proporcionalita nebola podľa názoru sťažovateľa zachovaná z dôvodu, že všeobecné súdy
dostatočne nevzali do úvahy, že pôvodcom zásahu bol vydavateľ periodickej tlače, ktorý má
povinnosť verejnosť informovať o veciach verejného záujmu (hľadisko „kto“ zásah
vykonal); že žalobkyňa je osobou verejného záujmu ako partnerka P. W., ktorý je osobou
verejného záujmu, a tragické úmrtie jeho manželky vyvolalo v spoločnosti reakciu
(hľadisko „o kom“ bol článok); že článok bol predovšetkým informáciou o tom, že P. W. si
našiel partnerku a žijú v spoločnej domácnosti bez uvedenia zbytočných podrobností o
žalobkyni, ktoré by verejnosti aj tak neboli známe (hľadisko „čo“ bolo obsahom článku); že
žalovaný je vydavateľom periodickej tlače, a nie televíznym vysielateľom (hľadisko „kde“
bol článok zverejnený); že článok bol uverejnený na konci leta potom, ako novinári zistili,
že P. W. už nežije sám, ale má priateľku, s ktorou sa vrátili z dovolenky z G. (hľadisko
„kedy“ bol článok uverejnený); že obsah článku je nekonfliktný, neobsahuje kritické,
negativistické hodnotenia, je informatívny, a pokiaľ ide o uverejnený nepravdivý údaj o
tom, že žalobkyňa je vlastníčkou domu, v ktorom býva, toto tvrdenie nie je difamujúce
(hľadisko „ako“ boli informácie podané). V závere sťažnosti sťažovateľ uviedol, že
informácie o súkromí žalobkyne podané v článku len v súvislosti informovaním o novej
životnej situácii P. W. neboli spôsobilé žalobkyni privodiť ujmu v jej súkromnej sfére a pri
posudzovaní proporcionality ústavných práv v tomto prípade mala byť rešpektovaná
prednosť práva na slobodu prejavu sťažovateľa.
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva aj rozsudkom krajského
súdu č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007, ktorým mal byť porušený čl. 26 ods. 2 a 4
ústavy. Dôvody, prečo mali byť porušené ním označené základné práva, bližšie neuviedol.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovateľ sa
domáha jednak vyslovenia porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu
č. k. 3 Co 102/2010-285 z 27. novembra 2010 a taktiež konštatovania porušenia čl. 26
ods. 2 a 4 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007.
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu
č. k. 3 Co 102/2010-285
Ústavný súd sa predovšetkým zaoberal tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ
namieta, že rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 102/2010-285 z 27. novembra 2010 malo
dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy. Svoju sťažnosť odôvodnil tým, že krajský súd sa
nezaoberal právnymi otázkami stretu práva na slobodu prejavu sťažovateľa a práva
na súkromie žalobkyne, jeho rozsudok je arbitrárny a porušujúci právo sťažovateľa
na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s ohľadom na to, že krajský súd nevykonal
test proporcionality.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Krajský súd napadnutý rozsudok č. k. 3 Co 102/2010-285 z 27. novembra 2010
odôvodnil v podstate takto:
«Predmetom odvolacieho konania po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zostal výrok
rozsudku, ktorým súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke
350 000 Sk a trovy konania.
... Podmienkou úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti... je to, že došlo
k neoprávnenému zásahu, a tiež to, že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu
na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Pritom
obe tieto podmienky musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je
právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú
sankciu znášať. Pre priznanie finančnej náhrady sa okrem iného vyžaduje vznik
nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby predstavujúcich zníženie osobnosti alebo
vážnosti v značnej miere a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom
takejto kvalifikovanej ujmy, kedy nepostačuje vzhľadom na intenzitu zásahu ani v spôsobe
na majetkovú ujmu na osobnosť iba priznanie morálnej satisfakcie, ktorá podľa zákona má
prednosť.
Právo na podobu je právo zachytenia vlastnej podoby zobrazením. Právo k
podobizni je právo, ktorého predmetom je podobizeň, t. j. hmotné zachytenie podoby
človeka. Obsahom práva na podobu je užívacie a dispozičné právo subjektu vo vzťahu k
zachyteniu jeho podoby. Obsahom práva k podobizni a k obrazovému snímku je užívacie a
dispozičné právo vo vzťahu k podobizni. Súhlas k zachyteniu podoby a súhlas k použitiu a
rozširovaniu podobizne vytvorenej zachytením obrazového snímku je potrebné od seba
odlišovať. Pri každom použití podobizne a obrazového snímku, či už k nim dochádza na
základe zákonných licencií, či na základe súhlasu, či iným oprávneným spôsobom, musia
byť zachované dve základné podmienky: použitie sa musí stať vždy primeraným spôsobom a
použitie nesmie byť v rozpore s osobnostnými záujmami oprávneného, ktoré je potrebné
vždy bezpodmienečne zisťovať a ktoré sú za všetkých okolností nedotknuteľné. Primerané
použitie je vtedy, ak čo do formy, rozsahu a obsahu je odôvodnené potrebou použitia
k účelu, ku ktorému dal oprávnený súhlas alebo pre ktorý bola určená zákonná licencia a
ak tomuto účelu vyhovuje i svojim spôsobom. Nedotknuteľné osobnostné záujmy
oprávneného sú dotknuté vtedy, ak použitie obrazového snímku poškodzuje neoprávnene
česť, dôstojnosť alebo dobrú povesť osoby, ktorej sa týka, zásah do jeho súkromia a
súkromného života. Použitie samo o sebe môže vyústiť v závažný zásah do osobnostnej sféry
niekedy i vzhľadom k súvislostiam, za ktorých k nemu došlo, alebo vzhľadom ku komentáru,
ktorý bol k nemu pripojený.
Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že odporca
vo svojom týždenníku P. dňa 20. 9. 2004 uverejnil na svojej úvodnej stránke fotografické
snímky navrhovateľky a P. W. s textom „Ani nie rok po tom, čo sa P. W. stal vdovcom, už
začal žiť so svojou priateľkou“ a na ďalších stránkach tohto týždenníka uverejnil ďalšie
fotografie zachytávajúce navrhovateľku v spoločnosti P. W. a jeho syna, fotografie domu a
motorového vozidla navrhovateľky a tiež maloletú dcéru navrhovateľky. Uviedol informácie
o navrhovateľke, jej dcére, veku jej dcéry. Tieto snímky boli uverejnené bez súhlasu
navrhovateľky.
V danom prípade jednoznačne nešlo o použitie fotografických snímok podľa ods. 2
a 3 § 12 Občianskeho zákonníka.
Ak teda došlo k vytvoreniu alebo použitiu prejavov osobnej povahy uvedených
v odseku 1 bez súhlasu oprávnenej osoby, došlo k neoprávnenému zásahu do práv
oprávnených osôb. Je potrebné tiež uviesť, že ak došlo k neoprávnenému vyhotoveniu,
v praxi najmä podobizní, obrazových snímok alebo obrazových a zvukových záznamov,
súhlas s ich použitím nemôže nahradiť súhlas s ich vytvorením.
Pod neoprávneným zásahom treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ
v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbá podstatu obmedzovaného základného
práva a slobody alebo nie je nevyhnutným, primeraným opatrením na dosiahnutie
ustanoveného cieľa.
Z uvedeného vyššie je nesporné, že odporca zasiahol do osobnostných práv
navrhovateľky tým, že použil jej fotografiu, na ktorej je jasne identifikovateľná, ako aj
fotografie domu, v ktorom v tom čase bývala, jej motorového vozidla, ako aj fotografiu jej
dcéry bez jej súhlasu (a aj súhlasu jej dcéry, prípadne osôb, ktoré boli zverejnené na týchto
fotografiách spolu s navrhovateľkou) a v spojení s článkom, ku ktorej boli fotografie
pripojené.
Do osobnostných práv navrhovateľky zasiahol odporca aj samotným článkom tým, že
o navrhovateľke uverejnil údaje súkromného charakteru, ktoré sa dotýkali jej osobného
a pracovného života. Uverejnenie fotografií len zväčšilo rozsah tohto zásahu.
Odporca v tomto prípade nielenže nepostupoval v súlade s § 11 a § 12 Občianskeho
zákonníka, ale porušil aj § 34 ods. 7 zák. č. 385/2000 Z. z.
Predmetný článok bol uverejnený v týždenníku P. Na titulnej strane týždenníka, ktorý
vychádza v značnom náklade (cca 200.000 až 300.000 kusov týždenne) bola upútavka v
znení „Ani nie rok po tom, čo sa P. W. stal vdovcom, už začal žiť so svojou priateľkou“ s
fotografiou navrhovateľka a P. W.
Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že
navrhovateľka túto situáciu ťažko znášala. Napriek snahe uchrániť miesto svojho pobytu
bolo toto miesto zverejnené a identifikovateľné. Najmä z pohľadu výkonu povolania takéto
porušenie práv je bezprecedentné, keď sudcu okrem ustanovení Občianskeho zákonníka
v uvedených sférach chráni aj Zákon o sudcoch a prísediacich (nemožno zverejňovať jeho
tvár a bydlisko, má právo aj na primerané utajenie údajov o jeho osobe a jeho rodine).
V dôsledku porušenia jednak ustanovení Občianskeho zákonníka, ale aj Zákona
o sudcoch a prísediacich navrhovateľka bola vystavená ako sudca nevhodnému správaniu
sa účastníkov konania voči jej osobe (zastavovanie navrhovateľky na ulici, demonštratívne
ponechanie tlačoviny v pojednávacej miestnosti, kde bolo o navrhovateľke písané a pod.),
bola nútená podávať vysvetlenie o svojich majetkových pomeroch, prípadne rozporoch
uvedených v majetkovom priznaní a tvrdeniach uvedených v článku. Je nesporné, že
sudcovia si dôsledne chránia svoje súkromie, nevystavujú sa zbytočnej medializácii svojej
osoby, najmä pokiaľ ide o ich súkromný život. Uverejnením fotografií spolu s článkom,
ktorý vznesie pochybnosti k plneniu si svojich povinností určených Zákonom o sudcoch
a prísediacich (v majetkových priznaniach uviesť pravdivé skutočnosti) a podávať
vysvetlenie k tomu, čo bolo uvedené v článku považuje odvolací súd za závažný zásah.
Za vážny zásah odvolací súd považuje zásah, ktorý navrhovateľka ako matka musela
prežívať v súvislosti s reakciami jej dcéry. Obavy o zdravý vývoj dieťaťa, či už fyzický, alebo
psychický je vždy veľká záťaž pre každú matku, ale aj každého rodiča. Je nesporné, že
maloletá dcéra navrhovateľky bola v dôsledku týchto zásahov v sledovaní lekárov
a psychológa, čo preukázali lekárske správy, ako aj svedecká výpoveď P.
W. ... Ak v dôsledku takéhoto konania odporcu došlo aj k takýmto úvahám, je to zásah
do psychického rozpoloženia samotnej navrhovateľky a narušenia jej súkromného života.
Všetky tieto následky odvolací súd vyhodnotil ako závažný zásah do osobnostných práv
navrhovateľka.
Okrem uvedeného vyššie predmetný článok s uverejnenými fotografiami
navrhovateľky a jej dcéry, miesta, kde býva, jej motorového vozidla pri odpovediach
na otázky kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovorí bol článkom, ktorý nenapĺňal kritériá
proporcionality medzi slobodou prejavu a práva vyhľadávať a šíriť informácie a ochranou
práv a slobôd iných. V zmysle uvedeného
- článok bol uverejnený v týždenníku, ktorý na Slovensku je najčítanejší
a vychádza v počte výtlačkov v najvyššom počte v porovnaní s inými týždenníkmi (o tom
svedčia aj samotné grafy odporcu, ktoré uverejňuje v týždenníku),
- navrhovateľka bola v spornom článku uvedená plným menom, bola uvedená
jej funkcia, pôsobisko jej činnosti ako sudkyne a zverejnené jej fotografie a to bez jej
súhlasu, podľa ktorých bola jednoznačne identifikovateľná,
- odporca uverejnil údaje o súkromnom živote navrhovateľky hoci nebol
oprávnený uverejniť skutočnosti z jej súkromného života,
- v čase uverejnenia článku už P. W. už nebol politicky činný a okrem toho
článok sa ani nedotýkal jeho politickej činnosti.
Nešlo teda o článok aj s uverejnenými fotografiami, ktorým odporca podal
informácie, lebo išlo o otázku verejného záujmu. Uverejnením údajov zo súkromného života
navrhovateľky, aj keď išlo o zverejňovanie jej vzťahu s bývalým politikom (ktorý
v uvedenom čase nebol už politicky činný) došlo k vážnemu narušeniu proporcionality
medzi slobodou podávania informácií tlačenými médiami a súkromím a tým osobnostných
práv navrhovateľky v neprospech navrhovateľky.
Odvolací súd túto skutočnosť aj zohľadňoval pri rozhodovaní o priznaní výšky
nemajetkovej ujmy, ktorú si pôvodne navrhovateľka uplatnila vo výške 1.000.000,- Sk.
Odvolací súd s poukazom na uvedené vyššie preto rozsudok súdu prvého stupňa už
v zostávajúcej napadnutej časti ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.»
Ústavný súd konštatuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku
súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec
posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením
obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu z uvedených hľadísk. Ústavný súd
na rozdiel od sťažovateľa považuje samotné odôvodnenie rozsudku krajského súdu
za zodpovedajúce ústavnoprávnej požiadavke na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany v súlade s § 157 ods. 2 OSP, stručne a jasne objasňuje
skutkový a právny základ rozhodnutia.
Krajský súd zjavne vykonal porovnanie oboch ústavou chránených hodnôt, čo
vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia. Jeho záver plynúci z ich porovnávania nie je
arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, a tak súčasne ústavne neudržateľný, a preto ústavný
súd nemá dôvod doň zasahovať.
Krajský súd svoje rozhodnutie podrobne a dostatočne odôvodnil, reagoval v ňom
na sťažovateľom riadne uplatnené odvolacie dôvody primeraným spôsobom. Z jeho
rozhodnutia je zrejmé, z akých dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil, ako aj to, z akých dôvodov považoval zásah sťažovateľa do osobnosti žalobkyne,
resp. jej jednotlivých zložiek, za neoprávnený. Hoci to krajský súd výslovne v odôvodnení
svojho rozhodnutia neuviedol spôsobom, ktorý považuje sťažovateľ za jediný
akceptovateľný, z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že test proporcionality
vykonal, pretože vzal do úvahy „kto“ zásah vykonal, „o kom“ bol článok, „čo“ bolo
obsahom článku, „kde“ bol článok zverejnený, „kedy“ bol článok uverejnený a aj to, „ako“
boli informácie podané. Výsledkom testu proporcionality bol ústavne konformný záver
krajského súdu vyjadrený vo výroku jeho rozhodnutia. Iba to, že sťažovateľ sa nestotožňuje
so závermi krajského súdu zistenými testom proporcionality, ešte nemôže zakladať splnenie
podmienok prijateľnosti jeho sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd konštatuje, že rozsudkom krajského súdu
č. k. 3 Co 102/2010-285 z 27. novembra 2010 nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy.
K namietanému porušeniu čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy rozsudkom krajského súdu
č. k. 9 Co 285/2005-320
Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie
jeho základného práva podľa čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy rozsudkom krajského súdu
č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007.
Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ kvalifikovane zastúpený zvoleným
advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, I. ÚS 286/2010, III. ÚS 352/2011,
IV. ÚS 113/09, III. ÚS 361/06).
Viazanosť ústavného súdu petitom sťažnosti zároveň znamená, že ústavný súd sa
môže zaoberať iba porušením tých základných práv sťažovateľa, ktoré uvedie v petite svojej
sťažnosti, a iba vo vzťahu k tým rozhodnutiam, ktoré sťažovateľ v petite sťažnosti označí.
Nad sťažovateľom vymedzený rámec je ústavnoprávny prieskum vylúčený.
Ústavný súd vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom
na svoju striktnú viazanosť petitom sťažnosti sa preto mohol zaoberať sťažnosťou iba
v rozsahu namietaného porušenia čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy rozsudkom krajského súdu
č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007, pričom ústavný súd zistil, že uvedený rozsudok
krajského súdu bol vydaný vo veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava V pod
sp. zn. 40 Coch 3/2003, v ktorej bol žalobcom sudca Okresného súdu Žilina – JUDr. P. P.
Rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007 bol predmetom konania
pred ústavným súdom na základe sťažnosti, ktoré bolo právoplatne skončené nálezom
ústavného súdu č. k. II. ÚS 152/08-52 z 15. decembra 2009. Týmto nálezom ústavný súd
konštatoval, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 285/2005 porušil základné
právo sťažovateľa na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26
ods. 2 a 4 ústavy a rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007 zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 152/08-52
z 15. decembra 2009 nadobudol právoplatnosť 22. marca 2010.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej už ústavný súd rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Ako vyplýva z uvedeného, o návrhu sťažovateľa na konštatovanie porušenia jeho
základného práva podľa čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy rozsudkom krajského súdu
č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007 bolo ústavným súdom už prv právoplatne
rozhodnuté, pričom nešlo iba o rozhodovanie o podmienkach konania, ale o rozhodovanie
vo veci samej.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť
sťažovateľa v tej časti, v ktorej sťažovateľ žiadal vysloviť, že rozsudkom krajského súdu
č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 26
ods. 2 a 4 ústavy, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.
Zo všetkých uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2012