Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)I. ÚS 254/2012
PDF · 248.88 KB
No categories available
I. ÚS 254/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E. K. S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. R. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom
a právom na ochranu vlastníctva zaručených v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 25 CoE 82/2011-50 z 31. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti E. K. S., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára
2012 doručená sťažnosť spoločnosti E. K. S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení so základným
právom a právom na ochranu vlastníctva zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 25 CoE 82/2011-50 z 31. októbra 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým uznesením č. k. 25 CoE 82/2011-
50 z 31. októbra 2011 krajský súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie Okresného súdu
Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 Er 226/2011-22 z 28. júla 2011, ktorým bola
zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v prospech sťažovateľky ako oprávnenej z exekúcie, a to na základe exekučného titulu
vydaného Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie (ďalej len
„rozhodcovský súd“) pod č. k. II/2010-4928 zo 4. februára 2011. Označeným exekučným
titulom bola povinná z exekúcie zaviazaná zaplatiť sťažovateľke sumu 786,95 €
s príslušenstvom, ktorú poskytol právny predchodca sťažovateľky (T. banka, a. s.) povinnej
na základe zmluvy o vydaní a používaní kreditnej karty (ďalej len „sporná zmluva“)
z 3. mája 2004.
Keďže preskúmaním exekučného titulu dospel okresný súd k záveru, že
rozhodcovskú doložku obsiahnutú v spornej zmluve treba považovať za neprijateľnú
zmluvnú podmienku, pretože sa prieči dobrým mravom, ex offo na základe § 44 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol žiadosť súdneho exekútora
o vydanie poverenia na výkon exekúcie na podklade označeného exekučného titulu, pričom
krajský súd predmetné rozhodnutie okresného súdu vyhodnotil ako vecne správne, a preto
ho potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky „Napadnutým rozhodnutím zasiahol krajský súd do práv
sťažovateľa dvoma spôsobmi: jednak ústavne neudržateľnou svojvôľou pri výklade svojej
právomoci nevydať poverenie a jednak porušením svojej ústavnej povinnosti na presvedčivé
odôvodnenie svojho rozhodnutia.“.
Prvú z námietok spočívajúcu v tvrdení, že okresný súd nevydaním poverenia
na vykonanie exekúcie prekročil svoju právomoc, sťažovateľka odôvodnila takto:
«... oprávnenie exekučného súdu vecne preskúmať exekučný titul pri rozhodovaní
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ... nie je možné
vyvodiť z ustanovenia §44 ods. 2 Exekučného poriadku ani pri tom najextenzívnejšom
výklade úniového práva a príslušnej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie.
Základným interpretačným východiskom pre posúdenie rozsahu preskúmavacej
pôsobnosti exekučného súdu, príslušného konať vo veci exekúcie právoplatného
a vykonateľného rozhodcovského rozsudku, je fakt, že aj v prípade, ak exekučným titulom je
rozhodcovský rozsudok, súd, ktorý koná vo veci jeho výkonu, je „príslušný konať ako
exekučný súd" (§ 45 ods. 3 EP), resp. je príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
(§ 45 ZRK), t.j. a contrario nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej
inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku.
Rozsah preskúmavacej pôsobnosti exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovským
rozsudkom je v štádiu konania, keď exekučný súd preskúmava žiadosť o vydanie poverenia,
totožný s rozsahom jeho preskúmavacej pôsobnosti vo vzťahu k rozsudkom súdov. Iný
rozsah preskúmavacej pôsobnosti (§45 ods. I písm. c)) sa po zohľadnení relevantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ môže uplatniť v neskorších fázach exekučného konania,
konkrétne práve a len po tom, ako bola nariadená exekúcia, a to z dôvodu vzájomnej
kombinácie § 57 ods. 2 EP s § 45 ods. 1,2 ZRK, ktorý ustanovuje osobitné dôvody pre
zastavenie exekúcie, pričom tieto dôvody sú koncipované širšie, ako v prípade rozsudkov
všeobecných súdov. Aj v takom prípade však platí, že pôsobnosť exekučného súdu nemá
povahu hmotnoprávneho prieskumu exekučného titulu, ale sa dotýka „len“ vlastností
plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok. ...
V skratke, zatiaľ čo v štádiu po vydaní poverenia je rozsah preskúmavacej
pôsobnosti exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom širší ako vo vzťahu k
rozsudkom všeobecných súdov, v štádiu rozhodovania o návrhu na vydanie poverenia
disponujú všetky exekučného tituly úplne totožným nárokom na procesnú ochranu. ...
Rozdiel v rozsahu a podmienkach uplatnenia preskúmavacej pôsobnosti exekučného
súdu v štádiu pri vydávaní poverenia a v štádiu rozhodovania o námietkach je kľúčovým aj
v kontexte judikatúry Súdneho dvora. Ignorovaním právneho významu tohto rozdielu
krajský súd pri výklade predmetných ustanovení Exekučného poriadku postupoval
v bezprostrednom rozpore s relevantnou judikatúrou Súdneho dvora...
... V súhrnnej skratke, z ustanovenia 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ani v spojitosti
s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 ZRK nie je možné vyvodiť záver o existencii oprávnenia
exekučného súdu preskúmať súlad exekučného titulu s hmotným právom, podľa ktorého
bolo o exekučnom titule rozhodnuté a z toho dôvodu zamietnuť žiadosť o udelenie
poverenia. V predmetnom štádiu exekučného konania je exekučný súd oprávnený preskúmať
iba a len, či ide o rozhodnutie oprávneného orgánu, či je rozhodnutie vykonateľné a jeho
vykonateľnosť je vyznačená oprávneným orgánom. Postupom nad rámec tohto rozsahu
exekučný súd koná v bezprostrednom rozpore s relevantnou judíkatúrou Súdneho dvora,
ktorá podmienky úradnej povinnosti súdu skúmať prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej
doložky definuje odkazom na rozsah preskúmavacej právomoci vymedzený vnútroštátnymi
pravidlami.»
Námietku o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia krajského súdu sťažovateľka
zdôvodnila takto:
«... ak je odvolanie voči súdnemu rozhodnutiu porovnateľné so žalobou voči
rozhodcovskému rozsudku, potom musí byť v oboch prípadoch zabezpečená rovnocenná
ochrana práv spotrebiteľa garantovaná smernicou aj v exekučnom konaní. Inými slovami,
že ak by sa ustanovenie §45 ods. 1 písm. c) v spojitosti s § 45 ods. 2 zákona
o rozhodcovskom konaní vykladalo tak, že ukladá exekučnému súdu ex offo skúmať, či
rozhodcovská zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky bez toho, aby bol tento rozsudok
napadnutý žalobou, musí byť v zmysle zásady rovnocennosti uložená rovnaká povinnosť
exekučnému súdu aj v rámci konania o výkone prvostupňového právoplatného rozsudku či
platobného rozkazu, čo však zjavne vôbec neplatí. ...
Pritom sa odvolací súd vôbec nevysporiadal so sťažovateľovou námietkou, že
dojednaná rozhodcovská doložka nie je neprijateľnou podmienkou a že jej dojednanie
nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi, lebo ho predpokladá zákonná úprava. ...
Krajský súd tak napadnutým rozhodnutím bez uvedenia presvedčivých dôvodov a bez
poskytnutia odpovede na právne významné námietky sťažovateľa, týkajúce sa samej
podstaty veci, navodil stav, kedy síce sťažovateľ disponuje právoplatným a vykonateľným
rozhodnutím rozhodcovského súdu - platným exekučným titulom - ale svojho práva sa
efektívne nedomôže. keďže mu v podaní žaloby na všeobecnom súde bráni prekážka
právoplatne rozhodnutej veci. Postupoval teda v priamom rozpore s článkom 152 ods. 4
Ústavy SR a zvolil ústavne nekonformný výklad § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pred
výkladom, ktorý by rešpektoval základné práva sťažovateľa.
Sťažovateľ sa domnieva, že takéto „medzery“ v odôvodnení sú o to závažnejšie
a majú o to väčší dopad na jeho práva, že proti napadnutému rozhodnutiu nie je prípustný
žiaden opravný prostriedok.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa E. K. S., s.r.o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v spojení s čl. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru, uznesením Krajského súdu v Nitre
zo dňa 31. októbra 2011, č. k. 25 CoE/82/2011-50, porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. októbra 2011, č. k. 25 CoE/82/20l 1-
50 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi E. K. S., s.r.o. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000
eur (slovom tisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi E. K. S, s.r.o. náhradu trov
právneho zastúpenia, vrátane DPH, na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru
v spojení s právom na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1
dodatkového protokolu, ktoré má spočívať v sťažovateľkou tvrdenom svojvoľnom výklade
a uplatňovaní právomoci exekučného súdu upravenej príslušnými ustanoveniami
Exekučného poriadku, pretože krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu, ktorý
si podľa sťažovateľky osvojil právomoc, „ktorú za daných okolností nemal a nemohol
mať“, z čoho v konečnom dôsledku vyplynul nesúhlas sťažovateľky s jeho postupom
a rozhodnutím.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti
zisťoval, či postup alebo napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazujú znaky
svojvoľného (arbitrárneho) konania spôsobilého porušiť označené práva sťažovateľky,
pričom sa sústredil predovšetkým na jej argumenty o „ústavne neudržateľnej svojvôli
pri výklade právomoci exekučného súdu nevydať poverenie“, pretože § 44 ods. 2
Exekučného poriadku „nezakladá oprávnenie exekučného súdu vecne preskúmavať
exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie povolenia
na vykonanie exekúcie“.
1. K namietanému právu na spravodlivé súdne konanie
V súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
z judikatúry ústavného súdu (m. m. II. ÚS 71/97, I. ÚS 227/2012) vyplýva, že medzi
obsahom týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom
rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Keďže ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakotvuje pre exekučný súd povinnosť
už pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie preskúmať súlad exekučného
titulu so zákonom, je preto povinný aj v tejto fáze konania prihliadnuť na to, či sú tu dôvody
neprípustnosti exekúcie vykonávanej na základe rozhodcovského rozsudku, tak ako tieto
vyplývajú z ust. § 45 ZRK. V prípade ich zistenia preto súd musí žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto
fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto etape konania, sa nemôže zaoberať tými
dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadnuť len na návrh (§ 45 ods. 1
písm. a) v spojení s ods. 2 ZRK). Takýto postup je nielen v súlade so zásadou hospodárnosti
exekučného konania a logikou veci, ale je plne súladný i s rozhodnutím Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecominicaciones SL proti Cristina Rodrigues
Noguiera. V tejto veci Súdny dvor zaujal stanovisko, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez
účasti spotrebiteľa, musí aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky,
obsiahnutej v zmluve, uzavretej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom,
a ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho
vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že spotrebiteľ nebude uvedenou
doložkou viazaný.
Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153
Zmluvy o založení Európskej únie a smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Spotrebiteľská zmluva je v našom
právnom poriadku definovaná ust. § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou
pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami
sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ
vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil
dodávateľ, bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy
sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie
obsahu tejto zmluvy, alebo jej zmeny.
Odvolací sud posudzujúc prejednávanú vec vo svetle zhora uvedených záverov,
ako i citovanej právnej úpravy, dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného
rozhodnutia súdu prvého stupňa. Niet totiž sporu o tom, že právnym základom zmluvného
vzťahu účastníkov je Zmluva o vydanie a používanie kreditnej karty, uzatvorená právnym
predchodcom oprávneného T. bankou a.s. a povinnou dňa 03.05.2004, ktorej predmetom je
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov povinnej- vo forme úveru. Nepochybne ide
o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uzatvorenú štandardným
formulárovým systémom, a preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď bez návrhu
podrobil túto zmluvu súdnej kontrole a zisťoval, či plnenie uplatnené v tomto konaní
sa nevymáha na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v nej obsiahnutej. V plnom
rozsahu sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o tom, že rozhodcovská doložka
dohodnutá v článku 4.9.1 všeobecných obchodných podmienok je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým i absolútne
neplatnou, keďže celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Takto predstavuje výrazný
zásah do práv a povinností účastníkov zmluvy, pretože nie súd, ale rozhodca rozhodne
o právach a právom chránených záujmoch a výsledkom je nový kvalifikovaný záväzok.
Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že
táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne
spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ju ovplyvniť, resp. toto dojednanie vylúčiť. Sú preto
namieste obavy, že povinná si z takéhoto fakticky nerovnovážneho vzťahu ďalší postup
vo veci, akým je rozhodcovský proces, nedokázala náležite uvedomiť, pričom naviac ani
nemala iný výber vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými
podmienkami, zmluvu ako celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným
podmienkam poskytovania úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Významnou
je i skutočnosť, že podmienka bola paušálnym spôsobom v zmluve zakotvená ešte pred
vznikom samotnej zmluvy i napriek tomu, že má zásadný dopad na vzťahy medzi
dodávateľom a spotrebiteľom. Je notorietou, že v spotrebiteľských veciach zvlášť vznikajú
pochybnosti o objektívnosti rozhodcovského procesu s ohľadom na ochranu spotrebiteľa
ako slabšiu stranu v konaní, pričom i ostatné podmienky rozhodcovského konania sú skôr
len indikátorom, do akých polôh môže viesť dojednávanie rozhodcovského konania
so slabšou stranou zmluvného vzťahu. Je preto dôvodný záver, že takto formulovaná
rozhodcovská doložka je neplatná, ako už bolo vyššie uvedené. Pokiaľ teda právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je
nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže
byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému
voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil tak, ako je uvedené v enunciáte tohto
rozhodnutia.“
Z citovaného rozhodnutia krajského súdu (v spojení s jemu predchádzajúcim
rozhodnutím okresného súdu, ktoré je potrebné vnímať ako celok, pozn.) je zrejmé, že jeho
východiskovou premisou bola aplikácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, z ktorého
vyplýva pre exekučný súd zmocnenie ex offo skúmať pri podaní žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie súlad tejto žiadosti, ako aj súlad návrhu na vykonanie
exekúcie a v neposlednom rade aj súlad exekučného titulu so zákonom. Keďže v danom
prípade bolo exekučným titulom rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktorého právomoc bola
založená rozhodcovskou doložkou v spotrebiteľskej zmluve, tak zákonom, s príslušnými
ustanoveniami ktorého mal byť exekučný titul v súlade, bol predovšetkým Občiansky
zákonník upravujúci aj problematiku spotrebiteľských zmlúv.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predovšetkým zobral do úvahy, že tak ako
v konaní pred okresným súdom, tak aj pred krajským súdom prichádzala do úvahy aplikácia
dvoch skupín vzájomne súvisiacich právnych predpisov. Prvá z nich obsahovala
vnútroštátne a medzinárodné právne pravidlá týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv, resp. ich
právneho režimu a podmienok platnosti podľa vnútroštátneho a európskeho (úniového)
práva. Pokiaľ ide o vnútroštátne právne predpisy (rozumej právne predpisy účinné v čase
uzavretia spornej zmluvy, pozn.), v okolnostiach prípadu bol významný zákon
č. 150/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (§ 52 až § 54), zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
v znení neskorších predpisov (§ 23a), ako aj zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii
v znení neskorších predpisov (§ 1 až § 3). Z komunitárneho práva ide o Smernicu
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Potrebu použitia tejto právnej úpravy v konaní pred exekučnými súdmi v prípadoch
týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv výslovne potvrdil ústavný súd už v minulosti
Napriek tomu, že vo veci označenej sťažovateľkou išlo o exekučné konanie, tak
neprichádzal do úvahy len výklad a použitie Exekučného poriadku, ale dôvodné bolo aj
použitie vnútroštátnych a medzinárodných predpisov o ochrane spotrebiteľa, ktorá má
vlastnú tak vnútroštátnu, ako aj medzinárodnú (úniovú) úpravu. Ústavný súd obdobne
ako aj všeobecné súdy v tejto veci podotýka, že v exekučnom konaní, ktorému predchádzalo
nerešpektovanie spotrebiteľskej zmluvy a následné rozhodcovské konanie ukončené
rozhodcovským rozhodnutím ukladajúcim spotrebiteľovi finančné plnenie, je povinnosťou
súdu skúmať podmienky platnosti takejto spotrebiteľskej zmluvy ex offo ešte pred
samotným uplatnením príslušných ustanovení Exekučného poriadku. V tejto súvislosti
ústavný súd poukazuje napr. na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo veci Asturcom
(C-40/08), ktorý potvrdzuje, že „vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
preskúmať ex offo rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi... hneď potom
ako je súd oboznámený s právnymi skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel“
(bod 53), pričom nutnosť postupu ex offo je daná povahou a významom verejného záujmu,
z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa (vec Elisa Claro C-168/05, bod 38). Výsledky
ex offo skúmania náležitostí a podmienok platnosti spotrebiteľskej zmluvy súdom sú potom
rozhodujúce pre uplatnenie príslušných ustanovení Exekučného poriadku, čo má
za následok buď nepokračovanie v exekučnom konaní (v prípade, ak bola zistená neplatnosť
spotrebiteľskej zmluvy) alebo pokračovanie v exekučnom konaní udelením poverenia
exekútorovi (ak je spotrebiteľská zmluva platná). Vychádzajúc z tejto analýzy ústavný súd
v rámci predbežného prerokovania sťažnosti konštatuje, že z rozsudku okresného súdu,
ako aj krajského súdu (priložených k sťažnosti sťažovateľky) je zrejmé, že prvý z nich
pri rozhodovaní použil oba spomenuté druhy právnej úpravy a na základe ex offo posúdenia
platnosti spotrebiteľskej zmluvy a zistení neplatnosti rozhodcovskej doložky rozhodol
o ďalšom „osude“ exekučného konania podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, že
exekútorovi zamietol žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie. S takýmto jeho
postupom sa v napadnutom uznesení stotožnil aj krajský súd.
Výklad a uplatnenie označených predpisov exekučným súdom neobsahuje prvky
svojvoľného (arbitrárneho) postupu, ako to tvrdí sťažovateľka, pretože krajský súd (a pred
ním aj okresný súd, pozn.) použil obidva požadované druhy právnej úpravy v logickom
vecnom a časovom slede a vyvodil z nich záver, ktorý sa stal rozhodujúcim pre uplatnenie
jeho právomoci podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Nepripustenie pokračovania
v exekučnom konaní použitím inštitútu upraveného v Exekučnom poriadku (§ 44 ods. 2)
možno v okolnostiach prípadu posúdiť ako súladné s vnútroštátnou a úniovou právnou
úpravou, v dôsledku čoho predstavuje efektívny prostriedok ochrany spotrebiteľa.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postup a napádané uznesenie
krajského súdu nesignalizujú svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení
Exekučného poriadku, ktoré by mohli mať za následok porušenie označených základných
práv sťažovateľky. Krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru
o neexistencii relevantného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) na základe
posúdenia rozhodcovskej doložky v spornej zmluve ako neprijateľnej podmienky podľa
§ 53 a § 54 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Keďže rozhodcovská
doložka nebola individuálne dojednaná a spôsobovala podľa názoru krajského súdu značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, posúdil
ju ako absolútne neplatnú. Záver krajského súdu teda vzhľadom na jeho oporu v zákone
nemožno považovať za svojvoľný.
V každom prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru
vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, pretože
rozhodol plne v intenciách príslušných ustanovení právnych predpisov spôsobom, ktorý
neodporuje ich zmyslu ani účelu.
Pokiaľ ide o námietku nedostatočného zdôvodnenia rozhodnutia krajského súdu
vytýkaného sťažovateľkou, ústavný súd uvádza, že v danom prípade zaujal podrobné
stanovisko vo svojom rozhodnutí už okresný súd, pričom z citovanej časti odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahu
stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu, t. j. postupoval v súlade s § 219
Občianskeho súdneho poriadku. Vo svojej ustálenej judikatúre týkajúcej sa o. i. aj § 219
Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd zdôraznil, že odôvodnenie rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09, IV. ÚS 86/2011). Vzhľadom na uvedené
nemožno urobiť záver ani o absencii náležitého odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Nad rámec ústavný súd podotýka, že nemožno akceptovať ani námietku
sťažovateľky, že zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jej bolo
znemožnené domáhať sa od povinnej vrátenia plnenia, ktoré jej sťažovateľka na základe
spornej zmluvy poskytla. Uvedený nárok sťažovateľky nebol vôbec dotknutý a jeho
posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci
relevantné. Z okolností prípadu vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť rozhodcovskej
doložky, a tým aj platnosť rozhodcovského rozsudku ako takého, a nie hmotnoprávneho
nároku sťažovateľky. Aj keď krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie
okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie z dôvodu neplatnosti exekučného titulu (a tým absencie jedného z predpokladov
exekúcie), uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde podľa platných
procesných predpisov vydania rozhodnutia, ktorým jej súd prizná uvedený nárok
vyplývajúci zo spornej zmluvy (napr. I. ÚS 227/2012, III. ÚS 161/2012).
2. K namietanému právu na ochranu majetku
Keďže sťažovateľka namietala porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu iba v príčinnej súvislosti s porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ktorých porušenie ústavný súd nezistil, nadväzne na uvedené nemohlo objektívne dôjsť ani
k porušeniu práv zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, preto
ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní
ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného
zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia základného práva
alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach
sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2012