Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 254/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E. K. S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. R. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručených v a v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom

a právom na ochranu vlastníctva zaručených v a v

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -50 z 31. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti E. K. S., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára

2012 doručená sťažnosť spoločnosti E. K. S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených

v (ďalej len „“) a v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení so základným

právom a právom na ochranu vlastníctva zaručených v a v

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -50 z 31. októbra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým uznesením č. k. 82/2011-

50 z 31. októbra 2011 krajský súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie Okresného súdu

Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) č. k. -22 z 28. júla 2011, ktorým bola

zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v prospech sťažovateľky ako oprávnenej z exekúcie, a to na základe exekučného titulu

vydaného Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie (ďalej len

„rozhodcovský súd“) pod č. k. II/2010-4928 zo 4. februára 2011. Označeným exekučným

titulom bola povinná z exekúcie zaviazaná zaplatiť sťažovateľke sumu 786,95 €

s príslušenstvom, ktorú poskytol právny predchodca sťažovateľky (T. banka, a. s.) povinnej

na základe zmluvy o vydaní a používaní kreditnej karty (ďalej len „sporná zmluva“)

z 3. mája 2004.

Keďže preskúmaním exekučného titulu dospel okresný súd k záveru, že

rozhodcovskú doložku obsiahnutú v spornej zmluve treba považovať za neprijateľnú

zmluvnú podmienku, pretože sa prieči dobrým mravom, ex offo na základe § 44 ods. 2

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol žiadosť súdneho exekútora

o vydanie poverenia na výkon exekúcie na podklade označeného exekučného titulu, pričom

krajský súd predmetné rozhodnutie okresného súdu vyhodnotil ako vecne správne, a preto

ho potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky „Napadnutým rozhodnutím zasiahol krajský súd do práv

sťažovateľa dvoma spôsobmi: jednak ústavne neudržateľnou svojvôľou pri výklade svojej

právomoci nevydať poverenie a jednak porušením svojej ústavnej povinnosti na presvedčivé

odôvodnenie svojho rozhodnutia.“.

Prvú z námietok spočívajúcu v tvrdení, že okresný súd nevydaním poverenia

na vykonanie exekúcie prekročil svoju právomoc, sťažovateľka odôvodnila takto:

«... oprávnenie exekučného súdu vecne preskúmať exekučný titul pri rozhodovaní

o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ... nie je možné

vyvodiť z ustanovenia §44 ods. 2 Exekučného poriadku ani pri tom najextenzívnejšom

výklade úniového práva a príslušnej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie.

Základným interpretačným východiskom pre posúdenie rozsahu preskúmavacej

pôsobnosti exekučného súdu, príslušného konať vo veci exekúcie právoplatného

a vykonateľného rozhodcovského rozsudku, je fakt, že aj v prípade, ak exekučným titulom je

rozhodcovský rozsudok, súd, ktorý koná vo veci jeho výkonu, je „príslušný konať ako

exekučný súd" (§ 45 ods. 3 EP), resp. je príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu

(§ 45 ZRK), t.j. a contrario nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej

inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku.

Rozsah preskúmavacej pôsobnosti exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovským

rozsudkom je v štádiu konania, keď exekučný súd preskúmava žiadosť o vydanie poverenia,

totožný s rozsahom jeho preskúmavacej pôsobnosti vo vzťahu k rozsudkom súdov. Iný

rozsah preskúmavacej pôsobnosti (§45 ods. I písm. c)) sa po zohľadnení relevantnej

judikatúry Súdneho dvora EÚ môže uplatniť v neskorších fázach exekučného konania,

konkrétne práve a len po tom, ako bola nariadená exekúcia, a to z dôvodu vzájomnej

kombinácie § 57 ods. 2 EP s § 45 ods. 1,2 ZRK, ktorý ustanovuje osobitné dôvody pre

zastavenie exekúcie, pričom tieto dôvody sú koncipované širšie, ako v prípade rozsudkov

všeobecných súdov. Aj v takom prípade však platí, že pôsobnosť exekučného súdu nemá

povahu hmotnoprávneho prieskumu exekučného titulu, ale sa dotýka „len“ vlastností

plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok. ...

V skratke, zatiaľ čo v štádiu po vydaní poverenia je rozsah preskúmavacej

pôsobnosti exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom širší ako vo vzťahu k

rozsudkom všeobecných súdov, v štádiu rozhodovania o návrhu na vydanie poverenia

disponujú všetky exekučného tituly úplne totožným nárokom na procesnú ochranu. ...

Rozdiel v rozsahu a podmienkach uplatnenia preskúmavacej pôsobnosti exekučného

súdu v štádiu pri vydávaní poverenia a v štádiu rozhodovania o námietkach je kľúčovým aj

v kontexte judikatúry Súdneho dvora. Ignorovaním právneho významu tohto rozdielu

krajský súd pri výklade predmetných ustanovení Exekučného poriadku postupoval

v bezprostrednom rozpore s relevantnou judikatúrou Súdneho dvora...

... V súhrnnej skratke, z ustanovenia 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ani v spojitosti

s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 ZRK nie je možné vyvodiť záver o existencii oprávnenia

exekučného súdu preskúmať súlad exekučného titulu s hmotným právom, podľa ktorého

bolo o exekučnom titule rozhodnuté a z toho dôvodu zamietnuť žiadosť o udelenie

poverenia. V predmetnom štádiu exekučného konania je exekučný súd oprávnený preskúmať

iba a len, či ide o rozhodnutie oprávneného orgánu, či je rozhodnutie vykonateľné a jeho

vykonateľnosť je vyznačená oprávneným orgánom. Postupom nad rámec tohto rozsahu

exekučný súd koná v bezprostrednom rozpore s relevantnou judíkatúrou Súdneho dvora,

ktorá podmienky úradnej povinnosti súdu skúmať prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej

doložky definuje odkazom na rozsah preskúmavacej právomoci vymedzený vnútroštátnymi

pravidlami.»

Námietku o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia krajského súdu sťažovateľka

zdôvodnila takto:

«... ak je odvolanie voči súdnemu rozhodnutiu porovnateľné so žalobou voči

rozhodcovskému rozsudku, potom musí byť v oboch prípadoch zabezpečená rovnocenná

ochrana práv spotrebiteľa garantovaná smernicou aj v exekučnom konaní. Inými slovami,

že ak by sa ustanovenie §45 ods. 1 písm. c) v spojitosti s § 45 ods. 2 zákona

o rozhodcovskom konaní vykladalo tak, že ukladá exekučnému súdu ex offo skúmať, či

rozhodcovská zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky bez toho, aby bol tento rozsudok

napadnutý žalobou, musí byť v zmysle zásady rovnocennosti uložená rovnaká povinnosť

exekučnému súdu aj v rámci konania o výkone prvostupňového právoplatného rozsudku či

platobného rozkazu, čo však zjavne vôbec neplatí. ...

Pritom sa odvolací súd vôbec nevysporiadal so sťažovateľovou námietkou, že

dojednaná rozhodcovská doložka nie je neprijateľnou podmienkou a že jej dojednanie

nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi, lebo ho predpokladá zákonná úprava. ...

Krajský súd tak napadnutým rozhodnutím bez uvedenia presvedčivých dôvodov a bez

poskytnutia odpovede na právne významné námietky sťažovateľa, týkajúce sa samej

podstaty veci, navodil stav, kedy síce sťažovateľ disponuje právoplatným a vykonateľným

rozhodnutím rozhodcovského súdu - platným exekučným titulom - ale svojho práva sa

efektívne nedomôže. keďže mu v podaní žaloby na všeobecnom súde bráni prekážka

právoplatne rozhodnutej veci. Postupoval teda v priamom rozpore s článkom 152 ods. 4

SR a zvolil ústavne nekonformný výklad Exekučného poriadku pred

výkladom, ktorý by rešpektoval základné práva sťažovateľa.

Sťažovateľ sa domnieva, že takéto „medzery“ v odôvodnení sú o to závažnejšie

a majú o to väčší dopad na jeho práva, že proti napadnutému rozhodnutiu nie je prípustný

žiaden opravný prostriedok.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa E. K. S., s.r.o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s , právo na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru v spojení s čl. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru, uznesením Krajského súdu v Nitre

zo dňa 31. októbra 2011, č. k. -50, porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. októbra 2011, č. k. 1-

50 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi E. K. S., s.r.o. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000

eur (slovom tisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi E. K. S, s.r.o. náhradu trov

právneho zastúpenia, vrátane DPH, na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručených v a v dohovoru

v spojení s právom na ochranu vlastníctva zaručeného v a v

dodatkového protokolu, ktoré má spočívať v sťažovateľkou tvrdenom svojvoľnom výklade

a uplatňovaní právomoci exekučného súdu upravenej príslušnými ustanoveniami

Exekučného poriadku, pretože krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu, ktorý

si podľa sťažovateľky osvojil právomoc, „ktorú za daných okolností nemal a nemohol

mať“, z čoho v konečnom dôsledku vyplynul nesúhlas sťažovateľky s jeho postupom

a rozhodnutím.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti

zisťoval, či postup alebo napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazujú znaky

svojvoľného (arbitrárneho) konania spôsobilého porušiť označené práva sťažovateľky,

pričom sa sústredil predovšetkým na jej argumenty o „ústavne neudržateľnej svojvôli

pri výklade právomoci exekučného súdu nevydať poverenie“, pretože § 44 ods. 2

Exekučného poriadku „nezakladá oprávnenie exekučného súdu vecne preskúmavať

exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie povolenia

na vykonanie exekúcie“.

1. K namietanému právu na spravodlivé súdne konanie

V súvislosti s namietaným porušením a dohovoru

z judikatúry ústavného súdu (m. m. , ) vyplýva, že medzi

obsahom týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom

rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Keďže ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakotvuje pre exekučný súd povinnosť

už pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie preskúmať súlad exekučného

titulu so zákonom, je preto povinný aj v tejto fáze konania prihliadnuť na to, či sú tu dôvody

neprípustnosti exekúcie vykonávanej na základe rozhodcovského rozsudku, tak ako tieto

vyplývajú z ust. § 45 ZRK. V prípade ich zistenia preto súd musí žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto

fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto etape konania, sa nemôže zaoberať tými

dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadnuť len na návrh (§ 45 ods. 1

písm. a) v spojení s ods. 2 ZRK). Takýto postup je nielen v súlade so zásadou hospodárnosti

exekučného konania a logikou veci, ale je plne súladný i s rozhodnutím Súdneho dvora

Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecominicaciones SL proti Cristina Rodrigues

Noguiera. V tejto veci Súdny dvor zaujal stanovisko, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý

rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez

účasti spotrebiteľa, musí aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky,

obsiahnutej v zmluve, uzavretej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom,

a ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho

vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že spotrebiteľ nebude uvedenou

doložkou viazaný.

Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153

Zmluvy o založení Európskej únie a smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Spotrebiteľská zmluva je v našom

právnom poriadku definovaná ust. ako každá zmluva bez

ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou

pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami

sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ

vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil

dodávateľ, bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy

sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie

obsahu tejto zmluvy, alebo jej zmeny.

Odvolací sud posudzujúc prejednávanú vec vo svetle zhora uvedených záverov,

ako i citovanej právnej úpravy, dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného

rozhodnutia súdu prvého stupňa. Niet totiž sporu o tom, že právnym základom zmluvného

vzťahu účastníkov je Zmluva o vydanie a používanie kreditnej karty, uzatvorená právnym

predchodcom oprávneného T. bankou a.s. a povinnou dňa 03.05.2004, ktorej predmetom je

dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov povinnej- vo forme úveru. Nepochybne ide

o zmluvu spotrebiteľskú podľa , uzatvorenú štandardným

formulárovým systémom, a preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď bez návrhu

podrobil túto zmluvu súdnej kontrole a zisťoval, či plnenie uplatnené v tomto konaní

sa nevymáha na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v nej obsiahnutej. V plnom

rozsahu sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o tom, že rozhodcovská doložka

dohodnutá v článku 4.9.1 všeobecných obchodných podmienok je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou a s poukazom na ust. tým i absolútne

neplatnou, keďže celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami

a povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Takto predstavuje výrazný

zásah do práv a povinností účastníkov zmluvy, pretože nie súd, ale rozhodca rozhodne

o právach a právom chránených záujmoch a výsledkom je nový kvalifikovaný záväzok.

Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že

táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne

spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ju ovplyvniť, resp. toto dojednanie vylúčiť. Sú preto

namieste obavy, že povinná si z takéhoto fakticky nerovnovážneho vzťahu ďalší postup

vo veci, akým je rozhodcovský proces, nedokázala náležite uvedomiť, pričom naviac ani

nemala iný výber vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými

podmienkami, zmluvu ako celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným

podmienkam poskytovania úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Významnou

je i skutočnosť, že podmienka bola paušálnym spôsobom v zmluve zakotvená ešte pred

vznikom samotnej zmluvy i napriek tomu, že má zásadný dopad na vzťahy medzi

dodávateľom a spotrebiteľom. Je notorietou, že v spotrebiteľských veciach zvlášť vznikajú

pochybnosti o objektívnosti rozhodcovského procesu s ohľadom na ochranu spotrebiteľa

ako slabšiu stranu v konaní, pričom i ostatné podmienky rozhodcovského konania sú skôr

len indikátorom, do akých polôh môže viesť dojednávanie rozhodcovského konania

so slabšou stranou zmluvného vzťahu. Je preto dôvodný záver, že takto formulovaná

rozhodcovská doložka je neplatná, ako už bolo vyššie uvedené. Pokiaľ teda právomoc

rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je

nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže

byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému

voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

ako vecne správne podľa potvrdil tak, ako je uvedené v enunciáte tohto

rozhodnutia.“

Z citovaného rozhodnutia krajského súdu (v spojení s jemu predchádzajúcim

rozhodnutím okresného súdu, ktoré je potrebné vnímať ako celok, pozn.) je zrejmé, že jeho

východiskovou premisou bola aplikácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, z ktorého

vyplýva pre exekučný súd zmocnenie ex offo skúmať pri podaní žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie súlad tejto žiadosti, ako aj súlad návrhu na vykonanie

exekúcie a v neposlednom rade aj súlad exekučného titulu so zákonom. Keďže v danom

prípade bolo exekučným titulom rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktorého právomoc bola

založená rozhodcovskou doložkou v spotrebiteľskej zmluve, tak zákonom, s príslušnými

ustanoveniami ktorého mal byť exekučný titul v súlade, bol predovšetkým Občiansky

zákonník upravujúci aj problematiku spotrebiteľských zmlúv.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predovšetkým zobral do úvahy, že tak ako

v konaní pred okresným súdom, tak aj pred krajským súdom prichádzala do úvahy aplikácia

dvoch skupín vzájomne súvisiacich právnych predpisov. Prvá z nich obsahovala

vnútroštátne a medzinárodné právne pravidlá týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv, resp. ich

právneho režimu a podmienok platnosti podľa vnútroštátneho a európskeho (úniového)

práva. Pokiaľ ide o vnútroštátne právne predpisy (rozumej právne predpisy účinné v čase

uzavretia spornej zmluvy, pozn.), v okolnostiach prípadu bol významný zákon

č. , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov ( až ), o ochrane spotrebiteľa

v znení neskorších predpisov (), ako aj o spotrebiteľských

úveroch a o zmene a doplnení o Slovenskej obchodnej inšpekcii

v znení neskorších predpisov (§ 1 až § 3). Z komunitárneho práva ide o Smernicu

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Potrebu použitia tejto právnej úpravy v konaní pred exekučnými súdmi v prípadoch

týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv výslovne potvrdil ústavný súd už v minulosti

().

Napriek tomu, že vo veci označenej sťažovateľkou išlo o exekučné konanie, tak

neprichádzal do úvahy len výklad a použitie Exekučného poriadku, ale dôvodné bolo aj

použitie vnútroštátnych a medzinárodných predpisov o ochrane spotrebiteľa, ktorá má

vlastnú tak vnútroštátnu, ako aj medzinárodnú (úniovú) úpravu. Ústavný súd obdobne

ako aj všeobecné súdy v tejto veci podotýka, že v exekučnom konaní, ktorému predchádzalo

nerešpektovanie spotrebiteľskej zmluvy a následné rozhodcovské konanie ukončené

rozhodcovským rozhodnutím ukladajúcim spotrebiteľovi finančné plnenie, je povinnosťou

súdu skúmať podmienky platnosti takejto spotrebiteľskej zmluvy ex offo ešte pred

samotným uplatnením príslušných ustanovení Exekučného poriadku. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje napr. na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo veci Asturcom

(C-40/08), ktorý potvrdzuje, že „vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel

preskúmať ex offo rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi... hneď potom

ako je súd oboznámený s právnymi skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel“

(bod 53), pričom nutnosť postupu ex offo je daná povahou a významom verejného záujmu,

z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa (vec Elisa Claro C-168/05, bod 38). Výsledky

ex offo skúmania náležitostí a podmienok platnosti spotrebiteľskej zmluvy súdom sú potom

rozhodujúce pre uplatnenie príslušných ustanovení Exekučného poriadku, čo má

za následok buď nepokračovanie v exekučnom konaní (v prípade, ak bola zistená neplatnosť

spotrebiteľskej zmluvy) alebo pokračovanie v exekučnom konaní udelením poverenia

exekútorovi (ak je spotrebiteľská zmluva platná). Vychádzajúc z tejto analýzy ústavný súd

v rámci predbežného prerokovania sťažnosti konštatuje, že z rozsudku okresného súdu,

ako aj krajského súdu (priložených k sťažnosti sťažovateľky) je zrejmé, že prvý z nich

pri rozhodovaní použil oba spomenuté druhy právnej úpravy a na základe ex offo posúdenia

platnosti spotrebiteľskej zmluvy a zistení neplatnosti rozhodcovskej doložky rozhodol

o ďalšom „osude“ exekučného konania podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, že

exekútorovi zamietol žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie. S takýmto jeho

postupom sa v napadnutom uznesení stotožnil aj krajský súd.

Výklad a uplatnenie označených predpisov exekučným súdom neobsahuje prvky

svojvoľného (arbitrárneho) postupu, ako to tvrdí sťažovateľka, pretože krajský súd (a pred

ním aj okresný súd, pozn.) použil obidva požadované druhy právnej úpravy v logickom

vecnom a časovom slede a vyvodil z nich záver, ktorý sa stal rozhodujúcim pre uplatnenie

jeho právomoci podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Nepripustenie pokračovania

v exekučnom konaní použitím inštitútu upraveného v Exekučnom poriadku (§ 44 ods. 2)

možno v okolnostiach prípadu posúdiť ako súladné s vnútroštátnou a úniovou právnou

úpravou, v dôsledku čoho predstavuje efektívny prostriedok ochrany spotrebiteľa.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postup a napádané uznesenie

krajského súdu nesignalizujú svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení

Exekučného poriadku, ktoré by mohli mať za následok porušenie označených základných

práv sťažovateľky. Krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru

o neexistencii relevantného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) na základe

posúdenia rozhodcovskej doložky v spornej zmluve ako neprijateľnej podmienky podľa

a v znení neskorších predpisov. Keďže rozhodcovská

doložka nebola individuálne dojednaná a spôsobovala podľa názoru krajského súdu značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, posúdil

ju ako absolútne neplatnú. Záver krajského súdu teda vzhľadom na jeho oporu v zákone

nemožno považovať za svojvoľný.

V každom prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru

vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, pretože

rozhodol plne v intenciách príslušných ustanovení právnych predpisov spôsobom, ktorý

neodporuje ich zmyslu ani účelu.

Pokiaľ ide o námietku nedostatočného zdôvodnenia rozhodnutia krajského súdu

vytýkaného sťažovateľkou, ústavný súd uvádza, že v danom prípade zaujal podrobné

stanovisko vo svojom rozhodnutí už okresný súd, pričom z citovanej časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahu

stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu, t. j. postupoval v súlade s § 219

. Vo svojej ustálenej judikatúre týkajúcej sa o. i. aj

ústavný súd zdôraznil, že odôvodnenie rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (,

, , , ). Vzhľadom na uvedené

nemožno urobiť záver ani o absencii náležitého odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Nad rámec ústavný súd podotýka, že nemožno akceptovať ani námietku

sťažovateľky, že zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jej bolo

znemožnené domáhať sa od povinnej vrátenia plnenia, ktoré jej sťažovateľka na základe

spornej zmluvy poskytla. Uvedený nárok sťažovateľky nebol vôbec dotknutý a jeho

posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci

relevantné. Z okolností prípadu vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť rozhodcovskej

doložky, a tým aj platnosť rozhodcovského rozsudku ako takého, a nie hmotnoprávneho

nároku sťažovateľky. Aj keď krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie

okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie z dôvodu neplatnosti exekučného titulu (a tým absencie jedného z predpokladov

exekúcie), uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde podľa platných

procesných predpisov vydania rozhodnutia, ktorým jej súd prizná uvedený nárok

vyplývajúci zo spornej zmluvy (napr. , ).

2. K namietanému právu na ochranu majetku

Keďže sťažovateľka namietala porušenie a dodatkového

protokolu iba v príčinnej súvislosti s porušením a dohovoru,

ktorých porušenie ústavný súd nezistil, nadväzne na uvedené nemohlo objektívne dôjsť ani

k porušeniu práv zaručených v a dodatkového protokolu, preto

ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní

ako zjavne neopodstatnenú odmietol ( ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného

zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia základného práva

alebo slobody sťažovateľky ( prvá veta ), ústavný súd o týchto častiach

sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012