Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 161/2012
PDF · 193.11 KB
No categories available
III. ÚS 161/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátskou
kanceláriou S., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. S., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 13 CoE/59/2011 z 15. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára
2012 prostredníctvom faxu doručená sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), doplnená písomne 1. februára 2012, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 CoE/59/2011 z 15. novembra 2011
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na vykonanie
exekúcie podaným 23. júna 2011 domáhala vykonania exekúcie proti povinnému na základe
exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Medzinárodného obchodného
rozhodcovského súdu v Bratislave sp. zn. 29/2010 z 28. marca 2011, ktorý nadobudol
vykonateľnosť 6. apríla 2011.
Okresný súd Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) uznesením
sp. zn. 3 Er 372/2011 z 12. augusta 2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že
potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenie ,,... dostatočným
spôsobom a v dostatočnom rozsahu neodôvodnili svoje rozhodnutia, Krajský súd v Trenčíne
sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní, je možné konštatovať, že
odôvodnenie týchto uznesení je v rozpore s právom na súdnu ochranu v zmysle cit. ust.
čl. 46 ods. 1 ústavy.“ Sťažovateľka krajskému súdu v tomto smere vytýka, že neuviedol,
„na základe akých úvah dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je v rozpore s cit. ust.
zákona o rozhodcovskom konaní (§ 6 ods. 1, § 8 a § 9 zákona, pozn.) a taktiež neuviedol,
na základe čoho dospel k záveru, že pre tento nesúlad by mala byť rozhodcovská doložka
neplatná“. Sťažovateľka v sťažnosti vyjadrila presvedčenie, že krajský súd „svojím
postupom znemožnili sťažovateľovi domáhať sa uplatnenia sumy za poskytnuté služby,
na ktoré sťažovateľovi vznikol nárok“. Podľa názoru sťažovateľky tým došlo
aj „k porušeniu sťažovateľovho práva vlastniť majetok zaručeného v ust. čl. 20 ústavy
a ust. čl. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základného práva podľa „čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s ust. čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd a ust. čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd “ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté
uznesenie, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie prvostupňového súdu
o zamietnutí udelenia poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že exekúciu nemožno
vykonať na základe rozhodcovského rozsudku. Podstatou sťažnosti je tvrdenie
sťažovateľky, že krajský súd napadnutým uznesením porušil jej základné právo vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo
sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
1. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ako to z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, krajský súd dospel k záveru
o neexistencii relevantného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) na základe
posúdenia rozhodcovskej doložky v zmluve o pripojení ako neprijateľnej podmienky podľa
§ 53 ods. 1 až 4 a § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov. Keďže rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná
a spôsobovala podľa názoru súdu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, posúdil ju ako absolútne neplatnú.
V nadväznosti na to konštatoval, že „akékoľvek plnenie priznané na základe rozhodcovskej
doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi je totiž plnením, ktoré je v rozpore s dobrými
mravmi“.
Podľa § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) ak súd zistí
rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z citovaného ustanovenia
Exekučného poriadku vyplýva, že všeobecný súd povinne okrem iného skúma aj to, či
exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, a teda či sú splnené všetky predpoklady na
vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul.
Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny
názor krajského súdu, že ak neexistuje relevantné rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok),
ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným titulom, tak je daný dôvod na zamietnutie žiadosti
o vydanie poverenia na vykonávanie exekúcie.
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že krajský súd zrozumiteľne
odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie
založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu
ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nevyhovel návrhu sťažovateľky,
a zároveň tým aj reagoval na jej námietky.
Podľa názoru ústavného súdu neobstojí ani námietka sťažovateľky, že v rámci
odvolacieho konania čiastočne vzala svoj návrh na vykonanie exekúcie späť, čím sa jej
návrh na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie mal stať súladný s právnym poriadkom,
pretože ako správne uviedol krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia: „Oprávnený
čiastočným späťvzatím návrhu na vykonanie exekúcie neodstránil v podmienkach
spoločnosti P. s.r.o. neprijateľnú podmienku – rozhodcovskú doložku v zmysle § 53 ods. 1
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým
za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj
právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky v tom zmysle, že zamietnutím
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo zo strany štátneho orgánu
k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe poskytnutia služby podľa zmluvy
o pripojení, pretože nárok za poskytnutie služby napadnutým uznesením nebol vôbec
dotknutý a jeho posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu
v danej veci relevantné. Z okolností prípadu vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť
rozhodcovskej doložky, a tým aj platnosti rozhodcovského rozsudku. Aj keď krajský súd
napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bolo zamietnutá žiadosť
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu neplatnosti exekučného titulu (a tým
absencie jedného z predpokladov exekúcie), uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa
na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutia, ktorým jej
súd prizná nárok za poskytnutie služby vyplývajúci zo zmluvy o pripojení.
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení
s uznesením prvostupňového súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu
do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať
majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecný súd svojím postupom aplikoval
zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného
poriadku) a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť
vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť aj
v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd
ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených
v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2012