Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 161/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátskou

kanceláriou S., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. S., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 15. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára

2012 prostredníctvom faxu doručená sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), doplnená písomne 1. februára 2012, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) v spojení s , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. novembra 2011

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na vykonanie

exekúcie podaným 23. júna 2011 domáhala vykonania exekúcie proti povinnému na základe

exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Medzinárodného obchodného

rozhodcovského súdu v Bratislave sp. zn. 29/2010 z 28. marca 2011, ktorý nadobudol

vykonateľnosť 6. apríla 2011.

Okresný súd Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) uznesením

sp. zn. z 12. augusta 2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že

potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenie ,,... dostatočným

spôsobom a v dostatočnom rozsahu neodôvodnili svoje rozhodnutia, Krajský súd v Trenčíne

sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní, je možné konštatovať, že

odôvodnenie týchto uznesení je v rozpore s právom na súdnu ochranu v zmysle cit. ust.

.“ Sťažovateľka krajskému súdu v tomto smere vytýka, že neuviedol,

„na základe akých úvah dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je v rozpore s cit. ust.

zákona o rozhodcovskom konaní (§ 6 ods. 1, § 8 a § 9 zákona, pozn.) a taktiež neuviedol,

na základe čoho dospel k záveru, že pre tento nesúlad by mala byť rozhodcovská doložka

neplatná“. Sťažovateľka v sťažnosti vyjadrila presvedčenie, že krajský súd „svojím

postupom znemožnili sťažovateľovi domáhať sa uplatnenia sumy za poskytnuté služby,

na ktoré sťažovateľovi vznikol nárok“. Podľa názoru sťažovateľky tým došlo

aj „k porušeniu sťažovateľovho práva vlastniť majetok zaručeného v ust.

a ust. čl. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základného práva podľa „

v spojení s ust. , ust. Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd a ust. čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd “ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté

uznesenie, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie prvostupňového súdu

o zamietnutí udelenia poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že exekúciu nemožno

vykonať na základe rozhodcovského rozsudku. Podstatou sťažnosti je tvrdenie

sťažovateľky, že krajský súd napadnutým uznesením porušil jej základné právo vlastniť

majetok podľa , na súdnu ochranu podľa , právo

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

1. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ako to z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, krajský súd dospel k záveru

o neexistencii relevantného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) na základe

posúdenia rozhodcovskej doložky v zmluve o pripojení ako neprijateľnej podmienky podľa

až 4 a a v znení

neskorších predpisov. Keďže rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná

a spôsobovala podľa názoru súdu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, posúdil ju ako absolútne neplatnú.

V nadväznosti na to konštatoval, že „akékoľvek plnenie priznané na základe rozhodcovskej

doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi je totiž plnením, ktoré je v rozpore s dobrými

mravmi“.

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) ak súd zistí

rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z citovaného ustanovenia

Exekučného poriadku vyplýva, že všeobecný súd povinne okrem iného skúma aj to, či

exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, a teda či sú splnené všetky predpoklady na

vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul.

Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny

názor krajského súdu, že ak neexistuje relevantné rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok),

ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným titulom, tak je daný dôvod na zamietnutie žiadosti

o vydanie poverenia na vykonávanie exekúcie.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod

sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997

uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že krajský súd zrozumiteľne

odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie

založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nevyhovel návrhu sťažovateľky,

a zároveň tým aj reagoval na jej námietky.

Podľa názoru ústavného súdu neobstojí ani námietka sťažovateľky, že v rámci

odvolacieho konania čiastočne vzala svoj návrh na vykonanie exekúcie späť, čím sa jej

návrh na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie mal stať súladný s právnym poriadkom,

pretože ako správne uviedol krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia: „Oprávnený

čiastočným späťvzatím návrhu na vykonanie exekúcie neodstránil v podmienkach

spoločnosti P. s.r.o. neprijateľnú podmienku – rozhodcovskú doložku v zmysle § 53 ods. 1

.“

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

2. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým

za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj

právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce

z až . Keďže ústavný súd nezistil porušenie a

ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného základného práva podľa

a práva podľa dodatkového protokolu.

Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky v tom zmysle, že zamietnutím

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo zo strany štátneho orgánu

k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe poskytnutia služby podľa zmluvy

o pripojení, pretože nárok za poskytnutie služby napadnutým uznesením nebol vôbec

dotknutý a jeho posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu

v danej veci relevantné. Z okolností prípadu vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť

rozhodcovskej doložky, a tým aj platnosti rozhodcovského rozsudku. Aj keď krajský súd

napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bolo zamietnutá žiadosť

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu neplatnosti exekučného titulu (a tým

absencie jedného z predpokladov exekúcie), uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa

na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutia, ktorým jej

súd prizná nárok za poskytnutie služby vyplývajúci zo zmluvy o pripojení.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení

s uznesením prvostupňového súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu

do základného práva vlastniť majetok podľa a práva pokojne užívať

majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecný súd svojím postupom aplikoval

zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného

poriadku) a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a právom podľa dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť

vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť aj

v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa a ústavný súd

ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených

v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012