Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 308/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť R. P., t. č. vo výkone trestu I., ktorou namieta porušenie

svojich bližšie neoznačených práv postupom Okresného súdu Partizánske v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. februára 2012 a postupom

Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z

30. marca 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2012

doručená sťažnosť R. P., nar. 3. 7. 1974, t. č. vo výkone trestu I. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojich bližšie neoznačených práv postupom Okresného súdu

Partizánske (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 9. februára 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie okresného súdu“) a postupom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co

89/2012 a jeho uznesením z 30. marca 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského

súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Rozsudkom Okresného súdu Trenčín... zo dňa

10. 10. 2007, potvrdeným odvolacím súdom Krajský súd Trenčín... zo dňa 07. 01. 2008...

bol uznaný vinným podľa /2 tr. a iné na dobu 11 (jedenásť) rokov

nepodmienečne“, pričom na verejné zasadnutie odvolacieho súdu nariadené na 7. január

2008 „... sa nedostavil, nakoľko som si pomýlil termín“.

Dňa 28. mája 2008 vydal krajský súd na sťažovateľa „Európsky zatýkací rozkaz, na

základe ktorého... bol zadržaný na hraničnom priechode vo Švajčiarskej konfederácii“.

Následne (po zadržaní sťažovateľa, pozn.) krajský súd vydal na jeho osobu medzinárodný

zatýkací rozkaz, pričom sťažovateľ tvrdí, že ho vydal sudca, ktorého nemožno považovať za

zákonného sudcu.

Sťažovateľ z dôvodu, že krajský súd v jeho trestnej veci uskutočnil verejné

zasadnutie 7. januára 2008 bez jeho prítomnosti, hoci podľa jeho tvrdenia na takýto postup

neboli splnené zákonné podmienky, a tiež z dôvodu, že „bol na mňa vydaný Medzinárodný

zatýkací rozkaz nezákonným sudcom...“, podal 12. decembra 2011 okresnému súdu

„žalobu vedenú proti KS-TN na začatie konania /ochrana osobnosti podľa § 11 a § 13

a nasl. ... v danom konaní vedenom na OS-Pe sp. zn. sa

domáham uznania viny a pochybenia KS-TN...“. Sťažovateľ zároveň s podaním žaloby

požiadal okresný súd o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. februára 2012 bolo

sťažovateľovi priznané čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov vo výške 50 %.

Okresný súd svoje rozhodnutie o čiastočnom priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov

odôvodnil tým, že sťažovateľ bol vo výkone trestu za posledné tri mesiace pracovne

zaradený a za prácu poberá odmenu vo výške „342,74 euro pričom zrážky za toto obdobie

boli v sume 250,17 euro, čím zostáva suma 92,57 euro“. Sťažovateľ uvádza, že polovica

zo súdneho poplatku, ktorý by mal zaplatiť, predstavuje 33 € a jeho mesačný príjem

po odrátaní zrážok predstavuje len 30,86 €, a preto nedokáže jednorazovo zaplatiť súdny

poplatok v sume 33 €.

Uznesenie okresného súdu z 9. februára 2012 napadol sťažovateľ odvolaním,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 30. marca 2012 tak, že

odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Krajský súd svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že „navrhovateľ sa ocitol v nepriaznivej finančnej situácií v súvislosti

zo svojou úmyselnou trestnou činnosťou a preto nemôže jej dôsledky prenášať formou úľav

z poplatkovej povinnosti štátu“.

Sťažovateľ s rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu týkajúcimi

sa nepriznania plného oslobodenia od súdnych poplatkov nesúhlasí a žiada, aby ústavný súd

„rozhodol sám o upustení od zaplatenia súdnych poplatkov v plnej výške, poprípade vrátil

vec na prvostupňový súd a nariadil vyhovieť môjmu návrhu na úplné oslobodenie od

poplatkov“.

Sťažovateľ vyjadruje zároveň obavy zo zaujatosti krajského súdu a okresného súdu

proti jeho osobe, „pretože žalujem nadriadený súd v sídle ktorého je aj OS-Pe, ktorý má

o žalobe rozhodovať, žiadam o informáciu či nie je treba rozhodnúť po príslušnosti konať

v tejto žalobe iným súdom.

Preto zároveň žiadam o rozhodnutie Ústavného súdu, ktorým prikáže OS-Pe ma

o tomto riadne informovať... či je alebo nie je nutne po príslušnosti konať iným súdom

v podanom konaní.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na

odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich bližšie neoznačených práv postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. februára

2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. marca 2012.

1. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu z 9. februára 2012

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému uzneseniu okresného súdu a postupu,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

2. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu z 30. marca 2012

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd na základe odvolania sťažovateľa uznesením

sp. zn. z 30. marca 2012 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného

súdu, ktorým mu bolo priznané len čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov vo výške

50 %.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

právnych noriem všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Sťažovateľ v sťažnosti síce neuvádza konkrétne základné právo, ktoré malo byť

namietaným uznesením krajského súdu porušené, z jej obsahu ale vyplýva, že do úvahy by

mohlo prichádzať len porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že integrálnou súčasťou základného práva

na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (, ). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd odôvodnil namietané uznesenie

jednak skutočnosťou, že sťažovateľ bol vo výkone trestu za posledné tri mesiace pracovne

zaradený a za prácu poberá odmenu vo výške 342,74 €, ktorá vyplýva už z uznesenia

okresného súdu, ako aj tým, že sťažovateľ „... sa ocitol v nepriaznivej finančnej situácií

v súvislosti zo svojou úmyselnou trestnou činnosťou a preto nemôže jej dôsledky prenášať

formou úľav z poplatkovej povinnosti štátu“.

Vychádzajúc z uvedených zistení ústavný súd konštatoval, že namietané uznesenie

krajského súdu je odôvodnené síce stručne, ale je založené na dôvodoch, ktoré sú legitímne

a z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné o to viac, že zodpovedajú obsahu

a účelu na vec aplikovateľných ustanovení [ďalej aj „OSP

(predovšetkým )], t. j. namietané uznesenie nemožno považovať ani za

arbitrárne. Za týchto okolností nemohlo podľa názoru ústavného súdu namietaným

uznesením krajského súdu dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu a ani žiadneho iného základného práva garantovaného .

Na tomto základe ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pri predbežnom

prerokovaní podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K požiadavke prikázania veci inému okresnému súdu

Vo vzťahu k požiadavke sťažovateľa, aby ústavný súd uložil okresnému súdu

povinnosť informovať sťažovateľa o tom, či nie je potrebné, aby vo veci jeho žaloby konal

iný okresný súd, ústavný súd zdôrazňuje, že nie je v jeho právomoci rozhodnúť o prikázaní

veci inému všeobecnému súdu toho istého stupňa, keďže rozhodovanie o týchto otázkach

patrí do právomoci všeobecných súdov.

Podľa ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia

sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa o prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne

nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať.

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na

rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania. Ak sa spis zároveň predkladá

odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní, vec sa predloží až po vykonaní úkonov

spojených s predložením veci odvolaciemu súdu. O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do

desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte...

Z citovaných ustanovení vyplýva, že sťažovateľ sa

môže domôcť prikázania veci inému okresnému súdu tak, že vznesie námietku zaujatosti

proti všetkým sudcom okresného súdu z dôvodov uvedených v , o ktorej je

oprávnený a aj povinný rozhodnúť nadriadený (všeobecný) súd. Ústavný súd nie je

oprávnený nahrádzať činnosť všeobecných súdov.

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti pre

nedostatok svojej právomoci ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2012