Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
PL. ÚS 8/2012
PDF · 421.8 KB
No categories available
PL. ÚS 8/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 8/2012-31
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 13. júna 2012
vo veci sťažnosti politickej strany 99 % ‒občiansky hlas, B., zastúpenej spoločnosťou B.,
s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. P. M., pre namietanú neústavnosť
volieb do Národnej rady Slovenskej republiky konaných 10. marca 2012, za účasti SMER –
sociálna demokracia (SMER – SD), B., Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), B.,
OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti, T., MOST – HÍD, B., Slovenská demokratická a
kresťanská únia – Demokratická strana (SDKÚ – DS), B., a Sloboda a Solidarita (SaS), B.,
takto
rozhodol:
Sťažnosť politickej strany 99 % ‒ občiansky hlaso d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2012
doručená sťažnosť politickej strany 99 % ‒občiansky hlas, B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej spoločnosťou B., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. P. M.,
ktorou namietala neústavnosť volieb do Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj
„národná rada“) konaných 10. marca 2012.
Navrhovateľka ako účastníkov konania označila politické strany, ktoré
v parlamentných voľbách získali zastúpenie v národnej rade, a to: SMER – sociálna
demokracia (SMER – SD), B., Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), B., OBYČAJNÍ
ĽUDIA a nezávislé osobnosti, T., MOST – HÍD, B., Slovenská demokratická a kresťanská
únia – Demokratická strana (SDKÚ – DS), B., a Sloboda a Solidarita (SaS), B. (ďalej len
„účastníci konania“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že je registrovanou politickou stranou
a s kandidátnou listinou zaregistrovanou Ústrednou volebnou komisiou 19. decembra 2011
sa zúčastnila volieb do národnej rady konaných 10. marca 2012.
Vo volebnej sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie základného princípu slobody
súťaže politických síl zaručeného v čl. 31 ústavy a porušenie čl. 30 ods. 4 ústavy, ktorý
zaručuje kandidátom sťažovateľky za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným
verejným funkciám. Uvedené porušenia dáva sťažovateľka do súvisu s ňou tvrdeným
opakovaným porušením ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri
výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej
len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“) v čase
predvolebnej kampane, ktoré spočívalo „v nerešpektovaní zákazu v zmysle ustanovenia
článku 4 ústavného zákona, podľa ktorého je akákoľvek reklama (politickú reklamu
nevynímajúc), v ktorej bude použitá osoba verejného funkcionára (poslanec NR SR, člen
vlády SR, vedúci ústredného orgánu štátnej správy a pod.), jej meno a priezvisko,
podobizeň, obrazová snímka, záznam hlasu a pod., v rozpore s ústavným zákonom“. V tejto
súvislosti sťažovateľka argumentuje tým, že:
„... ústavný zákon neupravuje žiadnu výnimku z vyššie uvedeného zákazu reklamy,
a preto sa tento zákaz vzťahuje aj na reklamu politickú. Ústavný zákon zároveň reklamu
žiadnym spôsobom neobmedzuje a ani nezužuje. Ústavný zákon zakazuje reklamu verejných
funkcionárov vo všetkých jej podobách (t.j. outdoor, printy, elektronické médiá, bilboardy,
televízna reklama a pod.). Argumentácia, že takáto reklama je v súlade s ustanoveniami §24
Zákona o voľbách neobstojí, nakoľko ústavný zákon je vo vzťahu k Zákonu o voľbách
právnym predpisom vyššej právnej sily a lex specialis, nakoľko expressis verbis vylučuje
akúkoľvek reklamu (prezentáciu) osobitného okruhu subjektov - verejných funkcionárov,
a to vrátane politickej reklamy. ...
Ústavný zákon a Zákon o voľbách treba z hľadiska ich obsahu a účelu vykladať tak,
že politická reklama je aprobovaná za podmienok v zmysle Zákona o voľbách, tak aby
všetkým politickým stranám a hnutiam bol poskytnutý rovnaký priestor a žiadna z nich
nebola zvýhodnená. Za politické strany a hnutia sú však z politickej reklamy vylúčení tí
kandidáti politickej strany či hnutia, ktorí sú definovaní v článku 2 ústavného zákona, teda
verejní funkcionári, nakoľko práve títo by z titulu výkonu verejnej funkcie mohli byť
zvýhodnení oproti iným kandidátom politických strán a hnutí, ktorí verejnú funkciu
nevykonávajú. ...
V priebehu predvolebnej kampane pred Voľbami verejní funkcionári z rôznych
politických strán prezentovali svoje meno a priezvisko, svoje podobizne ako aj záznamy
hlasu, za účelom politickej reklamy v prospech konkrétnych politických strán, za ktoré
vo Voľbách kandidovali. Túto politickú reklamu vykonávali nezakryto a s jednoznačným
úmyslom zadovážiť konkrétnej politickej strane prospech pozostávajúci z úspechu
vo Voľbách, a teda v zisku čo možno najvyššieho počtu voličských hlasov. U niektorých
verejných funkcionárov došlo k zneužitiu verejnej funkcie až v takej miere, že svoje meno
a priezvisko a svoju podobizeň spojili v politickej reklame priamo s označením svojej
verejnej funkcie ako aj s označením konkrétneho politického subjektu kandidujúceho
vo Voľbách spolu s označením čísla, pod ktorým konkrétny politický subjekt vo Voľbách
kandidoval (napr. M. D., ... a pod.). Tým nad akúkoľvek mieru pochybností získali výhodu z
titulu verejnej funkcie, akú by v podmienkach dodržiavania slobody súťaže politických síl...
inak nezískali. Rovnako je zrejmé, že prezentovaním svojej vlastnej osoby ako verejného
funkcionára na reklamách politických strán sa dostal do konfliktu ich osobný záujem a
verejný záujem, pričom je rovnako zrejmé, že uprednostňovali a sledovali touto reklamou
výlučne záujmy vlastné a materskej politickej strany a žiaden verejný záujem, hoci sa
prezentovali ako verejní funkcionári, čo možno kvalifikovať ako závažné porušenie
ústavného zákona a Ústavy Slovenskej republiky. Niet žiadnej pochybnosti, že verejní
funkcionári vedome porušovali ustanovenia ústavného zákona s cieľom ovplyvňovať názory
voličov, pričom takéto konanie uskutočňovali v takom rozsahu, ktorý obsiahol a ovplyvnil
taký počet voličov, že došlo k priamemu ovplyvneniu výsledku Volieb. ...
Pokiaľ sa strany, ktoré boli zvolené v parlamentných voľbách 2012 v rámci
predvolebnej kampane prezentovali v rámci politickej reklamy predstaviteľmi, ktorí boli
zároveň verejnými funkcionármi, uprednostnili tak ich osobný záujem pred záujmom
verejným (ktorým bezpochyby je aj záujem na slobodnej súťaži politických síl) a získali tak
volebnú výhodu, ktorú nemala možnosť získať politická strana, v ktorej kandidátke
absentujú verejní funkcionári. ...
Politické subjekty, ktorých verejní funkcionári porušovali ústavný zákon podľa
oficiálnych výsledkov Volieb získali dostatočný počet hlasov vo Voľbách potrebný pre
získanie mandátov v Národnej rade SR. Je teda nespochybniteľné, že politickou reklamou
verejných funkcionárov, ktorá je vylúčená v ústavnom zákone pre tento okruh subjektov...
došlo k hrubému, závažnému a opätovnému (udialo sa tak aj vo voľbách do NR SR v rokoch
2006 a 2010) porušeniu zákona upravujúceho prípravu a priebeh volieb, ktoré je príčinou
pre uplatnenie právomoci ústavného súdu, nakoľko malo priamy vplyv na výsledok Volieb.“
Sťažovateľka v ďalšej časti volebnej sťažnosti namieta porušenie politických
ústavných práv zaručených čl. 30 ods. 1 ústavy, a to z dôvodu „vážneho narušenia slobody
volieb nezákonnými, pokračujúci zásahmi policajných zložiek v čase krátko pred Voľbami,
ktoré vo veľkej miere ovplyvnili volebný výsledok Navrhovateľa“. Vo vzťahu k tejto
námietke sťažovateľka uviedla:
«Podľa zverejnených informácii poskytnutých médiám prezidentom Policajného
zboru SR J. S. dňa 29.02.2012, ktoré sa týkali preverovania podpisových hárkov
Navrhovateľa, dňa 13.02.2012 obdržala sekcia verejnej správy MV SR podnet, podľa
ktorého došlo údajne k sfalšovaniu podpisov na registrových hárkoch pri registrácii
Navrhovateľa ako politickej strany a sekcia vnútornej správy začala tento podnet
preverovať s výsledkom, že ho odstúpila Policajnému zboru SR. Policajný zbor SR začal
na základe odstúpenia tento podnet preverovať, a to najskôr náhodným výberom údajov -
kontroloval osobné údaje. Počet takto v úvode preverovaných osobných údajov prezident
Policajného zboru na tlačovej besede nešpecifikoval a uviedol, že zistili, že všetky náhodné
vybrané údaje sú falošné, potom údajne vybrali väčšiu vzorku 200 mien a zistili z registra
obyvateľov, že všetkých týchto 200 mien zo vzorky je rovnako falošných. Následne vybrali
vzorku aj z iných hárkoch (počet neuviedol) a zistili, že aj tieto boli falošné (nesedeli údaje
osôb s číslom občianskeho preukazu, neplatné občianske preukazy, v hárkoch boli uvedené
už nežijúce osoby) a doplnil, že skoro vo všetkých prípadoch bolo číslo občianskeho
preukazu nesprávne. Prezident Policajného zboru uviedol, že bolo na mieste podozrenie
z trestného činu podvodu. Preto postupovali v dvoch rovinách - prvá trestná rovina -
preskúmali, či sú dané dôvody na trestné stíhanie vo veci podvodu, pričom podľa
vyjadrenia prezidenta Policajného zboru dňa 29.02.2012 bolo začaté trestné stíhanie vo
veci podvodu. V druhej rovine postupovali podľa Zákona o policajnom zbore v zmysle §
17a, a to na základe pokynu samotného prezidenta Policajného zboru tak, že všetky mená zo
zoznamu registračných hárkov Navrhovateľa je potrebné preveriť a potvrdiť kým a v akom
rozsahu sa tento podvod zrealizoval. Podľa vyjadrení bolo potrebné konať rýchlo, rozhodne
a rázne a v čo najkratšej dobe povedať verejnosti „že sme tie hárky preverili a že politická
strana sa môže kľudne uchádzať o priazeň voličov, lebo disponuje minimálne 10 000
podpismi“. Prezident Policajného zboru ďalej uviedol, že zistili, že naozaj boli zneužívané
osobné údaje občanov SR a dokonca za nich bol vyjadrený súhlas so vznikom politickej
strany Navrhovateľovi... Priebežné zistenia neuviedol, a prisľúbil, že túto informáciu
zverejní až po tom, ako bude vyšetrovanie uzatvorené. Rovnako sa nechcel vyjadriť k počtu
policajtov pridelených na toto preverovania... Na otázku, či si myslí, že to stihnú do volieb
povedal prezident policajného zboru SR, že samozrejme a neskôr doplnil, že sú na 70%
hotoví.
Podľa informácii Navrhovateľa pár dní pred Voľbami boli doručené na Generálnu
prokuratúru SR dve podania vo veci oznámenia o podozrení zo zneužitia osobných údajov
ako aj sfalšovania podpisu pri zbere podpisov za účelom založenia politickej strany
Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti a Národ a spravodlivosť. Napriek týmto
skutočnostiam boli zo strany prezidenta Policajného zboru medializované iba podozrenia z
falšovania registračných hárkov Navrhovateľa a jedine k týmto hárkom bola v čase pred
Voľbami zvolaná dokonca tlačová beseda prezidenta Policajného zboru...
Samotný prezident Policajného zboru... uviedol, že všetky podpisy z náhodných
vzoriek, ktoré polícia preverila, či už v rámci trestného konania, alebo postupom podľa
Zákona o policajnom zbore sa ukázali ako falošné, ale ich presný počet nechcel
špecifikovať ani na stovky, či tisíce. Tým podľa Navrhovateľa mohol vyvolať medzi voličmi
pochybnosti o riadnej registrácii jeho politickej strany. Do volieb sa už prezident
Policajného zboru SR napriek predošlému prísľubu nevyjadril k stavu preverovania, hoci
účelom tak razantného postupu a preverovania malo byť práve objasnenie veci pred
Voľbami a informovanie voličov o presnom počte falošných podpisov...
V tejto súvislosti Navrhovateľ poukazuje aj na neštandardný postup Policajného
zboru v tomto prípade, kde o začatom trestnom stíhaní informoval prezident Policajného
zboru, ktorý nie je orgánom činným v trestnom konaní, pričom detailne poukázal
na niektoré tvrdenia z oznámenia na podklade, ktorého bolo začaté trestné stíhanie (spôsob
získavania podpisov) a hlavne zdôraznil aj pasáž, v ktorej osoba, ktorá mala takto
registračné hárky falšovať uviedla, že ju ubezpečili, že takýto postup je v poriadku, keďže tí
ktorí ju ubezpečili majú kontakty v Policajnom zbore SR a v S. Identita týchto osôb mala byť
zistená v trestnom konaní. Táto informácia vzhľadom na spôsob jej podania a krátky časový
interval pred Voľbami však bola jednoznačne spôsobilá vyvolať u voličov presvedčenie, že
takto navádzali na falšovanie registračných hárkov predstavitelia politickej strany
Navrhovateľa, čím sa stali v očiach verejnosti nedôveryhodnými. Toto tvrdenie
Navrhovateľa preukazujú predvolebné prieskumy agentúry F., ktoré Navrhovateľovi
prisudzovali v januári a februári 2012 preferencie voličov na úrovni zvoliteľnosti do
parlamentu SR a samotný volebný výsledok vo Voľbách, kde 10.03.2012 Navrhovateľ získal
iba 1,585 % hlasov voličov. Tlačová beseda prezidenta Policajného zboru, ktorej obsahové
časti prebrali takmer všetky média v SR sa pritom konala 29.02.2012 teda len pár dní pred
Voľbami samotnými a poškodila Navrhovateľa najmä tým, že pokým sa rozsiahlo
medializovali čiastočné tvrdenia o falšovaní jeho registračných hárkov, ani do Volieb
samotných neboli zverejnené ďalšie informácie k výsledkom preverovania, čím u voliča
pretrvávala pochybnosť o jednak o zákonnej registrácii Navrhovateľa a jednak Navrhovateľ
ostal v očiach voličov nevierohodným, čo negatívne ovplyvnilo jeho volebný výsledok.
Navrhovateľ má ďalej za to, že postupom prezidenta Policajného zboru SR
a informovaním o začatom trestnom stíhaní... masívnymi previerkami u sympatizantov
Navrhovateľa... došlo k ovplyvňovaniu názoru voličov v krátkom čase pred Voľbami.
Previerky na mieste u sympatizantov politickej strany Navrhovateľa, v čase mimo rámca
§ 55 ods. 2 Trestného poriadku (zvyčajne sa realizujú v čase 7,00 - 20,00 v úradných
miestnostiach) boli rovnako spôsobilé v rámci takto rozsiahleho prieskumu poškodiť dobré
meno Navrhovateľa a negatívne vyplývať na jeho voličov...»
Podaním z 21. marca 2012 sťažovateľka doplnila svoju volebnú sťažnosť o ďalšie
dôvody, v rámci ktorých uviedla:
„Vo voľbách do NR SR kandidovala pod číslom 24 aj Strana maďarskej koalície -
Magyar Koalíció Pártja (ďalej len „SMK“). Štatutárnym orgánom SMK je Mgr. J. B.
Podľa verejne dostupných zdrojov, Mgr. J. B. dobrovoľne požiadal o udelenie cudzieho
štátneho občianstva v januári roku 2011, teda v zmysle § 9 ods. 16 zákona č. 40/1993 Z. z. o
štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov... nie je občanom
Slovenskej republiky.
Dňa 16.04.2011 nemohol byť preto Mgr. J. B. zvolený do funkcie predsedu SMK,
nakoľko podľa § 3 ods. 1 zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických
hnutiach v znení neskorších predpisov... nespĺňal základný predpoklad na zvolenie, a to
štátne občianstvo Slovenskej republiky.
Mgr. J. B. zároveň kandidoval vo Voľbách na mieste číslo 1 kandidátnej listiny SMK.
Podľa § 3 zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v
znení neskorších predpisov... nemohol Mgr. J. B. kandidovať vo Voľbách, nakoľko nie je
občanom Slovenskej republiky. ...
Slovenská národná strana podala dňa 19.12.2011 podnet na Ústrednú volebnú
komisiu, v ktorom poukázala na vyššie uvedené skutočnosti.
Ústredná volebná komisia podľa § 20 ods. 1 zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách
do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov dňa 19.12.2011
zaregistrovala kandidátnu listinu SMK.
SMK získala vo voľbách 4,287 % z celkového počtu hlasov.“
Podľa sťažovateľky „aj týmto vyššie popísaným konaním došlo k porušeniu
princípov slobodnej súťaže politických síl (v zmysle článku 31 Ústavy Slovenskej
republiky)... ako aj článku 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky...“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že voľby
do národnej rady vyhlásené rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky
č. 347/2011 Z. z. o vyhlásení volieb do Národnej rady Slovenskej republiky
z 19. októbra 2011, ktoré sa konali 10. marca 2012, vyhlasuje za neplatné.
Na preukázanie namietanej neústavnosti volieb sťažovateľka predložila tieto dôkazy:
fotodokumentáciu politickej reklamy kandidujúcich subjektov zúčastnených vo voľbách,
predvolebné prieskumy verejnej mienky agentúry F., oznámenia J. I. a P. T. o podozrení zo
zneužitia osobných údajov a falšovania podpisov pri založení politických strán Obyčajní
ľudia a nezávislé osobnosti a Národ a spravodlivosť. Sťažovateľka súčasne navrhla ako
dôkaz vyžiadať vyšetrovací spis vo veci trestného stíhania pre trestný čin podvodu v
súvislosti s podozrením falšovania podpisov na registračných hárkoch sťažovateľky a
vykonať dôkaz výsluchom svedkov J. S. a M. P. V súvislosti s namietanou registráciu
kandidátnej listiny Strany maďarskej koalície - Magyar Koalíció Pártja (ďalej len „SMK“)
sťažovateľka ako dôkaz predložila podnet Slovenskej národnej strany a navrhla vykonať
dôkaz výsluchom Mgr. J. B.
II.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 129 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky, volieb
do národnej rady, volieb do orgánov územnej samosprávy a volieb do Európskeho
parlamentu.
Podľa ustanovenia § 59 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť pre neústavnosť
alebo nezákonnosť volieb do národnej rady, do Európskeho parlamentu alebo do orgánu
miestnej samosprávy alebo proti výsledku volieb môže podať okrem navrhovateľov
uvedených v § 18 ods. 1 písm. a) až e) aj politická strana, ktorá sa na voľbách zúčastnila.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietaná neústavnosť volieb do národnej
rady konaných 10. marca 2012 z dôvodu namietaného porušenia základných práv
garantovaných čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy a namietaného porušenia čl. 31 ústavy.
Podľa sťažovateľky v čase predvolebnej kampane boli porušené princípy slobodnej
súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti, a to spôsobom, ktorý bol jednoznačne
spôsobilý ovplyvniť výsledky volieb z dôvodu porušovania ústavného zákona, ako aj
z dôvodu úkonov uskutočnených Policajným zborom pri preverovaní pravosti registračných
hárkov sťažovateľky v krátkom čase pred voľbami. Sťažovateľka namieta aj proces
registrácie kandidátnej listiny SMK, resp. kandidáta tejto strany.
Podľa čl. 30 ods. 1 ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe vecí
verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.
Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným
a iným verejným funkciám.
Podľa čl. 31 ústavy zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad
a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl
v demokratickej spoločnosti.
Voľby sú všeobecne akceptovaným demokratickým prostriedkom pravidelného
obnovovania verejnej moci občanmi, resp. presnejšie voličmi, t. j. osobami oprávnenými
voliť podľa príslušných volebných predpisov. Tomuto zodpovedá i zákonná úprava
volebného súdnictva, ktorého zmyslom a účelom v demokratickom právnom štáte je
nezávislý prieskum regulárnosti priebehu a výsledkov volieb, garancie legitimity moci
dodržaním legality jeho utvárania. Volebné súdnictvo je pritom z pohľadu ústavného
založené na príčinnej súvislosti medzi volebnou vadou (a to objektívnou alebo
potencionálnou) a zložením zastupiteľského zboru a zároveň na vyvrátiteľnej domnienke,
podľa ktorej volebný výsledok zodpovedá vôli voličov. Predložiť dôkazy na vyvrátenie tejto
domnienky je povinnosťou toho, kto volebné pochybenie namieta.
Z čl. 129 ods. 2 ústavy vyplýva oprávnenie, ako aj povinnosť ústavného súdu
preskúmavať na základe sťažností ústavnosť, ako aj zákonnosť namietaných volieb.
Podstatou ochrany ústavnosti vo volebných veciach je ochrana práv zaručených
čl. 30 ústavy, t. j. aktívneho a pasívneho volebného práva. Všeobecné volebné právo, ktoré
je v tomto článku zaručené, znamená právo všetkých občanov v danom štáte, ktorí dosiahli
istú vekovú hranicu jednak svojím hlasom spolurozhodovať pri tvorbe zastupiteľských
orgánov (aktívne volebné právo) a jednak uchádzať sa o zvolenie za člena niektorého
zo zastupiteľských orgánov (pasívne volebné právo). Rovnosť volebného práva znamená
zaručenie toho, aby každý z voličov i kandidátov mal rovnaké postavenie.
Hrubé, závažné alebo viacnásobné porušenie práv občanov priznaných zákonom
alebo ústavou zakladá právomoc ústavného súdu zrušiť napadnutý výsledok volieb alebo
vyhlásiť voľby za neplatné, pretože namietnuté porušenie práva mohlo ovplyvniť priebeh
a výsledok volieb (PL. ÚS 18/99).
Základným interpretačným pravidlom pre zákony, ktoré bližšie upravujú výkon
politických práv, je čl. 31 ústavy, podľa ktorého zákonná úprava všetkých politických práv
a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž
politických síl v demokratickej spoločnosti. Citované ustanovenie ústavy má priamu
spojitosť so všetkými politickými právami vyjadrenými v ústave a svojou povahou
ovplyvňuje formovanie politických síl v demokratickej spoločnosti. Slobodná súťaž
politických síl nachádza svoje vyjadrenie predovšetkým vo voľbách a je základným
predpokladom a podmienkou fungovania demokratického štátu (m. m. PL. ÚS 19/98,
Ústavný súd súhlasí so širším chápaním volieb presadzovaným účastníkom konania
a vo svojich rozhodnutiach z neho dlhodobo vychádza. Posudzuje ústavnosť a zákonnosť
nielen samotného volebného aktu a sčítania hlasov, ale celého volebného procesu, pokiaľ
táto právomoc neprislúcha všeobecným súdom (registrácia kandidátov) (napr. PL. ÚS 6/06).
Vychádzajúc z uvedených zásad a kritérií ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
posudzoval, či sťažovateľkou namietané skutočnosti sú ústavne relevantným spôsobom
porušením označených článkov ústavy.
III.
Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky, ktorými spochybňuje neústavnosť
volieb do národnej rady, ústavný súd nepovažoval za účelné vyzývať označených
účastníkov konania (politické strany a hnutia, ktoré získali zastúpenie v národnej rade), aby
sa vyjadrili k obsahu volebnej sťažnosti.
V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd listom
z 2. apríla 2012 vyžiadal vyšetrovací spis vo veci trestného stíhania pre prečin podvodu
v súvislosti s podozrením o zneužití osobných údajov a falšovaní podpisov na registračných
hárkoch sťažovateľky. Zároveň vyzval Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo vnútra“), aby sa vyjadrilo k sťažovateľkou namietanému postupu Policajného
zboru. Ministerstvo vnútra zastúpené generálnou riaditeľkou sekcie legislatívy a vonkajších
vzťahov v podaní doručenom ústavnému súdu 15. mája 2012 vo vzťahu k namietanému
postupu Policajného zboru v podstatnom uviedlo:
«Dňa 22. februára 2012 prezídium zaevidovalo žiadosť z odboru všeobecnej
vnútornej správy, sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len
„sekcia verejnej správy“) o preverenie osôb pod č. OVVS3-2011/29916 zo dňa
21. februára 2012. Dôvodom odstúpenia žiadosti boli zistené nezrovnalosti pracovníkmi
sekcie verejnej správy v zoznamoch občanov a v informačnom systéme R. (evidencia
obyvateľov), ktorí súhlasili so vznikom politickej strany s názvom 99 % - občiansky hlas. ...
Predmetná žiadosť bola posúdená a prerokovaná medzi prezidentom a vedúcim
štábu na zabezpečenie nerušenej prípravy volieb, vec bola prerokovaná súčasne aj s členmi
štábu prezidenta v zmysle rozkazu prezidenta Policajného zboru č. 2/2012. Súčasťou
žiadosti bol aj konkrétny a relevantný podnet z možného falšovania podpisov na
podpisových hárkoch, neuhradenie dohodnutej peňažnej odmeny (z možného podvodu), v
prospech aktivistov politickej strany 99 % - občiansky hlas. Ďalej podnet obsahoval prílohu
podania, ktoré uvádzalo postupy a praktiky pri získavaní podpisov na podpisových hárkoch,
konkrétne obce, mená občanov a možné ďalšie zneužitie zákonom chránených osobných
údajov občanov.
Z rokovania štábu a z rozhodnutia prezidenta vyplynula, úloha: „vykonať previerku
fyzickej existencie sporných osôb v rámci teritórií krajských riaditeľstiev Policajného zboru
B. a T., súčasne s overením pravosti ich podpisov na základe existujúcich podpisových
hárkov“ s termínom do 27. februára 2012. ...
Dňa 22. februára 2012 bolo spracované dožiadanie na Krajské riaditeľstvo
Policajného zboru v T. pod č. p.: PPZ-SVP-21-023/2012 a dožiadanie na Krajské
riaditeľstvo Policajného zboru v B. pod č. p.: PPZ-SVP-21-024/2012 na vykonanie
previerky fyzickej existencie osôb v rámci teritórií krajských riaditeľstiev Policajného zboru
a pravosti ich podpisov na základe priložených listinných podkladov. ...
Dňa 24. februára 2012 Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v B. pod č. p.: KRPZ-
BA-OPP-93-056/2012 zaslalo odpoveď, kde okrem iného bolo zistené že niektoré uvádzané
osoby v hárkoch fyzicky neexistujú, ďalší občania podľa ich vlastného vyjadrenia
nepodpisovali predmetné hárky, použité osobné údaje občanov z občianskych preukazov
boli irelevantné z dôvodu, že tieto neplatné osobné doklady už v minulosti boli úradne
skartované respektíve osobné údaje o občanoch na podpisových hárkoch nesúhlasili
s údajmi v evidenciách Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Obdobné boli zistenia aj
v služobnom obvode Krajského riaditeľstva Policajného zboru v T. zo dňa
27. februára 2012 pod č. p.: KRPZ-TT-VO-101-032/2012 ktoré konštatovalo, že všetky
podpisy ktoré preverovali sa potvrdzujú ako nepravé a údaje o osobách nekorešpondujú
s evidenciou obyvateľov. Príslušníci Policajného zboru vykonávali služobnú činnosť
v zmysle ustanovenia § 17a, zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, cit. „policajt je
oprávnený požadovať potrebné informácie od osoby, ktorá môže prispieť k objasneniu
skutočnosti dôležitej na odhalenie trestného činu a na zistenie jeho páchateľa“. ...
Dňa 27. februára 2012 bol z dôvodu podozrenia zneužitia osobných údajov občanov
a možného podvodu vydaný pokyn všetkým krajským riaditeľstvám Policajného zboru pod
č. p.: PPZ-SVP-21-030/2012 na vykonanie previerok v rámci služobných obvodov
jednotlivých krajských riaditeľstiev Policajného zboru v rámci Slovenskej republiky
s cieľom preverenia fyzickej existencie podpísaných osôb a overenia pravosti ich podpisov
na podpisových hárkoch. Termín úlohy bol stanovený na deň 01. marca 2012 a do služobnej
činnosti boli zapojení policajti služby poriadkovej a kriminálnej polície v rámci bežného
výkonu služby. Postupným preverovaním podpisových hárkov občanov sa potvrdzovali
podozrenia zneužitia osobných údajov v rámci ďalších krajských riaditeľstiev Policajného
zboru. ...
Na základe získaných informácií z previerok vykonaných Krajským riaditeľstvom
Policajného zboru v T. a Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v B., úrad kriminálnej
polície prezídia v súlade s čl. 19 ods. 1 nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č.
175/2010... vydal v predmetnej veci opatrenie prezidenta Policajného zboru č. p.: PPZ-
UKP-OVK-319/2012 zo dňa 28. februára 2012, kde ako príslušný útvar na trestné konanie
bolo určené Obvodné oddelenie Policajného zboru v S. Príslušný útvar Policajného zboru
ktorému bol postúpený spisový materiál z prezídia pod ČVS: ORP-124/OEK-SE-2012 zo
dňa 29. februára 2012, vydal uznesenie o začatí trestného stíhania podľa § 199 ods. 1/
Trestného poriadku pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona. ...
Dňa 29. februára 2012 sa o 14:25 hod. uskutočnila tlačová beseda lídrov hnutia
99 %-občiansky hlas na ktorej okrem iného boli vyslovené dezinformácie a nepravdy, cit.:
„Polícia je zneužívaná v politickom boji proti hnutiu 99 % - občiansky hlas. Táto rozsiahla
policajná akcia má podľa nás za cieľ zastrašiť našich sympatizantov a spochybniť
existenciu 99 %. Ide o ďalší útok skorumpovaných goríl, ktoré sa chcú zúfalo udržať pri
moci. O policajnom nátlaku na ľudí, ktorí podpísali petíciu za vznik hnutia 99 % -
občiansky hlas, nás informujú naši priaznivci z celého Slovenska. Konanie polície považujú
za jej zneužívanie v predvolebnom boji. Viacerí vyjadrujú obavy, že budú za prejavenie
svojho politického názoru prenasledovaní. Takto hrubo bola polícia naposledy zneužívaná
na politické ciele v 90-tych rokoch za nedemokratickej Mečiarovej vlády a predtým iba
v časoch ŠTB. Teraz sa k rovnakým praktikám uchyľujú skorumpované gorily. Kandidát
99 %-občiansky hlas P. V. si myslí, že polícia koná v rozpore so zákonom a dopúšťajú sa
zneužitia právomocí verejného činiteľa, pretože nejde o priestupok ani trestný čin a vyzval
vedenie polície alebo ministerstva vnútra aby vysvetlili, aký priestupok alebo trestný čin
vyšetrujú.“ ...
Ako reakcia na závažné obvinenia Policajného zboru reprezentantmi politickej
strany 99 % - občiansky hlas, sa uskutočnila následne v ten istý deň o 15.30 hod. tlačová
konferencia prezidenta, kde v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, platnými všeobecne
záväznými predpismi a internými aktmi riadenia reagoval na výzvu predstaviteľov uvedenej
politickej strany. Prezident na tlačovej konferencií objasnil dôvody a postup policajtov
Policajného zboru v danej veci a uviedol verejnosti iba tie dôležité skutočnosti, ktoré mal
k dispozícií v zmysle platných predpisov, a o ktorých je oprávnený informovať. Prezident
oznámil aj skutočnosť, že bolo v danej veci začaté trestné stíhanie, neinformoval o iných
úkonoch z procesu trestného konania a ani objektívne nemohol lebo v daný deň ani neboli
vykonané, nakoľko v nasledujúci deň t.j. 01. marca 2012 bol celý spisový materiál
z Obvodného oddelenia Policajného zboru v S. odstúpený príslušnému vyšetrovateľovi na
základe opatrenia prokurátora Okresnej prokuratúry v S.
Samotný podnet doručený na prezídium zo sekcie verejnej správy nebol dôvodom
na postup podľa Trestného poriadku, stal sa ním až v okamihu, keď polícia svojou
činnosťou v dňoch 22. februára 2012 až 29. februára 2012 v súlade so zákonom
o Policajnom zbore, odhalila relevantnosť údajov a informácií uvedených v samotnom
podnete a v jeho prílohách.
Políciou boli zistené aj ďalšie dôležité skutočnosti zakladajúce podozrenia
z protiprávneho zneužitia osobných údajov aj v rámci teritórií iných krajských riaditeľstiev
Policajného zboru. Ak by polícia takto nepostupovala, nemuseli byť uvedené neoprávnené
nakladania s osobnými údajmi nikdy zistené. ...
Dňa 01. marca 2012 Okresná prokuratúra v S. vydala pod číslom Pv 159/12-4
opatrenie, ktorým nariaďuje podľa § 230 ods. 2 písm. g) Trestného poriadku vyšetrovanie
v trestnej veci vedenej na Obvodnom oddelení Policajného zboru v S. ...
Dňa 01. marca 2012 Obvodné oddelenie Policajného zboru v S. na základe
opatrenia Okresnej prokuratúry v S. odstúpilo vec odboru kriminálnej polície Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v S. Dňa 02. marca 2012 bola vec pridelená vyšetrovateľovi
odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v S. a je vedená pod
ČVS: ORP -79/OEK-SE-2012. ...
Dňa 01. marca 2012 bol spracovaný pokyn na všetky krajské riaditeľstvá
Policajného zboru pod č. p.: PPZ-SVP-21-038/2012, ktorým bol zrušený postup podľa
ustanovenia § 17a zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, nakoľko ďalší postup bude
určovať vyšetrovateľ Policajného zboru podľa Trestného poriadku. ...
Dňa 05. marca 2012 bola rozkazom riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného
zboru v T. č. 27 zriadená pracovná skupina na objasnenie trestného činu podvodu podľa
§ 221 ods. 1 Trestného zákona, spáchaného v súvislosti s falšovaním zoznamov občanov,
ktorí súhlasili so vznikom politickej strany 99 % - občiansky hlas.
Dňa 06. marca 2012 vyšetrovateľ odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v S. pod ČVS: ORP -79/OEK-SE-2012 spracoval dožiadanie na všetky
krajské riaditeľstvá Policajného zboru, v ktorom žiada o ustálenie a vyťaženie osôb
uvedených na hárkoch. ...
Dňa 05. marca 2012 boli prezídiu doručené podnety zo sekcie verejnej správy
od občanov J. L., B., evidovaný pod č. p: OVVS 3-2012/004196 zo dňa 02. marca 2012 a o
podnet občana Ing. V. V., T., evidovaný pod č. p.: OVVS 3-2012/004196 zo dňa 5. marca
2012. Podania svojím všeobecným obsahom smerovali na preverenie pravosti podpisov na
podpisových hárkoch už skoršie právoplatne zaregistrovaných politických strán, pričom na
rozdiel od podania vo vzťahu k podpisom podporovateľov strany 99 % - občiansky hlas,
neobsahovali tieto žiadne konkrétne nezrovnalosti, taktiež neboli polícií príslušnou sekciou
zaslané sporné zoznamy (originály podpisových hárkov), absentovali prípadné iné zistenia
a pochybenia z procesu úradného overovania. Prezídium pre tieto uvedené dôvody muselo
zvoliť iný postup a požiadalo listom sekciu verejnej správy zo dňa 6. marca 2012 o
doplnenie podnetov o ďalšie listinné podklady.»
Prílohou stanoviska ministerstva vnútra boli tieto dôkazy: spisový materiál získaný
pred začatím trestného stíhania, prepis vyšetrovacieho spisu vedeného pod ČVS: ORP-
79/OEK-SE-2012, stanovisko Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Senici, fotokópie
interných aktov riadenia a zvukovo-obrazový záznam tlačovej konferencie sťažovateľky
z 29. februára 2012. Preskúmaním listinných dôkazov pripojených k stanovisku ministerstva
vnútra ústavný súd zistil, že postup Policajného zboru a následne orgánov činných
v trestnom konaní uvádzaný v stanovisku zodpovedá obsahu vyšetrovacieho spisu.
Návrh sťažovateľky na vykonanie dôkazu výsluchom svedkov J. S. a M. P. ústavný
súd nepovažoval za účelné akceptovať. Záznam tlačovej besedy prezidenta Policajného
zboru uskutočnenej 29. februára 2012 je verejne prístupný na internetovej stránke
www.ta3.com a doslovný prepis tejto tlačovej besedy je aj súčasťou spisového materiálu
ministerstva vnútra doručeného ústavnému súdu.
Ústavný súd tiež nepovažoval za účelné duplicitne uvádzať obsah tlačovej besedy
prezidenta Policajného zboru, ktorej podstatné časti zhrnula sťažovateľka vo svojej
sťažnosti a ktoré ústavný súd cituje v časti I tohto rozhodnutia.
IV.
Na základe vykonaného dokazovania ústavný súd dospel k týmto skutkovým
a právnym záverom.
K namietanému porušeniu čl. 30 ods. 4 a čl. 31 ústavy nerešpektovaním zákazu
vyplývajúceho z čl. 4 ústavného zákona
Porušenie základného princípu slobody súťaže politických síl zaručeného v čl. 31
ústavy, ako aj porušenie čl. 30 ods. 4 ústavy dáva sťažovateľka do súvisu s údajným
porušením čl. 4 ods. 2 písm. f) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, teda
s údajným nerešpektovaním zákazu akejkoľvek reklamy (politickej reklamy nevynímajúc)
verejnými funkcionármi, ktorí v parlamentných voľbách kandidovali za konkrétne politické
strany či hnutia. V dôsledku nerešpektovania uvedeného zákazu bola sťažovateľka
znevýhodnená oproti tým kandidujúcim politickým stranám a hnutiam, ktoré sa počas
volebnej kampane prezentovali prostredníctvom verejných funkcionárov.
Obmedzenia formulované v čl. 4 ústavného zákona je nutné vnímať v kontexte účelu
ústavného zákona, ktorým je ochrana verejného záujmu pri výkone funkcií vymedzeného
okruhu verejných funkcionárov a zamedzenie, resp. aspoň obmedzenie vzniku rozporu
záujmov pri výkone verejných funkcií.
Podľa dôvodovej správy čl. 4 ústavného zákona ustanovuje všeobecné povinnosti
a obmedzenia pre verejných funkcionárov, ktorých dodržiavanie pri výkone verejnej
funkcie by malo zaručiť požadovanú ochranu verejného záujmu a zároveň vysoký morálny
kredit verejných funkcionárov. Zákazy a obmedzenia, ktoré sú v čl. 4 obsiahnuté, majú v čo
najširšom rozsahu vylúčiť či obmedziť možnosti vzniku situácií, pri ktorých by mohlo dôjsť
k uprednostneniu osobného záujmu pred verejným, resp. mohlo by dôjsť k poskytnutiu
nenáležitej výhody pre verejného funkcionára z výkonu jeho funkcie. Odsek 2 ustanovuje
činnosti, ktoré nesmie pri výkone svojej funkcie verejný funkcionár vykonávať, a právne
vzťahy, do ktorých nesmie vstupovať. Ide o taxatívny výpočet takých činností a právnych
vzťahov a úkonov, pri ktorých by verejný funkcionár mohol uprednostniť osobný záujem
pred verejným a získať výhodu z výkonu verejnej funkcie, ktorú by inak získať nemohol.
Podľa čl. 4 ods. 1 ústavného zákona verejný funkcionár je povinný pri výkone svojej
funkcie presadzovať a chrániť verejný záujem. Pri výkone svojej funkcie verejný funkcionár
nesmie uprednostniť osobný záujem pred verejným záujmom.
Podľa čl. 4 ods. 2 písm. f) ústavného zákona verejný funkcionár sa musí pri výkone
svojej funkcie zdržať všetkého, čo môže byť v rozpore s týmto ústavným zákonom. Na
tento účel verejný funkcionár nesmie používať svoju osobu, svoje meno a priezvisko, svoju
podobizeň, obrazovú snímku, záznam svojho hlasu alebo svoj podpis na reklamu.
Článok 3 ústavného zákona definuje na účely tohto zákona pojmy verejný záujem,
osobný záujem a rozpor záujmov. Podľa zákonnej definície verejným záujmom je taký
záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým občanom alebo
mnohým občanom. Na druhej strane osobný záujem prináša majetkový prospech alebo iný
prospech verejnému funkcionárovi alebo jemu blízkym osobám. Rozpor záujmov je
skutočnosť, keď verejný funkcionár pri výkone svojej funkcie uprednostní osobný záujem
pred verejným záujmom.
V tomto kontexte je potrebné vnímať aj obmedzenie pre verejných funkcionárov
formulované v čl. 4 ods. 2 písm. f) ústavného zákona, ktoré zakazuje verejným
funkcionárom použitie svojej osoby, mena a priezviska, ako aj ďalších v ňom vymedzených
prejavov osobnej povahy na reklamu. Samotný ústavný zákon však pojem reklama
nedefinuje ani neodkazuje na definíciu tohto pojmu v inom právnom predpise.
Zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.
o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní
a retransmisii“) v § 32 ods. 1 prvej vety definuje pojem reklamy na účely tohto zákona, teda
len pre oblasť vysielania a retransmisie.
Všeobecnú definíciu pojmu reklamy obsahuje zákon č. 147/2001 Z. z. o reklame
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o reklame“), ktorý v § 2 ods. 1 písm. a) vymedzuje pozitívne pojem reklamy. V zmysle
citovaného ustanovenia reklama je prezentácia produktov v každej podobe s cieľom uplatniť
ich na trhu. Zákon o reklame zároveň definuje pojem produkt, ktorým je tovar, služby,
nehnuteľnosti, obchodné meno, ochranná známka, označenie pôvodu výrobkov a iné práva
a záväzky súvisiace s podnikaním. Pojmovými znakmi reklamy sú teda produkt, ktorý musí
súvisieť s podnikateľskou činnosťou a jeho prezentácia s cieľom uplatniť ho na trhu.
Reklama má teda ovplyvniť ekonomické správanie jej adresátov.
Politická reklama je definovaná v zákone o vysielaní a retransmisii (pre účely tohto
zákona) ako verejné oznámenie určené na
a) podporu politickej strany, politického hnutia, člena strany alebo člena hnutia alebo
kandidáta, prípadne v ich prospech pri volebnej kampani alebo pri referendovej kampani,
b) popularizáciu názvu, značky alebo hesiel politickej strany, politického hnutia
alebo kandidáta (§ 32 ods. 10 zákona o vysielaní a retransmisii).
Zákon č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov síce pojmy reklama a politická reklama nedefinuje, ale v súvislosti
s úpravou volebnej kampane v ustanovení § 24 striktne tieto pojmy rozlišuje.
Vychádzajúc z účelu ústavného zákona zákaz ustanovený verejným funkcionárom
v čl. 4 ods. 2 písm. f) ústavného zákona je nutné vykladať tak, že tento sa vzťahuje len na
účasť v tzv. komerčnej reklame (tak ako ju definuje zákon o reklame), pretože len táto je
spôsobilá priniesť verejnému funkcionárovi okamžitý majetkový alebo iný prospech, ktorý
má na mysli ústavný zákon v čl. 3 ods. 3 a ktorý nepochybne vedie ku vzniku rozporu
záujmov.
V prípade podľa sťažovateľky ústavným zákonom neaprobovanej politickej
reklamy, ktorej subjektom je verejný funkcionár, podľa názoru ústavného súdu absentuje
rozpor záujmov, pretože samotnú kandidatúru verejného funkcionára v parlamentných
voľbách a potenciálnu možnosť jeho zvolenia za poslanca národnej rady nemožno vnímať
ako nenáležitú výhodu plynúcu z výkonu verejnej funkcie, ktorú by inak nebolo možné
získať, resp. ako uprednostnenie osobného záujmu pred verejným. V podmienkach
parlamentnej demokracie je nepochybne správa vecí verejných prostredníctvom
demokraticky zvolených zástupcov občanov (verejných funkcionárov nevynímajúc)
predovšetkým vo verejnom záujme.
Nemožno sa preto stotožniť s extenzívnym výkladom sťažovateľky, podľa ktorého
zákaz obsiahnutý v čl. 4 ods. 2 písm. f) ústavného zákona sa vzťahuje aj na reklamu
politickú. Takýto výklad by bol v rozpore nielen s účelom samotného ústavného zákona, ale
tiež porušením možnosti rovnakého prístupu občanov k voleným a iným verejným funkciám
zaručeného v čl. 30 ods. 4 ústavy a v konečnom dôsledku popretím princípu slobodnej
súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti.
Ustanovenie čl. 30 ods. 4 ústavy je nie len vyjadrením rovnosti občanov (čl. 12 ods. 2
ústavy), ale zároveň deklaruje demokratický charakter fungovania štátnej moci, resp. jej
jednotlivých inštitútov.
Prístup za rovnakých podmienok znamená, že nemožno v procese tvorby či aplikácie
práva preferovať alebo diskriminovať niektoré subjekty pred inými pri ich uchádzaní sa
o verejné funkcie. Subjektom tohto práva je každý občan Slovenskej republiky, ktorý sa
o volenú funkciu uchádza. Obsahom uvedeného práva je aj predpoklad, že jednotliví voliči
budú mať možnosť odovzdať svoj hlas v prospech niektorého z kandidátov za rovnakých
podmienok vrátane možnosti dostať sa k informáciám o jednotlivých kandidátoch rovnakým
spôsobom (PL. ÚS 35/03). Ústava zaručuje za rovnakých podmienok prístup k voleným či
iným verejným funkciám, čo však neznamená právo danú funkciu získať, resp. obsadiť
(PL. ÚS 3/99). Význam rovnakých podmienok je v tom, že právnymi predpismi akejkoľvek
sily ani praxou orgánov štátnej moci nemožno preferovať či diskriminovať niektoré skupiny
občanov pred inými skupinami, pokiaľ ide o prístup k verejným funkciám (II. ÚS 48/97).
Výklad ustanovenia čl. 4 ods. 2 písm. f) ústavného zákona, ktorý predkladá
sťažovateľka, by bol diskriminačný, pretože občania so statusom verejného funkcionára
uchádzajúci sa o volenú funkciu poslanca by nemali rovnaké možnosti prezentácie svojej
osoby a politického subjektu, za ktorý kandidujú, v rámci volebnej kampane, ktorej
imanentným prvkom je práve politická reklama. Títo by boli znevýhodnení oproti
kandidátom, ktorí v čase volebnej kampane verejnú funkciu nezastávajú, v možnosti
prístupu k volenej funkcii za rovnakých podmienok, súčasťou ktorých sú aj rovnaké
možnosti vedenia volebnej kampane.
Sťažovateľkou prezentovaný výklad je výkladom ad absurdum, pretože kandidáti
na funkciu poslanca národnej rady by boli z dôvodu zastávania verejnej funkcie fakticky
vylúčení z možnosti účasti vo volebnej kampani a vo voľbách. Status verejného funkcionára
by tak v konečnom dôsledku znemožnil občanovi inak spĺňajúcemu podmienky pasívneho
volebného práva (čl. 74 ods. 2 ústavy) uchádzať sa o (volenú) funkciu poslanca národnej
rady.
Účelom ústavného zákona nie je diskriminovať verejných funkcionárov v možnosti
prístupu k volenej funkcii za rovnakých podmienok, a tým zvýhodniť tých kandidátov, ktorí
takýto status nemajú, pretože by to viedlo k obmedzeniu slobodnej súťaže politických síl
v demokratickej spoločnosti. Takéto obmedzenie nemá žiadne opodstatnenie ani z aspektu
verejného záujmu, pretože neexistuje legitímny verejný záujem na obmedzení pasívneho
volebného práva občanov ‒verejných funkcionárov.
Ústavný súd už uviedol, že ústavný princíp slobodnej súťaže politických síl nemožno
uplatniť spôsobom, pri ktorom sa mimo rámca ustanoveného ústavou zasiahne
do základných práv a slobôd (PL. ÚS 15/98).
Obsahom princípu ustanoveného čl. 31 ústavy je aj záväzok ostatných orgánov
verejnej moci uplatňovať zákony upravujúce politické práva a slobody jedine spôsobom,
ktorý umožní a ochráni slobodnú súťaž politických síl (PL. ÚS 19/98). Slobodná súťaž
politických síl sa zaručuje aj vo vnútri jednotlivých politických strán a hnutí, medzi
všetkými občanmi, ktorí uplatňujú ústavné právo na prístup k volenej funkcii
(PL. ÚS 15/98).
V súlade s ústavným princípom zaručeným čl. 31 ústavy preto nemôže byť realizácia
takého postupu, pri ktorom dôjde k obmedzeniu pasívneho volebného práva kandidátov
politických strán a hnutí zúčastnených vo voľbách len z dôvodu, že títo kandidáti zastávajú
verejnú funkciu.
Na základe uvedených právnych záverov ústavný súd konštatuje, že sťažovateľkou
namietaným postupom nedošlo k porušeniu čl. 4 ods. 2 písm. f) ústavného zákona.
Keďže ústavný súd nezistil porušenie ústavného zákona, ktorým sťažovateľka
odôvodňovala namietanú neústavnosť volieb, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného
práva zaručeného v čl. 30 ods. 4 ústavy ani ústavného princípu zaručeného v čl. 31 ústavy.
Preto prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej.
K namietanému porušeniu čl. 30 ods. 1 ústavy postupom Policajného zboru
v súvislosti s preverovaním pravosti registračných hárkov sťažovateľky
Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie základných práv zaručených čl. 30
ods. 1 ústavy, a to z dôvodu vážneho narušenia slobody volieb nezákonnými zásahmi
Policajného zboru pri preverovaní pravosti jej registračných hárkov a informáciami
medializovanými prezidentom Policajného zboru z procesu tohto preverovania. Podľa slov
sťažovateľky „detaily preverovania zverejnené prezidentom Policajného zboru SR na jeho
tlačovej besede pár dni pred Voľbami... a spôsob preverovania registračných hárkov
Navrhovateľa... spôsobili ovplyvnenie slobodnej vôle voličov odovzdať svoj hlas
vo Voľbách práve Navrhovateľovi z dôvodu nátlaku a dezinformácii, nepresných informácii,
ovplyvňovania politického názoru s cieľom odradiť ich od hlasovania za politickú stranu
Navrhovateľa“.
V súvislosti s touto námietkou ústavný súd predovšetkým skúmal, či sťažovateľkou
namietaný postup Policajného zboru nevybočil z rámca svojich zákonných kompetencií
a právomocí.
Postavenie a úlohy Policajného zboru upravuje zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o Policajnom zbore“). V zmysle uvedeného zákona je Policajný zbor ozbrojeným
bezpečnostným zborom, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti,
boja proti zločinnosti vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy,
ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky.
Policajný zbor sa vo svojej činnosti riadi ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými
všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je
Slovenská republika viazaná. Podľa § 2 ods. 1 citovaného zákona Policajný zbor (okrem
iných úloh) odhaľuje trestné činy a zisťuje ich páchateľov a vykonáva vyšetrovanie
o trestných činoch a skrátené vyšetrovanie o trestných činoch. Pri vyšetrovaní a skrátenom
vyšetrovaní postupuje podľa zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Podľa § 17a zákona o Policajnom zbore policajt
je oprávnený požadovať potrebné informácie od osoby, ktorá môže prispieť k objasneniu
skutočnosti dôležitej na odhalenie trestného činu a na zistenie jeho páchateľa.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dôvodom razantného postupu polície bola
žiadosť sekcie verejnej správy ministerstva vnútra (ďalej len „sekcia verejnej správy“)
doručená prezídiu Policajného zboru 22. februára 2012, ktorou žiadala preveriť údaje
o osobách uvedených v zoznamoch občanov, ktorí súhlasili so vznikom sťažovateľky (ďalej
len „zoznamy občanov“), ako aj pravosť ich podpisov z dôvodu zistených nezrovnalostí
v informačnom systéme registra obyvateľov. Súčasťou žiadosti bol aj podnet na preverenie
zoznamu občanov vzhľadom na dôvodné podozrenie z porušenia zákona pri registrácii
sťažovateľky a z kupovania a falšovania podpisov občanov (ďalej len „podnet“), ktorý bol
doručený sekcii verejnej správy 13. februára 2012. Prílohou podnetu bolo notárom overené
čestné vyhlásenie, v ktorom boli uvedené postupy a praktiky pri získavaní podpisov
na podpisových hárkoch, s uvedením mien konkrétnych osôb, ktorých podpisy boli
sfalšované.
Ďalší postup prezídia Policajného zboru preto smeroval k prevereniu týchto
podozrení vykonaním previerok fyzickej existencie osôb uvedených v podnete a overením
pravosti ich podpisov najprv v rámci obvodov krajských riaditeľstiev v Bratislave
a v Trnave, neskôr na základe informácií získaných z týchto krajských riaditeľstiev, ktoré
potvrdzovali dôvodnosť uvedených podozrení aj v rámci teritórií ďalších krajských
riaditeľstiev v rámci Slovenskej republiky.
Ústavný súd nepovažoval za dôvodnú námietku sťažovateľky voči postupu polície,
ktorá previerky na mieste u sympatizantov sťažovateľky uskutočňovala mimo rámca § 55
ods. 2 Trestného poriadku. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, Policajný zbor
v štádiu preverovania podozrení zo zneužitia osobných údajov a z falšovania podpisov
v zoznamoch občanov nepostupoval podľa Trestného poriadku, ale podľa § 17a zákona
o Policajnom zbore.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že v okolnostiach namietaného
postupu Policajného zboru nezistil svojvôľu, účelovosť, resp. vybočenie z rámca jeho
zákonom vymedzených kompetencií a právomocí. Preto aj prípadné čiastkové pochybenia
polície, ku ktorým mohlo dôjsť v jednotlivých prípadoch v procese preverovania na mieste
(vzhľadom na rozsah policajnej akcie), nemohli v posudzovanom prípade podľa názoru
ústavného súdu spochybniť zákonnosť postupu polície ako takého.
Ústavný súd sa už vyjadril k pojmu „slobody volieb“, keď uviedol: „O slobodné
voľby ide vtedy, ak je právne garantovaný a prakticky realizovaný princíp politickej
plurality, keď na voličov nie je vytvorený žiaden nátlak nútiaci ich hlasovať pre niektorý
zo subjektov, a nie je ani odrádzajúci od hlasovania pre niektoré subjekty; keď majú
možnosť prístupu k relevantným informáciám, a sú tak dané základné predpoklady na ich
kvalifikované volebné rozhodovanie. Voliči musia mať slobodu už pri vytváraní svojich
postojov nezávisle, bez použitia násilia, donútenia, navádzania či manipulatívneho
ovplyvňovania akéhokoľvek druhu“ (PL. ÚS 100/07).
Súčasťou princípu slobody volieb je aj možnosť voličov mať prístup k relevantným
informáciám, čo je základným predpokladom pre kvalifikované volebné rozhodovanie.
Princíp slobody volieb je tak úzko spätý s realizáciou základného práva na informácie
garantovaného čl. 26 ústavy, ktoré spolu s volebným právom predstavuje dôležitý
fundament politických práv jednotlivca.
Vo vzťahu k uplatneniu práva na informácie vo volebnej kampani už ústavný súd
uviedol: „Obdobie volebnej kampane je obdobím zvýšeného záujmu obyvateľstva štátu
o verejné veci aj obdobím zvýšeného významu informácií o verejných
záležitostiach. ... V demokratickej spoločnosti počas volebnej kampane občania hodnotia
stav spoločnosti zaznamenaný v predchádzajúcom volebnom období a uvažujú o ďalšom
smerovaní štátu. Na základe prijatých informácií rozhodujú o tom, koho vo voľbách
splnomocnia na výkon od nich pochádzajúcej moci v nasledujúcom volebnom období.
Informácie o politickej strane, jej programe, zámeroch a názoroch jej predstaviteľov majú
zásadný význam pre uplatnenie práva, ktoré sa zaručuje čl. 30 ods. 1 ústavy. Informácie o
okolnostiach, podľa ktorých občania uplatnia svoje právo podľa čl. 30 ods. 1 ústavy, majú
väčší význam pred uplatnením aktívneho volebného práva ako v ďalších fázach volebného
obdobia“ (PL. ÚS 15/98).
Niet pochýb o tom, že v čase volebnej kampane sa vyžaduje od štátnych orgánov istá
miera zdržanlivosti v záujme ochrany slobodnej súťaže politických síl v demokratickej
spoločnosti. Ochranu slobodnej súťaže politických síl vo voľbách však nemožno vykladať
tak extenzívne, aby v snahe o jej absolútne zachovanie bolo negované základné právo
občanov na informácie.
Úlohou štátu pri príprave volieb a počas ich konania je zabezpečiť občanom
príležitosť pre uplatnenie všetkých ústavou zaručených práv a slobôd, ktoré sú
predpokladom riadneho uplatnenia práva zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo
alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov (PL. ÚS 15/98).
Požiadavka objektívneho informovania verejnosti o otázkach verejného záujmu
v čase volebnej kampane sa stáva naliehavejšou o to viac, ak sa prostredníctvom
medializovaných informácií spochybní regulárnosť registrácie politického subjektu
kandidujúceho vo voľbách.
Povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov informovať verejnosť o svojej
činnosti je realizáciou čl. 26 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sloboda prejavu a právo
na informácie sú zaručené, ako aj čl. 26 ods. 5 ústavy, podľa ktorého orgány verejnej moci
majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom
jazyku.
Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, tlačová beseda prezidenta Policajného
zboru uskutočnená 29. februára 2012 o 15.30 h. bola bezprostrednou reakciou (cit.: „Musel
som túto tlačovú besedu zvolať vzhľadom k tomu, že predstavitelia politickej strany 99 %
vyzvali policajný zbor, aby vysvetlil, z akých dôvodov vykonáva podľa nich rozsiahlu
policajnú akciu smerujúcu podľa nich k zastrašovaniu ich sympatizantov.“) na závažné
obvinenia vyslovené predstaviteľmi sťažovateľky na adresu polície na tlačovej besede
uskutočnenej 29. februára 2012 o 14.25 h. (napr. cit.: „Zjavne si niekto v tejto krajine
uvedomil, že zmene sa už nedá zabrániť pri urnách, takže teraz sa snaží využiť políciu na to,
aby zabránil tejto zmene iným spôsobom.“ alebo „... vedenie ministerstva vnútra, vedenie
policajného zboru je poplatné zase záujmom politiky, úzkym záujmom skupín
a jednotlivcov“, alebo „... kde sme sa to dostali, že v roku 2012 máme znaky policajného
štátu, aby policajti sekírovali, buzerovali a otravovali slušných a normálnych občanov, aby
vyvolávali atmosféru strachu, aby naznačovali, vyhrážali sa, skúšali, ovplyvňovali.“)
a na priamu výzvu jej lídrov, aby vedenie polície vysvetlilo, čo je dôvodom rozsiahlej
policajnej akcie zastrašujúcej jej sympatizantov, aký priestupok alebo trestný čin Policajný
zbor vyšetruje.
Informácie prezentované prezidentom Policajného zboru sa opierali o fakty z procesu
preverovania konkrétnych podozrení uvedených v podnete príslušnými, resp. poverenými
organizačnými zložkami polície. Keďže výsledky tohto preverovania odôvodňovali začatie
trestného stíhania, uznesením z 29. februára 2012 bolo začaté trestné stíhanie vo veci
prečinu podvodu, v ktorom je sťažovateľka v procesnom postavení poškodenej. Na druhej
strane, prebiehajúce vyšetrovanie vyžadovalo určitú zdržanlivosť pri informovaní
o presných počtoch prípadov zneužitia osobných údajov, keďže výsledky z procesu
preverovania postupom podľa zákona o Policajnom zbore nemali povahu dôkazu
použiteľného v trestnom konaní, ale slúžili ako podklad na začatie trestného stíhania.
Ústavný súd konštatuje, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná vedomá
manipulácia voličov s cieľom poškodiť sťažovateľku. Tlačová beseda prezidenta
Policajného zboru sa neuskutočnila so zámerom diskreditácie sťažovateľky v čase
prebiehajúcej volebnej kampane, resp. s cieľom ovplyvňovania voličov v jej neprospech.
Na tlačovej besede neodzneli informácie, ktoré by boli nepravdivé, skreslené alebo účelové.
Neinformovanie verejnosti, resp. zdržanlivosť Policajného zboru pri poskytovaní informácií
by v posudzovanom prípade znamenalo porušenie základného práva občanov (voličov)
na informácie ako základného predpokladu na riadne uplatnenie ich aktívneho volebného
práva.
V súvislosti s námietkou existencie ďalších podnetov vo veci podozrenia zo zneužitia
osobných údajov pri registrácii iných skôr zaregistrovaných politických strán, o ktorých
prezident Policajného zboru neinformoval, ústavný súd po oboznámení sa s týmito
podnetmi uvádza, že podozrenia v nich uvedené sú formulované veľmi všeobecne bez
uvedenia konkrétnych podozrení, nezrovnalostí, príp. pochybení. V prípade týchto podnetov
bol preto opodstatnený iný postup prezídia Policajného zboru spočívajúci v ich doplnení
o ďalšie dôkazy.
Čo sa týka sťažovateľkou predloženého dôkazu ‒prieskumov verejnej mienky
agentúry F., ktorým sťažovateľka preukazovala namietané porušenie čl. 30 ods. 1 ústavy,
ústavný súd konštatuje, že výsledky prieskumov verejnej mienky nemajú pre ústavný súd
povahu dôkazu opodstatňujúceho vyslovenie rozhodnutia o neplatnosti volieb (PL. ÚS
19/94).
Ústavný súd pripúšťa, že sťažovateľkou namietaný postup polície bol objektívne
spôsobilý ovplyvniť voličov v neprospech voľby sťažovateľky v niektorých individuálnych
prípadoch, a ovplyvniť tak aj výsledky volieb. Zároveň je však potrebné konštatovať, že
k uvedenému pôsobeniu v neprospech sťažovateľky nedošlo v dôsledku nezákonného alebo
neústavného postupu Policajného zboru porušujúceho princípy slobody volieb a slobodnej
volebnej súťaže, ale povahou okolností (skutočností) sprítomnených práve v čase volebnej
kampane.
V súvislosti s volebnou kampaňou ústavný súd pripomína, že pri posudzovaní
volebných vád je potrebné nepodceňovať voliča. Len intenzívnejší tlak na voliča spôsobilý
ovplyvniť tvorbu jeho slobodnej vôle je volebnou vadou, ktorej dôsledkom môže byť
zrušenie výsledku volieb (PL. ÚS 118/07). Sloboda volieb totiž znamená slobodu
rozhodovania každého jednotlivého voliča (PL. ÚS 87/2011).
Ústavný súd v neposlednom rade uvádza, že prezumpcia ústavnosti a zákonnosti
volieb vyžaduje od ústavného súdu okrem iného tiež rozumnú zdržanlivosť, ktorej
opodstatnenosť/dôvodnosť v danej veci môže vyplývať napríklad zo snahy sťažovateľky
pokračovať v politickom/volebnom zápase aj v povolebnom období.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľkou
namietaným postupom Policajného zboru a porušením čl. 30 ods. 1 ústavy neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by odôvodňovala prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, čo je zároveň
pri volebných sťažnostiach dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť (porov. PL. ÚS 73/07, PL. ÚS 118/07).
Ústavný súd zistil, že v čase rozhodovania o volebnej sťažnosti bolo trestné
oznámenie sťažovateľky proti bývalému prezidentovi Policajného zboru Jaroslavovi
Spišiakovi uznesením vyšetrovateľa odmietnuté, čo len potvrdzuje, že v súvislosti
so sťažovateľkou namietaným konaním sa nedopustil žiadneho trestného činu.
K námietke registrácie kandidátnej listiny SMK
Ústavný súd konštatuje, že na prerokovanie tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka
namietala porušenie čl. 31 a čl. 30 ods. 4 ústavy v súvislosti so zaregistrovaním kandidátnej
listiny SMK, resp. zaregistrovaním kandidáta SMK Mgr. J. B., nie je daná právomoc
ústavného súdu.
Zákonodarca vytvoril typ súdneho konania na zabezpečenie kontroly ústavnosti
a zákonnosti procesu registrácie kandidátnych listín pre voľby do národnej rady a zveril ju
všeobecnému (najvyššiemu) súdu.
Preskúmavanie a registrácia kandidátnych listín politických strán kandidujúcich
vo voľbách do národnej rady je úlohou Ústrednej volebnej komisie, ktorá postupuje podľa
§ 18 a nasl. zákona o voľbách. Podľa § 19 ods. 2 písm. a) zákona o voľbách Ústredná
volebná komisia vyčiarkne z kandidátnej listiny kandidáta, ktorý nespĺňa podmienky
uvedené v § 3 zákona o voľbách (jednou z podmienok zvoliteľnosti je aj štátne občianstvo
Slovenskej republiky). Podľa § 20 ods. 2 citovaného zákona Ústredná volebná komisia
odmietne registráciu kandidátnej listiny, ktorá nie je v súlade s týmto zákonom, ako aj
kandidátnu listinu, ktorú nemožno upraviť podľa § 19 ods. 2. Podľa odseku 4 citovaného
ustanovenia proti rozhodnutiu Ústrednej volebnej komisie o registrácii kandidátnej listiny,
o registrácii kandidátnej listiny s úpravami a proti rozhodnutiu o odmietnutí registrácie
kandidátnej listiny môže dotknutá kandidujúca politická strana alebo koalícia podať návrh
na vydanie rozhodnutia o zrušení registrácie kandidátnej listiny, o ponechaní kandidáta
na kandidátnej listine alebo návrh na vydanie rozhodnutia o zaregistrovaní kandidátnej
listiny na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Návrh možno podať do troch dní odo dňa
rozhodnutia Ústrednej volebnej komisie. Súdne konanie vo veciach registrácie kandidátnych
listín pre voľby do národnej rady je upravené v ustanovení § 250za zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Proti rozhodnutiu súdu nie je
prípustný opravný prostriedok (odsek 4). V namietanej veci takéto konanie na všeobecnom
súde neprebehlo, preto v danom prípade nie je daná ani právomoc ústavného súdu.
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že neušlo jeho pozornosti, že v otázke
obligatórneho právneho zastúpenia sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom sa vyskytli
nezrovnalosti v osobe splnomocnenca, resp. v označení osoby konajúcej za splnomocnenca
sťažovateľky. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd sa uvedeným
nedostatkom bližšie nezaoberal.
V.
Ústavný súd sumarizujúc svoje predbežné závery k jednotlivým námietkam
sťažovateľky konštatoval, že sťažovateľka nepreukázala svojou volebnou sťažnosťou, že pri
voľbách do národnej rady došlo k hrubému a závažnému, príp. opakovanému porušovaniu
zákona spôsobom ovplyvňujúcim slobodnú súťaž politických síl v demokratickej
spoločnosti, ktoré by malo za následok porušenie jej základných práv a slobôd. Námietky
formulované vo volebnej sťažnosti sú zjavne nedostatočné na to, aby ústavný súd mohol
v kontexte so všeobecnými východiskami, ktoré uplatňuje pri predbežnom prerokovaní
volebných sťažností, rozhodnúť o jej prijatí na ďalšie konanie a v ďalšom štádiu konania
v súlade s návrhom sťažovateľky uplatniť svoju právomoc podľa § 63 ods. 1 písm. a)
zákona o ústavnom súde, t. j. vyhlásiť voľby za neplatné.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2012