Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 285/2012
PDF · 185.45 KB
No categories available
I. ÚS 285/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. H. ,G., zastúpeného advokátom JUDr. V. Z., G., vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 31 Cob/116/2011 z 28.
februára 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 12 Cb/54/2009 z 8.
februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012
doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“ ) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 31
Cob/116/2011 z 28. februára 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 12 Cb/54/2009 z 8. februára 2011.
2. Sťažovateľ zo svojho uhlu pohľadu opísal skutkový a právny stav danej veci
a poukázal na niektoré súdne rozhodnutia. V podstatnom uviedol: „Napadnuté uznesenie
(správne má byť napadnutý rozsudok, pozn.) Krajského Trnava 31 Cob/116/2011 v spojení
s rozsudkom Okresného súdu v Galante považujem za nezákonné z dôvodov uvedených v
žalobe, prednesených na verejnom pojednávaní, odvolaní a doplnení odvolania. V
napadnutom uznesení absentuje značná časť právnej argumentácie prednesených verbálne
navrhovateľom ako aj jeho právnym zástupcom na pojednávaní dňa 15. 10. 2009. V zmysle
zákona ako aj zaužívanej judikatúry ÚS-SR a ESĽP, uznesenie v ktorom absentuje
vyslovená alebo napísaná právna argumentácia účastníkov konania treba považovať v
zmysle vyššie uvedeného za uznesenie nezákonné. Už táto skutočnosť zakladá arbitrárnosť
uznesenia, nakoľko navrhovateľovi neodkryli všetky súvislosti, nedá sa z nich pochopiť,
prečo súd zamietol žalobu. V odôvodnení bola navrhovateľom dostatočne právne
preukázaná absencia právnej subjektivity odporcu ako aj dostatočne preukázaný naliehavý
právny záujem navrhovateľa. V uznesení absentujú nasledovné právne skutočnosti (7), ktoré
boli na pojednávaní súčasťou právnej argumentácie navrhovateľa, pričom na vyslovenie
neplatnosti úverovej zmluvy postačuje aj jeden z nich...“
3. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1. Ústavy Slovenskej
republiky konaní vedenom na Krajskom súde Trnava pod. sp. zn. 31 Cob/116/2011, zo dňa
28. 02. 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Galanta, sp. zn. 12 Cb/54/2009, zo dňa
08. 02. 2011 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. l Ústavy Slovenskej
republiky v konaní vedenom na Krajskom súde Trnava pod sp. zn. 31 Cob/116/2011, zo dňa
28. 02. 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Galanta, sp. zn. 12 Cb/54/2009, zo dňa
08. 02. 2011 porušené bolo.
3. Sťažovateľ rozsudkom Krajského súdu Trnava sp. zn. 31 Cob/116/2011, zo dňa
28. 02. 2012 v zmysle čl.6/1 Dohovoru bol diskriminovaný.
3. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácií Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení,
Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 31 Cob/116/2012, zo dňa 28. 02.
2012 zrušuje.
4. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácií
Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení , Ústavný
súd vracia Krajskému súdu Trnava vec sp. zn. 31 Cob/116/2012, zo dňa 28. 02. 2012 na
ďalšie konanie.“
II.
4. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa uvedeného zákonného ustanovenia môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní
odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný
súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva... Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
7. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb/54/2009 a jeho rozsudkom
z 8. februára 2011, ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod
sp. zn. 31 Cob/116/2011 a jeho rozsudkom z 28. februára 2012 boli porušené jeho
v sťažnosti označené práva (bod 1).
8. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol
postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb/54/2009 a aj jeho rozsudok
z 8. februára 2011. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy,
ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup
v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok,
ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací
rozsudkom sp. zn. 31 Cob/116/2011 z 28. februára 2012. Z tohto dôvodu bolo potrebné
sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods.
9. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 31 Cob/116/2011
z 28. februára 2012, zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich
v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil
prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi tohto
súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľa vyplývali z nedostatočne zisteného skutkového
stavu veci a jeho následného nesprávneho posúdenia. Krajskému súdu v podstatnom vytýkal
arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť jeho rozhodnutia.
10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
11. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského
súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa
rozsudkom sp. zn. 31 Cob/116/2011 z 28. februára 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom
ústavy (resp. dohovoru).
12. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako
vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca
z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.
Krajský súd v odôvodnení okrem iného uviedol:
„... súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané
dôkazy logicky a vecne správne vyhodnotil, pričom sa vysporiadal s celým rozsahom
argumentácie žalobcu, a v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.
s. p. stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré, skutočnosti považoval za preukázané a ktoré
nie, z ktorých, dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil.
Z obsahu odvolania nie je odvolaciemu súdu zrejmé, absenciu ktorej časti jeho
argumentácie zo dňa 18. 1. 2011 v odôvodnení rozhodnutia mal žalobca na mysli,
všeobecne však možno konštatovať, že úlohou súdu nie je doslovné - otrocké opísanie,
všetkých prednesov účastníka v konaní, ale vystihnutie podstaty jeho právnej či skutkovej
argumentácie, s ktorou je potrebné sa v rámci posudzovania návrhu vysporiadať...
Zmluva o úvere aj podľa právneho názoru odvolacieho súdu je v časti označenia
zmluvných strán určitou, dostatočne identifikujúcou poskytovateľa úveru i subjekt klienta
a nie sú tu žiadne skutočnosti dôvodne spochybňujúce existenciu oprávnenia Z. F. konať v
mene S., ktorá bola v konaní preukázaná dokladmi a internými predpismi organizácie
predloženými žalovaným. Neplatnosť zmluvy nemôže spôsobovať nedostatok úpravy
označenej peňažnej meny na základe spoločenských zmien v neskoršom období, ani
prípadné odlišné rozhodnutia súdov v obdobných veciach, pričom však v súvislosti s tým je
potrebné uviesť, že v tomto konaní to bol žalovaný, ktorý na podporu svojich stanovísk
predložil súdu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR riešiace ako otázku predbežnú otázku
oprávnenia konať v mene S. v úverových veciach v období totožnom s obdobím uzavretia
predmetnej úverovej zmluvy.
Nakoľko odvolací súd v postupe súdu prvého stupňa a jeho rozhodnutí nezistil ani
žiadne skutočnosti spôsobujúce nepredvídateľnosť rozsudku, s právnym názorom súdu
prvého stupňa a dôvodmi jeho rozhodnutia sa v celom rozsahu stotožnil a preto ho podľa
§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.“
13. Predmetné rozhodnutie krajského súdu (a v jeho rozsahu tiež prvostupňové
rozhodnutie, keďže bolo potvrdené odvolacím súdom, pozn.) obsahuje podľa názoru
ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by
jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
14. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na
spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
15. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.
31 Cob/116/2011 z 28. februára 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne odvolacie závery,
konštatuje dostatočne zistený skutkový stav (odvolávajúc sa aj na predošlé konanie vo veci,
pozn.), k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
16. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
17. Keďže sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy len z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia
krajského súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným
článkom ústavy, ktorý mal byť podľa neho taktiež porušený. Pretože ústavný súd nezistil
príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu a možným
porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to
uvažovať ani o porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
18. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa
hmotnoprávneho charakteru (IV. ÚS 116/05). Ústavný súd totiž v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
19. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti
namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená.
20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2012