Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 166/2012
PDF · 224.23 KB
No categories available
II. ÚS 166/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. P., B., zastúpeného advokátom Mgr. I. F., PhD., L.,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 45 Cbi 87/2003-205
z 1. decembra 2006, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. l Obo
71/2010 zo 6. októbra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1
ObdoV 46/2011 z 29. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. L. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája
2012 doručená sťažnosť Ing. L. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 45 Cbi 87/2003-205 z 1. decembra 2006, rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. l Obo 71/2010 zo
6. októbra 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 46/2011 z 29. februára
2012.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty
úpadcu J. S., Ž., je žalovaným v konaní o zaplatenie 3 000 000 Sk (99 581,76 €) s
príslušenstvom. Žalobkyňou je manželka úpadcu.
Z obsahu sťažnosti a priložených dôkazov vyplýva, že žalobkyňa sa podanou
žalobou domáhala zaplatenia peňažnej sumy, ktorá predstavovala polovicu ceny budovy,
ktorá bola sťažovateľom ako správcom konkurznej podstaty predaná, pričom táto
nehnuteľnosť bola pôvodne nadobudnutá do bezpodielového spoluvlastníctva manželov
(žalobkyne a úpadcu).
V sťažnosti sa uvádza: „V predmetnej právnej veci Krajský súd v Banskej Bystrici
konal ako súd prvého stupňa o návrhu navrhovateľky na zaplatenie 3.000.000,00 Sk s
príslušenstvom zo dňa 13. 08. 2001. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k.
45 Cbi/87/2003-205 zo dňa 01. 12. 2006 konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy
500.000,-Sk zastavil a sťažovateľovi (ako odporcovi) uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľke sumu 2.500.000,- Sk...
Najvyšší súd Slovenskej republiky konal ako odvolací súd... rozsudkom č. k.
1 Obo 71/2010 zo dňa 06. 10. 2010 o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku súdu prvého
stupňa rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil... a zároveň rozhodol
o povinnosti sťažovateľa zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho a dovolacieho
konania...
Najvyšší súd Slovenskej republiky následne konal ako dovolací súd o dovolaní
sťažovateľa... proti rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 06. 10. 2010. Porušovateľ 1)
(najvyšší súd, pozn.) uznesením sp. zn. 1 Obdo V/46/2011 zo dňa 29. 02. 2012... dovolanie
sťažovateľa proti uvedenému rozsudku porušovateľa 1) odmietol.“
3. Sťažovateľ ďalej uviedol: „Týmto odmietnutím dovolania uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 02. 2012 pre jeho neprípustnosť, hoci dovolanie
prípustné bolo... došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa... sťažovateľ dovolanie...
odôvodnil tým, že v konaní pred odvolacím súdom došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p.,
keďže sťažovateľovi sa postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu odňala možnosť konať
pred súdom /§ 241 ods. 2 písm. a) v spojení s § 237 písm. í) O. s. p./. Sťažovateľ dovolanie
odôvodnil aj tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a v nadväznosti na túto vadu konania
došlo aj k vyneseniu rozsudku, ktorý spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Sťažovateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v zásade v tom, že sa odvolací
súd (porušovateľ 1/) vôbec nezaoberal meritom odvolania, nevysporiadal sa s odvolacími
dôvodmi, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne...
Sťažovateľ má za to, že ním podané dovolanie bolo prípustné a postupom
porušovateľa 1), ktorým odmietol dovolanie ako neprípustné, bola sťažovateľovi odňatá
možnosť konať pred dovolacím súdom a zároveň bolo porušené právo sťažovateľa na
spravodlivý proces, právo na prístup k dovolaciemu súdu a právo na účinný opravný
prostriedok.“ Tie isté vady má podľa sťažovateľa aj napadnutý rozsudok krajského súdu.
Sťažovateľ považuje uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 46/2011
z 29. februára 2012 za prísne formalizované a vydané bez ohľadu na skutkové a právne
okolnosti danej veci.
V súvislosti s uvedeným rozhodnutím sťažovateľ uvádza: „Napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu nepochybne bola takýmto postupom súdu odňatá možnosť konať pred
súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom sťažovateľ vidí v tom, že dovolací súd
(predchádzajúcim uznesením zo dňa 24. 02. 2010) a následne aj odvolací súd sa v
napadnutom rozsudku zo dňa 06. 10. 2010 absolútne nezaoberali ďalšou obranou
sťažovateľa (okrem obrany týkajúcej sa skutočnosti či nehnuteľnosti patria do BSM) a teda
ďalšími odvolacími dôvodmi... Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 06. 10. 2010
je teda arbitrárny, nepreskúmateľný, čo podľa ustálenej judikatúry zakladá dovolací dôvod
podľa § 237 písm. f) O. s. p. Je nevyhnutné, aby sa súdy zaoberali celou obranou
sťažovateľa a nie len jej parciálnou (a podľa názoru sťažovateľa nevýznamnou) časťou.
Dovolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 24. 02. 2010 a následne aj odvolací
súd v odvolaním napadnutom rozsudku zo dňa 06. 10. 2010 sa absolútne nezaoberali (ani
len okrajovo) konzekvenciami vo vzťahu k Zákonu o konkurze a vyrovnaní a záložnému
právu. V dôsledku takéhoto postupu a rozhodnutia odvolacieho súdu došlo aj
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
V takomto postupe odvolacieho súdu a následne na ňom založenom rozhodnutí vidí
sťažovateľ pochybenie odvolacieho súdu majúce za následok odňatie možnosti sťažovateľa
konať pred odvolacím súdom, keďže sťažovateľovi bolo postupom odvolacieho súdu odňaté
právo na preskúmanie záverov, ktoré sťažovateľ rozsudku súdu prvého stupňa vytýkal.
Zároveň došlo takýmto postupom odvolacieho súdu aj k porušeniu princípu rovnosti
účastníkov konania a jeho dvojinštančnosti, keďže odvolacie námietky sťažovateľa, ktoré
naviac vymedzili samotný rámec odvolacieho konania, zostali pochybením súdu
v neprospech sťažovateľa, avšak v prospech navrhovateľky, neprejednané.
Vzhľadom na uvedené je rozsudok odvolacieho súdu nielenže arbitrárny, ale
skutočnosťou, že sa odvolací súd vôbec nezaoberal ďalšou obranou sťažovateľa odvolací
súd odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a preukázať tak neodôvodnenosť
nároku navrhovateľky.“
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie takto
rozhodol:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV/46/2011 zo dňa
29. 02. 2012, Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 71/2010 zo
dňa 06. 10. 2010 a Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 45 Cbi/87/2003-205
zo dňa 01. 12. 2006, boli porušené základné práva sťažovateľa Ing. L. P..., podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.).
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Obdo V/46/2011 zo dňa 29. 02. 2012, rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 71/2010 zo dňa 06. 10. 2010 a rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 45 Cbi/87/2003-205 zo dňa 01. 12. 2006 a vec vracia Krajskému
súdu v Banskej Bystrici na nové konanie a rozhodnutie.“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
8. Podľa § 53 ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
11. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj
keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
12. Podstatou sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v konaní
o zaplatenie peňažnej sumy, a to:
- rozsudkom krajského súdu č. k. 45 Cbi 87/2003-205 z 1. decembra 2006 ako
prvostupňového súdu,
- rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 71/2010 zo 6. októbra 2010
v odvolacom konaní,
- uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 46/2011 z 29. februára 2012
v dovolacom konaní.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.
45 Cbi 87/2003-205 z 1. decembra 2006 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
1 Obo 71/2010 zo 6. októbra 2010
13. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 45 Cbi 87/2003-205
z 1. decembra 2006 ako prvostupňového súdu a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
1 Obo 71/2010 zo 6. októbra 2010 v odvolacom konaní. Rozsudok najvyššieho súdu ako
odvolacieho sp. zn. 1 Obo 71/2010 zo 6. októbra 2010 v spojení s rozsudkom krajského
súdu č. k. 45 Cbi 87/2003-205 z 1. decembra 2006 ako prvostupňového súdu nadobudol
právoplatnosť 22. októbra 2010.
14. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorými namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity.
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú
osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho
základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu právomoci ústavného
súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ mal vo vzťahu k označeným
rozhodnutiam všeobecných súdov k dispozícii opravné prostriedky, ktoré aj využil.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu č. k. 45 Cbi 87/2003-205 z 1. decembra
2006 riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 1 Obo 71/2010 zo 6. októbra 2010. Proti rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Obo 71/2010 zo 6. októbra 2010 podal sťažovateľ mimoriadny opravný prostriedok
– dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 ObdoV 46/2011
z 29. februára 2012.
15. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 45 Cbi 87/2003-205 z 1. decembra 2006
a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 71/2010 zo 6. októbra 2010 po predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 ObdoV 46/2011 z 29. februára 2012
16. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym posúdením prípustnosti dovolania v uznesení
najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 46/2011 z 29. februára 2012 a namieta, že napadnuté
rozhodnutie dovolacieho súdu bolo vydané bez ohľadu na skutkové a právne okolnosti
danej veci. V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti uvádza argumenty týkajúce sa
nesprávneho právneho posúdenia predmetu konania (merita veci) v konaní pred
všeobecnými súdmi.
17. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
18. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu je jedným z dôvodov odmietnutia
návrhu jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú v konaní o sťažnosti možno vysloviť v prípade,
ak ústavný súd nezistil priamu príčinnú súvislosť medzi postupom orgánu štátu
a namietaným porušením základných práv. O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť
vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
označeného základného práva, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti alebo
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na konanie
(napr. II. ÚS 67/06, II. ÚS 399/2010).
19. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné
uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto
nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti
postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom
oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného
súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu
základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného
súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery
boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou
je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky
odôvodnené.
20. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 ObdoV 46/2011 z 29. februára 2012 v prvom
rade konštatoval, že žalovaný (sťažovateľ) napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom prípustnosť dovolania podľa § 238
ods. 1 až 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v tomto prípade nie je daná.
Ďalej poukázal na ustanovenie § 242 ods. 1 OSP, podľa ktorého dovolací súd prihliada
na procesné vady taxatívne vymenované v ustanovení § 237 OSP, a konštatoval:
„Dovolateľ v dovolaní namietal, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom tým, že sa súd dôsledne nevysporiadal s otázkou relevantnosti jeho tvrdení,
obsiahnutých v odvolaní.
Pre prípad, že dovolateľ spochybňuje správnosť toho, ako súdy vyhodnotili jednotlivé
dôkazy, dovolací súd uvádza, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach. Pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O. s. p.). Pri
hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí
z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade
nie je obmedzovaný právnymi dôkazmi v tom, ako a s akým výsledkom z hľadiska
pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotil. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť
prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy
dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, že dokazovanie sa v ňom
nevykonáva a preto dovolaciemu súdu neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané
v konaní na súdoch nižších stupňov.
Žalovaný tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu
normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval, alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd
sa ale právnym posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky
považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť len procesne
prípustné dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), zároveň je zastávaný názor, že
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť
dovolania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, dovolací súd dospel k záveru, že postupom súdov
nižších stupňov žalovanému nebolo odňaté právo konať pred súdom.
Dovolací sú nezistil, že by konanie súdu prvého stupňa a odvolacieho bolo postihnuté
procesnou vadou podľa § 237 písm. f O. s. p., na ktorú poukazuje žalovaný v dovolaní a ani
inými závažnými vadami v zmysle ustanovenia § 237 písm. a/, b/, c/, d/, e/ O. s. p., preto
dovolanie žalovaného pre jeho neprípustnosť podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b
ods. 5 O. s. p. odmietol.“
21. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je na skúmanie prípustnosti
návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt,
oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či
splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje
o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe
obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie
o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02). V tejto
súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti
dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení
označených práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010).
22. Ústavný súd posúdil obsah napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
1 ObdoV 46/2011 z 29. februára 2012 z ústavne významných hľadísk a dospel k záveru, že
najvyšší súd primeraným spôsobom preskúmal prípustnosť dovolania a dostatočne sa
vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľa.
Najvyšší súd preskúmal dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP tak,
ako ich namietal sťažovateľ. Podľa názoru ústavného súdu je postup najvyššieho súdu
v sťažovateľovom prípade v súlade s procesno-právnou úpravou (v danom prípade
s Občianskym súdnym poriadkom), keď po zistení, že nie je daný žiaden z dôvodov podľa
§ 237 a § 238 OSP, dovolací súd napadnutým uznesením sťažovateľovo dovolanie odmietol
pre neprípustnosť.
Právny názor, na ktorom je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu
odmietajúce dovolanie sťažovateľa z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné
a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy ani práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc
ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.
Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 13 dohovoru, ústavný súd uvádza, že toto
ustanovenie zaručuje právo na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym
orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore.
Ústavný súd konštatuje, že v súvislosti s namietaným porušením svojich základných práv
mal sťažovateľ k dispozícii účinné právne prostriedky nápravy (tak riadne – odvolanie, ako
aj mimoriadne – dovolanie), ktoré aj využil a ktorými sa domáhal dosiahnutia nápravy.
Všeobecné súdy o podaných opravných prostriedkoch riadne konali a rozhodli. Ústavný
súd konštatuje, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 46/2011
z 29. februára 2012 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 13
ods. 1 dohovoru.
Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa vo svojej podstate vecnej nesprávnosti
rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci
konania o predmetnej sťažnosti sa vzhľadom na už uvedené mohol zaoberať iba
namietaným porušením práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu v dovolacom konaní,
a nie prípadným porušením práv rozsudkom krajského súdu ako prvostupňového súdu
a rozsudkom najvyššieho súdu v konaní o odvolaní.
23. S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
24. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2012