Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 166/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. P., B., zastúpeného advokátom Mgr. I. F., PhD., L.,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -205

z 1. decembra 2006, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. l Obo

71/2010 zo 6. októbra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1

ObdoV 46/2011 z 29. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. L. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája

2012 doručená sťažnosť Ing. L. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -205 z 1. decembra 2006, rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo

6. októbra 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. februára

2012.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty

úpadcu J. S., Ž., je žalovaným v konaní o zaplatenie 3 000 000 Sk (99 581,76 €) s

príslušenstvom. Žalobkyňou je manželka úpadcu.

Z obsahu sťažnosti a priložených dôkazov vyplýva, že žalobkyňa sa podanou

žalobou domáhala zaplatenia peňažnej sumy, ktorá predstavovala polovicu ceny budovy,

ktorá bola sťažovateľom ako správcom konkurznej podstaty predaná, pričom táto

nehnuteľnosť bola pôvodne nadobudnutá do bezpodielového spoluvlastníctva manželov

(žalobkyne a úpadcu).

V sťažnosti sa uvádza: „V predmetnej právnej veci Krajský súd v Banskej Bystrici

konal ako súd prvého stupňa o návrhu navrhovateľky na zaplatenie 3.000.000,00 Sk s

príslušenstvom zo dňa 13. 08. 2001. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k.

-205 zo dňa 01. 12. 2006 konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy

500.000,-Sk zastavil a sťažovateľovi (ako odporcovi) uložil povinnosť zaplatiť

navrhovateľke sumu 2.500.000,- Sk...

Najvyšší súd Slovenskej republiky konal ako odvolací súd... rozsudkom č. k.

zo dňa 06. 10. 2010 o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku súdu prvého

stupňa rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil... a zároveň rozhodol

o povinnosti sťažovateľa zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho a dovolacieho

konania...

Najvyšší súd Slovenskej republiky následne konal ako dovolací súd o dovolaní

sťažovateľa... proti rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 06. 10. 2010. Porušovateľ 1)

(najvyšší súd, pozn.) uznesením sp. zn. zo dňa 29. 02. 2012... dovolanie

sťažovateľa proti uvedenému rozsudku porušovateľa 1) odmietol.“

3. Sťažovateľ ďalej uviedol: „Týmto odmietnutím dovolania uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 02. 2012 pre jeho neprípustnosť, hoci dovolanie

prípustné bolo... došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa... sťažovateľ dovolanie...

odôvodnil tým, že v konaní pred odvolacím súdom došlo k vadám uvedeným v ,

keďže sťažovateľovi sa postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu odňala možnosť konať

pred súdom / v spojení s písm. í) /. Sťažovateľ dovolanie

odôvodnil aj tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ) a v nadväznosti na túto vadu konania

došlo aj k vyneseniu rozsudku, ktorý spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ ).

Sťažovateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v zásade v tom, že sa odvolací

súd (porušovateľ 1/) vôbec nezaoberal meritom odvolania, nevysporiadal sa s odvolacími

dôvodmi, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne...

Sťažovateľ má za to, že ním podané dovolanie bolo prípustné a postupom

porušovateľa 1), ktorým odmietol dovolanie ako neprípustné, bola sťažovateľovi odňatá

možnosť konať pred dovolacím súdom a zároveň bolo porušené právo sťažovateľa na

spravodlivý proces, právo na prístup k dovolaciemu súdu a právo na účinný opravný

prostriedok.“ Tie isté vady má podľa sťažovateľa aj napadnutý rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľ považuje uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. februára 2012 za prísne formalizované a vydané bez ohľadu na skutkové a právne

okolnosti danej veci.

V súvislosti s uvedeným rozhodnutím sťažovateľ uvádza: „Napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu nepochybne bola takýmto postupom súdu odňatá možnosť konať pred

súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom sťažovateľ vidí v tom, že dovolací súd

(predchádzajúcim uznesením zo dňa 24. 02. 2010) a následne aj odvolací súd sa v

napadnutom rozsudku zo dňa 06. 10. 2010 absolútne nezaoberali ďalšou obranou

sťažovateľa (okrem obrany týkajúcej sa skutočnosti či nehnuteľnosti patria do BSM) a teda

ďalšími odvolacími dôvodmi... Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 06. 10. 2010

je teda arbitrárny, nepreskúmateľný, čo podľa ustálenej judikatúry zakladá dovolací dôvod

podľa Je nevyhnutné, aby sa súdy zaoberali celou obranou

sťažovateľa a nie len jej parciálnou (a podľa názoru sťažovateľa nevýznamnou) časťou.

Dovolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 24. 02. 2010 a následne aj odvolací

súd v odvolaním napadnutom rozsudku zo dňa 06. 10. 2010 sa absolútne nezaoberali (ani

len okrajovo) konzekvenciami vo vzťahu k Zákonu o konkurze a vyrovnaní a záložnému

právu. V dôsledku takéhoto postupu a rozhodnutia odvolacieho súdu došlo aj

k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

V takomto postupe odvolacieho súdu a následne na ňom založenom rozhodnutí vidí

sťažovateľ pochybenie odvolacieho súdu majúce za následok odňatie možnosti sťažovateľa

konať pred odvolacím súdom, keďže sťažovateľovi bolo postupom odvolacieho súdu odňaté

právo na preskúmanie záverov, ktoré sťažovateľ rozsudku súdu prvého stupňa vytýkal.

Zároveň došlo takýmto postupom odvolacieho súdu aj k porušeniu princípu rovnosti

účastníkov konania a jeho dvojinštančnosti, keďže odvolacie námietky sťažovateľa, ktoré

naviac vymedzili samotný rámec odvolacieho konania, zostali pochybením súdu

v neprospech sťažovateľa, avšak v prospech navrhovateľky, neprejednané.

Vzhľadom na uvedené je rozsudok odvolacieho súdu nielenže arbitrárny, ale

skutočnosťou, že sa odvolací súd vôbec nezaoberal ďalšou obranou sťažovateľa odvolací

súd odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a preukázať tak neodôvodnenosť

nároku navrhovateľky.“

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie takto

rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

29. 02. 2012, Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo

dňa 06. 10. 2010 a Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -205

zo dňa 01. 12. 2006, boli porušené základné práva sťažovateľa Ing. L. P..., podľa článku 46

ods. 1 , článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (č. ).

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 29. 02. 2012, rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 06. 10. 2010 a rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -205 zo dňa 01. 12. 2006 a vec vracia Krajskému

súdu v Banskej Bystrici na nové konanie a rozhodnutie.“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. Podľa prvej vety sťažnosť možno podať

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

11. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj

keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

12. Podstatou sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v konaní

o zaplatenie peňažnej sumy, a to:

- rozsudkom krajského súdu č. k. -205 z 1. decembra 2006 ako

prvostupňového súdu,

- rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. októbra 2010

v odvolacom konaní,

- uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. februára 2012

v dovolacom konaní.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.

-205 z 1. decembra 2006 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. októbra 2010

13. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -205

z 1. decembra 2006 ako prvostupňového súdu a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. októbra 2010 v odvolacom konaní. Rozsudok najvyššieho súdu ako

odvolacieho sp. zn. zo 6. októbra 2010 v spojení s rozsudkom krajského

súdu č. k. -205 z 1. decembra 2006 ako prvostupňového súdu nadobudol

právoplatnosť 22. októbra 2010.

14. Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorými namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity.

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú

osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu právomoci ústavného

súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ mal vo vzťahu k označeným

rozhodnutiam všeobecných súdov k dispozícii opravné prostriedky, ktoré aj využil.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu č. k. -205 z 1. decembra

2006 riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. zo 6. októbra 2010. Proti rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. zo 6. októbra 2010 podal sťažovateľ mimoriadny opravný prostriedok

– dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 29. februára 2012.

15. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej

porušenie základného práva podľa a práv podľa a

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -205 z 1. decembra 2006

a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. októbra 2010 po predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu nedostatku

právomoci ústavného súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. februára 2012

16. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym posúdením prípustnosti dovolania v uznesení

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. februára 2012 a namieta, že napadnuté

rozhodnutie dovolacieho súdu bolo vydané bez ohľadu na skutkové a právne okolnosti

danej veci. V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti uvádza argumenty týkajúce sa

nesprávneho právneho posúdenia predmetu konania (merita veci) v konaní pred

všeobecnými súdmi.

17. Ústavný súd už vo vzťahu k a dohovoru uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

18. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu je jedným z dôvodov odmietnutia

návrhu jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú v konaní o sťažnosti možno vysloviť v prípade,

ak ústavný súd nezistil priamu príčinnú súvislosť medzi postupom orgánu štátu

a namietaným porušením základných práv. O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

označeného základného práva, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti alebo

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na konanie

(napr. , ).

19. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto

nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti

postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom

oddiele druhej hlavy ( až ). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného

súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu

základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného

súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery

boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (podobne aj ). Ústavnoprávnou požiadavkou

je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky

odôvodnené.

20. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 29. februára 2012 v prvom

rade konštatoval, že žalovaný (sťažovateľ) napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom prípustnosť dovolania podľa § 238

ods. 1 až 3 (ďalej aj „OSP“) v tomto prípade nie je daná.

Ďalej poukázal na ustanovenie , podľa ktorého dovolací súd prihliada

na procesné vady taxatívne vymenované v ustanovení , a konštatoval:

„Dovolateľ v dovolaní namietal, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom tým, že sa súd dôsledne nevysporiadal s otázkou relevantnosti jeho tvrdení,

obsiahnutých v odvolaní.

Pre prípad, že dovolateľ spochybňuje správnosť toho, ako súdy vyhodnotili jednotlivé

dôkazy, dovolací súd uvádza, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach. Pritom starostlivo prihliada na

všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci ( ). Pri

hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí

z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade

nie je obmedzovaný právnymi dôkazmi v tom, ako a s akým výsledkom z hľadiska

pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotil. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť

prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá

prípustnosť dovolania v zmysle (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy

dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, že dokazovanie sa v ňom

nevykonáva a preto dovolaciemu súdu neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané

v konaní na súdoch nižších stupňov.

Žalovaný tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu

normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil

správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho

interpretoval, alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd

sa ale právnym posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle

Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky

považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť len procesne

prípustné dovolanie ( ), zároveň je zastávaný názor, že

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť

dovolania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, dovolací súd dospel k záveru, že postupom súdov

nižších stupňov žalovanému nebolo odňaté právo konať pred súdom.

Dovolací sú nezistil, že by konanie súdu prvého stupňa a odvolacieho bolo postihnuté

procesnou vadou podľa , na ktorú poukazuje žalovaný v dovolaní a ani

inými závažnými vadami v zmysle ustanovenia , , , , , preto

dovolanie žalovaného pre jeho neprípustnosť podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b

ods. 5 odmietol.“

21. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je na skúmanie prípustnosti

návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt,

oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či

splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje

o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe

obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie

o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, ). V tejto

súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti

dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľa (napr. ).

22. Ústavný súd posúdil obsah napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. februára 2012 z ústavne významných hľadísk a dospel k záveru, že

najvyšší súd primeraným spôsobom preskúmal prípustnosť dovolania a dostatočne sa

vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľa.

Najvyšší súd preskúmal dôvody prípustnosti dovolania podľa tak,

ako ich namietal sťažovateľ. Podľa názoru ústavného súdu je postup najvyššieho súdu

v sťažovateľovom prípade v súlade s procesno-právnou úpravou (v danom prípade

s ), keď po zistení, že nie je daný žiaden z dôvodov podľa

a , dovolací súd napadnutým uznesením sťažovateľovo dovolanie odmietol

pre neprípustnosť.

Právny názor, na ktorom je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu

odmietajúce dovolanie sťažovateľa z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné

a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

ani práv podľa dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc

ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 13 dohovoru, ústavný súd uvádza, že toto

ustanovenie zaručuje právo na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym

orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore.

Ústavný súd konštatuje, že v súvislosti s namietaným porušením svojich základných práv

mal sťažovateľ k dispozícii účinné právne prostriedky nápravy (tak riadne – odvolanie, ako

aj mimoriadne – dovolanie), ktoré aj využil a ktorými sa domáhal dosiahnutia nápravy.

Všeobecné súdy o podaných opravných prostriedkoch riadne konali a rozhodli. Ústavný

súd konštatuje, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. februára 2012 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 13

ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa vo svojej podstate vecnej nesprávnosti

rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci

konania o predmetnej sťažnosti sa vzhľadom na už uvedené mohol zaoberať iba

namietaným porušením práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu v dovolacom konaní,

a nie prípadným porušením práv rozsudkom krajského súdu ako prvostupňového súdu

a rozsudkom najvyššieho súdu v konaní o odvolaní.

23. S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25

ods. 2 ).

24. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2012