Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 237/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2012 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

v konaní o sťažnosti Z. T., L., zastúpeného spoločnosťou K., advokátska kancelária, s. r. o.,

B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. K., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. , neskôr

vedenom pod sp. zn. , takto

rozhodol:

1. Základné právo Z. T. podľa a právo podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. , neskôr vedenom pod sp.

zn. , p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Liptovský Mikuláš p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

, neskôr vedenom pod sp. zn. , konal bez zbytočných

prieťahov.

3. Z. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 300 € (slovom tritisíctristo eur),

ktoré j e Okresný súd Liptovský Mikuláš p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Liptovský Mikuláš j e p o v i n n ý uhradiť Z. T. trovy právneho

zastúpenia v sume 323,40 € (slovom tristodvadsaťtri eur a štyridsať centov) na účet jeho

právneho zástupcu spoločnosti K.., advokátska kancelária, s. r. o., B., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2012

doručená sťažnosť Z. T., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou K.,

advokátska kancelária, s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J.

K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C

150/1997, neskôr vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.

, neskôr vedené pod sp. zn. , začalo 30. septembra 1997, keď

bola sťažovateľom ako žalobcom podaná žaloba proti spoločnosti V., s. r. o. (ďalej len

„žalovaný“ alebo „žalovaný v 1. rade“), o zaplatenie sumy 101 500 Sk (3 369,18 €)

s príslušenstvom a po zmene žaloby o zaplatenie sumy 106 575 Sk (3 537,64 €)

s príslušenstvom.

Rozsudkom z 10. júna 1998 okresný súd vyhovel žalobe sťažovateľa a zaviazal

žalovaného zaplatiť sťažovateľovi sumu 106 575 Sk (3 537,64 €) so 17,6 % úrokom

z omeškania od 21. júla 1996 až do zaplatenia a trovy konania.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením

sp. zn. z 13. októbra 1999 zrušil rozsudok okresného súdu z 10. júna 1998

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ podaním z 12. decembra 2003 rozšíril žalobu o ďalšieho žalovaného

spoločnosť D., spol. s r. o. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“).

Sťažovateľ uviedol, že „Po vrátení spisu Okresnému súdu..., prvostupňový súd riadne

nekonal, bol nečinný a nekonal vo veci viac ako dva roky, keď prvý procesný úkon

po vrátení veci na ďalšie konanie vykonal až dňa 04. 12. 2003, kedy sa konalo pojednávanie

vo veci... Sťažovateľ podaním zo dňa 12. 12. 2003 navrhol, aby... pristúpil do konania ďalší

účastník na strane žalovaného, a to spoločnosť D., spol. s. r. o...

Podaním zo dňa 10. 11. 2004 žiadal sťažovateľ Okresný súd... o vytýčenie termínu

pojednávania, a to z dôvodu, že od zaslania návrhu na pristúpenie ďalšieho účastníka do

konania, sťažovateľ neobdržal od konajúceho súdu žiadnu korešpondenciu (po dobu takmer

11 mesiacoch od zaslania vyššie uvedeného návrhu sťažovateľa).

Okresný súd... listom zo dňa 29. 11. 2004 oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľa,

že dňa 01. 09. 2004 došlo vo veci k zmene zákonného sudcu a vyzval ho na doplnenie

návrhu na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania a na doručenia doplneného návrhu

ďalšiemu účastníkovi konania na strane žalovaného. Sťažovateľ na základe výzvy súdu

doplnil podaním zo dňa 10. 12. 2004 návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania

na strane žalovaného. Uznesením zo dňa 28. 12. 2004... Okresný súd... pripustil do

konania... žalovaného v 2/rade...“.

Okresný súd druhýkrát vo veci rozhodol rozsudkom z 25. apríla 2005, ktorým uložil

žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 53 287,50 Sk (1 768,82 €) so

17,6 % úrokom z omeškania od 21. júla 1996 do zaplatenia, žalobu vo zvyšku a proti

žalovanému v 1. rade zamietol a žiadnemu účastníkovi konania nepriznal právo na náhradu

trov konania.

Na odvolanie sťažovateľa i žalovaného v 2. rade bol spis predložený krajskému súdu,

ktorý ho bez meritórneho rozhodnutia o odvolaniach vrátil okresnému súdu 31. júla 2006

na jeho doplnenie v časti chýbajúceho rozhodnutia o trovách konania vo vzťahu sťažovateľa

k žalovanému v 1. rade.

Okresný súd 30. januára 2007 „t. z. takmer po 6 mesiacoch od vrátenia spisu

odvolacím súdom“ vydal dopĺňajúci rozsudok k svojmu rozsudku z 25. apríla 2005, ktorým

rozhodol o trovách konania tak, že žalovanému v 1. rade proti sťažovateľovi nepriznal

náhradu trov konania.

O odvolaniach sťažovateľa a žalovaného v 2. rade proti rozsudku okresného súdu

z 25. apríla 2005 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 12. decembra

2007, ktorým rozsudok okresného súdu z 25. apríla 2005 potvrdil v jeho zamietajúcej časti

a v časti výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, zmenil

vo vyhovujúcej časti [vo výroku, ktorým bola žalovanému v 2. rade uložená povinnosť

zaplatiť sťažovateľovi sumu 53 287,50 Sk (1 768,82 €) so 17,6 % úrokom z omeškania od

21. júla 1996 do zaplatenia] tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a sťažovateľa zaviazal na

náhradu trov odvolacieho konania žalovaného v 1. rade a trov konania žalovaného v 2. rade.

Na základe sťažovateľom podaného dovolania proti rozsudku krajského súdu

z 12. decembra 2007, ktoré bolo Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) doručené 23. apríla 2008, najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 29. apríla 2010 zrušil rozsudok krajského súdu v časti dovolaním napadnutého

zmeňujúceho výroku a vec v rozsahu zrušenia vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 23. marca 2011 zrušil rozsudok

okresného súdu z 25. apríla 2005 vo vyhovujúcej časti a v časti výroku o trovách konania

vo vzťahu sťažovateľa a žalovaného v 2. rade a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

K priebehu konania po vrátení veci okresnému súdu sťažovateľ uviedol: „Dňa

29. 03. 2011 sa konalo pojednávanie na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši. Konanie

bolo odročené na... 19. 04. 2012 za účelom vyhlásenia rozhodnutia vo veci.“

Ústavný súd dožiadaním okresného súdu 2. mája 2012 zistil, že okresný súd vo veci

tretíkrát rozhodol rozsudkom sp. zn. z 19. apríla 2012 tak, že žalobu

sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ namietal, že okresný súd „vo veci sa riadne nekoná, čím dochádza

k porušovaniu práva na spravodlivý proces a neodôvodneným prieťahom v konaní“,

a uviedol, že „... predmetná právna vec nie je natoľko komplikovaná a náročná, aby mohla

ospravedlniť prieťahy v konaní okresného súdu... správanie sťažovateľa v preskúmavanej

veci absolútne nezapríčinilo spôsobené prieťahy v konaní... prieťahy v konaní boli

spôsobené postupom súdu...“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Konaním Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši vedeným pod sp. zn.

neskôr prevedené pod sp. zn. bolo porušené základné právo Z.

T... zakotvené ... Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd.

Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláši v konaní vedenom pod sp. zn...

prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z. T... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €... ktoré je

Okresný súd v Liptovskom Mikuláši povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláši ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia Z.

T., vo výške 323,40 €... na účet právneho zástupcu... do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -13

zo 16. mája 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd listom č. k. Spr 661/12-

14 zo 6. júna 2012 a uviedol: „Návrh Z. T. proti V., s. r. o. Ž. na zaplatenie 101.500,- Sk s

príslušenstvom bol doručený tunajšiemu súdu dňa 02. 10. 1997 a vec bola zapísaná pod sp.

zn. – pridelená sudcovi J. M. Nakoľko tento sa cítil byť vo veci zaujatý, spis

bol dňa 15. 10. 1997 predložený Krajskému súdu v Žiline, ktorý vylúčil sudcu JUDr. J. M. a

ďalších dvoch sudcov z prejednávania a rozhodovania veci. Následne bola táto pridelená

podľa sudcovi JUDr. V. K., ktorý konal plynulo. Proti rozsudku

vyhlásenému dňa 10. 06. 1998 bolo podané odvolanie, v dôsledku čoho bol spis dňa 04. 11.

1998 predložený Krajskému súdu v Žiline, ktorý uznesením -72 zo dňa 13.

októbra 1999 zrušil rozsudok okresného súdu – spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 01.

06. 2000.

Sudca JUDr. V. K. bol od augusta 2000 dlhodobo práceneschopný a následku ku dňu

28. 02. 2001 prestal byť sudcom tunajšieho súdu z dôvodu odchodu do starobného

dôchodku. Uvedená vec bola preto pridelená sudkyni JUDr. B. M., ktorá však prvý úkon vo

veci vykonala až dňa 19. 11. 2002, keď požiadala o vyhotovenie výpisu z obchodného

registra a ďalší úkon bol vykonaný až 13. 11. 2003, kedy sudkyňa určila termín

pojednávania na deň 04. 12. 2003. Pojednávanie sa 04. 12. 2003 síce uskutočnilo, ale bolo

odročené na neurčito. Ďalšie úkony sudkyňa JUDr. B. M. v tejto veci nevykonávala, pričom

dňom 07. 02. 2004 odišla do starobného dôchodku a v súvislosti s tým požiadala o

prerušenie výkonu funkcie sudcu.

V prvom štvrťroku 2004 z tunajšieho súdu odišli spolu traja sudcovia (okrem JUDr.

B. M., ešte JUDr. J. M. a Mgr. Ľ. T.) takže došlo k zníženiu počtu sudcov z 10 na 7. Pri

tomto stave nebolo možné zvládnuť priebežne vybavovanie všetkých vecí, zvlášť keď po

odchádzajúcich sudcoch ostalo množstvo nevybavených vecí. V rámci prerozdelenia spisov

po uvedených sudcoch, bola táto vec pridelená sudkyni B. K., ktorá vo veci začala konať

dňa 29. 11. 2004 a odvtedy plynulo konala až do rozhodnutia vo veci rozsudkom

-135 zo dňa 25. 04. 2005; voči tomuto podali odvolanie navrhovateľ aj

odporca, pričom spis bol predložený Krajskému súdu v Žiline dňa 10. 10. 2005. Krajský súd

vrátil tento spis tunajšiemu súdu prvýkrát 09. 01. 2007, za účelom vydania dopĺňacieho

rozsudku ohľadne výroku o trovách konania – sudkyňa B. K. vo veci ihneď nariadila

pojednávanie na deň 30. 01. 2007 a po vydaní dopĺňacieho rozsudku 09. 03. 2007 bol spis

opäť predložený Krajskému súdu v Žiline dňa 10. 10. 2005. Krajský súd rozhodol

rozsudkom -205 zo dňa 12. 12. 2007, pričom spis bol vrátený tunajšiemu súdu

dňa 25. 03. 2008 – tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 07. 04. 2008.

Dňa 23. 04. 2008 navrhovateľ podal proti tomuto rozsudku dovolanie – v dôsledku

čoho bol dňa 02. 06. 2008 spis predložený Najvyššiemu súdu SR, ktorý rozhodol uznesením

zo dňa 29. 04. 2010 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil (spis bol vrátený

tunajšiemu súdu dňa 07. 06. 2010). V čase vrátenie spisu z Najvyššieho súdu SR už ani B.

K. nebola sudkyňou tunajšieho súdu (ku dňu 13. 02. 2010 sa vzdala výkonu funkcie sudcu z

dôvodu odchodu do starobného dôchodku). Spis bol pridelený sudkyni JUDr. E. U., ktorá

vec zreferovala a spis bol dňa 29. 07. 2010 predložený Krajskému súdu v Žiline. Tento

rozhodol uznesením zo dňa 23. 03. 2011 tak, že zrušil rozsudok

prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie – spis bol vrátený tunajšiemu súdu

dňa 30. 09. 2011. Vo veci ďalšie úkony vykonávala sudkyňa JUDr. E. U., ktorá nariadila vo

veci pojednávanie na deň 29. 03. 2012; toto pojednávanie bolo odročené za účelom

vyhlásenia rozsudku na deň 19. 04. 2012. Navrhovateľ podal odvolanie, ktoré bolo súdu

doručené dňa 10. 05. 2012. Súd následne vykonal úkony spojené s podaním odvolania a po

uplynutí lehôt na vyjadrenie k odvolaniu bude spis predložený Krajskému súdu v Žiline.

Z uvedeného potom vyplýva, že tunajší súd nekonal plynulo od júla 2000

do novembra 2003 (vtedy bolo nariadené pojednávanie na deň 04. 12. 2003). Pokiaľ

sa nevykonávali úkony od januára 2004 do novembra 2004, nečinnosť bola zavinená

nedostatočným obsadením tunajšieho súdu, keď nebolo možné bez konať bez prieťahov

vo všetkých veciach, ktoré boli sudcom pridelené. Inak tunajší súd vo veci konal plynulo

v primeraných lehotách. Na dĺžku konania má vplyv aj doba, po ktorú prebiehalo vo veci

odvolacie konania a neskôr dovolacie konanie.“

Okresný súd listom č. k. Spr 661/12-14 zo 6. júna 2012 a právny zástupca

sťažovateľa listom z 13. júna 2012 oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na charakter veci,

kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od neho očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného

práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri

výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu

týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ (m. m. ).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj

sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom

na predmet konania, ktorým je nárok na vrátenie peňažného vkladu pri stávke, nie je možné

napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Doterajší zdĺhavý priebeh

napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti

prerokovávanej veci. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende

všeobecných súdov a nie je právne zložitá.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní

pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by

sťažovateľ, ktorý je účastníkom posudzovaného konania ako navrhovateľ, prispel

k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Priebeh konania zistený ústavným súdom z vyžiadaného spisu okresného súdu zodpovedá

chronológii úkonov tak, ako boli opísané jednak v sťažnosti sťažovateľa, ako aj

vo vyjadrení okresného súdu.

Z uvedeného vyplýva, že posudzované konanie začalo 2. októbra 1997 podaním

návrhu sťažovateľom, pričom konanie vo veci doteraz nie je ukončené.

Okresný súd v podstatnej časti konania trvajúceho toho času viac ako 14 rokov

rozhodol prvýkrát rozsudkom z 10. júna 1998, ktorý bol zrušený uznesením odvolacieho

súdu z 13. októbra 1999 a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Druhýkrát

rozhodol okresný súd rozsudkom z 25. apríla 2004, ktorý po zrušení prvšieho rozhodnutia

odvolacieho súdu z 12. decembra 2007 v dovolacom konaní (rozhodnutím dovolacieho súdu

z 29. apríla 2010) bol ďalším rozhodnutím odvolacieho súdu z 23. marca 2011 zrušený

a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Tretíkrát rozhodol okresný súd rozsudkom z 19. apríla 2012. Rozsudok bol

napadnutý odvolaním sťažovateľa a spis dosiaľ nebol predložený odvolaciemu súdu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania v trvaní viac ako 14 rokov a vzhľadom

na zjavnú neefektívnosť činnosti okresného súdu, ktorého rozsudky boli opakovane zrušené

odvolacím súdom, je na mieste aj bez podrobnejšieho hodnotenia jednotlivých úkonov

okresného súdu konštatovať, že posudzované konanie ako celok charakterizujú prieťahy.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , neskôr vedenom pod sp. zn.

, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo

iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom

súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha finančného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

5 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu

neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie základného

práva, najmä na doterajšiu dĺžku súdneho konania v trvaní viac ako 14 rokov a hodnotu

sporu, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie v sume 3 300 €, ktoré je okresný súd povinný mu zaplatiť.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci

úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku

2012 (prevzatie a príprava zastupovania, podanie sťažnosti). Vychádzal pritom z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta

(základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2012 1/6 z výpočtového základu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby

odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál, teda spolu za dva úkony 269,58 € spolu

s 20 % daňou z pridanej hodnoty spolu 323,40 €.

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho súdneho

poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2012