Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 305/2012
PDF · 157.5 KB
No categories available
III. ÚS 305/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2012
prerokoval vyhlásenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrené prostredníctvom
jeho predsedu JUDr. Š. H. o odmietnutí sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky
JUDr. J. H., JUDr. S. K. a JUDr. L. M. pre ich predpojatosť v rozhodovaní vo veci vedenej
pod sp. zn. II. ÚS 400/2011 a takto
rozhodol:
Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. J. H., JUDr. S. K.
a JUDr. L. M. n i e s ú v y l ú č e n í z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom
Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 400/2011.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. apríla 2012
doručené vyhlásenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo
„účastník konania“) vyjadrené prostredníctvom jeho predsedu JUDr. Š. H., ktorým namieta
predpojatosť sudcov ústavného súdu JUDr. J. H., JUDr. S. K. a JUDr. L. M. podľa
§ 28 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti JUDr. M. T.,
správkyne konkurznej podstaty úpadcu D., a. s. „v konkurze“, B. (ďalej len „sťažovateľka“),
vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 400/2011, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
1 Obdo V/1/2009.
Sťažnosť sťažovateľky bola v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu na obdobie
od 1. marca 2011 až do 28. februára 2012 (ďalej len „rozvrh práce“) pridelená
na prerokovanie a rozhodnutie druhému senátu ústavného súdu.
Účastník konania v rámci uplatnenej námietky zaujatosti uviedol:
«Predpojatosť JUDr. J. H., JUDr. S. K. a JUDr. L. M. naznačuje spôsob rozhodnutia
druhého senátu ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 452/2010, v ktorej
nálezom o.i. rozhodol, že Špecializovaný trestný súd Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.
PK 2 T 16/2008 a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Tost 39/2010 porušili čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom M. Š. na urýchlené
rozhodnutie o zákonnosti väzby a najvyššiemu súdu uložil povinnosť zaplatiť M. Š.
primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 500 €. Najvyšší súd však, ako to ostatne
vyplýva zo zberného spisu 1 Tost 39/2010, právo M. Š. na urýchlené rozhodnutie
o zákonnosti väzby neporušil. Sťažnosť obžalovaného M. Š. smerujúca proti uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, ktorým bola zamietnutá žiadosť obžalovaného
o prepustenie z väzby na slobodu, bola najvyššiemu súdu predložená na rozhodnutie
28. septembra 2010. Predseda senátu najvyššieho súdu 30. septembra 2010 určil termín
neverejného zasadnutia na 6. októbra 2010, kedy najvyšší súd vo veci rozhodol a to tak, že
sťažnosť obžalovaného zamietol. Podľa § 172 ods. 3 Trestného poriadku rozsudok treba
písomne vyhotoviť vo väzobných veciach najneskôr do 10 pracovných dní, v ostatných
veciach do 30 pracovných dní odo dňa jeho vyhlásenia, pričom podľa § 180 Tr. por.
citované ustanovenie treba primerane použiť aj na písomné vyhotovenie uznesenia.
Písomné vyhotovenie uznesenia bolo sudcom spravodajcom odovzdané predsedovi senátu v
piatok 15. októbra 2010, teda v siedmy pracovný deň po vyhlásení rozhodnutia a v ôsmy
pracovný deň, 18. októbra 2010, bol spis vrátený Špecializovanému trestnému súdu v
Pezinku. Od rozhodnutia najvyššieho súdu o sťažnosti obžalovaného proti uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, ktorým bola zamietnutá žiadosť obžalovaného
o prepustenie z väzby na slobodu, až po odovzdanie písomne vypracovaného rozhodnutia
do trestnej kancelárie a vrátenie spisu prvostupňovému súdu uplynulo osem pracovných
dní.
Ústavný súd svojím rozhodnutím v bode 2. výroku nálezu sp. zn. II. ÚS 452/2010
nerešpektoval citované ustanovenia Trestného poriadku, keď vyslovil, že aj najvyšší súd
porušil právo M. Š. na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby argumentujúc, že písomné
vyhotovenie uznesenia si nielen na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku, ale aj
na najvyššom súde vyžiadalo „neprimerane dlhú dobu“ (str. 22 nálezu) a za „prieťahy“
v konaní najvyššieho súdu priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume
500 €. Takéto a označenému nálezu podobné rozhodnutia neposilňujú dôveru verejnosti
k ústavného súdu, ani dôveru v nezávislé a spravodlivé rozhodovanie všeobecných súdov.
Cieľom inštitútu vylúčenia sudcu nie je sankcionovanie osoby sudcu, ale
zabezpečenie realizácie práva na spravodlivé konanie účastníkov konania, ktorého
súčasťou je aj právo na subjektívne a objektívne nestranný súd. Okolnosti uvedené vo
vzťahu k sudcom JUDr. H., JUDr. K., a JUDr. M. odôvodňujú vznik pochybností
objektívnej povahy o nepredpojatosti sudcu ústavného súdu voči Najvyššiemu súdu ako
účastníkovi konania a voči JUDr. Š. H., ako zástupcovi účastníka konania v zmysle § 27
ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.»
K vyhláseniu o predpojatosti sa listami z 25. mája a 28. mája 2012 vyjadrili sudcovia
ústavného súdu JUDr. L. M., JUDr. J. H. a JUDr. S. K., v ktorých okrem iného uviedli, že
podstata námietok predpojatosti vo vzťahu k ich osobám spočíva v spôsobe ich
rozhodovania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 452/2010, pričom
poukázali na obsah ustanovenia § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
(aplikovateľného v konaní pred ústavným súdom na základe ustanovenia § 31a zákona
o ústavnom súde), podľa ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti spočívajúce
v postupe sudcu v konaní o prerokovávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.
V závere vyjadrenia teda uzavreli, že ako dôvody na ich vylúčenie účastník konania
uviedol spôsob ich rozhodovania v inej veci, preto tieto námietky predpojatosti treba
považovať za nedôvodné. Súčasne vyhlásili, že sa v predmetnej veci účastníka konania
necítia byť predpojatí ani pre pomer k veci, ani pre pomer k účastníkom konania a ani
k právnemu zástupcovi.
II.
Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.
Podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastník konania môže vyhlásiť,
že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k
vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho
pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho
pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho
predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania
vyhlásiť bez zbytočného odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre
predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.
Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného
súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu
nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.
Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa
§ 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje tretí senát, ak ide o sudcov druhého senátu.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že existenciu nestrannosti sudcu treba
posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia
a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda
zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).
Objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu,
ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade teda platí tzv. teória
zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť v očiach strán. Objektívna nestrannosť sudcu je založená na vonkajších
prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom či jeho vzťahom k účastníkom
(resp. vedľajším účastníkom) konania (m. m. I. ÚS 352/2010).
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať
a rozhodnúť tak, aby voči účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich
nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci.
Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie
všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto
práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).
Sudcovia ústavného súdu L. M., J. H. a S. K. vo svojich vyjadreniach uviedli, že
námietku predpojatosti uplatnenú účastníkom konania považujú za nedôvodnú a že vo veci
vedenej pod sp. zn. II. ÚS 400/2011 sú pripravení rozhodovať objektívne a nestranne.
Účastník konania námietku zaujatosti vo vzťahu k osobám všetkých troch
označených sudcov ústavného súdu odôvodnil okolnosťami spočívajúcimi v spôsobe ich
rozhodovania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 452/2010. Pri posúdení
námietky účastníka konania treba vychádzať z právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 14
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku („Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti,
ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní
v iných veciach“), podľa ktorej tieto účastníkom konania prezentované dôvody, o ktoré
opiera spochybnenie nezaujatosti označených sudcov ústavného súdu, jednoznačne spadajú
do rámca negatívne vymedzených okolností, na ktoré konajúci súd pri rozhodovaní
o vylúčení sudcu neprihliada.
Vychádzajúc z uvedeného záveru III. senát ústavného súdu konštatuje, že nezistil
také skutočnosti, ktoré by podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde viedli k vylúčeniu
uvedených sudcov z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej na ústavnom
súde pod sp. zn. II. ÚS 400/2011. Výrokom svojho rozhodnutia preto vyslovil, že sudcovia
ústavného súdu JUDr. J. H., JUDr. S. K. a JUDr. L. M. nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej
funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 400/2011.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júna 2012