Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 214/2013
PDF · 144.07 KB
No categories available
III. ÚS 214/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013
podľa § 28 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov o námietke predpojatosti sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta
uplatnenej obchodnou spoločnosťou C., spol. s r. o., B., a C., spol. s r. o. v dodatočnej
likvidácii, zastúpených advokátom JUDr. J. K., B., v konaní o ich sťažnosti vedenej
Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 10657/2013 takto
rozhodol:
Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Juraj Horváth a Sergej Kohut
n i e s ú v y l ú č e n í z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným
súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 10657/2013.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., spol. s r. o., a C., spol. s r. o. v
dodatočnej likvidácii (ďalej len „sťažovateľky“), vedená pod sp. zn. Rvp 10657/2013,
ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 29. novembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V/18/2012.
Sťažovateľky podaním z 25. marca 2013 prostredníctvom svojho právneho zástupcu
doručeným ústavnému súdu 27. marca 2013 vyhlásili, že po pridelení sťažnosti II. senátu
ústavného súdu odmietajú sudcov tohto senátu Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta pre ich
predpojatosť.
Dôvodom podanej námietky «sú skutočnosti viažuce sa k spôsobu, akým sudcovia
rozhodovali v inom konaní, vecne nerozlučne spojenom s v súčasnosti napádaným
rozhodnutím.
Menovaní sudcovia totiž, ako členovia senátu ÚS SR v konaní č. I. ÚS 356/06
rozhodovali o sťažnosti sťažovateľa – F. - pre porušenie o. i. jeho práva na spravodlivé
súdne konanie, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2 Obo 344/2005 zo 16. novembra 2005. V konaní o tejto sťažnosti vtedajší sťažovateľ
v podstate z viacerých dôvodov tvrdil nezákonnosť a protiústavnosť rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR. ktorý ako odvolací súd zruši1 uznesenie prvostupňového konkurzného
súdu o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu na úpadcu - sťažovateľa v terajšom
konaní (C., spol. s r. o.). Ústavný súd SR sťažnosti v časti vyhovel, vyhodnotil porušenie
práva na spravodlivé súdne konanie a napádané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zrušil a
vrátil mu ho na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Čo je však s ohľadom na predkladanú námietku podstatné, uvedený senát svoje
rozhodnutie odôvodnil výlučne tým, že odvolací súd mal v napádanom rozhodnutí konať
o odvolaní podanom neoprávnenou osobou (úpadcom, ktorý nebol navrhovateľom),
v zmysle interpretácie ustanovení zák. č. 328/1991 Zb. v znení účinnom v rozhodnom čase
namietanými sudcami. Odhliadnuc od skutočnosti, že uvedená interpretácia je
neudržateľná, keď popiera základný predpoklad právneho štátu v podobe súdnej kontroly
zákonnosti, možnosti preskúmania prvoinštančného rozhodovania súdu na návrh účastníka
konania, sudcami označený dôvod vôbec nebol predmetom príslušného konania...
Samotný Ústavný súd SR v dotknutom náleze tvrdenia sťažovateľa v časti tvrdeného
porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozvádza na ôsmich stranách (s. 8 - 16 dotknutého nálezu).
Je zrejmé, že súdom použitý dôvod vôbec nebol tvrdený sťažovateľom, nemohol byť
predmetom prieskumu ústavného súdu. a ak dotknutí sudcovia sami pojali do predmetu
konania vlastné dôvody, na ktorých následne aj postavili výrok rozhodnutia, konali výslovne
nad rámce sťažnosti „ultra petitum“, a v rozpore s ust. § 20 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z...
Zároveň by sme chceli poukázať na vyjadrenia predsedu Najvyššieho súdu... JUDr.
Š. H., ktoré boli uverejnené v médiách/a ktorými tento ústavný činiteľ spochybňuje morálne
kvality sudcov Ústavného súdu JUDr. Horvátha a JUDr. Kohúta.
Aj tieto vyjadrenia nás vedú k presvedčeniu, že naša námietka proti uvedeným
sudcom je zákonná a dôvodná. Neexistuje zákonná záruka v osobách sudcov JUDr.
Horvátha a JUDr. Kohúta, že budú rozhodovať nezaujato a objektívne. Podľa nášho
názoru, uvedení sudcovia nemôžu rozhodovať vo veci tak, aby neporušili ústavné práva
sťažovateľa.».
Sťažnosť sťažovateliek bola v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu na rok 2012
účinného od 1. marca 2012 do 28. februára 2013 (ďalej len „rozvrh práce“) pridelená
sudcovi Lajosovi Mészárosovi ako sudcovi spravodajcovi, ktorý je členom II. senátu
ústavného súdu.
Označená vec týkajúca sa námietky predpojatosti bola predložená 23. apríla 2013
na rozhodnutie podľa § 28 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.
z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na základe
rozvrhu práce IV. senátu ústavného súdu.
Sudcovia Juraj Horváth a Sergej Kohut vo svojich podaniach zo 17. apríla 2013
k námietke predpojatosti uplatnenej sťažovateľkami uviedli, že v predmetnej veci sa necítia
byť predpojatí „ani pre pomer k veci ani pre pomer k účastníkom konania a ani k právnemu
zástupcovi“, pričom obidvaja sudcovia ústavného súdu dôvody ich vylúčenia, ktoré mali
spočívať v rozhodovaní v inej veci, považujú za nedôvodné a neprípustné. Poukázali pritom
na rozhodnutie ústavného súdu č. k. III. ÚS 305/2012-15 z 26. júna 2012.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateliek opierajúce sa o vyhlásenia predsedu najvyššieho
súdu, tie podľa sudcov ústavného súdu nie sú „vôbec konkretizované (napr. konkrétne
v ktorých médiách, konkrétne ktoré vyjadrenia, konkrétne v ktorých príspevkoch a pod.)“,
a tiež sudcovia zhodne uviedli, že nevedia k nim zaujať stanovisko, pretože takéto neurčité
námietky podľa nich nemôžu byť skutkovým východiskom na vylúčenie z predmetného
konania.
II.
Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.
Podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastník konania môže vyhlásiť,
že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k
vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho
pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho
pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho
predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania
vyhlásiť bez zbytočného odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre
predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.
Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v pléne ústavného
súdu, o vylúčení sudcu pre jeho predpojatosť rozhodne plénum ústavného súdu; odmietnutý
sudca nehlasuje. Ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu
pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov
rozhoduje hlas predsedajúceho.
Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa
§ 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje tretí senát, ak ide o sudcov druhého senátu.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že existenciu nestrannosti sudcu treba
posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia
a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda
zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).
Objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu,
ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade teda platí tzv. teória
zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť v očiach strán. Objektívna nestrannosť sudcu je založená na vonkajších
prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom či jeho vzťahom k účastníkom
(resp. vedľajším účastníkom) konania (m. m. I. ÚS 352/2010).
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať
a rozhodnúť tak, aby proti účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich
nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci.
Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie
všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto
práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).
Sudcovia ústavného súdu Juraj Horváth a Sergej Kohut vo svojich vyjadreniach
uviedli, že námietku predpojatosti uplatnenú účastníkmi konania považujú za nedôvodnú
a že vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 10657/2013 sú pripravení rozhodovať objektívne
a nestranne.
Účastníci konania námietku zaujatosti vo vzťahu k dvom sudcom ústavného súdu
odôvodnili okolnosťami spočívajúcimi v spôsobe ich rozhodovania vo veci vedenej
ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 356/06.
Pri posúdení námietky účastníkov konania treba vychádzať aj z právnej úpravy
obsiahnutej v ustanovení § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku („Dôvodom
na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní
o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach“), podľa ktorej tieto
účastníkmi konania prezentované dôvody, o ktoré opiera spochybnenie nezaujatosti
označených sudcov ústavného súdu, jednoznačne spadajú do rámca negatívne vymedzených
okolností, na ktoré konajúci súd pri rozhodovaní o vylúčení sudcu neprihliada.
Vychádzajúc z uvedeného záveru III. senát ústavného súdu konštatuje, že v podaní
sťažovateliek nezistil také skutočnosti, ktoré by podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde
viedli k vylúčeniu uvedených sudcov z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej
na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 10657/2013.
Výrokom svojho rozhodnutia preto vyslovil, že sudcovia ústavného súdu Juraj
Horváth a Sergej Kohut nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v tomto konaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2013