Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 310/2012
PDF · 163.16 KB
No categories available
III. ÚS 310/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. C., K., zastúpeného advokátskou kanceláriou
JUDr. M. P., advokátka, s. r. o., Ž., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ing. J. L.,
pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 141/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012
doručená sťažnosť M. C., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 C 141/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „27. júla 2009 som na Okresný súd v Žiline podal
návrh na zaplatenie sumy 2 131,35 € s príslušenstvom. Toto konanie sa vedie na Okresnom
súde v Žiline pod č. k. 4C 141/2009. Následne súd dňa 30. 7. 2009 vydal platobný rozkaz,
ktorým môjmu návrhu vyhovel. Proti tomuto platobnému rozkazu podal odporca dňa 20. 8.
2009 odpor, na ktorý sme sa dňa 7. 9. 2009 vyjadrili. Následne súd vytýčil termín
pojednávania 26. 5. 2010, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že v lehote 1 mesiaca sú
navrhovateľ a odporca povinný oznámiť súdu výsledok mimosúdneho rokovania. Podaním
zo dňa 29. 9. 2010 som súdu oznámil, že k mimosúdnej dohode nedošlo a preto žiadam, aby
súd vo veci konal a rozhodol. Súd však vo veci pojednávanie nenariadil a preto som
opätovne 6. 6. 2011 žiadal o pokračovanie v konaní a súd nariadil pojednávanie na 19. 8.
2011. Pojednávanie dňa 19. 8. 2011 súd následne uznesením odročil s tým, že na 18. 10.
2011 nariadil ohliadku na mieste samom.“.
Sťažovateľ tvrdí, že od „18. 10 2011 až do dnešného dňa súd vo veci nenariadil
pojednávanie“.
Sťažovateľ je toho názoru, že „okresný súd v Žiline porušil právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní
vedenom na Okresnom súde v Žiline, č. k. 4C 141/2009, nakoľko súdne konanie prebieha už
viac ako 2 roky a za obdobie od 07. 09. 2009 až do 26. 5. 2010 (8 mesiacov), v období 29.
9. 2010 – 19. 8. 2011 (11 mesiacov) ako aj v období od. 18. 10. 2011 – 13. 04. 2010
(6 mesiacov) súd vo veci nekonal a doposiaľ právoplatne nerozhodol“.
Z priložených príloh k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v priebehu napadnutého
konania sa snažil urýchliť priebeh konania, a to sťažnosťou adresovanou predsedovi
okresného súdu doručenou okresnému súdu 28. septembra 2011, na ktorú reagoval okresný
súd listom z 18. októbra 2011 doručeným sťažovateľovi 25. októbra 2011. Okresný súd
v odpovedi na sťažnosť uviedol, že „skutočnosť, že v období od podania návrhu na súd
do 26. 5. 2010, nebolo uskutočnené vo veci pojednávanie, nie je možné považovať, že by súd
bol nečinný. Vo veci sa vykonávali procesné úkony, potrebné pred nariadením
pojednávania. Sťažnosť je čiastočne dôvodná pokiaľ ide o obdobie nečinnosti súdu od 29. 9.
2010 do 21. 6. 2011 kedy bola zákonná sudkyňa dlhší čas PN.“.
S poukazom na uvedené skutočnosti sťažovateľ tvrdí, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní dochádza k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušovaniu jeho
označených práv, preto sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 141/2009 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd
okresnému súdu prikázal v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov a aby priznal
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. listiny a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 141/2009.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98,
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že ju bolo potrebné
odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Z judikatúry ústavného súdu totiž
vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ojedinelá nečinnosť
súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu
všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie
základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne
návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený
(napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania
(dva a pol roka) sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa,
preto jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú (podobne napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011).
Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal z vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti
sťažovateľa na prieťahy z 18. októbra 2011, ako aj z ústavným súdom vyžiadanej
chronológie úkonov okresného súdu a účastníkov v napadnutom konaní, z ktorej zistil, že
v období namietanom sťažovateľom, teda od podania návrhu do 26. mája 2010, nebol
okresný súd nečinný tak, ako tvrdil sťažovateľ, pretože v rámci tohto obdobia vykonal
viacero procesných úkonov. Okresný súd v rámci uvedeného obdobia vydal 30. júla 2009
platobný rozkaz, ktorý bol na základe podaného odporu 20. augusta 2009 zrušený, ďalej
uznesením z 16. marca 2010 pripustil zmenu účastníkov konania na základe podania
sťažovateľa z 9. marca 2010, toto uznesenie následne doručoval právnym zástupcom
účastníkov konania a taktiež vyhovel žiadosti sťažovateľa na odročenie termínu
pojednávania, ktoré bolo pôvodne nariadené na 7. máj 2010. Týmito procesnými úkonmi
okresný súdu reagoval na vzniknutú procesnú situáciu a ich vykonanie bolo potrebné
na prípravu pojednávania. Preto neobstojí tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd bol
v uvedenom období nečinný.
Navyše z chronológie procesných úkonov okresného súdu vyplýva, že okresný súd
pojednávanie konané 26. mája 2010 odročil na neurčito pre účely dosiahnutia mimosúdnej
dohody medzi účastníkmi, ktorým uložil povinnosť oznámiť súdu jeho výsledok v priebehu
jedného mesiaca. Sám sťažovateľ svojím podaním z 22. júla 2010 žiadal okresný súd
o predĺženie lehoty na mimosúdne rokovanie. Je pravdou, že sťažovateľ podaním
doručeným okresnému súdu 29. septembra 2010 žiadal o nariadenie pojednávania vo veci,
keďže k mimosúdnej dohode nedošlo, a že okresný súd na túto žiadosť sťažovateľa reagoval
až 20. júna 2011, keď nariadil pojednávanie na 19. august 2011, ale toto obdobie
neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu ústavný súd posúdil ako ojedinelú nečinnosť
okresného súdu.
Ústavný súd pri rozhodovaní tiež prihliadal na rozhodovaciu prax a judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho
konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky, v závislosti od povahy veci, nie je
v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi obrátiť sa
opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v napadnutom konaní
na okresnom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2012