Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 383/2012
PDF · 345.63 KB
No categories available
IV. ÚS 383/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného F. P., s. r. o., B., konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F.., vedené pod sp. zn. Rvp 5248/2012,
sp. zn. Rvp 5249/2012 a sp. zn. Rvp 5395/2012 vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako
aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Partizánske
v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er 176/2008 a jeho uznesením z 10. apríla 2012, sp. zn.
3 Er 1719/2008 a jeho uznesením z 10. apríla 2012 a sp. zn. 2 Er 719/2011 a jeho
uznesením z 26. apríla 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 5248/2012, sp. zn. Rvp 5249/2012 a sp. zn.
Rvp 5395/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. mája 2012
a 21. mája 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného
súdu Partizánske (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er 176/2008
a jeho uznesením z 10. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1719/2008 a jeho uznesením z 10. apríla
2012 (ďalej aj „uznesenia okresného súdu z 10. apríla 2012“) a sp. zn. 2 Er 719/2011 a jeho
uznesením z 26. apríla 2012 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 26. apríla 2012“; ďalej
spolu aj „namietaný postup“; ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).
Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcie
v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er 176/2008 (EX 480/2004), sp. zn. 3 Er 1719/2008
(EX 995/07) a sp. zn. 2 Er 719/2011 (EX 7829/11) z dôvodu, že bol zamestnancom
účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), čo podľa názoru okresného
súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.
Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý
vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona č. 233/1995 Z. z. (zákon o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj
„Exekučný poriadok“)...
Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti
Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa
16. 05. 2007 č. 6899/2007-41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne
a materiálne podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie
ministra prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti
oznámil Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom
exekučnej činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej
komory exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však
vlastnou rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa
6. 6. 2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil
pracovný pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného
pomeru pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06.
2007.
Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších
zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre
široký okruh fyzických a právnických osôb, ktoré sa na neho na základe vlastnej vôle
a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1
Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína len na návrh, na ktorý je procesné
legitimovaný oprávnený (veriteľ) alebo ten, kto preukáže, že na neho prešlo právo
z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).
Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované
prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť
– P., s. r. o...
Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok,
ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej
pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s. (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení
Okresného súdu Partizánske, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom
do základných práv sťažovateľa...).».
Okresný súd napadnutými uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa
z vykonávania exekúcie. Práve označené uzneseni[a] a postup všeobecného súdu, ktorý
viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie
definovaných, práv...“.
Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v napadnutých konaniach
a napadnutými uzneseniami porušil jeho práva, konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»
Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva tieto sťažnosti «a) ... poznajúc obsah čl. 142
ods. 2 Ústavy SR a ust. § 374 ods. 4 OSP. Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu
všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho
odvolani[a] podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o [nich] vecne rozhodovať a to
najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania
(cit. ust. § 201 ods. 1 OSP: „Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie
aj vedľajší účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona
č. 38/1993 Z. z. sťažovateľ pristupuje k paralelnému podaniu [týchto] sťažnost[í] a verí, že
v prípade existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom
ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnost[í] pre nedostatok právomoci na [ich]
prerokovanie.
b) Sťažovateľ pozná argumentáciu ústavného súdu sformulovanú v obdobnom
prípade (napr. I. ÚS 478/2011), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania
zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí
a nepovažuje ju za natoľko právne udržateľnú, aby mohla byť predpokladom pre
odmietnutie jeho jeho sťažnost[í] ako tak[ých], ktor[é] bol[i] podan[é] zjavne
neoprávnenou osobou. Na doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ
uvádza:
b.1) Súdny exekútor je osoba splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu
súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu –
občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami,
ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí
(súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora
má zmiešanú povahu. Predovšetkým, a to v primárnej rovine, vystupuje a koná súdny
exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako
základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to
v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri
výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo
udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri
výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych
prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie.
b.2) To, že súdnemu exekútorovi sa priznalo postavenie verejného činiteľa, len
dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme
na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej
činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.:
„Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“
b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom
exekučnej činnosti a len vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.
Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie
núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.
b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon
súdnych alebo iných rozhodnutí (ak nevykonáva exekučnú činnosť) a výkon inej ako
exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže
vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2
veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu...), ust.§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať
vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie.) a ust. § 46 ods. 1
Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie)
len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že
výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti
Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho
exekútora v sekundárnej rovine, je nutné, aby vykonával činnosť podľa štvrtej časti
Exekučného poriadku. T[ieto] ústavn[é] sťažnos[ti] nie [sú] podávan[é] v súvislosti
s postupmi a rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré by boli voči súdnemu exekútorovi
realizované v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného
poriadku a teda v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.
b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho
exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej
materiálnej. Jednak musí byť exekútorovi formálne udelené poverenie na vykonanie
exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone
exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. V danom prípade súdny
exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie
exekučného súdu, ktoré sa netýkajú výkonu exekučnej činnosti podľa štvrtej hlavy
Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá
materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.
b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom
„výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa
v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa
piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek
funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou
činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu
verejnej moci.
b.7) V t[ýchto] prípad[och] je súdny exekútor subjektom so základnými právami
a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto
rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri
svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania,
dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu
legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým
ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».
V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva porušenie
jeho v sťažnostiach uvedených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v konaniach
vedených pod sp. zn. 3 Er 176/2008 a jeho uznesenie z 10. apríla 2012, sp. zn.
3 Er 1719/2008 a jeho uznesenie z 10. apríla 2012 a sp. zn. 2 Er 719/2011 a jeho uznesenie
z 26. apríla 2012 „nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo
na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces
zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné.
Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa
13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne
pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného
súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom
postavení sťažovateľa, pričom t[ieto] rozhodnuti[a] vyvolal[i] právne účinky do budúcnosti
a definitívne zbavil[i] sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú
pre vymoženie pohľadáv[ok] obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktor[é]
bol[i] prisúden[é] rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.
Sťažovateľ ďalej upriamuje pozornosť na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení
z výkonu exekúcie v čase, keď už dlhšie obdobie bol poverený jej vykonaním, zastávajúc
názor, že už vydaním poverenia bol ukončený proces prieskumu zákonnosti jej výkonu
sťažovateľom v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s tým, že „opätovný proces
prieskumu okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať...“.
Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd bez
existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky
zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého
možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie
vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnuti[a] súdu
o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu
rozhodnut[í] všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnuti[a] výrazným spôsobom
ovplyvnil[i] jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával
povinnému dodatočnú príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie
sťažovateľa, došlo k mareniu exekúci[í] a to aj vylúčením sťažovateľa z [ich] výkonu.
Sťažovateľ však bol voči povinnému v pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči
nemu pohľadávk[y] oprávneného. Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný
prechovával voči sťažovateľovi averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo
nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak
prejaviť svoj názor na vec. Súdne konan[ia] neprebiehal[i] v duchu práva na spravodlivý
súdny proces a osobitne s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.».
V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konan[í] nebol
oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konan[ia], v kto[rých] rozhoduje o jeho právach
a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu
nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana
vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli
predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom
samotným.“.
V závere svojich sťažností sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že Exekučný
poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutým uzneseniam okresného súdu „odvolanie
alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53
ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho
v petite sťažností označené práva, resp. označené články ústavy a dohovoru boli
napadnutými uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené,
a v nadväznosti na to navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia zrušené. Sťažovateľ sa
napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov
konania.
II.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania
môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia
alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie
o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1
OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 5248/2012, sp. zn. Rvp 5249/2012 a sp. zn. Rvp 5395/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa
a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku
tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru,
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu
v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
V súlade s poučením v napadnutých uzneseniach o možnosti podať proti nim
opravný prostriedok sťažovateľ podal 26. apríla 2012 proti uzneseniam okresného súdu
z 10. apríla 2012 odvolania (v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.
3 Er/176/2008 a sp. zn. 3 Er/1719/2008), o ktorých v čase predbežného prerokovania
sťažností nebolo podľa zistenia ústavného súdu rozhodnuté. Podľa informácie okresného
súdu proti uzneseniu okresného súdu z 26. apríla 2012 (v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 2 Er/719/2011) sťažovateľ odvolanie nepodal, podala ho iba účastníčka konania
v procesnom postavení oprávnenej – obchodná spoločnosť P., s. r. o. Vec bude predložená
na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv napadnutým
postupom okresného súdu a jeho napadnutými uzneseniami vydanými vyššou súdnou
úradníčkou tvrdiac, že k podaniu sťažnosti pristúpil preto, lebo na základe doterajšieho
postupu okresného súdu „nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd
príjme jeho odvolani[a] podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o [nich] vecne
rozhodovať, a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať
za účastníka konania“.
V súvislosti s paralelným podaním odvolaní proti uzneseniam okresného súdu
a zároveň sťažností ústavnému súdu sťažovateľ zdôvodňuje, že tak urobil v snahe vyhnúť sa
zmeškaniu lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, vyjadrujúc
presvedčenie, že v prípade existencie pochybností o jeho postavení v konaniach pred
všeobecnými súdmi ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažností pre nedostatok
právomoci na ich prerokovanie.
Podľa čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy proti rozhodnutiu zamestnanca súdu
povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.
Ústavný súd už v tejto súvislosti konštatoval, že „Vyšší súdny úradník je podľa § 2
zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov štátnym
zamestnancom. Proti každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka vydanému v súdnom
konaní je v zmysle čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy vždy prípustný opravný prostriedok,
o ktorom rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ak osobitný zákon odvolanie alebo iný opravný
prostriedok nepripúšťa.“ (IV. ÚS 200/07).
Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv
a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane
týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.
Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného
súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Všeobecné súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám
presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými
štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva
a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany
aj zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd
(I. ÚS 61/06).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľom namietané porušenie
niektorého z jeho ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných
práv alebo slobôd nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov
nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).
Judikatúra ústavného súdu zdôrazňuje, že zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva
v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať
a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu,
a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného
súdu (IV. ÚS 128/04). Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú
aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný
súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom
procesnom poriadku, je právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním, resp. rozhodnutím
o nich vylúčená (IV. ÚS 10/02).
Podľa § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného
čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal
súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého
rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie,
predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote
oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,
proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 OSP), rozhodnutie sa podaním odvolania
zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
S poukazom na to ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal v systéme všeobecného
súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv, ktoré mali byť
napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom predchádzajúcim ich vydaniu podľa
jeho názoru porušené, pričom tento opravný prostriedok v konaniach vedených pod sp. zn.
3 Er/176/2008 a sp. zn. 3 Er/1719/2008 v zákonnej lehote využil. Oprávnenie sudcu (resp.
odvolacieho súdu v prípade, že sudca odvolaniam sťažovateľa nevyhovie) v odvolacom
konaní rozhodnúť o namietanom postupe a napadnutých uzneseniach okresného súdu
vylučuje v tejto veci právomoc ústavného súdu, ktorý by ju mohol uplatniť iba vtedy, ak by
už sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže vzhľadom na princíp subsidiárnej
právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu
verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp.
iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni.
K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv zaručených ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie
o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv
poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na doterajšiu judikatúru ústavného
súdu (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných
právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo
slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov,
nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale
až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.
Keďže v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 3 Er/176/2008 a sp. zn.
3 Er1719/2008 je napadnutý postup okresného súdu, ako aj jeho uznesenia z 10. apríla 2012
preskúmateľné sudcom, resp. odvolacím súdom na základe odvolaní sťažovateľa,
neprichádza do úvahy, aby sa ústavný súd zaoberal námietkami smerujúcimi proti postupu
a uzneseniam okresného súdu vydaným vyšším súdnym úradníkom, a preto treba sťažnosti
pred konečným rozhodnutím sudcu, resp. odvolacieho súdu považovať za predčasné.
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťami sťažovateľa pred rozhodnutím
sudcu, resp. odvolacieho súdu o podaných odvolaniach, mohol by neprípustne zasiahnuť
do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie
o odvolaniach sťažovateľa proti napadnutým uzneseniam, mohlo by to viesť jednak
k predĺženiu konania a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký
zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ, t. j. paralelné podávanie sťažností
ústavnému súdu zároveň s podaním riadneho opravného prostriedku, čo vzhľadom
na čl. 142 ods. 2 poslednú vetu ústavy a s ním súvisiacu konštantnú judikatúru ústavného
súdu, ako aj vzhľadom na dikciu § 374 ods. 4 OSP nie je opodstatnené.
Vo vzťahu ku konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 2 Er/719/2011
ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania napadnutého
uznesenia okresného súdu z 26. apríla 2012 využitím riadneho opravného prostriedku, a to
odvolania. Skutočnosť, že sťažovateľ odvolanie nepodal, hoci podľa čl. 142 ods. 2
poslednej vety ústavy a § 374 ods. 4 OSP tak mal možnosť urobiť, automaticky nezakladá
právomoc ústavného súdu.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a tiež
zo záverov a právneho hodnotenia skutkových okolností daného prípadu ústavný súd
sťažnosti sťažovateľa už pri ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažností sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. augusta 2012