Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 426/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť V. Č., B., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., L., vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky, podľa čl. 32 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesením sp. zn.

z 28. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára

2012 doručená sťažnosť V. Č., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

Z. M., L., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), podľa a 4 a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 2

ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn.

z 28. októbra 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

«Návrhom zo dňa 18. 03. 2011 sa A. Č…(ďalej len „matka resp. matka maloletého

dieťaťa, resp. maloletých detí“) domáha zvýšenia výživného na maloleté deti, pričom

navrhuje, aby súd rozhodol, že zaväzuje sťažovateľa prispievať na malooletú M. Č., (ďalej

len „M.“) zvýšené výživné v sume 160 € mesačne, na maloletého M. Č., (ďalej len

„maloletý M.“) zvýšené výživné v sume 170 € mesačne a na maloletého M. Č., (ďalej len

„maloletý M.“) zvýšené výživné v sume 120 € mesačne, u všetkých počnúc dom 01. 09.

2010, splatným vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky detí.

Vzhľadom na skutočnosť, že M. v čase podania návrhu bola už plnoletá, zobrala

matka prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh týkajúci sa zvýšenia výživného na

M. v tejto časti späť, na základe čoho súd konanie navrhovateľky sčasti ozvýšenie výživného

pre M. zastavil Uznesením Okresného súdu Zvolen zo dňa 06. 05. 2011 sp. zn. 12 P/4/2011-

12. ...

Podaním zo dňa 12. 07. 2011 (doručeným Okresnému súdu Zvolen dňa 15. 07.

2011) sťažovateľ podal návrh na výkon rozhodnutia o úprave styku s maloletým dieťaťom

z dôvodu, že styk s maloletým M. sa nerealizuje, matka bez objektívnych dôvodov odmieta

M. vydať tak, ako to upravuje rozhodnutie súdu. Výzvou zo dňa 20. 07. 2011 sp. zn. 20

Em/1/2011 Okresný súd Zvolen vyzval matku, aby plnila povinnosti vyplývajúce

z rozhodnutia – Rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. -53 zo dňa 15. 12.

2009 vo veci výkonu rodičovských práv a povinností a umožnila stretávanie maloletého

dieťaťa s oprávneným – teda sťažovateľom, pričom v tejto výzve bola matka upozornená aj

na následky nerešpektovania výzvy, pričom táto výzva jej bola doručená dňa 29. 07.

2011. ...

Písomným podaním zo dňa 09. 08. 2011 označeným ako „Návrh na pripustenie

zmeny žalobného návrhu matky v konaní vedenom pod sp. zn. o rozšírenie

žalobného návrhu o zákaze styku otca s maloletými deťmi“, matka žiadala o zmenu návrhu

tak, aby súd pripustil rozšírenie žalobného návrhu v konaní vedenom na Okresnom súde

Zvolen č. k. o zákaz sťažovateľa stýkať sa s maloletými synmi M. a M. Uvedený

návrh matka podáva až po tom, ako sťažovateľ podal návrh na súdny výkon rozhodnutia a

bola jej doručená výzva Okresného súdu Zvolen zo dňa 20. 07. 2011 sp. zn. .

Uznesením Okresného súdu Zvolen zo dňa 16. 09. 2011 sp. zn. -59 súd

pripustil zmenu návrhu na začatie konania tak, že sťažovateľ je povinný prispievať na

výživu M. sumou 170 € mesačne a na výživu M. 120 € mesačne počnúc dom 01. 09. 2010

vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky a súd zakazuje sťažovateľovi stýkať sa

s maloletým M. a maloletým M. Proti tomu uzneseniu odvolanie nebolo prípustné.

Dňa 13. 09. 2011 podala matka prostredníctvom právneho zástupcu návrh na

nariadenie predbežného opatrenia na zákaz styku otca s maloletým M., pričom navrhla, aby

súd zakázal styk sťažovateľovi s maloletým M.

Okresný súd Zvolen uznesením sp. zn. -55... rozhodol, že návrh na

vydanie predbežného opatrenia zamieta z dôvodu, že zákaz styku rodiča s dieťaťom

predstavuje vážny zásah do práv a právom chránených záujmov maloletého dieťaťa, ako aj

jeho rodiča. Súd ďalej uviedol, že každý takýto zásah musí byť preto náležite dôvodný,

nakoľko v dôsledku zákazu styku môže dôjsť k ďalšiemu ochladeniu citových väzieb medzi

rodičom a dieťaťom a prehĺbeniu narušenia vzájomných vzťahov. ...

Proti Uzneseniu Okresného súdu Zvolen sp. zn. -55 podala matka

prostredníctvom právneho zástupcu dňa 06. 10. 2011 odvolanie. ...

K odvolaniu matky… podal sťažovateľ dňa 17. 10. 2011 vyjadrenie…

Sťažovateľ navrhoval,... aby Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd

Uznesenie Okresného súdu Zvolen sp. zn. ... ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd v Banskej Bystrici Uznesením sp. zn. -85 zo dňa 28. 10.

2011 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu mení tak, že zakazuje styk sťažovateľa

s maloletým M. a to až do právoplatného skončenia vo veci vedenej na Okresnom súde

Zvolen pod sp. zn. .

Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom uznesení uviedol, že na základe uvedených

skutočností, ktoré vyšli v doterajšom konaní najavo, záujem na zdraví a priaznivom vývoji

maloletého M. si vyžadoval potrebu poskytnutia predbežnej ochrany. Krajský súd v Banskej

Bystrici ako odvolací súd po preskúmaní prvostupňového uznesenia dospel k záveru, že

návrh matky na vydanie predbežného opatrenia je dôvodný a preto prvostupňové uznesenie

zmenil a rozhodol o dočasnom zákaze stretnutí otca s maloletým M.»

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru a tvrdí, že

- rozhodnutie krajského súdu sa neopiera o riadne, dostatočné, presvedčivé a jasné

odôvodnenie (táto jeho povinnosť sa vzťahuje aj na rozhodnutia o nariadení predbežného

opatrenia); jeho odôvodnenie je veľmi stručné,

- krajský súd sa nezaoberal preukázaním a osvedčením existencie nebezpečenstva

bezprostredne hroziacej ujmy na fyzickom a psychickom zdraví maloletého a že neexistujú

zákonné dôvody na nariadenie predbežného opatrenia,

- krajský súd sa nevyrovnal s množstvom podľa neho opodstatnených argumentov

uvedených v jeho vyjadrení k odvolaniu podanému matkou,

- sťažovateľovi neboli s odvolaním predložené prílohy pripojené k odvolaniu.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne poukazuje na skutočnosti, ktoré uviedol

vo svojom vyjadrení k odvolaniu matky a ktorými sa podľa jeho názoru krajský súd

nezaoberal. Poukazuje na to, že krajskému súdu v tomto vyjadrení dal do pozornosti, že

tvrdenia matky o tom, že nemá vhodné podmienky pre maloletého M., nie sú pravdivé.

Sťažovateľ ďalej namieta „aj porušenie jeho ústavného práva zakotveného v Ústave

Slovenskej republiky v čl. 41 ods. 4 na starostlivosť o deti a ich výchovu, ako aj článku 8

ods. 1 Dohovoru, ktorý predpokladá, že štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,

vynaložia všetko úsilie na to, aby bola uznaná zásada, že obaja rodičia nesú spoločnú

zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa a základným zmyslom ich starostlivosti musí byť

pritom záujem dieťaťa. Rovnako došlo aj k porušeniu práv vyplývajúcich z Listiny

základných práv a slobôd čl. 32 ods. 1 v spojení s ods. 4 Listiny. ...

je toho názoru, že v konaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici došlo

k porušeniu jeho práva na starostlivosť o M. a výchovu, pretože Krajský súd v Banskej

Bystrici zjavne zvýhodňoval matku maloletého dieťaťa, zohľadňoval len jej tvrdenia ako aj

ňou predložené listiny a znevýhodňoval sťažovateľa ako otca maloletého dieťaťa a tým aj

maloletého M.“.

Sťažovateľ tiež uviedol, že právna úprava vyplývajúca zo

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o rodine“) (§ 24 ods. 4 a § 36 ods. 1) v plnom rozsahu „korešponduje s Dohovorom

o právach dieťaťa prijatým dňa 20. 11. 1989, ktorý vo svojom článku 3 ods. 1 ustanovuje, že

záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí...

Práva rodičov môžu byť obmedzené a neplnoleté deti môžu byť od rodičov odlúčené proti

ich vôli len rozhodnutím súdu na základe zákona. Článok 9 ods. 1 Dohovoru zaručuje, že

dieťa nemôže byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, okrem prípadov keď príslušné

úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a príslušnom jednaní

určia, že takéto oddelenie je potrebné v najlepšom záujme dieťaťa. Takéto určenie môže byť

nevyhnutné v konkrétnom prípade, napr. ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa

rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a je potrebné rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

Podľa čl. 9 ods. 2 Dohovoru štáty musia rešpektovať právo dieťaťa, ktoré je oddelené od

jedného alebo oboch rodičov, udržiavať pravidelný osobný kontakt s oboma rodičmi, okrem

prípadov, ak by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa.“

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa V. Č. podľa Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 14

CoP/76/2011 a jeho uznesením zo dňa 28. 10. 2011, porušené boli.

2. Základné právo sťažovateľa V. Č. podľa

a právo podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4, čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a

právo podľa čl. 32 ods. 1, ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

Uznesením zo dňa 28. 10. 2011, porušené boli.

3. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. 10. 2011 sp. zn.

-85 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Krajskému súdu v Banskej Bystrici sa zakazuje pokračovať v porušovaní

základných práv a slobôd podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v porušovaní

základných práv a slobôd podľa (správne má byť

, pozn.) a práv podľa , , ,

Dohovoru o právach dieťaťa a právo podľa čl. 32 ods. 1, ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi V. Č. ako primerané

finančné zadosťučinenie, ktoré mu je povinný vyplatiť Krajský súd v Banskej Bystrici v sume

10.000 €.

6. Sťažovateľovi V. Č. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva trovy konania

vrátane trov právneho zastúpenia vo výške 269,60 € (dvestošesťdesiatdeväť Eur aj 60

Centov), ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa... do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Rozhodnutie o procesných otázkach

1. Vykonateľnosť Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

-85 zo dňa 28. 10. 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. -85

na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. , sa odkladá.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či nie sú

dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom

alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu

alebo rozhodnutia orgánu verejnej moci v rámci predbežného prerokovania vôbec

nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť

ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. ,

, , ).

Ústavný súd je pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa viazaný petitom návrhu

v zmysle , preto sa zaoberal sťažnosťou len v rozsahu,

v akom predmet konania vymedzila právna zástupkyňa sťažovateľa.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a listiny a práva podľa dohovoru postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. októbra

2011

Ústavný súd preskúmal sťažnosť vo vzťahu k tej časti, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie označených základných práv procesného charakteru postupom krajského súdu

v napadnutom konaní a označeným uznesením z 28. októbra 2011.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). Z týchto

hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základného

práva podľa a listiny a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa a

ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (), a preto

ich porušenie skúma spoločne.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. -85 z 28. októbra

2011 vyplýva, že krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu č. k. -55

z 22. júna 2011, ktorým okresný súd zamietol návrh matky na nariadenie predbežného

opatrenia o zákaze styku otca s maloletým M. v zmysle § 220 Občianskeho súdneho

poriadku tak, že zakázal styk sťažovateľa (otca) s maloletým M., a to až do doby

právoplatného skončenia konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn.

.

Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť postupom krajského súdu v napadnutom

konaní a označeným uznesením z 28. októbra 2011 porušené základné právo sťažovateľa

podľa a listiny a právo podľa dohovoru, teda

otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, je potrebné

zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, ale aj uznesenie

okresného súdu, ktorého odôvodnenie krajský súd zmenil. V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k. -55

z 22. júna 2011, ktorým tento súd zamietol návrh matky na nariadenie predbežného

opatrenia, sa uvádza:

„Z predmetného návrhu na vydanie predbežného opatrenia ako aj z písomného

dôkazu psychologického nálezu Mgr. E. B. mal súd za preukázané, že vzťah medzi otcom a

maloletým M. je zjavne narušený. Zákaz styku rodiča s dieťaťom však predstavuje vážny

zásah do práv a právom chránených záujmov ako maloletého dieťaťa, ako aj jeho rodiča.

Každý takýto zásah musí byť preto náležite dôvodný, nakoľko v dôsledku zákazu styku môže

dôjsť k ďalšiemu ochladeniu citových väzieb medzi rodičom a dieťaťom a prehĺbeniu

narušenia vzájomných vzťahov. Podmienkou pre nariadenie predbežného opatrenia je

osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy pomerov by bolo právo účastníka

ohrozené. Z charakteru predbežných opatrení vyplýva, že pred jeho nariadením súd nemusí

zisťovať všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia a pri ich

zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený pre dokazovanie. Je však

nevyhnutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o

pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana. Predbežné

opatrenie je predbežným v tom zmysle, že sa ním neprejudikujú práva účastníkov konania

ani tretích osôb. Nie sú teda opatreniami konečnými, ich účelom je iba dočasná úprava

pomerov účastníkov, pretože nimi nenadobúda účastník práva, o ktorých bude rozhodnuté

až rozhodnutím vo veci samej. Súd teda posúdil predmetný návrh na vydanie predbežného

opatrenia, ako aj predložené dôkazy. Avšak súd z predložených dôkazov nemal preukázanú

a osvedčenú existenciu nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Matka maloletého

síce predložila písomné dôkazy o zdravotnom stave maloletého vyhotovené detskou

lekárkou MUDr. S., avšak z týchto dôkazov nemal súd jednoznačne preukázané, že

objektívne zdravotné ťažkosti ako hnačky, zvracanie a zvýšená teplota u maloletého nastali

len v príčinnej súvislosti s realizáciou styku otca s maloletým M. a následným stresom u

maloletého. Pokiaľ ide o zhodnotenie dôkazu psychologického nálezu Mgr. E. B., tak z

uvedeného nálezu mal súd za preukázané, že síce maloletý má primeraný a diferencovaný

postoj k blízkym osobám, pričom jeho súčasný postoj k otcovi je jednoznačne negatívny, v

jeho prítomnosti sa necíti dobre a prežíva pocity ohrozenia, pričom podľa psychológa nie je

v záujme dieťaťa nútiť ho do nedobrovoľného kontaktu s otcom. Súd však uvedeného nálezu

zistil aj skutočnosť, že podľa maloletého oco nechce pochopiť, že k nemu nechce chodiť,

nudí sa tam, nemá tam kamarátov, u tety ku ktorej chodia je zle, nie je tam záchod, ani

sprcha. Na základe uvedeného teda podľa názoru súdu vyplýva, že zákaz styku otca s

maloletým nie je odôvodnený takými objektívnymi skutkovými okolnosťami, ktoré by bez

ďalšieho náležitého zistenia skutkového stavu nateraz naliehavo odôvodňovali úpravu

pomerov účastníkov, tak ako je uvedené v návrhu na vydanie predbežného opatrenia, zo dňa

13. 9. 2011, a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a návrh

na vydanie predbežného opatrenia zamietol.“

Krajský súd do odôvodnenia svojho uznesenia zahrnul obsah odvolania matky proti

prvostupňovému rozhodnutiu, ako aj vyjadrenie sťažovateľa (otca) k tomuto rozhodnutiu

a k odvolaniu matky proti nemu:

„(Podľa matky) okresný súd nezobral do úvahy konkrétne okolnosti prípadu

podložené niekoľkými písomnými dôkazmi, výmenné listy – poukazy MUDr. V. S., správou z

orientačnej psychologickej diagnostiky, psychologickým nálezom klinického psychológa

Mgr. B., ktoré nepochybne preukazujú, že styk otca s maloletým M... ohrozuje jeho duševný

vývoj, ako aj rozvoj osobnosti. Otec maloletého M. psychicky týra, nakoľko sa k nemu

správa spôsobom, ktorý má závažný nepriaznivý vplyv na jeho citový vývoj a psychickú

rovnováhu a aktuálna nevyhnutnosť a naliehavosť zákazu styku otca s maloletým synom je

daná. ... Z dôkazov, ktoré súdu boli predložené vyplýva jednoznačne existencia príčinnej

súvislosti zdravotných ťažkostí maloletého s realizáciou styku s otcom. ...

Otec rozhodnutie prvostupňového súdu považoval za vecne správne, vydané

na základe objektívne zisteného zdravotného stavu, je preskúmateľné a zrozumiteľné, má

riadne a dostatočné a presvedčivé odôvodnenie. Na vydanie predbežného opatrenia neboli

splnené zákonné podmienky, navyše neexistuje nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej

ujmy. Matkou predložené listiny... považuje otec za účelové. ... Správa vypracovaná

školskou psychologičkou PhDr. Benešovou je podľa otca jednostranná na základe žiadosti

a údajov poskytnutých len matkou, pričom otec nemal možnosť poskytnúť informácie, ktoré

by mohli zásadným spôsobom ozrejmiť podstatné skutočnosti. ... Otec poukázal na to, že

na základe súdneho rozhodnutia sa styk nerealizuje už 5 mesiacov, maloletý nevedel otcovi

povedať dôvod prečo s ním nechce ísť. Podľa otca pocity u maloletého M. sú vyvolané

matkou. O účelovosti návrhu svedčí aj skutočnosť, že návrh na zákaz styku bol podaný

vzápätí po podaní návrhu otca na výkon rozhodnutia. ... Maloletý M. neprejavuje strach z

otca, pretože dokáže s ním komunikovať so spontánnym záujmom, žiaľ v poslednej dobe len

bez prítomnosti matky alebo iných členov rodiny ... Otec má vytvorené vhodné podmienky

pre realizáciu styku s maloletým M. Otec navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného

súdu z vecne správnych dôvodov potvrdil.“

Krajský súd ďalej v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým zmenil uznesenie

okresného súdu, uviedol:

„Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa , bez

nariadenia pojednávania v súlade s ust. uznesenie okresného súdu podľa

zmenil.

V konaniach upravujúcich práva a povinnosti k maloletému dieťaťu súdu vyplýva

zo zákona no i z početných medzinárodných dokumentov, ktorými je Slovenská republika

viazaná, povinnosť dôsledne rešpektovať, chrániť a v prvom rade prihliadať na záujmy

maloletého dieťaťa. Nariadiť predbežné opatrenie podľa ustanovení a nasl. je

prípustné a opodstatnené vtedy, ak sa tvrdí a osvedčí, že sú tu právne vzťahy medzi

účastníkmi, tieto právne vzťahy vyžadujú dočasnú úpravu, ktorá je potrebná a v právnych

vzťahoch medzi účastníkmi sa nevytvorí nenávratný stav. Ten, kto navrhuje, musí mať

právny záujem na predbežnom opatrení, t. j. musí osvedčiť potrebnosť dočasnej úpravy

pomerov účastníkov z dôvodu, aby sa neskúmali iné záujmy na vydaní takéhoto rozhodnutia

súdu.

Predbežným opatrením súd aj z úradnej povinnosti (bez návrhu) môže rozhodnúť, že

buď zakáže celkom alebo obmedzí styk dieťaťa s rodičom, ktorému nebolo zverené do

osobnej starostlivosti.

Z obsahu spisu vyplýva, že maloletý M. pochádza z manželstva rodičov, ktoré bolo

rozvedené. Z tohto manželstva pochádzajú ešte ďalšie dve deti, plnoletá M. a maloletý M.

Rozsudkom č. k. -53 z 15. 12. 2009 bol upravený aj styk otca s deťmi pre čas

po rozvode. Doterajšie výsledky konania preukázali, že dcéra M. ako aj maloletý M. pre

nezáujem z ich strany sa prestali s otcom stretávať. Deti svoj postoj k otcovi odôvodňovali

jeho nevhodným správaním spôsobeným nelichotivým vyjadrovaním sa o matke, ako aj

častou zmenou rodinného prostredia, v ktorom otec žil so svojimi partnerkami. Otec vôľu

starších detí nestretávať sa s ním rešpektoval, čoho dôkazom je aj ním podaný návrh na

nútený výkon súdneho rozhodnutia len s maloletým M.

V danom štádiu konania, keď predbežné opatrenie nenahrádza meritórne

rozhodnutie a ani miera dokazovania nie je postavená na úroveň dokazovania potrebného

na rozhodnutie vo veci samej, súd pri rozhodovaní o nariadenie predbežného opatrenia

vychádzal z písomných vyjadrení účastníkov ako aj ďalších listinných dôkazov obsiahnutých

v spise i v súvisiacich konaniach.

Obaja rodičia vo svojich stanoviskách zhodne uvádzajú, že rodinné vzťahy v súčasnej

dobe sú narušené, nevyhovujúce pre žiadnu stranu a rozhodne nie v záujme detí. Najmä

maloletý M. je v dôsledku správania sa rodičov a neistoty vystavený stresujúcim faktorom,

ktoré nie sú žiaduce a ktoré negatívne vplývajú na jeho fyzický, psychický vývoj. V dôsledku

zmeny správania sa maloletého M. a najmä pre zdravotné problémy, ktoré sa začali u

maloletého objavovať práve v čase, kedy sa mal stretnúť s otcom, matka navštívila viackrát

aj pediatra. Okrem toho maloletý sa podrobil psychologickému vyšetreniu školskej

psychologičky PhDr. Benešovej, pri Základnej škole v Pliešovciach, ktorá vyhotovila

posudok 29. 06. 2011. Psychologička doporučila ohľadom stretávania sa otca s maloletým

obrátiť sa na sociálneho kurátora, podľa odporúčania sociálneho kurátora i

podrobnejšiemu preskúmaniu situácie psychologickým vyšetrením dieťaťa. Dňa 02. 09.

2011 sa realizovalo vyšetrenie maloletého M. v Ambulancii klinickej psychológie Mgr. E. B.

v Ž. Účelom vyšetrenia bolo posúdenie psychických problémov u maloletého spôsobených

rozvodom rodičov. Intelektové schopnosti ako aj ostatné kognitívne funkcie dieťaťa, ako aj

emocionálna a sociálna úroveň osobnostného vývinu zodpovedala jeho veku. U dieťaťa

bola zistená zvýšená senzitivita až precitlivelosť, nedostatočná sebadôvera, prežívanie

pocitov ohrozenia, so zvýraznenou potrebou vonkajšej ochrany. Psychológ konštatoval,

narušenosť vzťahu dieťaťa s otcom voči osobe ktorého pociťuje dieťa averziu a v jeho

prítomnosti prežíva strach. Dieťa má vyjasnený postoj, že sa s otcom nechce stretávať.

Dieťa je schopné vnímať, chápať ako aj zaujať primeraný a diferencovaný postoj k blízkym

osobám. Súčasný postoj k jeho otcovi je jednoznačne negatívny. Psychológ na základe

výsledkov vyšetrovania dospel k záveru, že nie je aktuálne v záujme dieťaťa nútiť ho do

nedobrovoľného kontaktu s otcom. Takéto konanie môže mať na ďalší vývin dieťaťa

dlhodobo aj trvale nepriaznivý účinok.

Na základe uvedených skutočností, ktoré vyšli v doterajšom konaní najavo, záujem

na zdraví a priaznivom vývoji maloletého M. si vyžadoval potrebu poskytnutia predbežnej

ochrany. Odvolací súd po preskúmaní prvostupňového uznesenia dospel k záveru, že návrh

matky na vydanie predbežného opatrenia je dôvodný a preto prvostupňové uznesenie zmenil

a rozhodol o dočasnom zákaze stretnutí otca s maloletým M. ...

Dočasnosť nariadeného predbežného opatrenia zanikne právoplatným meritórnym

rozhodnutím o návrhu matky o zákaze styku otca s maloletým M. a maloletým M. podaným

dňa 09. 08. 2011.“

Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom namietanému postupu krajského súdu

uvádza, že tento súd zahrnul do rozhodovania aj vyjadrenie sťažovateľa (otca maloletého

dieťaťa). Z odvolania právnej zástupkyne matky maloletého dieťaťa zo 6. októbra 2011

proti označenému uzneseniu okresného súdu doručovaného krajskému súdu vyplynulo, že

pri jeho odovzdávaní sťažovateľovi krátkou cestou k nemu neboli priložené žiadne prílohy

(odkazy v ňom uvedené sa vzťahujú výlučne na listinné dôkazy založené v súdnom spise

týkajúcom sa veci samej), na ktorých absenciu bez bližšej identifikácie poukazuje

sťažovateľ. Podstatné časti argumentácie sťažovateľa sú uvedené v uznesení a krajský súd

výslovne zdôrazňuje, že ich pri rozhodovaní vzal do úvahy.

Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť alebo

arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu

a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto

dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým

zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného

opatrenia je v prvom rade vecou všeobecných súdov ( ). V tejto spojitosti treba

pripomenúť aj princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu a s ním súvisiaci princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci iných orgánov verejnej moci, ktorých

meritórne rozhodnutia sú v konaní o sťažnostiach podľa preskúmavané.

Ak uvedený princíp uplatňuje ústavný súd v konaní o sťažnostiach smerujúcich proti

postupom a rozhodnutiam vo veci samej, o to viac naň musí prihliadať pri sťažnostiach

smerujúcich proti rozhodnutiam vydaným v konaniach o nariadenie predbežného opatrenia.

Samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti sa preto

spravidla ( ) nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí

o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem

toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú

konečným spôsobom. Je taktiež potrebné uviesť, že návrh na vydanie predbežného

opatrenia možno podať aj opakovane, ale taktiež možno podať návrh na jeho zrušenie.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v týchto prípadoch môže zamerať výlučne

na posúdenie, či pri vydaní namietaného uznesenia krajského súdu bolo postupované

v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, zásadou spravodlivého procesu a základným

právom na súdnu ochranu tak, ako to zaručuje a nasl. .

Podľa názoru ústavného súdu namietané rozhodnutie krajského súdu, ktorým

rozhodol o odvolaní matky maloletého M. proti rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí

jej návrhu na vydanie predbežného opatrenia tak, že zmenil rozhodnutie okresného súdu a

dočasne zakázal styk otca s maloletým M. až do právoplatného skončenia konania vo veci

samej; aj keď je stručné, obsahuje riadne, dostatočne presvedčivé a jasné odôvodnenie, je

primerané odôvodneniu predbežného opatrenia, a aj preto ho nemožno považovať ani za

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu

vyhodnotiť rovnakú konkrétnu dôkaznú situáciu (pri zvážení všetkých uvedených

podstatných argumentov) iným spôsobom, ako to urobil okresný súd, a vyložiť príslušné

zákonné ustanovenia spôsobom, akým sa to v tejto veci stalo. Podľa názoru ústavného súdu

krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil vo svojom rozhodnutí, prečo

uprednostnil záujem a ochranu práv maloletého M. pred ochranou rodičovského práva jeho

otcasťažovateľa stýkať sa so svojím dieťaťom. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu

nemožno považovať za exces alebo za prejav aplikačnej a interpretačnej svojvôle

konajúceho krajského súdu a kvalifikovať ho ako arbitrárne.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom

krajského súdu a označeným uznesením z 28. októbra 2011 a namietaným porušením

(prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a podľa listiny, resp. jeho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu a a 4 listiny a

ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 28. októbra 2011

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojich základných práv podľa

a čl. 32 ods. 1 a 4 listiny, ako aj práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa, t. j. základných práv a práv hmotnoprávneho charakteru

postupom krajského súdu v napadnutom konaní a označeným uznesením z 28. októbra

2011.

Ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. )

zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov (pozri bod 1 časť II) vylučuje

založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv

sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť aj v časti,

v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa

a čl. 32 ods. 1 a 4 listiny.

Keďže sťažovateľ v sťažnosti spája porušenie a

listiny s § 24 ods. 4 zákona o rodine, s povinnosťou súdu vždy sledovať pri výkone

rodičovských práv a povinností záujem maloletého dieťaťa, resp. dbať na udržiavanie

rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s ním zo strany obidvoch rodičov,

argumentujúc tým, že zákon o rodine predbežné opatrenie ako dočasné riešenie úpravy práv

a povinností k maloletému dieťaťu do času právoplatného rozhodnutia vo veci samej

nevylučuje ani zákaz styku jedného z rodičov s dieťaťom (čo napokon zdôrazňuje aj krajský

súd v napadnutom rozhodnutí), ak príslušný súd dospeje k záveru, že sú splnené podmienky

na prijatie takého rozhodnutia, ústavný súd konštatuje, že s týmito princípmi a základnými

rodičovskými právami sa budú musieť vyrovnať predovšetkým všeobecné súdy pri ich

meritórnom rozhodovaní vo veci samej.

Rovnako ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta

porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré

obsahujú záväzky štátu týkajúce sa ochrany práv dieťaťa.

Z hľadiska uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto

časti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012