Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 426/2012
PDF · 284.15 KB
No categories available
IV. ÚS 426/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť V. Č., B., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., L., vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa čl. 32 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesením sp. zn. 14 CoP/76/2011
z 28. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára
2012 doručená sťažnosť V. Č., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.
Z. M., L., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 32 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 2
ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 14 CoP/76/2011
z 28. októbra 2011.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:
«Návrhom zo dňa 18. 03. 2011 sa A. Č…(ďalej len „matka resp. matka maloletého
dieťaťa, resp. maloletých detí“) domáha zvýšenia výživného na maloleté deti, pričom
navrhuje, aby súd rozhodol, že zaväzuje sťažovateľa prispievať na malooletú M. Č., (ďalej
len „M.“) zvýšené výživné v sume 160 € mesačne, na maloletého M. Č., (ďalej len
„maloletý M.“) zvýšené výživné v sume 170 € mesačne a na maloletého M. Č., (ďalej len
„maloletý M.“) zvýšené výživné v sume 120 € mesačne, u všetkých počnúc dom 01. 09.
2010, splatným vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky detí.
Vzhľadom na skutočnosť, že M. v čase podania návrhu bola už plnoletá, zobrala
matka prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh týkajúci sa zvýšenia výživného na
M. v tejto časti späť, na základe čoho súd konanie navrhovateľky sčasti ozvýšenie výživného
pre M. zastavil Uznesením Okresného súdu Zvolen zo dňa 06. 05. 2011 sp. zn. 12 P/4/2011-
12. ...
Podaním zo dňa 12. 07. 2011 (doručeným Okresnému súdu Zvolen dňa 15. 07.
2011) sťažovateľ podal návrh na výkon rozhodnutia o úprave styku s maloletým dieťaťom
z dôvodu, že styk s maloletým M. sa nerealizuje, matka bez objektívnych dôvodov odmieta
M. vydať tak, ako to upravuje rozhodnutie súdu. Výzvou zo dňa 20. 07. 2011 sp. zn. 20
Em/1/2011 Okresný súd Zvolen vyzval matku, aby plnila povinnosti vyplývajúce
z rozhodnutia – Rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 17 C/239/2009-53 zo dňa 15. 12.
2009 vo veci výkonu rodičovských práv a povinností a umožnila stretávanie maloletého
dieťaťa s oprávneným – teda sťažovateľom, pričom v tejto výzve bola matka upozornená aj
na následky nerešpektovania výzvy, pričom táto výzva jej bola doručená dňa 29. 07.
2011. ...
Písomným podaním zo dňa 09. 08. 2011 označeným ako „Návrh na pripustenie
zmeny žalobného návrhu matky v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P/4/2011 o rozšírenie
žalobného návrhu o zákaze styku otca s maloletými deťmi“, matka žiadala o zmenu návrhu
tak, aby súd pripustil rozšírenie žalobného návrhu v konaní vedenom na Okresnom súde
Zvolen č. k. 12 P/4/2011 o zákaz sťažovateľa stýkať sa s maloletými synmi M. a M. Uvedený
návrh matka podáva až po tom, ako sťažovateľ podal návrh na súdny výkon rozhodnutia a
bola jej doručená výzva Okresného súdu Zvolen zo dňa 20. 07. 2011 sp. zn. 20 Em/1/2011.
Uznesením Okresného súdu Zvolen zo dňa 16. 09. 2011 sp. zn. 12 P/4/2011-59 súd
pripustil zmenu návrhu na začatie konania tak, že sťažovateľ je povinný prispievať na
výživu M. sumou 170 € mesačne a na výživu M. 120 € mesačne počnúc dom 01. 09. 2010
vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky a súd zakazuje sťažovateľovi stýkať sa
s maloletým M. a maloletým M. Proti tomu uzneseniu odvolanie nebolo prípustné.
Dňa 13. 09. 2011 podala matka prostredníctvom právneho zástupcu návrh na
nariadenie predbežného opatrenia na zákaz styku otca s maloletým M., pričom navrhla, aby
súd zakázal styk sťažovateľovi s maloletým M.
Okresný súd Zvolen uznesením sp. zn. 12 P/4/2011-55... rozhodol, že návrh na
vydanie predbežného opatrenia zamieta z dôvodu, že zákaz styku rodiča s dieťaťom
predstavuje vážny zásah do práv a právom chránených záujmov maloletého dieťaťa, ako aj
jeho rodiča. Súd ďalej uviedol, že každý takýto zásah musí byť preto náležite dôvodný,
nakoľko v dôsledku zákazu styku môže dôjsť k ďalšiemu ochladeniu citových väzieb medzi
rodičom a dieťaťom a prehĺbeniu narušenia vzájomných vzťahov. ...
Proti Uzneseniu Okresného súdu Zvolen sp. zn. 12 P/4/2011-55 podala matka
prostredníctvom právneho zástupcu dňa 06. 10. 2011 odvolanie. ...
K odvolaniu matky… podal sťažovateľ dňa 17. 10. 2011 vyjadrenie…
Sťažovateľ navrhoval,... aby Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd
Uznesenie Okresného súdu Zvolen sp. zn. 12 P/4/2011... ako vecne správne potvrdil.
Krajský súd v Banskej Bystrici Uznesením sp. zn. 14 CoP/76/2011-85 zo dňa 28. 10.
2011 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu mení tak, že zakazuje styk sťažovateľa
s maloletým M. a to až do právoplatného skončenia vo veci vedenej na Okresnom súde
Zvolen pod sp. zn. 12 P/4/2011.
Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom uznesení uviedol, že na základe uvedených
skutočností, ktoré vyšli v doterajšom konaní najavo, záujem na zdraví a priaznivom vývoji
maloletého M. si vyžadoval potrebu poskytnutia predbežnej ochrany. Krajský súd v Banskej
Bystrici ako odvolací súd po preskúmaní prvostupňového uznesenia dospel k záveru, že
návrh matky na vydanie predbežného opatrenia je dôvodný a preto prvostupňové uznesenie
zmenil a rozhodol o dočasnom zákaze stretnutí otca s maloletým M.»
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tvrdí, že
- rozhodnutie krajského súdu sa neopiera o riadne, dostatočné, presvedčivé a jasné
odôvodnenie (táto jeho povinnosť sa vzťahuje aj na rozhodnutia o nariadení predbežného
opatrenia); jeho odôvodnenie je veľmi stručné,
- krajský súd sa nezaoberal preukázaním a osvedčením existencie nebezpečenstva
bezprostredne hroziacej ujmy na fyzickom a psychickom zdraví maloletého a že neexistujú
zákonné dôvody na nariadenie predbežného opatrenia,
- krajský súd sa nevyrovnal s množstvom podľa neho opodstatnených argumentov
uvedených v jeho vyjadrení k odvolaniu podanému matkou,
- sťažovateľovi neboli s odvolaním predložené prílohy pripojené k odvolaniu.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne poukazuje na skutočnosti, ktoré uviedol
vo svojom vyjadrení k odvolaniu matky a ktorými sa podľa jeho názoru krajský súd
nezaoberal. Poukazuje na to, že krajskému súdu v tomto vyjadrení dal do pozornosti, že
tvrdenia matky o tom, že nemá vhodné podmienky pre maloletého M., nie sú pravdivé.
Sťažovateľ ďalej namieta „aj porušenie jeho ústavného práva zakotveného v Ústave
Slovenskej republiky v čl. 41 ods. 4 na starostlivosť o deti a ich výchovu, ako aj článku 8
ods. 1 Dohovoru, ktorý predpokladá, že štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,
vynaložia všetko úsilie na to, aby bola uznaná zásada, že obaja rodičia nesú spoločnú
zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa a základným zmyslom ich starostlivosti musí byť
pritom záujem dieťaťa. Rovnako došlo aj k porušeniu práv vyplývajúcich z Listiny
základných práv a slobôd čl. 32 ods. 1 v spojení s ods. 4 Listiny. ...
je toho názoru, že v konaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici došlo
k porušeniu jeho práva na starostlivosť o M. a výchovu, pretože Krajský súd v Banskej
Bystrici zjavne zvýhodňoval matku maloletého dieťaťa, zohľadňoval len jej tvrdenia ako aj
ňou predložené listiny a znevýhodňoval sťažovateľa ako otca maloletého dieťaťa a tým aj
maloletého M.“.
Sťažovateľ tiež uviedol, že právna úprava vyplývajúca zo zákona č. 36/2005 Z. z.
o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o rodine“) (§ 24 ods. 4 a § 36 ods. 1) v plnom rozsahu „korešponduje s Dohovorom
o právach dieťaťa prijatým dňa 20. 11. 1989, ktorý vo svojom článku 3 ods. 1 ustanovuje, že
záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí...
Práva rodičov môžu byť obmedzené a neplnoleté deti môžu byť od rodičov odlúčené proti
ich vôli len rozhodnutím súdu na základe zákona. Článok 9 ods. 1 Dohovoru zaručuje, že
dieťa nemôže byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, okrem prípadov keď príslušné
úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a príslušnom jednaní
určia, že takéto oddelenie je potrebné v najlepšom záujme dieťaťa. Takéto určenie môže byť
nevyhnutné v konkrétnom prípade, napr. ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa
rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a je potrebné rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
Podľa čl. 9 ods. 2 Dohovoru štáty musia rešpektovať právo dieťaťa, ktoré je oddelené od
jedného alebo oboch rodičov, udržiavať pravidelný osobný kontakt s oboma rodičmi, okrem
prípadov, ak by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa.“
Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa V. Č. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 14
CoP/76/2011 a jeho uznesením zo dňa 28. 10. 2011, porušené boli.
2. Základné právo sťažovateľa V. Č. podľa čl. 40 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4, čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a
právo podľa čl. 32 ods. 1, ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoP/76/2011 a jeho
Uznesením zo dňa 28. 10. 2011, porušené boli.
3. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. 10. 2011 sp. zn.
14 CoP/76/2011-85 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
4. Krajskému súdu v Banskej Bystrici sa zakazuje pokračovať v porušovaní
základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v porušovaní
základných práv a slobôd podľa čl. 40 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (správne má byť
čl. 41 ods. 1 ústavy, pozn.) a práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4, čl. 18 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa a právo podľa čl. 32 ods. 1, ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd.
5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi V. Č. ako primerané
finančné zadosťučinenie, ktoré mu je povinný vyplatiť Krajský súd v Banskej Bystrici v sume
10.000 €.
6. Sťažovateľovi V. Č. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva trovy konania
vrátane trov právneho zastúpenia vo výške 269,60 € (dvestošesťdesiatdeväť Eur aj 60
Centov), ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľa... do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Rozhodnutie o procesných otázkach
1. Vykonateľnosť Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
14 CoP/76/2011-85 zo dňa 28. 10. 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoP/76/2011-85
na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 12 P/4/2011, sa odkladá.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či nie sú
dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom
alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu
alebo rozhodnutia orgánu verejnej moci v rámci predbežného prerokovania vôbec
nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť
ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98,
II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 27/05).
Ústavný súd je pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa viazaný petitom návrhu
v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, preto sa zaoberal sťažnosťou len v rozsahu,
v akom predmet konania vymedzila právna zástupkyňa sťažovateľa.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoP/76/2011 a jeho uznesením z 28. októbra
2011
Ústavný súd preskúmal sťažnosť vo vzťahu k tej časti, ktorou sťažovateľ namieta
porušenie označených základných práv procesného charakteru postupom krajského súdu
v napadnutom konaní a označeným uznesením z 28. októbra 2011.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Z týchto
hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (II. ÚS 71/97), a preto
ich porušenie skúma spoločne.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 14 CoP/76/2011-85 z 28. októbra
2011 vyplýva, že krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu č. k. 12 P/4/2011-55
z 22. júna 2011, ktorým okresný súd zamietol návrh matky na nariadenie predbežného
opatrenia o zákaze styku otca s maloletým M. v zmysle § 220 Občianskeho súdneho
poriadku tak, že zakázal styk sťažovateľa (otca) s maloletým M., a to až do doby
právoplatného skončenia konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn.
Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť postupom krajského súdu v napadnutom
konaní a označeným uznesením z 28. októbra 2011 porušené základné právo sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda
otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, je potrebné
zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, ale aj uznesenie
okresného súdu, ktorého odôvodnenie krajský súd zmenil. V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k. 12 P/4/2011-55
z 22. júna 2011, ktorým tento súd zamietol návrh matky na nariadenie predbežného
opatrenia, sa uvádza:
„Z predmetného návrhu na vydanie predbežného opatrenia ako aj z písomného
dôkazu psychologického nálezu Mgr. E. B. mal súd za preukázané, že vzťah medzi otcom a
maloletým M. je zjavne narušený. Zákaz styku rodiča s dieťaťom však predstavuje vážny
zásah do práv a právom chránených záujmov ako maloletého dieťaťa, ako aj jeho rodiča.
Každý takýto zásah musí byť preto náležite dôvodný, nakoľko v dôsledku zákazu styku môže
dôjsť k ďalšiemu ochladeniu citových väzieb medzi rodičom a dieťaťom a prehĺbeniu
narušenia vzájomných vzťahov. Podmienkou pre nariadenie predbežného opatrenia je
osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy pomerov by bolo právo účastníka
ohrozené. Z charakteru predbežných opatrení vyplýva, že pred jeho nariadením súd nemusí
zisťovať všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia a pri ich
zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený pre dokazovanie. Je však
nevyhnutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o
pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana. Predbežné
opatrenie je predbežným v tom zmysle, že sa ním neprejudikujú práva účastníkov konania
ani tretích osôb. Nie sú teda opatreniami konečnými, ich účelom je iba dočasná úprava
pomerov účastníkov, pretože nimi nenadobúda účastník práva, o ktorých bude rozhodnuté
až rozhodnutím vo veci samej. Súd teda posúdil predmetný návrh na vydanie predbežného
opatrenia, ako aj predložené dôkazy. Avšak súd z predložených dôkazov nemal preukázanú
a osvedčenú existenciu nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Matka maloletého
síce predložila písomné dôkazy o zdravotnom stave maloletého vyhotovené detskou
lekárkou MUDr. S., avšak z týchto dôkazov nemal súd jednoznačne preukázané, že
objektívne zdravotné ťažkosti ako hnačky, zvracanie a zvýšená teplota u maloletého nastali
len v príčinnej súvislosti s realizáciou styku otca s maloletým M. a následným stresom u
maloletého. Pokiaľ ide o zhodnotenie dôkazu psychologického nálezu Mgr. E. B., tak z
uvedeného nálezu mal súd za preukázané, že síce maloletý má primeraný a diferencovaný
postoj k blízkym osobám, pričom jeho súčasný postoj k otcovi je jednoznačne negatívny, v
jeho prítomnosti sa necíti dobre a prežíva pocity ohrozenia, pričom podľa psychológa nie je
v záujme dieťaťa nútiť ho do nedobrovoľného kontaktu s otcom. Súd však uvedeného nálezu
zistil aj skutočnosť, že podľa maloletého oco nechce pochopiť, že k nemu nechce chodiť,
nudí sa tam, nemá tam kamarátov, u tety ku ktorej chodia je zle, nie je tam záchod, ani
sprcha. Na základe uvedeného teda podľa názoru súdu vyplýva, že zákaz styku otca s
maloletým nie je odôvodnený takými objektívnymi skutkovými okolnosťami, ktoré by bez
ďalšieho náležitého zistenia skutkového stavu nateraz naliehavo odôvodňovali úpravu
pomerov účastníkov, tak ako je uvedené v návrhu na vydanie predbežného opatrenia, zo dňa
13. 9. 2011, a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a návrh
na vydanie predbežného opatrenia zamietol.“
Krajský súd do odôvodnenia svojho uznesenia zahrnul obsah odvolania matky proti
prvostupňovému rozhodnutiu, ako aj vyjadrenie sťažovateľa (otca) k tomuto rozhodnutiu
a k odvolaniu matky proti nemu:
„(Podľa matky) okresný súd nezobral do úvahy konkrétne okolnosti prípadu
podložené niekoľkými písomnými dôkazmi, výmenné listy – poukazy MUDr. V. S., správou z
orientačnej psychologickej diagnostiky, psychologickým nálezom klinického psychológa
Mgr. B., ktoré nepochybne preukazujú, že styk otca s maloletým M... ohrozuje jeho duševný
vývoj, ako aj rozvoj osobnosti. Otec maloletého M. psychicky týra, nakoľko sa k nemu
správa spôsobom, ktorý má závažný nepriaznivý vplyv na jeho citový vývoj a psychickú
rovnováhu a aktuálna nevyhnutnosť a naliehavosť zákazu styku otca s maloletým synom je
daná. ... Z dôkazov, ktoré súdu boli predložené vyplýva jednoznačne existencia príčinnej
súvislosti zdravotných ťažkostí maloletého s realizáciou styku s otcom. ...
Otec rozhodnutie prvostupňového súdu považoval za vecne správne, vydané
na základe objektívne zisteného zdravotného stavu, je preskúmateľné a zrozumiteľné, má
riadne a dostatočné a presvedčivé odôvodnenie. Na vydanie predbežného opatrenia neboli
splnené zákonné podmienky, navyše neexistuje nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej
ujmy. Matkou predložené listiny... považuje otec za účelové. ... Správa vypracovaná
školskou psychologičkou PhDr. Benešovou je podľa otca jednostranná na základe žiadosti
a údajov poskytnutých len matkou, pričom otec nemal možnosť poskytnúť informácie, ktoré
by mohli zásadným spôsobom ozrejmiť podstatné skutočnosti. ... Otec poukázal na to, že
na základe súdneho rozhodnutia sa styk nerealizuje už 5 mesiacov, maloletý nevedel otcovi
povedať dôvod prečo s ním nechce ísť. Podľa otca pocity u maloletého M. sú vyvolané
matkou. O účelovosti návrhu svedčí aj skutočnosť, že návrh na zákaz styku bol podaný
vzápätí po podaní návrhu otca na výkon rozhodnutia. ... Maloletý M. neprejavuje strach z
otca, pretože dokáže s ním komunikovať so spontánnym záujmom, žiaľ v poslednej dobe len
bez prítomnosti matky alebo iných členov rodiny ... Otec má vytvorené vhodné podmienky
pre realizáciu styku s maloletým M. Otec navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného
súdu z vecne správnych dôvodov potvrdil.“
Krajský súd ďalej v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým zmenil uznesenie
okresného súdu, uviedol:
„Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 2 písm. a) OSP, bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 OSP uznesenie okresného súdu podľa
V konaniach upravujúcich práva a povinnosti k maloletému dieťaťu súdu vyplýva
zo zákona no i z početných medzinárodných dokumentov, ktorými je Slovenská republika
viazaná, povinnosť dôsledne rešpektovať, chrániť a v prvom rade prihliadať na záujmy
maloletého dieťaťa. Nariadiť predbežné opatrenie podľa ustanovení § 74 a nasl. OSP je
prípustné a opodstatnené vtedy, ak sa tvrdí a osvedčí, že sú tu právne vzťahy medzi
účastníkmi, tieto právne vzťahy vyžadujú dočasnú úpravu, ktorá je potrebná a v právnych
vzťahoch medzi účastníkmi sa nevytvorí nenávratný stav. Ten, kto navrhuje, musí mať
právny záujem na predbežnom opatrení, t. j. musí osvedčiť potrebnosť dočasnej úpravy
pomerov účastníkov z dôvodu, aby sa neskúmali iné záujmy na vydaní takéhoto rozhodnutia
súdu.
Predbežným opatrením súd aj z úradnej povinnosti (bez návrhu) môže rozhodnúť, že
buď zakáže celkom alebo obmedzí styk dieťaťa s rodičom, ktorému nebolo zverené do
osobnej starostlivosti.
Z obsahu spisu vyplýva, že maloletý M. pochádza z manželstva rodičov, ktoré bolo
rozvedené. Z tohto manželstva pochádzajú ešte ďalšie dve deti, plnoletá M. a maloletý M.
Rozsudkom č. k. 17 C/239/2009-53 z 15. 12. 2009 bol upravený aj styk otca s deťmi pre čas
po rozvode. Doterajšie výsledky konania preukázali, že dcéra M. ako aj maloletý M. pre
nezáujem z ich strany sa prestali s otcom stretávať. Deti svoj postoj k otcovi odôvodňovali
jeho nevhodným správaním spôsobeným nelichotivým vyjadrovaním sa o matke, ako aj
častou zmenou rodinného prostredia, v ktorom otec žil so svojimi partnerkami. Otec vôľu
starších detí nestretávať sa s ním rešpektoval, čoho dôkazom je aj ním podaný návrh na
nútený výkon súdneho rozhodnutia len s maloletým M.
V danom štádiu konania, keď predbežné opatrenie nenahrádza meritórne
rozhodnutie a ani miera dokazovania nie je postavená na úroveň dokazovania potrebného
na rozhodnutie vo veci samej, súd pri rozhodovaní o nariadenie predbežného opatrenia
vychádzal z písomných vyjadrení účastníkov ako aj ďalších listinných dôkazov obsiahnutých
v spise i v súvisiacich konaniach.
Obaja rodičia vo svojich stanoviskách zhodne uvádzajú, že rodinné vzťahy v súčasnej
dobe sú narušené, nevyhovujúce pre žiadnu stranu a rozhodne nie v záujme detí. Najmä
maloletý M. je v dôsledku správania sa rodičov a neistoty vystavený stresujúcim faktorom,
ktoré nie sú žiaduce a ktoré negatívne vplývajú na jeho fyzický, psychický vývoj. V dôsledku
zmeny správania sa maloletého M. a najmä pre zdravotné problémy, ktoré sa začali u
maloletého objavovať práve v čase, kedy sa mal stretnúť s otcom, matka navštívila viackrát
aj pediatra. Okrem toho maloletý sa podrobil psychologickému vyšetreniu školskej
psychologičky PhDr. Benešovej, pri Základnej škole v Pliešovciach, ktorá vyhotovila
posudok 29. 06. 2011. Psychologička doporučila ohľadom stretávania sa otca s maloletým
obrátiť sa na sociálneho kurátora, podľa odporúčania sociálneho kurátora i
podrobnejšiemu preskúmaniu situácie psychologickým vyšetrením dieťaťa. Dňa 02. 09.
2011 sa realizovalo vyšetrenie maloletého M. v Ambulancii klinickej psychológie Mgr. E. B.
v Ž. Účelom vyšetrenia bolo posúdenie psychických problémov u maloletého spôsobených
rozvodom rodičov. Intelektové schopnosti ako aj ostatné kognitívne funkcie dieťaťa, ako aj
emocionálna a sociálna úroveň osobnostného vývinu zodpovedala jeho veku. U dieťaťa
bola zistená zvýšená senzitivita až precitlivelosť, nedostatočná sebadôvera, prežívanie
pocitov ohrozenia, so zvýraznenou potrebou vonkajšej ochrany. Psychológ konštatoval,
narušenosť vzťahu dieťaťa s otcom voči osobe ktorého pociťuje dieťa averziu a v jeho
prítomnosti prežíva strach. Dieťa má vyjasnený postoj, že sa s otcom nechce stretávať.
Dieťa je schopné vnímať, chápať ako aj zaujať primeraný a diferencovaný postoj k blízkym
osobám. Súčasný postoj k jeho otcovi je jednoznačne negatívny. Psychológ na základe
výsledkov vyšetrovania dospel k záveru, že nie je aktuálne v záujme dieťaťa nútiť ho do
nedobrovoľného kontaktu s otcom. Takéto konanie môže mať na ďalší vývin dieťaťa
dlhodobo aj trvale nepriaznivý účinok.
Na základe uvedených skutočností, ktoré vyšli v doterajšom konaní najavo, záujem
na zdraví a priaznivom vývoji maloletého M. si vyžadoval potrebu poskytnutia predbežnej
ochrany. Odvolací súd po preskúmaní prvostupňového uznesenia dospel k záveru, že návrh
matky na vydanie predbežného opatrenia je dôvodný a preto prvostupňové uznesenie zmenil
a rozhodol o dočasnom zákaze stretnutí otca s maloletým M. ...
Dočasnosť nariadeného predbežného opatrenia zanikne právoplatným meritórnym
rozhodnutím o návrhu matky o zákaze styku otca s maloletým M. a maloletým M. podaným
dňa 09. 08. 2011.“
Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom namietanému postupu krajského súdu
uvádza, že tento súd zahrnul do rozhodovania aj vyjadrenie sťažovateľa (otca maloletého
dieťaťa). Z odvolania právnej zástupkyne matky maloletého dieťaťa zo 6. októbra 2011
proti označenému uzneseniu okresného súdu doručovaného krajskému súdu vyplynulo, že
pri jeho odovzdávaní sťažovateľovi krátkou cestou k nemu neboli priložené žiadne prílohy
(odkazy v ňom uvedené sa vzťahujú výlučne na listinné dôkazy založené v súdnom spise
týkajúcom sa veci samej), na ktorých absenciu bez bližšej identifikácie poukazuje
sťažovateľ. Podstatné časti argumentácie sťažovateľa sú uvedené v uznesení a krajský súd
výslovne zdôrazňuje, že ich pri rozhodovaní vzal do úvahy.
Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť alebo
arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu
a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej
právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto
dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného
súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým
zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp.
odopretiu základných práv alebo slobôd.
Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného
opatrenia je v prvom rade vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). V tejto spojitosti treba
pripomenúť aj princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu a s ním súvisiaci princíp
minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci iných orgánov verejnej moci, ktorých
meritórne rozhodnutia sú v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy preskúmavané.
Ak uvedený princíp uplatňuje ústavný súd v konaní o sťažnostiach smerujúcich proti
postupom a rozhodnutiam vo veci samej, o to viac naň musí prihliadať pri sťažnostiach
smerujúcich proti rozhodnutiam vydaným v konaniach o nariadenie predbežného opatrenia.
Samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti sa preto
spravidla (čl. 124 ústavy) nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí
o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem
toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú
konečným spôsobom. Je taktiež potrebné uviesť, že návrh na vydanie predbežného
opatrenia možno podať aj opakovane, ale taktiež možno podať návrh na jeho zrušenie.
Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v týchto prípadoch môže zamerať výlučne
na posúdenie, či pri vydaní namietaného uznesenia krajského súdu bolo postupované
v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, zásadou spravodlivého procesu a základným
právom na súdnu ochranu tak, ako to zaručuje čl. 46 a nasl. ústavy.
Podľa názoru ústavného súdu namietané rozhodnutie krajského súdu, ktorým
rozhodol o odvolaní matky maloletého M. proti rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí
jej návrhu na vydanie predbežného opatrenia tak, že zmenil rozhodnutie okresného súdu a
dočasne zakázal styk otca s maloletým M. až do právoplatného skončenia konania vo veci
samej; aj keď je stručné, obsahuje riadne, dostatočne presvedčivé a jasné odôvodnenie, je
primerané odôvodneniu predbežného opatrenia, a aj preto ho nemožno považovať ani za
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu
vyhodnotiť rovnakú konkrétnu dôkaznú situáciu (pri zvážení všetkých uvedených
podstatných argumentov) iným spôsobom, ako to urobil okresný súd, a vyložiť príslušné
zákonné ustanovenia spôsobom, akým sa to v tejto veci stalo. Podľa názoru ústavného súdu
krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil vo svojom rozhodnutí, prečo
uprednostnil záujem a ochranu práv maloletého M. pred ochranou rodičovského práva jeho
otcasťažovateľa stýkať sa so svojím dieťaťom. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu
nemožno považovať za exces alebo za prejav aplikačnej a interpretačnej svojvôle
konajúceho krajského súdu a kvalifikovať ho ako arbitrárne.
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom
krajského súdu a označeným uznesením z 28. októbra 2011 a namietaným porušením
(prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 listiny, resp. jeho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu čl. 41 ods. 1 ústavy a čl. 32 ods. 1 a 4 listiny a čl. 2
ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoP/76/2011 a jeho uznesením
z 28. októbra 2011
Sťažovateľ namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 ústavy
a čl. 32 ods. 1 a 4 listiny, ako aj práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18 ods. 1
Dohovoru o právach dieťaťa, t. j. základných práv a práv hmotnoprávneho charakteru
postupom krajského súdu v napadnutom konaní a označeným uznesením z 28. októbra
2011.
Ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05)
zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov (pozri bod 1 časť II) vylučuje
založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv
sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť aj v časti,
v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 ústavy
a čl. 32 ods. 1 a 4 listiny.
Keďže sťažovateľ v sťažnosti spája porušenie čl. 41 ods. 1 ústavy a čl. 32 ods. 1
listiny s § 24 ods. 4 zákona o rodine, s povinnosťou súdu vždy sledovať pri výkone
rodičovských práv a povinností záujem maloletého dieťaťa, resp. dbať na udržiavanie
rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s ním zo strany obidvoch rodičov,
argumentujúc tým, že zákon o rodine predbežné opatrenie ako dočasné riešenie úpravy práv
a povinností k maloletému dieťaťu do času právoplatného rozhodnutia vo veci samej
nevylučuje ani zákaz styku jedného z rodičov s dieťaťom (čo napokon zdôrazňuje aj krajský
súd v napadnutom rozhodnutí), ak príslušný súd dospeje k záveru, že sú splnené podmienky
na prijatie takého rozhodnutia, ústavný súd konštatuje, že s týmito princípmi a základnými
rodičovskými právami sa budú musieť vyrovnať predovšetkým všeobecné súdy pri ich
meritórnom rozhodovaní vo veci samej.
Rovnako ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta
porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré
obsahujú záväzky štátu týkajúce sa ochrany práv dieťaťa.
Z hľadiska uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto
časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. augusta 2012