Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 400/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., K., zastúpenej AK P., s. r.

o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. P. P., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 25. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej AK P., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. P.

P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 25. októbra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.

z 22. júla 2011 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu P., a. s., K. (ďalej

len „úpadca“), a za správcu podstaty bola ustanovená JUDr. Z. Š., L. (ďalej aj „správca“).

Predmetné uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 145/2011 z 28. júla 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že „si ako veriteľ Úpadcu prihlásila

do konkurzu Úpadcu svoje pohľadávky riadne a včas prihláškou, označenou poradovým

číslom 1 až 20. Lehota na podávanie prihlášok uplynula dňa 12. 09. 2011...

Nakoľko súd ani správca nemajú povinnosť informovať veriteľa, či je jeho

pohľadávka zistená, alebo ostala sporná, spoločnosť W. v záujme zistenia stavu

prihlásených pohľadávok kontaktovala v priebehu lehoty na popieranie pohľadávok

Správcu. Správca však do konca lehoty na popieranie pohľadávok nepodal k prihláseným

pohľadávkam W. žiadne stanovisko. Deň po uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok, t. j.

dňa 13. 10. 2011 bola W., po predchádzajúcom ohlásení sa, nahliadať do správcovského

spisu a oboznámiť sa s konečným zoznamom pohľadávok s vyznačením popretých

pohľadávok, ktorý je v zmysle zákona Správca povinný vytvoriť najneskôr v posledný deň

lehoty na popieranie pohľadávok. Po príchode do kancelárie Správcu nebolo W. umožnené

nahliadnuť do správcovského spisu, nakoľko sa v spise ešte nenachádzal konečný zoznam

pohľadávok s vyznačením popretých pohľadávok. Správca vzniknutú situáciu odôvodnil

tým, že na konečnom zozname pohľadávok, vrátane vyznačovania popretých pohľadávok

ešte len pracuje, o čom nášho klienta medzičasom informoval e-mailovou správou...“.

V nadväznosti na citované sťažovateľka ďalej argumentuje, že „zo jednoznačne

vyplýva, že prihlásené pohľadávky môže správca popierať len do uplynutia lehoty na

popieranie pohľadávok. Len čo táto lehota uplynie, správca musí popieranie prihlásených

pohľadávok ukončiť a jeden rovnopis konečného zoznamu pohľadávok s vyznačením

popretých pohľadávok bezodkladne doručiť na príslušný súd v lehote troch dní. Lehota na

popieranie prihlášok Správcovi uplynula dňa 12. 10. 2011. Správca však vyhotovoval

konečný zoznam pohľadávok a vyznačoval popretie pohľadávok až v deň nasledujúci po

uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok, t. j. 13. 10. 2011. Uvedené vyplýva z e-mailovej

komunikácie Správcu a spoločnosti W. zo dňa 13. 10. 2011 a potvrdil to aj samotný Správca

na prvej schôdzi veriteľov Úpadcu. Z tohto dôvodu sa prihlásené pohľadávky W. v rozsahu,

v akom neboli popreté, považujú v konkurze za zistené.“.

Napokon sťažovateľka uvádza, že «dňa 14. 10. 2011 sa v sídle Správcu konala prvá

schôdza veriteľov Úpadcu. Na prvej schôdzi veriteľov sa zúčastnila aj spoločnosť W.

Správca však na základe svojho záveru, že pohľadávky W. poprel čo do právneho dôvodu,

napriek tomu, že toto popretie nebolo vyznačené najneskôr dňa 12. 10. 2011 v zozname

pohľadávok spôsobom popísaným v ust. , neumožnil spoločnosti W. na

schôdzi veriteľov hlasovať. Správca teda nerešpektoval účinky ustanovené v § 32 ods. 4

, a teda, že uplynutím lehoty na popieranie pohľadávok sa prihlásená pohľadávka v

rozsahu, v akom nebola popretá, považuje za zistenú. Splnomocnený právny zástupca W. na

prvej schôdzi veriteľov preto vzniesol voči prijatým uzneseniam odôvodnené námietky

rozporu prijatých uznesení so zákonom. ...

Na prvej schôdzi veriteľov bolo prijaté uznesenie č. 2, v zmysle ktorého: „schôdza

veriteľov nezvolila veriteľský výbor, nakoľko sa prvej schôdze veriteľov zúčastnili len dvaja

veritelia oprávnení hlasovať na schôdzi v zmysle , pôsobnosť veriteľského výboru

vykonáva až do riadneho zvolania veriteľského výboru súd“, ako aj uznesenie č. 5, v zmysle

ktorého: „Schôdza veriteľov potvrdila zotrvanie správcu, JUDr. Z. Š. vo funkcii správcu.“».

Sťažovateľka 17. októbra 2011 podala okresnému súdu návrh na zrušenie uznesenia

č. 2 a uznesenia č. 5, ktoré boli prijaté na prvej schôdzi veriteľov, z dôvodu, že podľa jej

tvrdenia sú v rozpore s o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“),

keďže jej ako veriteľovi so zistenou pohľadávkou nebolo umožnené na schôdzi veriteľov

hlasovať.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 25. októbra 2011 návrh sťažovateľky

na zrušenie uznesení schôdze veriteľov zamietol. Sťažovateľka uviedla, že podľa názoru

okresného súdu „keďže pohľadávky veriteľa W. správkyňa v celom rozsahu poprela, nemá

tento veriteľ aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na zrušenie uznesenia schôdze

veriteľov“.

Sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi okresného súdu uvedenými v odôvodnení

jeho uznesenia z 25. októbra 2011 a opätovne poukazuje najmä na to, že „súd pri

rozhodovaní o predmetnej veci neprihliadal na účinky ustanovenia ,

v zmysle ktorého uplynutím lehoty na popieranie pohľadávok sa prihlásená pohľadávka

v rozsahu, v akom nebola popretá, považuje za zistenú. Zistenie prihlásených pohľadávok

v dôsledku uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok nastáva priamo zo zákona bez

ďalšieho. Aby tento následok nastal, nevyžaduje sa žiaden osobitný úkon ani so strany

správcu, ani zo strany súdu. Je preto dôležité, aby správca nezanedbal svoje povinnosti

v súvislosti s popieraním prihlásených pohľadávok. Zistenie prihlásenej pohľadávky

v dôsledku uplynutia lehoty na popiera nie prihlásených pohľadávok má povahu

nevyvrátiteľnej právnej domnienky (presumptiones iuris ac de iure), ktorú nie je možné

v konkurze nijakým spôsobom spochybniť.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že „súd však túto zákonom stanovenú

nevyvrátiteľnú domnienku nerešpektoval, a to aj napriek tomu, že z predloženej mailovej

komunikácie a konečného zoznamu pohľadávok nepochybne vyplýva, že Správca nemal ani

dňa 13. 10. 2011, t. j. deň nasledujúci po poslednom dni na popieranie pohľadávok

vyhotovený konečný zoznam pohľadávok, a teda W. ako veriteľ pred konaním schôdze

veriteľov nevedela, z akého dôvodu sú jeho pohľadávky popreté, aj keď táto skutočnosť

mala byť zrejmá a mala vyplývať z konečného zoznamu pohľadávok už dňa 12. 10. 2011, a

teda v posledný deň na popieranie pohľadávok. Zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii

vyplýva, že prihlásené pohľadávky možno popierať len do uplynutia lehoty na popieranie

pohľadávok. Len čo táto lehota uplynie, správca musí popieranie prihlásených pohľadávok

ukončiť a jeden rovnopis konečného zoznamu pohľadávok s vyznačením popretých

pohľadávok bezodkladne doručiť na súd. Na tento účel v ukladá správcovi

lehotu troch dní, ktorá začína plynúť od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok.“.

Podľa názoru sťažovateľky uznesením okresného súdu sp. zn.

z 25. októbra 2011, ktorým zamietol jej návrh na zrušenie uznesení schôdze veriteľov, došlo

k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, pretože „W. je v zmysle znenia piata veta ex lege veriteľom

úpadcu, a teda je osobou oprávnenou na podanie návrhu na zrušenie uznesení schôdze

veriteľov“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na

ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti W., a. s., K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

v Banskej Bystrici, zo dňa 25. 10. 2011, so sp. zn. -319, ktorým zamietol návrh

na zrušenie uznesení schôdze veriteľov porušené bolo.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici, zo dňa 25. 10.

2011, so sp. zn. -319 a vracia ho Okresnému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie

konanie.

Okresný súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť spoločnosti W., a. s., K. trovy

právneho zastúpenia vo výške 314,18 € (261,82 € + 20 % daň z pridanej hodnoty), za dva

úkony právnej služby na účet jej právneho zástupcu, AK P., s. r. o., B..., a to do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila

sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľky považoval za

potrebné najprv zdôrazniť, že podľa je viazaný

návrhom sťažovateľky, ktorý je koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným

právnym zástupcom, ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného

porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie,

t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení (), ktoré

sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou

ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľky

(, , ).

K porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnej veci malo podľa jej tvrdenia dôjsť uznesením okresného

súdu sp. zn. z 25. októbra 2011. Zásadnou a jedinou námietkou sťažovateľky,

z ktorej podľa jej názoru vyplýva porušenie ňou označených práv, je skutočnosť, že okresný

súd v dôsledku nerešpektovania účinkov sa vôbec nezaoberal jej návrhom

na zrušenie uznesení schôdze veriteľov č. 2 (o nezvolení veriteľského výboru) a č. 5

(o potvrdení správcu JUDr. Z. Š. vo funkcii správcu) konanej 14. októbra 2011, ale tento

návrh zamietol z dôvodu, že „nie je veriteľom s právom hlasovať, a teda nie je subjektom

oprávneným domáhať sa návrhu na zrušenie uznesení schôdze veriteľov“. V tejto súvislosti

sťažovateľka namietala, že predmetný návrh v postavení konkurzného veriteľa podala z

dôvodu, že správca poprel jej prihlásené pohľadávky čo do právneho dôvodu, ale toto

popretie nebolo vyznačené najneskôr 12. októbra 2011 v zozname pohľadávok spôsobom

podľa , a napriek tomu jej neumožnil na schôdzi veriteľov hlasovať.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle

ktorej nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že

jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež ani právo podľa dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní

pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať tak, že ich naplnením je len

víťazstvo v takomto spore (, ).

Aplikujúc uvedené právne názory ústavný súd preskúmal sťažnosťou napadnuté

uznesenie okresného súdu na účely zistenia, či sťažnosť nemožno považovať za zjavne

neopodstatnenú.

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

«Podľa o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) právo

hlasovať na schôdzi veriteľov má veriteľ, ktorého pohľadávka je v čase konania schôdze

veriteľov zistená čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti; na každé jedno euro zistenej

sumy pohľadávky má veriteľ jeden hlas. Podmienený veriteľ môže na schôdzi veriteľov

hlasovať len vtedy, ak vznik ním prihlásenej a zistenej podmienenej pohľadávky závisí od

splnenia záväzku podmieneným veriteľom za úpadcu a veriteľ oprávnený požadovať

splnenie záväzku od podmieneného veriteľa na schôdzi veriteľov v rozsahu podmienenej

pohľadávky svoje hlasovacie právo neuplatní alebo si svoju pohľadávku v rozsahu

podmienenej pohľadávky v konkurze neprihlási. Toto právo podmienenému veriteľovi

zanikne, ak sa vznik ním prihlásenej podmienenej pohľadávky stane nemožným; o tom je

podmienený veriteľ povinný informovať správcu, len čo sa o tejto skutočnosti dozvie, inak

zodpovedá iným veriteľom za škodu, ktorá im v dôsledku toho vznikla. Ak je podmienených

veriteľov, ktorí sú povinní plniť za úpadcu tomu istému veriteľovi pre tú istú pohľadávku,

viac, môžu vykonávať hlasovacie práva spojené s ich prihlásenými podmienenými

pohľadávkami, len ak si zvolia spoločného zástupcu; tieto hlasovacie práva pritom môžu

vykonávať len v rozsahu, v akom sú povinní plniť za úpadcu.

Podľa každý veriteľ oprávnený na schôdzi veriteľov hlasovať sa

môže do piatich dní od skončenia schôdze veriteľov domáhať, aby súd zrušil uznesenie

schôdze veriteľov, ak uplatnil na schôdzi veriteľov do zápisnice odôvodnenú námietku

rozporu prijatého uznesenia so zákonom; uznesenie možno napadnúť len dôvodmi

uvedenými v námietke. Ak je uznesenie schôdze veriteľov v rozpore so zákonom, súd

uznesenie schôdze veriteľov do siedmich dní od doručenia návrhu zruší, inak návrh na jeho

zrušenie v rovnakej lehote zamietne. Do rozhodnutia vo veci môže súd aj bez návrhu účinky

uznesenia schôdze veriteľov pozastaviť.

Z konečného zoznamu pohľadávok s vyznačením zistených a popretých, ktoré

doručila tunajšiemu súdu správkyňa konkurznej podstaty dňa 17. 10. 2011 vyplýva, že dňa

12. 10. 2011 poprela veriteľovi W., a. s., K. pohľadávky v celom rozsahu čo do právneho

dôvodu a výšky. Teda v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia , ods. 8

právo domáhať sa zrušenia uznesenia schôdze veriteľov priznáva len veriteľom, ktorí

sú oprávnení na schôdzi veriteľov hlasovať. Toto právo nepatrí veriteľom, ktorým

hlasovacie právo na schôdzi veriteľov nepriznáva (, ods. 4 ). Keďže pohľadávky

veriteľa W., a. s. správkyňa v celom rozsahu poprela, nemá tento veriteľ aktívnu legitimáciu

na podanie návrhu na zrušenie uznesenia schôdze veriteľov. Súd nemôže v tomto konaní

odstraňovať spornosť popretia pohľadávky, toto je potrebné riešiť v samostatnom konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd návrh veriteľa W., a. s., K. na zrušenie uznesení

schôdze veriteľov zamietol.»

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 25. októbra 2011 dospel k názoru, že zo záverov okresného súdu týkajúcich

sa posudzovanej právnej otázky (popretie pohľadávky konkurzného veriteľa správcom

a s tým súvisiaca otázka oprávnenia takéhoto veriteľa hlasovať na schôdzi veriteľov

a následne jeho oprávnenia na podanie návrhu na zrušenie uznesení schôdze veriteľov)

nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Dôvody uvedené v napadnutom uznesení okresného súdu možno považovať

z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti

prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovaných

v danej veci. Výklad uvedených právnych noriem zodpovedá zároveň princípom rozumného

usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov v procese uplatňovania pohľadávok

v konkurznom konaní podľa právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2011. Obsah

predložených listinných dôkazov v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa

interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade

prezentované okresným súdom.

Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka namieta

rozhodnutie okresného súdu v konkurznom konaní. Konanie všeobecného súdu

v konkurznom konaní je špecifickým konaním, v ktorom platia špeciálne pravidlá konania

ustanovené a podporne aj ustanovenia (vychádzajúc

z ).

Právo preskúmať a popierať prihlásené pohľadávky má len správca. na jednej

strane prikazuje správcovi preskúmať každú prihlásenú pohľadávku s odbornou

starostlivosťou a na druhej strane mu stanovuje na preskúmanie všetkých pohľadávok

lehotu len 30 dní od uplynutia lehoty na prihlasovanie pohľadávok bez ohľadu na počet

veriteľov a počet nimi prihlásených pohľadávok. Prihlásenú pohľadávku správca poprie tak,

že popretie pohľadávky spolu s dôvodom a rozsahom jej popretia zapíše do zoznamu

pohľadávok. Ak správca nepoprie pohľadávku v ustanovenej lehote, považuje sa

pohľadávka za zistenú ( ).

Obsah zoznamu pohľadávok je určujúci pre určenie práv jednotlivých veriteľov

v konkurze, tzn. že veriteľ nadobudne alebo stratí výkon práva spojeného s prihlásenou

pohľadávkou momentom zápisu rozhodných skutočností do zoznamu pohľadávok.

Podľa po uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok správca

najneskôr do troch dní od uplynutia tejto lehoty doručí jeden rovnopis konečného zoznamu

pohľadávok s vyznačením popretých pohľadávok na súd; pre posúdenie, v akom rozsahu sú

prihlásené pohľadávky popreté, sú údaje zapísané do konečného zoznamu pohľadávok

doručeného súdu rozhodujúce.

Okresný súd v posudzovanej veci vychádzajúc práve z konečného zoznamu

pohľadávok (okrem iného s vyznačením popretých pohľadávok sťažovateľky) doručeného

mu správkyňou 17. októbra 2011 dospel k záveru, že sťažovateľka, ktorá z dôvodu popretia

jej pohľadávky správcom nebola oprávnená hlasovať na schôdzi veriteľov, z tohto dôvodu

nebola ani oprávnenou osobou (nemala aktívnu legitimáciu) na podanie návrhu na zrušenie

uznesení prijatých na schôdzi veriteľov.

Podľa názoru ústavného súdu sa okresný súd vysporiadal s okolnosťami, ktoré majú

pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ jeho

rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu je zrejmé, čo bolo

dôvodom, pre ktorý zamietol návrh sťažovateľky na zrušenie uznesení schôdze veriteľov,

najmä pokiaľ okresný súd poukazujúc na príslušné ustanovenia zrozumiteľne a jasne

odôvodnil, z akých skutkových zistení pri svojich úvahách vychádzal, argumentujúc najmä

popretím pohľadávok sťažovateľky správcom v konečnom zozname pohľadávok

doručenom okresnému súdu, a k akým právnym záverom vyplývajúcim z týchto zistení

dospel. Ústavný súd pritom nezistil žiadnu skutočnosť naznačujúcu svojvoľný postup

okresného súdu, ktorý by nemal oporu v , stotožňujúc sa s jeho konštatovaním, že

v namietanom konaní nemohol (okresný súd, pozn.) odstraňovať spornosť popretia

pohľadávky sťažovateľky, pretože podľa sa sťažovateľka mohla domáhať

určenia pravosti pohľadávky incidenčnou žalobou v samostatnom konaní, čo aj v zákonom

ustanovenej lehote (do 30 dní od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok) urobila.

Ústavný súd nezistil, že by sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu bolo

svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade

s platnou právnou úpravou. V takomto prípade ústavný súd nemá žiaden dôvod a ani

oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa

názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré je pre ňu

nepriaznivé, čo však nemožno spájať s porušením jej základného práva garantovaného

ani porušením práva garantovaného dohovorom. K porušeniu

garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu,

ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu preto ústavný

súd konštatoval, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie

veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného

hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným

uznesením okresného súdu opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie sťažovateľom označených základných práv

(obdobne napr. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením okresného súdu a obsahom základného práva podľa a tiež

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označených sťažovateľkou neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa

o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Ústavný súd navyše k veci uvádza, že z príslušného konkurzného spisu vedeného

novovymenovaným správcom podstaty [okresný súd uznesením sp. zn.

z 20. júna 2012 (zverejnený v Obchodnom vestníku č. 122/2012 z 26. júna 2012)

medzičasom odvolal JUDr. Z. Š. a ustanovil správcu JUDr. P. T., B.] zistil, že na základe

uznania pohľadávok sťažovateľky správcom boli incidenčné konania (tri) vedené okresným

súdom na návrh sťažovateľky právoplatne zastavené. Funkciu veriteľského výboru

v predmetnom konkurznom konaní podľa dosiaľ vykonáva okresný súd.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012