Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 400/2012
PDF · 225.95 KB
No categories available
IV. ÚS 400/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., K., zastúpenej AK P., s. r.
o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. P. P., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2 K 42/2011 z 25. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej AK P., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. P.
P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 K 42/2011 z 25. októbra 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.
2 K 42/2011 z 22. júla 2011 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu P., a. s., K. (ďalej
len „úpadca“), a za správcu podstaty bola ustanovená JUDr. Z. Š., L. (ďalej aj „správca“).
Predmetné uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 145/2011 z 28. júla 2011.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že „si ako veriteľ Úpadcu prihlásila
do konkurzu Úpadcu svoje pohľadávky riadne a včas prihláškou, označenou poradovým
číslom 1 až 20. Lehota na podávanie prihlášok uplynula dňa 12. 09. 2011...
Nakoľko súd ani správca nemajú povinnosť informovať veriteľa, či je jeho
pohľadávka zistená, alebo ostala sporná, spoločnosť W. v záujme zistenia stavu
prihlásených pohľadávok kontaktovala v priebehu lehoty na popieranie pohľadávok
Správcu. Správca však do konca lehoty na popieranie pohľadávok nepodal k prihláseným
pohľadávkam W. žiadne stanovisko. Deň po uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok, t. j.
dňa 13. 10. 2011 bola W., po predchádzajúcom ohlásení sa, nahliadať do správcovského
spisu a oboznámiť sa s konečným zoznamom pohľadávok s vyznačením popretých
pohľadávok, ktorý je v zmysle zákona Správca povinný vytvoriť najneskôr v posledný deň
lehoty na popieranie pohľadávok. Po príchode do kancelárie Správcu nebolo W. umožnené
nahliadnuť do správcovského spisu, nakoľko sa v spise ešte nenachádzal konečný zoznam
pohľadávok s vyznačením popretých pohľadávok. Správca vzniknutú situáciu odôvodnil
tým, že na konečnom zozname pohľadávok, vrátane vyznačovania popretých pohľadávok
ešte len pracuje, o čom nášho klienta medzičasom informoval e-mailovou správou...“.
V nadväznosti na citované sťažovateľka ďalej argumentuje, že „zo ZKR jednoznačne
vyplýva, že prihlásené pohľadávky môže správca popierať len do uplynutia lehoty na
popieranie pohľadávok. Len čo táto lehota uplynie, správca musí popieranie prihlásených
pohľadávok ukončiť a jeden rovnopis konečného zoznamu pohľadávok s vyznačením
popretých pohľadávok bezodkladne doručiť na príslušný súd v lehote troch dní. Lehota na
popieranie prihlášok Správcovi uplynula dňa 12. 10. 2011. Správca však vyhotovoval
konečný zoznam pohľadávok a vyznačoval popretie pohľadávok až v deň nasledujúci po
uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok, t. j. 13. 10. 2011. Uvedené vyplýva z e-mailovej
komunikácie Správcu a spoločnosti W. zo dňa 13. 10. 2011 a potvrdil to aj samotný Správca
na prvej schôdzi veriteľov Úpadcu. Z tohto dôvodu sa prihlásené pohľadávky W. v rozsahu,
v akom neboli popreté, považujú v konkurze za zistené.“.
Napokon sťažovateľka uvádza, že «dňa 14. 10. 2011 sa v sídle Správcu konala prvá
schôdza veriteľov Úpadcu. Na prvej schôdzi veriteľov sa zúčastnila aj spoločnosť W.
Správca však na základe svojho záveru, že pohľadávky W. poprel čo do právneho dôvodu,
napriek tomu, že toto popretie nebolo vyznačené najneskôr dňa 12. 10. 2011 v zozname
pohľadávok spôsobom popísaným v ust. § 32 ods. 4 ZKR, neumožnil spoločnosti W. na
schôdzi veriteľov hlasovať. Správca teda nerešpektoval účinky ustanovené v § 32 ods. 4
ZKR, a teda, že uplynutím lehoty na popieranie pohľadávok sa prihlásená pohľadávka v
rozsahu, v akom nebola popretá, považuje za zistenú. Splnomocnený právny zástupca W. na
prvej schôdzi veriteľov preto vzniesol voči prijatým uzneseniam odôvodnené námietky
rozporu prijatých uznesení so zákonom. ...
Na prvej schôdzi veriteľov bolo prijaté uznesenie č. 2, v zmysle ktorého: „schôdza
veriteľov nezvolila veriteľský výbor, nakoľko sa prvej schôdze veriteľov zúčastnili len dvaja
veritelia oprávnení hlasovať na schôdzi v zmysle § 39 ZKR, pôsobnosť veriteľského výboru
vykonáva až do riadneho zvolania veriteľského výboru súd“, ako aj uznesenie č. 5, v zmysle
ktorého: „Schôdza veriteľov potvrdila zotrvanie správcu, JUDr. Z. Š. vo funkcii správcu.“».
Sťažovateľka 17. októbra 2011 podala okresnému súdu návrh na zrušenie uznesenia
č. 2 a uznesenia č. 5, ktoré boli prijaté na prvej schôdzi veriteľov, z dôvodu, že podľa jej
tvrdenia sú v rozpore s § 35 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“),
keďže jej ako veriteľovi so zistenou pohľadávkou nebolo umožnené na schôdzi veriteľov
hlasovať.
Okresný súd uznesením sp. zn. 2 K 42/2011 z 25. októbra 2011 návrh sťažovateľky
na zrušenie uznesení schôdze veriteľov zamietol. Sťažovateľka uviedla, že podľa názoru
okresného súdu „keďže pohľadávky veriteľa W. správkyňa v celom rozsahu poprela, nemá
tento veriteľ aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na zrušenie uznesenia schôdze
veriteľov“.
Sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi okresného súdu uvedenými v odôvodnení
jeho uznesenia z 25. októbra 2011 a opätovne poukazuje najmä na to, že „súd pri
rozhodovaní o predmetnej veci neprihliadal na účinky ustanovenia § 32 ods. 4 ZKR,
v zmysle ktorého uplynutím lehoty na popieranie pohľadávok sa prihlásená pohľadávka
v rozsahu, v akom nebola popretá, považuje za zistenú. Zistenie prihlásených pohľadávok
v dôsledku uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok nastáva priamo zo zákona bez
ďalšieho. Aby tento následok nastal, nevyžaduje sa žiaden osobitný úkon ani so strany
správcu, ani zo strany súdu. Je preto dôležité, aby správca nezanedbal svoje povinnosti
v súvislosti s popieraním prihlásených pohľadávok. Zistenie prihlásenej pohľadávky
v dôsledku uplynutia lehoty na popiera nie prihlásených pohľadávok má povahu
nevyvrátiteľnej právnej domnienky (presumptiones iuris ac de iure), ktorú nie je možné
v konkurze nijakým spôsobom spochybniť.“.
V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že „súd však túto zákonom stanovenú
nevyvrátiteľnú domnienku nerešpektoval, a to aj napriek tomu, že z predloženej mailovej
komunikácie a konečného zoznamu pohľadávok nepochybne vyplýva, že Správca nemal ani
dňa 13. 10. 2011, t. j. deň nasledujúci po poslednom dni na popieranie pohľadávok
vyhotovený konečný zoznam pohľadávok, a teda W. ako veriteľ pred konaním schôdze
veriteľov nevedela, z akého dôvodu sú jeho pohľadávky popreté, aj keď táto skutočnosť
mala byť zrejmá a mala vyplývať z konečného zoznamu pohľadávok už dňa 12. 10. 2011, a
teda v posledný deň na popieranie pohľadávok. Zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii
vyplýva, že prihlásené pohľadávky možno popierať len do uplynutia lehoty na popieranie
pohľadávok. Len čo táto lehota uplynie, správca musí popieranie prihlásených pohľadávok
ukončiť a jeden rovnopis konečného zoznamu pohľadávok s vyznačením popretých
pohľadávok bezodkladne doručiť na súd. Na tento účel ZKR v § 31 ods. 5 ukladá správcovi
lehotu troch dní, ktorá začína plynúť od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok.“.
Podľa názoru sťažovateľky uznesením okresného súdu sp. zn. 2 K 42/2011
z 25. októbra 2011, ktorým zamietol jej návrh na zrušenie uznesení schôdze veriteľov, došlo
k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, pretože „W. je v zmysle znenia § 32 ods. 4 piata veta ZKR ex lege veriteľom
úpadcu, a teda je osobou oprávnenou na podanie návrhu na zrušenie uznesení schôdze
veriteľov“.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na
ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„Základné právo spoločnosti W., a. s., K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
v Banskej Bystrici, zo dňa 25. 10. 2011, so sp. zn. 2 K 42/2011-319, ktorým zamietol návrh
na zrušenie uznesení schôdze veriteľov porušené bolo.
Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici, zo dňa 25. 10.
2011, so sp. zn. 2 K 42/2011-319 a vracia ho Okresnému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie
konanie.
Okresný súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť spoločnosti W., a. s., K. trovy
právneho zastúpenia vo výške 314,18 € (261,82 € + 20 % daň z pridanej hodnoty), za dva
úkony právnej služby na účet jej právneho zástupcu, AK P., s. r. o., B..., a to do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila
sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľky považoval za
potrebné najprv zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný
návrhom sťažovateľky, ktorý je koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite).
Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným
právnym zástupcom, ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného
porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie,
t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy (čl. 47 ods. 3), ktoré
sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou
ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľky
(III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).
K porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnej veci malo podľa jej tvrdenia dôjsť uznesením okresného
súdu sp. zn. 2 K 42/2011 z 25. októbra 2011. Zásadnou a jedinou námietkou sťažovateľky,
z ktorej podľa jej názoru vyplýva porušenie ňou označených práv, je skutočnosť, že okresný
súd v dôsledku nerešpektovania účinkov § 32 ods. 4 ZKR sa vôbec nezaoberal jej návrhom
na zrušenie uznesení schôdze veriteľov č. 2 (o nezvolení veriteľského výboru) a č. 5
(o potvrdení správcu JUDr. Z. Š. vo funkcii správcu) konanej 14. októbra 2011, ale tento
návrh zamietol z dôvodu, že „nie je veriteľom s právom hlasovať, a teda nie je subjektom
oprávneným domáhať sa návrhu na zrušenie uznesení schôdze veriteľov“. V tejto súvislosti
sťažovateľka namietala, že predmetný návrh v postavení konkurzného veriteľa podala z
dôvodu, že správca poprel jej prihlásené pohľadávky čo do právneho dôvodu, ale toto
popretie nebolo vyznačené najneskôr 12. októbra 2011 v zozname pohľadávok spôsobom
podľa § 32 ods. 4 ZKR, a napriek tomu jej neumožnil na schôdzi veriteľov hlasovať.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle
ktorej nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým
súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že
jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom
subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať
v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní
pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať tak, že ich naplnením je len
víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Aplikujúc uvedené právne názory ústavný súd preskúmal sťažnosťou napadnuté
uznesenie okresného súdu na účely zistenia, či sťažnosť nemožno považovať za zjavne
neopodstatnenú.
Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
«Podľa § 35 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) právo
hlasovať na schôdzi veriteľov má veriteľ, ktorého pohľadávka je v čase konania schôdze
veriteľov zistená čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti; na každé jedno euro zistenej
sumy pohľadávky má veriteľ jeden hlas. Podmienený veriteľ môže na schôdzi veriteľov
hlasovať len vtedy, ak vznik ním prihlásenej a zistenej podmienenej pohľadávky závisí od
splnenia záväzku podmieneným veriteľom za úpadcu a veriteľ oprávnený požadovať
splnenie záväzku od podmieneného veriteľa na schôdzi veriteľov v rozsahu podmienenej
pohľadávky svoje hlasovacie právo neuplatní alebo si svoju pohľadávku v rozsahu
podmienenej pohľadávky v konkurze neprihlási. Toto právo podmienenému veriteľovi
zanikne, ak sa vznik ním prihlásenej podmienenej pohľadávky stane nemožným; o tom je
podmienený veriteľ povinný informovať správcu, len čo sa o tejto skutočnosti dozvie, inak
zodpovedá iným veriteľom za škodu, ktorá im v dôsledku toho vznikla. Ak je podmienených
veriteľov, ktorí sú povinní plniť za úpadcu tomu istému veriteľovi pre tú istú pohľadávku,
viac, môžu vykonávať hlasovacie práva spojené s ich prihlásenými podmienenými
pohľadávkami, len ak si zvolia spoločného zástupcu; tieto hlasovacie práva pritom môžu
vykonávať len v rozsahu, v akom sú povinní plniť za úpadcu.
Podľa § 35 ods. 8 ZKR každý veriteľ oprávnený na schôdzi veriteľov hlasovať sa
môže do piatich dní od skončenia schôdze veriteľov domáhať, aby súd zrušil uznesenie
schôdze veriteľov, ak uplatnil na schôdzi veriteľov do zápisnice odôvodnenú námietku
rozporu prijatého uznesenia so zákonom; uznesenie možno napadnúť len dôvodmi
uvedenými v námietke. Ak je uznesenie schôdze veriteľov v rozpore so zákonom, súd
uznesenie schôdze veriteľov do siedmich dní od doručenia návrhu zruší, inak návrh na jeho
zrušenie v rovnakej lehote zamietne. Do rozhodnutia vo veci môže súd aj bez návrhu účinky
uznesenia schôdze veriteľov pozastaviť.
Z konečného zoznamu pohľadávok s vyznačením zistených a popretých, ktoré
doručila tunajšiemu súdu správkyňa konkurznej podstaty dňa 17. 10. 2011 vyplýva, že dňa
12. 10. 2011 poprela veriteľovi W., a. s., K. pohľadávky v celom rozsahu čo do právneho
dôvodu a výšky. Teda v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 35, ods. 8 ZKR
právo domáhať sa zrušenia uznesenia schôdze veriteľov ZKR priznáva len veriteľom, ktorí
sú oprávnení na schôdzi veriteľov hlasovať. Toto právo nepatrí veriteľom, ktorým ZKR
hlasovacie právo na schôdzi veriteľov nepriznáva (§ 35, ods. 4 ZKR). Keďže pohľadávky
veriteľa W., a. s. správkyňa v celom rozsahu poprela, nemá tento veriteľ aktívnu legitimáciu
na podanie návrhu na zrušenie uznesenia schôdze veriteľov. Súd nemôže v tomto konaní
odstraňovať spornosť popretia pohľadávky, toto je potrebné riešiť v samostatnom konaní.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd návrh veriteľa W., a. s., K. na zrušenie uznesení
schôdze veriteľov zamietol.»
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia okresného súdu sp. zn.
2 K 42/2011 z 25. októbra 2011 dospel k názoru, že zo záverov okresného súdu týkajúcich
sa posudzovanej právnej otázky (popretie pohľadávky konkurzného veriteľa správcom
a s tým súvisiaca otázka oprávnenia takéhoto veriteľa hlasovať na schôdzi veriteľov
a následne jeho oprávnenia na podanie návrhu na zrušenie uznesení schôdze veriteľov)
nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Dôvody uvedené v napadnutom uznesení okresného súdu možno považovať
z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti
prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovaných
v danej veci. Výklad uvedených právnych noriem zodpovedá zároveň princípom rozumného
usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov v procese uplatňovania pohľadávok
v konkurznom konaní podľa právnej úpravy (ZKR) účinnej do 31. decembra 2011. Obsah
predložených listinných dôkazov v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa
interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade
prezentované okresným súdom.
Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka namieta
rozhodnutie okresného súdu v konkurznom konaní. Konanie všeobecného súdu
v konkurznom konaní je špecifickým konaním, v ktorom platia špeciálne pravidlá konania
ustanovené ZKR a podporne aj ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (vychádzajúc
Právo preskúmať a popierať prihlásené pohľadávky má len správca. ZKR na jednej
strane prikazuje správcovi preskúmať každú prihlásenú pohľadávku s odbornou
starostlivosťou a na druhej strane mu stanovuje na preskúmanie všetkých pohľadávok
lehotu len 30 dní od uplynutia lehoty na prihlasovanie pohľadávok bez ohľadu na počet
veriteľov a počet nimi prihlásených pohľadávok. Prihlásenú pohľadávku správca poprie tak,
že popretie pohľadávky spolu s dôvodom a rozsahom jej popretia zapíše do zoznamu
pohľadávok. Ak správca nepoprie pohľadávku v ustanovenej lehote, považuje sa
pohľadávka za zistenú (§ 32 ods. 4 ZKR).
Obsah zoznamu pohľadávok je určujúci pre určenie práv jednotlivých veriteľov
v konkurze, tzn. že veriteľ nadobudne alebo stratí výkon práva spojeného s prihlásenou
pohľadávkou momentom zápisu rozhodných skutočností do zoznamu pohľadávok.
Podľa § 32 ods. 5 ZKR po uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok správca
najneskôr do troch dní od uplynutia tejto lehoty doručí jeden rovnopis konečného zoznamu
pohľadávok s vyznačením popretých pohľadávok na súd; pre posúdenie, v akom rozsahu sú
prihlásené pohľadávky popreté, sú údaje zapísané do konečného zoznamu pohľadávok
doručeného súdu rozhodujúce.
Okresný súd v posudzovanej veci vychádzajúc práve z konečného zoznamu
pohľadávok (okrem iného s vyznačením popretých pohľadávok sťažovateľky) doručeného
mu správkyňou 17. októbra 2011 dospel k záveru, že sťažovateľka, ktorá z dôvodu popretia
jej pohľadávky správcom nebola oprávnená hlasovať na schôdzi veriteľov, z tohto dôvodu
nebola ani oprávnenou osobou (nemala aktívnu legitimáciu) na podanie návrhu na zrušenie
uznesení prijatých na schôdzi veriteľov.
Podľa názoru ústavného súdu sa okresný súd vysporiadal s okolnosťami, ktoré majú
pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ jeho
rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu je zrejmé, čo bolo
dôvodom, pre ktorý zamietol návrh sťažovateľky na zrušenie uznesení schôdze veriteľov,
najmä pokiaľ okresný súd poukazujúc na príslušné ustanovenia ZKR zrozumiteľne a jasne
odôvodnil, z akých skutkových zistení pri svojich úvahách vychádzal, argumentujúc najmä
popretím pohľadávok sťažovateľky správcom v konečnom zozname pohľadávok
doručenom okresnému súdu, a k akým právnym záverom vyplývajúcim z týchto zistení
dospel. Ústavný súd pritom nezistil žiadnu skutočnosť naznačujúcu svojvoľný postup
okresného súdu, ktorý by nemal oporu v ZKR, stotožňujúc sa s jeho konštatovaním, že
v namietanom konaní nemohol (okresný súd, pozn.) odstraňovať spornosť popretia
pohľadávky sťažovateľky, pretože podľa § 32 ods. 6 ZKR sa sťažovateľka mohla domáhať
určenia pravosti pohľadávky incidenčnou žalobou v samostatnom konaní, čo aj v zákonom
ustanovenej lehote (do 30 dní od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok) urobila.
Ústavný súd nezistil, že by sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu bolo
svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade
s platnou právnou úpravou. V takomto prípade ústavný súd nemá žiaden dôvod a ani
oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa
názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré je pre ňu
nepriaznivé, čo však nemožno spájať s porušením jej základného práva garantovaného
ústavou ani porušením práva garantovaného dohovorom. K porušeniu ústavou
garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu,
ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu preto ústavný
súd konštatoval, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie
veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného
hľadiska akceptovateľné.
Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným
uznesením okresného súdu opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby
postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie sťažovateľom označených základných práv
(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením okresného súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označených sťažovateľkou neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Ústavný súd navyše k veci uvádza, že z príslušného konkurzného spisu vedeného
novovymenovaným správcom podstaty [okresný súd uznesením sp. zn. 2 K 42/2011
z 20. júna 2012 (zverejnený v Obchodnom vestníku č. 122/2012 z 26. júna 2012)
medzičasom odvolal JUDr. Z. Š. a ustanovil správcu JUDr. P. T., B.] zistil, že na základe
uznania pohľadávok sťažovateľky správcom boli incidenčné konania (tri) vedené okresným
súdom na návrh sťažovateľky právoplatne zastavené. Funkciu veriteľského výboru
v predmetnom konkurznom konaní podľa § 39 ods. 1 ZKR dosiaľ vykonáva okresný súd.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. augusta 2012