Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 414/2012
PDF · 280.8 KB
No categories available
I. ÚS 414/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. L. K. T., P., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., P.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 51/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. L. K. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2012
doručená sťažnosť Mgr. L. K. T., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. L. L., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 51/2011.
Zo sťažnosti vyplýva: „Na Okresnom súde Prešov sa vo veci vedenej pod sp. zn.
12C 155/2006 viedlo na základe žaloby žalobcu... proti mne konanie o vydanie
bezdôvodného obohatenia 1.700.000,- Sk. V konaní som namietal, že v danej veci je právo
žalobcu premlčané a že uplynula trojročná objektívna lehota na uplatnenie práva.
Rozsudkom zo dňa 29. 3. 2007 okresný súd zaviazal mňa ako žalovaného o. i.
zaplatiť žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia žalovanú sumu spolu s príslušenstvom.
Následne Krajský súd v Prešove svojím rozhodnutím zo dňa 11. 6. 2008, č. k. 1Co 112/07-
124, rozhodol o mojom odvolaní... tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu a zároveň
pripustil dovolanie o otázke, či objektívna premlčacia lehota uvedená v § 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka, v ktorej sa možno domáhať vydania bezdôvodného obohatenia
spočívajúceho v tzv. zálohe na budúcu kúpnu cenu podľa zmluvy o budúcej zmluve, plynie
(prípadne za akých podmienok) aj počas konania začatého na návrh druhého účastníka
zmluvy o budúcej zmluve, v ktorom sa tento účastník domáha nahradenia vyhlásenia vôle
na uzavretie kúpnej zmluvy podľa § 50a/ ods. 2 Občianskeho zákonníka. Využijúc svoje
právo som podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30. 11. 2009, č. k.
3Cdo 185/2009-195, zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. júna 2008 sp. zn.
1Co 112/2007 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Z rozhodnutia NS SR vyplýva, že
zastavené súdne konanie vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. 7C 84/2000 nemá žiaden
právny dopad na plynutie premlčacej doby pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Krajský súd uznesením zo dňa 26. 4. 2010, č. k. 1Co 212/2009-231, zrušil rozsudok
súdu prvého stupňa, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v rozsahu
zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...
Okresný súd rozsudkom zo dňa 7. 12. 2010, č. k. 25C 118/10-167... rozhodol tak, že
zaviazal žalovaného (mňa) zaplatiť žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia sumu
56.429,66 Eur spolu so 6 % ročným úrokom z omeškania od 13. 5. 2005 do zaplatenia...
Proti... rozsudku som podal... odvolanie. Krajský súd v Prešove o mojom odvolaní
rozhodol rozsudkom zo dňa 25. 4. 2012, sp. zn. 18Co 51/2011, tak, že potvrdil rozsudok...
Podľa dôvodov súdnych rozhodnutí súdy vyhoveli žalobe predovšetkým preto, že
dospeli k takému právnemu názoru, že nemožno prihliadnuť na moju námietku premlčania,
pretože nevrátenie zálohy zníženej o zmluvnú pokutu vo výške 300.000,- Sk považovali
s ohľadom na výnimočnosť prípadu za odporujúce dobrým mravom...
Súdy tvrdia, že z obsahu je možné nepochybne vyvodiť môj úmysel poškodiť žalobcu
tým, že na základe uplatnenia námietky premlčania si ponechám vo vlastníctve rodinný dom
s pozemkom, zmluvnú pokutu vo výške 300.000,- Sk, ale aj zvyšok zálohy vo výške
1.700.000,- Sk. Súdy zdôrazňujú, že nevrátenie zvyšku zálohy na kúpnu cenu sa prieči
zásadám čestnosti a spravodlivosti, ktoré sú všeobecne uznávané väčšinou spoločnosti.
Takéto tvrdenie neobstojí, nemá logiku. Každé vznesenie námietky premlčania
spôsobuje, že nedôjde k vráteniu dlžnej čiastky. Vznesenie námietky premlčania je len
uplatnením práva, ktoré je zakotvené v zákone. Žalobca bol tým z účastníkov pôvodnej
zmluvy o budúcej zmluve, ktorý ju porušil. Ja som chcel, aby sa kúpna zmluva uzavrela, ale
neskôr som stratil záujem na vedení ďalších sporov a zobral som žalobu o nahradenie
prejavu vôle na uzavretie kúpnej zmluvy späť. Aj vtedy som vlastne len uplatnil svoje právo
disponovať svojou žalobou. Žalobca už v tej dobe bol zastúpený právnym zástupcom a mal
dosť času v premlčacej lehote na podanie žaloby na súde o vydanie bezdôvodného
obohatenia. Nie ja som podaním námietky premlčania spôsobil, že nedošlo k vráteniu
poskytnutej zálohy, ale žalobca, resp. jeho právny zástupca oneskoreným podaním žaloby.
Okrem toho stále až do späťvzatia mojej žaloby o nahradenie prejavu vôle mohol so mnou
uzavrieť riadnu kúpnu zmluvu.
Takýmito okolnosťami sa mal súd zaoberať pri hodnotení skutkových zistení a prijatí
právnych záverov.
Už v čase uzatvorenia zmluvy o budúcej zmluve som mal dlh, ktorý bol zabezpečený
záložným právom na môj rodinný dom. Zo zálohy poskytnutej žalobcom som dlh splatil
a nemal som peniaze na vrátenie zálohy po tom, čo žalobca odstúpil od uzavretia kúpnej
zmluvy. Je pravda, že som žalobcovi ponúkal predaj predmetnej nehnuteľnosti aj
po zastavení konania vo veci o nahradenie prejavu vôle na kúpnej zmluve za iných
podmienok než v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluve. Toto však nemožno hodnotiť ako
nemorálne a nečestné, lebo pôvodnú zmluvu sme mali uzavrieť najneskôr 30. 3. 2000
a žalobu o nahradenie prejavu vôle som zobral späť v roku 2005. Za päť rokov sa zmenili
ceny nehnuteľností tak výrazným spôsobom, že by nebolo spravodlivé odo mňa požadovať,
aby som nehnuteľnosť predal žalobcovi za cenu dohodnutú v roku 2000, aj s ohľadom na to,
že nie ja som od uzavretia zmluvy odstúpil, ale práve žalobca.“
Sťažovateľ tiež uvádza, že: „Žalobca sa v konaní vedenom Okresným súdom Prešov
pod sp. zn. 7C 84/2000 domáhal proti mne vrátenia toho istého nároku (preddavku) na
základe rovnakých skutkových okolností. Vtedy odo mňa žiadal vrátenie sumy 2.000.000,-
Sk. Jeho žaloba bola zamietnutá a už v priebehu tohto konania som tvrdil, že právoplatné
rozhodnutie vo veci 7C 84/2000 tvorí prekážku veci právoplatne rozhodnutej aj pre toto
konanie. Túto námietku som uvádzal počas konania pred súdmi prvého i druhého stupňa,
dokonca aj na Najvyššom súde SR v podanom dovolaní, avšak Najvyšší súd SR mi
neprisvedčil. Napriek tomu sa domnievam, že toto konanie nemalo vôbec prebiehať
s poukazom na § 159 O. s. p., lebo sa o veci právoplatne rozhodlo a malo byť zastavené.“.
Podľa sťažovateľa je rozsudok krajského súdu sp. zn. 18 Co 51/2011 z 25. apríla
2012 v rozpore s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a tvrdí, že „... ak súd konal
inak ako v rozsahu a spôsobom, ktorý mu predpisuje zákon, porušil naše ústavou zaručené
právo na súdnu alebo inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Závery,
ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodnutí riadil, sú zjavne neodôvodnené a svojvoľné.
Extrémny nesúlad v právnych záveroch všeobecných súdov s vykonanými skutkovými
zisteniami vidím v tom, že bolo nesporne preukázané to, že:
1) žalobca sa v konaní vedenom Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 7C 84/2000
domáhal proti mne vrátenia toho istého nároku (preddavku) na základe rovnakých
skutkových okolností;
2) uplatnil som si námietku premlčania podľa zákona bez toho, aby bola v rozpore
s dobrým mravom.
Podľa mňa je totiž nepodstatné a právne irelevantné to, či súdy označovali vrátenie
žalovanej čiastky ako vrátenie zálohy kúpnej ceny alebo ako bezdôvodné obohatenie.
V každom prípade išlo o ten istý nárok, ktorý bol uplatnený v súdnom konaní pod sp. zn.
7C 84/2000 a preto toto konanie vo veci sp. zn. 25C 118/2010 malo byť zastavené. Súdy bez
ohľadu na moje námietky v tejto veci konali šesť rokov (napokon súc aj viazaní právnym
názorom Najvyššieho súdu SR uvedenom v rozhodnutí o dovolaní zo dňa 30. 11. 2009, č. k.
3Cdo 185/2009-195). Právny názor o tom, že nejde o prekážku právoplatne rozhodnutej
veci v zmysle § 159 ods. 3 OSP je v príkrom rozpore so zákonom i platnou judikatúrou.
Totožnosť veci je totiž daná jednak totožnosťou účastníkov, jednak totožnosťou predmetu
rozhodovania. Totožnosť účastníkov konania je nepochybná a totožnosť predmetu
rozhodovania je daná samotnou vecou, nárokom žalobcu na vrátenie zaplatených peňazí
žalobcom pri uzavretí zmluvy o budúcej zmluve, či už je táto peňažná čiastka označovaná
ako nevrátená záloha alebo bezdôvodné obohatenie. Dokonca aj súdy vo svojich
rozhodnutiach označujú toto bezdôvodné obohatenie ako zálohu (viď č. l. 9 rozsudku KS
v Prešove zo dňa 25. 4. 2012).
Ako svojvoľné vidím aj závery súdu o vznesení mojej námietky premlčania v rozpore
s dobrým mravom. Ako som už uviedol, tvrdenie, že priamy úmysel poškodiť žalobcu je
možné vyvodiť z môjho cieľa ponechať si vlastníctvo k domu získané za peniaze žalobcu,
nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. Môj úmysel riadne smeroval k odpredaju domu
a žalobca bol tým, kto porušil zmluvu o budúcej zmluve, resp. od nej odstúpil. To, že som
dom chcel predať, aj keď žalobca stým nesúhlasil, som preukázal tým, že som podal žalobu
o nahradenie jeho prejavu vôle na kúpnej zmluve. Ani po podaní žaloby žalobca zmluvu
nechcel uzavrieť. Žalobca ma sám vystavil do situácie, že som mu nemohol vrátiť peniaze,
ktoré mi poskytol ako zálohu na kúpu nehnuteľností. Už v čase uzavretia zmluvy o budúcej
zmluvy dobre vedel, že mám dlh a práve ním poskytnutá záloha slúžila na jeho vyplatenie.
Tým, že so mnou zmluvu neuzavrel, získal proti mne titul na plnenie a snažil sa zabezpečiť si
rozsudok, aby mi mohol exekuovať dom (praktiky podobné bytovej mafii). Podával proti
mne iné žaloby a dokonca i trestné oznámenia. Ja som sa s ním nechcel súdiť, chcel som
dostať svojim záväzkom zo zmluvy o budúcej zmluve. Počas sporov so žalobcom som
na základe predbežných opatrení mal po celý čas uložený zákaz dispozície s rodinným
domom. Nemal som žiadne finančné prostriedky a aj to bol dôvod, prečo som zobral žalobu
o nahradenie prejavu vôle späť. Uplatnil som si vlastne len svoje právo disponovať
so žalobou. Aj po späťvzatí žaloby som žalobcovi ponúkal mimosúdnu dohodu.
V prípade, ak nešlo o prekážku res iudicata, mal žalobca včas podať žalobu a nebol
by som môcť účinne vzniesť námietku premlčania. Žalobca však podľa súdov lehotu na
podanie žalobu zmeškal, žalobu podal oneskorene a ja som využil právo, ktoré mi dáva
zákon a podľa § 100 ods. 1 OSP som námietku premlčania vzniesol. Podľa tohto
ustanovenia ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi
priznať.“.
Vo vzťahu k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ uvádza, že: „Pokiaľ sa týka
porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, domnievam sa, že toto
moje právo bolo porušené zásadným spôsobom, pretože dôkazy, ktoré bolo treba vykonať
na súdnych pojednávaniach pri korektnej príprave pojednávania mohli byť vykonané na
dvoch maximálne troch pojednávaniach a vec mohla byť do jedného roka skončená,
samozrejme za predpokladu konania súdov bez zbytočných subjektívnych prieťahov
spočívajúcich v bezdôvodnom odročovaní veci, nesústredenom dokazovaní a nesprávnych
právnych záveroch. Dĺžka tohto konania je podľa mňa neprimeraná skutkovým okolnostiam
celého prípadu a právnemu posúdeniu.“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 18Co/51/2011 porušil
základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces a právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručené podľa článkov 46 ods. 1, 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 4. 2012, sp. zn. 18Co/51/2011,
sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva nemajetková ujma vo výške 20.000 Eur.
Krajský súd v je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške
1.312,90 Eur na účet právneho zástupcu... v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto
rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy krajským súdom v konaní
vedenom pod sp. zn. 18 Co 51/2011.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 Co 51/2011
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
K porušeniu týchto práv malo podľa sťažovateľa dôjsť odôvodnením rozsudku
krajského súdu, keďže právne závery, ktorými sa krajský súd riadil, sú zjavne
neodôvodnené a svojvoľné a sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami.
Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy vo veci konali napriek tomu, že podľa jeho
názoru malo byť konanie zastavené z dôvodu prekážky veci rozhodnutej a námietka
premlčania, ktorú vzniesol, nebola v rozpore s dobrými mravmi.
Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že išlo o prekážku veci rozhodnutej a konanie malo
byť z toho dôvodu zastavené, ústavný súd poukazuje na nasledujúcu relevantnú časť
odôvodnenia rozsudku krajského súdu: „Žalovaný namietal v preskúmavanej veci aj
prekážku veci rozhodnutej (rei iudicata), avšak táto otázka bola vyriešená s konečnou
platnosťou právnym názorom Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Cdo 185/2009 z 30. 11. 2009.
Dovolací súd sa stotožnil s právnym názorom vysloveným súdom prvého stupňa a Krajským
súdom v Prešove v rozsudku č. k. 1Co 113/07 z 11. 6. 2008 a zaujal právny názor, že
v preskúmavanej veci nejde o prekážku veci rozhodnutej, pretože predmet konania sa vo
veci 7C 84/00 sa neopieral o rovnaké skutkové okolnosti.“ Ústavný súd zároveň poukazuje
na nasledujúcu časť odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3
Cdo 185/2009 z 30. novembra 2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“), na ktoré sa
odvoláva krajský súd: „Právoplatné rozhodnutie tvorí prekážku už raz rozsúdenej veci
vtedy, ak v novom konaní ide o to isté, o čo išlo v prechádzajúcom rozhodnutí; musí ísť
o totožnosť osôb a aj o totožnosť predmetu konania, opierajúci sa o rovnaké skutkové
okolnosti.
Dovolací súd je zhodného názoru ako odvolací súd, že žalovaným označené
rozhodnutie súdu (vo veci vedenej pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 7 C 84/2000)
nezakladá pre toto konanie prekážku veci právoplatne rozhodnutej (§ 159 ods. 3 O. s. p.),
nakoľko v ich prípade sa predmet konania neopiera o rovnaké skutkové okolnosti. Vo veci
Okresného súdu Prešov vedenej pod sp. zn. 7 C 84/2000 bola povinnosť žalovaného vrátiť
bezdôvodné obohatenie vyvodzovaná z neplatného právneho úkonu, alternatívne z dôvodu
zániku záväzku v zmysle § 50a ods. 3 Občianskeho zákonníka (záväzok zo zmluvy o budúcej
zmluve zaniká, pokiaľ okolnosti, z ktorých jej subjekty pri vzniku záväzku vychádzali, sa do
tej miery zmenili, že nemožno spravodlivo považovať, aby sa zmluva uzavrela) a tiež
z potvrdení o zaplatení preddavku. V prejednávanej veci (ktorá je predmetom dovolacieho
prieskumu) povinnosť žalovaného vrátiť bezdôvodné obohatenie sa vyvodzuje len z dôvodu
nenaplnenia obsahu zmluvy o budúcej zmluve v tom, že kúpna zmluva nebola uzavretá
v lehote, ktorá bola dohodnutá v zmluve o budúcej zmluve a ani neskôr spôsobom
stanoveným v § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka. So zreteľom na to dospel dovolací súd
k záveru, že v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p.“
Ústavný súd z vyžiadaných spisov okresného súdu sp. zn. 7 C 84/2000
a sp. zn. 12 C 155/2006 zistil, že Ing. J. P. sa v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 7 C 84/2000 domáhal voči sťažovateľovi ako žalovanému zaplatenia
2 000 000 Sk, ktoré poskytol sťažovateľovi ako preddavok na kúpnu cenu za nehnuteľnosť
v súlade so zmluvou o budúcej zmluve. Zaplatenie sumy 2 000 000 Sk odôvodňoval právom
na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže podľa jeho názoru bola zmluva o budúcej
zmluve neplatná, resp. z dôvodu zániku záväzku v zmysle § 50a ods. 3 Občianskeho
zákonníka. Naproti tomu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov
sp. zn. 12 C 155/2000 sa Ing. J. P. ako žalobca domáhal voči sťažovateľovi ako žalovanému
zaplatenia sumy 1 700 000 Sk z dôvodu, že kúpna zmluva nebola uzatvorená v lehote, ktorá
bola dojednaná v zmluve o budúcej zmluve.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu,
navyše podporený aj názorom najvyššieho súdu o tom, že nejde o prekážku veci
rozhodnutej, nie je v rozpore so zisteným skutkovým stavom, tak ako to tvrdí sťažovateľ.
Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že námietka premlčania nebola v rozpore
s dobrými mravmi, ústavný súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia rozsudku
krajského súdu: „Otázku, s ktorou je potrebné sa vyporiadať a ktorou sa zaoberal aj súd
prvého stupňa je, či vznesenie námietky premlčania žalovaným bolo, alebo nebol, v rozpore
s dobrými mravmi v zmysle § 3 Občianskeho zákonníka a či bolo potrebné na túto námietku
v konaní prihliadať, prípadne či jestvujú také výnimočné okolnosti, pre ktoré by na túto
námietku bolo možné aj neprihliadnuť.
Súd prvého stupňa vyhovel žalobe a uložil žalovanému povinnosť vrátiť žalobcovi
sumu 1.700.000,- Sk s príslušenstvom z titulu vrátenia prevzatia zálohy na kúpnu cenu
nehnuteľnosti, k odpredaju ktorej nedošlo a nehnuteľnosť zostala naďalej vo vlastníctve
žalovaného. Na vznesenú námietku premlčania neprihliadol, pretože nevrátenie tejto
zálohy, zníženej o zmluvnú pokutu vo výške 300.000,- Sk považoval s ohľadom na
výnimočnosť prípadu, za odporujúce dobrým mravom.. S týmto právnym záverom sa
odvolací súd stotožňuje.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv
a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotno-
právnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade
s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide
o výkon práva, ktoré dáva účastníkovi priamo právny predpis, prichádza do úvahy
aplikácia tohto ustanovenia iba vo výnimočných prípadoch.
Dobrými mravmi sa rozumie podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú
nemennosť, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem
základných.
Týmto normám zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva, lebo
inštitút' premlčania prispieva k istote v právnych vzťahoch a je inštitútom zákonným a teda
použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Ak by však
výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol iba prostriedkom umožňujúcim
poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu
sledovaného právnou normou by pre neho zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by
bolo bez významu, jednalo by sa o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade,
avšak išlo by o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Znaky priameho úmyslu poškodiť
druhého účastníka možno odvodiť iba z konkrétnych okolností za ktorých bola námietka
premlčania tohto nároku uplatnená. Tieto okolnosti musia byť pritom vo výnimočnej
intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, ako je
odopretie práva uplatniť námietku premlčania. (Rozsudok NS ČR sp. zn. 25 Cdo 2905/99
Ako vyplýva z obsahu spisu, v čase uzatvorenia zmluvy o budúcej zmluve o odpredaji
predmetných nehnuteľností, bola predmetná nehnuteľnosť vo vlastníctve spoločnosti
Capital v. o. s. Košice na základe zabezpečenia vrátenia poskytnutej sumy 600.000,- Sk
žalovanému. Žalovaný použil finančné prostriedky žalobcu na úhradu tohto dlhu, na
základe čoho mu bol rodinný dom s pozemkom vrátený uvedenou spoločnosťou do
vlastníctva. Keďže medzi účastníkmi nedošlo k odpredaju predmetnej nehnuteľnosti,
vlastníctvo rodinného domu s pozemkom zostalo žalovanému a tento odmieta vrátiť aj
prevzatú zálohu na kúpnu cenu. ktorú sám žalobca znížil už o dojednanú zmluvnú pokutu
300.000,- Sk, uplatnením námietky premlčania. Z obsahu spisu je možné nepochybne
vyvodiť úmysel žalovaného poškodiť žalobcu tým, že na základe uplatnenej námietky
premlčania si ponechá vo vlastníctve rodinný, dom s pozemkom, ktorý mal byť predmetom
uzavretia kúpnej zmluvy, zmluvnú pokutu vo výške 300.000,- Sk ale aj zvyšok zálohy na
kúpnu cenu vo výške 1.700.000,- Sk. Takýto výkon subjektívneho práva je možné
jednoznačne kvalifikovať ako výkon práva ktorý je rozpore s dobrými mravmi. Už samotná
zmluvná pokuta sa prieči dobrým mravom, avšak jej vrátenie nie je predmetnom tohto
konania. Nevrátenie zvyšku zálohy na kúpnu cenu vo výške 1.700.000,- Sk (56.429 eur) sa
prieči zásadám čestnosti a spravodlivosti, ktoré sú všeobecne uznávané väčšinou
spoločnosti. Premlčaním právo na vydanie bezdôvodného obohatenia nezaniklo, jestvuje,
iba zákon v ustanovení § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka neumožňuje premlčané právo
priznať autoritatívnym rozhodnutím súdu. Za výnimočných okolností, ak by výkon práva
namietal premlčanie uplatneného nároku bolo iba prostriedkom, umožňujúcim poškodiť
iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného úmyslu a účelu
sledovaného právnou normou by zostalo pre neho vedľajšie, je možné posudzovať
uplatnenie námietky premlčania aj podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Je treba uviesť, že žalovaný si uplatnil nárok na splnenie povinnosti uzavrieť kúpnu
zmluvu v konaní 10C 502/2000 dňa 12. 7. 2000. Na tejto žalobe trval iba určitú dobu, avšak
bez uvedenia konkrétneho dôvodu, po uplynutí premlčacej lehoty v priebehu tohto konania
na uplatnenie práva na vrátenie bezdôvodného obohatenia, zobral žalobu späť a konanie
bolo zastavené. V uvedenom konaní sa konalo aj o právach a povinnostiach žalobcu
a žalobca nemohol predpokladať, že vo veci nebude vydané meritórne rozhodnutie. Ak by
bolo vo veci rozhodnuté v merite veci, bola by premlčacia lehota po celú dobu konania
spočívala podľa § 112 Občianskeho zákonníka, a v takomto prípade by bolo zrejmé podľa
výsledku, či je dôvod na vrátenie preddavku na kúpnu cenu, alebo by bol nahradený prejav
vôle – t. j. kúpna zmluva podľa podmienok dohodnutých medzi účastníkmi v zmluve
o budúcej zmluve zo dňa 6. 12. 1999. Po ukončení veci by lehota na uplatnenie práva
z bezdôvodného obohatenia ďalej plynula. Priamy úmysel žalovaného, poškodiť žalobcu
ako druhej zmluvnej strany, je možné vyvodiť z jeho cieľa a to ponechať si vlastníctvo k
domu, ktoré získal za peniaze žalobu, (nehnuteľnosť na základe zabezpečovacieho prevodu
práva patrila v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluve spoločnosti Capital v. o. Košice,
ako aj ponechať si celý zaplatený preddavok na kúpnu cenu vo výške 2.000.000,- Sk. Tento
úmysel je možné vyvodiť práve z správania sa žalovaného v konaní 10C 502/00, kedy účel,
ktorý mal byť splnený žalobou v tomto konaní, dosiahnuť predaj domu podľa podmienok
dohodnutých v zmluve o budúcej zmluve, ostal pre neho vedľajší a bez významu, o čom
svedčí späťvzatie žaloby bez uvedenia dôvodu, a takéto správanie je možné považovať iba
za zámienkou, aby uplynula premlčacia lehota a žalovaný si ponechal vlastníctvo
k nehnuteľnostiam a zároveň vznesením námietky premlčania aj zálohu na kúpnu cenu vo
výške 2.000.000,- Sk. Takýto výkon subjektívneho práva namietať premlčanie považuje aj
odvolací súd za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ktoré je nemorálne a nečestné
a priznanie takéhoto subjektívne práva žalovanému by bolo priamo v rozpore so zásadou
spravodlivosti. Žalovanému tým, že nedošlo k uzavretiu kúpnej zmluvy o odpredaji
nehnuteľností nevznikla žiadna škoda, pretože nehnuteľnosť získal do svojho vlastníctva len
vďaka peniazom od žalobcu, táto mu ostala vo vlastníctve, dokonca vo vyššej hodnote,
než bola dohodnutá kúpna cena v zmluve o budúcej zmluve a sám potvrdil v odvolaní,
že žalobcovi ponúkal kúpu predmetnej nehnuteľnosti aj po zastavení konania vo veci
10C 502/2000 ale už za iných podmienok, než v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluve,
s ohľadom k zmene cenových relácii nehnuteľností. Za týchto okolností vznesenie námietky
premlčania žalovaným je potrebné kvalifikovať ako konanie nemorálne, nečestné, zjavne
poškodzujúce druhú stranu zmluvy o budúcej zmluve, a takýto výkon práva nemôže požívať
právnu ochranu. Uplatnenie námietky premlčania považuje aj odvolací súd podľa
§ 3 Občianskeho zákonníka v rozpore s dobrými mravmi a prihliadnutie k nej a nepriznanie
vrátenia zaplatenej zálohy na kúpnu cenu v tak značnej výške by bolo zjavne v rozpore aj
so zásadou spravodlivosti a rovnosti účastníkov predmetného právneho vzťahu. Je treba
poukázať v tomto smere aj na ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorý
umožňuje prihliadať na námietku premlčania z neplatnej alebo zrušenej zmluvy len vtedy,
ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať. Práve toto zákonné ustanovenie
preklenulo výkladové ťažkosti z minulosti v tej súvislosti, že vydanie veci uplynutím času
nebolo pre nepremlčateľnosť vlastníckeho práva ohrozené, zatiaľ do vydanie peňažného
plnenia premlčaniu podliehalo. Odvolací súd je toho názoru, že túto zásadu je možné
aplikovať aj v predmetnej veci.“
Ústavný súd sa s takýmto záverom krajského súdu v plnom rozsahu stotožňuje
a uvádza, že zásada výkonu práv v súlade s dobrými mravmi je princíp, ktorý umožňuje
v odôvodnených prípadoch zmierňovať tvrdosť zákona a dáva súdu priestor na uplatnenie
pravidiel slušnosti. Ústavný súd si dôkladne preštudoval spis okresného súdu
sp. zn. 25 C 118/2010 a konštatuje, že krajský súd tým, že posúdil námietku premlčania,
ktorú uplatnil sťažovateľ v rozpore s dobrými mravmi, vniesol do konania spravodlivosť,
ktorá musí byť v konaní pred súdmi, ktoré interpretujú a aplikujú právo, prítomná.
Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a
právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba využijúc svoje
základné právo na súdnu ochranu obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd,
má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného
rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj generálna právna norma civilného procesu
(Občianskeho súdneho poriadku) v ustanovení § 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa
vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto
zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať
a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri
napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu
musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť s prihliadnutím
na okolnosti každej veci.
Po preštudovaní rozsudku krajského súdu a s ním súvisiaceho spisového materiálu
dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd v namietanom uznesení zaujal svoj názor
k obom podstatným námietkam, ktoré boli dôvodom odvolania podaného sťažovateľom,
poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy
ho viedli k vyslovenému právnemu názoru.
Ústavný súd sa s vysloveným právnym názorom krajského súdu vo vzťahu k obom
námietkam sťažovateľa plne stotožňuje a nepovažuje ho za právny názor, ktorý je
v extrémnom nesúlade so zisteným skutkovým stavom.
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom
na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad
a aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by
mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy, listiny a dohovoru.
Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových
a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd
dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského
súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi odôvodnením rozsudku krajského súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny ani práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25
ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 51/2011
K porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy malo podľa sťažovateľa
dôjsť tým, že dĺžka konania je absolútne neprimeraná skutkovým a právnym okolnostiam
celej veci.
V konaní o sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy nečinnosťou všeobecného súdu považuje ústavný súd za účinný prostriedok
nápravy namietaného protiprávneho stavu, ktorý má sťažovateľ k dispozícii pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu, sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov predsedovi súdu.
Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť môže podať
účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti
porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo
porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo
zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.
Podľa § 63 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosti vybavuje predseda príslušného súdu, ak
osobitný zákon neustanovuje inak.
Účelom sťažnosti proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade s právom
zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale poskytnutie príležitosti súdu, aby
sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo
svojou nečinnosťou (m. m. II. ÚS 64/97, I. ÚS 20/05). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou
je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba
za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok
nápravy podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov
hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Zo sťažnosti nevyplýva, že sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu
sťažovateľom podaná bola. Sťažovateľ zároveň v sťažnosti neuvádza žiadne argumenty,
ktorými by preukázal, že podmienku nevyužitia tohto prostriedku ochrany svojho
základného práva nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto mu ústavný súd
nemôže nesplnenie tejto podmienky v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde odpustiť.
Uvedené skutočnosti taktiež zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa
pre jej neprípustnosť.
Ústavný súd taktiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru (napr. I. ÚS 34/99,
II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03), z ktorej vyplýva,
že ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia
tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto
prípade krajským súdom) ešte trvalo.
Sťažovateľ v petite sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 24. mája 2012,
namietal tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
krajského súdu v konaní, ktoré právoplatne skončilo 30. apríla 2012.
Ústavný súd konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už tvrdené
porušovanie označeného základného práva sťažovateľa krajským súdom netrvalo a konanie,
v ktorom malo dochádzať k zbytočným prieťahom, bolo skončené skôr, ako sa sťažovateľ
domáhal nápravy podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Tento skutkový stav a účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (t. j. odstránenie stavu právnej neistoty) by boli tiež
dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2012