Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 414/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. L. K. T., P., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., P.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

, Listiny základných práv a slobôd a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. L. K. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2012

doručená sťažnosť Mgr. L. K. T., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. L. L., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

48 ods. 2 (ďalej len „“), Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva: „Na Okresnom súde Prešov sa vo veci vedenej pod sp. zn.

viedlo na základe žaloby žalobcu... proti mne konanie o vydanie

bezdôvodného obohatenia 1.700.000,- Sk. V konaní som namietal, že v danej veci je právo

žalobcu premlčané a že uplynula trojročná objektívna lehota na uplatnenie práva.

Rozsudkom zo dňa 29. 3. 2007 okresný súd zaviazal mňa ako žalovaného o. i.

zaplatiť žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia žalovanú sumu spolu s príslušenstvom.

Následne Krajský súd v Prešove svojím rozhodnutím zo dňa 11. 6. 2008, č. k.

124, rozhodol o mojom odvolaní... tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu a zároveň

pripustil dovolanie o otázke, či objektívna premlčacia lehota uvedená v § 107 ods. 2

, v ktorej sa možno domáhať vydania bezdôvodného obohatenia

spočívajúceho v tzv. zálohe na budúcu kúpnu cenu podľa zmluvy o budúcej zmluve, plynie

(prípadne za akých podmienok) aj počas konania začatého na návrh druhého účastníka

zmluvy o budúcej zmluve, v ktorom sa tento účastník domáha nahradenia vyhlásenia vôle

na uzavretie kúpnej zmluvy podľa / ods. 2 . Využijúc svoje

právo som podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30. 11. 2009, č. k.

-195, zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. júna 2008 sp. zn.

a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Z rozhodnutia NS SR vyplýva, že

zastavené súdne konanie vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. nemá žiaden

právny dopad na plynutie premlčacej doby pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia podľa .

Krajský súd uznesením zo dňa 26. 4. 2010, č. k. -231, zrušil rozsudok

súdu prvého stupňa, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v rozsahu

zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...

Okresný súd rozsudkom zo dňa 7. 12. 2010, č. k. -167... rozhodol tak, že

zaviazal žalovaného (mňa) zaplatiť žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia sumu

56.429,66 Eur spolu so 6 % ročným úrokom z omeškania od 13. 5. 2005 do zaplatenia...

Proti... rozsudku som podal... odvolanie. Krajský súd v Prešove o mojom odvolaní

rozhodol rozsudkom zo dňa 25. 4. 2012, sp. zn. , tak, že potvrdil rozsudok...

Podľa dôvodov súdnych rozhodnutí súdy vyhoveli žalobe predovšetkým preto, že

dospeli k takému právnemu názoru, že nemožno prihliadnuť na moju námietku premlčania,

pretože nevrátenie zálohy zníženej o zmluvnú pokutu vo výške 300.000,- Sk považovali

s ohľadom na výnimočnosť prípadu za odporujúce dobrým mravom...

Súdy tvrdia, že z obsahu je možné nepochybne vyvodiť môj úmysel poškodiť žalobcu

tým, že na základe uplatnenia námietky premlčania si ponechám vo vlastníctve rodinný dom

s pozemkom, zmluvnú pokutu vo výške 300.000,- Sk, ale aj zvyšok zálohy vo výške

1.700.000,- Sk. Súdy zdôrazňujú, že nevrátenie zvyšku zálohy na kúpnu cenu sa prieči

zásadám čestnosti a spravodlivosti, ktoré sú všeobecne uznávané väčšinou spoločnosti.

Takéto tvrdenie neobstojí, nemá logiku. Každé vznesenie námietky premlčania

spôsobuje, že nedôjde k vráteniu dlžnej čiastky. Vznesenie námietky premlčania je len

uplatnením práva, ktoré je zakotvené v zákone. Žalobca bol tým z účastníkov pôvodnej

zmluvy o budúcej zmluve, ktorý ju porušil. Ja som chcel, aby sa kúpna zmluva uzavrela, ale

neskôr som stratil záujem na vedení ďalších sporov a zobral som žalobu o nahradenie

prejavu vôle na uzavretie kúpnej zmluvy späť. Aj vtedy som vlastne len uplatnil svoje právo

disponovať svojou žalobou. Žalobca už v tej dobe bol zastúpený právnym zástupcom a mal

dosť času v premlčacej lehote na podanie žaloby na súde o vydanie bezdôvodného

obohatenia. Nie ja som podaním námietky premlčania spôsobil, že nedošlo k vráteniu

poskytnutej zálohy, ale žalobca, resp. jeho právny zástupca oneskoreným podaním žaloby.

Okrem toho stále až do späťvzatia mojej žaloby o nahradenie prejavu vôle mohol so mnou

uzavrieť riadnu kúpnu zmluvu.

Takýmito okolnosťami sa mal súd zaoberať pri hodnotení skutkových zistení a prijatí

právnych záverov.

Už v čase uzatvorenia zmluvy o budúcej zmluve som mal dlh, ktorý bol zabezpečený

záložným právom na môj rodinný dom. Zo zálohy poskytnutej žalobcom som dlh splatil

a nemal som peniaze na vrátenie zálohy po tom, čo žalobca odstúpil od uzavretia kúpnej

zmluvy. Je pravda, že som žalobcovi ponúkal predaj predmetnej nehnuteľnosti aj

po zastavení konania vo veci o nahradenie prejavu vôle na kúpnej zmluve za iných

podmienok než v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluve. Toto však nemožno hodnotiť ako

nemorálne a nečestné, lebo pôvodnú zmluvu sme mali uzavrieť najneskôr 30. 3. 2000

a žalobu o nahradenie prejavu vôle som zobral späť v roku 2005. Za päť rokov sa zmenili

ceny nehnuteľností tak výrazným spôsobom, že by nebolo spravodlivé odo mňa požadovať,

aby som nehnuteľnosť predal žalobcovi za cenu dohodnutú v roku 2000, aj s ohľadom na to,

že nie ja som od uzavretia zmluvy odstúpil, ale práve žalobca.“

Sťažovateľ tiež uvádza, že: „Žalobca sa v konaní vedenom Okresným súdom Prešov

pod sp. zn. domáhal proti mne vrátenia toho istého nároku (preddavku) na

základe rovnakých skutkových okolností. Vtedy odo mňa žiadal vrátenie sumy 2.000.000,-

Sk. Jeho žaloba bola zamietnutá a už v priebehu tohto konania som tvrdil, že právoplatné

rozhodnutie vo veci tvorí prekážku veci právoplatne rozhodnutej aj pre toto

konanie. Túto námietku som uvádzal počas konania pred súdmi prvého i druhého stupňa,

dokonca aj na Najvyššom súde SR v podanom dovolaní, avšak Najvyšší súd SR mi

neprisvedčil. Napriek tomu sa domnievam, že toto konanie nemalo vôbec prebiehať

s poukazom na , lebo sa o veci právoplatne rozhodlo a malo byť zastavené.“.

Podľa sťažovateľa je rozsudok krajského súdu sp. zn. z 25. apríla

2012 v rozpore s a tvrdí, že „... ak súd konal

inak ako v rozsahu a spôsobom, ktorý mu predpisuje zákon, porušil naše zaručené

právo na súdnu alebo inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Závery,

ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodnutí riadil, sú zjavne neodôvodnené a svojvoľné.

Extrémny nesúlad v právnych záveroch všeobecných súdov s vykonanými skutkovými

zisteniami vidím v tom, že bolo nesporne preukázané to, že:

1) žalobca sa v konaní vedenom Okresným súdom Prešov pod sp. zn.

domáhal proti mne vrátenia toho istého nároku (preddavku) na základe rovnakých

skutkových okolností;

2) uplatnil som si námietku premlčania podľa zákona bez toho, aby bola v rozpore

s dobrým mravom.

Podľa mňa je totiž nepodstatné a právne irelevantné to, či súdy označovali vrátenie

žalovanej čiastky ako vrátenie zálohy kúpnej ceny alebo ako bezdôvodné obohatenie.

V každom prípade išlo o ten istý nárok, ktorý bol uplatnený v súdnom konaní pod sp. zn.

a preto toto konanie vo veci sp. zn. malo byť zastavené. Súdy bez

ohľadu na moje námietky v tejto veci konali šesť rokov (napokon súc aj viazaní právnym

názorom Najvyššieho súdu SR uvedenom v rozhodnutí o dovolaní zo dňa 30. 11. 2009, č. k.

-195). Právny názor o tom, že nejde o prekážku právoplatne rozhodnutej

veci v zmysle je v príkrom rozpore so zákonom i platnou judikatúrou.

Totožnosť veci je totiž daná jednak totožnosťou účastníkov, jednak totožnosťou predmetu

rozhodovania. Totožnosť účastníkov konania je nepochybná a totožnosť predmetu

rozhodovania je daná samotnou vecou, nárokom žalobcu na vrátenie zaplatených peňazí

žalobcom pri uzavretí zmluvy o budúcej zmluve, či už je táto peňažná čiastka označovaná

ako nevrátená záloha alebo bezdôvodné obohatenie. Dokonca aj súdy vo svojich

rozhodnutiach označujú toto bezdôvodné obohatenie ako zálohu (viď č. l. 9 rozsudku KS

v Prešove zo dňa 25. 4. 2012).

Ako svojvoľné vidím aj závery súdu o vznesení mojej námietky premlčania v rozpore

s dobrým mravom. Ako som už uviedol, tvrdenie, že priamy úmysel poškodiť žalobcu je

možné vyvodiť z môjho cieľa ponechať si vlastníctvo k domu získané za peniaze žalobcu,

nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. Môj úmysel riadne smeroval k odpredaju domu

a žalobca bol tým, kto porušil zmluvu o budúcej zmluve, resp. od nej odstúpil. To, že som

dom chcel predať, aj keď žalobca stým nesúhlasil, som preukázal tým, že som podal žalobu

o nahradenie jeho prejavu vôle na kúpnej zmluve. Ani po podaní žaloby žalobca zmluvu

nechcel uzavrieť. Žalobca ma sám vystavil do situácie, že som mu nemohol vrátiť peniaze,

ktoré mi poskytol ako zálohu na kúpu nehnuteľností. Už v čase uzavretia zmluvy o budúcej

zmluvy dobre vedel, že mám dlh a práve ním poskytnutá záloha slúžila na jeho vyplatenie.

Tým, že so mnou zmluvu neuzavrel, získal proti mne titul na plnenie a snažil sa zabezpečiť si

rozsudok, aby mi mohol exekuovať dom (praktiky podobné bytovej mafii). Podával proti

mne iné žaloby a dokonca i trestné oznámenia. Ja som sa s ním nechcel súdiť, chcel som

dostať svojim záväzkom zo zmluvy o budúcej zmluve. Počas sporov so žalobcom som

na základe predbežných opatrení mal po celý čas uložený zákaz dispozície s rodinným

domom. Nemal som žiadne finančné prostriedky a aj to bol dôvod, prečo som zobral žalobu

o nahradenie prejavu vôle späť. Uplatnil som si vlastne len svoje právo disponovať

so žalobou. Aj po späťvzatí žaloby som žalobcovi ponúkal mimosúdnu dohodu.

V prípade, ak nešlo o prekážku res iudicata, mal žalobca včas podať žalobu a nebol

by som môcť účinne vzniesť námietku premlčania. Žalobca však podľa súdov lehotu na

podanie žalobu zmeškal, žalobu podal oneskorene a ja som využil právo, ktoré mi dáva

zákon a podľa som námietku premlčania vzniesol. Podľa tohto

ustanovenia ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi

priznať.“.

Vo vzťahu k porušeniu sťažovateľ uvádza, že: „Pokiaľ sa týka

porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, domnievam sa, že toto

moje právo bolo porušené zásadným spôsobom, pretože dôkazy, ktoré bolo treba vykonať

na súdnych pojednávaniach pri korektnej príprave pojednávania mohli byť vykonané na

dvoch maximálne troch pojednávaniach a vec mohla byť do jedného roka skončená,

samozrejme za predpokladu konania súdov bez zbytočných subjektívnych prieťahov

spočívajúcich v bezdôvodnom odročovaní veci, nesústredenom dokazovaní a nesprávnych

právnych záveroch. Dĺžka tohto konania je podľa mňa neprimeraná skutkovým okolnostiam

celého prípadu a právnemu posúdeniu.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces a právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručené podľa článkov 46 ods. 1, 48 ods. 2 Slovenskej

republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 4. 2012, sp. zn. ,

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva nemajetková ujma vo výške 20.000 Eur.

Krajský súd v je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške

1.312,90 Eur na účet právneho zástupcu... v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa krajským súdom v konaní

vedenom pod sp. zn. .

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom v konaní vedenom

pod sp. zn.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

K porušeniu týchto práv malo podľa sťažovateľa dôjsť odôvodnením rozsudku

krajského súdu, keďže právne závery, ktorými sa krajský súd riadil, sú zjavne

neodôvodnené a svojvoľné a sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými

zisteniami.

Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy vo veci konali napriek tomu, že podľa jeho

názoru malo byť konanie zastavené z dôvodu prekážky veci rozhodnutej a námietka

premlčania, ktorú vzniesol, nebola v rozpore s dobrými mravmi.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že išlo o prekážku veci rozhodnutej a konanie malo

byť z toho dôvodu zastavené, ústavný súd poukazuje na nasledujúcu relevantnú časť

odôvodnenia rozsudku krajského súdu: „Žalovaný namietal v preskúmavanej veci aj

prekážku veci rozhodnutej (rei iudicata), avšak táto otázka bola vyriešená s konečnou

platnosťou právnym názorom Najvyššieho súdu SR č. k. z 30. 11. 2009.

Dovolací súd sa stotožnil s právnym názorom vysloveným súdom prvého stupňa a Krajským

súdom v Prešove v rozsudku č. k. z 11. 6. 2008 a zaujal právny názor, že

v preskúmavanej veci nejde o prekážku veci rozhodnutej, pretože predmet konania sa vo

veci sa neopieral o rovnaké skutkové okolnosti.“ Ústavný súd zároveň poukazuje

na nasledujúcu časť odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3

Cdo 185/2009 z 30. novembra 2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“), na ktoré sa

odvoláva krajský súd: „Právoplatné rozhodnutie tvorí prekážku už raz rozsúdenej veci

vtedy, ak v novom konaní ide o to isté, o čo išlo v prechádzajúcom rozhodnutí; musí ísť

o totožnosť osôb a aj o totožnosť predmetu konania, opierajúci sa o rovnaké skutkové

okolnosti.

Dovolací súd je zhodného názoru ako odvolací súd, že žalovaným označené

rozhodnutie súdu (vo veci vedenej pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn. )

nezakladá pre toto konanie prekážku veci právoplatne rozhodnutej ( ),

nakoľko v ich prípade sa predmet konania neopiera o rovnaké skutkové okolnosti. Vo veci

Okresného súdu Prešov vedenej pod sp. zn. bola povinnosť žalovaného vrátiť

bezdôvodné obohatenie vyvodzovaná z neplatného právneho úkonu, alternatívne z dôvodu

zániku záväzku v zmysle (záväzok zo zmluvy o budúcej

zmluve zaniká, pokiaľ okolnosti, z ktorých jej subjekty pri vzniku záväzku vychádzali, sa do

tej miery zmenili, že nemožno spravodlivo považovať, aby sa zmluva uzavrela) a tiež

z potvrdení o zaplatení preddavku. V prejednávanej veci (ktorá je predmetom dovolacieho

prieskumu) povinnosť žalovaného vrátiť bezdôvodné obohatenie sa vyvodzuje len z dôvodu

nenaplnenia obsahu zmluvy o budúcej zmluve v tom, že kúpna zmluva nebola uzavretá

v lehote, ktorá bola dohodnutá v zmluve o budúcej zmluve a ani neskôr spôsobom

stanoveným v . So zreteľom na to dospel dovolací súd

k záveru, že v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle “

Ústavný súd z vyžiadaných spisov okresného súdu sp. zn.

a sp. zn. zistil, že Ing. J. P. sa v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov

pod sp. zn. domáhal voči sťažovateľovi ako žalovanému zaplatenia

2 000 000 Sk, ktoré poskytol sťažovateľovi ako preddavok na kúpnu cenu za nehnuteľnosť

v súlade so zmluvou o budúcej zmluve. Zaplatenie sumy 2 000 000 Sk odôvodňoval právom

na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže podľa jeho názoru bola zmluva o budúcej

zmluve neplatná, resp. z dôvodu zániku záväzku v zmysle § 50a ods. 3 Občianskeho

zákonníka. Naproti tomu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov

sp. zn. sa Ing. J. P. ako žalobca domáhal voči sťažovateľovi ako žalovanému

zaplatenia sumy 1 700 000 Sk z dôvodu, že kúpna zmluva nebola uzatvorená v lehote, ktorá

bola dojednaná v zmluve o budúcej zmluve.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu,

navyše podporený aj názorom najvyššieho súdu o tom, že nejde o prekážku veci

rozhodnutej, nie je v rozpore so zisteným skutkovým stavom, tak ako to tvrdí sťažovateľ.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že námietka premlčania nebola v rozpore

s dobrými mravmi, ústavný súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia rozsudku

krajského súdu: „Otázku, s ktorou je potrebné sa vyporiadať a ktorou sa zaoberal aj súd

prvého stupňa je, či vznesenie námietky premlčania žalovaným bolo, alebo nebol, v rozpore

s dobrými mravmi v zmysle a či bolo potrebné na túto námietku

v konaní prihliadať, prípadne či jestvujú také výnimočné okolnosti, pre ktoré by na túto

námietku bolo možné aj neprihliadnuť.

Súd prvého stupňa vyhovel žalobe a uložil žalovanému povinnosť vrátiť žalobcovi

sumu 1.700.000,- Sk s príslušenstvom z titulu vrátenia prevzatia zálohy na kúpnu cenu

nehnuteľnosti, k odpredaju ktorej nedošlo a nehnuteľnosť zostala naďalej vo vlastníctve

žalovaného. Na vznesenú námietku premlčania neprihliadol, pretože nevrátenie tejto

zálohy, zníženej o zmluvnú pokutu vo výške 300.000,- Sk považoval s ohľadom na

výnimočnosť prípadu, za odporujúce dobrým mravom.. S týmto právnym záverom sa

odvolací súd stotožňuje.

Podľa , výkon práv a povinností vyplývajúcich

z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv

a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Ustanovenie je všeobecným ustanovením hmotno-

právnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade

s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide

o výkon práva, ktoré dáva účastníkovi priamo právny predpis, prichádza do úvahy

aplikácia tohto ustanovenia iba vo výnimočných prípadoch.

Dobrými mravmi sa rozumie podľa ustanovenia

súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú

nemennosť, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem

základných.

Týmto normám zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva, lebo

inštitút' premlčania prispieva k istote v právnych vzťahoch a je inštitútom zákonným a teda

použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Ak by však

výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol iba prostriedkom umožňujúcim

poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu

sledovaného právnou normou by pre neho zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by

bolo bez významu, jednalo by sa o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade,

avšak išlo by o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Znaky priameho úmyslu poškodiť

druhého účastníka možno odvodiť iba z konkrétnych okolností za ktorých bola námietka

premlčania tohto nároku uplatnená. Tieto okolnosti musia byť pritom vo výnimočnej

intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, ako je

odopretie práva uplatniť námietku premlčania. (Rozsudok NS ČR sp. zn.

a )

Ako vyplýva z obsahu spisu, v čase uzatvorenia zmluvy o budúcej zmluve o odpredaji

predmetných nehnuteľností, bola predmetná nehnuteľnosť vo vlastníctve spoločnosti

Capital v. o. s. Košice na základe zabezpečenia vrátenia poskytnutej sumy 600.000,- Sk

žalovanému. Žalovaný použil finančné prostriedky žalobcu na úhradu tohto dlhu, na

základe čoho mu bol rodinný dom s pozemkom vrátený uvedenou spoločnosťou do

vlastníctva. Keďže medzi účastníkmi nedošlo k odpredaju predmetnej nehnuteľnosti,

vlastníctvo rodinného domu s pozemkom zostalo žalovanému a tento odmieta vrátiť aj

prevzatú zálohu na kúpnu cenu. ktorú sám žalobca znížil už o dojednanú zmluvnú pokutu

300.000,- Sk, uplatnením námietky premlčania. Z obsahu spisu je možné nepochybne

vyvodiť úmysel žalovaného poškodiť žalobcu tým, že na základe uplatnenej námietky

premlčania si ponechá vo vlastníctve rodinný, dom s pozemkom, ktorý mal byť predmetom

uzavretia kúpnej zmluvy, zmluvnú pokutu vo výške 300.000,- Sk ale aj zvyšok zálohy na

kúpnu cenu vo výške 1.700.000,- Sk. Takýto výkon subjektívneho práva je možné

jednoznačne kvalifikovať ako výkon práva ktorý je rozpore s dobrými mravmi. Už samotná

zmluvná pokuta sa prieči dobrým mravom, avšak jej vrátenie nie je predmetnom tohto

konania. Nevrátenie zvyšku zálohy na kúpnu cenu vo výške 1.700.000,- Sk (56.429 eur) sa

prieči zásadám čestnosti a spravodlivosti, ktoré sú všeobecne uznávané väčšinou

spoločnosti. Premlčaním právo na vydanie bezdôvodného obohatenia nezaniklo, jestvuje,

iba zákon v ustanovení neumožňuje premlčané právo

priznať autoritatívnym rozhodnutím súdu. Za výnimočných okolností, ak by výkon práva

namietal premlčanie uplatneného nároku bolo iba prostriedkom, umožňujúcim poškodiť

iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného úmyslu a účelu

sledovaného právnou normou by zostalo pre neho vedľajšie, je možné posudzovať

uplatnenie námietky premlčania aj podľa .

Je treba uviesť, že žalovaný si uplatnil nárok na splnenie povinnosti uzavrieť kúpnu

zmluvu v konaní dňa 12. 7. 2000. Na tejto žalobe trval iba určitú dobu, avšak

bez uvedenia konkrétneho dôvodu, po uplynutí premlčacej lehoty v priebehu tohto konania

na uplatnenie práva na vrátenie bezdôvodného obohatenia, zobral žalobu späť a konanie

bolo zastavené. V uvedenom konaní sa konalo aj o právach a povinnostiach žalobcu

a žalobca nemohol predpokladať, že vo veci nebude vydané meritórne rozhodnutie. Ak by

bolo vo veci rozhodnuté v merite veci, bola by premlčacia lehota po celú dobu konania

spočívala podľa , a v takomto prípade by bolo zrejmé podľa

výsledku, či je dôvod na vrátenie preddavku na kúpnu cenu, alebo by bol nahradený prejav

vôle – t. j. kúpna zmluva podľa podmienok dohodnutých medzi účastníkmi v zmluve

o budúcej zmluve zo dňa 6. 12. 1999. Po ukončení veci by lehota na uplatnenie práva

z bezdôvodného obohatenia ďalej plynula. Priamy úmysel žalovaného, poškodiť žalobcu

ako druhej zmluvnej strany, je možné vyvodiť z jeho cieľa a to ponechať si vlastníctvo k

domu, ktoré získal za peniaze žalobu, (nehnuteľnosť na základe zabezpečovacieho prevodu

práva patrila v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluve spoločnosti Capital v. o. Košice,

ako aj ponechať si celý zaplatený preddavok na kúpnu cenu vo výške 2.000.000,- Sk. Tento

úmysel je možné vyvodiť práve z správania sa žalovaného v konaní , kedy účel,

ktorý mal byť splnený žalobou v tomto konaní, dosiahnuť predaj domu podľa podmienok

dohodnutých v zmluve o budúcej zmluve, ostal pre neho vedľajší a bez významu, o čom

svedčí späťvzatie žaloby bez uvedenia dôvodu, a takéto správanie je možné považovať iba

za zámienkou, aby uplynula premlčacia lehota a žalovaný si ponechal vlastníctvo

k nehnuteľnostiam a zároveň vznesením námietky premlčania aj zálohu na kúpnu cenu vo

výške 2.000.000,- Sk. Takýto výkon subjektívneho práva namietať premlčanie považuje aj

odvolací súd za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ktoré je nemorálne a nečestné

a priznanie takéhoto subjektívne práva žalovanému by bolo priamo v rozpore so zásadou

spravodlivosti. Žalovanému tým, že nedošlo k uzavretiu kúpnej zmluvy o odpredaji

nehnuteľností nevznikla žiadna škoda, pretože nehnuteľnosť získal do svojho vlastníctva len

vďaka peniazom od žalobcu, táto mu ostala vo vlastníctve, dokonca vo vyššej hodnote,

než bola dohodnutá kúpna cena v zmluve o budúcej zmluve a sám potvrdil v odvolaní,

že žalobcovi ponúkal kúpu predmetnej nehnuteľnosti aj po zastavení konania vo veci

ale už za iných podmienok, než v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluve,

s ohľadom k zmene cenových relácii nehnuteľností. Za týchto okolností vznesenie námietky

premlčania žalovaným je potrebné kvalifikovať ako konanie nemorálne, nečestné, zjavne

poškodzujúce druhú stranu zmluvy o budúcej zmluve, a takýto výkon práva nemôže požívať

právnu ochranu. Uplatnenie námietky premlčania považuje aj odvolací súd podľa

v rozpore s dobrými mravmi a prihliadnutie k nej a nepriznanie

vrátenia zaplatenej zálohy na kúpnu cenu v tak značnej výške by bolo zjavne v rozpore aj

so zásadou spravodlivosti a rovnosti účastníkov predmetného právneho vzťahu. Je treba

poukázať v tomto smere aj na ustanovenie , ktorý

umožňuje prihliadať na námietku premlčania z neplatnej alebo zrušenej zmluvy len vtedy,

ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať. Práve toto zákonné ustanovenie

preklenulo výkladové ťažkosti z minulosti v tej súvislosti, že vydanie veci uplynutím času

nebolo pre nepremlčateľnosť vlastníckeho práva ohrozené, zatiaľ do vydanie peňažného

plnenia premlčaniu podliehalo. Odvolací súd je toho názoru, že túto zásadu je možné

aplikovať aj v predmetnej veci.“

Ústavný súd sa s takýmto záverom krajského súdu v plnom rozsahu stotožňuje

a uvádza, že zásada výkonu práv v súlade s dobrými mravmi je princíp, ktorý umožňuje

v odôvodnených prípadoch zmierňovať tvrdosť zákona a dáva súdu priestor na uplatnenie

pravidiel slušnosti. Ústavný súd si dôkladne preštudoval spis okresného súdu

sp. zn. a konštatuje, že krajský súd tým, že posúdil námietku premlčania,

ktorú uplatnil sťažovateľ v rozpore s dobrými mravmi, vniesol do konania spravodlivosť,

ktorá musí byť v konaní pred súdmi, ktoré interpretujú a aplikujú právo, prítomná.

Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a

právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba využijúc svoje

základné právo na súdnu ochranu obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd,

má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného

rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj generálna právna norma civilného procesu

() v ustanovení , podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa

vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto

zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať

a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri

napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu

musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť s prihliadnutím

na okolnosti každej veci.

Po preštudovaní rozsudku krajského súdu a s ním súvisiaceho spisového materiálu

dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd v namietanom uznesení zaujal svoj názor

k obom podstatným námietkam, ktoré boli dôvodom odvolania podaného sťažovateľom,

poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy

ho viedli k vyslovenému právnemu názoru.

Ústavný súd sa s vysloveným právnym názorom krajského súdu vo vzťahu k obom

námietkam sťažovateľa plne stotožňuje a nepovažuje ho za právny názor, ktorý je

v extrémnom nesúlade so zisteným skutkovým stavom.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom

na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad

a aplikáciu ustanovení a , ktoré by

mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami , listiny a dohovoru.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd

dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského

súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozsudku krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa podľa , listiny ani práva podľa

dohovoru (m. m. ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25

ods. 1 sťažnosť v tejto časti odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn.

K porušeniu základného práva podľa malo podľa sťažovateľa

dôjsť tým, že dĺžka konania je absolútne neprimeraná skutkovým a právnym okolnostiam

celej veci.

V konaní o sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48

ods. 2 nečinnosťou všeobecného súdu považuje ústavný súd za účinný prostriedok

nápravy namietaného protiprávneho stavu, ktorý má sťažovateľ k dispozícii pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu, sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov predsedovi súdu.

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť môže podať

účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti

porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo

porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo

zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa § 63 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosti vybavuje predseda príslušného súdu, ak

osobitný zákon neustanovuje inak.

Účelom sťažnosti proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade s právom

zaručeným a dohovoru, ale poskytnutie príležitosti súdu, aby

sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo

svojou nečinnosťou (m. m. , ). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou

je namietané porušenie základného práva podľa , koná iba

za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok

nápravy podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov

hodných osobitného zreteľa ( ).

Zo sťažnosti nevyplýva, že sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu

sťažovateľom podaná bola. Sťažovateľ zároveň v sťažnosti neuvádza žiadne argumenty,

ktorými by preukázal, že podmienku nevyužitia tohto prostriedku ochrany svojho

základného práva nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto mu ústavný súd

nemôže nesplnenie tejto podmienky v zmysle odpustiť.

Uvedené skutočnosti taktiež zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa

pre jej neprípustnosť.

Ústavný súd taktiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru (napr. ,

, , , , ), z ktorej vyplýva,

že ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia

tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto

prípade krajským súdom) ešte trvalo.

Sťažovateľ v petite sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 24. mája 2012,

namietal tiež porušenie svojho základného práva podľa postupom

krajského súdu v konaní, ktoré právoplatne skončilo 30. apríla 2012.

Ústavný súd konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už tvrdené

porušovanie označeného základného práva sťažovateľa krajským súdom netrvalo a konanie,

v ktorom malo dochádzať k zbytočným prieťahom, bolo skončené skôr, ako sa sťažovateľ

domáhal nápravy podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Tento skutkový stav a účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (t. j. odstránenie stavu právnej neistoty) by boli tiež

dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej podľa § 25

ods. 2 .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012