Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 406/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a ľudských slobôd, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, , a c ods. 1 ,

ako aj čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 28. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012

doručená sťažnosť Ing. V. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a ľudských slobôd

(ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 154c ods. 1

, ako aj dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 28. marca 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo

„napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Dňa 12. 7. 2000 bol v regionálnom denníku „K.“ publikovaný článok s názvom

„Rekonštrukcia námestia v Š. presiahne 40 miliónov – vysoké náklady chceli dať prešetriť

prokuratúre“. Aj keď článok napísal redaktor denníka, jeho osobný vklad do článku

predstavovala len redakčná úprava informácií, poskytnutých redaktorovi starostom

mestskej časti K. Po obsahovej stránke sa jednalo o interpretáciu vyjadrení starostu a o

citácie z jeho vyjadrení, bez akéhokoľvek hodnotiaceho úsudku zo strany redaktora. Článok

bol spracovaný a publikovaný na základe požiadavky starostu.

Nakoľko podľa názoru spol. F. s. r. o. boli zverejnené informácie hrubo nepravdivé a

poškodzujúce jej dobré meno, spoločnosť sa žalobou o ochranu dobrej povesti domáhala

voči žalovanej mestskej časti zverejnenia ospravedlnenia a zaplatenia nemajetkovej ujmy.

Spor bol vedený na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. . Celé konanie sa

týkalo najmä dokazovania pravdy publikovaných informácií žalovanou mestskou časťou,

resp. dokazovania nepravdivosti a poškodzujúceho charakteru zverejnených informácií.

Rozhodnutím súdu zo dňa 25. 5. 2010 som sa stal vedľajším účastníkom konania na

strane žalobcu.

Rozsudkom zo dňa 11. 11. 2010, sp. zn. súd žalobu zamietol...

Doručený rozsudok som napadol odvolaním...

Odvolací Krajský súd Košice vytýčil na deň 28. 3. 2012 odvolacie pojednávanie

a v uvedený deň rozsudkom sp. zn. prvostupňové rozhodnutie potvrdil ...

Odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny, avšak z iných dôvodov, než

ktorými svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvostupňový a to, z nedostatku pasívnej

legitimácie žalovaného...»

Sťažovateľ videl porušenie ním označených základných a iných práv v nesprávnych

právnych záveroch v rozsudku krajského súdu a v jeho nedostatočnom odôvodnení

a uviedol:

«Súd nepriznal žalovanej mestskej časti K. pasívnu legitimáciu s poukázaním na fakt,

že článok v denníku napísal redaktor denníka ako jeho zamestnanec a s odkazom na súdnu

prax (Zborník stanovisiek, správ a rozhodnutí Najvyššieho súdu III str. 181 až 182) a § 10

o periodickej tlači teda nesie zodpovednosť za článok vydavateľ denníka. Z

tohto dôvodu sa súd obsahom podaného odvolania a ani odôvodnením prvostupňového

rozhodnutia ani nezaoberal...

K záveru o porušení mojich základných práv som dospel na podklade rozhodnutia

Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 31. 3. 2009, sp. zn. . V tomto

rozhodnutí dospel súd k záveru, že pokiaľ bol zdrojom poškodzujúcej informácie subjekt,

medzi ktorého povinnosti patrí obstarávanie informácií daného typu a ich zverejňovanie

a pokiaľ tlačové periodikum informáciu zverejnilo bez pridania vlastných hodnotiacich

úsudkov a typ informácie spadá do publikačnej oblasti periodika, potom je tlačové

periodikum iba nástrojom zverejnenia a autorom a subjektom zodpovedným za obsah

informácie je jej zdroj.

Som presvedčený, že vo veci sa jedná o analogickú situáciu:

Z výpovede redaktora vyplynulo, že článok bol publikovaný z iniciatívy starostu,

ktorý si redaktora na rozhovor na danú tému „objednal“. Rozhovor redaktora so starostom

sa uskutočnil v kancelárii starostu na miestnom úrade, v pracovnej dobe. Publikované

informácie poskytol redaktorovi starosta ako štatutárny zástupca obce.

Som presvedčený, že pokiaľ by nebola žalovaná obec ktorá nepravdivé

a poškodzujúce informácie poskytla redaktorovi prostredníctvom svojho štatutárneho

orgánu (starostu), ale žalovaný by bol denník ktorý poskytnuté informácie uverejnil, v spore

by nebolo možné uspieť a denník by sa žalobe ubránil. K tomto presvedčeniu ma vedú

nasledovné úvahy...

Zverejnené informácie sa... nesporne týkali činnosti obce a táto ich poskytnutie

nemohla odmietnuť, nehovoriac o tom, že ich zverejnenie v tlači bolo iniciované samotnou

obcou. Informácie boli na zverejnenie poskytnuté štatutárnym zástupcom obce v súlade

s jeho právomocami (§ 13 ods. 1, 4, 5 zákona o obecnom zriadení). Z § 13 ods. 2 Zákona

o obecnom zriadení vyplýva povinnosť starostu poskytovať pravdivé informácie, resp.

s prihliadnutím na právo na nevedomý omyl, zákaz poskytovať vedome nepravdivé

informácie.

Úlohou regionálneho denníka K. a náplňou jeho činnosti je zverejňovanie informácií

zo života mesta K. a jeho mestských častí. V danom prípade nie je možné dospieť k záveru o

pochybení denníka, nakoľko informácie na zverejnenie mu poskytol štatutárny zástupca

mestskej časti/obce, jednalo sa o informácie verejného charakteru zo života mestskej časti,

zdroj informácie mal zákonnú povinnosť poskytnúť len pravdivé informácie a keďže ich

poskytol priamo najvyšší zákonný predstaviteľ mestskej časti, nielen že nebol dôvod

poskytnutým informáciám neveriť či ich pravdivosti nedôverovať, ale nebolo ich ani kde

ďalej overiť. Nikto „vyššie postavený“, „kompetentnejší“ či „zodpovednejší“ na stranne

zdroja informácie už nejestvuje. Redaktor denníka poskytnuté informácie nekomentoval a

nepripojil k nim vlastný hodnotiaci úsudok. Informácie poskytol orgán verejnej moci,

denník mal právo spoliehať sa na to, že tieto informácie sú pravdivé.

K zásahu do práv žalobkyne teda nedošlo zverejnením skreslených informácií či

komentárom redaktora, ale zverejnením nepravdivých informácií poskytnutých orgánom

verejnej moci, týkajúcich sa jeho činnosti, ktoré bol tento orgán povinný poskytovať, pričom

týmto orgánom poskytnuté informácie boli vedome nepravdivé. Tohto si bola evidentne

vedomá aj žalovaná mestská časť, nakoľko jej obrana v celom prvostupňovom konaní bola

založená na predkladaní „dôkazov pravdy“ vo vzťahu k ňou poskytnutým informáciám.

Všetky tieto skutočnosti ma vedú k záveru, že žaloba proti denníku by nemohla byť

úspešná...

Z predmetnej veci vyplýva, že porušiteľom práva žalobkyne nemôže byť nikto iný, než

buď žalovaná mestská časť, alebo denník. Ako som už vyššie dôvodil aj s poukazom na

rozhodnutie NS ČR sp. zn. , v tomto špecifickom prípade je podľa môjho

názoru zodpovednosť denníka vylúčená. Rozhodnutie odvolacieho súdu o nežalovateľnosti

mestskej časti však v takomto prípade vedie priamo k porušeniu môjho základného práva

zaručeného Listiny a SR, pretože nikto tretí už ako

zodpovedný do úvahy neprichádza.

Odvolací súd síce radikálne zmenil dôvod svojho potvrdzujúceho rozhodnutia a tento

aj odôvodnil, odôvodnenie však nie je dostatočné, nakoľko súd sa nevysporiadal

so špecifickým postavením zdroja/poskytovateľa informácie a bez posúdenia tejto otázky,

len prosté poukázanie na zodpovednosť podľa , nesie podľa môjho

laického názoru zjavné znaky formalizmu...

Predbežne, pred odborným doplnením tejto sťažnosti prípadne ustanoveným

právnym zástupcom namietam, že rozhodnutím odvolacieho súdu boli porušené moje

základné práva na spravodlivé prejednanie a rozhodnutie mojej veci, na dostatočné,

správne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a právo na účinný a efektívny prostriedok

nápravy zaručené čl. 46 ods. 1 v spojení s porušením čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1, čl. 154c

ods. 1 SR, Listiny a , Dohovoru, v spojení s porušením

čl. 1 Dohovoru, prípadne aj ďalšie základné práva, na ktorých definovanie a popis moje

laické znalosti nestačia...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie ním označených základných

a iných práv a ním označených článkov , listiny a dohovoru rozsudkom krajského

súdu, zrušil tento rozsudok a priznal mu „náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, v sume

200,- €, ako aj náhradu trov konania a právneho zastúpenia“.

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov

advokátov na zastupovanie v konaní o ním podanej sťažnosti, a to s poukazom na svoju zlú

finančnú situáciu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na odvolanie sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka

na strane žalobcu krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -295 z 11. novembra 2010 (ďalej

len „rozsudok okresného súdu“), ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu – spoločnosti F., s.

r. o., proti žalovanému „Mestská časť K.“ o ochranu dobrej povesti. Podľa sťažovateľa

krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu na základe nesprávnych právnych záverov a

svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, čím porušil označené základné a iné práva

sťažovateľa.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že

kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (ako aj práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť

ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Nezistil, že by krajským súdom aplikovaný

postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol

zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Naopak, krajský súd sa dostatočne

vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa v jeho odvolaní proti rozsudku okresného

súdu a svoje závery ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, keď uviedol:

„Vzhľadom k tomu, že odvolanie vo veci bolo podané iba vedľajším účastníkom na

strane žalobcu a vzhľadom na jeho právne postavenie v občianskom súdnom konaní, skúmal

odvolací súd ako predbežnú otázku prípustnosť takto podaného odvolania.

Podľa v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti

ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka,

ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Ako vedľajší účastník v konaní na strane žalobcu vystupuje fyzická osoba Ing. V. K.

Tento bol spoločníkom ako aj konateľom spoločnosti pôvodného žalobcu predtým, ako na

jej majetok bol vyhlásený konkurz. Za takejto situácie odvolací súd vyvodil záver, že

odvolanie podané vedľajším účastníkom neodporuje úkonom ani záujmom žalobcu, ktorý v

súčasnej dobe vykonáva správcu konkurznej podstaty úpadcu – pôvodného žalobcu. S

poukazom na tieto závery odvolací súd považuje odvolanie vedľajšieho účastníka za

prípustné.

Na základe toho odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj

konanie ktoré mu predchádzalo podľa , na nariadenom odvolacom

pojednávaní a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je

dôvodné. Odvolací súd považuje zamietavý výrok rozsudku súdu prvého stupňa za vecne

správny, aj keď má za to, že jeho vecná správnosť vyplýva z iných formálnoprávnych

dôvodov, než ktoré uviedol súd prvého stupňa.

Žalobca sa v konaní domáha v rámci práva na ochranu dobrej povesti právnickej

osoby jednak morálnej satisfakcie spočívajúcej v povinnosti žalovaného ospravedlniť sa

a jednak náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nebolo v konaní sporné, že k tvrdenému

zásahu zo strany žalovaného malo dôjsť obsahom článku uverejnenom v denníku K. zo dňa

12. 7. 2000. Vykonaným dokazovaním bolo taktiež preukázané, že autorom článku bol

redaktor denníka K. S., ktorý tento článok napísal v rámci plnenia svojich

pracovnoprávnych povinností z pracovného pomeru, ktorý mal s vydavateľom uvedeného

denníka. Za takejto situácie bolo preto povinnosťou súdu prvého stupňa vyporiadať sa

v prvom rade so základnými formálnymi otázkami zodpovednosti, teda predovšetkým či

možno žalovaného v konaní považovať za pasívne legitimovaný subjekt.

Podľa o periodickej tlači, za periodickú tlač zodpovedá

vydavateľ, za ostatné hromadné informačné prostriedky príslušná organizácia, na ktorú sa

vzťahujú všetky ďalšie ustanovenia platné pre vydavateľa.

Podľa ods. 2 z poverenia vydavateľa riadi hromadný informačný prostriedok

šéfredaktor. Ďalej sa na riadení hromadného informačného prostriedku môže podieľať

redakčná rada. Rozsah jej účasti na riadení hromadného informačného prostriedku, jej

zodpovednosť, spôsob vymenovania a odvolávania jej členov určí vydavateľ.

Podľa ods. 3 ak vydavateľ určí šéfredaktora, zodpovedá vydavateľovi za obsah

jednotlivého vydania hromadného informačného prostriedku, najmä za to, aby obsah

hromadného informačného prostriedku neporušil zákonom chránené záujmy spoločnosti

občanov a organizácií.

V súlade s citovanou zákonnou úpravou sa vyvíjala aj súdna prax a to v tom smere,

že u neoprávnených zásahov vykonaných tlačou (rozhlasom alebo televíziou) treba

rozlišovať prípady, keď autorom článku je tretia osoba od prípadu, keď ide o pracovníka

vydavateľstva (rozhlasu, televízie). Ak je pisateľom článku uverejneného v tlači osoba

rozdielna od pracovníkov vydavateľskej organizácie, možno sa domáhať ochrany proti tejto

osobe priamo zodpovednej za urobený zásah. Ak je však pisateľom článku (režisérom,

redaktorom uskutočnenej relácie programu a pod.), pracovník organizácie, je zásah

spôsobený organizáciou, pokiaľ je doložené, že pracovník konal v rámci plnenia úloh

organizácie (Zborník stanovisiek, správ a rozhodnutí Najvyššieho súdu III str. 181 až 182).

V súlade s uvedenou súdnou praxou ako aj právnou úpravou odvolací súd vyvodil, že

pokiaľ bolo v konaní preukázané, že pisateľom sporného článku bol redaktor – zamestnanec

vydavateľa príslušného denníka je treba jednoznačne prípadnú zodpovednosť za obsah

tohto článku vyvodzovať výlučne u vydavateľa. Takýto záver teda vylučuje priamu

zodpovednosť osoby, rozhovor s ktorou bol podkladom pre napísanie článku redaktorom.

Takýto záver zároveň vylučuje pasívnu legitimáciu a teda aj priamu zodpovednosť za obsah

článku žalovaným.

Vzhľadom na takýto právny záver, ktorý nebol do odôvodnenia prvostupňového

rozsudku pojatý, odvolací súd v záujme predídenia tzv. neočakávanému rozhodnutiu vytýčil

vo veci odvolacie pojednávanie na ktorom umožnil účastníkom konania ako aj vedľajšiemu

účastníkovi vyjadriť sa k uvedenej právnej otázke súvisiacej s pasívnou legitimáciou

v konaní.

K stanovisku vedľajšieho účastníka k tejto otázke uvádza, že toto nepovažuje za

dôvodné, keďže na zodpovednosti vydavateľa nemení nič skutočnosť, že tento článok vznikol

na základe nahratého rozhovoru so starostom obce, ako ani tvrdená skutočnosť, že pri

širšom výklade ho možno považovať za určitú formu inzercie v denníku, ktorú vykonal

starosta mestskej časti. V danom prípade totiž zjavne nešlo o článok, ktorý by bol

umiestnený v osobitne vyradenej časti denníka vyhradeného pre inzerciu, z ktorého by jasne

vyplývalo, že vydavateľ nezodpovedá za obsah takto uverejnených inzercií.

S poukazom na uvedené závery má odvolací súd za to, že žalovaný nie je v konaní

pasívne legitimovaný a preto považuje výrok zamietavého rozsudku za vecne správny

a takto ho podľa potvrdil...“

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že na základe

o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona

č. o advokácii a o zmene doplnení o živnostenskom

podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení

v znení neskorších predpisov bolo v Slovenskej republike na sprístupnenie právnej pomoci

osobám v hmotnej núdzi zriadené Centrum právnej pomoci (ďalej aj „centrum“).

S účinnosťou od 1. januára 2012 sa systém sprístupňovania právnej pomoci osobám

v hmotnej núdzi prostredníctvom centra vzťahuje aj na väčšinu konaní pred ústavným

súdom podľa (vrátane konania o sťažnosti sťažovateľa, pozn.). S účinnosťou

od 1. januára 2012 došlo taktiež k zmene ustanovenia ,

podľa ktorého účastníka, ktorý požiada o ustanovenie advokáta, a u ktorého sú predpoklady,

aby bol oslobodený od súdnych poplatkov, súd odkáže na centrum. O tejto možnosti súd

účastníka poučí.

Ústavný súd z tohto dôvodu už právneho zástupcu v obdobných veciach

neustanovuje a sťažovateľ má možnosť obrátiť sa so žiadosťou o ustanovenie právneho

zástupcu na centrum.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012