Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 377/2012
PDF · 214.4 KB
No categories available
I. ÚS 377/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť I. P., B., zastúpenej advokátkou JUDr. R. F., Š., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
9 Co 126/2012 z 30. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 13. júla 2012
faxom a 16. júla poštou doručená sťažnosť I. P. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 C/155/2011
z 13. februára 2012 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 9 Co 126/2012 z 30. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že okresný súd vo veci návrhu M. Š. (ďalej
len „navrhovateľ“) na zaplatenie peňažnej pohľadávky vydal proti sťažovateľke platobný
rozkaz č. k. 25 Ro 2068/2010-32 z 12. apríla 2011 (ďalej aj „platobný rozkaz“), ktorým ju
zaviazal na úhradu žalovanej istiny spolu s príslušenstvom. Sťažovateľka okresným súdom
doručovaný platobný rozkaz neprevzala. Okresný súd následne doručil platobný rozkaz jej
právnej zástupkyni, a to na základe sťažovateľkou udeleného splnomocnenia z 27. apríla
2011. Právna zástupkyňa sťažovateľky podala po prevzatí platobného rozkazu 14. júna 2011
na okresnom súde „... písomné oznámenie o nesprávnom doručovaní platobného rozkazu,
v ktorom... súd upozornila na jeho nezákonný procesný postup a pre prípad, ak by súd svoj
postup za nezákonný neuznal, podala... odpor proti platobnému rozkazu, nakoľko
v opačnom prípade by nadobudol platobný rozkaz právoplatnosť bez toho, aby sa o jeho
obsahu žalovaná vôbec mala možnosť dozvedieť. Na uvedené oznámenie... Okresný súd
nijakým spôsobom nereagoval a predmetné podanie posúdil ako odpor proti platobnému
rozkazu...“ S podaním odporu ako opravného prostriedku okresný súd spojil aj poplatkovú
povinnosť, o ktorej rozhodol uznesením sp. zn. 23 C/155/2011 z 13. februára 2012. Krajský
súd na odvolanie sťažovateľky napadnutým rozhodnutím potvrdil uznesenie okresného súdu
sp. zn. 23 C/155/2011 z 13. februára 2012 ako vecne správne.
3. Sťažovateľka v podstatnom argumentovala:
„Som toho názoru, že platobný rozkaz je špecifickou formou súdneho rozhodnutia
a rovnako špecifický charakter má aj spôsob jeho doručovania, ktorý je osobitne upravený
v ustanovení § 173 OSP, ktorého dikcia jasne uvádza ako osobu, ktorej sa má písomnosť
doručovať, len odporcu, ktorý je pri prevzatí platobného rozkazu osobou nezastupiteľnou.
Je potrebné mať na zreteli, že v čase vydania a doručovania platobného rozkazu
prevažná väčšina žalovaných nie je zastúpená právnym zástupcom, a to z logického dôvodu,
že platobný rozkaz je spravidla prvým úkonom, z ktorého sa žalovaný dozvie, že si žalobca
voči nemu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy. Vzhľadom na zriedkavosť
právneho zastúpenia žalovaného už v čase doručovania platobného rozkazu sa ani
judikatúra nezaoberala spornou otázkou potreby doručovania platobného rozkazu do
vlastných rúk žalovaného aj v prípade, ak je žalovaný zastúpený právnym zástupcom.
Mám za to, že aj v prípade, ak mal súd za to, že sťažovateľka ako žalovaná bola
zastúpená právnou zástupkyňou – advokátkou, mal povinnosť doručiť predmetný platobný
rozkaz do vlastných rúk sťažovateľky.“
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Okresný súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C/155/2011 a Krajský súd...
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/126/2012 porušil právo I. P..., na základe čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
2. Ústavný súd SR Uznesenie Krajského súdu..., č. k. 9 Co/126/2012 zo dňa 30. 03.
2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu...“
5. Sťažovateľka zároveň požiadala ústavný súd o odloženie vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia krajského súdu z dôvodu, že „... dotknutým uznesením bola
sťažovateľke uložená povinnosť uhradiť súdny poplatok..., pričom jej možnosti a schopnosti,
rovnako ako majetkové pomery nie sú na takej úrovni, aby jej umožnili uhradiť súdny
poplatok..., v dôsledku čoho by jej vznikla nenapraviteľná a neprimerane väčšia ujma, než
aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti“.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
8. Sťažovateľka namietala porušenie v petite sťažnosti označených práv napadnutým
rozhodnutím krajského súdu v nadväznosti na uznesenie okresného súdu sp. zn.
23 C/155/2011 z 13. februára 2012. Svoju argumentácia koncentrovala na právne posúdenie
splnomocnenia z 27. apríla 2011 udeleného jej právnej zástupkyni, keď „Porušovateľ
v 1. rade nesprávne právne posúdil predmetné plnomocenstvo ako plnomocenstvo
generálne, na zastupovanie sťažovateľky ako žalovanej v celom súdnom konaní...“.
II.A
K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv uznesením okresného súdu
sp. zn. 23 C/155/2011 z 13. februára 2012
9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,
že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať
sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred
všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie.
10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie
(čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok
právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.B
K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv uznesením krajského súdu
sp. zn. 9 Co 126/2012 z 30. marca 2012
11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
12. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi
(napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce
z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho
účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02,
13. Krajský súd v uznesení sp. zn. 9 Co 126/2012 z 30. marca 2012 v podstatnom
uviedol:
«Podľa § 25 ods. 1 O. s. p. ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta.
Plnomocenstvo udelené advokátovi nemožno obmedziť.
V danom prípade je nesporné, že odporkyňa si ako svojho zástupcu v konaní zvolila
advokáta. Z obsahu do spisu založenej plnej moci pre advokátku JUDr. R. F. (č. l. 36 spisu)
vyplýva, že splnomocnenie sa týka zastupovania v právnej veci vedenej na Okresnom súde
Bratislava IV medzi účastníkmi M. Š. c/a I. P., o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
86.304,19 €. Podstatné, pokiaľ ide o obsah splnomocnenia, je, že odporkyňa advokátku
splnomocnila najmä na nahliadnutie do spisového materiálu v predmetnej právnej veci,
avšak rozhodne nie výlučne, iba na nahliadnutie do spisu. Vyplýva to jednak z použitia
výrazu „najmä“ v splnomocnení, z ktorého plynie, že advokátka bola splnomocnená aj na
ďalšie úkony, vyplývajúce zo zastupovania odporkyne vo vecí, predovšetkým však
splnomocnenie nielen na nahliadnutie do spisu vyplýva zo samotnej povahy splnomocnenia
udeleného advokátovi, ako je vysvetlené v texte nižšie.
Ako je zrejmé z citovaného ust. § 25 ods. 1 O. s. p., účastník, ktorý splnomocňuje
advokáta na zastupovanie, nemôže plnomocenstvo, ktoré udelí advokátovi, obmedziť na
jednotlivé úkony, pretože by to odporovalo nielen zákonu, ale aj podstate tohto
zastupovania. Také plnomocenstvo sa považuje za procesné plnomocenstvo. Odporkyňa
nemohla svojej právnej zástupkyni, ktorou je advokátka, udeliť splnomocnenie len na
nahliadnutie do spisového materiálu; súdu predložené plnomocenstvo oprávňuje právnu
zástupkyňu na zastupovanie jej klientky v celom rozsahu, t. j. okrem iného aj na prijímanie
písomností. V danom prípade teda bola advokátka, po tom, ako do spisu založila
plnomocenstvo udelené jej odporkyňou, prevziať zásielku, ktorú jej doručoval súd prvého
stupňa – platobný rozkaz a rovnako bola oprávnená podať proti nemu odpor, čo aj
v zákonom stanovenej lehote učinila. Námietky právnej zástupkyne odporkyne, ohľadom jej
plnomocenstva výlučne na nahliadnutie do spisu, sú teda bez právneho významu.
S podaním odporu proti platobnému rozkazu zákon spája vznik poplatkovej
povinnosti.
Odporkyňa je navrhovateľom poplatkového úkonu - odporu proti platobnému
rozkazu, a preto je poplatníkom tohto poplatkového úkonu. Poplatková povinnosť jej vznikla
podaním odporu proti platobnému rozkazu (v zastúpení jej právnou zástupkyňou,
advokátkou), kedy sa tiež poplatok za odpor proti platobnému rozkazu stal splatným (§ 2
ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov ). Podľa poznámky č. 5 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa položky
1 písm. a/ sa platí poplatok pri návrhu na vydanie platobného rozkazu, pri návrhu na
vydanie európskeho platobného rozkazu, pri návrhu na vydanie zmenkového (šekového)
platobného rozkazu. Podľa rovnakej sadzby sa platí poplatok za námietky v zmenkovom
a šekovom konaní, za odpor proti platobnému rozkazu, za odpor proti európskemu
platobnému rozkazu, ak súd námietky nezamietol, alebo odpor neodmietol. V súlade
s položkou 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, predstavuje poplatková
povinnosť odporkyne za podaný odpor proti platobnému rozkazu 6 %, najmenej 16,50 €, čo
v prejednávanej veci predstavuje poplatkovú povinnosť vo výške 5.178 € (t. j. 6 % zo sumy
86.304,19 € ).
Odporkyňa požiadala v konaní o priznanie jej oslobodenia od súdnych poplatkov,
ktorej žiadosti však súdy nevyhoveli, keďže nespĺňala predpoklady pre priznanie
oslobodenia v zmysle § 138 ods. 1 O. s. p. ( uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa
12. 8. 2011 č. k. 23 C 155/2011-65 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 31. 10. 2011 č. k. 11 Co 133/2011-11).
Odvolací súd tak dospel k záveru, že poplatková povinnosť bola odporkyni uložená
v súlade so zák. č. 71/1992 Zb., tiež Občianskym súdnym poriadkom. Z uvedeného dôvodu
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1
O. s. p.).»
14. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124
ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci
nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity,
v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu
a vyžiadaného splnomocnenia z 27. apríla 2011 zo spisu okresného súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich predovšetkým
procesnoprávnych zákonných ustanovení je uznesenie krajského súdu sp. zn. 9 Co 126/2012
z 30. marca 2012 náležite odôvodnené.
16. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým
rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením
krajského súdu sp. zn. 9 Co 126/2012 z 30. marca 2012 a namietaným porušením
označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto bolo potrebné
sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia
krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo
slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2012