Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 377/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť I. P., B., zastúpenej advokátkou JUDr. R. F., Š., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 30. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 13. júla 2012

faxom a 16. júla poštou doručená sťažnosť I. P. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 13. februára 2012 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 30. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že okresný súd vo veci návrhu M. Š. (ďalej

len „navrhovateľ“) na zaplatenie peňažnej pohľadávky vydal proti sťažovateľke platobný

rozkaz č. k. -32 z 12. apríla 2011 (ďalej aj „platobný rozkaz“), ktorým ju

zaviazal na úhradu žalovanej istiny spolu s príslušenstvom. Sťažovateľka okresným súdom

doručovaný platobný rozkaz neprevzala. Okresný súd následne doručil platobný rozkaz jej

právnej zástupkyni, a to na základe sťažovateľkou udeleného splnomocnenia z 27. apríla

2011. Právna zástupkyňa sťažovateľky podala po prevzatí platobného rozkazu 14. júna 2011

na okresnom súde „... písomné oznámenie o nesprávnom doručovaní platobného rozkazu,

v ktorom... súd upozornila na jeho nezákonný procesný postup a pre prípad, ak by súd svoj

postup za nezákonný neuznal, podala... odpor proti platobnému rozkazu, nakoľko

v opačnom prípade by nadobudol platobný rozkaz právoplatnosť bez toho, aby sa o jeho

obsahu žalovaná vôbec mala možnosť dozvedieť. Na uvedené oznámenie... Okresný súd

nijakým spôsobom nereagoval a predmetné podanie posúdil ako odpor proti platobnému

rozkazu...“ S podaním odporu ako opravného prostriedku okresný súd spojil aj poplatkovú

povinnosť, o ktorej rozhodol uznesením sp. zn. z 13. februára 2012. Krajský

súd na odvolanie sťažovateľky napadnutým rozhodnutím potvrdil uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 13. februára 2012 ako vecne správne.

3. Sťažovateľka v podstatnom argumentovala:

„Som toho názoru, že platobný rozkaz je špecifickou formou súdneho rozhodnutia

a rovnako špecifický charakter má aj spôsob jeho doručovania, ktorý je osobitne upravený

v ustanovení , ktorého dikcia jasne uvádza ako osobu, ktorej sa má písomnosť

doručovať, len odporcu, ktorý je pri prevzatí platobného rozkazu osobou nezastupiteľnou.

Je potrebné mať na zreteli, že v čase vydania a doručovania platobného rozkazu

prevažná väčšina žalovaných nie je zastúpená právnym zástupcom, a to z logického dôvodu,

že platobný rozkaz je spravidla prvým úkonom, z ktorého sa žalovaný dozvie, že si žalobca

voči nemu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy. Vzhľadom na zriedkavosť

právneho zastúpenia žalovaného už v čase doručovania platobného rozkazu sa ani

judikatúra nezaoberala spornou otázkou potreby doručovania platobného rozkazu do

vlastných rúk žalovaného aj v prípade, ak je žalovaný zastúpený právnym zástupcom.

Mám za to, že aj v prípade, ak mal súd za to, že sťažovateľka ako žalovaná bola

zastúpená právnou zástupkyňou – advokátkou, mal povinnosť doručiť predmetný platobný

rozkaz do vlastných rúk sťažovateľky.“

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Okresný súd... v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajský súd...

v konaní vedenom pod sp. zn. porušil právo I. P..., na základe čl. 46 ods. 1

SR a Dohovoru...

2. Ústavný súd SR Uznesenie Krajského súdu..., č. k. zo dňa 30. 03.

2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu...“

5. Sťažovateľka zároveň požiadala ústavný súd o odloženie vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia krajského súdu z dôvodu, že „... dotknutým uznesením bola

sťažovateľke uložená povinnosť uhradiť súdny poplatok..., pričom jej možnosti a schopnosti,

rovnako ako majetkové pomery nie sú na takej úrovni, aby jej umožnili uhradiť súdny

poplatok..., v dôsledku čoho by jej vznikla nenapraviteľná a neprimerane väčšia ujma, než

aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti“.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8. Sťažovateľka namietala porušenie v petite sťažnosti označených práv napadnutým

rozhodnutím krajského súdu v nadväznosti na uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 13. februára 2012. Svoju argumentácia koncentrovala na právne posúdenie

splnomocnenia z 27. apríla 2011 udeleného jej právnej zástupkyni, keď „Porušovateľ

v 1. rade nesprávne právne posúdil predmetné plnomocenstvo ako plnomocenstvo

generálne, na zastupovanie sťažovateľky ako žalovanej v celom súdnom konaní...“.

II.A

K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv uznesením okresného súdu

sp. zn. z 13. februára 2012

9. V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,

že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať

sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred

všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie.

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie

(čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok

právomoci ústavného súdu podľa .

II.B

K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv uznesením krajského súdu

sp. zn. z 30. marca 2012

11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

12. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

13. Krajský súd v uznesení sp. zn. z 30. marca 2012 v podstatnom

uviedol:

«Podľa ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta.

Plnomocenstvo udelené advokátovi nemožno obmedziť.

V danom prípade je nesporné, že odporkyňa si ako svojho zástupcu v konaní zvolila

advokáta. Z obsahu do spisu založenej plnej moci pre advokátku JUDr. R. F. (č. l. 36 spisu)

vyplýva, že splnomocnenie sa týka zastupovania v právnej veci vedenej na Okresnom súde

Bratislava IV medzi účastníkmi M. Š. c/a I. P., o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške

86.304,19 €. Podstatné, pokiaľ ide o obsah splnomocnenia, je, že odporkyňa advokátku

splnomocnila najmä na nahliadnutie do spisového materiálu v predmetnej právnej veci,

avšak rozhodne nie výlučne, iba na nahliadnutie do spisu. Vyplýva to jednak z použitia

výrazu „najmä“ v splnomocnení, z ktorého plynie, že advokátka bola splnomocnená aj na

ďalšie úkony, vyplývajúce zo zastupovania odporkyne vo vecí, predovšetkým však

splnomocnenie nielen na nahliadnutie do spisu vyplýva zo samotnej povahy splnomocnenia

udeleného advokátovi, ako je vysvetlené v texte nižšie.

Ako je zrejmé z citovaného ust. , účastník, ktorý splnomocňuje

advokáta na zastupovanie, nemôže plnomocenstvo, ktoré udelí advokátovi, obmedziť na

jednotlivé úkony, pretože by to odporovalo nielen zákonu, ale aj podstate tohto

zastupovania. Také plnomocenstvo sa považuje za procesné plnomocenstvo. Odporkyňa

nemohla svojej právnej zástupkyni, ktorou je advokátka, udeliť splnomocnenie len na

nahliadnutie do spisového materiálu; súdu predložené plnomocenstvo oprávňuje právnu

zástupkyňu na zastupovanie jej klientky v celom rozsahu, t. j. okrem iného aj na prijímanie

písomností. V danom prípade teda bola advokátka, po tom, ako do spisu založila

plnomocenstvo udelené jej odporkyňou, prevziať zásielku, ktorú jej doručoval súd prvého

stupňa – platobný rozkaz a rovnako bola oprávnená podať proti nemu odpor, čo aj

v zákonom stanovenej lehote učinila. Námietky právnej zástupkyne odporkyne, ohľadom jej

plnomocenstva výlučne na nahliadnutie do spisu, sú teda bez právneho významu.

S podaním odporu proti platobnému rozkazu zákon spája vznik poplatkovej

povinnosti.

Odporkyňa je navrhovateľom poplatkového úkonu - odporu proti platobnému

rozkazu, a preto je poplatníkom tohto poplatkového úkonu. Poplatková povinnosť jej vznikla

podaním odporu proti platobnému rozkazu (v zastúpení jej právnou zástupkyňou,

advokátkou), kedy sa tiež poplatok za odpor proti platobnému rozkazu stal splatným (§ 2

ods. 1 písm. a/, , v znení neskorších

predpisov ). Podľa poznámky č. 5 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa položky

1 písm. a/ sa platí poplatok pri návrhu na vydanie platobného rozkazu, pri návrhu na

vydanie európskeho platobného rozkazu, pri návrhu na vydanie zmenkového (šekového)

platobného rozkazu. Podľa rovnakej sadzby sa platí poplatok za námietky v zmenkovom

a šekovom konaní, za odpor proti platobnému rozkazu, za odpor proti európskemu

platobnému rozkazu, ak súd námietky nezamietol, alebo odpor neodmietol. V súlade

s položkou 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, predstavuje poplatková

povinnosť odporkyne za podaný odpor proti platobnému rozkazu 6 %, najmenej 16,50 €, čo

v prejednávanej veci predstavuje poplatkovú povinnosť vo výške 5.178 € (t. j. 6 % zo sumy

86.304,19 € ).

Odporkyňa požiadala v konaní o priznanie jej oslobodenia od súdnych poplatkov,

ktorej žiadosti však súdy nevyhoveli, keďže nespĺňala predpoklady pre priznanie

oslobodenia v zmysle ( uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa

12. 8. 2011 č. k. -65 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo

dňa 31. 10. 2011 č. k. -11).

Odvolací súd tak dospel k záveru, že poplatková povinnosť bola odporkyni uložená

v súlade so , tiež . Z uvedeného dôvodu

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1

).»

14. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci

nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127

ods. 1 o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity,

v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu

a vyžiadaného splnomocnenia z 27. apríla 2011 zo spisu okresného súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich predovšetkým

procesnoprávnych zákonných ustanovení je uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 30. marca 2012 náležite odôvodnené.

16. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým

rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva podľa

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením

krajského súdu sp. zn. z 30. marca 2012 a namietaným porušením

označených práv ( a dohovoru), a preto bolo potrebné

sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia

krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo

slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012