Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 371/2012
PDF · 163.19 KB
No categories available
III. ÚS 371/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. S., Č., zastúpeného advokátom JUDr. L. Š., Č.,
pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv postupom
Okresného súdu Čadca a jeho rozsudkom č. k. 6 C/108/2010-194 z 8. novembra 2011
a postupom Krajského súdu v Žiline a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co/19/2012 z 23. apríla
2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. S. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2012
doručená sťažnosť M. S., Č. (ďalej aj „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a podľa čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „deklarácia“)
postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) a jeho rozsudkom
č. k. 6 C/108/2010-194 z 8. novembra 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co/19/2012 z 23. apríla 2012.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v konaní o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 6 C/108/2010 vystupoval sťažovateľ v procesnom postavení odporcu. Okresný
súd rozsudkom č. k. 6 C/108/2010-194 z 8. novembra 2011 rozhodol o vyporiadaní BSM
tak, že určil, že nehnuteľnosti a hnuteľné veci uvedené pod položkami 1a), 1b) až 7) patria
do výlučného vlastníctva navrhovateľke, odporcovi prikázal vyplatiť úver v sume
9 494,62 € poskytnutý S., a. s., a navrhovateľku zaviazal vyplatiť odporcovi sumu
11 388,65 €. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co/19/2012
z 23. apríla 2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s odôvodnením, že tento
v potrebnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, keď vykonal
dokazovanie, ktoré vyhodnotil, a dospel ku skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil.
Sťažovateľ uviedol, že aj napriek formulácii § 150 Občianskeho zákonníka okresný
súd v jeho prípade nelogicky rozhodol tak, že „navrhovateľke prikázal do vlastníctva celý
majetok, pričom zohľadnil i všetky jej finančné prostriedky pochádzajúce jednak od rodičov
ako i nadobudnuté pred manželstvom a mne prikázal celý dlh v zmysle hypotekárneho úveru
a neuznal mi finančné prostriedky od mojich rodičov ako i vyplatenú pôžičku M. J. Navyše
nevyporiadal BSM v širšom slova zmysle, keď do majetku nezahrnul mnou vyplatený dlh
od zrušenia BSM do jeho vyporiadania...
Aj napriek zásadám uvedeným v § 150 OZ, ako i vyššie uvedenému odôvodneniu súd
matematicky nesprávne vypočítal rozdiel v peňažnej náhrade, ktorú je mi povinná vyplatiť
navrhovateľka. Pokiaľ cena bytu s prísl. spolu s garážou bola ocenená na sumu 52.630,- €
a súd navrhovateľke zároveň uznal stavebné sporenie vo výške 7.634,60 € ako i finančné
prostriedky, ktoré jej darovali rodičia vo výške 6.638,78 €, tak navrhovateľka nadobudla
majetok vo výške 38.356,62 €. Naproti tomu mne súd ponechal splatiť zvyšok
hypotekárneho úveru vo výške - 9.494,62 €, splatil som už hypotekárny úver vo výške -
4.281,94 €, a nadobudol som finančné prostriedky za odpredaj motorového vozidla vo výške
166,- €, teda celkom som nadobudol majetok v zápornej hodnote -13,610,56 €. Rozdiel
medzi majetkom, ktorý nadobudla navrhovateľka a ja je vo výške 51.967,18 €. Pri takomto
vyporiadaní by bola alikvotná finančná náhrada vo výške 25.983,59 €, nie tak ako rozhodol
sud vo výške 11.388,65 €.“.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „sa mal podrobnejšie zaoberať v rámci
vykonaného preskúmania rozsudku v rámci odvolacieho konania i vloženými finančnými
prostriedkami zo strany navrhovateľky“.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že okresný súd i krajský súd vec nesprávne právne
posúdili, pretože neskúmali správnosť výpočtu pri vyporiadaní BSM. Je zrejmé, že
sťažovateľ má zákonný nárok na výplatu pri vyporiadaní BSM, a pokiaľ primeraná náhrada
je v rozpore s vykonaným dokazovaním a s určenou cenou nehnuteľností, došlo k porušeniu
čl. 20 ústavy. V rámci sťažnosti sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy nereagovali na podstatné
a relevantné argumenty sťažovateľa obsiahnuté ako v jeho vyjadreniach, tak aj v odvolaní,
a z tohto dôvodu sú ich rozhodnutia nepreskúmateľné. Postupom všeobecných súdov bola
sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom spočívajúca v tom, že „súd aj napriek
rozsiahlemu dokazovaniu uznal iba vložené finančné prostriedky do BSM zo strany
navrhovateľky, pričom mnou uvádzané vôbec nezobral do úvahy“.
Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom
okresného súdu a jeho rozsudkom č. k. 6 C/108/2010-194 z 8. novembra 2011 a postupom
krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co/19/2012 z 23. apríla 2012 bolo porušené jeho
základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 17 deklarácie, aby
napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie a náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania. To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil
za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že postupom okresného súdu a jeho rozsudkom
č. k. 6 C/108/2010-194 z 8. novembra 2011 a postupom krajského súdu a jeho rozsudkom
sp. zn. 5 Co/19/2012 z 23. apríla 2012 bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 17 deklarácie, a svoju námietku v podstate odôvodnil
jednak nesprávnym výpočtom okresného súdu pri rozhodovaní o vyporiadaní BSM, ako aj
nedostatočným preskúmaním tohto výpočtu v rámci odvolacieho konania krajským súdom,
čo sa v konečnom dôsledku premietlo do nesprávneho právneho posúdenia veci a odňatia
možnosti sťažovateľovi konať pred súdom.
Vzhľadom na to, že už obsah odôvodnenia tejto sťažnosti nasvedčoval tomu, že bola
koncipovaná ako jeden z opravných prostriedkov proti rozhodnutiam všeobecných súdov,
ústavný súd overil stav predmetného konania na okresnom súde.
Ústavný súd následne zistil, že 8. júna 2012 bolo okresnému súdu doručené
dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co/19/2012 z 23. apríla 2012,
v ktorom namietal, že mu bola podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“) odňatá možnosť konať pred súdom, a ktoré v zmysle § 241 ods. 2 OSP
odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP a rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci. O podanom dovolaní Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dosiaľ nerozhodol.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej
ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, a v čase rozhodovania
ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre
jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude
vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie
dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp
subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 26/09,
III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010), že v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Inými slovami, právomoc poskytnúť
ochranu označeným právam sťažovateľa, porušenie ktorých namieta, má najprv
a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému
súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa v nej uvedenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. augusta 2012