Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 399/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. V. P.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených

a a práva zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom sp. zn. a postupom podpredsedníčky Krajského

súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 2055/2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. B. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2012

doručená sťažnosť Ing. B. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom podpredsedníčky krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. Spr. 2055/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že S., B. (ďalej len „odporkyňa“), rozhodnutím

č. 76061861370 z 30. novembra 2010 zamietla sťažovateľovu žiadosť o invalidný

dôchodok, a to na základe posudku posudkového lekára, podľa ktorého sťažovateľ

„pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav nemá pokles schopnosti vykonávať zárobkovú

činnosť o viac ako 40% v porovnaní so zdravou fyzickou osobou“.

Sťažovateľ rozhodnutie odporkyne napadol opravným prostriedkom podľa tretej

hlavy piatej časti v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“). Argumentoval potrebou prihliadať „na ďalšie dve

nevyliečiteľné choroby (ľahká perzistujúca astma a obštrukčné ochorenie pľúc)

o čom predložil aj správu a lekárske vyšetrenia“.

Krajský súd rozhodnutím č. k. -72 zo dňa, ktorý nemožno z obsahu

sťažnosti ani z jej príloh zistiť, napadnuté rozhodnutie odporkyne potvrdil, keď dospel

k záveru, že sťažovateľ „v priebehu konania nepredložil žiadny odborný lekársky nález,

ktorým by zvrátil hodnotenie jeho zdravotného stavu posudkovými lekármi“. Krajský súd

tiež „nemal pochybnosť, že by posúdenie dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav navrhovateľa

nebolo objektívne a preto nemal dôvod na ustanovenie súdneho znalca v konaní,

ktorý by opätovne posúdil dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav navrhovateľa...“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ po rekapitulácii rozhodujúcich

skutkových okolností uvádza, že „voči rozhodnutiu KS podal odvolanie

navrhovateľ, v ktorom uviedol, že:

Neboli zohľadnené moje námietky nestrannosti voči sudkyni a nebol dodržaný

pri lehotách na oboznámenie s výsledkom disciplinárneho súdu. Nie je možné výsledok len

tak oznámiť na pojednávaní bez 30 dňovej lehoty na jeho doručenie navrhovateľovi

a zároveň tá istá sudkyňa v rovnaký deň vyniesť rozsudok,

O zaujatosti svedčí aj to, že začala konať vo veci až po mojej sťažnosti predsedkyni

krajského súdu a odmietla odročiť pojednávanie z titulu neprítomnosti môjho advokáta

a prizvať znalca z odboru internej medicíny,

bol porušený aj z procesných dôvodov nedodržanie lehôt na doručovanie

písomností zjavná snaha rozhodnúť v môj neprospech a nadržiavanie odporcovi...

Navrhujem pre vyššie uvedené pochybenia rozsudok krajského súdu zo dňa zrušiť

a vrátiť na nové dokazovanie vo veci.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „podal sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 17.02.2012

doručený KS v Bratislave dňa 20.02.2012, v ktorej sa sťažuje na prieťahy v konaní vedenom

na tunajšom súde pod sp. zn. . KS šetrením v predmetnej právnej veci zistil,

že sťažnosť nie je dôvodná a KS to odôvodnil s odvolaním sa na judikatúru Ústavného

súdu...“.

Podľa sťažovateľa „samotným konaní KS v Bratislave bolo porušené základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu (spravodlivý proces) z dôvodu nevyhodnotenia lekárskej

správy z internej kliniky v čase od 05.10.2011 do 11.10.2011. KS neakceptoval skutočnosti

a dôkazy ktoré neboli súdu známe a ktoré by samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami

a dôkazmi už skôr známymi mohli zmeniť rozhodnutie odporkyne... Navrhovateľ predložil

správu z lekárskeho vyšetrenia, pričom ľahká perzistujúca astma a obštrukčné ochorenie

pľúc sú nevyliečiteľné ochorenia. Neboli zohľadnené námietky nestrannosti voči sudkyni

a nebol dodržaný pri lehotách na oboznámenie s výsledkom disciplinárneho súdu.

O zaujatosti svedčí aj to, že začala konať vo veci až po mojej sťažnosti predsedkyni

krajského súdu a odmietla odročiť pojednávanie z titulu neprítomnosti môjho advokáta

a prizvať znalca z odboru internej medicíny. bol porušený aj z procesných dôvodov

nedodržanie lehôt na doručovanie písomnosti zjavná snaha rozhodnúť v môj neprospech

a nadržiavanie odporcovi. Súd tieto skutočnosti nijako nepreveril, dokazovania boli

vykonané na základe pochybných záverov z prepúšťacej správy nemocnice, ktorej však

nemocnica neuviedla túto rozhodujúcu skutočnosť. Vychádzajúc z prameňa základného

práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo taktiež porušené právo

na prerokovanie veci v primeranej lehote ako aj SR základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“.

Po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu

v merite rozhodnúť takto:

„1) Vyslovuje, že základné a ľudské práva Ing. B. B. podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 SR v kontexte s ods. 1 Európskeho dohovoru a priamo aj toho práva

postupom KS v Bratislave pod č. k. a č. k. Spr. 2055/2012 porušené bolo

2) Ústavný súd prikazuje KS v Bratislave 3, aby konal bez zbytočných prieťahov

3) Ukladá KS v Bratislave povinnosť uhradiť Ing. B. B. trovy tohto konania vo výške

550 € za vypracovanie sťažnosti a právne zastupovanie, ktoré je KS v Bratislave povinný

vyplatiť v hotovosti, alebo šekovou poukážkou do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4) Napadnuté rozhodnutie aby zrušil.“

Sťažovateľ navrhuje aj odklad vykonateľnosti „napadnutého rozhodnutia KS

v Prešove č. k. a Spr. 2055/2012 ak to nebude v rozpore s dôležitým verejným

záujmom...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

1. Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že konanie

podľa je ovládané zásadou dispozitívnosti, ktorá znamená

zodpovednosť sťažovateľa – povinne zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom –

za perfektnosť návrhu.

Predložená sťažnosť je ako celok značne nezrozumiteľná. V jej odôvodnení v časti I

označenej ako „Skutkový stav“ sťažovateľ tvrdí, že rozsudok krajského súdu vo veci

sp. zn. napadol odvolaním, ktorého fotokópiu síce ústavnému súdu doručil,

avšak z jeho obsahu nemožno zistiť, kedy bolo vypracované ani kedy bolo doručené

krajskému súdu. Obsah odvolania rekapituluje tak, ako to je citované v naratívnej časti tohto

uznesenia, pričom následne v časti II odôvodnenia svojej sťažnosti na podklade rovnakých

výhrad tvrdí porušenie označených práv. Námietky sú formulované heslovito, často sú

bližšie nevysvetlené (napr. tvrdenie naznačujúce priebeh disciplinárneho konania). Rovnako

rozsudok krajského súdu vo veci sp. zn. zrejme nie je ústavnému súdu

doručený v kompletnej podobe, pretože posledná strana zjavne nie je jeho súčasťou (súd

v nej uvádza, že rozhodnutí odporkyne „číslo 760 618 6137 0 zo dňa 18. mája 2011“).

Napriek uvedeným nedostatkom nepristúpil ústavný súd k výzve adresovanej

sťažovateľovi na ich odstránenie, pretože odôvodnenie sťažnosti, ako aj obsah jej príloh

umožnili ústavnému súdu dospieť v rámci predbežného prerokovania k jednoznačnému

záveru o potrebe jej odmietnutia.

2. Pokiaľ ide o porušenie základného práva na súdnu ochranu postupom krajského

súdu v konaní sp. zn. , ktoré sťažovateľ namietal na podklade výhrad

voči kvalite dokazovania krajského súdu (neakceptovanie niektorých skutočností a dôkazov,

nezohľadnenie „námietky nestrannosti“, „nedodržanie lehôt na doručovanie písomností“),

ústavný súd konštatuje, že potvrdzujúci rozsudok krajského súdu v konaní podľa tretej

hlavy piatej časti je napadnuteľný riadnym opravným

prostriedkom – odvolaním.

Podľa prvej vety proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie

správneho orgánu, je prípustné odvolanie.

Niet pochýb, že v takomto odvolaní je sťažovateľ oprávnený namietať aj relevantné

vady v postupe krajského súdu, ktorý jeho potvrdzujúcemu rozsudku predchádzal.

Preto vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z („iný súd“) bolo

potrebné v tejto časti odmietnuť sťažnosť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ochranu základným právam a slobodám uvedeným v totiž

v okolnostiach sťažovateľovho prípadu a na podklade jeho námietok porušenia základného

práva podľa mal právomoc poskytnúť Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd odvolací.

3. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva na prerokovanie jeho veci

bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodu,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má

nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (, , , ). Zjavná

neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na konanie

bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať aj z toho, že porušenie

tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať

o zbytočných prieťahoch (napr. ).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh (odpoveď podpredsedníčky krajského súdu

na sťažovateľovu sťažnosť na postup súdu) ústavný súd zistil, že sťažovateľov opravný

prostriedok napadol na krajský súd 15. decembra 2010. Vyjadrenie odporkyne k podanému

opravnému prostriedku bolo krajskému súdu doručené 23. mája 2011. Následne (27. mája

2011) krajský súd vyzval odporkyňu na vyhodnotenie nových lekárskych správ doložených

sťažovateľom. Krajskému súdu bola 8. júla 2011 doručená nová lekárska správa zo 7. júla

2011. Na jej základe krajský súd 18. júla 2011 vyzval sťažovateľa, aby sa v lehote 15 dní

vyjadril, či na podanom opravnom prostriedku trvá. Sťažovateľ listom z 8. augusta 2011

zotrval na opravnom prostriedku a doložil nové lekárske správy, ktoré krajský súd

16. augusta 2011 zaslal posudkovému lekárovi sociálneho poistenia na vyhodnotenie.

Odpoveď zo strany posudkového lekára bola krajskému súdu doručená 26. septembra 2011.

Krajský súd potom nariadil pojednávanie na 9. november 2011. Sťažovateľ listom

z 12. októbra 2011 krajskému súdu oznámil, že pre zdravotný stav sa nemôže zúčastniť

pojednávania, čo aj náležite preukázal. Súčasne na podporu svojich tvrdení predložil ďalšie

lekárske správy. Krajský súd pojednávanie 9. novembra 2011 odročil na neurčito. Spis bol

následne predložený posudkovému lekárovi sociálneho poistenia so žiadosťou

o vyhodnotenie nových lekárskych správ. Posudkový lekár sociálneho poistenia vo svojej

správe doručenej krajskému súdu 23. decembra 2011 opätovne konštatoval nezdokladovanie

zhoršeného zdravotného stavu. Krajský súd 7. februára 2012 nariadil pojednávanie

na 14. marec 2012.

Rekapitulovanú chronológiu vyplývajúcu z odpovede podpredsedníčky krajského

súdu z 8. marca 2012 sťažovateľ v sťažnosti nespochybnil ani nepredložil a nenavrhol

žiadne dôkazy na vyvrátenie z nej plynúcich faktov. Ústavný súd preto predmetnú

chronológiu považoval za preukázanú.

Chronológia procesných úkonov krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

podľa názoru ústavného súdu na prvý pohľad umožňuje uzavrieť, že niet

signálov, ktoré by mohli v rámci meritórneho prerokovania predloženej sťažnosti viesť

ku konštatovaniu porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov alebo práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote.

Krajský súd vo veci konal priebežne, žiadne zásadné obdobia neodôvodnenej pasivity

v jeho postupe nemožno identifikovať, jeho úkony smerovali k rozhodnutiu vo veci

a nakoniec boli zavŕšené rozsudkom č. k. -72, ktorého dátum vyhlásenia síce

z obsahu sťažnosti a z jej príloh nemožno zistiť, k vyhláseniu tohto rozsudku však muselo

dôjsť v období medzi 14. marcom 2012 (nariadené pojednávanie vo veci) a 3. júlom 2012

(spísanie sťažovateľovej sťažnosti).

Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka konania o opravnom

prostriedku sťažovateľa nesignalizuje možnosť porušenia jeho základného práva zaručeného

alebo jeho práva zaručeného dohovoru. Preto je v tejto časti

sťažnosť zjavne neopodstatnená.

4. Nakoniec sa ústavný súd súc viazaný sťažnostným petitom (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde) musel vysporiadať aj s navrhovaným porušením sťažovateľom

označených práv postupom podpredsedníčky krajského súdu vo veci Spr. 2055/2012,

v rámci ktorej bola vybavovaná sťažovateľova sťažnosť podľa

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o súdoch“). Sťažovateľ síce v petite sťažnosti pod uvedeným číslom

označil postup krajského súdu, z § 63 ods. 1 zákona o súdoch však jednoznačne vyplýva,

že sťažnosť na postup súdu vybavuje ako orgán riadenia súdu predseda súdu,

ktorého podľa § 39 ods. 1 zákona o súdoch zastupuje podpredseda súdu.

Ústavný súd sa opätovne obracia k svojej ustálenej rozhodovacej praxi,

podľa ktorej postup pri vybavovaní sťažnosti podľa zákona o súdoch nemožno považovať

ratione materiae za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

resp. základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa (mutatis

mutandis , , , II. ÚS 8/2012).

Sťažovateľ okrem toho žiadne konkrétne námietky proti postupu podpredsedníčky

súdu pri vybavovaní jeho sťažnosti na postup súdu neuviedol. Ak však nebol spokojný

s vybavením jeho sťažnosti na postup súdu, mal podľa § 67 ods. 1 písm. b) zákona o súdoch

právo požadovať do 30 dní od doručenia odpovede podpredsedníčky krajského súdu

prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ v sťažnosti netvrdil ani nepreukázal podanie žiadosti o prešetrenie

vybavenia jeho sťažnosti na postup súdu podpredsedníčkou krajského súdu, preto v tejto

časti je jeho sťažnosť neprípustná (obdobne napr. ).

5. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa prednesenými v petite jeho sťažnosti, ako aj jeho

návrhom na dočasné opatrenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012