Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 453/2012
PDF · 202.37 KB
No categories available
IV. ÚS 453/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. L. B., K., S., zastúpeného S. s. r. o., Č., konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. V., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 C 150/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. L. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2012
doručená sťažnosť M. L. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 150/2010 (ďalej aj „namietané
konanie“).
Z obsahu sťažnosti, ako aj z listín k nej pripojených vyplýva, že okresný súd pod
sp. zn. 4 C 150/2010 vedie konanie o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností
k maloletému dieťaťu pre čas po rozvode. Sťažovateľ je účastníkom namietaného konania
v procesnom postavení odporcu.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Okresný súd v Čadci rozhodol rozsudkom dňa 06. 10. 2011 tak, že manželstvo
účastníkov konania rozviedol. Maloleté dieťa S. E. A. B., nar. ... na čas po rozvode zveril do
výchovy a starostlivosti matky, ktorú zároveň poveril zastupovaním maloletej a správou
majetku maloletej v bežných veciach. Odporcu zaviazal platiť výživné na maloletú S. E. A.
B. vo výške 25,99 eur k rukám matky vždy do 15. dňa toho-ktorého mesiaca vopred.
Okresný súd predmetným rozsudkom zároveň rozhodol, že otec má právo styku s maloletou
S. E. A. B., nar. ... každý utorok v týždni v čase od 15.00 hod. do 16.30 hod. v priestoroch
vedľajšieho účastníka konania Občianske združenie N., Ž., v pobočke organičná zložka,
detašované pracovisko Č. pod dozorom vedľajšieho účastníka konania prostredníctvom
povereného pracovníka alebo psychológa VÚK v neprítomnosti matky.
Voči tomuto rozsudku, čo do výroku o úprave styku otca s maloletou podal
sťažovateľ /odporca/ dňa 23. 11. 2011 odvolanie, pričom okresný súd doposiaľ neodoslal
spis odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní. Okresný súd postupoval netransparentne
už v predchádzajúcom štádiu konania, keď sťažovateľ /odporca/ dňa 10. 03. 2011 podal
na okresný súd odvolanie proti uzneseniu OS v Čadci zo dňa 03. 02. 2011,
sp. zn. 4 C/150/2010-269, dňa 12. 04. 2011 podal sťažovateľ /odporca/ na súd odvolanie
proti uzneseniu OS v Čadci zo dňa 31. 03. 2011, sp. zn. 4 C/150/2010-415. Obe tieto
odvolania neboli postúpené odvolaciemu súdu na vybavenie.
Je potrebné zdôrazniť, že v danom prípade súd rozhoduje o ďalšom vývoji rodinných
vzťahoch rodičov k maloletému dieťaťu. Ide o veľmi citlivú záležitosť. Otec nemá možnosť
stretávať sa so svojou dcérou, s výnimkou styku upraveného podľa predbežného
opatrenia /uznesenie OS v Čadci zo dňa 3. 2. 2011, sp. zn. 4 C/150/2010-269/, ktorého
rozsah okresný súd prebral do rozsudku zo dňa 06. 10. 2011 vo veci samej. Navyše matka
dieťaťa počas celého konania účelovo marí stretávanie sa otca s dcérou, pričom vždy v deň
kedy sa má stretnutie uskutočniť neodôvodnene uvedie, že dieťa je nemocné a nemôže sa
stretnutia zúčastniť. Matka sa pred otcom maloletej vyjadrila v tom smere, že S. bude v čase
úpravy styku vždy chorá. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa oprávnene domáha zmeny
takto upraveného styku, podľa ktorého nie je možné priaznivo rozvíjať a prehlbovať citový
vzťah medzi otcom a dieťaťom. Okresný súd svojím postupom marí sťažovateľovi domáhať
sa svojich práv prostredníctvom opravných prostriedkov tým, že účelovo nepredkladá
v primeranej lehote spis odvolaciemu súdu na vybavenie odvolaní sťažovateľa.“
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ doručil 11. januára 2012 predsedovi
okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Na sťažnosť reagoval podpredseda
okresného súdu prípisom sp. zn. Spr 2/12 z 20. januára 2012, v ktorom okrem iného
uviedol:
„Oboznámil som sa s obsahom Vašej sťažnosti, so spisom 4 C/150/2010
a po prešetrení Vám oznamujem nasledovné:
Vo veci samej bolo rozhodnuté rozsudkom dňa 6. 10. 2011. Rozsudok prevzal dňa
14. 11. 2011 Váš právny zástupca JUDr. J. V. Dňa 6. 10. 2011 bola zaslaná výzva Vášmu
právnemu zástupcovi, aby v lehote 5 dní oznámil, či žiadate rozsudok pretlmočiť. Na výzvu
súdu nereagoval.
Dňa 22. 11. 2011 bolo súdu doručené odvolanie vedľajšieho účastníka, a to O. N. Ž.
Dňa 23. 11. 2011 doručil Váš právny zástupca odvolanie voči rozsudku.
Dňa 24. 11. 2011 bol JUDr. V. opätovne vyzvaný, aby súdu oznámil v lehote 5 dní, či
žiadate rozsudok písomne pretlmočiť. Na výzvu reagoval listom, ktorý bol súdu doručený
dňa 30. 11. 2011.
Dňa 28. 12. 2011 bolo vydané uznesenie kde výrok znie: „Súd určuje, že rozsudok
Okresného súdu v Čadci č. k. 4 C/150/2010-859 zo dňa 6. 10. 2011 nadobudol
právoplatnosť vo výrokoch I., II., III. a V. dňom 30. 11. 2011 (o rozvode manželstva,
o zverení dieťaťa na čas po rozvode do výchovy a starostlivosti matky, o povinnosti otca
platiť výživné na maloleté dieťa na čas po rozvode, o náhrade trov konania).
Uznesenie prevzal JUDr. V. dňa 9. 1. 2012.
Rozsudok 4 C/150/2010-859 zo dňa 6. 10. 2011 bol dňa 10. 1. 2012 zaslaný Ing. Ľ.
G. na pretlmočenie v lehote 10 dní.
Vzhľadom na vyššie uvedené konštatujem, že vo veci neboli spôsobené prieťahy
v konaní. Považujem preto Vašu sťažnosť za nedôvodnú.
Ak ste toho názoru, že Vaša sťažnosť nebola mnou riadne vybavená, môžete v zmysle
ustanovenia §-u 67 ods. 1 Zák. č. 757/2004 Z. z. požiadať do 30 dní od doručenia odpovede
predsedu Krajského súdu v Žiline o prešetrenie vybavenia sťažnosti.“
Sťažovateľ vyslovuje v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nespokojnosť
s postupom okresného súdu aj v období nasledujúcom po doručení odpovede podpredsedu
okresného súdu na jeho sťažnosť a v tejto súvislosti uvádza:
„Od vybavenia sťažnosti podpredsedom okresného súdu uplynuli dva mesiace,
počas ktorých sa okresný súd zaoberá vyčísľovaním odmien znalečného a tlmočného, čím
neustále oddiaľuje postúpenie spisu odvolaciemu súdu i napriek tomu, že predmetom
odvolania je dôležitá otázka styku otca s dieťaťom, ktorú je potrebné vyriešiť urýchlene v
záujme zdravého psychického vývoja dieťaťa.
Okresný súd riadne vo veci nekoná, svojím postupom spôsobuje vážne prieťahy,
v dôsledku, ktorých je sťažovateľ frustrovaný a prežíva ťažkú traumu z právnej neistoty
a z toho, že sa nemôže stretávať so svojou dcérou. Sťažovateľ preto žiada, aby Ústavný súd
prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a aby priznal
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, ktoré sťažovateľ uplatňuje v rozsahu 10.000 €.“
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd v Čadci svojou nečinnosťou vo vybavovaní veci sp. zn. 4 C/150/2010
porušil základné právo sťažovateľa uvedené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu v Čadci, aby vo veci sp. zn. 4 C/150/2010
konal bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške
10.000,- €, ktorú sumu je Okresný súd Čadca povinný zaplatiť sťažovateľovi v lehote
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
Okresný súd v Čadci je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastupovania
vo výške 323,50 € /príprava a prevzatie zastupovania, podanie sťažnosti − 2 x 127,16 €
+ 2 x 7,63 € režijný paušál + 20 % DPH t. j. 53,92 €/ na účet spoločnosti S. s. r. o.,
so sídlom Č., v zastúpení advokátom a konateľom JUDr. J. V. v ... Č., číslo účtu: ..., VS: ...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 150/2010.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania prostredníctvom okresného súdu
zisťoval doterajší priebeh namietaného konania a jeho aktuálny stav, pričom v tejto
súvislosti zistil toto nasledovné:
Namietané konanie bolo začaté na návrh navrhovateľky (manželky sťažovateľa),
ktorý bol okresnému súdu doručený 17. septembra 2010; týmto návrhom sa navrhovateľka
domáhala, aby okresný súd jej manželstvo so sťažovateľom rozviedol a rozhodol aj
o zverení dieťaťa do výchovy, úprave styku a o povinnosti platiť výživné.
Okresný súd sa po napadnutí veci zaoberal návrhmi účastníkov konania na vydanie
predbežných opatrení na úpravu styku sťažovateľa s maloletým dieťaťom, pričom
uznesením z 3. februára 2011 upravil jeho styk s maloletým dieťaťom do právoplatného
skončenia namietaného konania a následne vydal ďalšie procesné rozhodnutia súvisiace
so zabezpečovaním dokazovania. Proti týmto rozhodnutiam okresného súdu sťažovateľ
podal odvolania [proti predbežnému opatreniu o úprave styku s maloletou (10. apríla 2011),
proti uzneseniu o povinnosti zložiť preddavok na trovy dôkazu (12. apríla 2011), proti
uzneseniu o zamietnutí predbežného opatrenia – úprava styku (10. augusta 2011), proti
uzneseniam o trovách preddavkovaných štátom (12. apríla 2011 a následne 27. februára
2012)], o ktorých rozhodoval Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“), čo objektívne
predĺžilo namietané konanie.
O návrhu vo veci samej rozhodol okresný súd rozsudkom zo 6. októbra 2011
(necelých 13 mesiacov od doručenia návrhu), ktorý bol právnemu zástupcovi sťažovateľa
doručený 14. novembra 2011. Sťažovateľ podal 23. novembra 2011 proti rozsudku
okresného súdu odvolanie. Následne (11. januára 2011) podal sťažovateľ tiež odvolanie
proti uzneseniu okresného súdu z 28. decembra 2011 o určení nadobudnutia právoplatnosti
rozsudku okresného súdu vo výrokoch I, II a III (sťažovateľ odvolaním napadol len výrok
rozsudku okresného súdu o úprave styku s maloletou, pozn.). Na účely rozhodnutia
o odvolaniach okresný súd odstúpil spis 22. marca 2012 krajskému súdu, t. j. v ten istý deň,
keď sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, a to aj
vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný
stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená
situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj ustálený právny názor
(napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého sa ochrana
základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len
vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými
orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase,
keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu
označeného základného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
ktorou sa sťažovatelia domáhajú ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu
orgánov verejnej moci do ústavou chránenej sféry sťažovateľov. Uvedený názor vychádza
zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný
prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu
došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto
ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom
v namietanom konaní nemôže dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Sťažovateľ predovšetkým namietal nečinnosť okresného súdu v namietanom konaní
v období od 23. novembra 2011 (keď podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu
zo 6. októbra 2011, pozn.) do odstúpenia spisu krajskému súdu (22. marca 2012). V tomto
období bol sťažovateľ dvakrát vyzvaný okresným súdom, či požaduje pretlmočenie
rozsudku (6. októbra 2011 a 24. novembra 2011), pričom v zásade bezprostredne
po doručení odpovede jeho právneho zástupcu okresný súd (9. januára 2012) zaslal
rozsudok na pretlmočenie tlmočníkovi a následne 22. marca 2012 vec odstúpil krajskému
súdu. Z uvedeného vyplýva, že v čase, keď bola sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému
súdu (22. marca 2012), okresný súd už zjavne nemohol svojou činnosťou porušovať
základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže vo veci samej rozhodol
a urobil všetky úkony potrebné na odstúpenie veci odvolaciemu súdu. Táto skutočnosť
zakladá v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd navyše poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého
ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí
zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti
ústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným
spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).
V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sa postup
všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť odmietne ako
zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, III. ÚS 59/05, III. ÚS 82/07).
Vychádzajúc zo svojich zistení ústavný súd zastáva názor, že v doterajšom priebehu
namietaného konania nedošlo k takým prieťahom v konaní, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že
v prípade, ak by okresný súd v ďalšom období v namietanom konaní nepostupoval plynulo,
resp. efektívne, sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby sa opätovne obrátil na ústavný súd
so sťažnosťou, ktorou bude namietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
s ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. augusta 2012