Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 280/2012
PDF · 178.85 KB
No categories available
II. ÚS 280/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr.
B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 6589/2012 až sp. zn. Rvp 6606/2012 vo veci
namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v bližšie nešpecifikovaných exekučných
konaniach a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 6589/2012 až sp. zn.
Rvp 6606/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod
sp. zn. Rvp 6589/2012.
2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. mája 2012
osobne doručených 18 sťažností spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
v bližšie sťažovateľkou nešpecifikovaných exekučných konaniach.
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie ňou označených
základných práv a práv v exekučných konaniach, ktoré identifikovala iba prostredníctvom
osoby povinného a spisovej značky súdneho exekútora „Ex“ bez uvedenia príslušnej
spisovej značky „Er“ toho-ktorého exekučného konania vedeného okresným súdom, keďže
spisové značky jej nie sú podľa jej tvrdenia známe, a to aj napriek tomu, že na ich zistenie
vyvinula enormné úsilie. Okrem iného tiež uviedla: „... sťažovateľovi doposiaľ nebolo
zo strany exekučného súdu (porušovateľa) oznámené, pod akou registráciou/spisovou
značkou sa vedie napádané exekučné konanie a to napriek tomu, že sťažovateľ sa viac krát
snažil predmetný údaj získať.“
Sťažovateľka v sťažnostiach uviedla, že v ňou (uvedeným spôsobom, pozn.)
označených exekučných konaniach okresný súd porušil jej základné právo a právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v dôsledku toho aj jej základné právo na
spravodlivé súdne konanie, ktorého jedným z atribútov je aj právo na prerokovanie veci
v primeranej lehote, ďalej podľa sťažovateľky laxným, resp. pomalým postupom okresného
súdu malo dôjsť aj k porušeniu jej základného práva a práva na ochranu vlastníctva
a napokon okresný súd mal porušiť aj všeobecný zákaz diskriminácie.
Inkriminovaným sťažovateľkou napádaným postupom, ktorým mali byť porušené
ňou označené základné práva a práva, je postup okresného súdu, ktorý podľa tvrdení
sťažovateľky do podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol o jej návrhoch
z 19. decembra 2007 (3 návrhy), zo 16. júla 2009 (1 návrh), z 8. októbra 2009 (1 návrh),
z 2. septembra 2010 (1 návrh), z 5. októbra 2010 (11 návrhov) a z 18. novembra 2010
(1 návrh), ktoré podala ako oprávnená z exekúcií a ktorými sa domáhala zmeny v osobe
povereného súdneho exekútora v jednotlivých exekučných konaniach. Tejto zmeny sa
sťažovateľka podľa jej tvrdenia domáhala z dôvodu, že „... poverený exekútor pohľadávku
nevymáha, resp. svojimi úkonmi pri výkone exekúcie ohrozuje vymoženie pohľadávky
a zneisťuje právne postavenie sťažovateľa“.
V sťažnostiach podaných ústavnému súdu sťažovateľka tiež poukázala na
skutočnosť, že okresný súd v napádaných exekučných konaniach neprijal adekvátne
opatrenia na urýchlené konanie vo veci jej návrhov na zmenu povereného súdneho
exekútora v tom-ktorom exekučnom konaní, a to aj napriek skutočnosti, že sťažovateľka
mala podľa svojho tvrdenia podať v súvislosti s týmto postupom okresného súdu predsedovi
okresného súdu 23. marca 2012 sťažnosti na prieťahy v konaní (v ten istý deň vo všetkých
18 prípadoch, pozn.), ktoré podľa jej tvrdení neboli okresným súdom ani vybavené.
Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla:
„Sťažovateľ má enormný záujem na vecnom posune v exekučnom konaní a preto
rozhodnutie o zmene exekútora opakovane urgoval. Porušovateľovi adresoval viacero listov
so žiadosťou o informáciu o stave konania, resp. podnetov na preskúmanie zákonnosti
postupu súdu (podania sa nachádzajú v súdnom spise exekučného súdu). Opísané aktivity
však nenaplnili očakávania sťažovateľa, že dôjde k odstráneniu stagnácie a k uskutočneniu
zákonom predvídaného postupu. Porušovateľ ostal vo veci nečinný. ...
K znižovaniu hodnoty majetku sťažovateľa (bonity pohľadávky) dochádza aj preto, že
nečinnosť exekučného súdu podporuje a neodstraňuje nečinnosť, resp. nesústredenú činnosť
povereného exekútora a utvrdzuje dlžníka (povinného) v tom, že sťažovateľovi zaplatiť
nemusí, pretože ho autoritatívne k takémuto správaniu nemá kto prinútiť. Bez povšimnutia
nemôže ostať ani skutočnosť, že márnym plynutím času sa dlžníkovi (povinnému) vytvára
priestor na to, aby zrealizoval úkony ktoré ho zbavia majetku postihnuteľného exekúciou.
Pohľadávku sťažovateľa tak nebude z čoho uspokojiť. ...“
Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému
súdu domáha, aby ústavný súd po ich prijatí ďalšie konanie nálezom vyslovil, že postupom
okresného súdu v každom z ňou napádaných exekučných konaní bolo porušené jej základné
právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej základné
právo a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2
ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tiež jej základné právo a právo na ochranu vlastníctva
zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu a napokon, že došlo aj
k porušeniu všeobecného zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 12 ods. 2 ústavy a v čl. 14
dohovoru. V dôsledku uvedeného sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd prikázal
okresnému súdu v jednotlivých ňou napádaných exekučných konaniach konať bez
zbytočných prieťahov, aby okresnému súdu zakázal pokračovať v diskriminácii
sťažovateľky a aby sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 935 €
(1 prípad), 1 045 € (11 prípadov), 1 100 € (1 prípad), 1 705 € (1 prípad), 1 870 € (1 prípad),
a 2 915 € (3 prípady), a tiež aby jej priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak
odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde, možno aj v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované
ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 6589/2012 až sp. zn. Rvp 6606/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti
ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak,
že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode
1 výroku tohto rozhodnutia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva
a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2
ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sťažovateľka subsumuje aj pod základné právo na
spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého jedným z atribútov je aj
prerokovanie veci v primeranej lehote bez prieťahov, pričom s porušením práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sťažovateľka spája aj porušenie svojho
základného práva a práva na ochranu vlastníctva zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1
dodatkového protokolu, a v konečnom dôsledku aj s porušením všeobecného zákazu
diskriminácie zaručeného v čl. 12 ods. 2 ústavy a v čl. 14 dohovoru. K zbytočným
prieťahom postupom okresného súdu v sťažovateľkou napádaných exekučných konaniach
pritom malo dôjsť v dôsledku tohto, že okresný súd nerozhodol v Exekučným poriadkom
stanovenej 30-dňovej lehote o jej návrhoch na zmenu súdneho exekútora.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy.
Jednou zo zákonom o ústavnom súde požadovaných obligatórnych náležitostí
sťažnosti spôsobilej iniciovať konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
aj presné označenie konania, resp. označenie postupu orgánu verejnej moci, ktorým malo
dôjsť k namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv a práv
zaručených v ústave alebo kvalifikovanej medzinárodnej zmluve, ktorou je Slovenská
republika viazaná.
Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu vedených pod sp. zn.
Rvp 6589/2012 až sp. zn. Rvp 6606/2012 uviedla, že nie je schopná presne spisovou
značkou označiť, a tak nezameniteľným spôsobom identifikovať ňou napádané exekučné
konania vedené okresným súdom, postupom v ktorých malo byť porušené najmä jej
základné právo a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a s tým spojené aj
iné sťažovateľkou označené základné práva a práva, a to v súvislosti s rozhodovaním o jej
návrhoch na zmenu súdneho exekútora. Sťažovateľka ňou napádané exekučné konania
okresného súdu označila iba uvedením označenia účastníkov exekučného konania, pričom
oprávnenou z exekúcie je vo všetkých napádaných exekučných konaniach samotná
sťažovateľka a povinnými sú konkrétne menom, priezviskom a dátumom narodenia
označené fyzické osoby, pričom sťažovateľka tieto napádané exekučné konania tiež
označila uvedením „exekútorskej“ spisovej značky „Ex“.
Ústavný súd v súvislosti s uvedenými tvrdeniami sťažovateľky v prvom rade
poukazuje na skutočnosť, že vo všetkých napádaných exekučných konaniach ide o prípady,
keď sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v súvislosti s rozhodovaním okresného súdu o jej návrhoch, ktorými sa domáhala
v už prebiehajúcich exekučných konaniach zmeny v osobách už v minulosti poverených
súdnych exekútorov. Inými slovami, sťažovateľka namieta porušenie svojich práv
v exekučných konaniach, ktoré v čase, keď sťažovateľka podávala inkriminované návrhy na
zmenu súdneho exekútora v tom-ktorom exekučnom konaní, už prebiehali.
Vzhľadom na uvedené je teda nepochybne zrejmé, že tvrdenia sťažovateľky o tom,
že nemá vedomosť o spisových značkách ňou napádaných exekučných konaní, resp. že tieto
spisové značky neboli týmto konaniam okresným súdom pridelené, sa nezakladajú na
pravde, resp. majú charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia zo strany sťažovateľky,
pretože sama sťažovateľka uvádza, že porušenie svojich práv namieta v súvislosti
s konaním o návrhoch na zmenu už v minulosti poverených súdnych exekútorov
v napádaných exekučných konaniach, pričom už na im (rozumej pôvodne poverených
súdnych exekútoroch, pozn.) udelených povereniach museli byť uvedené „Er“ spisové
značky týchto exekučných konaní, pre ktoré boli poverení.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nie je povinný z úradnej
povinnosti odstraňovať nedostatky sťažností sťažovateľky, pretože na taký postup slúži
inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom
z publikovanej judikatúry jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí v podaniach účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).
Okrem uvedeného ústavný súd tiež vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05
z 11. mája 2005 už uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými
začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti aj
zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o
osoby (sťažovateľov), ktoré sú zastúpené osobami práva znalými (advokátmi), tak ako to je
aj v prípade sťažovateľky.
Napokon v súvislosti s náležitosťami sťažností sťažovateľky ústavný súd tiež
podotýka, že sťažovateľka svoje tvrdenia v sťažnostiach nepodložila žiadnymi dôkazmi, a to
aj napriek skutočnosti, že v samotných sťažnostiach uvádza, že ich k sťažnostiam pripája,
napr. sťažovateľka ani v jednom z napádaných konaní nepredložila relevantný dôkaz
(s odtlačkom úradnej prijímacej pečiatky okresného súdu, pozn.), že v tom-ktorom prípade
návrh na zmenu povereného súdneho exekútora skutočne aj podala a tiež predložením
„sťažnosti adresovanej predsedovi okresného súdu“ nezdokladovala ani to, že pred podaním
sťažností ústavnému súdu skutočne preukázateľne vyčerpala tento prostriedok nápravy ňou
označených práv, a túto skutočnosť iba tvrdila. Okrem toho ústavný súd poukazuje na
zmätočnosť a rozporuplnosť tvrdení sťažovateľky uvádzaných v sťažnostiach, keď na jednej
strane uvádza, že k porušeniu ňou označených práv došlo z dôvodu, že okresný súd pomaly
rozhoduje o jej návrhoch na zmenu súdneho exekútora, a na inom mieste – avšak na tej istej
strane sťažnosti (s. 2 sťažnosti, pozn.) – súčasne uvádza: „... do dňa spísania tejto sťažnosti
nerozhodol (rozumej okresný súd, pozn.) o žiadosti o udelenie poverenia...“ Sťažovateľka
tiež napr. v 11 prípadoch uviedla, že návrh na zmenu exekútora podala 5. októbra 2010,
pričom rozhodnutie o týchto jej návrhoch mala urgovať (s. 9 sťažnosti, pozn.) už
18. februára 2009, 20. mája 2009, 20. mája 2010, 23. septembra 2010 a 27. septembra 2010,
t. j. podľa uvedeného vybavenie predmetných návrhov sťažovateľka urgovala ešte pred ich
samotným podaním.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky už po ich predbežnom
prerokovaní odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí na ich prerokovanie
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd tiež podotýka, že v prípade pravdivosti tvrdení sťažovateľky, že kvôli
pretrvávajúcim prieťahom v napádaných exekučných konaniach podala pred podaním
sťažností ústavnému súdu 14. mája 2012 ešte aj 23. marca 2012 sťažnosti predsedovi
okresného súdu na prieťahy v konaní, možno všetky sťažnosti sťažovateľky odmietnuť aj
z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd totiž už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99,
I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť
na prieťahy v konaní [podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“)] je
poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav
zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou.
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka podala ústavnému súdu sťažnosti 14. mája
2012, t. j. ani nie dva mesiace potom, ako (iba podľa jej tvrdenia bez dôkazu, pozn.)
23. marca 2012 podala predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v napádaných
exekučných konaniach, takže z tohto hľadiska podľa ústavného súdu sťažovateľka
neposkytla okresnému súdu dostatočný časový priestor, aby v dôsledku využitia sťažností
na prieťahy adresovaných predsedovi okresného súdu, ktoré považuje ústavný súd za účinný
právny prostriedok ochrany označených práv, sám vo svojom postupe zjednal nápravu, a to
aj s prihliadnutím na množstvo vecí samotnej sťažovateľky, ale aj iných exekučných vecí.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva stanovisko, že sťažnosti sťažovateľky na
prieťahy v konaní adresované predsedovi okresného súdu boli v okolnostiach prípadov zo
strany sťažovateľky iba formálnym úkonom, ak navyše v daných prípadoch jej postavenie
oprávnenej z exekúcie nebolo nijako zvlášť ohrozené, pretože exekučné konania neboli
pozastavené. ale ich vykonával okresným súdom už poverený súdny exekútor (až do jeho
odvolania resp. do jeho zmeny, pozn.), ktorého si, mimochodom, vybrala samotná
sťažovateľka.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. septembra 2012