Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 288/2012
PDF · 173.91 KB
No categories available
II. ÚS 288/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr.
B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 9186/2012 a sp. zn. Rvp 9187/2012 vo veci
namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v bližšie nešpecifikovaných exekučných
konaniach a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9186/2012 a sp. zn. Rvp
9187/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp
9186/2012.
2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. júla 2012
osobne doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), ako aj vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl.
14 dohovoru postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v bližšie
sťažovateľkou nešpecifikovaných exekučných konaniach.
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie ňou označených
základných práv a práv v exekučných konaniach, ktoré identifikovala iba prostredníctvom
osoby povinného a spisovej značky súdneho exekútora „Ex“ bez uvedenia príslušnej
spisovej značky „Er“ toho-ktorého exekučného konania vedeného okresným súdom, keďže
spisové značky jej nie sú podľa jej tvrdenia známe, a to aj napriek tomu, že na ich zistenie
vyvinula enormné úsilie.
Sťažovateľka v sťažnostiach uviedla, že v ňou (uvedeným spôsobom, pozn.)
označených exekučných konaniach okresný súd porušil jej základné právo a právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v dôsledku toho aj jej základné právo na
spravodlivé súdne konanie, ktorého jedným z atribútov je aj právo na prerokovanie veci
v primeranej lehote, ďalej podľa sťažovateľky laxným, resp. pomalým postupom okresného
súdu malo dôjsť aj k porušeniu jej základného práva a práva na ochranu vlastníctva
a napokon okresný súd mal porušiť aj všeobecný zákaz diskriminácie.
Inkriminovaným sťažovateľkou napádaným postupom, ktorým mali byť porušené
ňou označené základné práva a práva, je postup okresného súdu, ktorý podľa tvrdení
sťažovateľky od 19. júla 2010, keď ňou zvolený súdny exekútor podal okresnému súdu
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech sťažovateľky ako
oprávnenej z exekúcie, o týchto žiadostiach rozhodol „... len čiastočne...“, keď súdnemu
exekútorovi udelil poverenie iba na časť exekučným titulom priznanej pohľadávky, takže
podľa sťažovateľky „... nečinnosť, resp. nesústredená činnosť súdu sa týka žiadosti
o vydanie poverenia v tej časti exekučne uplatňovanej pohľadávky o ktorej súd doposiaľ
bezdôvodne nerozhodol. Z pohľadu platného práva (zákonnej úpravy exekučného konania)
nie je možné akceptovať stav, kedy exekučný súd (v reakcii na žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia) poverí súdneho exekútora výkonom exekúcie len pre časť pohľadávky
oprávneného a o právnom osude /ostávajúcej častí pohľadávky nerozhodne (či už pozitívne
udelením poverenia alebo negatívne zamietnutím žiadosti).“.
V sťažnostiach podaných ústavnému súdu sťažovateľka tiež poukázala na
skutočnosť, že okresný súd v napádaných exekučných konaniach neprijal adekvátne
opatrenia na urýchlené konanie vo veci žiadostí ňou zvoleného súdneho exekútora na
udelenie poverení na vykonanie tohto-ktorého exekučného konania, a to aj napriek
skutočnosti, že sťažovateľka mala podľa svojho tvrdenia podať v súvislosti s týmto
postupom okresného súdu predsedovi okresného súdu 9. mája 2012 sťažnosti na prieťahy
v konaní (v ten istý deň v oboch prípadoch, pozn.).
Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla:
„Sťažovateľ má enormný záujem na vecnom posune v exekučnom konaní a preto
rozhodnutie o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie opakovane urgoval.
Porušovateľovi adresoval viacero listov so žiadosťou o informáciu o stave konania, resp.
podnetov na preskúmanie zákonnosti postupu súdu (podania sa nachádzajú v súdnom spise
exekučného súdu). Opísané aktivity však nenaplnili očakávania sťažovateľa, že dôjde k
odstráneniu stagnácie a k uskutočneniu zákonom predvídaného postupu. Porušovateľ ostal
vo veci nečinný...
K znižovaniu hodnoty majetku sťažovateľa (bonity pohľadávky) dochádza aj preto, že
nečinnosť exekučného súdu utvrdzuje dlžníka (povinného) v tom, že sťažovateľovi zaplatiť
nemusí, pretože ho autoritatívne k takémuto správaniu nemá kto prinútiť. Bez povšimnutia
nemôže ostať ani skutočnosť, že márnym plynutím času sa dlžníkovi (povinnému) vytvára
priestor na to, aby zrealizoval úkony ktoré ho zbavia majetku postihnuteľného exekúciou.
Pohľadávku sťažovateľa tak nebude z čoho uspokojiť. ...“
Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému
súdu domáha, aby ústavný súd po ich prijatí na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že
postupom okresného súdu v každom z ňou napádaných exekučných konaní bolo porušené
jej základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, jej
základné právo a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48
ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, jej základné právo a právo na ochranu vlastníctva
zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu, a napokon, že došlo aj
k porušeniu všeobecného zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 12 ods. 2 ústavy a v čl. 14
dohovoru. V dôsledku uvedeného sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd prikázal
okresnému súdu v jednotlivých ňou napádaných exekučných konaniach konať bez
zbytočných prieťahov, aby okresnému súdu zakázal pokračovať v diskriminácii
sťažovateľky, aby sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume po
1 272,36 € v oboch prípadoch, a tiež aby jej priznal úhradu trov konania pred ústavným
súdom.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak
odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde, možno aj v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované
ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 9186/2012 a sp. zn. Rvp 9187/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti
ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak,
že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené
v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva
a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sťažovateľka subsumuje aj pod základné právo na
spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého jedným z atribútov je aj
prerokovanie veci v primeranej lehote bez prieťahov, pričom s porušením práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sťažovateľka spája aj porušenie svojho
základného práva a práva na ochranu vlastníctva zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1
dodatkového protokolu, a v konečnom dôsledku aj s porušením všeobecného zákazu
diskriminácie zaručeného v čl. 12 ods. 2 ústavy a v čl. 14 dohovoru. K zbytočným
prieťahom postupom okresného súdu v sťažovateľkou napádaných exekučných konaniach
pritom malo dôjsť v dôsledku tohto, že okresný súd do podania sťažností ústavnému súdu
iba čiastočne rozhodol o žiadostiach súdneho exekútora na udelenie poverenia.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy.
Jednou zo zákonom o ústavnom súde požadovaných obligatórnych náležitostí
sťažnosti spôsobilej iniciovať konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
aj presné označenie konania, resp. označenie postupu orgánu verejnej moci, ktorým malo
dôjsť k namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv a práv
zaručených v ústave alebo kvalifikovanej medzinárodnej zmluve, ktorou je Slovenská
republika viazaná.
Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu vedených pod sp. zn.
Rvp 9186/2012 a sp. zn. Rvp 9187/2012 uviedla, že nie je schopná presne spisovou značkou
označiť, a tak nezameniteľným spôsobom identifikovať ňou napádané exekučné konania
vedené okresným súdom, postupom v ktorých malo byť porušené najmä jej základné právo
a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a s tým spojené aj iné
sťažovateľkou označené základné práva a práva, a to v súvislosti s rozhodovaním
o žiadostiach ňou zvoleného súdneho exekútora o udelenia poverení na vykonanie exekúcií.
Sťažovateľka ňou napádané exekučné konania okresného súdu označila iba uvedením
označenia účastníkov exekučného konania, pričom oprávnenou z exekúcie je vo všetkých
napádaných exekučných konaniach samotná sťažovateľka a povinnými sú konkrétne
menom, priezviskom a dátumom narodenia označené fyzické osoby, pričom sťažovateľka
tieto napádané exekučné konania tiež označila uvedením „exekútorskej“ spisovej značky
„Ex“.
Ústavný súd v súvislosti s uvedenými tvrdeniami sťažovateľky v prvom rade
poukazuje na skutočnosť, že v obidvoch napádaných exekučných konaniach ide o prípady,
keď sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v súvislosti s rozhodovaním okresného súdu o žiadostiach súdneho exekútora
o udelenie poverení, pričom podľa jej tvrdení okresný súd o týchto žiadostiach už čiastočne
rozhodol (str. 3 sťažností, pozn.), takže podľa ústavného súdu sťažovateľka už z týchto ňou
proklamovaných „čiastočných rozhodnutí“, resp. „čiastočných poverení“ v daných veciach
musela mať vedomosť o spisových značkách napádaných exekučných konaní.
Vzhľadom na uvedené je teda nepochybne zrejmé, že tvrdenia sťažovateľky o tom,
že nemá vedomosť o spisových značkách ňou napádaných exekučných konaní sa
nezakladajú na pravde, resp. majú charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia zo strany
sťažovateľky, pretože sama sťažovateľka uvádza, že porušenie svojich práv namieta
v súvislosti s konaniami, v ktorých už bolo okresným súdom čiastočne rozhodnuté.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nie je povinný z úradnej
povinnosti odstraňovať nedostatky sťažností sťažovateľky, pretože na taký postup slúži
inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom
z publikovanej judikatúry jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí v podaniach účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).
Okrem uvedeného ústavný súd tiež vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05
z 11. mája 2005 už uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými
začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti aj
zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o
osoby (sťažovateľov), ktoré sú zastúpené osobami práva znalými (advokátmi), tak ako je
tomu aj v prípade sťažovateľky.
Napokon v súvislosti s náležitosťami sťažností sťažovateľky ústavný súd tiež
podotýka, že sťažovateľka svoje tvrdenia v sťažnostiach nepodložila žiadnymi dôkazmi, a to
aj napriek skutočnosti, že v samotných sťažnostiach uvádza, že ich k sťažnostiam pripája,
napr. sťažovateľka ani v jednom z napádaných konaní nepredložila relevantný dôkaz
(s odtlačkom úradnej prijímacej pečiatky okresného súdu, pozn.), že v tom-ktorom prípade
bola skutočne podaná žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a tiež
nepredložila ani „čiastočné rozhodnutie“ okresného súdu o týchto žiadostiach, na ktoré
v sťažnostiach poukazuje, a tiež neuviedla ani len dátum, kedy mali byť tieto „čiastočné
poverenia“ okresným súdom vydané. Okrem toho sťažovateľka predložením „sťažnosti
adresovanej predsedovi okresného súdu“ nezdokladovala ani to, že pred podaním sťažností
ústavnému súdu skutočne preukázateľne vyčerpala tento prostriedok nápravy ňou
označených práv, a túto skutočnosť iba tvrdila, pričom tiež neuviedla, ako boli tieto jej
sťažnosti predsedom okresného súdu posúdené. Okrem toho ústavný súd poukazuje na
zmätočnosť a rozporuplnosť tvrdení sťažovateľky uvádzaných v sťažnostiach, keď uvádza,
že žiadosti o udelenie poverení boli okresnému súdu podané 19. júla 2010, pričom
rozhodnutie o týchto žiadostiach mala urgovať (s. 10 sťažností, pozn.) už 2. júla 2009,
23. septembra 2009, 13. novembra 2009 a 25. februára 2010, t. j. podľa uvedeného
vybavenie predmetných žiadostí sťažovateľka urgovala ešte pred ich samotným podaním.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky už po ich predbežnom
prerokovaní odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí na ich prerokovanie
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd tiež podotýka, že v prípade pravdivosti tvrdení sťažovateľky, že kvôli
pretrvávajúcim prieťahom v napádaných exekučných konaniach podala pred podaním
sťažností ústavnému súdu 2. júla 2012 ešte aj 9. mája 2012 sťažnosti predsedovi okresného
súdu na prieťahy v konaní, možno sťažnosti sťažovateľky odmietnuť aj z dôvodu ich
zjavnej neopodstatnenosti.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd totiž už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99,
I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť
na prieťahy v konaní [podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“)] je
poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav
zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou.
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka podala ústavnému súdu sťažnosti 2. júla 2012,
t. j. ani nie dva mesiace potom, ako (iba podľa jej tvrdenia bez dôkazu, pozn.) 9. mája 2012
podala predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v napádaných exekučných
konaniach, takže z tohto hľadiska podľa ústavného súdu sťažovateľka neposkytla
okresnému súdu dostatočný časový priestor, aby v dôsledku využitia sťažností na prieťahy
adresovaných predsedovi okresného súdu, ktoré považuje ústavný súd za účinný právny
prostriedok ochrany označených práv, sám vo svojom postupe zjednal nápravu, a to aj
vzhľadom na množstvo vecí samotnej sťažovateľky, ale aj iných exekučných vecí.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva stanovisko, že sťažnosti sťažovateľky na
prieťahy v konaní adresované predsedovi okresného súdu boli v okolnostiach prípadov zo
strany sťažovateľky iba formálnym úkonom.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. septembra 2012