Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 290/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr.

B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1,

a , práv zaručených v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj vo veci namietaného

porušenia a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v bližšie

nešpecifikovanom exekučnom konaní a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012

osobne doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“), práv zaručených v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“), ako aj vo veci namietaného porušenia a čl.

14 dohovoru postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v

bližšie sťažovateľkou nešpecifikovanom exekučnom konaní.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie ňou označených

základných práv a práv v exekučnom konaní, ktoré identifikovala iba prostredníctvom

osoby povinného a spisovej značky súdneho exekútora „Ex“ bez uvedenia príslušnej

spisovej značky „Er“ tohto exekučného konania vedeného okresným súdom, pretože

spisová značka jej nie je podľa jej tvrdenia známa, a to aj napriek tomu, že na jej zistenie

vyvinula enormné úsilie.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v ňou (uvedeným spôsobom, pozn.) označenom

exekučnom konaní okresný súd porušil jej základné právo a právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a v dôsledku toho aj jej základné právo na spravodlivé súdne konanie,

ktorého jedným z atribútov je aj právo na prerokovanie veci v primeranej lehote, ďalej

podľa sťažovateľky laxným, resp. pomalým postupom okresného súdu malo dôjsť aj

k porušeniu jej základného práva a práva na ochranu vlastníctva a napokon okresný súd mal

porušiť aj všeobecný zákaz diskriminácie.

Inkriminovaným sťažovateľkou napádaným postupom, ktorým mali byť porušené

ňou označené základné práva a práva, je postup okresného súdu, ktorý podľa tvrdenia

sťažovateľky od 3. augusta 2010, keď ňou zvolený súdny exekútor podal okresnému súdu

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech sťažovateľky ako

oprávnenej z exekúcie, o tejto žiadosti rozhodol „... len čiastočne...“, keď súdnemu

exekútorovi udelil poverenie iba na časť exekučným titulom priznanej pohľadávky, takže

podľa sťažovateľky „... nečinnosť, resp. nesústredená činnosť súdu sa týka žiadosti

o vydanie poverenia v tej časti exekučne uplatňovanej pohľadávky o ktorej súd doposiaľ

bezdôvodne nerozhodol. Z pohľadu platného práva (zákonnej úpravy exekučného konania)

nie je možné akceptovať stav, kedy exekučný súd (v reakcii na žiadosť súdneho exekútora o

udelenie poverenia) poverí súdneho exekútora výkonom exekúcie len pre časť pohľadávky

oprávneného a o právnom osude /ostávajúcej častí pohľadávky nerozhodne (či už pozitívne

udelením poverenia alebo negatívne zamietnutím žiadosti).“.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka tiež poukázala na skutočnosť, že

okresný súd v napádanom exekučnom konaní neprijal adekvátne opatrenia na urýchlené

konanie vo veci žiadostí ňou zvoleného súdneho exekútora na udelenie poverenia na

vykonanie exekučného konania, a to aj napriek skutočnosti, že sťažovateľka mala podľa

svojho tvrdenia podať v súvislosti s týmto postupom okresného súdu predsedovi okresného

súdu 9. mája 2012 sťažnosť na prieťahy v konaní.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Sťažovateľ má enormný záujem na vecnom posune v exekučnom konaní a preto

rozhodnutie o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie opakovane urgoval.

Porušovateľovi adresoval viacero listov so žiadosťou o informáciu o stave konania, resp.

podnetov na preskúmanie zákonnosti postupu súdu (podania sa nachádzajú v súdnom spise

exekučného súdu). Opísané aktivity však nenaplnili očakávania sťažovateľa, že dôjde k

odstráneniu stagnácie a k uskutočneniu zákonom predvídaného postupu. Porušovateľ ostal

vo veci nečinný...

K znižovaniu hodnoty majetku sťažovateľa (bonity pohľadávky) dochádza aj preto, že

nečinnosť exekučného súdu utvrdzuje dlžníka (povinného) v tom, že sťažovateľovi zaplatiť

nemusí, pretože ho autoritatívne k takémuto správaniu nemá kto prinútiť. Bez povšimnutia

nemôže ostať ani skutočnosť, že márnym plynutím času sa dlžníkovi (povinnému) vytvára

priestor na to, aby zrealizoval úkony ktoré ho zbavia majetku postihnuteľného exekúciou.

Pohľadávku sťažovateľa tak nebude z čoho uspokojiť. ...“

Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu

domáha, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že

postupom okresného súdu v napádanom exekučnom konaní bolo porušené jej základné

právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v , jej základné právo

a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v

a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, jej základné právo a právo na ochranu vlastníctva zaručené

v a v dodatkového protokolu a napokon, že došlo aj k porušeniu

všeobecného zákazu diskriminácie zaručeného v a v dohovoru.

V dôsledku uvedeného sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu

v ňou napádanom exekučnom konaní postupovať bez zbytočných prieťahov, aby okresnému

súdu zakázal pokračovať v diskriminácii sťažovateľky, aby sťažovateľke priznal primerané

finančné zadosťučinenie v sume 1 217,04 €, a tiež aby jej priznal úhradu trov konania pred

ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva

a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2

a v dohovoru, ktoré sťažovateľka subsumuje aj pod základné právo na

spravodlivé súdne konanie zaručené v , ktorého jedným z atribútov je aj

prerokovanie veci v primeranej lehote bez prieťahov, pričom s porušením práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sťažovateľka spája aj porušenie svojho

základného práva a práva na ochranu vlastníctva zaručených v a v

dodatkového protokolu, a v konečnom dôsledku aj s porušením všeobecného zákazu

diskriminácie zaručeného v a v dohovoru. K zbytočným

prieťahom postupom okresného súdu v sťažovateľkou napádanom exekučnom konaní

pritom malo dôjsť v dôsledku tohto, že okresný súd do podania sťažnosti ústavnému súdu

iba čiastočne rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy.

Jednou zo požadovaných obligatórnych náležitostí

sťažnosti spôsobilej iniciovať konanie pred ústavným súdom podľa je

aj presné označenie konania, resp. označenie postupu orgánu verejnej moci, ktorým malo

dôjsť k namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv a práv

zaručených v ústave alebo kvalifikovanej medzinárodnej zmluve, ktorou je Slovenská

republika viazaná.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedla, že nie je schopná presne

spisovou značkou označiť, a tak nezameniteľným spôsobom identifikovať ňou napádané

exekučné konanie vedené okresným súdom, v ktorom malo byť porušené najmä jej

základné právo a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a s tým spojené aj

iné sťažovateľkou označené základné práva a práva, a to v súvislosti s rozhodovaním o

žiadosti ňou zvoleného súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka ňou napádané exekučné konanie okresného súdu označila iba uvedením

označenia účastníkov exekučného konania, pričom oprávnenou z exekúcie je samotná

sťažovateľka a povinným je konkrétna menom, priezviskom a dátumom narodenia označená

fyzická osoba, pričom sťažovateľka toto napádané exekučné konanie tiež označila

uvedením „exekútorskej“ spisovej značky „Ex“ (sp. zn. Ex 10498/2010).

Ústavný súd v súvislosti s uvedenými tvrdeniami sťažovateľky v prvom rade

poukazuje na skutočnosť, že v napádanom exekučnom konaní ide o prípad, keď

sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov v súvislosti s rozhodovaním okresného súdu o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia, pričom podľa jej tvrdení okresný súd o tejto žiadosti už čiastočne

rozhodol (s. 3 sťažnosti, pozn.), takže podľa ústavného súdu sťažovateľka už z tohto ňou

proklamovaného „čiastočného rozhodnutia“, resp. „čiastočného poverenia“ v danej veci

musela mať vedomosť o spisovej značke napádaného exekučného konania.

Vzhľadom na uvedené je teda nepochybne zrejmé, že tvrdenia sťažovateľky o tom,

že nemá vedomosť o spisovej značke ňou napádaného exekučného konania sa nezakladajú

na pravde, resp. majú charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia zo strany

sťažovateľky, pretože sama sťažovateľka uvádza, že porušenie svojich práv namieta

v súvislosti s konaním, v ktorom už bolo okresným súdom čiastočne rozhodnuté.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nie je povinný z úradnej

povinnosti odstraňovať nedostatky sťažnosti sťažovateľky, pretože na taký postup slúži

inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom

z publikovanej judikatúry jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok

zákonom predpísaných náležitostí v podaniach účastníkov konania (napr. ,

, , , , ,

, , , ).

Okrem uvedeného ústavný súd tiež vo svojom uznesení sp. zn.

z 11. mája 2005 už uviedol: „Podľa o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými

začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti aj

zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o

osoby (sťažovateľov), ktoré sú zastúpené osobami práva znalými (advokátmi), tak ako to je

aj v prípade sťažovateľky.

Napokon v súvislosti s náležitosťami sťažnosti sťažovateľky ústavný súd tiež

podotýka, že sťažovateľka svoje tvrdenia v sťažnosti nepodložila žiadnymi dôkazmi, a to aj

napriek skutočnosti, že v samotnej sťažnosti uvádza, že ich k sťažnosti pripája, napr.

sťažovateľka nepredložila relevantný dôkaz (s odtlačkom úradnej prijímacej pečiatky

okresného súdu, pozn.), že bola skutočne podaná žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, a tiež nepredložila ani „čiastočné rozhodnutie“ okresného súdu o tejto žiadosti na

ktorú v sťažnosti poukazuje, a tiež neuviedla ani len dátum, kedy malo byť toto „čiastočné

poverenie“ okresným súdom vydané. Okrem toho sťažovateľka predložením „sťažnosti

adresovanej predsedovi okresného súdu“ nezdokladovala ani to, že pred podaním sťažností

ústavnému súdu skutočne preukázateľne vyčerpala tento prostriedok nápravy ňou

označených práv, a túto skutočnosť iba tvrdila, pričom tiež neuviedla, ako bola táto jej

sťažnosť predsedom okresného súdu posúdená. Okrem toho ústavný súd poukazuje na

zmätočnosť a rozporuplnosť tvrdení sťažovateľky uvádzaných v sťažnosti, keď uvádza, že

žiadosť o udelenie poverenia bola okresnému súdu podaná 3. augusta 2010, pričom

rozhodnutie o nej mala urgovať (s. 10 sťažnosti, pozn.) už 2. júla 2009, 23. septembra 2009,

13. novembra 2009 a 25. februára 2010, t. j. podľa uvedeného vybavenie predmetnej

žiadosti sťažovateľka urgovala ešte pred jej samotným podaním.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí na jej prerokovanie

( ).

Ústavný súd tiež podotýka, že v prípade pravdivosti tvrdení sťažovateľky, že kvôli

pretrvávajúcim prieťahom v napádanom exekučnom konaní podala pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu 2. júla 2012 ešte 9. mája 2012 aj sťažnosť predsedovi okresného súdu na

prieťahy v konaní, možno sťažnosť sťažovateľky odmietnuť aj z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd totiž už viackrát rozhodol (m. m. ,

), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť

na prieťahy v konaní [podľa a a nasl.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“)] je

poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav

zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala ústavnému súdu sťažnosť 2. júla 2012,

t. j. ani nie dva mesiace potom, ako (iba podľa jej tvrdenia bez dôkazu, pozn.) 9. mája 2012

podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v napádanom exekučnom konaní,

takže z tohto hľadiska podľa ústavného súdu sťažovateľka neposkytla okresnému súdu

dostatočný časový priestor, aby v dôsledku využitia sťažnosti na prieťahy adresovanej

predsedovi okresného súdu, ktorú považuje ústavný súd za účinný právny prostriedok

ochrany označených práv, sám vo svojom postupe zjednal nápravu. Vzhľadom na uvedené

ústavný súd zastáva stanovisko, že sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní adresovaná

predsedovi okresného súdu bola v okolnostiach prípadov zo strany sťažovateľky iba

formálnym úkonom.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2012