Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 438/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. C., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. R. K.,

Advokátska kancelária, N., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených

a a práva zaručeného Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo 17. januára 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. C. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2012

doručená sťažnosť M. C., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky zaručeného čl. 36

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -115 zo

17. januára 2012.

Za sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľa bolo Okresným

súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. vedené

konanie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru proti spoločnosti T., s. r. o., Ž.

(ďalej len „odporca“). Sťažovateľ namietal, že odporca mu oznámil zrušenie skončenia

pracovného pomeru výpoveďou z 15. februára 2010 „z dôvodu zlej interpretácie

paragrafov “ a súčasne namietal aj platnosť v poradí druhej výpovede z 24.

februára 2010, „nakoľko podľa neho sa nestal nadbytočným a absentuje rozhodnutie

odporcu o organizačnej zmene“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -39 z 24. novembra 2010 určil,

že výpoveď daná sťažovateľovi 15. februára 2010 je neplatná, vo zvyšku návrh sťažovateľa

zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozsudku v zamietavom výroku odvolanie,

na základe ktorého krajský súd bez nariadenia pojednávania rozsudkom

č. k. -64 z 19. apríla 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku,

ktorým vo zvyšku návrh sťažovateľa zamietol, ako aj vo výroku o trovách prvostupňového

konania a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Na základe dovolania sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) uznesením zo 17. augusta 2011 v konaní sp. zn. odvolací

rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dospel k záveru,

že v konaní pred krajským súdom „bol daný dôvod pre nariadenie pojednávania...

podľa , t. j. bolo totiž treba doplniť dokazovanie na okolnosť

nesplnenia (hmotnoprávnej) podmienky platnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou

odporcu s navrhovateľom v zmysle . Potom postupom odvolacieho

súdu... sa navrhovateľovi odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/

“.

Po vrátení veci krajskému súdu tento po nariadenom pojednávaní rozsudkom

č. k. -115 zo 17. januára 2012 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku,

ktorým vo zvyšku návrh sťažovateľa zamietol a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov

odvolacieho konania.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí rozpor právnych záverov

krajského súdu s ustanoveniami v znení neskorších

predpisov, pretože „zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer výpoveďou iba z dôvodov

ustanovených . Dôvod výpovede musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak,

aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede

nemožno dodatočne meniť. Podľa môjho názoru došlo k zmene výpovedného dôvodu

čo preukazuje i vykonané dokazovanie a hlavne postupnosť a nelogickosť krokov odporcu.

Z uvedeného je zrejmé, že zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď s presne

vymedzeným výpovedným dôvodom, ktorý v čase, kým sa o výpovedi nerozhodne

ako o platnej alebo neplatnej nemožno meniť. V mojom prípade sa jednoznačne jedná

o zmenu výpovedného dôvodu. S porušením týchto ustanovení spája následok

a to neplatnosť právneho úkonu.“.

Ďalej sťažovateľ uvádza, že „výpoveď mala byť prerokovaná v zmysle § 74

zo zástupcami zamestnancov. V spoločnosti je vytvorená rada

zamestnancov. Túto zákonnú povinnosť odporca nesplnil. Nesplnenie tejto povinnosti má

za následok neplatnosť výpovede v zmysle ustanovení .“.

Zároveň sťažovateľ tvrdí aj porušenie ustanovení

o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, a to v otázke povinnosti zamestnávateľa zaraďovať zamestnancov

na výkon práce so zreteľom na ich zdravotný stav a schopnosti a na ich vek, kvalifikačné

predpoklady a odbornú spôsobilosť. Odporca podľa sťažovateľa „tvrdil, že pre mňa nemá

vhodnú prácu aj týmto tvrdením zavádzal súd, lebo ja som predložil dôkaz o tom,

že odporca rozširoval výrobu... Nič nebránilo odporcovi, aby mi ponúkol vhodnú prácu,

ktorú by som mohol vzhľadom na môj zdravotný stav vykonávať...“.

Podľa názoru sťažovateľa naznačenú otázku zmeny výpovedného dôvodu „súd

prvého stupňa tak i súd odvolací považovali za nepodstatnú... Taktiež nechal súd

bez povšimnutia skutočnosť, že došlo zo strany zamestnávateľa k porušeniu zákona

o bezpečnosti zdravia pri práci a zároveň k porušeniu základného ústavného práva

žalobcu.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1./ Základné právo sťažovateľa M. C., nar. ..., bytom Ž., na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46

ods. 1 ako i právo na ochranu zdravia podľa rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. porušené bolo.

2./ Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. zo dňa

17.1.2012 a rozsudok Okresného súdu v Žiari nad Hronom č. k. zo dňa

24.11.2010 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu v Žiari nad Hronom vracia na ďalšie

konanie.

3./ Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

vo výške 261,82 eur do 15 dní odo dňa doručenia nálezu na účet právneho zástupcu

JUDr. R. K. na číslo účtu ...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd je

viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

1.1 Ústavný súd sa najprv musel vysporiadať s formuláciou petitu predloženej

sťažnosti. Sťažovateľ v ňom navrhuje vysloviť porušenie označených práv „rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. “. Pod uvedenou spisovou značkou

však prebiehala odvolacia fáza konania po podaní odvolania sťažovateľa

proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu, pričom táto fáza bola ukončená

vyhlásením rozsudku č. k. -64 z 19. apríla 2011. Tento v poradí prvý

odvolací rozsudok bol zrušený uznesením najvyššieho súdu zo 17. augusta 2011 v konaní

sp. zn. . Jeho ústavno-súdny prieskum tak v konaní o tu predbežne

prerokúvanej sťažnosti, prirodzene, neprichádza do úvahy. Okrem toho sťažovateľ v bode

1. sťažnostného petitu navrhuje zrušenie rozsudku krajského súdu zo 17. januára 2012.

I v záhlaví sťažnosti uvádza, že táto je podaná proti „rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. 14 Co Pr 1/2011 zo dňa 17. 1. 2012“. Ústavný súd preto ustálil za predmet

svojho prieskumu rozsudok krajského súdu č. k. -115 zo 17. januára 2012.

Ústavný súd neopomenul fakt, že sťažovateľ sa už skôr podanou sťažnosťou domáhal

ústavno-súdneho prieskumu rozsudku krajského súdu č. k. -64 z 19. apríla

2011. Skoršia sťažnosť bola uznesením ústavného súdu č. k. -12

zo 14. septembra 2011 odmietnutá pre neprípustnosť z dôvodu súbežne podaného dovolania

i sťažnosti podľa . V danom prípade však výrok uvedeného uznesenia

ústavného súdu vo veci sp. zn. ani jeho dôvody nemajú pre ustálenie

rozsahu tu predbežne prerokúvanej sťažnosti právny význam, pretože odvolací rozsudok

č. k. -64 z 19. apríla 2011 bol, ako už bolo uvedené, v dovolacom konaní

najvyšším súdom právoplatne zrušený.

1.2 V bode 2 sťažnostného petitu ďalej sťažovateľ navrhol nielen zrušenie

napadnutého rozsudku krajského súdu, ale aj prvostupňového rozsudku okresného súdu

č. k. -39 z 24. novembra 2010.

Ústavný súd podotýka, že zrušenie sťažnosťou namietaného zásahu orgánu verejnej

moci prichádza do úvahy len v prípade autoritatívneho konštatovania porušenia niektorého

zo základných práv a slobôd sťažovateľa týmto zásahom. Vyplýva to zo systematiky čl. 127

, pretože podľa odseku 2 prvej vety tohto ústavného článku ak ústavný súd vyhovie

sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Sťažovateľ však v petite svojej sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, nenavrhol

vyslovenie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd prvostupňovým

rozsudkom okresného súdu v jeho veci. Preto by ústavný súd porušil ústavnú koncepciu

rozhodovania o tzv. ústavných sťažnostiach, ak by sa návrhom na zrušenie rozsudku

okresného súdu č. k. -39 z 24. novembra 2010 zaoberal. Návrh sťažovateľa

na zrušenie predmetného rozsudku okresného súdu tak ústavný súd materiálne považoval

len za súčasť sťažovateľovej argumentácie.

Aj v tejto súvislosti by bolo procesne nehospodárnym odstraňovanie popísaného

nedostatku petitu výzvou adresovanou právnemu zástupcovi sťažovateľa,

pretože aj prípadný perfektný návrh by vo vzťahu k prvostupňovému rozsudku okresného

súdu musel viesť k odmietnutiu sťažnosti v tejto časti pre nedostatok právomoci ústavného

súdu (princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z −

napr. , , , ).

2. Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene podľa . V prípade

podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom

súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. , , ).

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že odvolací rozsudok krajského súdu

č. k. -115 zo 17. januára 2012 nadobudol právoplatnosť 20. marca 2012.

Sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu 17. júla 2012 bola na poštovú prepravu

podaná 13. júla 2012, teda zjavne po uplynutí ustanovenej

dvojmesačnej lehoty. Preto bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietnuť ako oneskorene podanú.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi prednesenými sťažovateľom v jeho sťažnostnom petite

(požadovaná náhrada trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012