Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 347/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. C., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., N.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -64 z 19. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. C. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2011

doručená sťažnosť M. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. apríla 2011 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ od 3. októbra 2006

pracoval v spoločnosti T., s. r. o. (ďalej len „zamestnávateľ“). Zamestnávateľ dal

sťažovateľovi dve výpovede z pracovného pomeru, a to z 15. februára 2010 z dôvodu § 63

ods. 2 písm. b) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a druhú z 24. februára 2010 z dôvodu

. Sťažovateľ namietal na Okresnom súde Žiar nad Hronom (ďalej len

„okresný súd“) neplatnosť výpovede. O tejto žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k.

-39 z 24. novembra 2010 tak, že „určil, že výpoveď daná žalobcovi

zamestnávateľom dňa 15. 2. 2010 je neplatná a do zvyšku návrh zamietol“. Krajský súd na

odvolanie sťažovateľa napadnutú časť rozsudku prvostupňového súdu svojím rozsudkom

sp. zn. z 19. apríla 2011 ako vecne správnu potvrdil.

3. Sťažovateľ vo svojej argumentácii napádal porušenie označených práv rozsudkom

krajského súdu, keď v podstatnom dôvodil, že „... súd... nenariadil pojednávanie vo veci na

prejednanie odvolania... tak konal v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 písm.

a , kedy pojednávanie mal nariadiť pre doplnenie

dokazovania. Dokazovanie bolo preukázateľne doplnené po podaní odvolania

a nenariadením pojednávania bolo sťažovateľovi odňaté právo vyjadriť sa ku všetkým

vykonaným dôkazom. Takýmto postupom súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať

pred súdom a tým bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.“. Okrem

procesných nedostatkov vytkol krajskému súdu aj nesprávne právne posúdenie veci v jej

merite – „... žalobcove tvrdenie o nemožnosti dať zamestnancovi zo strany zamestnávateľa

dve súbežné výpovede nepovažoval Krajský súd... v konaní za dôvodné“.

4. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ napadol okrem podanej ústavnej sťažnosti

tiež dovolaním. „Proti rozsudku Krajského súdu... podal sťažovateľ dovolanie dňa 19. 4.

2011. Do dnešného dňa nemá sťažovateľ vedomosť o tom v akom štádiu je konanie

o podanom dovolaní. Sťažovateľ podáva ústavnú sťažnosť z dôvodu, porušení svojich

základných práv a z dôvodu plynutia lehoty na jej podanie.“

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru... a ... rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

zo dňa 19. 04. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. zo dňa 19. 4.

2011 a rozsudok Okresného súdu v Žiari nad Hronom č. k. zo dňa 24. 11.

2010 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu v Žiari nad Hronom vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

9. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

10. Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie merita veci krajským súdom

ako súdom odvolacím a zároveň preskúmanie jeho postupu v odvolacom konaní pri

prerokovaní odvolania, a to predovšetkým posúdením hľadiska rešpektovania/dodržania

ním označených práv, ktorých vyslovenia porušenia sa domáha, ako v konaní pred

ústavným súdom, tak aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“), pričom podanie aj ústavnej sťažnosti sťažovateľ výslovne zdôvodnil

svojou obavou z uplynutia lehoty, ktorej dôsledkom by bola strata možnosti domáhať sa

ochrany ústavnosti v konaní pred ústavným súdom: „Sťažovateľ podáva ústavnú sťažnosť

z dôvodu porušení svojich základných práv a z dôvodu plynutia lehoty na jej podanie.

Prípadným márnym uplynutím zákonnej lehoty by sa sťažovateľ nemohol domáhať ochrany

svojich práv.“ (pozri bod 2, 3 a 4).

11. Ak sa za tejto situácie domáha svojho práva jednak na najvyššom súde a zároveň

aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože

o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší

súd.

12. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne ), že v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je

ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom

prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54,

alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48)

napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

13. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj

ďalšími návrhmi sťažovateľa meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju

odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011