Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 436/2012
PDF · 171.93 KB
No categories available
III. ÚS 436/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., B., právne zastúpeného JUDr. J. Š., Advokátska
kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 3, na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3,
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva
na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 C 106/2005 a jeho rozsudkom z 3. júna 2009 a postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 402/2009 a jeho
rozsudkom z 9. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2012
osobne doručená sťažnosť M. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného
práva podľa čl. 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva
na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 106/2005 a jeho
rozsudkom z 3. júna 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Co 402/2009 a jeho rozsudkom z 9. marca 2010 (ďalej len „napadnutý
rozsudok krajského súdu“).
Ako zo sťažnosti vyplýva, sťažovateľ sa žalobou podanou na okresnom súde
domáhal „zaplatenia náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
žalovaného“. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ
uvádza, že proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd tak, že „napadnutý nezákonný rozsudok súdu prvého stupňa v neprítomnosti
žalobcu a sťažovateľa potvrdil“. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti vyjadruje presvedčenie, že
nesprávnym postupom krajského súdu, ktorý „ho nepredvolal a konal v jeho
neprítomnosti“, mu mal krajský súd odňať možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ podal
proti potvrdzujúcemu napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie „pre nedodržanie
postupu stanoveného Občianskym súdnym poriadkom“ s presvedčením, že „najvyšší súd
nemohol zamietnuť dovolania žalobcu uznesením zn. 1 Cdo 103/2010 a ak dovolanie
žalobcu zamietol, tak porušil ústavné právo žalobcu na spravodlivý proces“. Na základe
uvedeného sťažovateľ tvrdí, že napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov a ich
predchádzajúcim postupom (okresného súdu a krajského súdu) boli porušené jeho označené
práva.
V závere sťažnosti preto sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
«1. Okresný súd Bratislava I v konaní zn. 10 C 106/2005 a Krajský súd v Bratislave
v konaní sp. zn. 8 Co 402/2009-318 porušili právo sťažovateľa, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov,
2. rozhodol, že bolo porušené právo sťažovateľa aby sa jeho vec prerokovala v jeho
prítomnosti, porušili jeho právo, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom
najmä k dôkazu, podľa ktorého škoda na majetku spol. R. nevznikla a tým nevznikla ani
podielovému spoluvlastníkovi a žalobcovi
3. rozhodol, že došlo k porušeniu práva na prerokovanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
4. rozhodol, že bolo porušené právo sťažovateľa zaručené Listinou o ochrane
ľudských práv a slobôd v čl. 6 odst. 1, podľa ktorého bolo porušené právo sťažovateľa, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým,
nestranným a zákonným súdom.
5. rozhodol, že bolo porušené právo ústavné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 3
Ústavy „Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.“
6. rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 47 ods.3
Ústavy SR: „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.“
7. rozhodol, že v konaniach zn. 10 C 106/2005 a sp. zn. 8 Co 402/2009-318, že
ústavná sťažnosť je dôvodná a postupom súdu bolo skutočne porušené právo sťažovateľa
na spravodlivý proces.
8. sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie zodpovedajúce stavu
právnej neistoty a rozsahu porušených ústavných práv v sume 7.200.- Euro.
9. sťažovateľovi priznal preukázané náklady povinného zákonného zastúpenia
advokátom pred Ústavným súdom SR a všetky náklady uvedeného sporu.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K predloženej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť,
že petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, sa i napriek zastúpeniu kvalifikovaným
právnym zástupcom vyznačuje značnou neurčitosťou. Sťažovateľ v ňom svoje práva
neoznačil článkami príslušných dokumentov upravujúcich základné ľudské práva a slobody
a jasne neuviedol vo všetkých častiach petitu, koho postupom alebo rozhodnutím malo
dôjsť k porušeniu jeho označených práv.
Takéto zistenie štandardne vedie ústavný súd k výzve sťažovateľovi, respektíve jeho
právnemu zástupcovi na doplnenie podania.
V posudzovanom prípade však ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti
konania od takejto výzvy upustil. Dôvodom zvoleného postupu bolo samotné rozhodnutie
o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania. Ústavný súd totiž na základe
podkladov, ktorými disponoval, dospel k záveru, že ani prípadné doplnenie sťažnosti
sťažovateľa a odstránenie neurčitosti petitu sťažnosti by nemohlo za žiadnych okolností
viesť k prijatiu jeho sťažnosti na ďalšie konanie.
1. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc
preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho
už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný
poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).
2. Pokiaľ ide o napadnutý postup krajského súdu a jeho napadnutý rozsudok, ústavný
súd konštatuje, že sťažnosť je v tejto časti oneskorene podaná.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd stabilne zotrváva na stanovisku, že nedodržanie uvedenej lehoty je
zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí
zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty
odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje
(napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Postup krajského súdu a jeho napadnutý rozsudok bolo možné namietať podľa § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozsudku krajského
súdu z 9. marca 2010 (nadobudol právoplatnosť 1. apríla 2010, pozn.), teda do 1. júna 2010.
Sťažnosť sťažovateľa bola osobne doručená ústavnému súdu 20. júna 2012, čo je zjavne
po uplynutí lehoty ustanovenej zákonom o ústavnom súde na podanie sťažnosti, ústavný súd
preto odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa ako oneskorene podanú
Nad rámec uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že podľa jeho názoru nebolo
možné aplikovať ani judikatúru ústavného súdu (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadné podanie sťažnosti
po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. V posudzovanom prípade ústavný súd zistil okolnosť, ktorá
podľa jeho názoru bráni zachovaniu lehoty aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu, teda napadnutému rozsudku krajského súdu, pretože podľa
zistení ústavného súdu dovolacie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 103/2010 z 22. februára 2012 nadobudlo právoplatnosť 5. marca 2012 a sťažnosť
sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu osobne 20. júna 2012, teda zjavne po uplynutí
dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k dovolaciemu
rozhodnutiu, ktorého právoplatnosť je rozhodujúca pre aplikáciu už uvedenej judikatúry
ústavného súdu, a tým aj zachovanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ktorým v okolnostiach prípadu
je práve napadnuté rozhodnutie krajského súdu, pretože v opačnom prípade by sa možnosť
podania ústavnej sťažnosti vo vzťahu k odvolaciemu rozhodnutiu po rozhodnutí o dovolaní
stala časovo neohraničenou. Keďže nebolo možné aplikovať už uvedenú judikatúru, ústavný
súd odmietol z už uvedených dôvodov túto časť sťažnosti sťažovateľa ako oneskorene
podanú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2012