Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
8d8/383015.0d132a.pdf
PDF · 119.37 KB
No categories available
1Cdo/103/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. S., bývajúceho v B.,
v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. J. Š., advokátom v B., proti ţalovaným: 1/
Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Ţupné námestie č. 13, 2/ Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o náhradu škody, vedenej na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10 C 106/2005, o dovolaní navrhovateľa proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 9. marca 2010 sp. zn. 8 Co 402/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
Ţalovaným 1/ a 2/ n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 9. marca 2010, sp. zn. 8 Co 402/2009 potvrdil
rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 3. júna 2009, č. k. 10 C 106/2009 – 229 (§ 219 ods. 1
O. s. p.), ktorým tento súd zamietol ţalobu (podanú 12. apríla 2005), ktorou sa ţalobca
domáhal, aby ţalovaným 1/ a 2/ bola uloţená povinnosť zaplatiť mu spoločne a nerozdielne
sumu 7213, 90 EUR (217 326 Sk) so 17, 60 % úrokom z omeškania od 1. januára 1996 do
zaplatenia z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní,
v dôsledku čoho mu vznikla škoda v ţalovanej výške. Ţalovaným 1/ a 2/ nepriznal náhradu
trov odvolacieho konania.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa v tom, ţe
ţaloba nie je dôvodná, lebo výsledkami vykonaného dokazovania nebolo preukázané splnenie
predpokladov vzniku zodpovednosti ţalovaných 1/ a 2/ v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o
-2-1 Cdo 103/2010
zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zák. č. 58/1969 Zb.“).
Stotoţnil sa s tým, ţe ţalovaný 1/ nie je pasívne legitimovaným subjektom v zmysle
ustanovenia § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb; je ústredným orgánom štátnej správy pre súdy
a väzenstvo; Pasívne legitimovaným subjektom by (ţalovaný 1/) bol, iba ak by si ţalobca
uplatňoval nárok podľa § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. Vo vzťahu k ţalovanému 2/, ktorého
pasívnu legitimáciu mal za zákonom danú uzavrel, ţe nie sú splnené atribúty vzniku nároku
na náhradu škody, nakoľko škoda, ktorej náhrady sa ţaloba domáha, mu nevznikla v dôsledku
nesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní. K námietke premlčania
uviedol, ţe uplatnený nárok navrhovateľa premlčaný nie je, nakoľko ţaloba bola súdu
doručená dňa 12.4.2005 a rozhodnutie vydané Okresnou prokuratúrou Bratislava II
1Pn 2009/95 – 325 o odmietnutí sťaţnosti voči uzneseniu č. k. ČTS: ORP-354/1998 z dňa
30.5.2002 vydanému Okresným riaditeľstvom PZ v Bratislave II, Obvodným oddelením PZ
Ruţinov západ bolo vydané dňa 18.2.2005. Aţ týmto okamihom (za splnenie ďalších
zákonných predpokladov) by ţalobcovi mohla vzniknúť škoda, spočívajúca v nemoţnosti
uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej bývalými konateľmi spoločnosti REVIS,
s.r.o. v adhéznom konaní. V súvislosti so všeobecnou prevenčnou povinnosťou (§ 415
Občianskeho zákonníka) poukázal na ustanovenie § 122 Obchodného zákonníka účinné v r.
1995 t. j. v rozhodnom období, podľa ktorého mal kaţdý spoločník právo na informácie
o záleţitostiach spoločnosti a mal moţnosť nahliadať do dokladov spoločnosti. Odvolací súd
sa nestotoţnil s tvrdením ţalobcu, ţe jeho pohľadávka na vyplatenie podielu na zisku nebola
dlţnou spoločnosťou uspokojená v dôsledku nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní
( i keď k prieťahom došlo). Uviedol, ţe ţalobca si svoju pohľadávku voči uvedenej
spoločnosti neuplatnil a ţe spoločnosť nebola vymazaná z obchodného registra v dôsledku
neúmerne dlhého trestného konania, ale v dôsledku likvidácie po jej zrušení, pre nedostatok
majetku. Nemoţno preto vyvodiť ani záver, ţe spoločnosť zanikla v dôsledku nečinnosti
orgánov činných v trestnom konaní. Na námietku ţalobcu ohľadne nemoţnosti poškodenej
spoločnosti uplatniť si nárok na náhradu škody v adhéznom konaní poukázal na to, ţe ani
tejto (spoločnosti) nič nebránilo priamo sa domáhať súdnou cestou (v občianskom súdnom
konaní) náhrady škody alebo vydania bezdôvodného obohatenia od tretích osôb s ktorými jej
konatelia boli v obchodnom styku alebo priamo náhrady škody proti konateľom. Pokiaľ
ţalobca videl nesprávny úradný postup v nedoručení uznesenia z 30. mája 2002 priamo
-3-1 Cdo 103/2010
spoločnosti ale len poškodenému spoločníkovi a členovi dozornej rady Ing. K. uviedol, ţe
(tento postup) nebol v príčinnej súvislosti so vznikom škody, ktorá mala vzniknúť ţalobcovi
nevyplatením podielu na zisku. Povinnosť doručiť uznesenie aj ţalobcovi ako poškodenému
spoločníkovi nebola zistená, keďţe ţalobca nebol poškodenou spoločnosťou, ani
oznamovateľom trestného činu na základe podania z 25.5.1995 (podpísaného za spoločnosť aj
ním, ale len ako členom dozornej rady).
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním ţalobca. Navrhol, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, ţe
súd mu odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p. ) a vec nesprávne právne
posúdil (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Vytýkal tieţ, ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozsudku je nezrozumiteľné a ţe súd nevykonal všetky navrhnuté dôkazy. Dôvodil aj
nedoručením predvolania (ani jemu, ani jeho zástupcovi) na odvolacie konanie (konané
9. marca 2010) a nesprávnou aplikáciou Občianskeho zákonníka. Z hľadiska nesprávneho
právneho posúdenia sa zaoberal predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom a trval na odôvodnenosti podanej ţaloby a na tom,
ţe štátne orgány nekonali aţ do premlčania trestnosti skutkov, na ktoré bolo podané trestné
oznámenie. Nesprávny postup videl aj v prekvalifikovaní trestných činov podvodu podľa
§ 250 TZ na skresľovanie údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 125 TZ. Ako
nesprávny postup namietal aj nedoručenie rozhodnutia Okresného prokurátora o odloţení veci
z 30. mája 2002 spoločnosti REVIS, a napokon aj spôsob vyhodnotenia dôkazov.
Ţalovaný 1/ navrhol dovolanie ţalobcu ako neprípustné odmietnuť (§ 218 ods. 1 písm.
c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.)
Ţalovaný 2/ taktieţ navrhol dovolanie ţalobcu odmietnuť. S odôvodnením rozsudku
odvolacieho súdu sa plne stotoţnil a dovolaním napadnutý rozsudok povaţoval za vecne
správny, keď ţalobca v konaní nepreukázal, ţe mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá
moţnosť konať pred ním. Stotoţnil sa aj s názorom odvolacieho súdu podľa ktorého nebola
preukázaná existencia ţiadnej výnimky odôvodňujúcej potrebu predvolania ţalobcu na
pojednávanie za účelom ďalšieho dokazovania.
-4-1 Cdo 103/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s .p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. l O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.), predovšetkým skúmal podmienky prípustnosti dovolania a dospel k záveru, ţe
dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné a preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods.1 O. s. p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu. Prípustnosť
dovolania proti takémuto rozhodnutiu upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238
O. s. p. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s .p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.
Keďţe dovolaním ţalobcu je napadnutý rozsudok, ktorý nevykazuje znaky ţiadneho z
rozsudkov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, prípustnosť dovolania z § 238 ods.
1 aţ 3 O. s. p. vyvodiť nemoţno.
Dovolanie by bolo procesne prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej
z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. O vadu tejto povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo
veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ
prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku v zmysle uvedeného
-5-1 Cdo 103/2010
ustanovenia však nezakladá samo tvrdenie o existencii procesnej vady tejto povahy, ale iba
zistenie, ţe v konaní skutočne k takejto konkrétnej vade došlo.
Dovolateľ v predmetnej veci tvrdil existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. , preto sa dovolací súd zaoberal (okrem iného) najmä jej existenciou. Mal
pritom na zreteli, ţe odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie nesprávny postup súdu,
ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho
súdneho konania. Dovolací súd zo spisu nezistil, ţe by v konaní došlo k odňatiu moţnosti
dovolateľa konať pred súdom nedoručením predvolania na pojednávanie ani jemu, ani jeho
právnemu zástupcovi.
Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. v znení zákona č. 384/2008 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť
15. októbra 2008, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda
senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O. s. p. ale
v ostatných prípadoch (neţ sú uvedené v § 214 ods. 1 O. s. p.) môţe odvolací súd rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania.
Z dovolaniami napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe a/ odvolací súd sa stotoţnil so
skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a ţe z tohto dôvodu nebolo potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol po nariadení
pojednávania, c/ so zreteľom na povahu prejednávanej veci nič nenasvedčuje tomu, ţe by
nariadenie odvolacieho pojednávania vyţadoval dôleţitý verejný záujem. Procesný postup
odvolacieho súdu, pokiaľ vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, zodpovedal
v danom prípade ustanoveniu § 214 O. s. p.; takým postupom sa dovolateľovi neodňala
moţnosť konať pred súdom.
Pokiaľ dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm.
f/ O. s. p. namietal, ţe rozhodnutie sudu prvého stupňa nie je dostatočne odôvodnené (a preto
je nepreskúmateľné a arbitrárne) dovolací súd udáva, ţe táto námietka nie je dôvodná.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku totiţ spĺňa všetky poţiadavky vyplývajúce
z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 211 ods. 2 O. s. p.) a jednoznačne
-6-1 Cdo 103/2010
umoţnil dovolaciemu súdu ustáliť (okrem iného) aké úvahy ho viedli k potvrdeniu
rozhodnutia súdu prvého stupňa. V tejto súvislosti treba poukázať aj na judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, najmä na rozhodnutie z 28. augusta 1997, sp. zn. 2
Cdo 5/1997 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky (ďalej len „zbierka“) ako judikát R 111/1998, v zmysle ktorého nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia (aj keby k nemu došlo) zakladá inú vadu, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Ak by teda odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, nezakladalo by to súčasne aj vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/
O. s. p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009,
3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011).
Z hľadiska námietky ţalobcu, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného
dokazovania treba uviesť, že v zmysle § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej
úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd
nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, jeho rozhodnutie by z tohto dôvodu
mohlo byť vecne nesprávne, no táto skutočnosť sama osebe by taktieţ nezakladala
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (iba pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne
vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie
procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O. s. p.).
Dôvodná nie je ani námietka dovoteteľa spočívajúca v tom, ţe v súdnom konaní neboli
vykonané všetky navrhované dôkazy, lebo nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo
predstáv účastníkov nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred
súdom. Rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie
účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, mohlo by to
viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom a teda v konečnom dôsledku aj k
nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/
O. s. p.).
V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením predmetnej veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p) dovolací súd zdôrazňuje, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
-7-1 Cdo 103/2010
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na
zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil
správny právny predpis alebo ak síce pouţil správny právny predpis, ale ho nesprávne
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by (v prípade
opodstatnenosti) mohol mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo
osebe ale prípustnosť dovolania taktieţ nezakladá (nemá totiţ základ vo vadách konania
podľa § 237 O. s .p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy pouţili alebo
nepouţili správny právny predpis a či ho správne alebo nesprávne interpretovali alebo či zo
správnych skutkových záverov vyvodili správne alebo nesprávne právne závery, by tak
prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v
prejednávanej veci nejde.
Nakoľko v danej veci prípustnosť dovolania nebolo moţné vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O. s. p. a dovolací súd nezistil ,ţe by konanie bolo postihnuté vadami uvedenými v
§ 237 O. s. p, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne podľa § 243b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
Ţalovaní 1/ a 2/ v dovolacom konaní mali úspech a preto im vzniklo právo na náhradu
trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O. s .p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods.
1 O. s. p.) Dovolací súd im ale náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo v dovolacom
konaní im ţiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. februára 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Marta Hrčková