Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 345/2012
PDF · 250.47 KB
No categories available
II. ÚS 345/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc.
JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením
ustanovenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v
spojení s porušením ustanovenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Košice I v konaniach vedených pod sp.
zn. 20 Er 3464/2011 z 1. júna 2012, sp. zn. 34 Er 1034/08 z 31. mája 2012, sp. zn. 17 Er
845/2010 z 18. mája 2012, sp. zn. 40 Er 4162/07 z 21. mája 2012, sp. zn. 12 Er 2360/2010 z
21. mája 2012, sp. zn. 12 Er 1414/2010 z 21. mája 2012, sp. zn. 12 Er 1412/2010 z 18. mája
2012, sp. zn. 12 Er 922/2010 z 18. mája 2012, sp. zn. 17 Er 2073/2010 z 18. mája 2012,
sp. zn. 17 Er 3035/09 z 5. júna 2012, sp. zn. 37 Er 4370/08 z 5. júna 2012, sp. zn. 17 Er
2026/09 zo 6. júna 2012, sp. zn. 37 Er 3226/09 zo 6. júna 2012, sp. zn. 20 Er 1511/09 z 20.
júna 2012, sp. zn. 17 Er 1855/09 zo 6. júna 2012, sp. zn. 30 Er 1848/08 zo 6. júna 2012,
sp. zn. 37 Er 4648/08 z 5. júna 2012, sp. zn. 37 Er 4185/07 zo 6. júna 2012, sp. zn. 37 Er
185/08 zo 6. júna 2012, sp. zn. 37 Er 3995/07 zo 6. júna 2012, sp. zn. 37 Er 2745/07 z 22.
júna 2012, sp. zn. 37 Er 2870/07 zo 6. júna 2012, sp. zn. 37 Er 2267/07 zo 6. júna 2012, sp.
zn. 37 Er 1916/2010 z 31. mája 2012 a sp. zn. 20 Er 2323/2012 z 1. júna 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10898/2012 a sp. zn. Rvp
10899/2012, sp. zn. Rvp 10905/2012 až sp. zn. Rvp 10911/2012 a sp. zn. Rvp 10934/2012
až sp. zn. Rvp 10949/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp.
zn. Rvp 10898/2012.
2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. júla 2012
doručených 9 sťažností a 18. júla 2012 ďalších 16 sťažností spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 dohovoru postupom
a rozhodnutiami Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených
pod sp. zn. 20 Er 3464/2011 z 1. júna 2012, sp. zn. 34 Er 1034/08 z 31. mája 2012, sp. zn.
17 Er 845/2010 z 18. mája 2012, sp. zn. 40 Er 4162/07 z 21. mája 2012, sp. zn. 12 Er
2360/2010 z 21. mája 2012, sp. zn. 12 Er 1414/2010 z 21. mája 2012, sp. zn. 12 Er
1412/2010 z 18. mája 2012, sp. zn. 12 Er 922/2010 z 18. mája 2012, sp. zn. 17 Er
2073/2010 z 18. mája 2012, sp. zn. 17 Er 3035/09 z 5. júna 2012, sp. zn. 37 Er 4370/08 z 5.
júna 2012, sp. zn. 17 Er 2026/09 zo 6. júna 2012, sp. zn. 37 Er 3226/09 zo 6. júna 2012, sp.
zn. 20 Er 1511/09 z 20. júna 2012, sp. zn. 17 Er 1855/09 zo 6. júna 2012, sp. zn. 30 Er
1848/08 zo 6. júna 2012, sp. zn. 37 Er 4648/08 z 5. júna 2012, sp. zn. 37 Er 4185/07 zo 6.
júna 2012, sp. zn. 37 Er 185/08 zo 6. júna 2012, sp. zn. 37 Er 3995/07 zo 6. júna 2012, sp.
zn. 37 Er 2745/07 z 22. júna 2012, sp. zn. 37 Er 2870/07 zo 6. júna 2012, sp. zn. 37 Er
2267/07 zo 6. júna 2012, sp. zn. 37 Er 1916/2010 z 31. mája 2012 a sp. zn. 20 Er 2323/2012
z 1. júna 2012.
Z obsahu sťažností vyplýva, že v označených exekučných konaniach sťažovateľka
vystupuje v procesnom postavení oprávnenej z exekúcií, pričom vo všetkých prípadoch
okresný súd poveril vykonaním exekúcií súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého (ďalej
aj „súdny exekútor“). Sťažovateľkou napadnutými rozhodnutiami okresný súd rozhodol
o vylúčení povereného súdneho exekútora z vykonávania označených exekučných konaní
z dôvodu jeho možnej zaujatosti, pretože súdny exekútor pred výkonom exekučnej činnosti
bol v minulosti zamestnancom sťažovateľky ako oprávnenej z exekúcií, pričom okresný
súd tak rozhodol argumentačne sa odvolávajú na rozhodnutie ústavného súdu č. k.
III. ÚS 322/2010-37 z 13. apríla 2011.
Sťažnosťami podanými ústavnému súdu sťažovateľka vo všetkých 25 prípadoch
namieta porušenie predovšetkým svojho základného práva a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu, že v prvom
rade okresný súd rozhodol o vylúčení povereného súdneho exekútora bez akéhokoľvek
návrhu účastníkov konania, ale tak učinil ex offo, na čo podľa sťažovateľky okresný súd
nemal oprávnenie. Sťažovateľka tiež poukázala na skutočnosť, že okresný súd svoje
napádané rozhodnutia založil výlučne na rozhodnutí ústavného súdu, ktoré sa týkalo inej
exekučnej veci (odlišnej od napádaných exekučných konaní, pozn.), a tiež toto rozhodnutie
ústavného súdu bolo vydané bez tohto, aby sa sťažovateľka mohla v konaní pred ústavným
súdom k nemu vyjadriť, a napokon okresný súd ani neumožnil sťažovateľke vyjadriť sa
k nemu pred vydaním napádaných exekučných rozhodní. Podľa sťažovateľky sú tak
napádané exekučné rozhodnutia okresného súdu neodôvodnené a arbitrárne. V nadväznosti
na uvedené tak mali byť podľa sťažovateľky porušené aj jej „majetkové“ práva, resp. práva
na ochranu vlastníctva, pretože uvedeným postupom okresného súdu bola sťažovateľke
podľa jej tvrdení odňatá možnosť domáhať sa svojho majetku (rozumej vymáhaných
pohľadávok) prostredníctvom ňou zvoleného súdneho exekútora, ktorého si vybrala
z dôvodu svojej dôvery v jeho činnosť. Napokon podľa sťažovateľky mala byť v dôsledku
uvedených rozhodnutí okresného súdu znevýhodnená ako oprávnená z exekúcií oproti
povinným z týchto exekúcií.
Sťažovateľka v sťažnostiach zhodne okrem iného tiež uviedla:
«... Napadnuté uznesenie Okresného súdu Košice I veľmi významnou mierou
ovplyvnilo faktické a právne postavenie sťažovateľa... Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a
legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii:
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny
priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III ÚS 322/2010;
rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods.10 Exekučného poriadku proti
rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný
prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa. ...
Sťažovateľ tvrdí, že postupom Okresného súdu Košice I... ako aj napadnutým
uznesením tohto súdu, došlo... k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady
kontradiktórnosti súdneho konania, práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva na
rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy...
Okresný súd Košice I neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu,
ktorou bolo ust. § 30 Exekučného poriadku, osobitne jeho odseky 5 a 6 a bez existencie
racionálnych obáv o legálny a legitímny priebeh exekúcie, bez posúdenia splnenia
formálnych (napr. počítanie zákonnej päť dňovej lehoty danej k uplatneniu námietky
zaujatosti) a materiálnych podmienok námietky zaujatosti (napr. opis relevantných dôvodov
zaujatosti ktoré dovoľujú pochybovať o riadnom priebehu exekučného konania) a bez
uskutočnenia testu objektívnej a subjektívnej stránky zaujatosti súdneho exekútora,
uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo
dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37, s konečnou platnosťou rozhodol. Okresný
súd Košice I vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy a bez vykonania
dokazovania, čím porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu.
Osobitne upozorňujeme, že k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý súdny proces došlo aj preto, že porušovateľ neposkytol sťažovateľovi
ochranu v zákonom predpokladanej kvalite. Porušovateľ rozhodol o vylúčení bez existencie
návrhu (námietky zaujatosti formulovanej zo strany oprávneného alebo povinného). Podľa
ust. §30 Exekučného poriadku však konať o zaujatosti súdneho exekútora možno len na
návrh účastníka konania. V danom prípade návrh nebol podaný! ...
Z odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
jednoznačne a nepochybne k tomu, že súdny exekútor je zaujatý voči sťažovateľovi
-obchodnej spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ tvrdí, že ak by aj určité úvahy boli obsahom
odôvodnenia uznesenia, nie je možné na nich prihliadať ako na také, ktoré majú vyvolať
právne účinky vylúčenia súdneho exekútora z výkonu exekúcie. Sťažovateľ v súvislosti s
týmto argumentom odkazuje na svoju argumentáciu obsiahnutá v článku IV. tejto sťažnosti.
Právna úprava výberu exekútora neumožňuje exekučnému súdu vylúčiť súdneho exekútora z
vykonávania exekúcie pre pomer k oprávnenému! Oprávnený si legálne vyberá exekútora (§
38 a § 39 Exekučného poriadku), pričom nikdy nejde o náhodný výber, ale výber založený
na pomere oprávneného k exekútorovi, pretože oprávnený je vedený pri výbere vnútornými
úvahami o spoľahlivosti, dôvere a lojálnom prístupe! ...
... Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy,
ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal
možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané
rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil
všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú príležitosť, aby bez existencie
akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu exekúcie a to aj vylúčením
sťažovateľa z jej výkonu. ...
... Právny názor ústavného súdu na ktorom výhradne založil všeobecný súd svoj
výrok o vylúčení súdneho exekútora z výkonu exekúcie nie je z právneho hľadiska
udržateľný a nemôže byť výlučným podkladom pre rozhodnutie...
Všeobecný súd svojím rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez
dodržania zásad spravodlivého súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa
takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1
Protokolu č. 1. Napadnutým rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu
majetku sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo
k zníženiu majetku sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym
exekútorom. ...
... Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala
byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo
s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že
všeobecný súd rozhodoval o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným
exekútorom a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom
konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také
skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné
zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným
postavením (postavením oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR
a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.»
Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému
súdu domáha, aby ústavný súd po ich prijatí na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že
postupom okresného súdu v každom zo sťažovateľkou napádaných exekučných konaní bolo
porušené jej základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, jej základné právo a právo na ochranu vlastníctva zaručené
v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, a napokon, že došlo aj k porušeniu
všeobecného zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.
V dôsledku uvedeného sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd zrušil ňou označené
rozhodnutia okresného súdu o vylúčení súdneho exekútora z označených exekučných
konaní, aby okresnému súdu zakázal pokračovať v diskriminácii sťažovateľky, aby
sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v každom jednotlivom prípade
po 1 000 € a aby jej priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak
odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde možno aj v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie § 112
ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 10898/2012 a sp. zn. Rvp 10899/2012, sp. zn. Rvp 10905/2012 až sp. zn.
Rvp 10911/2012 a sp. zn. Rvp 10934/2012 až sp. zn. Rvp 10949/2012 a z ich obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného
konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom a exekučnými
rozhodnutiami okresného súdu sp. zn. 20 Er 3464/2011 z 1. júna 2012, sp. zn.
34 Er 1034/08 z 31. mája 2012, sp. zn. 17 Er 845/2010 z 18. mája 2012, sp. zn.
40 Er 4162/07 z 21. mája 2012, sp. zn. 12 Er 2360/2010 z 21. mája 2012, sp. zn.
12 Er 1414/2010 z 21. mája 2012, sp. zn. 12 Er 1412/2010 z 18. mája 2012, sp. zn.
12 Er 922/2010 z 18. mája 2012, sp. zn. 17 Er 2073/2010 z 18. mája 2012, sp. zn.
17 Er 3035/09 z 5. júna 2012, sp. zn. 37 Er 4370/08 z 5. júna 2012, sp. zn. 17 Er 2026/09
zo 6. júna 2012, sp. zn. 37 Er 3226/09 zo 6. júna 2012, sp. zn. 20 Er 1511/09 z 20. júna
2012, sp. zn. 17 Er 1855/09 zo 6. júna 2012, sp. zn. 30 Er 1848/08 zo 6. júna 2012, sp. zn.
37 Er 4648/08 z 5. júna 2012, sp. zn. 37 Er 4185/07 zo 6. júna 2012, sp. zn. 37 Er 185/08
zo 6. júna 2012, sp. zn. 37 Er 3995/07 zo 6. júna 2012, sp. zn. 37 Er 2745/07 z 22. júna
2012, sp. zn. 37 Er 2870/07 zo 6. júna 2012, sp. zn. 37 Er 2267/07 zo 6. júna 2012, sp. zn.
37 Er 1916/2010 z 31. mája 2012 a sp. zn. 20 Er 2323/2012 z 1. júna 2012, k porušeniu
ktorých malo dôjsť tým, že okresný súd rozhodol o vylúčení povereného súdneho exekútora
bez vznesenia námietky zaujatosti účastníkmi exekučného konania, ako aj bez vykonania
akéhokoľvek dokazovania, a tiež bez toho, aby okresný súd umožnil sťažovateľke vyjadriť
sa k vylúčeniu ňou zvoleného súdneho exekútora, pričom podľa sťažovateľky okresný súd
rozhodol iba odvolaním sa, resp. „... uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného
súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37...“,
takže v konečnom dôsledku okresný súd podľa sťažovateľky napadnuté rozhodnutia založil
na nesprávnom skutkovom zistení, pričom vec aj nesprávne právne posúdil, resp. túto
neposúdil podľa relevantnej právnej normy, keď ho z vykonávania exekúcií vylúčil.
Sťažovateľka svoju argumentáciu podporila aj tvrdením, že okresný súd v napadnutých
rozhodnutiach neprihliadol na stabilizovanú rozhodovaciu prax všeobecných súdov (pozri
sťažovateľkou označené rozhodnutia) vo veci námietok zaujatosti vznesených povinnými
proti osobe súdneho exekútora (JUDr. Rudolfa Krutého) v iných exekučných konaniach,
v rámci ktorej ako súdny exekútor pre svoj bývalý pracovný pomer u oprávnenej z exekúcie
(u sťažovateľky), nebol z vykonávania exekúcie vylúčený, pričom okresný súd svoj odklon
od tejto rozhodovacej praxe podľa sťažovateľky nijako neodôvodnil.
Ústavný súd v súvislosti so sťažnosťami sťažovateľky v prvom rade poukazuje na
ustanovenie § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa k návrhu na začatie
konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia
alebo dôkaz o inom zásahu.
Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že jednou zo zákonom o ústavnom súde
požadovaných obligatórnych náležitostí sťažnosti spôsobilej iniciovať konanie pred
ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je aj pripojenie napádaného rozhodnutia,
opatrenia alebo iného zásahu orgánu verejnej moci, ktorým malo dôjsť k namietanému
porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a práv zaručených v ústave alebo
kvalifikovanej medzinárodnej zmluve, ktorou je Slovenská republika viazaná.
V danom prípade sťažovateľka ani k jednej z 25 sťažností smerujúcich proti
okresnému súdu nepredložila ňou napádané exekučné rozhodnutie okresného súdu, ktorým
bol poverený súdny exekútor vylúčený z vykonávania súdnych exekúcií, pričom síce
sťažovateľka vo svojich sťažnostiach proklamovala, že tieto rozhodnutia predloží
ústavnému súdu na jeho požiadanie, avšak vzhľadom na citované ustanovenie zákona
o ústavnom súde a najmä vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka je v konaní pred
ústavným súdom vo všetkých 25 prípadoch zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom
znalým práva, ústavný súd nepovažoval za potrebné sťažovateľku vyzývať na predloženie
predmetných rozhodnutí, ktorých povinnosť predloženia vznikla už pri samotnom podaní
sťažností.
Z uvedených dôvodov mohol ústavný súd sťažnosti sťažovateľky odmietnuť pre
nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), avšak
v záujme poskytnutia materiálnej ochrany základných práv a práv sťažovateľky sa ústavný
súd vo všeobecnej rovine zaoberal aj námietkami sťažovateľky v rozsahu, ako ich uviedla
v sťažnostiach, a to najmä všeobecným preskúmaním podstaty námietky sťažovateľky
o možnosti, resp. o práve exekučného súdu rozhodnúť o vylúčení už v minulosti povereného
súdneho exekútora bez návrhu účastníkov exekučného konania.
1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý súdny proces
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 35/2010, III. ÚS 86/2010,
III. ÚS 329/2010, III. ÚS 322/2010 a pod.) všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania.
Vzhľadom na uvedené v súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej
v napádaných exekučných konaniach okresný súd nemohol rozhodovať o vylúčení súdneho
exekútora bez návrhu účastníka exekučného konania, ústavný súd poukazuje na svoj
ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd v priebehu celého exekučného
konania, ktoré sa v súlade s § 36 ods. 1 Exekučného poriadku začína dňom, v ktorom bol
exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie, je povinný ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, ku ktorým nepochybne patrí aj
zabezpečenie nestrannosti súdneho exekútora v súlade s príslušnými ustanoveniami
Exekučného poriadku. Postup okresného súdu v napadnutých konaniach, ktorým tento
vylúčil súdneho exekútora z vykonávania exekúcií bez existencie návrhu zo strany
účastníkov exekučného konania, preto nemožno z ústavného hľadiska spochybňovať.
Okrem toho ústavný súd dáva do pozornosti, že z § 30 ods. 3 Exekučného poriadku
priamo vyplýva povinnosť súdneho exekútora oznámiť súdu skutočnosti, pre ktoré sa cíti
byť zaujatý a pre ktoré je vylúčený z vykonávania exekúcie, pričom táto jeho povinnosť
vzniká v okamihu, ako sa o takýchto okolnostiach dozvedel alebo mohol dozvedieť. Podľa
zistení ústavného súdu v súvislosti s inými exekučnými konaniami súdny exekútor (JUDr.
Rudolf Krutý) v iných exekučných konaniach vykonávaných v prospech sťažovateľky ako
oprávnenej z exekúcie sám oznamoval skutočnosti, pre ktoré „by potenciálne mohol byť
vylúčený z vykonávania exekúcie“, pričom za takúto okolnosť sám exekútor považoval svoj
niekdajší pracovný pomer u sťažovateľky. Keďže tento dôvod zaujatosti bol dôvodom na
vylúčenie povereného súdneho exekútora aj v sťažovateľkou napádaných exekučných
konaniach, bolo podľa názoru ústavného súdu namieste – dokonca aj v týchto prípadoch –
požadovať od sťažovateľkou vybratého súdneho exekútora uplatnenie § 30 ods. 3
Exekučného poriadku, ktorý si však v týchto nápadných prípadoch túto svoju zákonnú
povinnosť nesplnil, takže aj vzhľadom na to postup okresného súdu, ktorý ex offo vylúčil
súdneho exekútora z vykonávaní exekúcií, je ústavne udržateľný.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky týkajúce nevykonania dokazovania, resp.
potreby jeho rozsahu vo vzťahu k preukázaniu zaujatosti súdneho exekútora alebo jej
dôvodov (t. j. či za takýto dôvod možno považovať niekdajší pracovný pomer exekútora
u oprávnenej z exekúcie, pozn.), ústavný súd poukazuje na § 30 ods. 1 Exekučného
poriadku, podľa ktorého exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom
na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania
alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Ak okresný súd s poukazom na citované ustanovenie Exekučného poriadku
považoval niekdajší pracovný pomer medzi sťažovateľkou ako oprávnenou z exekúcie
a súdnym exekútorom za vzťah takej povahy a intenzity, ktorý by bol schopný nielen
u účastníkov konania, ale aj objektívne vyvolať podozrenie, resp. objektívnu pochybnosť
o nezaujatosti súdneho exekútora, a z tohto dôvodu ho z vykonávania exekúcie vylúčil,
nemožno tento záver vzhliadať za taký, ktorý by odporoval účelu a zmyslu tohto
ustanovenia.
Inými slovami, ústavný súd podotýka, že vylúčenie súdneho exekútora z výkonu
exekúcie nemusí byť založené na skutočne preukázanej zaujatosti, ale prichádza do úvahy
už aj vtedy, ak je možné mať dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti. Tak ako na jednej
strane síce otázka zaujatosti nemôže vychádzať iba zo subjektívnych nepodložených
pochybností osôb zúčastnených na konaní (účastníkov konania), ale musí vychádzať
z právneho rozboru objektívnych skutočností, ktoré sú podkladom týchto pochybností, na
strane druhej otázka zaujatosti vzhľadom na jej objektívnu aj subjektívnu stránku nemôže
byť nikdy zodpovedaná, resp. preukázaná naisto, resp. bez výhrad.
Keďže súčasťou základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie, do rámca ktorého exekučné konanie nepochybne patrí, je aj záruka
nezávislosti a nestrannosti súdneho exekútora pri jeho postupe, súdny exekútor v záujme
zachovania tejto záruky je v prípade preukázania objektívnych pochybností o jeho
nezaujatosti vylúčenie svojej osoby z exekúcie povinný strpieť.
Rozhodnutia okresného súdu o vylúčení súdneho exekútora z exekúcií z dôvodu
objektívnej pochybnosti o jeho nezaujatosti z dôvodu jeho niekdajšieho pracovného pomeru
u sťažovateľky (oprávnenej z exekúcie) sa javí ako udržateľné aj v kontexte s ustanovením
§ 4 Exekučného poriadku, podľa ktorého je činnosť exekútora nezlučiteľná s pracovným
pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním a pod., tobôž ak sa
v takomto pomere hoci aj v minulosti súdny exekútor nachádzal v interakcii s účastníkom
exekučného konania. Preto podľa názoru ústavného súdu závery okresného súdu o vylúčení
súdneho exekútora z vykonávaní exekúcií z uvedených dôvodov nemožno považovať za
arbitrárne či zjavne neodôvodnené, keďže nie sú popretím účelu, podstaty a zmyslu
aplikovaných právnych noriem.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že okresný súd svoje rozhodnutia odôvodnil iba
odvolaním sa na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 322/2010-37 z 13. apríla 2011
týkajúceho sa vylúčenia súdneho exekútora (JUDr. Rudolfa Krutého) v inej exekučnej veci,
a to napriek tomu, že tento nález pre jeho rozhodnutie v danej exekučnej veci nebol nijako
právne záväzný, ústavný súd podotýka, že vzhľadom na už uvedené dôvody napadnuté
rozhodnutia okresného súdu z hľadiska požiadaviek základného práva na súdnu ochranu,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie na jeho riadne odôvodnenie plne obstoja, a to aj
bez podporného poukazu na označený nález ústavného súdu.
Vzhľadom na to, že označený nález ústavného súdu nebol pre rozhodnutia okresného
súdu o vylúčení súdneho exekútora z exekúcií právne záväznou, a tým podstatnou právnou
skutočnosťou, tak ani okolnosť, že sťažovateľka sa k tomuto nálezu nemala možnosť
vyjadriť, nezakladá porušenie jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného ústavou,
ako ani práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovorom vrátane základného
práva na rovnosť v konaní, ktoré je inak ich súčasťou.
Napokon v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, že k porušeniu jej základného
práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie došlo aj tým, že okresný
súd sa v sťažnosťou napádaných uzneseniach odchýlil od stabilizovanej súdnej praxe,
pokiaľ ide o aplikáciu § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ústavný súd v prvom rade
podotýka, že predmetom konania pred ústavným súdom boli sťažovateľkou označené
exekučné rozhodnutia okresného súdu (pozri už uvedené, pozn.). Skutočnosť, že okresný
súd, resp. iné okresné súdy pri rozhodovaní o námietkach zaujatosti odôvodnených
niekdajším pracovným pomerom medzi sťažovateľkou a súdnym exekútorom v iných ako
ústavným súdom preskúmavaných veciach zaujali odlišné právne stanovisko, a teda
súdneho exekútora na ich základe z exekúcie nevylúčili, pričom tieto iné rozhodnutia neboli
predmetom prieskumu ústavného súdu, ešte nemá za následok automaticky predpoklad
o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných veciach, takže takéto rozhodnutia v iných
exekučných veciach nie sú tak pre okresný súd, ako ani pre ústavný súd právne záväzné.
Okrem tohto ústavný súd podotýka, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8
ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj
právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).
Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich
oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych
otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry –
súdnej praxe v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv
a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo
zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však
namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala
objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe
novým okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné
znaky právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (III. ÚS 346/05, III. ÚS 284/05,
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosti
sťažovateľky v tejto časti už po ich predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavene
neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu práva na ochranu vlastníctva
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že dôsledkom napadnutých rozhodnutí
okresného súdu o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania napádaných exekúcií jej bol,
resp. je odopretý nárok na vymoženie svojich exekučnými titulmi priznaných pohľadávok
voči povinným z exekúcií, ústavný súd podotýka, že vzhľadom na možnosť danú
Exekučným poriadkom sťažovateľke ako oprávnenej z exekúcií zvoliť si nového exekútora
v exekučných konaniach, ktoré napokon neboli ani zastavené, nemožno v ňou tvrdených
skutočnostiach vzhliadať porušenie jej základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na
spravodlivé súdne konanie a v tej spojitosti ani základného práva a práva pokojne užívať
svoj majetok.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti odmietol pre ich zjavnú neopodstatnenosť.
3. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
Keďže sťažovateľka namietala porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, ktorých porušenie ústavný súd nezistil (pozri už uvedené), nemohlo
v nadväznosti na nich dôjsť ani k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, preto
ústavný súd sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pri ich predbežnom prorokovaní ako zjavne neopodstatnené odmietol.
Vzhľadom na to, že sťažnosti boli odmietnuté ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutých rozhodnutí okresného súdu a o priznaní finančného zadosťučinenia a trov
konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobôd sťažovateľky (čl. 127 ods. 2
prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažností, ktorými sa sťažovateľka
domáhala ich priznania, už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2012