Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 463/2012
PDF · 229.53 KB
No categories available
IV. ÚS 463/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
18. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. H., S., zastúpenej advokátkou
JUDr. H. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7 C 35/2010 z 24. januára 2011 a uznesením Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 58/2012 z 30. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. E. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012
doručená sťažnosť JUDr. E. H., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou
JUDr. H. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 7 C 35/2010 z 24. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 58/2012
z 30. marca 2012 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom „o náhradu nemajetkovej ujmy
finančným plnením z dôvodu odmeňovania navrhovateľa v rozpore so zásadou rovnakého
zaobchádzania proti odporcovi“ Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“), doručeným okresnému súdu 26. februára 2010
domáhala od odporcu zaplatenia sumy 124 725 €. Okresný súd konanie vedené pod
sp. zn. 7 C 35/2012 uznesením z 24. januára 2011 podľa § 10 ods. 1 zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) zastavil z dôvodu
nezaplatenia súdneho poplatku v sume 3 807,50 €. Na základe sťažovateľkou podaného
odvolania proti napadnutému uzneseniu okresného súdu krajský súd uznesením
sp. zn. 8 Co 58/2010 z 30. marca 2012 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného
súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdil.
Sťažovateľka odôvodňuje porušenie označeného základného práva podľa ústavy
a práva podľa dohovoru, ku ktorým malo dôjsť napadnutým uznesením okresného súdu
a napadnutým uznesením krajského súdu tým, že „neobsahuj[ú] dostatočné zdôvodnenie,
pretože sa nevysporadúva[jú] s námietkami navrhovateľky v otázke, z akého dôvodu súdne
konanie nie je oslobodené od súdnych poplatkov.
Okresný súd v Bratislave I sa vo svojom uznesení k predmetnej otázke nevyjadril
vôbec a Krajský súd v Bratislave v tejto súvislosti iba jednoducho konštatoval, že sa
nejedná o konanie vo veci ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy,
ktoré je konaním v správnom súdnictve a preto navrhovateľka nie je oslobodená od súdnych
poplatkov, a to bez toho, aby tento svoj záver dostatočne vysvetľujúcim spôsobom
zdôvodnil.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave neobsahuje žiadne konkrétnejšie
a podrobnejšie odôvodnenie o tom, prečo nie je názor navrhovateľky správny. V uznesení
chýba právne posúdenie, t. j. výklad o tom, ako je potrebné v tejto súvislosti vykladať vzťah
§ 4 ods. 1 písm. j) zákona, podľa ktorého je konanie od súdnych poplatkov oslobodené
a položky 7d písm. b) sadzobníka zákona, podľa ktorého je navrhovateľka povinná súdny
poplatok uhradiť. Navrhovateľka má za to, že v tejto súvislosti má ustanovenie § 4 ods. 1
písm. j) zákona jednoznačne prednosť pred položkou 7d písm. b) sadzobníka zákona...
Naliehavosť dôkladného odôvodnenia súdneho rozhodnutia je v tejto súvislosti o to
markantnejšia, že v danej otázke nie je judikatúra SR jednotná. V uznesení Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 25. 05. 2011, sp. zn. 2 Co 69/2010 v právnej veci určenia, že
odmeňovanie navrhovateľa je diskrimináciou pre rozpor so zásadou rovnakého
zaobchádzania, dospel súd práve k opačnému záveru, a síce, že predmetné konanie je
konaním, ktoré je v zmysle § 4 ods. 1 písm. j) zákona o súdnych poplatkoch od platenia
súdnych poplatkov oslobodené. Z uvedených dôvodov sa potom odôvodnenie rozhodnutia
Krajského súdu v Bratislave javí byť zmätočným.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky JUDr. E. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 30. 03. 2012, sp. zn. 8 Co 58/2012 a uznesením Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 24. 01. 2011, sp. zn. 7 C 35/2010 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 03. 2012, sp. zn. 8 Co 58/2012
a uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 01. 2011, sp. zn. 7 C 35/2010 sa
zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.“,
prípadne alternatívne tak, že
„1. Základné právo sťažovateľky JUDr. E. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 30. 03. 2012, sp. zn. 8 Co 58/2012 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 03. 2012, sp. zn. 8 Co 58/2012
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťou napáda uznesenie okresného súdu sp. zn. 7 C 35/2010
z 24. januára 2011, ktorým okresný súd zastavil konanie začaté návrhom doručeným
okresnému súdu 26. februára 2010 na náhradu nemajetkovej ujmy finančným plnením
z dôvodu odmeňovania navrhovateľa v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka v súlade s príslušnými
ustanoveniami zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“) využila svoje právo podať proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.1.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ide vtedy,
ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľky ústavný súd
považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že krajský súd
napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bolo konanie zastavené
pre nezaplatenie súdneho poplatku, ako vecne správne. Krajský súd v napadnutom uznesení
dospel k právnemu záveru, že okresný súd postupoval správne, keď konanie pre
nezaplatenie súdneho poplatku v zmysle § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch zastavil
z dôvodu nestotožnenia sa s argumentáciou sťažovateľky, že v danej veci „ide o konanie
vo veci ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktoré by bolo
oslobodené od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. j/ zák. č. 71/1992 Zb.. Konaním
vo veciach ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je konanie
v správnom súdnictve podľa piatej hlavy piatej časti O. s. p., t. j. konanie upravené
v ust. § 250v O. s. p., pod ktoré žaloba navrhovateľky podaná podľa tretej časti, t. j. podľa
ust. § 80 písm. b/ O. s. p. nespadá. Navrhovateľke tak vznikla poplatková povinnosť
za návrh podľa § 2 ods. 1, písm. a/, § 5 ods. 1, písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb., splatná podľa
§ 8 ods. 1 podaním návrhu. Tieto závery sú aj v súlade s uznesením Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6 Cdo 155/2011 zo dňa 14. marca 2012.“ (citované z napadnutého uznesenia
krajského súdu, pozn.).
Po preskúmaní odôvodnenia uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 Co 58/2012
z 30. marca 2012, ktorým tento potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 7 C 35/2010
z 24. januára 2011, ústavný súd konštatoval, že v ňom obsiahnutú interpretáciu a aplikáciu
príslušných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch a Občianskeho súdneho poriadku
nemožno považovať za arbitrárnu ani zjavne neodôvodnenú. Odôvodnenie napadnutého
uznesenia krajského súdu je v sťažovateľkou namietanej časti síce stručné, ale odkazuje
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Cdo 155/2011 zo 14. marca 2012 (a tým aj na právne závery v ňom obsiahnuté),
v ktorom sa riešila identická otázka oslobodenia od súdnych poplatkov v konaní súvisiacom
s uplatnením zásady rovnakého zaobchádzania. V uznesení sp. zn. 6 Cdo 155/2011
zo 14. marca 2012 najvyšší súd dospel k záveru, že „Oslobodenie od súdnych poplatkov
v konaniach o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, realizované
novelou zákona č. 71/1992 vykonanou zákonom č. 531/2003 Z. z. (vtedy ešte pod písm. k/
vyššie citovaného ustanovenia § 4 ods. 1 zákona), mal svoj dôvod v novej úprave konania
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, zaradenej do tohto procesného predpisu
novelou vykonanou zákonom č. 424/2002 Z. z., teda konania vykonávaného v rámci
správneho súdnictva, a nie sporového konania vedeného vo veci súvisiacej s porušením
zásady rovnakého zaobchádzania podľa osobitného zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov,
o aké konanie, ako to vyplýva z obsahu žaloby, v preskúmavanej právnej veci nepochybne
išlo.“.
Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“) predstavuje všeobecný rámec
pre uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania, okrem iného tým, že stanovuje definíciu
pojmu diskriminácia, vymedzenie pojmu diskriminácia, ako aj právnu ochranu a konanie
vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania (§ 9 až § 12
antidiskriminačného zákona). V súlade s § 11 ods. 1 antidiskriminačného zákona sa konanie
vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania začína na návrh
osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého
zaobchádzania.
Z predložených listín ústavný súd zistil, že v samotnom návrhu na náhradu
nemajetkovej ujmy finančným plnením z dôvodu odmeňovania navrhovateľa v rozpore
so zásadou rovnakého zaobchádzania sťažovateľka uvádza, že sa finančného zadosťučinenia
a náhrady nemajetkovej ujmy domáha ako sudkyňa Okresného súdu Spišská Nová Ves
v zmysle § 9 ods. 1 a ods. 2 antidiskriminačného zákona, a to nedodržaním zásady
rovnakého zaobchádzania formou „zvýhodnenia sudcov špeciálneho súdu vyjadreného
v príplatku“. Z toho vyplýva, že predmetom súdneho konania začatého na základe návrhu
sťažovateľky vo veci náhrady nemajetkovej ujmy finančným plnením z dôvodu
odmeňovania navrhovateľa (sťažovateľky) v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania
bolo celkom zjavne uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a primerané
zadosťučinenie v súlade s § 9 ods. 2 a ods. 3 antidiskriminačného zákona z titulu porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania, ku ktorému malo dôjsť podľa sťažovateľky z dôvodu
„rozdielneho odmeňovania sudcov SR v porovnaní so sudcami Špeciálneho súdu“ podľa
§ 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení platnom a účinnom od 15. apríla 2005 do 16. júla 2009.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že krajský súd ako odvolací
súd v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom vysvetlil
svoj postoj k spornej otázke oslobodenia od súdneho poplatku, a to aj s poukazom na
právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v jeho predchádzajúcej judikatúre.
Sťažovateľka v sťažnosti poukázala i na rozdielnosť prístupov všeobecných súdov
(krajského súdu, pozn.) k rozhodovaniu obdobnej veci (pozri v časti I tohto uznesenia
sťažovateľkou uvádzané rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 2 Co 69/2010 z 25. mája 2011,
pozn.).
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne
závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian
v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo
rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho
systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako
prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre, prirodzene, dochádza aj na úrovni najvyššej
súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna
inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,
ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných
veciach. V posudzovanej veci najvyšší súd túto svoju úlohu splnil, resp. ju plní, keďže v už
uvedenom uznesení sp. zn. 6 Cdo 155/2011 zo 14. marca 2012 formuloval svoj právny
názor k právnemu problému, na ktorý mali súdy nižšieho stupňa podľa tvrdenia
sťažovateľky rozdielne právne názory. Z uvedeného hľadiska ústavný súd považuje za
neopodstatnenú aj námietku sťažovateľky, ktorou poukázala na rozdielnosť judikatúry
všeobecných súdov v posudzovanej veci. V tejto súvislosti ústavný súd navyše zdôrazňuje,
že práve skutočnosť, že krajský súd na označené uznesenie najvyššieho súdu v napadnutom
uznesení poukázal, svedčí v prospech jeho ústavnej akceptovateľnosti.
Ústavný súd vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva,
môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou
neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie niektorého základného
práva alebo slobody. Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci o takýto prípad zjavne
nejde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil existenciu
takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a základným
právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právom na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti
na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení, a preto sťažnosť
v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho dôvodu, aby
sa zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2012