Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 463/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

18. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. H., S., zastúpenej advokátkou

JUDr. H. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 24. januára 2011 a uznesením Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 30. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. E. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012

doručená sťažnosť JUDr. E. H., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

JUDr. H. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 24. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. marca 2012 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom „o náhradu nemajetkovej ujmy

finančným plnením z dôvodu odmeňovania navrhovateľa v rozpore so zásadou rovnakého

zaobchádzania proti odporcovi“ Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“), doručeným okresnému súdu 26. februára 2010

domáhala od odporcu zaplatenia sumy 124 725 €. Okresný súd konanie vedené pod

sp. zn. uznesením z 24. januára 2011 podľa § 10 ods. 1 zákona Slovenskej

národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zastavil z dôvodu

nezaplatenia súdneho poplatku v sume 3 807,50 €. Na základe sťažovateľkou podaného

odvolania proti napadnutému uzneseniu okresného súdu krajský súd uznesením

sp. zn. z 30. marca 2012 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného

súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdil.

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie označeného základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, ku ktorým malo dôjsť napadnutým uznesením okresného súdu

a napadnutým uznesením krajského súdu tým, že „neobsahuj[ú] dostatočné zdôvodnenie,

pretože sa nevysporadúva[jú] s námietkami navrhovateľky v otázke, z akého dôvodu súdne

konanie nie je oslobodené od súdnych poplatkov.

Okresný súd v Bratislave I sa vo svojom uznesení k predmetnej otázke nevyjadril

vôbec a Krajský súd v Bratislave v tejto súvislosti iba jednoducho konštatoval, že sa

nejedná o konanie vo veci ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy,

ktoré je konaním v správnom súdnictve a preto navrhovateľka nie je oslobodená od súdnych

poplatkov, a to bez toho, aby tento svoj záver dostatočne vysvetľujúcim spôsobom

zdôvodnil.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave neobsahuje žiadne konkrétnejšie

a podrobnejšie odôvodnenie o tom, prečo nie je názor navrhovateľky správny. V uznesení

chýba právne posúdenie, t. j. výklad o tom, ako je potrebné v tejto súvislosti vykladať vzťah

§ 4 ods. 1 písm. j) zákona, podľa ktorého je konanie od súdnych poplatkov oslobodené

a položky 7d písm. b) sadzobníka zákona, podľa ktorého je navrhovateľka povinná súdny

poplatok uhradiť. Navrhovateľka má za to, že v tejto súvislosti má ustanovenie § 4 ods. 1

písm. j) zákona jednoznačne prednosť pred položkou 7d písm. b) sadzobníka zákona...

Naliehavosť dôkladného odôvodnenia súdneho rozhodnutia je v tejto súvislosti o to

markantnejšia, že v danej otázke nie je judikatúra SR jednotná. V uznesení Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 25. 05. 2011, sp. zn. v právnej veci určenia, že

odmeňovanie navrhovateľa je diskrimináciou pre rozpor so zásadou rovnakého

zaobchádzania, dospel súd práve k opačnému záveru, a síce, že predmetné konanie je

konaním, ktoré je v zmysle od platenia

súdnych poplatkov oslobodené. Z uvedených dôvodov sa potom odôvodnenie rozhodnutia

Krajského súdu v Bratislave javí byť zmätočným.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky JUDr. E. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 30. 03. 2012, sp. zn. a uznesením Okresného súdu

Bratislava I zo dňa 24. 01. 2011, sp. zn. porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 03. 2012, sp. zn.

a uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 01. 2011, sp. zn. sa

zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.“,

prípadne alternatívne tak, že

„1. Základné právo sťažovateľky JUDr. E. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 30. 03. 2012, sp. zn. porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 03. 2012, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 24. januára 2011, ktorým okresný súd zastavil konanie začaté návrhom doručeným

okresnému súdu 26. februára 2010 na náhradu nemajetkovej ujmy finančným plnením

z dôvodu odmeňovania navrhovateľa v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka v súlade s príslušnými

ustanoveniami v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“) využila svoje právo podať proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.1.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ide vtedy,

ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľky ústavný súd

považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že krajský súd

napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bolo konanie zastavené

pre nezaplatenie súdneho poplatku, ako vecne správne. Krajský súd v napadnutom uznesení

dospel k právnemu záveru, že okresný súd postupoval správne, keď konanie pre

nezaplatenie súdneho poplatku v zmysle zastavil

z dôvodu nestotožnenia sa s argumentáciou sťažovateľky, že v danej veci „ide o konanie

vo veci ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktoré by bolo

oslobodené od súdnych poplatkov podľa . Konaním

vo veciach ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je konanie

v správnom súdnictve podľa piatej hlavy piatej časti , t. j. konanie upravené

v ust. , pod ktoré žaloba navrhovateľky podaná podľa tretej časti, t. j. podľa

ust. nespadá. Navrhovateľke tak vznikla poplatková povinnosť

za návrh podľa , , , , splatná podľa

§ 8 ods. 1 podaním návrhu. Tieto závery sú aj v súlade s uznesením Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 14. marca 2012.“ (citované z napadnutého uznesenia

krajského súdu, pozn.).

Po preskúmaní odôvodnenia uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 30. marca 2012, ktorým tento potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 24. januára 2011, ústavný súd konštatoval, že v ňom obsiahnutú interpretáciu a aplikáciu

príslušných ustanovení a

nemožno považovať za arbitrárnu ani zjavne neodôvodnenú. Odôvodnenie napadnutého

uznesenia krajského súdu je v sťažovateľkou namietanej časti síce stručné, ale odkazuje

na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 14. marca 2012 (a tým aj na právne závery v ňom obsiahnuté),

v ktorom sa riešila identická otázka oslobodenia od súdnych poplatkov v konaní súvisiacom

s uplatnením zásady rovnakého zaobchádzania. V uznesení sp. zn.

zo 14. marca 2012 najvyšší súd dospel k záveru, že „Oslobodenie od súdnych poplatkov

v konaniach o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, realizované

novelou vykonanou (vtedy ešte pod písm. k/

vyššie citovaného ustanovenia § 4 ods. 1 zákona), mal svoj dôvod v novej úprave konania

podľa piatej časti , zaradenej do tohto procesného predpisu

novelou vykonanou , teda konania vykonávaného v rámci

správneho súdnictva, a nie sporového konania vedeného vo veci súvisiacej s porušením

zásady rovnakého zaobchádzania podľa osobitného o rovnakom

zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov,

o aké konanie, ako to vyplýva z obsahu žaloby, v preskúmavanej právnej veci nepochybne

išlo.“.

o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach

a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“) predstavuje všeobecný rámec

pre uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania, okrem iného tým, že stanovuje definíciu

pojmu diskriminácia, vymedzenie pojmu diskriminácia, ako aj právnu ochranu a konanie

vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania (§ 9 až § 12

antidiskriminačného zákona). V súlade s § 11 ods. 1 antidiskriminačného zákona sa konanie

vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania začína na návrh

osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého

zaobchádzania.

Z predložených listín ústavný súd zistil, že v samotnom návrhu na náhradu

nemajetkovej ujmy finančným plnením z dôvodu odmeňovania navrhovateľa v rozpore

so zásadou rovnakého zaobchádzania sťažovateľka uvádza, že sa finančného zadosťučinenia

a náhrady nemajetkovej ujmy domáha ako sudkyňa Okresného súdu Spišská Nová Ves

v zmysle § 9 ods. 1 a ods. 2 antidiskriminačného zákona, a to nedodržaním zásady

rovnakého zaobchádzania formou „zvýhodnenia sudcov špeciálneho súdu vyjadreného

v príplatku“. Z toho vyplýva, že predmetom súdneho konania začatého na základe návrhu

sťažovateľky vo veci náhrady nemajetkovej ujmy finančným plnením z dôvodu

odmeňovania navrhovateľa (sťažovateľky) v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania

bolo celkom zjavne uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a primerané

zadosťučinenie v súlade s § 9 ods. 2 a ods. 3 antidiskriminačného zákona z titulu porušenia

zásady rovnakého zaobchádzania, ku ktorému malo dôjsť podľa sťažovateľky z dôvodu

„rozdielneho odmeňovania sudcov SR v porovnaní so sudcami Špeciálneho súdu“ podľa

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení platnom a účinnom od 15. apríla 2005 do 16. júla 2009.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že krajský súd ako odvolací

súd v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom vysvetlil

svoj postoj k spornej otázke oslobodenia od súdneho poplatku, a to aj s poukazom na

právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v jeho predchádzajúcej judikatúre.

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala i na rozdielnosť prístupov všeobecných súdov

(krajského súdu, pozn.) k rozhodovaniu obdobnej veci (pozri v časti I tohto uznesenia

sťažovateľkou uvádzané rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 25. mája 2011,

pozn.).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne

závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian

v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo

rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho

systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako

prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre, prirodzene, dochádza aj na úrovni najvyššej

súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna

inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,

ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných

veciach. V posudzovanej veci najvyšší súd túto svoju úlohu splnil, resp. ju plní, keďže v už

uvedenom uznesení sp. zn. zo 14. marca 2012 formuloval svoj právny

názor k právnemu problému, na ktorý mali súdy nižšieho stupňa podľa tvrdenia

sťažovateľky rozdielne právne názory. Z uvedeného hľadiska ústavný súd považuje za

neopodstatnenú aj námietku sťažovateľky, ktorou poukázala na rozdielnosť judikatúry

všeobecných súdov v posudzovanej veci. V tejto súvislosti ústavný súd navyše zdôrazňuje,

že práve skutočnosť, že krajský súd na označené uznesenie najvyššieho súdu v napadnutom

uznesení poukázal, svedčí v prospech jeho ústavnej akceptovateľnosti.

Ústavný súd vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva,

môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou

neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie niektorého základného

práva alebo slobody. Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci o takýto prípad zjavne

nejde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil existenciu

takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a základným

právom na súdnu ochranu podľa ani právom na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti

na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení, a preto sťažnosť

v tejto časti podľa odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho dôvodu, aby

sa zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012